Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PLz. ÚS 2/09
PDF · 274.57 KB
No categories available
PLz. ÚS 2/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 2/09-4
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna zloženého
z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana
Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika
25. februára 2009 podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov
senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uznesení III. senátu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17. decembra 2008
a v stanovisku IV. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel
v súvislosti s prerokovaním konceptu nálezu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 331/08,
takto
rozhodol:
Návrh z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra
2008 doručená sťažnosť A. Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ 1“), t. č. vo vydávacej väzbe,
zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu
podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva podľa čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo
4. septembra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že Generálna prokuratúra Ruskej federácie (ďalej len
„GP RF“) žiadosťami z 20. apríla 2006 a 8. septembra 2006 adresovanými ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) požiadala
o vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie, a to pre trestné činy
banditizmu podľa článku 2 a článku 209, siahnutia na život vojenských osôb podľa článku
317, lúpeže podľa článku 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4,
článku 226 Trestného zákona Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, „že sa zapojil
do činnosti ozbrojenej skupiny operujúcej na území Čečenskej republiky, vyzbrojenej
rôznymi zbraňami, výbušninami, nábojmi, dopravnými a komunikačnými prostriedkami,
ktorá mala za cieľ organizovanie ozbrojeného odporu voči federálnym vojskám, útoky na
občanov a vojenské osoby, pričom ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001
v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so skupinou
ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4.
2005 asi o 23.00 hod. v Groznom uzatvoril dohodu s ďalšími osobami o zabráni majetku
vedúceho sekretariátu informačného oddelenia, vyplácania kompenzácii pri vláde
Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28. 4. 2005 prišli do domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č.
aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali situáciu a ďalšie 4 osoby prezlečené do
uniformy s maskami na tvári a ozbrojení so zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E.
(otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane
a peniaze a prezradenie miesta pobytu R. G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických
dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony Ericsonn, 2 nože, parfumériu a dvojhlavňovú
brokovnicu, čím spôsobili škodu 154.260 rubľov. Po čine si peniaze rozdelili a zbraň
zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí
majetku L. Ž. S. apo príchode do dediny Gojty maskovaní maskami s prierezmi na oči a
ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S. zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali
ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné
telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens, zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote
198.286 rubľov.“.
Obsahom žiadosti o vydanie bola aj záruka GP RF ako ústredného orgánu Ruskej
federácie vo veciach vydávania, že na vyžiadanej osobe nebude v prípade jej vydania
vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej
žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie
je zavedené moratórium na trest smrti. Poukázal na to, že Ruská federácia podpísala
dodatkový protokol týkajúci sa trestu smrti a je viazaná medzinárodnými záväzkami
o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej
federácii poskytnuté všetky možnosti ochrany, teda pomoc advokátov, a že nebude
vystavená mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám
zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom.
V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju
garanciu spresnila tak, že v prípade, že vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti,
nebude vykonaný.
Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti
GP RF podala 28. mája 2008 návrh na vydanie rozhodnutia o prípustnosti vydania
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Krajský súd v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí
1. júla 2008 uznesením sp. zn. 3 Ntc 2/2006 rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa do Ruskej
federácie nie je prípustné. Prokurátorka krajskej prokuratúry podala proti predmetnému
uzneseniu sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu
zrušil a sám rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je
prípustné.
O sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského
súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa 1, pozn.) ... na trestné
stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa
č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317,
lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku
226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.
IV. senát ústavného súdu (ďalej aj „IV. senát“) sťažnosť sťažovateľa predbežne
prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 331/08-34 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie
konanie a verejné ústne pojednávanie vo veci nariadil na 26. február 2009.
II.
Ústavnému súdu bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť A. N. I., štátneho
príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej väzbe (ďalej len „sťažovateľ 2“),
zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 3 dohovoru a práva podľa čl. 1 Protokolu
č. 6 k dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008.
III. senát ústavného súdu (ďalej aj „III. senát“) uznesením č. k. III. ÚS 437/08-35 zo
17. decembra 2008 pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa 2 ako
zjavne neopodstatnenú.
Z odôvodnenia označeného uznesenia III. senátu okrem iného vyplýva, že
a) vo veci sťažovateľa 2 GP RF «požiadala slovenské orgány o vydanie sťažovateľa
za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008 Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej
len „krajská prokuratúra“) podala návrh na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej
federácie je prípustné. Na základe toho Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí uznesením č. k. Ntc 8/2006-317 rozhodol, že
vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné.
Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor krajskej prokuratúry sťažnosť,
o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak,
že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej
federácie je prípustné»;
b) sťažovateľ bol ruskou stranou požiadaný o vydanie na trestné stíhanie do Ruskej
federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák. Ruskej federácie a trestný
čin vraždy príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní podľa článku 317 Tr. zák.
Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001 približne o 15.00 hod. na
križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny spolu s ďalšími osobami po
predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej
federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M“;
c) najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008
okrem iného uvádza: «Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz
extradície osoby, ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom
štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Túto podobu zákazu zlého zaobchádzania musí
Slovenská republika rešpektovať okrem už citovaného článku ústavy aj na základe článku 3
Dohovoru, článku 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. 143/1988 Zb. (ďalej len
„Dohovor proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.). Pritom poukázal na rozhodovaciu činnosť
Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Saadi verzus Taliansko - číslo
37201/06.
Uvedený súd z článku 3 Dohovoru proti mučeniu odvodil tzv. test „domnienok
vážnych dôvodov“, na základe ktorého dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne
dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia
alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom,
ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...
Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov
nemohol stotožniť so záverom krajského sudu o tom, že je daný dôvod neprípustnosti
vydania podľa § 501 písm. e) Trestného poriadku, pretože konanie vyžiadanej osoby
A. N. I., pre ktoré vydanie žiadajú orgány Ruskej federácie má výlučne politický alebo
vojenský charakter.
K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou,
charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými
(išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi
dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.
Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu
situácie, je i naďalej vážna a z času načas sa vyskytnú otvorené útoky z oboch
znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä
bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.
Z tohto pohľadu je potrebné prihliadať nielen na skutočnosť, že dožadajúci štát
je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním
je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv, ale i na skutočnosť,
že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší
články 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo všetkých
podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani
nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový
protokol č. 6 k Dohovoru. Z ďalších aktov štátnej povahy však vyplýva, že trest smrti
sa v Ruskej federácii neukladá a teda ani nevykonáva. Z tohto pohľadu je dostatočná
garancia Generálnej prokuratúry Ruskej federácie týkajúca sa neuloženia, resp.
nevykonania trestu smrti...
Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským
konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej
federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv
a základných slobôd na čele s Radou Európy...
Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou
vládou na Čečenskom území, ak jej nebudú poskytnuté možnosti postaviť pred orgány
ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru,
že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb
usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť
rovnocenné s právom vyžiadanej osoby na jej ochranu pred mučením, nespravodlivým
procesom, či uložením trestu smrti. Nemožno opomenúť, že extradičné konanie nemôže
slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby.
Berúc však do úvahy všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne, v záujme
poskytnutia všetkých možností orgánom Ruskej federácie o zlepšovanie situácie
a na nastolenie práva a poriadku v Čečensku v súlade s medzinárodnými normami
a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry
Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho
názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania,
fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali
správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku
na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie
pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných
Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»;
d) III. senát svoje rozhodnutie o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa 2
popri konštatovaní, že najvyšší súd v posudzovanom prípade v súlade s judikatúrou
ústavného súdu (II. ÚS 111/08) skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do
cudziny a vykonal v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, ktorý uplatňuje v obdobných
prípadoch aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), oprel predovšetkým
o záver založený na dôveryhodnosti záruk poskytnutých ruskou stranou, keď uviedol:
„... Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti spochybňoval garancie GPRF poukazujúc
na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu
odňatia slobody boli vystavení neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ako aj
na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže
o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky
natíska otázka, kto iný, ak nie GPRF, má poskytnúť dané záruky. Veď práve GPRF v zmysle
čl. 129 Ústavy Ruskej federácie s poukazom na Federálny zákon zo 17. januára 1992
o prokuratúre Ruskej federácie okrem iného dohliada na dodržiavanie ľudských práv
a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou
Ruskej federácie participuje na súdnych procesoch a v tejto súvislosti môže napadnúť
akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.
Vzhľadom na postavenie GPRF a jej právomoci považuje ústavný súd zhodne
s názorom najvyššieho súdu záruky ňou poskytnuté za nespochybniteľné a dostačujúce.
Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky
o tom, že prípustnosťou vydania sťažovateľa do Ruskej federácie by mohlo zo strany
ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla
aj záruku, že prejednanie trestnej veci sťažovateľa bude sledovať zámer vyplývajúci
z čl. 6 dohovoru.“
III.
IV. senát ústavného súdu v súvislosti s prípravou verejného ústneho pojednávania vo
veci sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 5. februára 2009 prerokoval koncept nálezu
predložený sudcom spravodajcom a vzhľadom na zhromaždenú dokumentáciu (osobitne
aktuálnu judikatúru ESĽP dotýkajúcu sa porušovania čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou)
dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľa 1 treba vyhovieť, t. j. vo výroku nálezu vysloviť,
že práva sťažovateľa 1 podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru boli uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 9/2008 zo 4. septembra 2008 porušené, zrušiť označené
uznesenie a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
IV. senát pri prerokovaní konceptu nálezu zároveň zistil, že:
1. Najzávažnejší trestný čin, pre ktorý majú byť sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vydaní
na trestné stíhanie do Ruskej federácie, je identický, z čoho sa dá usudzovať, že ho mali
spáchať spoločne ako členovia ozbrojenej skupiny [vyplýva to z už citovaných textov,
v ktorých je uvedený obdobný popis skutku, „... ako člen bandy (ozbrojenej skupiny) dňa
25. 6. 2001 v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred pripraveného dohovoru so
skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra M. M. M.
a A. M. P.“, u sťažovateľa 1 a u sťažovateľa 2, „... ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25.
5. 2001 približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej
skupiny spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch
príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M.
a P. A. M“; z textov síce vyplýva rozdiel v dátumoch (25. 6. 2001, resp. 25. 5. 2001), podľa
názoru IV. senátu však ide len o preklep, pozn.].
2. Odôvodnenie oboch namietaných uznesení najvyššieho súdu je porovnateľné tak
z hľadiska čiastkových záverov, ako aj samotného výroku, t. j. najvyšší súd aj vo veci
sťažovateľa 1 vedenej pod sp. zn. 4 Tost 9/2008 v súlade s judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 111/08) skúmal aj ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania do cudziny a vykonal
v tejto súvislosti „test vážnych domnienok“, pričom rovnako ako vo veci sťažovateľa 2
vedenej pod sp. zn. 6 Tost 13/2008 značný význam pri svojom rozhodnutí o prípustnosti
vydania na trestné stíhanie pripísal dôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF.
IV. senát v koncepte nálezu pozitívne hodnotí skutočnosť, že «najvyšší súd v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP v posudzovanom prípade nesporne
vykonal „test vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. Z hľadiska postupu, ktorý
najvyšší súd vo veci sťažovateľa zvolil nemožno najvyššiemu súdu nič zásadné vyčítať.».
IV. senát oproti označenému uzneseniu III. senátu zásadne odlišným spôsobom
hodnotí dôveryhodnosť záruk poskytnutých GP RF. Toto odlišné hodnotenie vyplýva
z analýzy aktuálnej judikatúry ESĽP z posledného obdobia týkajúcej sa záruk
poskytovaných ruskou stranou, ktorá by mala tvoriť súčasť nálezu vo veci sťažovateľa 1.
V tejto súvislosti sa v koncepte nálezu IV. senátu sp. zn. IV. ÚS 331/08 okrem iného
uvádza:
«Na základe analýzy odôvodnenia namietaného uznesenia možno konštatovať, že na
záver najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie mali
rozhodujúci vplyv jeho čiastkové závery týkajúce sa dôveryhodnosti záruk poskytnutých
v danom prípade GP RF a tiež hodnotenia predloženej dokumentácie týkajúcej sa hrozieb
mučenia alebo iných foriem neľudského zaobchádzania.
Ústavný súd aj pri rešpektovaní rozhodovacej autonómie najvyššieho súdu, ktorú
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ani v tomto prípade nespochybňuje,
považoval (s ohľadom na svoje ústavné postavenie vrcholného garanta ochrany ústavnosti)
za nevyhnutné formulovať vážne pochybnosti o týchto čiastkových záveroch najvyššieho
súdu.
