Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 437/08
PDF · 345.18 KB
No categories available
III. ÚS 437/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra
2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie,
t. č. vo vydávacej väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. N. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2008 doručená sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej
väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 6 k dohovoru“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je občanom Ruskej federácie a jej príslušnými
orgánmi je stíhaný za trestný čin banditizmu za priťažujúcich okolností a trestný čin
siahnutia na život pracovníka orgánov právnej ochrany, keď ako člen bandy mal podľa
predchádzajúcej dohody so skupinou ďalších osôb zavraždiť v Čečensku dvoch
pracovníkov Ministerstva vnútra Ruskej federácie.
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ pod falošnou identitou vstúpil
na územie Slovenskej republiky, kde požiadal o azyl, ktorý mu nebol poskytnutý, pričom
mu nebola poskytnutá ani doplnková ochrana, a príslušnými orgánmi bolo zároveň
rozhodnuté, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho vyhostenia z územia Slovenskej
republiky. Zároveň došlo aj k odhaleniu jeho pravej identity.
Potom, ako Generálna prokuratúra Ruskej federácie (ďalej len „GPRF“) požiadala
slovenské orgány o vydanie sťažovateľa za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008
Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala návrh
na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné. Na základe toho
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí
uznesením č. k. Ntc 8/2006-317 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je
prípustné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor krajskej prokuratúry sťažnosť,
o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak,
že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej
federácie je prípustné.
Sťažovateľ sa domnieva, že aj napriek tomu, že extradičné konanie je podľa nášho
právneho poriadku – Trestného poriadku rozdelené medzi všeobecné súdy a ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorý v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol, za jediný účinný prostriedok ochrany
svojich práv považuje za daných okolností práve podanie sťažnosti ústavnému súdu.
Toto svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že minister spravodlivosti nemá zákonnú povinnosť
nepovoliť jeho vydanie do Ruskej federácie, ak by mu hrozilo mučenie či trest smrti,
ale má len právo tak učiniť. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z dikcie zákona nemožno
predvídať, kedy minister spravodlivosti rozhodne, ako aj to, či by vôbec zohľadnil jeho
argumenty pre neprípustnosť jeho vydania.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberal možným porušením jeho základného
práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru v prípade jeho vydania
do Ruskej federácie. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že zmluvné štáty majú záväzok nevydať osobu
do krajiny, v ktorej by mohla byť vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom
čl. 3 dohovoru.
Okrem toho sťažovateľ poukázal na situáciu v Ruskej federácii, pričom svoje
tvrdenia oprel o „správy mimovládnych organizácií, správy medzištátnych organizácií,
správy iných štátov hodnotiacich situáciu v Ruskej federácii, ako aj správy z médií, ktoré
sú relevantné pre tento prípad“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho základného
práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru, teda k problematike mučenia,
krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania okrem iného uviedol:
«Ministerstvo zahraničných vecí USA, správa o dodržiavaní práv v RF z marca 2008
pokrývajúca obdobie roka 2007, časť Väzenské podmienky: Väzenské podmienky zostávajú
aj naďalej extrémne kruté a často život ohrozujúce. Federálna služba pre výkon uložených
trestov Ministerstva spravodlivosti (FSIN) spravuje väzenský systém centrálne z Moskvy...
V júli 2007 bolo uväznených 889 600 väzňov, čo v porovnaní s júlom 2005 vzrástlo
o 101 000. Podľa oficiálnych štatistik približne 2 000 osôb zomrelo vo vyšetrovacej väzbe
v roku 2004 (je to posledný rok, pre ktorý sú dostupné oficiálne štatistiky). Podľa FSIN
percento úmrtnosti medzi väzňami vzrástlo o 12 %. Väčšina zomrela v dôsledku zlých
hygienických podmienok alebo nedostatku zdravotnej starostlivosti (vedúcou príčinou smrti
bola srdečná choroba). Tlač uvádza, že s väzňami je zle zaobchádzané, že zvyknú byť
poranení alebo zomrú počas odňatia slobody vo väzbe. V niektorých prípadoch bolo
zaznamenané bežné zneužívanie moci zo strany väzenskej stráže... Zneužívanie väzňov
zo strany spoluväzňov pokračovali. Násilie medzi väzňami, vrátane bitiek a znásilňovania,
bolo bežné. Existujú kastové systémy vynucované väzňami, v rámci ktorých informátori,
homosexuáli, násilníci, znásilňované osoby, a ďalší boli „nedotknuteľní“ a bolo s nimi zle
zaobchádzané, s malou ochranou alebo žiadnou ochranou zo strany väzenských autorít.
