Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 437/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra

2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie,

t. č. vo vydávacej väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa , práva

podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. N. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2008 doručená sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej

väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 6 k dohovoru“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je občanom Ruskej federácie a jej príslušnými

orgánmi je stíhaný za trestný čin banditizmu za priťažujúcich okolností a trestný čin

siahnutia na život pracovníka orgánov právnej ochrany, keď ako člen bandy mal podľa

predchádzajúcej dohody so skupinou ďalších osôb zavraždiť v Čečensku dvoch

pracovníkov Ministerstva vnútra Ruskej federácie.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ pod falošnou identitou vstúpil

na územie Slovenskej republiky, kde požiadal o azyl, ktorý mu nebol poskytnutý, pričom

mu nebola poskytnutá ani doplnková ochrana, a príslušnými orgánmi bolo zároveň

rozhodnuté, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho vyhostenia z územia Slovenskej

republiky. Zároveň došlo aj k odhaleniu jeho pravej identity.

Potom, ako Generálna prokuratúra Ruskej federácie (ďalej len „GPRF“) požiadala

slovenské orgány o vydanie sťažovateľa za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008

Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala návrh

na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné. Na základe toho

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí

uznesením č. k. -317 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je

prípustné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor krajskej prokuratúry sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2008 tak,

že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej

federácie je prípustné.

Sťažovateľ sa domnieva, že aj napriek tomu, že extradičné konanie je podľa nášho

právneho poriadku – rozdelené medzi všeobecné súdy a ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol, za jediný účinný prostriedok ochrany

svojich práv považuje za daných okolností práve podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Toto svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že minister spravodlivosti nemá zákonnú povinnosť

nepovoliť jeho vydanie do Ruskej federácie, ak by mu hrozilo mučenie či trest smrti,

ale má len právo tak učiniť. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z dikcie zákona nemožno

predvídať, kedy minister spravodlivosti rozhodne, ako aj to, či by vôbec zohľadnil jeho

argumenty pre neprípustnosť jeho vydania.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberal možným porušením jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v prípade jeho vydania

do Ruskej federácie. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že zmluvné štáty majú záväzok nevydať osobu

do krajiny, v ktorej by mohla byť vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom

čl. 3 dohovoru.

Okrem toho sťažovateľ poukázal na situáciu v Ruskej federácii, pričom svoje

tvrdenia oprel o „správy mimovládnych organizácií, správy medzištátnych organizácií,

správy iných štátov hodnotiacich situáciu v Ruskej federácii, ako aj správy z médií, ktoré

sú relevantné pre tento prípad“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, teda k problematike mučenia,

krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania okrem iného uviedol:

«Ministerstvo zahraničných vecí USA, správa o dodržiavaní práv v RF z marca 2008

pokrývajúca obdobie roka 2007, časť Väzenské podmienky: Väzenské podmienky zostávajú

aj naďalej extrémne kruté a často život ohrozujúce. Federálna služba pre výkon uložených

trestov Ministerstva spravodlivosti (FSIN) spravuje väzenský systém centrálne z Moskvy...

V júli 2007 bolo uväznených 889 600 väzňov, čo v porovnaní s júlom 2005 vzrástlo

o 101 000. Podľa oficiálnych štatistik približne 2 000 osôb zomrelo vo vyšetrovacej väzbe

v roku 2004 (je to posledný rok, pre ktorý sú dostupné oficiálne štatistiky). Podľa FSIN

percento úmrtnosti medzi väzňami vzrástlo o 12 %. Väčšina zomrela v dôsledku zlých

hygienických podmienok alebo nedostatku zdravotnej starostlivosti (vedúcou príčinou smrti

bola srdečná choroba). Tlač uvádza, že s väzňami je zle zaobchádzané, že zvyknú byť

poranení alebo zomrú počas odňatia slobody vo väzbe. V niektorých prípadoch bolo

zaznamenané bežné zneužívanie moci zo strany väzenskej stráže... Zneužívanie väzňov

zo strany spoluväzňov pokračovali. Násilie medzi väzňami, vrátane bitiek a znásilňovania,

bolo bežné. Existujú kastové systémy vynucované väzňami, v rámci ktorých informátori,

homosexuáli, násilníci, znásilňované osoby, a ďalší boli „nedotknuteľní“ a bolo s nimi zle

zaobchádzané, s malou ochranou alebo žiadnou ochranou zo strany väzenských autorít.

