Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. februára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti A. Š. Č., Ruská federácia, t. č. vo vydávacej väzbe,

zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. septembra 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo A. Š. Č. podľa a jeho

právo podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. septembra 2008

p o r u š e n é b o l i .

2 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

4. septembra 2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý A. Š. Č. uhradiť trovy

konania v sume 346,31 € [slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťjeden centov (10 432,94

Sk)] na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. Š., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2007 doručená sťažnosť A. Š. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), Ruská federácia, t. č. vo

vydávacej väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 4. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vstúpil na územie Slovenskej republiky

vo februári 2006, kde pod menom U. A. I. požiadal 15. februára 2006 o udelenie azylu.

Rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„migračný úrad ministerstva“) č. k. MU-223-17/PO-Ž/2006 zo 4. apríla 2006 bolo

rozhodnuté, že sa mu neudeľuje azyl a nevzťahuje sa na neho zákaz vyhostenia alebo

vrátenia do Ruskej federácie. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu opravný

prostriedok, v ktorom uviedol svoju pravú identitu. Krajský súd v Bratislave uvedený

opravný prostriedok pre nedostatky pretrvávajúce aj po jeho výzve na ich odstránenie

uznesením č. k. -56 z 10. novembra 2006 odmietol.

Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

prostredníctvom svojho právneho zástupcu 27. novembra 2006 odvolanie, v ktorom uviedol,

že nemohol odstrániť nedostatky konania, pretože „ho na to súd vyzval v slovenskom

jazyku, ktorému on nerozumie“. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Sž-o-KS 160/2006 z 27.

februára 2007 odvolaniu vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Saz 54/2006-

171 z 22. augusta 2007 potvrdil rozhodnutie migračného úradu ministerstva

č. k. MU-223-17/PO-Ž/2006 zo 4. apríla 2006 s odôvodnením, že „nemôže brať do úvahy

skutočnosti, ktoré vyšli najavo po vydaní rozhodnutia Migračného úradu Ministerstva

vnútra SR, t. j. pravú identitu sťažovateľa spolu s jeho skutočnými problémami vrátane

trestného stíhania v Ruskej federácii“.

Sťažovateľ 10. októbra 2007 opätovne požiadal o udelenie azylu na území

Slovenskej republiky s uvedením svojej pravej identity a skutočných dôvodov žiadosti

o udelenie azylu. Rozhodnutím migračného úradu ministerstva č. k. ČAS: MU-2222/PO-Ž-

2007 z 19. decembra 2007 sťažovateľovi nebol udelený azyl s tým, že sa mu neposkytuje

doplnková ochrana a neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Ruskej

federácie. Právny zástupca sťažovateľa podal proti predmetnému rozhodnutiu 18. februára

2008 opravný prostriedok, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008

odmietnutý ako oneskorene podaný.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„Medzitým bolo na sťažovateľa vydané zabezpečovacie opatrenie na jeho zatknutie

a bolo po ňom vyhlásené medzinárodné pátranie na základe obvinenia zo spáchania

trestných činov banditizmus za priťažujúcich okolností a siahnutie na život pracovníka

orgánov právnej ochrany, keď mal ako člen bandy podľa vopred pripraveného dohovoru so

skupinou osôb zavraždiť dvoch pracovníkov orgánov ministerstva vnútra. Na základe toho

požiadala Generálna prokuratúra Ruskej federácie 20. apríla 2006 o vydanie sťažovateľa.

Sťažovateľ bol od 28. apríla 2006 najskôr v predbežnej väzbe a po jeho vzatí do

vydávacej väzby je v tejto až do dnešného dňa v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

a ústave na výkon väzby v Leopoldove.

Voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 8. apríla 2008 o odmietnutí opravného

prostriedku z dôvodu, že opravný prostriedok bol podaný po lehote sťažovateľ nepodal

opravný prostriedok z dôvodu, že chcel, aby o jeho veci vydania v rámci extradičného

konania bolo rozhodnuté čo najskôr. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti vyjadril, že už je dva

roky vo vydávacej väzbe a súdy v azylovom konaní hľadajú len spôsoby, ako sa jeho vecou

z formálnych dôvodov nezaoberať a aj keby súdy rozhodli v jeho prospech, neverí, že by

Migračný úrad Ministerstva vnútra SR v jeho veci vydal rozhodnutie, ktoré by mu

poskytovalo akúkoľvek ochranu. Preto chcel, aby sa extradičné konanie a s tým súvisiaca

vydávacia väzba čo najskôr ukončili. Preto sťažovateľ nechcel v azylovom konaní využiť

ďalšie opravné prostriedky, ale chcel, aby sa pokračovalo v extradičnom konaní a zrušilo

sa prerušenie tohto konania z dôvodu azylového konania.“

Krajská prokuratúra v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na základe žiadosti

Generálnej prokuratúry Ruskej federácie (ďalej aj „GP RF“) z 20. apríla 2006 doplnenej

žiadosťou 8. septembra 2006 podala 28. mája 2008 návrh na vydanie rozhodnutia

o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa na verejnom zasadnutí 1. júla

2008 uznesením sp. zn. rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie

nie je prípustné „z dôvodu rizika jeho mučenia, rizika uloženia trestu smrti a z dôvodu, že

sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu“. Prokurátor krajskej prokuratúry podal

proti predmetnému uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.) na trestné stíhanie

do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa č. 2,

článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317,

lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku

226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

Sťažovateľ argumentuje, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho označeného základného práva podľa a označeného práva podľa

dohovoru tým, že „dané rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné ku dňu jeho vyhlásenia,

teda k 4. septembru 2008 a s ohľadom na dostupnosť efektívnych prostriedkov nápravy

v extradičnom konaní podľa platného a účinného , sťažovateľ nemá

v tomto momente iný efektívny nástroj ochrany svojho základného práva na zákaz mučenia

a trestu smrti ako podanie tejto ústavnej sťažnosti, pretože dané rozhodnutie je právoplatné

a účinne vykonateľné, a v tomto momente môže kedykoľvek Minister spravodlivosti SR

rozhodnúť o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie, kde mu hrozí mučenie.

Pričom sťažovateľ má vôľu, či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu

preukázať Ministrovi spravodlivosti SR dôvody na nepovolenie vydania sťažovateľa do

Ruskej federácie, avšak k tomu je potrebný predvídateľný čas na zozbieranie potrebnej

dokumentácie a prípravu súvisiacej právnej argumentácie... Podstatnou okolnosťou pre

posúdenie tejto ústavnej sťažnosti ako jediného efektívneho opravného prostriedku je

skutočnosť, že - ako vyplýva zo znenia - minister nemá zákonnú

povinnosť nepovoliť vydanie, ak hrozí sťažovateľovi mučenie či trest smrti v Ruskej

federácii, avšak len tak môže urobiť z dôvodov uvedených v zákone.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ po právnej analýze čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2

predložil argumenty, ktoré podľa jeho tvrdenia preukazujú dôvodnosť obáv

z porušenia jeho práva nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu, ako aj obáv z porušenia práva nebyť vystavený uloženiu či vykonaniu trestu

smrti v prípade vydania do Ruskej federácie. Ide o argumenty, ktoré vychádzajú

z dokumentov a článkov analyzujúcich a hodnotiacich situáciu v Ruskej federácii

z posledného obdobia získané najmä z internetových zdrojov.

Vo vzťahu k problematike podmienok výkonu väzby v Ruskej federácii sťažovateľ

v sťažnosti poukazuje na:

a) Správu Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv

z 11. marca 2008 (preklad z anglického originálu „US Department of State, Country Report

on Human Rights Practices, 11 March 2008“), dostupná na internete:

<http://www.state.gov/g/drl/rls/hrrpt/2007/100581.htm>.

b) Článok „Ruské väzenské peklo pre Čečencov“ zaznamenaný Institute for war and

Peace Reporting 7. februára 2007 (preklad z anglického originálu „Russian Prison Hell for

Chechens“), dostupný na internete:

<http://www.iwpr.net/?p=crs&s=f&o=329162&apc%20state=henpcrs>.

Vo vzťahu k problematike hrozby uloženia, resp. výkonu trestu smrti v Ruskej

federácii sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na:

a) Článok „Trest smrti - Rusko: Duma ponecháva trest smrti“ z novembra 2007,

publikovaný tlačovou agentúrou Inter Press Service (preklad z anglického originálu),

dostupný na internete: <http://ipsnews.net/news.asp?idnews=40145>.

b) Podklady získané z internetových stránok Legislation Online (preklad

z anglického originálu), dostupné na internete:

<http://www.legislationline.org/?jid=42&less=false&tid=144>, týkajúce sa aktuálnych

otázok súvisiacich s trestom smrti v Ruskej federácii po zavedení moratória na jeho výkon

prezidentským dekrétom č. 724 z roku 1996, ktoré Štátna duma 15. novembra 2006

predĺžila do začiatku roka 2010.

c) Článok BBC News „Rusko suspenduje trest smrti“ z 2. februára 1999

(z anglického originálu „BBC News, Russia suspends death penalty, 2 Feb 1999“),

dostupný na internete: <http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/270713.stm>.

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd uznesením sp. zn. zo

4. septembra 2008 porušil jeho základné právo podľa a jeho právo podľa

čl. 3 dohovoru, a preto na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúce z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. septembra 2008 o prípustnosti vydania A. Š. Č.

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. septembra 2008 o prípustnosti vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a Ministrovi

spravodlivosti Slovenskej republiky, aby pokračovali v porušovaní práv sťažovateľa

vyplývajúcich z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2

SR ako aj z protokolu č. 6 k Dohovoru, a to najmä takým konaním, ktorého

dôsledkom je povolenie vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania A.

Š. Č. do Ruskej federácie, A. Š. Č. skutočne hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s čl. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR, ako aj

čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -34 zo 17. októbra 2008 ju prijal na ďalšie konanie a zároveň odložil

vykonateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval podpredsedníčku

najvyššieho súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo

veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise

č. k. -125 zo 7. novembra 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. septembra 2008, sp. zn.

nebolo porušené základné právo sťažovateľa A. Š. Č. podľa čl. 16 ods. 2

ani právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení uvedeného uznesenia (s. 13 - 24) nielen

z hľadiska , ale aj z hľadiska podmienok uvedených v

jednoznačne vyvracia dôvody sťažnosti.

Preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť A. Š. Č. ako

neopodstatnenú odmietol.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti

a zberný spis najvyššieho súdu, sp. zn. pripájame.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu právnemu

zástupcovi sťažovateľa na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska a zároveň ho vyzval, aby

oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu ústavného súdu uviedol, že trvá na

ústnom pojednávaní vo veci, pričom k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu

nezaujal stanovisko.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa ústavný súd nariadil vo veci

sťažovateľa verejné ústne pojednávanie na 26. február 2009 o 10.00 h.

V súvislosti s prípravou ústneho pojednávania ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa, aby sa vyjadril, či sťažovateľ bude požadovať na účely ústneho pojednávania

tlmočníka. Právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ požaduje tlmočníka,

a zároveň uviedol, že aj keď rodným jazykom sťažovateľa „... je čečenský jazyk, bez

problémov sa však dorozumie aj v jazyku ruskom“. Na tomto základe ústavný súd

uznesením č. k. -64 z 5. februára 2009 ustanovil na účely ústneho

pojednávania tlmočníka PhDr. L. P.

Z podania právneho zástupcu sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 2. februára

2009 vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci 8. septembra 2008 Európskemu súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) žiadosť o nariadenie predbežného opatrenia podľa Pravidla

39 Rokovacieho poriadku ESĽP, ktorú doplnil podaním z 10. septembra 2008. Právnemu

zástupcovi sťažovateľa bola v tejto súvislosti doručená odpoveď tajomníka štvrtej sekcie

ESĽP z 10. septembra 2008 o nariadení predbežného opatrenia, z ktorej vyplýva, že po

preskúmaní žiadosti predseda sekcie rozhodol o nariadení predbežného opatrenia a súčasne

nariadil Slovenskej republike nevydať sťažovateľa do Ruskej federácie, s tým, že účinnosť

tohto predbežného opatrenia skončí dva týždne po vydaní konečného rozhodnutia ústavného

súdu v danej veci.

Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 26. februára 2009 sa zúčastnil

sťažovateľ a jeho právny zástupca. Podpredsedníčka najvyššieho súdu listom z 3. februára

2009 požiadala o ospravedlnenie neúčasti zástupcu najvyššieho súdu na verejnom ústnom

pojednávaní.

Po otvorení verejného ústneho pojednávania predseda senátu udelil slovo právnemu

zástupcovi sťažovateľa, ktorý v úvodnej časti svojho vystúpenia uviedol, že sťažovateľ trvá

na svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom zdôraznil, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo podľa jeho názoru porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 16

ods. 2 , ako aj jeho právo podľa dohovoru, pričom po vydaní sťažovateľa do

Ruskej federácie by bol porušený aj čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, ako aj čl. 6 dohovoru.

V ďalšej časti svojho vystúpenia sa právny zástupca sťažovateľa zameral na

problematiku diplomatických záruk, ktoré boli v posudzovanej veci poskytnuté GP RF,

a zdôraznil, že „Existencia samotných diplomatických záruk... nemôže byť považovaná za

dostačujúcu, je potrebné aj napriek tomu dôsledné preskúmanie situácie v krajine bez

ohľadu na tieto uvedené záruky“. V tejto súvislosti poukázal na 15. Všeobecnú správu

Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia z 22. septembra 2005, v ktorej sa uvádza, že

„rastú obavy, že používanie diplomatických záruk v skutočnosti obchádza zákaz mučenia

a zlého zaobchádzania...“ (text uvedenej správy dostupný na internete: <www.cpt.coe.int>,

pozn.), ako aj stanovisko Komisára Rady Európy pre ľudské práva Thomasa Hammagerga

„Mučenie nemôže byť nikdy akceptované“ z 27. júna 2006 (dostupné na internete:

<www.coe.int/t/commissioner/viewpoints/060626_EN.asp>, pozn.), v ktorom sa okrem

iného uvádza, že „Diplomatické záruky, prostredníctvom ktorých sa prijímajúce štáty

zaväzujú, že nebudú mučiť konkrétnych jednotlivcov ak budú vrátení, nie sú žiadnou

prípadne odpoveďou na dilemu, či vyhostiť alebo vydať osobu do krajiny, kde dochádza

k mučeniu. Takéto záväzky nie sú vierohodné a ukázali sa ako neefektívne v dobre

zdokumentovaných prípadoch...“.