Väzenské zariadenia zostávajú preplnené, avšak objavili sa správy o menších zlepšeniach...
Nápravné pracovné kolónie poskytovali väzňom o niečo viac slobody pohybu, avšak
väzenská stráž väzňov ponižovala, bila a nechávala vyhladovať. Podľa mimovládnej
organizácie Pre ľudské práva, väzenská stráž neumožňuje pozorovateľom a obhajcom vstup
do 41 zo 765 väzení - ide o väzenia s najvyšším počtom prípadov mučenia. V roku 2006
verejný ochranca práv vyšetroval 2 966 sťažnosti, ktoré obdržal od väzňov. Podľa
Generálnej prokuratúry okolo 8 000 pracovníkov v trestnom systéme bolo zodpovedných
za vážne porušenia ľudských práv v roku 2006. Od roku 2004 autority odmietajú poskytnúť
Medzinárodnému výboru Červeného kríža pristúp k osobám ktoré sú zaistené v rámci
konfliktu v Čečensku, a Červený kríž bol preto nútený suspendovať svoje návštevy
v zaisťovacích centrách...
Institute for war and peace reporting zaznamenal v článku „Ruské väzenské peklo
pre Čečencov“ z februára 2007 nasledovné: Obvinenia zo široko-rozšíreného zneužívania
Čečencov držaných v Ruských väzeniach, a tvrdenia, že veľa z nich bolo odsúdených
na základe falošných obvinení. V septembri 2004 K. bol zatknutý v jeho domovskom meste
G. maskovanými mužmi z bezpečnostných služieb. 23-ročný študent, ktorý čiastočne
pracoval ako policajt bol odvedený a neskôr podpísal priznanie pod nátlakom... Podmienky
Čečencov držaných v Ruských väzeniach sú bežne opisované ako desivé, a brutalita voči
Čečenským väzňom je obrovská. Podľa K. matky, väzenie S., ktoré navštívila,
je „najhoršie“. Avšak väzni nehovoria o tom nahlas, pretože by boli ubití na smrť...»
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol aj argumenty na podporu svojich tvrdení, že v prípade
jeho vydania do Ruskej federácie by mohol byť vystavený trestu smrti. V tejto súvislosti
uviedol: «Tlačová agentúra Inter Press Service v článku z novembra 2007 „Trest smrti -
Rusko: Duma ponecháva trest smrti“: Štátna duma konči svoje štvorročné funkčné obdobie,
ponechávajúc dôležitú legislatívu, vrátane zákazu trestu smrti, nedoriešenú. Návrh zákona
ohľadne ratifikácie šiesteho protokolu zakazujúceho trest smrti bol prediskutovaný viackrát,
avšak nikdy nebol dostatok hlasov k vyriešeniu problému. Preto by to malo byť prioritou
ďalšej dumy... Komisár Rady Európy opakovane varoval, že jeho organizácia neplánuje
skončiť s monitorovacou misiou do Ruska dokiaľ Moskva úplne nezakáže trest smrti. Rada
Európy monitoruje napĺňanie Ruských povinnosti, ku ktorým sa zaviazali pred 10timi rokmi
kedy sa krajina stala členom Rady Európy. Rusko je jedinou Európskou krajinou, ktorá ešte
trest smrti nezakázala, aj keď sľúbila, že tak urobí po vstupe do Rady Európy...
Stránka Legislation Online uvádza o treste smrti v Rusku nasledovné (posledný krát
aktualizované v roku 2007):
Stav: de facto odstránený
Právny rámec: Ústava RF uvádza trest smrti, až do jeho zrušenia, ako výnimočný
trest za obzvlášť závažné trestné činy proti životu (článok 20 ods. 2 Ústavy). Trestný
zákonník RF predpisuje trest smrti pre 5 zločinov: vražda za priťažujúcich okolnosti, pokus
o vraždu verejného činiteľa, pokus o vraždu osoby vykonávajúcej spravodlivosť alebo
predbežné vyšetrovanie, pokus o vraždu súdneho orgánu, a genocída.
