Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 2/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna zloženého

z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana

Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

25. februára 2009 podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov

senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uznesení III. senátu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -35 zo 17. decembra 2008

a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel

v súvislosti s prerokovaním konceptu nálezu vo veci vedenej pod sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Návrh z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2008 doručená sťažnosť A. Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ 1“), t. č. vo vydávacej väzbe,

zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu

podľa (ďalej aj „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

4. septembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že Generálna prokuratúra Ruskej federácie (ďalej len

„GP RF“) žiadosťami z 20. apríla 2006 a 8. septembra 2006 adresovanými ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) požiadala

o vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a to pre trestné činy

banditizmu podľa článku 2 a článku 209, siahnutia na život vojenských osôb podľa článku

317, lúpeže podľa článku 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4,

článku 226 Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, „že sa zapojil

do činnosti ozbrojenej skupiny operujúcej na území Čečenskej republiky, vyzbrojenej

rôznymi zbraňami, výbušninami, nábojmi, dopravnými a komunikačnými prostriedkami,

ktorá mala za cieľ organizovanie ozbrojeného odporu voči federálnym vojskám, útoky na

občanov a vojenské osoby, pričom ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001

v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou

ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4.

2005 asi o 23.00 hod. v Groznom uzatvoril dohodu s ďalšími osobami o zabráni majetku

vedúceho sekretariátu informačného oddelenia, vyplácania kompenzácii pri vláde

Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28. 4. 2005 prišli do domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č.

aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali situáciu a ďalšie 4 osoby prezlečené do

uniformy s maskami na tvári a ozbrojení so zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E.

(otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane

a peniaze a prezradenie miesta pobytu R. G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických

dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony Ericsonn, 2 nože, parfumériu a dvojhlavňovú

brokovnicu, čím spôsobili škodu 154.260 rubľov. Po čine si peniaze rozdelili a zbraň

zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí

majetku L. Ž. S. apo príchode do dediny Gojty maskovaní maskami s prierezmi na oči a

ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S. zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali

ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné

telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens, zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote

198.286 rubľov.“.

Obsahom žiadosti o vydanie bola aj záruka GP RF ako ústredného orgánu Ruskej

federácie vo veciach vydávania, že na vyžiadanej osobe nebude v prípade jej vydania

vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej

žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie

je zavedené moratórium na trest smrti. Poukázal na to, že Ruská federácia podpísala

dodatkový protokol týkajúci sa trestu smrti a je viazaná medzinárodnými záväzkami

o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej

federácii poskytnuté všetky možnosti ochrany, teda pomoc advokátov, a že nebude

vystavená mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám

zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom.

V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju

garanciu spresnila tak, že v prípade, že vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti,

nebude vykonaný.

Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti

GP RF podala 28. mája 2008 návrh na vydanie rozhodnutia o prípustnosti vydania

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí

1. júla 2008 uznesením sp. zn. rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa do Ruskej

federácie nie je prípustné. Prokurátorka krajskej prokuratúry podala proti predmetnému

uzneseniu sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a sám rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je

prípustné.

O sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa 1, pozn.) ... na trestné

stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa

č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317,

lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku

226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

IV. senát ústavného súdu (ďalej aj „IV. senát“) sťažnosť sťažovateľa predbežne

prerokoval a uznesením č. k. -34 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie

konanie a verejné ústne pojednávanie vo veci nariadil na 26. február 2009.

II.

Ústavnému súdu bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť A. N. I., štátneho

príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej väzbe (ďalej len „sťažovateľ 2“),

zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa , práva podľa dohovoru a práva podľa Protokolu

č. 6 k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2008.

III. senát ústavného súdu (ďalej aj „III. senát“) uznesením č. k. -35 zo

17. decembra 2008 pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa 2 ako

zjavne neopodstatnenú.

Z odôvodnenia označeného uznesenia III. senátu okrem iného vyplýva, že

a) vo veci sťažovateľa 2 GP RF «požiadala slovenské orgány o vydanie sťažovateľa

za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008 Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej

len „krajská prokuratúra“) podala návrh na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej

federácie je prípustné. Na základe toho Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí uznesením č. k. -317 rozhodol, že

vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné.

Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor krajskej prokuratúry sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2008 tak,

že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej

federácie je prípustné»;

b) sťažovateľ bol ruskou stranou požiadaný o vydanie na trestné stíhanie do Ruskej

federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák. Ruskej federácie a trestný

čin vraždy príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní podľa článku 317 Tr. zák.

Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001 približne o 15.00 hod. na

križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny spolu s ďalšími osobami po

predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej

federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M“;

c) najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 29. októbra 2008

okrem iného uvádza: «Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz

extradície osoby, ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom

štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí

Slovenská republika rešpektovať okrem už citovaného článku aj na základe článku 3

Dohovoru, článku 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. (ďalej len

„Dohovor proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (vyhlásený pod č. ). Pritom poukázal na rozhodovaciu činnosť

Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Saadi verzus Taliansko - číslo

37201/06.

Uvedený súd z článku 3 Dohovoru proti mučeniu odvodil tzv. test „domnienok

vážnych dôvodov“, na základe ktorého dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne

dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia

alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom,

ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...

Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov

nemohol stotožniť so záverom krajského sudu o tom, že je daný dôvod neprípustnosti

vydania podľa , pretože konanie vyžiadanej osoby

A. N. I., pre ktoré vydanie žiadajú orgány Ruskej federácie má výlučne politický alebo

vojenský charakter.

K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou,

charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými

(išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi

dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.

Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu

situácie, je i naďalej vážna a z času načas sa vyskytnú otvorené útoky z oboch

znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä

bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.

Z tohto pohľadu je potrebné prihliadať nielen na skutočnosť, že dožadajúci štát

je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním

je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv, ale i na skutočnosť,

že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší

články 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo všetkých

podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani

nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový

protokol č. 6 k Dohovoru. Z ďalších aktov štátnej povahy však vyplýva, že trest smrti

sa v Ruskej federácii neukladá a teda ani nevykonáva. Z tohto pohľadu je dostatočná

garancia Generálnej prokuratúry Ruskej federácie týkajúca sa neuloženia, resp.

nevykonania trestu smrti...

Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským

konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej

federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv

a základných slobôd na čele s Radou Európy...

Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou

vládou na Čečenskom území, ak jej nebudú poskytnuté možnosti postaviť pred orgány

ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru,

že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb

usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť

rovnocenné s právom vyžiadanej osoby na jej ochranu pred mučením, nespravodlivým

procesom, či uložením trestu smrti. Nemožno opomenúť, že extradičné konanie nemôže

slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby.

Berúc však do úvahy všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne, v záujme

poskytnutia všetkých možností orgánom Ruskej federácie o zlepšovanie situácie

a na nastolenie práva a poriadku v Čečensku v súlade s medzinárodnými normami

a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry

Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho

názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania,

fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali

správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku

na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie

pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných

Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»;

d) III. senát svoje rozhodnutie o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa 2

popri konštatovaní, že najvyšší súd v posudzovanom prípade v súlade s judikatúrou

ústavného súdu () skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do

cudziny a vykonal v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, ktorý uplatňuje v obdobných

prípadoch aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), oprel predovšetkým

o záver založený na dôveryhodnosti záruk poskytnutých ruskou stranou, keď uviedol:

„... Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti spochybňoval garancie GPRF poukazujúc

na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu

odňatia slobody boli vystavení neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj

na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže

o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky

natíska otázka, kto iný, ak nie GPRF, má poskytnúť dané záruky. Veď práve GPRF v zmysle

Ruskej federácie s poukazom na Federálny zákon zo 17. januára 1992

o prokuratúre Ruskej federácie okrem iného dohliada na dodržiavanie ľudských práv

a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou

Ruskej federácie participuje na súdnych procesoch a v tejto súvislosti môže napadnúť

akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na postavenie GPRF a jej právomoci považuje ústavný súd zhodne

s názorom najvyššieho súdu záruky ňou poskytnuté za nespochybniteľné a dostačujúce.

Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky

o tom, že prípustnosťou vydania sťažovateľa do Ruskej federácie by mohlo zo strany

ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla

aj záruku, že prejednanie trestnej veci sťažovateľa bude sledovať zámer vyplývajúci

z čl. 6 dohovoru.“

III.

IV. senát ústavného súdu v súvislosti s prípravou verejného ústneho pojednávania vo

veci sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 5. februára 2009 prerokoval koncept nálezu

predložený sudcom spravodajcom a vzhľadom na zhromaždenú dokumentáciu (osobitne

aktuálnu judikatúru ESĽP dotýkajúcu sa porušovania čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou)

dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľa 1 treba vyhovieť, t. j. vo výroku nálezu vysloviť,

že práva sťažovateľa 1 podľa a dohovoru boli uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. septembra 2008 porušené, zrušiť označené

uznesenie a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

IV. senát pri prerokovaní konceptu nálezu zároveň zistil, že:

1. Najzávažnejší trestný čin, pre ktorý majú byť sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vydaní

na trestné stíhanie do Ruskej federácie, je identický, z čoho sa dá usudzovať, že ho mali

spáchať spoločne ako členovia ozbrojenej skupiny [vyplýva to z už citovaných textov,

v ktorých je uvedený obdobný popis skutku, „... ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa

25. 6. 2001 v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so

skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M.

a A. M. P.“, u sťažovateľa 1 a u sťažovateľa 2, „... ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25.

5. 2001 približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej

skupiny spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch

príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M.

a P. A. M“; z textov síce vyplýva rozdiel v dátumoch (25. 6. 2001, resp. 25. 5. 2001), podľa

názoru IV. senátu však ide len o preklep, pozn.].

2. Odôvodnenie oboch namietaných uznesení najvyššieho súdu je porovnateľné tak

z hľadiska čiastkových záverov, ako aj samotného výroku, t. j. najvyšší súd aj vo veci

sťažovateľa 1 vedenej pod sp. zn. v súlade s judikatúrou ústavného súdu

() skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do cudziny a vykonal

v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, pričom rovnako ako vo veci sťažovateľa 2

vedenej pod sp. zn. značný význam pri svojom rozhodnutí o prípustnosti

vydania na trestné stíhanie pripísal dôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF.

IV. senát v koncepte nálezu pozitívne hodnotí skutočnosť, že «najvyšší súd v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP v posudzovanom prípade nesporne

vykonal „test vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. Z hľadiska postupu, ktorý

najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil nemožno najvyššiemu súdu nič zásadné vyčítať.».

IV. senát oproti označenému uzneseniu III. senátu zásadne odlišným spôsobom

hodnotí dôveryhodnosť záruk poskytnutých GP RF. Toto odlišné hodnotenie vyplýva

z analýzy aktuálnej judikatúry ESĽP z posledného obdobia týkajúcej sa záruk

poskytovaných ruskou stranou, ktorá by mala tvoriť súčasť nálezu vo veci sťažovateľa 1.

V tejto súvislosti sa v koncepte nálezu IV. senátu sp. zn. okrem iného

uvádza:

«Na základe analýzy odôvodnenia namietaného uznesenia možno konštatovať, že na

záver najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie mali

rozhodujúci vplyv jeho čiastkové závery týkajúce sa dôveryhodnosti záruk poskytnutých

v danom prípade GP RF a tiež hodnotenia predloženej dokumentácie týkajúcej sa hrozieb

mučenia alebo iných foriem neľudského zaobchádzania.

Ústavný súd aj pri rešpektovaní rozhodovacej autonómie najvyššieho súdu, ktorú

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ani v tomto prípade nespochybňuje,

považoval (s ohľadom na svoje ústavné postavenie vrcholného garanta ochrany ústavnosti)

za nevyhnutné formulovať vážne pochybnosti o týchto čiastkových záveroch najvyššieho

súdu.