Svoje výhrady k otázke dôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF v prípade

sťažovateľa jeho právny zástupca dokladoval v ďalšej časti vystúpenia s odkazom na

„niekoľko správ z rôznych zdrojov“, konkrétne „Správu Human Rights Watch

z 11. novembra 2006“ obsahujúcu informácie o rozšírenej praxi mučenia v Čečenskej

republike, „Správu Ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv

z 11. marca 2008“, „Správu Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia z 13. marca 2007“

(zo zistení ústavného súdu vyplýva, že ide o vyhlásenie označeného výboru o mučení

a neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní v Čečenskej republike Ruskej federácie

dostupné na internete:

<http://www.radaeuropy.sk/swift_data/scripts/search/search.php?text=komis%E1r+pre+

%BEudsk%E9+pr%E1va&page=6>, pozn.).

Právny zástupca sťažovateľa poukázal tiež na Výročnú správu Európskeho súdu pre

ľudské práva za rok 2008, z ktorej vyplýva, že práve v Ruskej federácii dochádza

najčastejšie k porušovaniu čl. 3 dohovoru, konkrétne išlo o 70 rozhodnutí ESĽP

(vychádzajúc z tejto správy ústavný súd upresňuje, že z 244 vecí rozhodnutých v roku 2008,

ktoré sa týkali Ruskej federácie, sa v 233 rozhodnutiach konštatovalo porušenie najmenej

jedného článku dohovoru, pričom v 7 prípadoch išlo o porušenie zákazu mučenia

a v 63 prípadoch zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania chránených čl. 3

dohovoru, pozn.).

Vo vzťahu k trestu smrti právny zástupca sťažovateľa poukázal na čl. 1 Protokolu

č. 6 k dohovoru, z ktorého vyplýva nielen to, že trest smrti nemôže byť vykonaný, ale aj to,

že „nemôže byť ani uložený“, pričom podľa jeho názoru v prípade sťažovateľa zo záruk

GP RF vyplýva, že „k uloženiu trestu smrti za určitých okolností prísť môže. To nepopiera

vo svojom rozhodnutí ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa však uspokojil s tým,

že tento trest smrti nebude vykonaný... Moratórium ústavného súdu na trest smrti má skôr

taký technický charakter ako charakter ochrany ľudských práv, pretože toto moratórium na

ukladanie trestu smrti bolo zavedené z dôvodu, že nie sú v Ruskej federácii kompletne

ustanovené porotné súdy. Na základe tohto moratória možno ukladať trest smrti až keď

budú porotné súdy na celom území Ruskej federácie. Toto je technická otázka, ktorá to

rozhodnutie v prípade vydania sťažovateľa, do rozhodnutia jeho veci môže byť vyriešená

a teda by mu mohol byť trest smrti uložený aj napriek tomu, že je teraz moratórium na trest

smrti v Ruskej federácii.“.

Právny zástupca sťažovateľa poukázal tiež na to, že obvinenia sťažovateľa „stoja

v podstate na výpovedi jedného človeka A. M.“, pričom „... Závodský súd mesta Groznyj vo

svojom rozhodnutí z 3. októbra 2007 rozhodol a vo svojom rozhodnutí opísal, že pán M. bol

v čase jeho zaistenia od 23. februára 2006 do 1. apríla 2006 sústavne podrobovaný

mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu počas výsluchov keď bol zaistený orgánmi Ruskej

federácie. Počas týchto výsluchov, počas ktorých bol mučený aj prišlo k obvineniu

sťažovateľa. Domnievame sa, že trestné stíhanie na základe takýchto obvinení nemôže

predstavovať alebo nemôže byť základom pre spravodlivý súdny proces, ktorý by čakal

sťažovateľa v prípade jeho návratu do Ruskej federácie. Pán M. v súčasnosti podal minulý

rok sťažnosť aj na Ruskú federáciu z dôvodu toho, že bol mučený a tieto sú do dnešného

dňa, súd o nich nerozhodol.“.

Na výzvu predsedu senátu právny zástupca sťažovateľa doložil do spisu výňatky

z Výročnej správy Európskeho súdu pre ľudské práva za rok 2008, zápisnicu o výsluchu

obvineného A. M. M. z 26. februára 2006 uskutočnenom hlavným vyšetrovateľom

oddelenia vyšetrovania obzvlášť závažných trestných činov - Kancelárie vyšetrovania

trestných činov prokuratúry Čečenskej republiky, rozhodnutie sudcu Zavodského súdu

mesta Groznyj z 3. októbra 2007 a preklad dokumentu „Russian Justice Initiative“

z 15. augusta 2008 adresovaného najvyššiemu súdu.

Predseda senátu následne udelil slovo sťažovateľovi, ktorý vo svojom vystúpení

uviedol:

„Chcel by som ešte toľko dodať k tomu, ja nie som žiaden bandita, ja som sedel

doma, keď prišli k nám Rusi. V roku 2000 som bol doma, videl som ako zabíjajú našich

ľudí, ja som bol doma v tom čase, zatvorili, zablokovali všetky cesty, ktoré viedli k nám do

našej dediny, pustili na nás bomby a strieľali na nás celý čas. V tom čase, počas týchto

bombových útokov, keď sme už vyťahovali našich mŕtvych z pivníc a suterénov a oni to

videli, ako to robíme, aj v tom čase aj keď sme robili tieto záchranné práce, teda chceli sme

vyslobodiť našich mŕtvych, naďalej ešte nás bombardovali. Ťažko som bol tam zranený,

prišiel som o jedno oko, asi 800 ľudí, absolútne nevinných ľudí, v tom čase zabili. Väčšinou

to boli ženy a deti, podpálili celý náš dom, čo pred štyridsiatimi rokmi sme vybudovali, ani

v tom čase som ešte nebojoval, sedel som stále doma. Ja som sa vyliečil zo svojich zranení

a začal som, teda znova, budovať náš dom, ktorý nám rozbomardovali a rozbili, a po celej

Čečenskej republike potom znova začali tieto útoky, prišli autami, nákladiakmi,

zamaskovaní, brali teda a unášali absolútne nevinných ľudí aj v noci z dediny. Mal som

teda čakať doma a čakať, že ma zabijú tiež? Tých ľudí, ktorých odvliekli so sebou o tri štyri

dni, našli potom mŕtvych pri dedine, mučili ich, nič nám neostávalo, nemali sme na výber,

len ísť do boja a bojovať. Každý boží deň odvliekli niekoho z našej dediny, mučili ho,

priznal aj to potom, čo nikdy neurobil. Nie je to pravda, že som zavraždil pracovníkov

ministerstva, nikdy som nikoho nezavraždil, ani by som to nedokázal urobiť. Vo vojne som

prišiel o svojich priateľov a blízkych, ja nikoho neobviňujem, vo vojne to tak beží, to je

vojna, tam sa strieľa, proste tam sú obete. Keď mňa obviňujú z banditizmu, kto potom

zažaluje P., nášho prezidenta? Ja hovorím v podstate o svojej dedine, nie ani o celej

Čečenskej republike, 800 ľudí za jeden deň, absolútne nevinní, malé deti tam boli

zavraždené. Čo mám robiť, keď prídu k nám, zabíjajú našich? Mám sedieť doma a čakať

nečinne? Ja som nechcel povedať, že všetci Čečenci sú dokonalí, samozrejme, sú tam

banditi, ja som sa nepredával, teda som nerobil tieto veci za peniaze. Ja jednoducho za svoj

národ, za svoju vlasť som konal. Aj keby ma vydali do Ruska, keby tam boli také súdy, ako

sú na Slovensku, ja by som tam išiel sám. Viem, že tam to je ináč a prokuratúra ma odsúdi

a budem musieť priznať aj to, čo som nikdy neurobil. Nikto nevydrží tieto mučenia a nikto

nezabráni tomu, prvý, druhý deň to sa jednoducho nedá tomu zabrániť a nikto to ani

nevydrží. Samozrejme, ja podpíšem všetko, aj priznanie, a chalan, ktorý teda svedčil tiež

v podstate len pod nátlakom, podpísal, následkom mučenia, ja som bojoval v podstate,

jediný normálny človek u nás bol A. M., náš prezident, ktorého sme si mohli vážiť. A potom

už ako zomrel, s nikým, s B. som nechcel mať nič spoločné. Tam to už boli len poťahovačky,

tam už nešlo o nezávislosť republiky, tam boli v hre už len peniaze. Na základe čoho ma

obviňujú ako z lúpeže, Š. poznám, to je jediný, ktorého tam poznám, on tiež so mnou

bojoval, zabili mu matku, ženu, bratranca, keď bombardovali dedinu, on je môj sused, už

neostávalo nič iné, len ísť do boja. Vyhostili ho, vrátil sa do Ruska, nevedel, že ho tam

obviňujú. Priznal sa ku všetkému, mučili ho, aj z pomsty by mňa zabili policajti v base, keby

ma tam videli, z pomsty už nemám šancu prežiť, lebo som bojoval, bol som v podstate vo

vojne ako vojak, nemám šancu prežiť. Ďakujem to je všetko.“

V záverečnom slove právny zástupca sťažovateľa opätovne uviedol, že trvá na

sťažnosti a žiada ústavný súd, aby z dôvodov uvedených v sťažnosti, ako aj vyjadrených

v priebehu ústneho pojednávania rozhodol o nej tak, ako je navrhnuté v petite sťažnosti.

Sťažovateľ v záverečnom slove okrem iného uviedol:

„Jediné čo môžem dodať k tomu, keď ma vydajú do Ruska, určite ma nebudú súdiť

spravodlivo. Budú ma mučiť, prinútia ma k tomu, aby som sa priznal aj k tomu, čo som

nikdy nespravil... Ja z basy nikdy už živý nevyjdem, v priebehu troch mesiacov budem mŕtvy.

A nikto ani nezistí, čo sa so mnou stalo, ako som zomrel. To je všetko, čo môžem k tomu.“

II.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti a prednesenej v priebehu

ústneho pojednávania, ako aj predloženej dokumentácie zastáva názor, že najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2008 porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, a navrhuje, aby ústavný súd v náleze

najmä vyslovil, že najvyšší súd namietaným uznesením porušil ním označené práva,

a zároveň zrušil toto uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd zastáva názor, že označené práva sťažovateľa neboli porušené, jeho

sťažnosť hodnotí ako neopodstatnenú, pričom sa odvoláva na argumentáciu obsiahnutú

v odôvodnení namietaného uznesenia.

Pre posudzovanie sťažnosti sťažovateľa sú relevantné východiská, ktoré ústavný súd

štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 .

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) ústavný súd v súvislosti s uplatňovaním svojich

právomocí ustanovených v vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Do sféry konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) patrí tiež právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva hmotného

charakteru by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (m. m. napr.

).

V posudzovanom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a tiež práva podľa dohovoru, pričom v bode 3 petitu zároveň

navrhuje, aby ústavný súd najvyššiemu súdu a ministrovi spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) zakázal pokračovať v porušovaní nielen

týchto jeho práv, ale aj jeho práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru, podľa ktorého

„Trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na takýto trest odsúdiť ani popraviť.“.

Základné právo podľa a tiež právo podľa dohovoru a právo

podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k dohovoru sú nesporne práva hmotného charakteru, pričom

sťažovateľ nenamieta ich porušenie rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s porušením

niektorého z jeho procesných práv garantovaných mu . Na druhej strane ústavný súd

už v konaní sp. zn. uviedol, že tak základné právo podľa ,

ako aj právo podľa čl. 3 dohovoru majú vo svojom obsahu zahrnuté aj procesné

komponenty. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaným prípadom k tomu dodáva, že

procesné zložky oboch označených práv vystupujú do popredia zvlášť v prípadoch, ak

k porušeniu týchto práv došlo (malo dôjsť) v konaní o vydaní osoby do cudziny

(extradičnom konaní), vzhľadom na potenciálne negatívne dôsledky rozhodnutia

príslušného orgánu verejnej moci na osobnú sféru sťažovateľa, ktorá je chránená

prostredníctvom týchto práv. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva zakladajúca právnu zodpovednosť vydávajúceho štátu (resp. jeho príslušného

orgánu) aj za zásah do sťažovateľovho práva podľa čl. 3 dohovoru, ku ktorému následne (po

vydaní) dôjde v štáte, do ktorého bol vydaný (k tomu podrobnejšie v časti II.3 odôvodnenia

tohto nálezu, pozn.).

V priebehu ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľa navrhol rozšíriť

sťažnosť aj o námietku porušenia čl. 6 dohovoru. Ústavný súd tento návrh odmietol

s poukazom na

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), z ktorého

vyplýva, že súčasťou uznesenia o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie je aj vymedzenie

rozsahu, v ktorom sa sťažnosť prijíma na ďalšie konanie. Preto v ďalšom štádiu konania

ústavný súd konal o sťažnosti len v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie. Zároveň

ale zohľadňoval svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej predstavuje právny

celok, a preto každé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na

iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (), z čoho

vyplýva, že ustanovenia treba vysvetľovať a uplatňovať vo vzájomnej súvislosti

všetkých relevantných noriem (m. m. napr. , , ).

Vychádzajúc z toho ústavný súd pri posudzovaní namietaného uznesenia, ktorým malo byť

porušené sťažovateľovo základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, považoval za potrebné prihliadať aj na to, či najvyšší súd zohľadňoval pri svojom

rozhodovaní aj požiadavky vyplývajúce z ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až .