Po vstúpení do Rady Európy 28. februára 1996, RF sa zaviazala zaviesť moratórium
na popravy a ratifikovať Protokol č. 6 k EDĽP do troch rokov. Prezidentský dekrét vydaný
16. mája 1996 požadoval od vlády, aby pripravila návrh zákona, ktorým sa bude ratifikovať
Protokol č. 6. Návrh zákona bol predložený parlamentu 6. augusta 1999. K dňu 30. júna
2007 RF stále neratifikovala tento Protokol. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy
opakovane vyzývalo RF k zrušeniu trestu smrti a dokončeniu ratifikácie Protokolu č. 6.
Komisár pre ľudské práva rady Európy tiež vyzval RF k čo najskoršej ratifikácii Protokolu.
RF potvrdila, že legislatívne zrušenie trestu smrti je jedným z cieľov súdnych a právnych
reforiem, ktoré momentálne prebiehajú, a že vládne oddelenia intenzívne pracujú
na príprave ratifikácie Protokolu a zavedení relevantných noviel a dodatkov k Trestnému
zákonníku, Trestnému poriadku a Zákonníku pre výkon trestov...
V roku 1996 prezident zaviedol moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu
smrti (stalo sa tak prezidentským dekrétom č. 724). Navyše, rozsudok Ústavného súdu uložil
dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999. 15. novembra 2006 štátna duma rozšírila
moratórium na trest smrti na ďalšie 3 roky, do začiatku roka 2010.
Ruská Ústava garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v prípadoch kedy
je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením, Ústavný súd
prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne procesy s účasťou
poroty nebudú v celej RF riadne zavedené. V čase vydania rezolúcie súdne procesy
s porotou boli funkčné len v 9tich z 89 Ruských obvodov. Zavedenie týchto procesov po
celej krajine odstráni zákaz, ktorý Ústavný súd uložil na ukladanie trestov smrti.
Komisia OSN pre ľudské práva vyjadrila obavy, že súčasné moratórium bude
automaticky ukončené keď začne riadne fungovať porotný súd a vyzvala RF na zrušenie
trestu smrti de iure pred vypršaním moratória a tiež k pristúpeniu k Druhému Opčnému
Protokolu Medzinárodného paktu o obč. a polit. právach.
3. júna 1999 prezident premenil všetky uložené tresty smrti na tresty odňatia slobody
na doživotie alebo na 25 rokov.
Spôsob popravy: zastrelenie (článok 186 Zákonníka o výkone trestov)
Štatistiky: Tresty smrti - žiadny
Popravy - žiadna...»
V závere sťažovateľ vyjadril názor, že tým, že najvyšší súd pripustil jeho vydanie
do Ruskej federácie, vytvoril situáciu, v ktorej je predpoklad, že môže byť vystavený
zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru, ako aj čl. 1
protokolu č. 6 k dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie, rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúce z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tost 13/2008 zo 29. októbra 2008 o prípustnosti vydania A. N. I.
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa nebyť vystavený trestu smrti vyplývajúce z čl. 1
protokolu č. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 13/2008 zo 29. októbra 2008
o prípustnosti vydania A. N. I. porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 13/2008
zo 29. októbra 2008 o prípustnosti vydania A. N. I. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec
sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky, aby pokračovali v porušovaní práv sťažovateľa
vyplývajúcich z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2
Ústavy SR ako aj z čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru, a to najmä takým konaním, ktorého
dôsledkom je povolenie vydania A. N. I. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania
A. N. I. do Ruskej federácie, A. N. I. skutočne hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj
čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06,
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na taký
trest odsúdiť ani popraviť.
Podľa § 501 Trestného poriadku vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak
a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného
štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej
organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,
b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol
udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej
osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá
požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie
azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,
c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky premlčané,
d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku
dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
e) trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský
charakter,
f) trestný čin bol spáchaný na území Slovenskej republiky, okrem prípadov,
keď s ohľadom na osobitné okolnosti spáchania trestného činu treba dať prednosť
vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového
stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,
g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená
alebo oslobodená slovenským súdom, alebo
h) vyžiadaná osoba nebola za trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky v čase jeho spáchania trestne zodpovedná, alebo sú iné dôvody vylučujúce
jej trestnú zodpovednosť.