Záver najvyššieho súdu o dôveryhodnosti záruk poskytnutých Ruskou federáciou

založený najmä na texte „Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej

federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk najvyšší súd vyhodnotil ako

neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je

potrebné uviesť, že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim štátom nie je celkom

nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát poskytnuté záruky nesplní, riskuje stratu dôvery

a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu v prípade budúcich obdobných žiadostí

o vydanie“ Práve pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú

úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv,

ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom

prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní

o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií“, totiž

zjavne nekorešponduje so závermi ESĽP o nedôveryhodnosti záruk poskytovaných práve

Ruskou federáciou vyslovenými v rozhodnutiach z posledného obdobia (najmä Shamayev

a iní c. Gruzínsko a Rusko, resp. tiež Ismoilov a iní c. Rusko), podrobnejšie analyzovaných

už v časti II.2 tohto rozhodnutia. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že postoj ESĽP

k porušovaniu práv podľa čl. 3 dohovoru zo strany Ruskej federácie je formulovaný aj

v mnohých ďalších rozhodnutiach ESĽP [napr. Utsayeva a iní c. Rusko (sťažnosť

č. 28133/03, rozhodnutie z 29. mája 2008); Medov c. Rusko (sťažnosť č. 1573/02,

rozhodnutie z 8. novembra 2007); Chitayev a Chitayev c. Rusko (sťažnosť č. 59334/00,

rozhodnutie z 18. januára 2007 atď.], ktoré sa síce nedotýkajú problematiky diplomatických

záruk, sú ale podľa názoru ústavného súdu pre posudzovaný prípad nanajvýš relevantné

najmä z hľadiska toho, že poskytujú významný zdroj informácií o „čečenskom konflikte“,

ako aj o aktuálnom postoji ESĽP ako autoritatívneho medzinárodného súdneho orgánu,

k porušovaniu ľudských práv v prípadoch, ktoré súvisia s týmto konfliktom, príp. k iným

porovnateľným prípadom porušovania práv garantovaných dohovorom Ruskou federáciou,

a preto ich bolo nevyhnutné zo strany najvyššieho súdu dôsledne analyzovať a až na tomto

základe vo veci rozhodnúť.»

Na základe citovaného textu sformuloval IV. senát zovšeobecňujúci právny názor,

ktorý je podľa jeho názoru v rozpore so závermi III. senátu týkajúcimi sa dôveryhodnosti

záruk poskytovaných Ruskou federáciou, ktorý by mal podľa názoru IV. senátu tvoriť

základ stanoviska pléna ústavného súdu k zjednoteniu odchylných názorov senátov.

IV.

Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je podľa jeho názoru odchylný od právneho

názoru III. senátu už vyjadreného v uznesení č. k. -35 zo 17. decembra 2008,

v súlade s § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa 1

predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

IV. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu prijalo toto stanovisko k zjednoteniu

odchylných právnych názorov III. a IV. senátu (ďalej len „návrh IV. senátu“):

„V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím všeobecného

súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny

upraveného v až , je vzhľadom na špecifické črty

extradičného konania a jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia

sťažovateľom v súvislosti s ich vydaním do cudziny, nevyhnutné od príslušných

všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím vo veci samej

dôsledne preskúmali a zhodnotili aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorá sa dotýka porušovania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

príp. aj iných súvisiacich práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, zo strany štátu, do ktorého sa má dotknutá osoba vydať, a až na

tomto základe po všestrannom preskúmaní konkrétnych okolností prípadu a ďalších

podkladov, ktoré majú k dispozícii, vo veci rozhodli. Tento kategorický imperatív

vyplýva z požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj dôsledného zabezpečovania dodržiavania medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd.“

V.

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmalo uznesenie III. senátu vo

veci č. k. -35 zo 17. decembra 2008, oboznámilo sa s právnymi názormi

IV. senátu vo veci vedenej pod sp. zn. , ako aj s návrhom stanoviska

IV. senátu vedeného pod sp. zn. PLz. vo veci zjednocovania odchylných právnych

názorov senátov ústavného súdu ( ).

Návrh stanoviska IV. senátu v uznesení vedenom pod sp. zn. PLz.

hlasovaním nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Vzhľadom na to, že sa táto

väčšina nedosiahla, návrh bol zamietnutý ( druhá a tretia veta ).

Podľa - zjednocovanie právnych názorov senátov:

Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu

názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo

senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením.

Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2009