Väzenské zariadenia zostávajú preplnené, avšak objavili sa správy o menších zlepšeniach...

Nápravné pracovné kolónie poskytovali väzňom o niečo viac slobody pohybu, avšak

väzenská stráž väzňov ponižovala, bila a nechávala vyhladovať. Podľa mimovládnej

organizácie Pre ľudské práva, väzenská stráž neumožňuje pozorovateľom a obhajcom vstup

do 41 zo 765 väzení - ide o väzenia s najvyšším počtom prípadov mučenia. V roku 2006

verejný ochranca práv vyšetroval 2 966 sťažnosti, ktoré obdržal od väzňov. Podľa

Generálnej prokuratúry okolo 8 000 pracovníkov v trestnom systéme bolo zodpovedných

za vážne porušenia ľudských práv v roku 2006. Od roku 2004 autority odmietajú poskytnúť

Medzinárodnému výboru Červeného kríža pristúp k osobám ktoré sú zaistené v rámci

konfliktu v Čečensku, a Červený kríž bol preto nútený suspendovať svoje návštevy

v zaisťovacích centrách...

Institute for war and peace reporting zaznamenal v článku „Ruské väzenské peklo

pre Čečencov“ z februára 2007 nasledovné: Obvinenia zo široko-rozšíreného zneužívania

Čečencov držaných v Ruských väzeniach, a tvrdenia, že veľa z nich bolo odsúdených

na základe falošných obvinení. V septembri 2004 K. bol zatknutý v jeho domovskom meste

G. maskovanými mužmi z bezpečnostných služieb. 23-ročný študent, ktorý čiastočne

pracoval ako policajt bol odvedený a neskôr podpísal priznanie pod nátlakom... Podmienky

Čečencov držaných v Ruských väzeniach sú bežne opisované ako desivé, a brutalita voči

Čečenským väzňom je obrovská. Podľa K. matky, väzenie S., ktoré navštívila,

je „najhoršie“. Avšak väzni nehovoria o tom nahlas, pretože by boli ubití na smrť...»

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol aj argumenty na podporu svojich tvrdení, že v prípade

jeho vydania do Ruskej federácie by mohol byť vystavený trestu smrti. V tejto súvislosti

uviedol: «Tlačová agentúra Inter Press Service v článku z novembra 2007 „Trest smrti -

Rusko: Duma ponecháva trest smrti“: Štátna duma konči svoje štvorročné funkčné obdobie,

ponechávajúc dôležitú legislatívu, vrátane zákazu trestu smrti, nedoriešenú. Návrh zákona

ohľadne ratifikácie šiesteho protokolu zakazujúceho trest smrti bol prediskutovaný viackrát,

avšak nikdy nebol dostatok hlasov k vyriešeniu problému. Preto by to malo byť prioritou

ďalšej dumy... Komisár Rady Európy opakovane varoval, že jeho organizácia neplánuje

skončiť s monitorovacou misiou do Ruska dokiaľ Moskva úplne nezakáže trest smrti. Rada

Európy monitoruje napĺňanie Ruských povinnosti, ku ktorým sa zaviazali pred 10timi rokmi

kedy sa krajina stala členom Rady Európy. Rusko je jedinou Európskou krajinou, ktorá ešte

trest smrti nezakázala, aj keď sľúbila, že tak urobí po vstupe do Rady Európy...

Stránka Legislation Online uvádza o treste smrti v Rusku nasledovné (posledný krát

aktualizované v roku 2007):

Stav: de facto odstránený

Právny rámec: RF uvádza trest smrti, až do jeho zrušenia, ako výnimočný

trest za obzvlášť závažné trestné činy proti životu ( ). Trestný

zákonník RF predpisuje trest smrti pre 5 zločinov: vražda za priťažujúcich okolnosti, pokus

o vraždu verejného činiteľa, pokus o vraždu osoby vykonávajúcej spravodlivosť alebo

predbežné vyšetrovanie, pokus o vraždu súdneho orgánu, a genocída.