II.2 Skutkový stav

Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj spisovej dokumentácie krajského súdu

a najvyššieho súdu ústavný súd zistil najmä tieto skutkové okolnosti, ktoré považoval za

relevantné na rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa:

1. O vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie požiadala Generálna prokuratúra

Ruskej federácie žiadosťami z 20. apríla 2006 a 8. septembra 2006 adresovanými ministrovi

spravodlivosti, a to pre trestné činy banditizmu podľa čl. 2 a čl. 209, siahnutia na život

vojenských osôb podľa čl. 317, lúpeže podľa čl. 162 č. 3, krádeže zbrane skupinou osôb

podľa písm. b) č. 4, Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak,

„že sa zapojil do činnosti ozbrojenej skupiny operujúcej na území Čečenskej

republiky, vyzbrojenej rôznymi zbraňami, výbušninami, nábojmi, dopravnými

a komunikačnými prostriedkami, ktorá mala za cieľ organizovanie ozbrojeného odporu voči

federálnym vojskám, útoky na občanov a vojenské osoby, pričom ako člen bandy

(ozbrojenej skupiny) dňa 25. 6. 2001 v meste Groznyj na ul. Abuchovova podľa vopred

pripraveného dohovoru so skupinou ďalších osôb zavraždil pracovníkov ministerstva vnútra

M. M. M. a A. M. P. Dňa 27. 4. 2005 asi o 23.00 hod. v Groznom uzatvoril dohodu s

ďalšími osobami o zabráni majetku vedúceho sekretariátu informačného oddelenia,

vyplácania kompenzácii pri vláde Čečenskej republiky R. G. E. a dňa 28.4.2005 prišli do

domu uvedenej osoby, kde A. Š. Č. aj s ďalšou osobou vonku dávali pozor a sledovali

situáciu a ďalšie 4 osoby prezlečené do uniformy s maskami na tvári a ozbrojení so

zbraňami vnikli do domu, kde napadli G. J. E. (otca R. E.) a jeho syna R. a s použitím

hrozby použitia zbrane žiadali odovzdať zbrane a peniaze a prezradenie miesta pobytu R.

G. E. a vynútili si vydanie 3.700 amerických dolárov, mobilné telefóny zn. Nokia a Sony

Ericsonn, 2 nože, parfumériu a dvojhlavňovú brokovnicu, čím spôsobili škodu 154.260

rubľov. Po čine si peniaze rozdelili a zbraň zahodili do rieky. Dňa 13. 5. 2005 uzatvoril

zločineckú dohodu s ďalšími osobami o zabratí majetku L. Ž. S. a po príchode do dediny

Gojty maskovaní maskami s prierezmi na oči a ozbrojení zbraňami vnikli do domu, L. Ž. S.

zvalili na zem, zviazali mu ruky a nohy a žiadali ho o vydanie peňazí, zlata a cenností, čo aj

poškodený urobil a odovzdal im dva mobilné telefóny zn. Samsung, 1 telefón zn. Siemens,

zlaté predmety a peniaze, všetko v hodnote 198.286 rubľov.“.

Obsahom žiadosti o vydanie boli aj záruky GP RF ako ústredného orgánu Ruskej

federácie vo veciach vydávania, že na vyžiadanej osobe nebude v prípade jej vydania

vykonaný trest smrti (v prvej žiadosti), resp. že nebude potrestaný trestom smrti (v druhej

žiadosti). Zástupca GP RF v nich uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu Ruskej federácie

je zavedené moratórium na trest smrti. Poukázal na to, že Ruská federácia podpísala

dodatkový protokol týkajúci sa trestu smrti a je viazaná medzinárodnými záväzkami

o nepoužiteľnosti trestu smrti, a zároveň sa zaručil, že vyžiadanej osobe budú v Ruskej

federácii poskytnuté všetky možnosti ochrany, teda pomoc advokátov, a že nebude

vystavená mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám

zaobchádzania alebo trestu v zmysle čl. 3 dohovoru a že nebude súdená špeciálnym súdom.

V ďalšom liste z 19. septembra 2006 adresovanom ministrovi spravodlivosti GP RF svoju

garanciu spresnila tak, že v prípade, ak vyžiadanej osobe bude „stanovený“ trest smrti, tento

nebude vykonaný.

2. Krajská prokuratúra na základe žiadosti GP RF podala 28. mája 2008 návrh na

vydanie rozhodnutia o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej

federácie. Krajský súd ako súd prvého stupňa o návrhu krajskej prokuratúry na verejnom

zasadnutí 1. júla 2008 uznesením sp. zn. rozhodol tak, že vydanie sťažovateľa

do Ruskej federácie nie je prípustné, pričom v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného

uviedol:

„... Ruská federácia, ako členský štát Rady Európy podpísala 6. dodatkový protokol

o zákaze trestu smrti k Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, no ako

jediný členský štát tento protokol stále neratifikovala a teda nie je ním viazaná.

Keďže podľa Ruskej federácie možno uložiť za trestný čin

siahnutia na život vojenských osôb podľa článku 317 trest smrti, nepovažoval krajský súd

záruky Ruskej federácie, že A. S. Č. nebude potrestaný trestom smrti za dostatočné.

Z takéhoto znenia možno spoľahlivo vyvodiť iba to, že trest smrti nebude na ňom vykonaný

a to vzhľadom na moratórium na trest smrti. Nedostatočné je aj vyjadrenie dožadujúcej

strany, že s trestom smrti sa u A. Š. Č. nepočíta a pochybnosti o neuložení trestu smrti

vyvoláva aj záruku dožadujúcej strany z 20. 4. 2006, podľa ktorej na A. Š. Č. nebude

vykonaný trest smrti.

Z uvedeného je teda zrejmé, že riziko, resp. hrozbu uloženia trestu smrti A. Š. Č. v

prípade jeho vydania dožadujúcej strane nemožno vylúčiť a navyše ani štátne orgány

Ruskej federácie sa nemôžu objektívne zaručiť za to, že mu takýto trest nebude uložený

súdom, ktorý by mal byť nezávislým od štátnej moci.

Podľa správ Amnesty International z roku 2006 a 2007 v Ruskej

federácie absentuje definícia mučenia, jej zákony a smernice zablokovali zadržaným

osobám prístup k právnikom a príbuzným, existujú početné a trvalé tvrdenia o mučení, zlom

zaobchádzaní, sú hodnoverné správy o neoficiálnych miestach zadržania, násilných

zmiznutiach, únosoch a mučení. Výbor OSN proti mučeniu vyjadril obavy o systém výkonu

úradu sudcov a jeho dopad na nezávislosť súdnictva.

Aj keď dožadujúca strana proklamovala, že sa zaručuje, že podľa smerníc

medzinárodného práva budú v Ruskej federácii A. Š. Č. poskytnuté všetky možnosti

ochrany, pomoc advokátov, nebude vystavený mučeniu ani surovým, neľudským a ľudskú

dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania, vzhľadom na zistenia AI z nedávnej

minulosti o mučení, neposkytnutí obvineným osobám prístup k právnikom, hrozí A. Š. Č., že

v prípade vydania bude mučený a nedostane sa mu spravodlivého súdneho procesu.“

3. Prokurátorka krajskej prokuratúry podala proti predmetnému uzneseniu sťažnosť,

v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a sám

rozhodol, že vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie je prípustné,

pričom v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla, že krajský súd „dostatočne

neprihliadol na opakované záruky ruskej strany vo vzťahu k uloženiu trestu smrti a najmä

jeho vykonania v prípade, že by súd takýto trest uložil... Stanovisko súdu k opakovaným

zárukám ruskej strany bezdôvodne znižuje váhu týchto oficiálnych stanovísk, podceňuje ich

a na strane druhej nekriticky preceňuje vyjadrenia iných orgánov monitorujúcich situáciu

v oblasti dodržiavania ľudských práv, hoci ide iba o všeobecné a nie príliš presvedčivé

vyjadrenia.“. Podľa prokurátorky krajskej prokuratúry krajský súd tiež „nedostatočne

akcentuje závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú ruská strana žiada o vydanie... Ide

o rozsiahlu trestnú činnosť, z ktorej najzávažnejšou je dvojnásobná vražda pracovníkov

ministerstva vnútra, teda ochrancov práva a verejného poriadku. V tejto súvislosti sú

dôležité aj okolnosti, za ktorých bola trestná činnosť spáchaná, nešlo o žiadny bojový

konflikt. Ale o ozbrojenú akciu organizovanej skupiny, zameranú na priamu fyzickú

likvidáciu príslušníkov polície.“.

4. O sťažnosti prokurátorky krajskej prokuratúry rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 4. septembra 2008 tak, že zrušil napadnuté uznesenie krajského

súdu a súčasne vyslovil, že „vydanie vyžiadanej osoby... (sťažovateľa, pozn.) ... na trestné

stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestný čin banditizmu podľa

č. 2, článku 209, siahnutia na život pracovníka orgánu právnej ochrany podľa článku 317,

lúpeže podľa článku 162 č. 3 a krádeže zbrane skupinou osôb podľa písm. b) č. 4 článku

226 Trestného zákonníka Ruskej federácie, ktoré mal spáchať tak, že... je prípustné“.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu (po popise

skutkov, ktoré mal sťažovateľ spáchať a pre ktoré má byť vydaný na trestné stíhanie do

Ruskej federácie, a po popise doterajšieho priebehu konania) sa okrem iného uvádza:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o sťažnosti prokurátorky

Krajskej prokuratúry Trnava preskúmal správnosť napadnutého uznesenia nie len

z hľadiska podmienok uvedených v , teda neskúmal len dôvody neprípustnosti

vydania podľa tohto ustanovenia, ale aj z hľadiska podmienok uvedených v § 510 ods. 2

(I keď podľa dikcie zákona ich posúdenie prináleží ministrovi spravodlivosti).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti konštatuje, že v posudzovanej veci

žiadny z dôvodov neprípustnosti vydania podľa nebol splnený, čo napokon

správne vyhodnotil aj Krajský súd v Trnave v napadnutom rozhodnutí.

Z dôvodov nepovolenia vydania uvedených v konštatuje,

že dôvod podľa písm. e) tohto ustanovenia splnený nebol, nakoľko dožadujúci štát - Ruská

federácia -nežiadal o vydanie vyžiadanej osoby na vykonanie trestu smrti.

Vo vzťahu k dôvodom uvedeným v až písm. d) Najvyšší

súd Slovenskej republiky posudzoval dve skupiny otázok, a síce, či

1) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest

smrti, resp. či v prípade, že takýto trest v tomto štáte možno uložiť, sú záruky dožadujúceho

štátu, že trest smrti uložený nebude, dostatočné a tieto možno prijať [písm. d)] a s ňou úzko

súvisiacu otázku, či vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri

zohľadnení závažností trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny

zrejme neprimerane tvrdo postihnutá [písm. c)],

2) je (alebo nie je) dôvodná obava, že trestné konanie v Ruskej federácii by

nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru alebo trest odňatia slobody

predpokladaný v tomto štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3

Dohovoru [písm. a)] a s ňou úzko súvisiacu otázku,

či je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená

prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej

alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa

z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia

slobody [písm. b)].

Vo vzťahu k prvej skupine posudzovaných otázok najvyšší súd uvádza nasledovné:

... Z písomných dokumentov priložených k uvedeným žiadostiam vyplýva, že Č. Á. Š.

je vyžiadaný (okrem iných) aj pre trestný čin, za ktorý mu podľa Trestného zákonníka

Ruskej federácie (jeho článku 317 - Siahnutie na život pracovníka orgánu právnej ochrany)

hrozí (alternatívne popri treste odňatia slobody na 12 až 20 rokov a treste odňatia slobody

na doživotie) aj uloženie trestu smrti (č. l. 61 spisu).

V súvislosti s hrozbou uloženia trestu smrti v dožadujúcom štáte je potrebné uviesť,

že z nevyplýva absolútny zákaz vydania osoby v extradičnom

konaní do štátu, ktorého právny poriadok umožňuje uloženie takéhoto trestu a dokonca ani

zákaz (resp. nemožnosť) vydania osoby v prípade, že je vyžiadaná dožadujúcim štátom na

účely trestného stíhania priamo za trestný čin, pre ktorý trest smrti možno uložiť. Ochrana

ústavne zaručeného práva na život a neprípustnosť pozbavenia života a trestu smrti

( až 3 ) je v extradičnom konaní zabezpečená možnosťou prijatia

záruky dožadujúceho štátu, že v prípade vydania vyžiadanej osoby jej trest smrti nebude

uložený. Uvedomujúc si, že formálne posudzovanie poskytnutej záruky, podľa ktorého by len

jej samotná existencia (písomná deklarácia) mohla viesť k zneužitiu tohto inštitútu

dožadujúcim štátom v podobe účelovosti jej poskytnutia sledujúc jediný cieľ - dosiahnutie

vydania osoby bez reálnej vôle svoj záväzok, resp, sľub (ktorý záruka predstavuje) dodržať,

je potrebné dostatočnosť jej poskytnutia posudzovať materiálne - teda s ohľadom na všetky

okolnosti posudzovaného prípadu, ako aj právny aj faktický stav existujúci v dožadujúcom

štáte týkajúci sa reálneho ukladania a vykonávania trestu smrti.

Vychádzajúc zo žiadosti Ruskej federácie a správ rôznych subjektov monitorujúcich

Ruskú federáciu doložených Vysokým komisárom OSN pre utečencov, Národným úradom

v Slovenskej republike (čl. 131 až 148 spisu), ako aj správ doložených občianskym

združením Liga za ľudské práva (č. l. 203 spisu) vyplýva, že Ruská federácia je členom

Rady Európy, Podpísala dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru, ktorým sa zaviazala zrušiť

trest smrti, avšak tento doposiaľ neratifikovala, v dôsledku čoho nie je touto povinnosťou

medzinárodnoprávne viazaná. Po vstupe do Rady Európy (28. februára 1996) sa zaviazala

zaviesť moratórium na popravy a ratifikovať už citovaný dodatkový protokol do troch

rokov. I keď protokol doposiaľ neratifikovala, prezident zaviedol (prezidentským dekrétom

č. 724) moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu smrti. Navyše rozsudok Ústavného

súdu Ruskej federácie uložil dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999, pričom 15.

novembra 2006 štátna duma rozšírila moratórium na trest smrtí na ďalšie tri roky, do

začiatku roku 2010. Ruská garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v

prípadoch kedy je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením

ústavný súd prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne

procesy súčasťou poroty nebudú v celej Ruskej federácii riadne zavedené. V čase vydania

rezolúcie boli takéto procesy funkčné len v 9 z 89 ruských obvodov. Až zavedenia týchto

procesov v celej krajine odstráni zákaz ústavného súdu na ukladanie trestov smrti (č. l. 207

spisu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Ruskou federáciou poskytnutú

záruku je potrebné posudzovať v kontexte vyššie uvedených skutočností. I keď právny

poriadok Ruskej federácie umožňuje uloženie trestu smrti, od roku 1996 sa tento trest

v Ruskej federácie nielen že nevykonáva, ale ani neukladá. Ruská federácia je členom Rady

Európy a i keď dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru neratifikovala, tento podpísala, teda

reálne nastolila proces smerujúci k zrušeniu trestu smrti, i keď tento doposiaľ nie je

dokončený. Pokiaľ ide o záruku Ruskej federácie formulovanú tak, že na vyžiadanej osobe

nebude trest smrti vykonaný, pripúšťajúc tak, že tento jej môže byť uložený, je potrebné si

uvedomiť, že žiadosť o vydanie vyžiadanej osoby bolo Slovenskej republike doručené

Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie (ktorá, ako vyplýva z jej žiadosti, je tým

orgánom, ktorému je právnym poriadkom Ruskej federácie táto kompetencia zverená).