Záver najvyššieho súdu o dôveryhodnosti záruk poskytnutých Ruskou federáciou
založený najmä na texte „Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej
federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk najvyšší súd vyhodnotil ako
neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je
potrebné uviesť, že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim štátom nie je celkom
nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát poskytnuté záruky nesplní, riskuje stratu dôvery
a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu v prípade budúcich obdobných žiadostí
o vydanie“ Práve pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú
úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv,
ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom
prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní
o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických kritérií“, totiž
zjavne nekorešponduje so závermi ESĽP o nedôveryhodnosti záruk poskytovaných práve
Ruskou federáciou vyslovenými v rozhodnutiach z posledného obdobia (najmä Shamayev
a iní c. Gruzínsko a Rusko, resp. tiež Ismoilov a iní c. Rusko), podrobnejšie analyzovaných
už v časti II.2 tohto rozhodnutia. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že postoj ESĽP
k porušovaniu práv podľa čl. 3 dohovoru zo strany Ruskej federácie je formulovaný aj
v mnohých ďalších rozhodnutiach ESĽP [napr. Utsayeva a iní c. Rusko (sťažnosť
č. 28133/03, rozhodnutie z 29. mája 2008); Medov c. Rusko (sťažnosť č. 1573/02,
rozhodnutie z 8. novembra 2007); Chitayev a Chitayev c. Rusko (sťažnosť č. 59334/00,
rozhodnutie z 18. januára 2007 atď.], ktoré sa síce nedotýkajú problematiky diplomatických
záruk, sú ale podľa názoru ústavného súdu pre posudzovaný prípad nanajvýš relevantné
najmä z hľadiska toho, že poskytujú významný zdroj informácií o „čečenskom konflikte“,
ako aj o aktuálnom postoji ESĽP ako autoritatívneho medzinárodného súdneho orgánu,
k porušovaniu ľudských práv v prípadoch, ktoré súvisia s týmto konfliktom, príp. k iným
porovnateľným prípadom porušovania práv garantovaných dohovorom Ruskou federáciou,
a preto ich bolo nevyhnutné zo strany najvyššieho súdu dôsledne analyzovať a až na tomto
základe vo veci rozhodnúť.»
Na základe citovaného textu sformuloval IV. senát zovšeobecňujúci právny názor,
ktorý je podľa jeho názoru v rozpore so závermi III. senátu týkajúcimi sa dôveryhodnosti
záruk poskytovaných Ruskou federáciou, ktorý by mal podľa názoru IV. senátu tvoriť
základ stanoviska pléna ústavného súdu k zjednoteniu odchylných názorov senátov.
IV.
Vzhľadom na skutočnosť, že IV. senát v súvislosti so svojou rozhodovacou
činnosťou dospel k právnemu názoru, ktorý je podľa jeho názoru odchylný od právneho
názoru III. senátu už vyjadreného v uznesení č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17. decembra 2008,
v súlade s § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pred rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa 1
predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.
IV. senát navrhol, aby plénum ústavného súdu prijalo toto stanovisko k zjednoteniu
odchylných právnych názorov III. a IV. senátu (ďalej len „návrh IV. senátu“):
„V konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho
základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím všeobecného
súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny
upraveného v § 498 až § 514 Trestného poriadku, je vzhľadom na špecifické črty
extradičného konania a jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia
sťažovateľom v súvislosti s ich vydaním do cudziny, nevyhnutné od príslušných
všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím vo veci samej
dôsledne preskúmali a zhodnotili aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorá sa dotýka porušovania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
príp. aj iných súvisiacich práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, zo strany štátu, do ktorého sa má dotknutá osoba vydať, a až na
tomto základe po všestrannom preskúmaní konkrétnych okolností prípadu a ďalších
podkladov, ktoré majú k dispozícii, vo veci rozhodli. Tento kategorický imperatív
vyplýva z požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj dôsledného zabezpečovania dodržiavania medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd.“
V.
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmalo uznesenie III. senátu vo
veci č. k. III. ÚS 437/08-35 zo 17. decembra 2008, oboznámilo sa s právnymi názormi
IV. senátu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 331/08, ako aj s návrhom stanoviska
IV. senátu vedeného pod sp. zn. PLz. ÚS 2/09 vo veci zjednocovania odchylných právnych
názorov senátov ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde).
Návrh stanoviska IV. senátu v uznesení vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 2/09
hlasovaním nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých sudcov. Vzhľadom na to, že sa táto
väčšina nedosiahla, návrh bol zamietnutý (čl. 131 ods. 1 druhá a tretia veta ústavy).
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde - zjednocovanie právnych názorov senátov:
Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu
názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo
senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov.
Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením.
Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2009