Po vstúpení do Rady Európy 28. februára 1996, RF sa zaviazala zaviesť moratórium

na popravy a ratifikovať Protokol č. 6 k EDĽP do troch rokov. Prezidentský dekrét vydaný

16. mája 1996 požadoval od vlády, aby pripravila návrh zákona, ktorým sa bude ratifikovať

Protokol č. 6. Návrh zákona bol predložený parlamentu 6. augusta 1999. K dňu 30. júna

2007 RF stále neratifikovala tento Protokol. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy

opakovane vyzývalo RF k zrušeniu trestu smrti a dokončeniu ratifikácie Protokolu č. 6.

Komisár pre ľudské práva rady Európy tiež vyzval RF k čo najskoršej ratifikácii Protokolu.

RF potvrdila, že legislatívne zrušenie trestu smrti je jedným z cieľov súdnych a právnych

reforiem, ktoré momentálne prebiehajú, a že vládne oddelenia intenzívne pracujú

na príprave ratifikácie Protokolu a zavedení relevantných noviel a dodatkov k Trestnému

zákonníku, a Zákonníku pre výkon trestov...

V roku 1996 prezident zaviedol moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu

smrti (stalo sa tak prezidentským dekrétom č. 724). Navyše, rozsudok Ústavného súdu uložil

dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999. 15. novembra 2006 štátna duma rozšírila

moratórium na trest smrti na ďalšie 3 roky, do začiatku roka 2010.

Ruská garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v prípadoch kedy

je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením, Ústavný súd

prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne procesy s účasťou

poroty nebudú v celej RF riadne zavedené. V čase vydania rezolúcie súdne procesy

s porotou boli funkčné len v 9tich z 89 Ruských obvodov. Zavedenie týchto procesov po

celej krajine odstráni zákaz, ktorý Ústavný súd uložil na ukladanie trestov smrti.

Komisia OSN pre ľudské práva vyjadrila obavy, že súčasné moratórium bude

automaticky ukončené keď začne riadne fungovať porotný súd a vyzvala RF na zrušenie

trestu smrti de iure pred vypršaním moratória a tiež k pristúpeniu k Druhému Opčnému

Protokolu Medzinárodného paktu o obč. a polit. právach.

3. júna 1999 prezident premenil všetky uložené tresty smrti na tresty odňatia slobody

na doživotie alebo na 25 rokov.

Spôsob popravy: zastrelenie (článok 186 Zákonníka o výkone trestov)

Štatistiky: Tresty smrti - žiadny

Popravy - žiadna...»

V závere sťažovateľ vyjadril názor, že tým, že najvyšší súd pripustil jeho vydanie

do Ruskej federácie, vytvoril situáciu, v ktorej je predpoklad, že môže byť vystavený

zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom , dohovoru, ako aj

protokolu č. 6 k dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie, rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. októbra 2008 a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúce z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 29. októbra 2008 o prípustnosti vydania A. N. I.

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa nebyť vystavený trestu smrti vyplývajúce z čl. 1

protokolu č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 29. októbra 2008

o prípustnosti vydania A. N. I. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 29. októbra 2008 o prípustnosti vydania A. N. I. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec

sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky, aby pokračovali v porušovaní práv sťažovateľa

vyplývajúcich z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2

SR ako aj z protokolu č. 6 k Dohovoru, a to najmä takým konaním, ktorého

dôsledkom je povolenie vydania A. N. I. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania

A. N. I. do Ruskej federácie, A. N. I. skutočne hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s čl. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR, ako aj

čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na taký

trest odsúdiť ani popraviť.

Podľa vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného

štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej

organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol

udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej

osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá

požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie

azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky premlčané,

d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku

dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e) trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský

charakter,

f) trestný čin bol spáchaný na území Slovenskej republiky, okrem prípadov,

keď s ohľadom na osobitné okolnosti spáchania trestného činu treba dať prednosť

vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového

stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená

alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h) vyžiadaná osoba nebola za trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky v čase jeho spáchania trestne zodpovedná, alebo sú iné dôvody vylučujúce

jej trestnú zodpovednosť.