Pokiaľ sa Ruská federácia deklaruje ako demokratický štát, kde v systéme Štátnych orgánov

pôsobia nezávislé súdy, je len logické, že generálna prokuratúra sa nemohla zaviazať ku

konkrétnemu výsledku (budúceho) súdneho konania vyžiadanej osoby... Napokon obdobnú

záruku (ohľadne konkrétneho výsledku súdneho konania akémukoľvek cudziemu štátu by

nemohlo dať ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgán (výkonnej

moci) oprávnený podať žiadosť o vydanie osoby z cudziny podľa nášho právneho poriadku

( ). V týchto intenciách je potom nevyhnutné vykladať záruku

dožadujúceho štátu podľa tak, že v prípade vydania

vyžiadanej osoby do cudziny, táto pre skutok, pre ktorý je vyžiadaná, nebude pozbavená

života, aj keby tejto bol súdom uložený trest smrti, nakoľko jedine záruku tohto obsahu

môžu v demokratickom štáte (kde sa uplatňuje základná požiadavka právneho štátu, ktorou

je trojdelenie štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu) dať štátne orgány výkonnej

moci. Pokiaľ ide o tvrdenie obhajcu vyžiadanej osoby vo vzťahu k poskytnutej záruke, že

Ruská federácia nieje krajinou „ktorej slovu sa dá veriť“ (č. l. 177 až 178 spisu), najvyšší

súd len konštatuje, že rozhodovanie súdov Slovenskej republiky nemôže byť založené na

emóciách, dojmoch alebo politických názoroch. ... Najvyšší súd preto konštatuje, že na

základe v konaní zistených skutočností, neexistuje reálna hrozba, že by vyžiadaná osoba

v súvislosti s trestným stíhaním, na účel ktorého )e vyžiadaná, bola pozbavená života, preto

podmienku uvedenú v vyhodnotil tak, že táto nie je splnená.

Rovnako tak nie je splnená ani podmienka uvedená pod písm. c) citovaného

ustanovenia, nakoľko za najzávažnejší trestný čin, ktorý je predmetom žiadosti o vydanie

(siahnutie na život pracovníka organu právnej ochrany), v zmysle nášho

kvalifikovateľný ako trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. b),

písm. d), písm. e) Tr. zák., za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov

alebo trest odňatia slobody na doživotie (teda trest podľa nášho

najprísnejší), nemožno hodnotiť vzhľadom na vek, osobné pomery a závažnosť činu za trest

„neprimerane tvrdý“ [v zmysle dikcie ]. Argumentácia

neexistencie trestu smrti v našom právnom poriadku tu taktiež neobstojí. Opačný prístup by

vo svojej podstate znamenal vyhnutie sa spravodlivosti v cudzom štátu už len z toho dôvodu,

že právny poriadok tohto štátu trest smrti upravuje a umožňuje.

Pri posudzovaní druhej skupiny vyššie vymedzených otázok sa najvyšší súd spravoval

nasledovnými úvahami a dospel k týmto záverom:

Vychádzajúc z už vyššie citovaného nálezu ústavného súdu najvyšší súd vo vzťahu

k zodpovedaniu otázky, či v danom prípade je dôvodná obava, že trestné konanie

v dožadujúcom štáte by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd alebo trest odňatia slobody predpokladaný

v dožadujúcom štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

vykonal „test domnienok vážnych dôvodov“, pri ktorom vychádzal zo správ z rôznych

zdrojov (obsiahnutých v spise) týkajúcich sa eventuálnej možnosti porušenia uvedených

článkov Dohovoru zo strany Ruskej federácie v prípade vydanie vyžiadanej osoby.

Vychádzal pritom z kritérií formulovaných v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva,

napr. vo veci Saadi v. Taliansko (na ktorú poukázal aj ústavný súd v už vyššie citovanom

náleze). Vo vzťahu k článku 3 Dohovoru Európsky súd pre ľudské práva formuloval

nasledovné „všeobecné princípy“:

I. Zodpovednosť zmluvných štátov v prípade vydania:

- kde sú podstatné skutočnosti na uverenie, že dotknutá osoby v prípade deportovania

čelí skutočnému riziku, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore s č. 1. 3 Dohovoru,

zmluvné štáty majú záväzok nedeportovať túto osobu do danej krajiny,

- zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania je

absolútny, a to bez ohľadu na správanie sa obete, a preto povaha konania, ktorého sa

údajne mal sťažovateľ dopustiť, je irelevantná s ohľadom na účel č. l. 3,

II. Podklady slúžiace na určenie rizika vystavenia zaobchádzaniu v rozpore s č. l. 3

Dohovoru:

- pri vyhodnotení otázky, či boli preukázané podstatné skutočnosti na uverenie, že je

tu skutočné riziko zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru, súd bude brať ako

základ všetky podklady pred ním predložené, alebo, ak je to potrebné, zabezpečí si podklady

sám proprio motu,

- v zásade je to povinnosť sťažovateľa predložiť dôkazy spôsobilé na preukázanie, že

sú tu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v prípade uskutočnenia namietaného úkonu,

sťažovateľ bude vystavený skutočnému riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 3

Dohovoru. Ak takéto dôkazy predložené sú, je úlohou vlády rozptýliť akékoľvek pochybnosti

o tom,

- za účelom určenia, či existuje nebezpečenstvo zlého zaobchádzania, súd má

povinnosť preskúmať predvídateľné dôsledky vydania sťažovateľa do prijímajúcej krajiny,

berúc do úvahy všeobecnú situáciu v krajine a jeho osobnú situáciu,

- čo sa týka vyhodnotenia všeobecnej situácie v danej krajine, súd považuje

za dôležité informácie, ktoré sú obsiahnuté v aktuálnych správach nezávislých

medzinárodných ľudskoprávnych organizácií ako je Amnesty International alebo v

správach z vládnych zdrojov zahŕňajúc tiež správu z US State Department.

III. Pojem mučenie a neľudské alebo ponižujúc zaobchádzanie:

- ak má byť považovaný trest alebo zaobchádzanie ako neľudské alebo ponižujúce,

tak s tým súvisiace utrpenie alebo poníženie musí v každom prípade presahovať

to nevyhnutné utrpenie alebo poníženie, ktoré je spojené s danou formou legitímneho

zaobchádzania alebo trestania,

- a účelom zistenia či jednotlivá forma zlého zaobchádzania má byť považovaná

za mučenie, je nutné si všímať rozdiel medzi pojmami mučenia a neľudského alebo

ponižujúceho zaobchádzania, ktoré sú obsiahnuté v Článku 3. Tento rozdiel v pojmoch

uvedený v danom článku predstavuje, že „za mučenie“ sa považuje len úmyselné neľudské

zaobchádzanie spôsobujúce veľmi vážne a kruté utrpenie.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava spolu s návrhom podľa § 509 ods. 1

predložila súdu písomný materiál UNHCR (Vysokého komisára OSN pre

utečencov), Národného úradu v Slovenskej republike obsahujúci informácie o Ruskej

federácii z pohľadu rešpektovania, resp. nerešpektovania ľudských práv zaistených osôb,

ako aj rizík brániacich jeho vydaniu do Ruskej federácie. Predložený materiál pozostáva zo

súhrnu správ rôznych vládnych i mimovládnych organizácií monitorujúcich a hodnotiacich

Ruskú federáciu z uvedených hľadísk, pričom pozostáva z troch častí - prvá sa zaoberá

konfliktom v severnom Zakaukazsku, druhá medzinárodnými dokumentmi a materiálmi

Rady Európy a tretia zaobchádzaním s utečencami, vnútorne vysídlenými osobami a

osobami podozrivými zo spáchania trestných činov v Ruskej federácii (č. l. 131 až 148

spisu).

Súčasťou tohto materiálu sú nasledovné správy, resp, výňatky správ a verejne

prístupné články...

Obhajca vyžiadanej osoby súdu počas konania predložil Tlačové komuniké č. 6/08

Ústavného súdu Slovenskej republiky (č. l. 186 spisu), zoznam krajín, ktoré ratifikovali

dodatkový protokol č. 6 k Dohovoru (č. l. 188 spisu), rozsudok Veľkej Komory Európskeho

súdu pre ľudské práva z 28. februára 2008 č. 37201/06 (č. l. 190 spisu), list Amnesty

International adresovaný obhajcovi vyžiadanej osoby z 30. júna 2008 (č. l. 194 a 228

spisu), tlačové informácie Ligy za ľudské práva z 24. júna 2008 (č. l. 199 až 216 spisu).

V súhrne možno uviesť, že z vyššie citovaných správ rôznych vládnych

i mimovládnych organizácií vyplýva, že dlhodobý konflikt v Čečenskej republike (správy

zahŕňajú situáciu od roku 1999 po súčasnosť) medzi vládou Ruskej federácie a čečenskymi

ozbrojenými skupinami má vo svojej podstate charakter dlhodobého vojenského konfliktu,

ktorý je spojený s porušovaním základných ľudských práv zo strany oboch bojujúcich strán

- „Konflikt, niekedy charakterizovaný ako vzbura, v Čečensku pokračoval napriek úsiliu

znovu nastoliť normálny stav, aj prostredníctvom rozsiahlych projektov pre obnovu.

Federálne vojsko, čečenská polícia a bezpečnostné sily bojovali s čečenskymi ozbrojenými

opozičnými skupinami a federálne vojsko ostreľovalo hornaté oblasti na juhu. Na odplatu,

čecenské ozbrojené skupiny napadli policajtov a konvoje federálnych vojsk a umiestnili

bomby na autá. Prítomnosť početných polovojenských ozbrojených síl, ich svojvoľné činy

a ich nezodpovednosť sťažila určenie totožnosti tých, korí sú zodpovední za vážne

porušovanie ľudských práv.“ (správa Amnesty Intemational z 23. mája 2007). Uznesenie

Valného zhromaždenia z 15. marca 2006 s názvom „Výbor pre ľudské práva“ pojednáva

o „pretrvávajúcom zabíjaní, zmiznutiach a mučení v Čečensku, ako aj o vysokej úrovni

beztrestnosti a nevyšetrovaní zločinov. Zo svetového prieskumu o utečencoch 2005

Amerického výboru pre utečencov a prisťahovalcov z 20. júna 2005 vyplývaj že „čečenský

vzbúrenci tiež napádali civilistov, využívali ich ako ľudské štíty, nútili ich budovať

opevnenia a bránili im opustiť Čečensko, Takisto zabíjali etnických Rusov a každého kto im

odmietol pomôcť,“

Z ďalšej skupiny správ vyplýva, že Ruská federácia skutočne za situáciu v Čečenskej

republike čelí tlaku medzinárodných organizácií zameraných na presadzovanie ľudských

práv a základných slobôd na čele s Radou Európy. Parlamentné zhromaždenie Rady

Európy v januári 2007 „odsúdilo neúčinné vyšetrovanie a výslednú beztrestnosť za

porušovanie ľudských práv; represálie voči žiadateľom, ktorí sa obrátili na Európsky súd

pre ľudské práva; totálne zlyhanie prísnych bezpečnostných opatrení pre znovu nastolenie

právneho poriadku a výslovné zúfalstvo, násilie a nestabilitu“ (pozri č. 144 spisu). Výbor

OSN proti mučeniu (6, február 2007) vyjadril „obavy o obzvlášť početné, pretrvávajúce a

trvalé obvinenia z mučenia a iného krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania

alebo trestov spáchaných zamestnancami súdnych orgánov, vrátane zadržiavania na

polícii.“ Správa Ministerstva zahraničných vecí USA (marec 2008) uvádza: „tlač uvádza,

že s väzňami je zle zaobchádzané, že zvyknú byť poranení alebo zomrú počas odňatia

slobody vo väzbe.“ Správa Ligy za ľudské práva (č. 210 spisu) uvádza: „podmienky

Čečencov držaných v ruských väzniciach sú bežne opisované ako desivé a brutalita voči

čečenským väzňom je obrovská.“

Z listu Amnesty International z 30. júna 2008 (č. 1. 228 spisu), ktorý súdu doručil

obhajca vyžiadanej osoby vyplývajú konkrétne obavy tejto organizácie z mučenia alebo iné

zlého zaobchádzania v prípade jej vydania Ruskej federácii. Svoju obavu opiera o vlastné

miestne zistenia (prostredníctvom svojej skupiny Amnesty International Rusko), podľa

ktorých pravdepodobná osoba (A. M., resp. M.), na svedectve ktorej je postavené obvinenie

Č. A. Š. za vraždu dvoch osôb bola za obdobný skutok v Ruskej federácii odsúdená a

obrátila sa na Európsky súd pre ľudské práva s tvrdením, že vo väzení bola mučená a

nútená podávať krivé svedectvá, čo je v súlade s výpoveďou vyžiadanej osoby.