Podľa § 509 ods. 1 Trestného poriadku po skončení predbežného vyšetrovania
rozhodne súd na návrh prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny
a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.
Podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny
je prípustné, môže minister spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby
nepovolí, ak
a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo
by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte
by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,
b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená
prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej
alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo
že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu
odňatia slobody,
c) vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri zohľadnení
závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny zrejme
neprimerane tvrdo postihnutá,
d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest
smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo
e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.
Pri vytvorení svojho právneho názoru vyjadreného vo výroku tohto rozhodnutia
ústavný súd vychádzal z obsahu sťažnosti, ako aj z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho
súdu. V tejto súvislosti zistil, že uznesením krajského súdu č. k. Ntc 8/2006-317
z 3. septembra 2008 bolo rozhodnuté, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je
prípustné. Krajský súd tak rozhodol na verejnom zasadnutí na základe návrhu prokurátora
krajskej prokuratúry. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že 23. mája 2008
podal prokurátor návrh na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa – ruského
štátneho občana do Ruskej federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák.
Ruskej federácie a trestný čin vraždy príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní podľa
článku 317 Tr. zák. Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001
približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny
spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov
OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M.“.
Podľa krajského súdu prokurátor svoj návrh odôvodnil tým, že protiprávne konanie,
pre ktoré je sťažovateľ žiadaný orgánmi Ruskej federácie na vydanie, je extradičným činom
v zmysle § 499 Trestného poriadku a zároveň konanie sťažovateľa by v čase spáchania jeho
skutku bolo podľa právneho poriadku Slovenskej republiky posúdené ako trestný čin vraždy
podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Okrem toho prokurátor argumentoval
aj tým, že trestné stíhanie tohto skutku nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky
premlčané a že z podkladov zaslaných GPRF je zrejmé, že skutok nebol spáchaný na území
Slovenskej republiky a že ho nemožno pokladať za čin výlučne politického alebo
vojenského charakteru. Prokurátor poukázal aj na to, že sťažovateľ sa na území Slovenskej
republiky ocitol nelegálne, pričom mu na základe jeho žiadosti nebol poskytnutý azyl.
Okrem toho dôvodil aj tým, že z odpisu Registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky je zrejmé, že za trestný čin, pre ktorý je sťažovateľ žiadaný na vydanie príslušným
orgánom Ruskej federácie, nebol ani odsúdený, ani oslobodený súdom Slovenskej republiky
a taktiež nebolo zistené, aby sťažovateľ nebol podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky za svoje protiprávne konanie trestne zodpovedný. Z uznesenia krajského súdu
ďalej vyplynulo, že v priebehu predbežného vyšetrovania prokurátor zabezpečil „ako dôkaz
materiál poskytnutý Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, Národným úradom
v SR a list Generálnej prokuratúry Ruskej federácie č. 35/3-161-06 z 19. 9. 2006, ktorým
garantuje nepoužitie trestu smrti voči A. N. I.“.
Po zohľadnení argumentov prokurátora krajskej prokuratúry, zabezpečených
dôkazov, ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa dospel krajský súd k záveru,
že vydanie sťažovateľa nie je prípustné. Tento svoj právny názor odôvodnil okrem iného
takto:
„Krajský súd sám vyžiadal pred rozhodnutím správy z Ministerstva zahraničných
vecí Slovenskej republiky, ako aj správy z dokumentačného strediska ohľadne situácii
v Čečensku, ktoré sú prístupné na internetovej stránke a dospel k záveru, zhodnotiac vyššie
uvádzané dôkazy jednotlivo a v ich súhrne, že napriek záruke danej Generálnou
prokuratúrou Ruskej federácie, že vydanie osoby menom A. N. I. na jeho trestné stíhanie
do Ruskej federácie nie je prípustné, a to z dôvodu rizika prípadného jeho mučenia,
neľudského zaobchádzania, ale aj rizika uloženia trestu smrti a tiež z dôvodu,
že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu.
Ruská federácia ako členský štát Rady Európy podpísala 6. dodatkový protokol
o zákaze trestu smrti k Dohovoru, no ako jediný členský štát tento protokol doposiaľ stále
neratifikovala, a preto nie je ním viazaná.