Podľa po skončení predbežného vyšetrovania

rozhodne súd na návrh prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny

a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

Podľa ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny

je prípustné, môže minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby

nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo

by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte

by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená

prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej

alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo

že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu

odňatia slobody,

c) vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri zohľadnení

závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny zrejme

neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest

smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

Pri vytvorení svojho právneho názoru vyjadreného vo výroku tohto rozhodnutia

ústavný súd vychádzal z obsahu sťažnosti, ako aj z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho

súdu. V tejto súvislosti zistil, že uznesením krajského súdu č. k. -317

z 3. septembra 2008 bolo rozhodnuté, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je

prípustné. Krajský súd tak rozhodol na verejnom zasadnutí na základe návrhu prokurátora

krajskej prokuratúry. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že 23. mája 2008

podal prokurátor návrh na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa – ruského

štátneho občana do Ruskej federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák.

Ruskej federácie a trestný čin vraždy príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní podľa

článku 317 Tr. zák. Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001

približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny

spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov

OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M.“.

Podľa krajského súdu prokurátor svoj návrh odôvodnil tým, že protiprávne konanie,

pre ktoré je sťažovateľ žiadaný orgánmi Ruskej federácie na vydanie, je extradičným činom

v zmysle a zároveň konanie sťažovateľa by v čase spáchania jeho

skutku bolo podľa právneho poriadku Slovenskej republiky posúdené ako trestný čin vraždy

podľa a . Okrem toho prokurátor argumentoval

aj tým, že trestné stíhanie tohto skutku nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky

premlčané a že z podkladov zaslaných GPRF je zrejmé, že skutok nebol spáchaný na území

Slovenskej republiky a že ho nemožno pokladať za čin výlučne politického alebo

vojenského charakteru. Prokurátor poukázal aj na to, že sťažovateľ sa na území Slovenskej

republiky ocitol nelegálne, pričom mu na základe jeho žiadosti nebol poskytnutý azyl.

Okrem toho dôvodil aj tým, že z odpisu Registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky je zrejmé, že za trestný čin, pre ktorý je sťažovateľ žiadaný na vydanie príslušným

orgánom Ruskej federácie, nebol ani odsúdený, ani oslobodený súdom Slovenskej republiky

a taktiež nebolo zistené, aby sťažovateľ nebol podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky za svoje protiprávne konanie trestne zodpovedný. Z uznesenia krajského súdu

ďalej vyplynulo, že v priebehu predbežného vyšetrovania prokurátor zabezpečil „ako dôkaz

materiál poskytnutý Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, Národným úradom

v SR a list Generálnej prokuratúry Ruskej federácie č. 35/3-161-06 z 19. 9. 2006, ktorým

garantuje nepoužitie trestu smrti voči A. N. I.“.

Po zohľadnení argumentov prokurátora krajskej prokuratúry, zabezpečených

dôkazov, ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa dospel krajský súd k záveru,

že vydanie sťažovateľa nie je prípustné. Tento svoj právny názor odôvodnil okrem iného

takto:

„Krajský súd sám vyžiadal pred rozhodnutím správy z Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky, ako aj správy z dokumentačného strediska ohľadne situácii

v Čečensku, ktoré sú prístupné na internetovej stránke a dospel k záveru, zhodnotiac vyššie

uvádzané dôkazy jednotlivo a v ich súhrne, že napriek záruke danej Generálnou

prokuratúrou Ruskej federácie, že vydanie osoby menom A. N. I. na jeho trestné stíhanie

do Ruskej federácie nie je prípustné, a to z dôvodu rizika prípadného jeho mučenia,

neľudského zaobchádzania, ale aj rizika uloženia trestu smrti a tiež z dôvodu,

že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu.

Ruská federácia ako členský štát Rady Európy podpísala 6. dodatkový protokol

o zákaze trestu smrti k Dohovoru, no ako jediný členský štát tento protokol doposiaľ stále

neratifikovala, a preto nie je ním viazaná.