Obhajca vyžiadanej osoby najvyššiemu súdu ďalej predložil list (najskôr e - mailom

18. augusta 2008, ktorý neskôr doplnil o preklad doručený faxom 25. augusta 2008) Ruskej

právnej iniciatívy, v ktorom táto holandská organizácia pre právnu pomoc vyjadrila

obdobnú obavu zo zlého zaobchádzania s vyžiadanou osobou v prípade jej vydania do

Ruskej federácie. Uviedla, že A. M. je jej klientom a v súvislosti s jeho trestným stíhaním

pre skutok súvisiaci so skutkom vyžiadanej osoby v tomto extradičnom konaní mal byť

mučený, o čom majú svedčiť aj bližšie opísané lekárske správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z uvedených správ obsiahnutých

v spise konštatuje, že svetovú verejnosť politička situácia v Čečenskej republike, ktorá

vyhrotila až do ozbrojeného konfliktu, skutočne vážne znepokojila. Pri posudzovaní reálnej

hrozby porušenia ľudských práv a základných slobôd obsiahnutých v Dohovore a v Ústave

Slovenskej republiky konkrétnej osoby pri trestnom stíhaní v Ruskej federácii je však

potrebné vychádzať z konkrétnej situácie - v ktorej sa táto osoba nachádza, ako aj

podmienok, za ktorých i e vyžiadaná a nemožno celú otázku možnosti alebo nemožnosti

vydania osoby oprieť výlučne o politickú situáciu na časti územia vyžadujúceho štátu

a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti

Je nepochybné, že Ruská federácia tejto kritike čelí. Súčasne však nie je možné

ignorovať aj tú skutočnosť, že kritiku za prípady porušovania ľudských práv a základných

slobôd v Čečenskej republike nemožno vzniesť ani nikomu inému ako Ruskej federácii (resp.

jej vláde), nakoľko len táto je nositeľom zvrchovanej moci na predmetnom území a teda

z pohľadu medzinárodných ľudskoprávnych noriem len táto (a nie akékoľvek povstalecké

skupiny) zodpovedá za ich dodržiavame, Z uvedeného pohľadu práve Ruská federácia (ako

suverénny štát) je legitímna na postupy smerujúce k nastoleniu verejného poriadku na

vlastnom území. Samotná takýchto postupov preto nemôže odôvodňovať nevydanie tomuto

štátu jeho vlastného skrývajúceho sa na území Slovenskej republiky pred trestným stíhaním

a prípadným trestom za trestné činy na území tohto štátu spáchané.

Nie bezvýznamnou pre posúdenie otázky, či vyžiadanej osobe hrozí v Ruskej federácii

zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru, je aj tá skutočnosť, že vyžiadajúci

štát je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym

poslaním je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv. Ruská federácia je

súčasne právne viazaná Dohovorom, teda na jej území je zabezpečený aj v Dohovore

upravený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorý predstavuje Európsky súd pre ľudské

práva, na ktorý každý občan tohto štátu, v prípade ich (reálneho ale i domnelého)

porušenia, môže podať sťažnosť. I keď aj zo správ Rady Európy vyplýva určitá

nespokojnosť s dodržiavaním svojich záväzkov zo strany Ruskej federácie, už samotné

monitorovanie situácie touto organizáciou a vyššie, uvedený mechanizmus ochrany

ľudských práv je potrebné zohľadniť aj v extradičnom konaní v tom zmysle, že neexistuje

dôvod na odmietnutie vydania občana Ruskej federácie jeho domovskému štátu.

Pokiaľ ide o obhajobné tvrdenia vyžiadanej osoby, ktorými popiera obvinenia

z vraždy dvoch osôb (policajtov) v Groznom v roku 2001, je potrebné uviesť, že predmetom

extradičného konania nie je posudzovanie skutkov, pre ktoré je osoba vyžiadaná

dožadujúcim štátom z hľadiska možnej pravdivosti (resp. reálnosti) obvinenia, ako aj jeho

možnej (tvrdenej) vykonštruovanosti zo strany štátnych orgánov. Súd v extradičnom konaní,

okrem toho, že na to nieje oprávnený, nemá ani reálnu možnosť posúdiť hodnovernosť

svedka M., na ktorého výpovedi má byť (údajne) obvinenie vyžiadanej osoby

z najzávažnejšieho trestného činu založená, a ktorú hodnovernosť táto spochybňuje. Taktiež

z indície vyplývajúcej z predložených listov Amnesty International a Ruskej právnej

iniciatívy, že hlavný svedok v procese vyžiadanej osoby (M.) podal sťažnosť na Európsky

súd pre ľudské práva, v ktorej má namietať donútenie svojho priznania, ako aj krivé

obvinenia iných osôb mučením zo strany ruských štátnych orgánov, nie je dôkazom o tom,

že na vyžiadanej osobe budú tieto metódy použité. Pokiaľ ide o popieranie viny vyžiadanej

osoby (i keď ako už bolo uvedené, táto otázka nie je predmetom extradičného konania),

najvyšší súd len marginálne poukazuje na to, že vyžiadaná osoba opakovane štátnym

orgánom v Slovenskej republiky uviedla nepravdu - okrem uvedenia nepravdivého mena a

ďalších osobných údajov v azylovom konaní (keď skutočnú identitu priznala až v dôsledku

zamietnutia žiadosti o azyl), je to aj popieranie svojej (ak nie účasti tak) minimálne

vedomosti o inkriminovanom usmrtení dvoch policajtov v Groznom v roku 2001, keď v

konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. vypovedal, že

o inkriminovanej situácii vie, i keď k usmrteniu malo podľa neho dôjsť v dôsledku

sebaobrany a nie naplánovanou akciou - pozri č. l. 158 spisu, zatiaľ čo v extradičnom

konaní už túto skutočnosť vôbec neuviedol a usmrtenie predmetných dvoch osôb označil za

vykonštruované.

Námietky vyžiadanej osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie vo vzťahu

k splneniu poskytnutých záruk najvyšší súd vyhodnotil ako neopodstatnené. I pri vedomí

nedokonalosti kontrolných mechanizmov v tomto smere je potrebné uviesť, že prípadné

nesplnenie záruk dožadujúcim štátom nie je celkom nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát

poskytnuté záruky nesplní, riskuje stratu dôvery a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu

v prípade budúcich obdobných žiadostí o vydanie. Práve pri sledovaní splnenia týchto

záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť

v oblasti dodržiavania ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného

štátu v konkrétnom monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery

medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na

rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny

vychádzať aj z politických kritérií.

K jednotlivým správam ohľadne hrozby mučenia alebo iných foriem neľudského

zaobchádzania je potrebné uviesť, že tieto sú príliš všeobecné a nekonkrétne. V tomto smere

sa najvyšší súd stotožnil so sťažnostnou námietkou prokurátorky, podľa ktorej tieto správy

krajský súd nekriticky precenil. V kontexte záruk, ktoré poskytla Ruská federácia Slovenskej

republike, ako aj jej členstva v Rade Európy spojeného s monitoringom jednak zo strany

Rady Európy, ale aj iných vládnych či mimovládnych organizácií, najvyšší súd nemal dôvod

pochybovať, že trestné stíhanie vyžiadanej osoby bude prebiehať v súlade s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a len všeobecne vyjadrené pochybnosti

nemôžu odôvodňovať záver opačný.

Najvyšší súd napokon považuje za potrebné poznamenať, že účelom extradičného

konania nie je poskytovať občanovi cudzieho štátu ochranu pred trestným stíhaním alebo

trestom, ktoré mu hrozia v jeho domovskom štáte, a tým mu napomáhať uniknúť pred

spravodlivosťou. Ochrana poskytovaná osobám nachádzajúcim sa na území Slovenskej

republiky ľudskoprávnymi normami, ktoré sú obsahom jej právneho poriadku, nemôže byť

zneužitá na uvedený cieľ a samotná nepriaznivá politická situácia v domovskom štáte

cudzinca nemôže byť dôvodom na zbavenie sa trestnej zodpovednosti za trestné činy v tomto

Štáte spáchané.

Súčasne je potrebné si uvedomiť i to, že aj Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nechráni osoby len pred mučením alebo podrobením neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (čl. 3), ale v jeho prvej hlave upravuje aj

iné práva a slobody, ako sú právo na život (čl. 2) alebo právo na slobodu a bezpečnosť (čl.

5), ktoré boli „extradičnými trestnými činmi“ porušené alebo ohrozené (napr.

u poškodených usmrtených policajtov M. a P. alebo R. G. E. a členov jeho rodiny, ktorí sa

stali obeťami lúpežného prepadnutia). Reálne uplatnenie týchto práv poškodených možno v

súčasnosti naplniť len v podobe rozvinutia procesu trestného stíhania osôb, ktoré sú za ich

porušenie alebo poškodenie zodpovedné, pričom zohľadňujúc čas a región spáchania

skutkov, ako aj špecifickosť „rusko - čečenského konfliktu“, možno dôvodne predpokladať,

že nevydaním A. Č. Š. Ruskej federácii by došlo k nadmernému sťaženiu a pravdepodobne

až znemožneniu uvedené trestné činy náležité zistiť a ich páchateľov spravodlivo potrestať.

Jeho nevydanie by tak spôsobilo nevyváženosť (nerovnováhu) medzi vyššie citovanými

Dohovorom chránenými právami a slobodami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, nezistiac, že by boli splnené dôvody

neprípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny podľa , ako aj ods.

2 , preto sťažnosťou prokurátorky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa

ods. 5 zrušil a sám uznesením rozhodol, že vydanie Č. A. Š. na trestné stíhanie do

Ruskej federácie pre skutky uvedené vo výroku tohto rozhodnutia je prípustné...»

II.3 Relevantná právna úprava a dotknutá judikatúra ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a svojho práva podľa čl. 3 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v extradičnom konaní, resp.

konaní o vydaní osoby zo Slovenskej republiky do cudziny, ktoré je upravené v druhom

diele druhej hlavy piatej časti ( - ).

Pre postup a rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa, ako aj

posudzovanie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu

boli, resp. sú relevantné najmä ustanovenia , a .

Podľa označeného nadpisom „Neprípustnosť vydania“:

Vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného

štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej

organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol

udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej

osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá

požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie

azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku

Slovenskej republiky premlčané,

d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku

dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e) trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský

charakter,

f) trestný čin bol spáchaný na území Slovenskej republiky, okrem prípadov, keď

s ohľadom na osobitné okolnosti spáchania trestného činu treba dať prednosť vykonaniu

trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového stavu,

výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená

alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h) vyžiadaná osoba nebola za trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej

republiky v čase jeho spáchania trestne zodpovedná, alebo sú iné dôvody vylučujúce jej

trestnú zodpovednosť.

Podľa označeného nadpisom „Rozhodnutie súdu“:

(1) Po skončení predbežného vyšetrovania rozhodne súd na návrh prokurátora

o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a po právoplatnosti svojho rozhodnutia

predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

(2) Na konanie podľa odseku 1 je príslušný krajský súd, ktorý rozhodoval

o predbežnej alebo vydávacej väzbe; ak sa o predbežnej alebo vydávacej väzbe nekonalo,

krajský súd, v ktorého obvode vyžiadaná osoba býva.

(3) O prípustnosti vydania rozhoduje súd na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím

umožní vyžiadanej osobe a jej obhajcovi vyjadriť sa písomne k žiadosti o vydanie.

Ak v tomto vyjadrení vyžiadaná osoba alebo jej obhajca o to požiada alebo ak to považuje

súd za potrebné, o prípustnosti vydania rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

(4) Proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bola vyslovená prípustnosť vydania, je

prípustná sťažnosť prokurátora a vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov

neprípustnosti vydania podľa § 501; sťažnosť má odkladný účinok. Proti rozhodnutiu,

ktorým bola vyslovená neprípustnosť vydania, má právo podať sťažnosť len prokurátor;

sťažnosť má odkladný účinok.

(5) O sťažnosti rozhoduje najvyšší súd. Odvolací súd na neverejnom zasadnutí

sťažnosť zamietne, ak zistí, že nie je dôvodná. Ak sťažnosť nezamietne, zruší napadnuté

rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne uznesením, či je vydanie

prípustné alebo neprípustné. Ustanovenie § 506 ods. 2 sa použije primerane.

Podľa označeného nadpisom „Povolenie vydania“:

(1) Vydanie osoby do cudziny povoľuje minister spravodlivosti; vydanie nepovolí, ak

krajský súd alebo najvyšší súd podľa § 509 rozhodol, že vydanie nie je prípustné.

(2) Ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny je prípustné, môže minister

spravodlivosti rozhodnúť, že vydanie vyžiadanej osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by

nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd alebo trest odňatia slobody uložený alebo predpokladaný v dožadujúcom štáte by

nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená

prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej

alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické názory alebo že by sa

z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia

slobody,

c) vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri zohľadnení

závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny zrejme

neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest

smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

(3) Ak minister spravodlivosti vydanie nepovolí, predloží ministerstvo spravodlivosti

vec generálnej prokuratúre na trestné stíhanie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej

republiky.

Z citovaných ustanovení a vyplýva, že Slovenská

republika má zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie

o extradícii rozdelené medzi všeobecné súdy (krajské súdy a najvyšší súd) a ministra

spravodlivosti. Extradičné konanie podľa platného má teda dve fázy.

V prvej fáze krajský súd a najvyšší súd dvojstupňovo rozhodujú o (ne)prípustnosti vydania

do cudziny. Ak súdy rozhodnú, že vydanie do cudziny je prípustné, tak vydanie nepovolí

alebo povolí minister spravodlivosti. Ten môže (nie musí) nepovoliť vydanie, ak sú

prítomné obavy ľudskoprávneho charakteru.

V konaní vedenom pod sp. zn. sa ústavný súd už vyjadril k rozsahu

prieskumnej povinnosti súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o prípustnosti vydania

vyžiadanej osoby do cudziny podľa , keď uviedol, že „aj

všeobecné súdy sú pri posudzovaní prípustnosti vydania viazané ľudskoprávnymi normami.

Inými slovami, podmienky prípustnosti vydania (extradičné právo hmotné), ktoré sú

povinné zvažovať súdy, sa rozširujú o podmienku ľudskoprávnu, jadrom ktorej je naplnenie

textu dohovoru a judikatúry k nemu.“.

Citovaný právny názor ústavného súdu vychádza z aplikačnej prednosti

a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred zákonmi (čl. 7 ods. 5

), ktorú je z hľadiska požiadaviek ústavne konformného výkladu dotknutých

právnych noriem nevyhnutné uplatniť zvlášť v situácii, v ktorej , resp. medzinárodné

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách priznávajú „niečo viac“ ako zákon, čím

rozširujú zdanlivo taxatívnu úpravu v zákone (v danom prípade § 501 v spojení s § 509

). V podmienkach priamej a prednostnej aplikovateľnosti

a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách totiž spravidla

neobstojí doslovný výklad dotknutých právnych noriem obsiahnutých v zákone, ktoré sú

v danom prípade konštruované v podobe taxatívneho výpočtu podmienok prípustnosti

vydania do cudziny.

Pre posudzovaný prípad aj v už naznačených súvislostiach je relevantný aj § 481

označený nadpisom „Ochrana záujmov štátu“, podľa ktorého žiadosti

cudzieho orgánu nemožno vyhovieť, ak by jej vybavením bola porušená alebo také

ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorom je potrebné bez výhrady

trvať, alebo ak by vybavením žiadosti bol poškodený iný významný chránený záujem

Slovenskej republiky.