Zo správy Amnesty International sp. zn. GC EUR 72/2008.001 zo dňa 30. 6. 2008
vyplýva, že aj keď dožadujúca strana sa zaručila v inej trestnej veci, ktorá však súvisí
s trestnou vecou A. N. I., že osobe menom A. Č. v prípade vydania na trestné stíhanie
do Ruskej federácie budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, pomoc advokátov, nebude
vystavený mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcou formou
zaobchádzania, nie je možné vzhľadom na ich zistenia sa s týmto stotožniť, nakoľko zistenia
z nedávnej minulosti svedčia o opaku.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd dospel k záveru, že vydanie osoby
A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie nie je prípustné. Zároveň poukazuje
aj na ust. § 501 písm. e) Tr. por., kde vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak trestný
čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský charakter. Dôkazom
svedčiacim v neprospech A. N. I. je výpoveď osoby A. M., ktorá mala byť získaná
nezákonným spôsobom, a to mučením. A. N. I. od roku 1998 pôsobil ako príslušník
Národnej gardy v Čečensku, teda bol súčasťou bojových jednotiek pod vedením čečenského
prezidenta A. M. a usiloval sa o nezávislosť Čečenska. Preto jeho konanie je možné posúdiť
aj ako konanie, ktoré malo politický, resp. vojenský charakter.“
Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie
zrušil a vyslovil, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že prokurátor v sťažnosti
apeloval predovšetkým na to, že z dostupných dôkazných materiálov je zrejmé, že v prípade
sťažovateľa nejde o trestný čin politického alebo vojenského charakteru, ale skôr o akt
zabitia. Zároveň prokurátor vyjadril presvedčenie, že niet dôvodu neveriť zárukám
poskytnutým GPRF, teda že voči sťažovateľovi nebude uplatnený trest smrti
za dodržania čl. 3 dohovoru o zákaze mučenia a zásad spravodlivého procesu podľa
čl. 6 dohovoru. Okrem toho prokurátor dôvodil aj tým, že krajská prokuratúra vyžiadala
z Úradu vysokého komisára Organizácie spojených národov a iných kompetentných
orgánov správu týkajúcu sa dodržiavania ľudských práv v prípade vydania osôb do Ruskej
federácie, a to z hľadiska možného ohrozenia ich života, ako aj z hľadiska zaobchádzania
so stíhanými, resp. odsúdenými osobami. V tejto súvislosti prokurátor poukázal na to,
že preklady získaných správ do slovenského jazyka boli súčasťou jeho návrhu
na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.
Po zohľadnení argumentov prokurátora a citujúc príslušné ustanovenia
Trestného poriadku týkajúce sa extradície, ako aj relevantnú časť nálezu ústavného súdu
č. k. II. ÚS 111/08-101 z 26. júna 2008 najvyšší súd uviedol:
«Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej
republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz extradície osoby,
ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo
nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí Slovenská
republika rešpektovať okrem už citovaného článku ústavy aj na základe článku 3 Dohovoru,
článku 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. 143/1988 Zb. (ďalej len „Dohovor
proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.). Pritom poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho
súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Saadi verzus Taliansko - číslo 37201/06.
Uvedený súd z článku 3 Dohovoru proti mučeniu odvodil tzv. test „domnienok
vážnych dôvodov“, na základe ktorého dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne
dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia
alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom,
ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...
Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov
nemohol stotožniť so záverom krajského sudu o tom, že je daný dôvod neprípustnosti
vydania podľa § 501 písm. e) Trestného poriadku, pretože konanie vyžiadanej osoby
A. N. I., pre ktoré vydanie žiadajú orgány Ruskej federácie má výlučne politický alebo
vojenský charakter.
K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou,
charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými
(išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi
dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.
Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu
situácie, je i naďalej vážna a z času načas sa vyskytnú otvorené útoky z oboch
znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä
bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.
Z tohto pohľadu je potrebné prihliadať nielen na skutočnosť, že dožadajúci štát
je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním
je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv, ale i na skutočnosť,
že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší
články 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo všetkých
podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani
nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový
protokol č. 6 k Dohovoru. Z ďalších aktov štátnej povahy však vyplýva, že trest smrti
sa v Ruskej federácii neukladá a teda ani nevykonáva. Z tohto pohľadu je dostatočná
garancia Generálnej prokuratúry Ruskej federácie týkajúca sa neuloženia, resp.
nevykonania trestu smrti...
Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským
konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej
federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv
a základných slobôd na čele s Radou Európy...
Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou
vládou na Čečenskom území, ak jej nebudú poskytnuté možnosti postaviť pred orgány
ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru,
že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb
usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť
rovnocenné s právom vyžiadanej osoby na jej ochranu pred mučením, nespravodlivým
procesom, či uložením trestu smrti. Nemožno opomenúť, že extradičné konanie nemôže
slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby.
Berúc však do úvahy všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne, v záujme
poskytnutia všetkých možností orgánom Ruskej federácie o zlepšovanie situácie
a na nastolenie práva a poriadku v Čečensku v súlade s medzinárodnými normami
a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry
Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho
názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania,
fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali
správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku
na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie
pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných
Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»
Z judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 111/08), v rámci ktorej sa ústavný súd
zaoberal možným porušením základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a podľa čl. 3
dohovoru, vyplýva, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom
systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu.
Osobitne možno ešte zvýrazniť povinnosť všetkých súdov chrániť jednotlivcov pred
zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu
rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom - nezávislosti
a viazanosti právom - ústavou, zákonmi a vybranými medzinárodnými zmluvami, môže
a musí súdna moc chrániť jednotlivcov pred excesmi verejnej moci. Prostredníctvom
rozhodovania o ústavných sťažnostiach usmerňuje ústavný súd rozhodovanie všeobecných
súdov o ľudských právach a slobodách.
Vychádzajúc zo znenia Trestného poriadku upravujúceho proces extradície treba
konštatovať, že o prípustnosti vydania osoby z územia Slovenskej republiky do cudziny
rozhodujú všeobecné súdy (krajský súd v prvom stupni a najvyšší súd v druhom stupni)
na základe návrhu prokurátora, ktorý vykonáva predbežné vyšetrovanie. Proces extradície
z hľadiska participácie orgánov verejnej moci však týmto nie je ukončený, pretože vydanie
do cudziny napokon povoľuje minister spravodlivosti. Niet pochýb o tom, že všetky
spomínané orgány verejnej moci si musia byť vedomé svojej zodpovednosti za prijaté
rozhodnutia či závery. Samozrejme, nejde o zodpovednosť ojedinelú, pretože v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy každý orgán verejnej moci je povinný postupovať spôsobom súladným
s právom majúc pritom na pamäti ochranu základných práv a slobôd.
V tejto súvislosti treba poukázať na závažnosť výsledku konania o vydanie osoby
do cudziny, a to hlavne v prípadoch, ak táto tvrdí, že v štáte, ktorý žiada jej vydanie,
by mohla byť vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľnému s garanciami obsiahnutými
v čl. 3 dohovoru alebo by jej mohol byť uložený trest smrti. Podľa judikatúry ESĽP
(rozsudok Soering c. Spojené kráľovstvo zo 7. júla 1989) totiž dožiadaný štát nesie
zodpovednosť aj za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia. To znamená,
že dožiadaný štát sa ani sám nemusí dopustiť konania znamenajúceho utrpenie pre osobu,
voči ktorej sa praktizuje, ale jeho mocenský zásah v podobe vydania osoby do cudziny
môže byť v príčinnej súvislosti so zlým zaobchádzaním či hroziacim trestom smrti, ktorému
by mohla byť vystavená v prijímajúcom štáte.