Zo správy Amnesty International sp. zn. GC EUR 72/2008.001 zo dňa 30. 6. 2008

vyplýva, že aj keď dožadujúca strana sa zaručila v inej trestnej veci, ktorá však súvisí

s trestnou vecou A. N. I., že osobe menom A. Č. v prípade vydania na trestné stíhanie

do Ruskej federácie budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, pomoc advokátov, nebude

vystavený mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcou formou

zaobchádzania, nie je možné vzhľadom na ich zistenia sa s týmto stotožniť, nakoľko zistenia

z nedávnej minulosti svedčia o opaku.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd dospel k záveru, že vydanie osoby

A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie nie je prípustné. Zároveň poukazuje

aj na ust. , kde vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak trestný

čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský charakter. Dôkazom

svedčiacim v neprospech A. N. I. je výpoveď osoby A. M., ktorá mala byť získaná

nezákonným spôsobom, a to mučením. A. N. I. od roku 1998 pôsobil ako príslušník

Národnej gardy v Čečensku, teda bol súčasťou bojových jednotiek pod vedením čečenského

prezidenta A. M. a usiloval sa o nezávislosť Čečenska. Preto jeho konanie je možné posúdiť

aj ako konanie, ktoré malo politický, resp. vojenský charakter.“

Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie

zrušil a vyslovil, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že prokurátor v sťažnosti

apeloval predovšetkým na to, že z dostupných dôkazných materiálov je zrejmé, že v prípade

sťažovateľa nejde o trestný čin politického alebo vojenského charakteru, ale skôr o akt

zabitia. Zároveň prokurátor vyjadril presvedčenie, že niet dôvodu neveriť zárukám

poskytnutým GPRF, teda že voči sťažovateľovi nebude uplatnený trest smrti

za dodržania čl. 3 dohovoru o zákaze mučenia a zásad spravodlivého procesu podľa

čl. 6 dohovoru. Okrem toho prokurátor dôvodil aj tým, že krajská prokuratúra vyžiadala

z Úradu vysokého komisára Organizácie spojených národov a iných kompetentných

orgánov správu týkajúcu sa dodržiavania ľudských práv v prípade vydania osôb do Ruskej

federácie, a to z hľadiska možného ohrozenia ich života, ako aj z hľadiska zaobchádzania

so stíhanými, resp. odsúdenými osobami. V tejto súvislosti prokurátor poukázal na to,

že preklady získaných správ do slovenského jazyka boli súčasťou jeho návrhu

na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.

Po zohľadnení argumentov prokurátora a citujúc príslušné ustanovenia

týkajúce sa extradície, ako aj relevantnú časť nálezu ústavného súdu

č. k. -101 z 26. júna 2008 najvyšší súd uviedol:

«Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz extradície osoby,

ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo

nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí Slovenská

republika rešpektovať okrem už citovaného článku aj na základe článku 3 Dohovoru,

článku 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. (ďalej len „Dohovor

proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(vyhlásený pod č. ). Pritom poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho

súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Saadi verzus Taliansko - číslo 37201/06.

Uvedený súd z článku 3 Dohovoru proti mučeniu odvodil tzv. test „domnienok

vážnych dôvodov“, na základe ktorého dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne

dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia

alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom,

ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...

Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov

nemohol stotožniť so záverom krajského sudu o tom, že je daný dôvod neprípustnosti

vydania podľa , pretože konanie vyžiadanej osoby

A. N. I., pre ktoré vydanie žiadajú orgány Ruskej federácie má výlučne politický alebo

vojenský charakter.

K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou,

charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými

(išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi

dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.

Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu

situácie, je i naďalej vážna a z času načas sa vyskytnú otvorené útoky z oboch

znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä

bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.

Z tohto pohľadu je potrebné prihliadať nielen na skutočnosť, že dožadajúci štát

je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním

je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv, ale i na skutočnosť,

že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší

články 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo všetkých

podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani

nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový

protokol č. 6 k Dohovoru. Z ďalších aktov štátnej povahy však vyplýva, že trest smrti

sa v Ruskej federácii neukladá a teda ani nevykonáva. Z tohto pohľadu je dostatočná

garancia Generálnej prokuratúry Ruskej federácie týkajúca sa neuloženia, resp.

nevykonania trestu smrti...

Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským

konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej

federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv

a základných slobôd na čele s Radou Európy...

Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou

vládou na Čečenskom území, ak jej nebudú poskytnuté možnosti postaviť pred orgány

ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru,

že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb

usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť

rovnocenné s právom vyžiadanej osoby na jej ochranu pred mučením, nespravodlivým

procesom, či uložením trestu smrti. Nemožno opomenúť, že extradičné konanie nemôže

slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby.

Berúc však do úvahy všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne, v záujme

poskytnutia všetkých možností orgánom Ruskej federácie o zlepšovanie situácie

a na nastolenie práva a poriadku v Čečensku v súlade s medzinárodnými normami

a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry

Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho

názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania,

fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali

správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku

na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie

pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných

Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»

Z judikatúry ústavného súdu (napr. ), v rámci ktorej sa ústavný súd

zaoberal možným porušením základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa a podľa

dohovoru, vyplýva, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom

systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.

Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred

zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu

rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom - nezávislosti

a viazanosti právom - , zákonmi a vybranými medzinárodnými zmluvami, môže

a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci. Prostredníctvom

rozhodovania o ústavných sťažnostiach usmerňuje ústavný súd rozhodovanie všeobecných

súdov o ľudských právach a slobodách.

Vychádzajúc zo znenia upravujúceho proces extradície treba

konštatovať, že o prípustnosti vydania osoby z územia Slovenskej republiky do cudziny

rozhodujú všeobecné súdy (krajský súd v prvom stupni a najvyšší súd v druhom stupni)

na základe návrhu prokurátora, ktorý vykonáva predbežné vyšetrovanie. Proces extradície

z hľadiska participácie orgánov verejnej moci však týmto nie je ukončený, pretože vydanie

do cudziny napokon povoľuje minister spravodlivosti. Niet pochýb o tom, že všetky

spomínané orgány verejnej moci si musia byť vedomé svojej zodpovednosti za prijaté

rozhodnutia či závery. Samozrejme, nejde o zodpovednosť ojedinelú, pretože v súlade

s každý orgán verejnej moci je povinný postupovať spôsobom súladným

s právom majúc pritom na pamäti ochranu základných práv a slobôd.

V tejto súvislosti treba poukázať na závažnosť výsledku konania o vydanie osoby

do cudziny, a to hlavne v prípadoch, ak táto tvrdí, že v štáte, ktorý žiada jej vydanie,

by mohla byť vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľnému s garanciami obsiahnutými

v čl. 3 dohovoru alebo by jej mohol byť uložený trest smrti. Podľa judikatúry ESĽP

(rozsudok Soering c. Spojené kráľovstvo zo 7. júla 1989) totiž dožiadaný štát nesie

zodpovednosť aj za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia. To znamená,

že dožiadaný štát sa ani sám nemusí dopustiť konania znamenajúceho utrpenie pre osobu,

voči ktorej sa praktizuje, ale jeho mocenský zásah v podobe vydania osoby do cudziny

môže byť v príčinnej súvislosti so zlým zaobchádzaním či hroziacim trestom smrti, ktorému

by mohla byť vystavená v prijímajúcom štáte.

Pri posudzovaní dodržiavania zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho

zaobchádzania, alebo trestu ESĽP v rámci rozhodovacej činnosti aplikuje test domnienok

vážnych dôvodov – substantial ground test, podľa ktorého je dožiadaný štát povinný

posúdiť, či existujú reálne hrozby, že vydaná osoba bude v dožiadajúcom štáte vystavená

nebezpečenstvu mučenia alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo

trestu. V prípade, ak sa takéto domnienky vyskytnú, osoba nesmie byť vydaná.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul skúmať danú stránku

veci a zameral sa aj na ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej

federácie. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd skúmal závažnosť situácie v Ruskej

federácii v súvislosti s možným uložením trestu smrti, a to z dôvodu, že hoci táto krajina

je členským štátom Rady Európy, trest smrti v nej nebol dosiaľ formálne zrušený, aj keď

od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Moratórium na výkon trestu

smrti v Rusku bol jednou z najhlavnejších podmienok prijatia krajiny do Rady Európy,