Zo systematického zaradenia do vnútornej štruktúry

vyplýva, že ide o ustanovenie, ktoré má nadradený charakter voči všetkým inštitútom

upraveným v piatej časti označenej nadpisom „Právny styk s cudzinou“,

a teda aj k extradičnému konaniu, t. j. zaväzuje všetky orgány verejnej moci, ktoré o vydaní

osoby nachádzajúcej sa na území Slovenskej republiky do cudziny rozhodujú (príslušné

všeobecné súdy, ako aj ministra spravodlivosti). Prostredníctvom tohto ustanovenia

sa do vnútroštátnej úpravy právneho styku s cudzinou premieta princíp

výhrady verejného poriadku (ordre public), ktorý vyplýva z podstaty teritoriálnej suverenity

štátu, pričom z vecného hľadiska ho tvorí ochrana a ďalších ustanovení právneho

poriadku Slovenskej republiky, na ktorých treba bez výhrady trvať. Slovenská republika sa

hlási ku konceptu materiálneho právneho štátu ( ), je členom Rady Európy

a členským štátom Európskej únie, ktorých základnou zdieľanou hodnotou je úcta

k ľudským právam a základným slobodám a ich ochrana v štandardoch zaručovaných

a európskym systémom ochrany ľudských práv a základných slobôd, t. j. v rozsahu

vyplývajúcom najmä z dohovoru a dotknutej judikatúry ESĽP.

Z už citovaného a dohovoru vyplýva, že ich dikcia je

v podstate identická, a aj preto ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek, ktoré

kladú na rozsah ochrany, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely. Navyše ústavný súd vo svojej

judikatúre dotýkajúcej sa ochrany základných práv a slobôd upravených v ústave v súlade

so záväzkom Slovenskej republiky vyplývajúcim okrem iného aj (a hlavne) z čl. 1 ods. 2

štandardne zohľadňuje a uplatňuje judikatúru ESĽP k porovnateľným ľudským

právam a základným slobodám garantovaným dohovorom. Vzhľadom na obsahovú zhodu

a dohovoru preto možno uzavrieť, že judikatúra ESĽP k

dohovoru je v plnom rozsahu relevantná a uplatniteľná aj na ochranu základného práva

podľa .

Vo vzťahu k rozsahu ochrany garantovanému právom podľa čl. 3 dohovoru ústavný

súd v zhode s argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti sťažovateľa v prvom rade pripomína,

že v porovnaní s ostatnými ľudskými právami a základnými slobodami vymedzenými

v dohovore, sa toto právo vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou.

Absolútnosť práva podľa čl. 3 dohovoru znamená, že je aplikovateľné na všetkých

ľudí, na každom mieste, v každom čase a nie je ničím limitované, t. j. s výkonom tohto

práva nie sú spojené žiadne výnimky, čo potvrdzuje aj dikcia čl. 15 ods. 2 dohovoru, podľa

ktorého „... nemožno odstúpiť od článku 2, okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených

vojnových činov, a článkov 3, 4 (odsek 1) a 7“. Tento záver sa premieta do judikatúry ESĽP

(napr. Ahmed c. Rakúsko, § 40; Tomasi c. Francúzsko, § 115; Chachal c. Veľká Británia,

§ 79 atď.). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že právny poriadok Slovenskej

republiky obdobne garantuje absolútnosť ochrany základného práva podľa čl. 16 ods. 2

[pozri v spojení s ústavným

o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu

v znení neskorších predpisov (k tomuto záveru možno dôjsť interpretáciou textu

označeného ústavného zákona použitím argumentum a contrario, pozn.)], pričom absolútny

charakter zákazu zlého zaobchádzania opakovane zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej

činnosti aj ústavný súd (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

,

a ).

Z kolektívnej garancie práva podľa čl. 3 dohovoru okrem iného vyplýva aj to, že sa

ho môžu dovolávať aj cudzinci (aj z nečlenských štátov Rady Európy) v prípade vydania

a vyhostenia štátom do krajiny, v ktorej im reálne hrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce

zaobchádzanie či trestanie (k tomu napr. Svák, J.: Ochrana ľudských práv. Eurokódex.

Bratislava 2006, s. 191), pričom je nesporné, že na všetky extradičné konania

uskutočňované podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky je potrebné uplatňovať

štandardy ochrany vyplývajúce tak z dohovoru, ako aj z .

Pre formovanie európskeho štandardu ochrany práva podľa čl. 3 dohovoru

týkajúceho sa vydávania a vyhosťovania do cudzieho štátu mal zásadný význam rozsudok

zo 7. júla 1989 Soering c. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 14038/88, Séria A, č. 161),

v ktorom ESĽP uviedol, že vzhľadom na kategorickosť zákazu zlého zaobchádzania je

dožiadaný štát zodpovedný aj za potenciálne porušenie dohovoru mimo svojho územia.

Teda, aj ak dožiadaný štát nie je sám aktérom zlého zaobchádzania, jeho mocenský zásah

v podobe vydania by mohol byť prvkom príčinnej súvislosti vedúcej k zlému zaobchádzaniu

v dožiadajúcej krajine. Opačné chápanie by bolo alibistické a nezlučiteľné s doktrínou

praktickej, efektívnej, a nie teoretickej, resp. iluzórnej garancie ľudských práv (Artico

c. Taliansko, Airey c. Írsko). V rozsudku Soering sa uvádza (§ 90), že obvykle sa ESĽP

nevyjadruje k potenciálnym porušeniam dohovoru. Avšak v prípadoch, keď sťažovateľ

tvrdí, že rozhodnutie vydať ho, by odporovalo čl. 3 dohovoru kvôli svojim predvídateľným

dôsledkom v dožiadajúcej krajine, je nutné odchýliť sa od uvedeného princípu s ohľadom na

závažnosť a nezvratnosť hroziaceho utrpenia, tak aby bola zabezpečená účinnosť záruk

poskytovaných týmto článkom.

Záväzok vydávajúceho štátu nevydať/nevyhostiť danú osobu do krajiny, kde môže

byť vystavená riziku takého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s čl. 3 dohovoru, sa stal

následne súčasťou konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Ahmed c. Rakúsko, § 39; Cruz Varas

a iní c. Švédsko, § 69-70; Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 73-74). Nesplnenie tohto

záväzku pritom zakladá, resp. môže založiť zodpovednosť vydávajúceho štátu vzniknutú

v dôsledku uskutočnenia krokov, ktoré mali za priamy následok vystavenie jednotlivca

zlému zaobchádzaniu (Soering c. Spojené kráľovstvo, § 89-91; Vilvarajah a iní c. Spojené

kráľovstvo, § 109; H. L. R. c. Francúzsko, § 37, Garabayev c. Rusko, § 73).

Z uvedeného východiska vyplýva v súlade s konštantnou judikatúrou ESĽP záväzok

každého zmluvného štátu objektívne zistiť, či v prípade vydania osoby do dožadovanej

krajiny danej osobe v danom čase hrozí skutočné riziko takého zaobchádzania, ktoré je

v rozpore s čl. 3 dohovoru. Existencia rizika musí byť primárne zhodnotená so zreteľom na

tie fakty, ktoré sú známe alebo mali byť známe zmluvnému štátu v čase vydania osoby

(Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 107; Ryabikin c. Rusko, § 111). V prípadoch,

v ktorých ešte nedošlo k vydaniu sťažovateľa, materiály musia obsahovať informácie

aktuálne v čase rozhodovania príslušného súdu o danom prípade (Chachal c. Spojené

kráľovstvo, § 86 a 97; H. L. R. c Francúzsko, § 37). Zmluvný štát sa nemôže vyhovárať, že

sťažovateľ nepredložil svoje obavy včas, ale je podstatné, že ich predložil, a zmluvný štát sa

mal s nimi riadne zaoberať v rámci extradičného konania, pričom štát sám mal vyvinúť

snahu, aby objektívne zistil skutočné riziko pre danú osobu v prípade vydania (Mamatkulov

a Askarov c. Turecko, § 69). Príslušný súd posudzuje problém existencie reálneho rizika

mučenia alebo zlého zaobchádzania z hľadiska všetkých dostupných materiálov, a pokiaľ je

to potrebné aj z materiálov získaných proprio motu (napr. Ryabikin c. Rusko, § 111).

Pre určenie, či existuje riziko zlého zaobchádzania musí príslušný súd preskúmať

predvídateľné následky vydania sťažovateľa do prijímajúceho (dožiadajúceho) štátu, ako aj

vziať do úvahy všeobecnú situáciu v tomto štáte a konkrétne okolnosti týkajúce sa priamo

sťažovateľa (Vilvarajah a iní c. Spojené kráľovstvo, § 108), t. j. z textu čl. 3 dohovoru ESĽP

odvodil potrebu vykonať test „domnienok vážnych dôvodov“ - substantial ground test.

Dožiadaný štát musí posúdiť, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom

štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie

byť vydaná (pozri ).

So zreteľom na všeobecnú situáciu v konkrétnom štáte, ESĽP v poslednom čase

pripisuje veľkú dôležitosť správam vydávaným nezávislými medzinárodnými

organizáciami, ktoré sa zaoberajú ochranou ľudských práv, ako napr. Amnesty

International, alebo správam z vládnych zdrojov (pozri napr. Chachal, § 99 - § 100; Müslim

c. Turecko, č. 53566/99, § 67; Said c. Holandsko, § 54 a Al-Moayad c. Nemecko, § 65

- § 66). Na druhej strane platí, že iba možnosť zlého zaobchádzania v prípade nestabilnej

situácie v prijímajúcom štáte nevedie sama osebe k porušeniu čl. 3 dohovoru (Vilvarajah

a iní c. Spojené kráľovstvo, § 111, alebo Fatgan Katani a iní c. Nemecko, rozhodnutie

z 31. mája 2001), čiže pokiaľ sú k dispozícii zdroje popisujúce všeobecnú situáciu v danej

krajine, je nutné, aby sťažovateľ podoprel svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi (pozri

Mamatkulov a Maskarov, § 73).

V prípadoch, keď sťažovateľ tvrdí, že je príslušníkom skupiny systematicky

vystavovanej praktikám zlého zaobchádzania, ESĽP zdôrazňuje, že ochrana v zmysle čl. 3

dohovoru nastupuje v prípade, keď sťažovateľ osvedčí (a vyplýva to aj zo správ z už

uvedených informačných zdrojov, pozn.), že sú tu vážne dôvody, pre ktoré nemožno

pochybovať o existencii týchto praktík a jeho príslušnosti k danej skupine (napr. Salah

Sheekh c. Holandsko, sťažnosť č. 1948/04, § 138 - § 149, ECHR 2007 a Saadi c. Taliansko

[GC], sťažnosť č. 37201/06, § 132, rozhodnutie z 28. februára 2008).

V súvislosti s žiadosťami o vydanie osoby do cudziny dožiadajúce štáty nie zriedka

predkladajú vydávajúcemu štátu diplomatické záruky či iné (mimoriadne) záruky o tom, že

v prípade vydania vyžiadanej osoby bude s ňou zaobchádzané humánne, t. j. že budú vo

vzťahu k nej rešpektované požiadavky vyplývajúce z čl. 3 dohovoru. V súvislosti so

zárukami poskytovanými dožiadajúcimi štátmi ESĽP vo veci Saadi c. Taliansko (sťažnosť

č. 37201/06, rozhodnutie z 28. februára 2008, § 147 - § 148) uviedol, že „existencia

vnútroštátneho zákonodarstva a pristúpenie k medzinárodným zmluvám zaručujúcim

rešpektovanie ľudských práv v zásade samy osebe nie sú dostatočne účinné na to, aby

zabezpečili primeranú ochranu proti riziku mučenia a zlého zaobchádzania, kde spoľahlivé

(overené) zdroje potvrdili vykonávanie praktík nezlučiteľných s princípmi Dohovoru, alebo

aj tolerovanie takýchto praktík príslušnými mocenskými štátnymi orgánmi“, a zdôraznil, že

aj v prípade poskytnutia mimoriadnych záruk ich vždy vyhodnocuje s prihliadnutím na

konkrétne okolnosti daného prípadu, aby zhodnotil, či „poskytnuté záruky v prípade ich

konkrétnej aplikácie poskytujú reálnu garanciu, aby dotknutá osoba bola uchránená pred

takým zaobchádzaním a jeho formami, ktoré sú Dohovorom zakázané“.

Diplomatickými zárukami sa ESĽP zaoberal v poslednom období aj vo veci Ismoilov

a iní c. Rusko (sťažnosť č. 2947/06, rozhodnutie z 24. apríla 2008, § 127), v ktorej rozhodol,

že vydanie dvanástich Uzbekov z Ruska do Uzbekistanu bolo porušením čl. 3 dohovoru,

a to napriek poskytnutiu diplomatických záruk proti mučeniu zo strany uzbeckých štátnych

orgánov. Európsky súd pre ľudské práva v tomto prípade uviedol, že „vzhľadom na

skutočnosť, že praktiky mučenia pretrvávajúce v Uzbekistane boli potvrdené viacerými

medzinárodnými odborníkmi... Súd nie je presvedčený o tom, že by diplomatické záruky

poskytnuté uzbeckými štátnymi orgánmi poskytli spoľahlivé garancie proti riziku zlého

zaobchádzania“, pričom poukázal aj na to, že diplomatické záruky boli odmietnuté aj

v prípadoch Saadi c. Taliansko a v roku 1996 v prípade Chahal c. Spojené kráľovstvo

(deportácia sťažovateľa do štátu Pandžáb v Indii), kde boli prípady mučenia preukázané

a pretrvávajúce.

Z hľadiska posudzovaného prípadu ústavný súd považoval za potrebné upozorniť aj

na § 113 spomínaného rozhodnutia ESĽP Ismoilov a iní c. Rusko, v ktorom sa poukazuje na

prípad Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko (č. 36378/02, ECHR 2005-III) naznačujúci

neúčinnosť diplomatických záruk poskytnutých Ruskou federáciou. V tomto prípade

Gruzínsko vydalo päť sťažovateľov do Ruska, a to napriek predbežnému opatreniu, ktorým

sa nariadilo ich nevydanie. Ruská vláda ponúkla diplomatické záruky vrátane ubezpečenia

o humánnom zaobchádzaní a neobmedzenom prístupe sťažovateľov k vhodnému

lekárskemu ošetreniu, ako aj k právnej pomoci a ESĽP. Napriek tomu, potom, ako ESĽP

rozhodol o prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodol o vyslaní prieskumnej

delegácie, aby sťažovateľov navštívila, ruské úrady jej nepovolili ich návštevu. Rovnako ani

právni zástupcovia sťažovateľov nezískali od ruských úradov povolenie na ich návštevu.