Pri posudzovaní dodržiavania zákazu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania, alebo trestu ESĽP v rámci rozhodovacej činnosti aplikuje test domnienok
vážnych dôvodov – substantial ground test, podľa ktorého je dožiadaný štát povinný
posúdiť, či existujú reálne hrozby, že vydaná osoba bude v dožiadajúcom štáte vystavená
nebezpečenstvu mučenia alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo
trestu. V prípade, ak sa takéto domnienky vyskytnú, osoba nesmie byť vydaná.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul skúmať danú stránku
veci a zameral sa aj na ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej
federácie. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd skúmal závažnosť situácie v Ruskej
federácii v súvislosti s možným uložením trestu smrti, a to z dôvodu, že hoci táto krajina
je členským štátom Rady Európy, trest smrti v nej nebol dosiaľ formálne zrušený, aj keď
od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Moratórium na výkon trestu
smrti v Rusku bol jednou z najhlavnejších podmienok prijatia krajiny do Rady Európy,
ale aj napriek tomu Moskva dosiaľ protokol č. 6 k dohovoru neratifikovala. Najvyšší súd
mal na pamäti toto zistenie, ale odôvodnenie svojho rozhodnutia o prípustnosti vydania
sťažovateľa do Ruskej federácie založil predovšetkým na analýze situácie v Čečensku,
zodpovednosti Ruskej federácie za jej stabilizovanie, ako aj na tom názore, že pokiaľ
má Ruská federácia v tomto smere napredovať, nemôže jej byť odňatá možnosť výkonu
spravodlivosti voči osobám, ktoré sa dopustili porušenia zákona. Je nepochybné,
že do okruhu takýchto osôb patrí aj sťažovateľ. Najvyšší súd pokračoval vo svojich úvahách
ďalej a svoje presvedčenie o prípustnosti vydania sťažovateľa založil na zárukách
poskytnutých GPRF. Tá sa v danom prípade zaručila, že po vydaní sťažovateľa do Ruskej
federácie nebude v jeho prípade uplatnený trest smrti a nebude vystavený ani zlému
zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom čl. 3 dohovoru. V naznačenom kontexte najvyšší
súd dodal, že záruky poskytnuté GPRF považuje za dostatočné a neporušiteľné, že nemá
dôvod pochybovať o tom, že vydaním sťažovateľa do Ruskej federácie by sa mu dostalo
zaobchádzania, ktorého sa sťažovateľ obáva.
Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti spochybňoval garancie GPRF poukazujúc
na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu
odňatia slobody boli vystavení neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj
na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže
o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky
natíska otázka, kto iný, ak nie GPRF, má poskytnúť dané záruky. Veď práve GPRF
v zmysle čl. 129 Ústavy Ruskej federácie s poukazom na Federálny zákon zo 17. januára
1992 o prokuratúre Ruskej federácie okrem iného dohliada na dodržiavanie ľudských práv
a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou
Ruskej federácie participuje na súdnych procesoch a v tejto súvislosti môže napadnúť
akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.
Vzhľadom na postavenie GPRF a jej právomoci považuje ústavný súd zhodne
s názorom najvyššieho súdu záruky ňou poskytnuté za nespochybniteľné a dostačujúce.
Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky
o tom, že prípustnosťou vydania sťažovateľa do Ruskej federácie by mohlo zo strany
ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla
aj záruku, že prejednanie trestnej veci sťažovateľa bude sledovať zámer vyplývajúci
z čl. 6 dohovoru.
Na podporu svojich tvrdení ústavný súd opäť poukazuje na skôr citované rozhodnutie
ESĽP Soering proti Spojenému kráľovstvu, ktorý v ňom uviedol, že rozhodnutie ministra
vnútra Spojeného kráľovstva vydať p. Soeringa Spojeným štátom americkým, konkrétne
štátu Virginia, by v prípade jeho vykonania bolo porušením čl. 3 dohovoru. V danom
prípade bol predpoklad, že vydaním p. Soeringa štátu Virginia, v ktorom za trestný čin,
ktorého sa tam skôr dopustil, bolo možné uložiť trest smrti, by mohol byť vystavený
neľudskému zaobchádzaniu v súvislosti s tzv. „fenoménom cely smrti“. V tomto prípade
štátny žalobca štátu Virginia ako štátny orgán so zodpovednosťou za vyšetrovanie trestných
činov trval na uložení trestu smrti pre p. Soeringa. A práve táto skutočnosť viedla ESĽP
k pochybnostiam o tom, že vydaním p. Soeringa do Spojených štátov amerických
by nedošlo k zaobchádzaniu nezlučiteľnému s čl. 3 dohovoru.
V sťažovateľovom prípade je však situácia odlišná, keď GPRF poskytla záruky,
ktorým nie je dôvod neveriť a ani ich spochybňovať.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ako aj také
jeho vyhodnotenie ľudskoprávneho hľadiska prípustnosti vydania sťažovateľa
do Ruskej federácie, ktoré by mohli znamenať porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 3 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 protokolu
č. 6 k dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2008
z 29. októbra 2008, sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2008