ale aj napriek tomu Moskva dosiaľ protokol č. 6 k dohovoru neratifikovala. Najvyšší súd

mal na pamäti toto zistenie, ale odôvodnenie svojho rozhodnutia o prípustnosti vydania

sťažovateľa do Ruskej federácie založil predovšetkým na analýze situácie v Čečensku,

zodpovednosti Ruskej federácie za jej stabilizovanie, ako aj na tom názore, že pokiaľ

má Ruská federácia v tomto smere napredovať, nemôže jej byť odňatá možnosť výkonu

spravodlivosti voči osobám, ktoré sa dopustili porušenia zákona. Je nepochybné,

že do okruhu takýchto osôb patrí aj sťažovateľ. Najvyšší súd pokračoval vo svojich úvahách

ďalej a svoje presvedčenie o prípustnosti vydania sťažovateľa založil na zárukách

poskytnutých GPRF. Tá sa v danom prípade zaručila, že po vydaní sťažovateľa do Ruskej

federácie nebude v jeho prípade uplatnený trest smrti a nebude vystavený ani zlému

zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom čl. 3 dohovoru. V naznačenom kontexte najvyšší

súd dodal, že záruky poskytnuté GPRF považuje za dostatočné a neporušiteľné, že nemá

dôvod pochybovať o tom, že vydaním sťažovateľa do Ruskej federácie by sa mu dostalo

zaobchádzania, ktorého sa sťažovateľ obáva.

Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti spochybňoval garancie GPRF poukazujúc

na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu

odňatia slobody boli vystavení neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj

na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže

o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky

natíska otázka, kto iný, ak nie GPRF, má poskytnúť dané záruky. Veď práve GPRF

v zmysle Ruskej federácie s poukazom na Federálny zákon zo 17. januára

1992 o prokuratúre Ruskej federácie okrem iného dohliada na dodržiavanie ľudských práv

a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou

Ruskej federácie participuje na súdnych procesoch a v tejto súvislosti môže napadnúť

akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na postavenie GPRF a jej právomoci považuje ústavný súd zhodne

s názorom najvyššieho súdu záruky ňou poskytnuté za nespochybniteľné a dostačujúce.

Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky

o tom, že prípustnosťou vydania sťažovateľa do Ruskej federácie by mohlo zo strany

ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla

aj záruku, že prejednanie trestnej veci sťažovateľa bude sledovať zámer vyplývajúci

z čl. 6 dohovoru.

Na podporu svojich tvrdení ústavný súd opäť poukazuje na skôr citované rozhodnutie

ESĽP Soering proti Spojenému kráľovstvu, ktorý v ňom uviedol, že rozhodnutie ministra

vnútra Spojeného kráľovstva vydať p. Soeringa Spojeným štátom americkým, konkrétne

štátu Virginia, by v prípade jeho vykonania bolo porušením čl. 3 dohovoru. V danom

prípade bol predpoklad, že vydaním p. Soeringa štátu Virginia, v ktorom za trestný čin,

ktorého sa tam skôr dopustil, bolo možné uložiť trest smrti, by mohol byť vystavený

neľudskému zaobchádzaniu v súvislosti s tzv. „fenoménom cely smrti“. V tomto prípade

štátny žalobca štátu Virginia ako štátny orgán so zodpovednosťou za vyšetrovanie trestných

činov trval na uložení trestu smrti pre p. Soeringa. A práve táto skutočnosť viedla ESĽP

k pochybnostiam o tom, že vydaním p. Soeringa do Spojených štátov amerických

by nedošlo k zaobchádzaniu nezlučiteľnému s čl. 3 dohovoru.

V sťažovateľovom prípade je však situácia odlišná, keď GPRF poskytla záruky,

ktorým nie je dôvod neveriť a ani ich spochybňovať.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ako aj také

jeho vyhodnotenie ľudskoprávneho hľadiska prípustnosti vydania sťažovateľa

do Ruskej federácie, ktoré by mohli znamenať porušenie základného práva sťažovateľa

podľa , práva podľa dohovoru, ako aj práva podľa protokolu

č. 6 k dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

označených práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. októbra 2008, sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008