Predmetný prípad ukázal úplné zlyhanie diplomatických záruk v prípade, že by chceli

orgány, ktorým boli tieto záruky poskytnuté, vykonať určité opatrenia (alebo podniknúť

kroky v súlade s poskytnutými diplomatickými zárukami) proti tým, ktorí tieto záruky

poskytli a následne sa ich rozhodli nedodržať [pre objektívnosť treba poznamenať, že

v danom prípade ESĽP síce „len prevzal“ do textu označeného rozhodnutia tvrdenia tretej

strany (organizácie Human Rights Watch a AIRE Centre), ale aj táto skutočnosť naznačuje,

že mu priznal nemalú relevanciu, pozn.].

III. Závery

III.1 Zo zistení ústavného súdu v prvom rade vyplýva, že najvyšší súd

v posudzovanom prípade v zásade vychádzal z právnych názorov ústavného súdu

vyjadrených v konaní vedenom pod sp. zn. , pokiaľ ide o rozsah prieskumnej

povinnosti všeobecných súdov pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o prípustnosti vydania

vyžiadanej osoby do cudziny podľa , keďže preskúmal správnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu nielen z hľadiska požiadaviek uvedených v § 501

, ale aj z hľadiska podmienok uvedených v Trestného

poriadku, t. j. z hľadiska ľudskoprávnych aspektov súvisiacich s vydaním sťažovateľa na

trestné stíhanie do Ruskej federácie.

Ako vyplýva z už citovaných častí odôvodnenia namietaného uznesenia vo vzťahu

k dôvodom uvedeným v až písm. d) , najvyšší súd

posudzoval dve skupiny otázok, či

1. za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest

smrti, resp. či v prípade, že takýto trest v tomto štáte možno uložiť, sú záruky dožadujúceho

štátu, že trest smrti uložený nebude, dostatočné a tieto možno prijať [písm. d)], a s ňou úzko

súvisiacu otázku, či vyžiadaná osoba by vzhľadom na jej vek a osobné pomery pri

zohľadnení závažnosti trestného činu, z ktorého je obvinená, bola vydaním do cudziny

zrejme neprimerane tvrdo postihnutá [písm. c)];

2. je (alebo nie je) dôvodná obava, že trestné konanie v Ruskej federácii by

nezodpovedalo zásadám čl. 3 a 6 dohovoru alebo trest odňatia slobody predpokladaný

v tomto štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami čl. 3 dohovoru [písm. a)], a s ňou

úzko súvisiacu otázku, resp. či je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v Ruskej federácii

bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti

k určitej národnostnej alebo inej skupine, jej štátneho občianstva alebo pre jej politické

názory alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri

výkone trestu odňatia slobody [písm. b)].

Vo vzťahu k prvej skupine otázok najvyšší súd na jednej strane vzal do úvahy, že

sťažovateľ je vyžiadaný aj pre trestný čin, za ktorý mu podľa Trestného zákonníka Ruskej

federácie hrozí aj uloženie trestu smrti. Na druhej strane najvyšší súd vychádzajúc so záruk

poskytnutých GP RF, ako aj „správ rôznych subjektov monitorujúcich Ruskú federáciu

doložených Vysokým komisárom OSN, Národným úradom v Slovenskej republike (č. l. 131

až 148 spisu), ako aj správ doložených občianskym združením Liga za ľudské práva

(č. l. 203)“ a s poukazom na dekrét prezidenta Ruskej federácie č. 724, ktorým bolo

zavedené moratórium tak na ukladanie, ako aj výkon trestu smrti, a tiež s poukazom na

rozsudok Ústavného súdu Ruskej federácie z 2. februára 1999, ktorým sa uložil dočasný

zákaz trestov smrti, v namietanom uznesení konštatoval, že „neexistuje reálna hrozba, že by

vyžiadaná osoba v súvislosti s trestným stíhaním, na účel ktorého je vyžiadaná, bola

pozbavená života, preto podmienku uvedenú v vyhodnotil tak,

že táto nie je splnená“.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že vo vzťahu k druhej skupine otázok najvyšší

súd v súlade požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP (najvyšší súd sa konkrétne

odvoláva na rozhodnutie Saadi v. Taliansko, pozn.) vykonal „test vážnych dôvodov“, pri

ktorom vychádzal z dokumentácie predloženej prokurátorkou krajskej prokuratúry (jej

súčasťou boli tieto správy, resp. výňatky správ a verejne prístupné články «Správy Amnesty

International o Ruskej federácii z 23. mája 2007, 19. mája 2006, 14. marca 2007,

22. novembra 2006, Zavedenie uznesenia Valného zhromaždenia 60/251 zo dňa 15. marca

2006 s názvom „Výbor pre ľudské práva“, Svetový prieskum o utečencoch 2005

Amerického výboru pre utečencov a prisťahovalcov - Ruská federácia, 20, jún 2005, správa

pre tlač Medzinárodnej helsinskej federácie zo 16. mája 2007, The Economist brífing,

Medzinárodná rada o občianskych a politických právach, Záverečné pozorovania Výboru

pre ľudské práva: Ruská federácia zo 6. novembra 2003, Hospodárska a sociálna rada,

Záverečné pozorovania Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva: Ruská

federácia z 12. decembra 2003, Výbor pre práva detí, Záverečné pozorovania, Ruská

federácia z 23. novembra 2005, Sledovanie ľudských práv, Čečensko z 13. novembra 2006,

Rada Európy, Čečensko z 13. marca 2007, Sledovanie ľudských práv, Spravodlivosť pre

Čečensko (2007), ECRE : Smernice k zaobchádzaniu s Čečenskymi zavlečenými osobami

(IDP) - marec 2007, Výbor OSN proti mučeniu: Závery a odporúčania, Ruská federácia zo

6. februára 2007, Rada Európy : Zhromaždenie parlamentu z 12. mája 2006, Ministerstvo

zahraničných vecí USA, Správy štátu o praxi v oblasti ľudských práv - 2006 zo 6. marca

2007, Medzinárodný výbor právnikov, Ruská federácia zo 7. júna 2007.“, pozn.) a tiež

obhajcom sťažovateľa, pričom na účely svojho rozhodnutia túto dokumentáciu vyhodnotil.

V súvislosti s hodnotením predloženej dokumentácie najvyšší súd na jednej strane

konštatoval, že dlhodobý konflikt v Čečenskej republike medzi vládou Ruskej federácie

a čečenskými ozbrojenými skupinami „má vo svojej podstate charakter dlhodobého

vojenského konfliktu, ktorý je spojený s porušovaním základných ľudských práv zo strany

oboch bojujúcich strán“, a že Ruská federácia skutočne „čelí tlaku medzinárodných

organizácií zameraných na presadzovanie ľudských práv a základných slobôd“, ale na

druhej strane zdôraznil, že „Pri posudzovaní reálnej hrozby porušenia ľudských práv

a základných slobôd obsiahnutých v Dohovore a v konkrétnej

osoby pri trestnom stíhaní v Ruskej federácii je však potrebné vychádzať z konkrétnej

situácie - v ktorej sa táto osoba nachádza, ako aj podmienok, za ktorých je vyžiadaná

a nemožno celú otázku možnosti alebo nemožnosti vydania osoby oprieť výlučne o politickú

situáciu na časti územia vyžadujúceho štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany

medzinárodnej verejnosti“. Zároveň najvyšší súd poukázal na to, že Ruská federácia je

členským štátom Rady Európy a je viazaná dohovorom, „teda na jej území je zabezpečený

aj v Dohovore upravený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorý predstavuje Európsky

súd pre ľudské práva, na ktorý každý občan tohto štátu, v prípade ich (reálneho ale

i domnelého) porušenia, môže podať sťažnosť... vyššie uvedený mechanizmus ochrany

ľudských práv je potrebné zohľadniť aj v extradičnom konaní v tom zmysle, že neexistuje

dôvod na odmietnutie vydania občana Ruskej federácie jeho domovského štátu.“.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia tiež vyplýva, že najvyšší súd vyhodnotil

predložené dokumenty týkajúce sa hrozby mučenia alebo iných foriem neľudského

zaobchádzania ako „príliš všeobecné a nekonkrétne“, pričom v záverečnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia svoj záver o prípustnosti vydania sťažovateľa do cudziny

oprel aj o úvahy spojené s vyvažovaním práv chránených podľa dohovoru, ktorý „nechráni

osoby len pred mučením alebo podrobením neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu

alebo trestu (čl. 3), ale v jeho prvej hlave upravuje aj iné práva a slobody, ako sú právo na

život (čl. 2) alebo právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5), ktoré boli „extradičnými trestnými

činmi“ porušené alebo ohrozené (napr. u poškodených usmrtených policajtov M. a P. alebo

R. G. E. a členov jeho rodiny, ktorí sa stali obeťami lúpežného prepadnutia)...“.

III.2 Zo zistení ústavného súdu teda vyplýva, že najvyšší súd v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP v posudzovanom prípade vykonal „test

vážnych dôvodov“ a až na jeho základe rozhodol o tom, že vydanie sťažovateľa na trestné

stíhanie do Ruskej federácie je prípustné. K postupu, ktorý najvyšší súd vo veci sťažovateľa

zvolil, nemá ústavný súd zásadné výhrady. Inou otázkou je, či mal najvyšší sú k dispozícii

dostatok aktuálnej dokumentácie o situácii v Ruskej federácii a či sa možno stotožniť

s čiastkovými závermi najvyššieho súdu, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jeho konečné

rozhodnutie.

Senát ústavného súdu, ktorý je príslušný rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa (ďalej

len „IV. senát“) zastáva názor, že v konaniach o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia

namietajú porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru rozhodnutím všeobecného súdu vydaným v konaní o vydaní osoby zo Slovenskej

republiky do cudziny upraveného v až , je vzhľadom na

špecifické črty extradičného konania a jeho potenciálne negatívne dôsledky, ktoré hrozia

sťažovateľom v súvislosti s ich vydaním do cudziny, nevyhnutné od príslušných

všeobecných súdov bezvýhradne požadovať, aby pred rozhodnutím vo veci samej dôsledne

preskúmali a zhodnotili aktuálnu judikatúru ESĽP, ktorá sa dotýka porušovania čl. 3

dohovoru, príp. aj iných práv garantovaných dohovorom zo strany štátu, do ktorého sa má

dotknutá osoba vydať, a až na tomto základe po všestrannom preskúmaní konkrétnych

okolností prípadu a ďalších podkladov, ktoré majú k dispozícii, vo veci rozhodli. Tento

kategorický imperatív vyplýva z požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj dôsledného zabezpečovania dodržiavania medzinárodných

záväzkov Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „právny názor IV. senátu“).

Uvedený názor vychádza jednak z autoritatívneho a všeobecne rešpektovaného

postavenia ESĽP v európskom systéme ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako aj

zo skutočnosti, že sťažovatelia, ktorí neuspejú v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi, sa vo

väčšine prípadov následne domáhajú ochrany svojich ľudských práv a základných slobôd

chránených dohovorom prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru pred ESĽP, t. j.

v konečnom dôsledku je ich vec spravidla podrobená konfrontácii s aktuálnou judikatúrou,

postojmi a poznatkami ESĽP (ústavný súd pripomína, že z dokumentácie, ktorú má

k dispozícii, vyplýva, že v posudzovanom prípade sa sťažovateľ už obrátil na ESĽP, ktorý

vo veci vydal predbežné opatrenie podľa Pravidla 39 Rokovacieho poriadku ESĽP, pozn.).

Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia nevyplýva, že by najvyšší súd pred vydaním

svojho rozhodnutia podrobil analýze aktuálnu judikatúru ESĽP týkajúcu sa porušovania

čl. 3 dohovoru Ruskou federáciou, hoci tieto sú všeobecne dostupné.

Aj keď v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa ešte nebola

k dispozícii Výročná správa Európskeho súdu pre ľudské práva za rok 2008, na ktorú

poukázal právny zástupca sťažovateľa v priebehu ústneho pojednávania a ktorá zjavne

signalizuje, že podľa poznatkov a záverov ESĽP je Ruská federácia najčastejším

porušovateľom čl. 3 dohovoru, bolo už v tom čase prístupných viacero rozhodnutí ESĽP

z roku 2008 týkajúcich sa Ruskej federácie, nehovoriac už o rozhodnutiach

z predchádzajúcich rokov. Vzhľadom na počet ďalších sťažností smerujúcich proti Ruskej

federácii prijatých už ESĽP na ďalšie konanie sa tento stav zrejme zásadne nezmení ani

v roku 2009 [ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že zhodou okolností v deň

konania verejného ústneho pojednávania vo veci sťažovateľa aj ESĽP rozhodoval o troch

ďalších sťažnostiach smerujúcich proti Ruskej federácii a týkajúcich sa „čečenského

konfliktu“; išlo o sťažnosti č. 4573/04 (Sagayev a iní c. Rusko), č. 21080/05 (Vagapova

a Zubirayev c. Rusko) a č. 27256/03 (Astamirova a iní c. Rusko)].

Podľa názoru ústavného súdu existuje celý rad rozhodnutí ESĽP týkajúcich sa Ruskej

federácie, ktorých dôkladná analýza bola (je) pre rozhodnutie o povolení (ne)vydania

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie nanajvýš žiaduca, či už z hľadiska toho,

že poskytujú významný a pritom autoritatívny zdroj informácií o postupoch ruských

bezpečnostných a policajných orgánov a tiež o „čečenskom konflikte“, ako aj o aktuálnom

postoji ESĽP k porušovaniu ľudských práv v prípadoch, ktoré priamo či nepriamo súvisia

s týmto konfliktom, príp. aj k iným porovnateľným prípadom porušovania práv

garantovaných dohovorom Ruskou federáciou. Z celého radu rozhodnutí ústavný súd len

príkladmo poukazuje napr. na rozhodnutia Utsayeva a iní c. Rusko (sťažnosť č. 28133/03,

rozhodnutie z 29. mája 2008); Medov c. Rusko (sťažnosť č. 1573/02, rozhodnutie

z 8. novembra 2007); Chitayev a Chitayev c. Rusko (sťažnosť č. 59334/00, rozhodnutie

z 18. januára 2007); Estamirov a iní c. Rusko (sťažnosť č. 60272/00, rozhodnutie

z 12. októbra 2006); Imakayeva c. Rusko (sťažnosť č. 7615/02, rozhodnutie z 9. novembra

2006); Luluyev a iní c. Rusko (sťažnosť č. 69480/01, rozhodnutie z 9. novembra 2006);

Bazorkina c. Rusko (sťažnosť č. 69481/01, rozhodnutie z 27. júla 2006) atď.

V okolnostiach, keď najvyšší súd pred svojím rozhodnutím vo veci sťažovateľa

analýzu aktuálnej judikatúry ESĽP týkajúcu sa porušovania ľudských práv a základných

slobôd chránených dohovorom Ruskou federáciou v prípadoch porovnateľných s prípadom

sťažovateľa nevykonal, vykazuje jeho uznesenie nedostatky, ktorým treba podľa názoru

ústavného súdu priznať ústavnú relevanciu.

Z analýzy odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že na záver najvyššieho

súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie mali rozhodujúci vplyv jeho

čiastkové závery týkajúce sa dôveryhodnosti záruk poskytnutých v danom prípade GP RF

a tiež hodnotenia predloženej dokumentácie týkajúcej sa hrozieb mučenia alebo iných

foriem neľudského zaobchádzania zo strany príslušných orgánov Ruskej federácie ako príliš

všeobecnej a nekonkrétnej. Ústavný súd aj pri rešpektovaní rozhodovacej autonómie

najvyššieho súdu, ktorú v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ani v tomto prípade

nespochybňuje, považoval (s ohľadom na svoje ústavné postavenie vrcholného garanta

ochrany ústavnosti) za potrebné vysloviť svoje pochybnosti k týmto čiastkovým záverom

najvyššieho súdu.

V zásade jednoznačný záver najvyššieho súdu o dôveryhodnosti záruk poskytnutých

Ruskou federáciou vo veci sťažovateľa založený najmä na texte «Námietky vyžiadanej

osoby ohľadne nedôveryhodnosti Ruskej federácie vo vzťahu k splneniu poskytnutých záruk

najvyšší súd vyhodnotil ako neopodstatnené. I pri vedomí nedokonalosti kontrolných

mechanizmov v tomto smere je potrebné uviesť, že prípadné nesplnenie záruk dožadujúcim

štátom nie je celkom nesankciovateľné. Ak dožadujúci štát poskytnuté záruky nesplní,

riskuje stratu dôvery a následnú nespoluprácu dožiadaného štátu v prípade budúcich

obdobných žiadostí o vydanie. Práve pri sledovaní splnenia týchto záruk môžu zohrať svoju

nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce činnosť v oblasti dodržiavania

ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie príslušného štátu v konkrétnom

monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku „dôvery medzi štátmi“ má právo

posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý (na rozdiel od súdu) môže pri

rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny vychádzať aj z politických

kritérií», totiž podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje so závermi, ku ktorým možno

dôjsť na základe dôkladnej analýzy aktuálnej judikatúry ESĽP (pozri napr. skúsenosti

z prípadu Shamayev a iní c. Gruzínsko a Rusko naznačené v rozhodnutí vo veci Ismoilov

a iní c. Rusko; podrobnejšie o tom v časti II.3 odôvodnenia tohto nálezu).

Podľa názoru ústavného súdu zjavné protirečenia vyvoláva aj ďalší text odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktorý bezprostredne nadväzuje na jeho záver

o dôveryhodnosti záruk poskytnutých Ruskou federáciou «Práve pri sledovaní splnenia

týchto záruk môžu zohrať svoju nezastupiteľnú úlohu mimovládne organizácie vyvíjajúce

činnosť v oblasti dodržiavania ľudských práv, ktoré tak môžu poukazovať na zlyhanie

príslušného štátu v konkrétnom monitorovanom prípade vyžiadanej osoby. Navyše otázku

„dôvery medzi štátmi“ má právo posúdiť minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý

(na rozdiel od súdu) môže pri rozhodovaní o povolení vydania vyžiadanej osoby do cudziny

vychádzať aj z politických kritérií», a to jednak z hľadiska iného (už spomínaného) záveru

najvyššieho súdu o prílišnej všeobecnosti a nekonkrétnosti, a teda nekritickom precenení

správ mimovládnych organizácií vyvíjajúcich aktivity v oblasti dodržiavania ľudských práv.

Ústavný súd k tomu záveru najvyššieho súdu poznamenáva, že takéto správy sa už z povahy

veci musia vyznačovať určitou mierou zovšeobecnenia vychádzajúceho ale z poznatkov

získaných z konkrétnych prípadov, na ktoré sa v nich poukazuje.

Nepresvedčivo vyznieva aj tá časť textu odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorej sa poukazuje na právo ministra spravodlivosti posúdiť otázku

„dôvery medzi štátmi“ z hľadiska politických kritérií. Ústavný súd nespochybňuje

kompetenciu ministra spravodlivosti posúdiť prípad sťažovateľa z ľudskoprávneho hľadiska

o to viac, že mu takúto úlohu ukladá zákon ( ), ale právo

možnosť posudzovania prípadu z hľadiska politických kritérií, ktorú výslovne pripúšťa v už

citovanom texte aj najvyšší súd, vedie ústavný súd vo formujúcej sa judikatúre k prípadom

porušovania základného práva podľa a práva podľa dohovoru

súvisiacim s rozhodovaním o vydávaní osôb do cudziny k formulovaniu zásadnej

požiadavky, aby úlohu preskúmavať ľudskoprávne aspekty takýchto prípadov plnili

primárne všeobecné súdy, ktorým na rozdiel od orgánov výkonnej moci garantuje

nezávislosť pri rozhodovaní (porovnaj ).

III.3 Sumarizujúc svoje zistenia a čiastkové závery ústavný súd na jednej strane

konštatoval, že ani v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru súvisiacich s rozhodovaním

všeobecných súdov o prípustnosti vydania osoby do cudziny podľa príslušných ustanovení

nespochybňuje svoje všeobecné východiská uplatňované vo vzťahu

k veciam patriacich do právomoci všeobecných súdov, ale na druhej strane zároveň

zdôraznil, že každé svoje rozhodnutie musí podľa konkrétnych okolností zvažovať aj

z hľadiska jeho bezprostredných materiálnych dopadov na sťažovateľa, t. j. v danom

prípade vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie spojené s potenciálnymi

rizikami porušovania jeho práv chránených čl. 3 dohovoru zo strany príslušných orgánov

Ruskej federácie.

Vzhľadom na konkrétne a podľa názoru ústavného súdu aj nesporne závažné výhrady

formulované voči namietanému uzneseniu najvyššieho súdu v časti III.2 odôvodnenia tohto

nálezu ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade by len deklarovanie týchto

výhrad v odôvodnení tohto nálezu spojené s konštatovaním, že nevykazujú takú intenzitu,

ktorá by umožňovala uplatniť právomoci priznané ústavnému súdu v ,

t. j. vysloviť, že týmto rozhodnutím boli porušené označené práva sťažovateľa, a toto

rozhodnutie zrušiť, predstavovalo (aj pri rešpektovaní kompetencie ministra spravodlivosti

rozhodnúť v konečnom dôsledku o povolení, resp. nepovolení vydania sťažovateľa na

trestné stíhanie do Ruskej federácie) v konečnom dôsledku rezignáciu ústavného súdu na

zabezpečenie účinnej ochrany sťažovateľových práv.

Ústavný súd preto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa , ako aj jeho právo

podľa čl. 3 dohovoru (bod 1výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 16

ods. 2 a práva podľa dohovoru ústavný súd zrušil namietané uznesenie

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto rozhodnutí, najmä bude jeho povinnosťou analyzovať, vyhodnotiť

a zohľadniť na účely nového rozhodnutia vo veci aktuálnu judikatúru ESĽP týkajúcu sa

prípadov porušovania čl. 3 dohovoru, resp. porovnateľných práv chránených dohovorom

Ruskou federáciou, s osobitným zreteľom na prípady týkajúce sa čečenského konfliktu, ako

aj na prípady súvisiace s formovaním postoja ESĽP k problematike otázky dôveryhodnosti

diplomatických záruk poskytovaných Ruskou federáciou v konaniach o vydanie jej občanov

na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

Sťažovateľ v petite tiež žiadal, aby ústavný súd zakázal najvyššiemu súdu

a ministrovi spravodlivosti pokračovať v porušovaní jeho práv vyplývajúcich z čl. 3

dohovoru a , ako aj z Protokolu č. 6 k dohovoru, „a to najmä takým

konaním, ktorého dôsledkom je povolenie vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, pretože

v prípade vydania A. Š. Č. do Ruskej federácie, A. Š. Č. skutočne hrozí zaobchádzanie

nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2

SR, ako aj protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

V tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu), a to preto, že navrhovaný výrok

a) vo vzťahu k ministrovi spravodlivosti, ktorý nie je účastníkom tohto konania a vo

veci sťažovateľa ešte nerozhodoval, nemá žiadne opodstatnenie,

b) vo vzťahu k najvyššiemu súdu by prejudikoval neprípustným spôsobom jeho nové

rozhodnutie vo veci a nahrádzal tak jeho ústavnú zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť

vykonávanú v súlade s jeho ústavnými právomocami.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom Mgr. M. Š. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal spolu

za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie

a účasť na verejnom ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1

písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), z toho za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2008, za ktoré priznal spolu s režijným paušálom úhradu v sume 223,46 €

(6 732 Sk) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2009, za ktorý priznal spolu

s režijným paušálom úhradu v sume 122,85 € (3 704 Sk), t. j. spolu priznal úhradu trov

konania v sume 346,31 € [10 432,94 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu)].

Priznanú úhradu trov konania právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Nad rámec tohto nálezu IV. senát považoval za potrebné uviesť, že vzhľadom na to,

že pri jeho príprave dospel k právnemu názoru (v tomto rozhodnutí už citovanému, ako

„právny názor IV. senátu“, pozn.), ktorý bol (je) podľa jeho názoru odchylný od právneho

názoru III. senátu ústavného súdu vyjadreného v uznesení č. k. -35

zo 17. decembra 2008, ktorým tento senát v skutkovo porovnateľnom prípade rozhodol

podľa o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa A. N. I.

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (sťažovateľ A. N. I. touto sťažnosťou namietal okrem

iného porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. októbra 2008, ktorým

tento súd rozhodol, že vydanie sťažovateľa A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie

je prípustné, pozn.), predložil podľa plénu ústavného súdu

návrh na zjednotenie týchto dvoch (podľa jeho názoru) odchylných právnych názorov,

pričom navrhol, aby plénum prijalo stanovisko k zjednoteniu odchylných právnych názorov

senátov ústavného súdu, ktorého základom vo výroku zjednocujúceho uznesenia sa mal stať

právny názor IV. senátu.

Plénum ústavného súdu 25. februára 2009 prerokovalo návrh IV. senátu na

zjednotenie odchylných právnych názorov. Právny názor IV. senátu nezískal v hlasovaní

podporu nadpolovičnej väčšiny všetkých sudcov ústavného súdu, t. j. plénum ústavného

súdu ho v súlade s druhou a treťou vetou zamietlo (podrobnejšie pozri

uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. z 25. februára 2009). Tým sa síce problém

procesne uzavrel, ale otázka zjednotenia odchylných právnych názorov sa podľa názoru

IV. senátu nevyriešila. Žiaden iný (ďalší) návrh na zjednotenie odchylných právnych

názorov III. a IV. senátu k predmetnej veci (otázke) nebol totiž plénu ústavného súdu

predložený, a teda žiadne zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu nebolo ani prijaté.

Na tomto základe nemožno podľa názoru IV. senátu formulovať záver, že plénum

ústavného súdu zamietnutím právneho názoru predloženého IV. senátom síce nepriamo, ale

predsa schválilo skorší, t. j. právny názor III. senátu, ktorým by bol IV. senát pri svojom

ďalšom rozhodovaní v skutkovo identickej veci sťažovateľa viazaný (ako aj ostatné senáty

ústavného súdu v skutkovo porovnateľných veciach), hoci bez toho, aby sa o ňom v pléne

hlasovalo.

Tento právny názor IV. senátu zodpovedá účelu a zmyslu § 6 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého možno senáty ústavného súdu v súvislosti so zjednocovaním právnych

názorov zaviazať len uznesením pléna ústavného súdu, pričom z povahy veci vyplýva, že

v jeho výrokovej časti musí byť jasne a zrozumiteľne sformulovaný právny názor pléna

ústavného súdu k predmetnej veci. Tento právny názor môže, hoci nemusí byť totožný

s právnym názorom jedného zo senátov, ktoré boli impulzom na začatie konania o ich

zjednocovaní (v praxi pôjde takmer vždy o väčšinové, a nie jednomyseľné schválenie

zjednocujúceho právneho názoru). Len explicitné vyjadrenie „zjednocujúceho“ právneho

názoru v uznesení pléna ústavného súdu totiž zodpovedá zmyslu a účelu oprávnenia pléna

ústavného súdu rozhodovať o zjednocovaní právnych názorov senátov podľa čl. 131 ods. 1

, pretože je esenciálnym predpokladom založenia viazanosti členov pléna ústavného

súdu pri ich ďalšom rozhodovaní v právne totožných veciach prerokúvaných v jednotlivých

senátoch (inak nezávislých pri svojom rozhodovaní).

Záver založený na uplatnení záväznosti zamietavého uznesenia pléna „prijatého“

v konaní podľa pre rozhodovanie senátov v ďalších

porovnateľných veciach je preto nielenže nepoužiteľný ako základ zjednotenia odchylných

právnych názorov, ale je spochybniteľný aj po právnej stránke. Procesný spôsob skončenia

zjednotenia odchylných právnych názorov dvoch senátov totiž v danej veci nedal žiadnu

odpoveď ani „inštrukciu“ pre ďalší postup v skutkovo porovnateľnej veci. Vychádzajúc

z takto vzniknutej situácie spočívajúcej v potenciálnej existencii dvoch rovnocenných, aj

keď odchylných právnych názorov senátov, sa preto sudcovia IV. senátu pri rozhodovaní

vo veci sťažovateľa riadili ústavným sľubom sudcu upraveným v

(„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv

človeka a práv občana... a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle

a nestranne.“) a vo veci rozhodli tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009