Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 173/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 predbežne

prerokoval sťažnosť E. L., B., a M. W., B., zastúpených advokátkou J. P., B., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. -469 z 26. novembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. L. a M. W. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011

doručená sťažnosť E. L., B., a M. W., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou J. P., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co

423/2007-469 z 26. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 26. novembra 2009“) a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo

34/2010 z 27. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 27. januára 2011“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«Žalobným návrhom, doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 10. 3. 1998 sa

sťažovatelia 1/ a 2/ ako navrhovatelia 1/ a 2/ proti odporcovi S., s. r. o. B. domáhali

odstránenia neoprávnenej stavby a zaplatenia sumy 270.000,-- Sk s prísl. Návrh

odôvodňovali tým, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú a v čase výstavby televíznych káblových

rozvodov /ďalej len „TKR“/ 7 boli spoluvlastníkmi pozemkov parc. č. 17371, 17372

a 17567 v k. ú. Rača, zapísaných na LV č. 4134 Okresného úradu B. – Katastrálny odbor,

každý v 1/2. S s. r. o. B. v roku 1994 postavili na pozemkoch navrhovateľov stavbu –

televízne káblové rozvody bez súhlasu navrhovateľov, neplatia žiadne nájomné a stavbu

využívajú na podnikateľské účely. Sťažovatelia 1/ a 2/ ako navrhovatelia 1/ a 2/ si návrhom

uplatnili aj „nájomné“ za užívanie predmetných pozemkov od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998, t.

2 2

j. za obdobie 3 rokov, 150 mx 600,-- Sk/m...

Okresný súd Bratislava I Uznesením č. k. -70 zo dňa 22. 1. 1999, konanie

o odstránenie stavby zastavil…

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -99 zo dňa 23. 10. 2001

v právnej veci sťažovateľov... proti odporcovi U., s. r. o. B. o zaplatenie 270.000,-- Sk s

prísl. bol odporca /právny nástupca S. s. r. o./ povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ istinu

vo výške 90.000,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do zaplatenia a trovy

konania... Vo zvyšku súd návrh zamietol....

Proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -99 zo dňa 23. 10.

2001 podali odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/ ako aj odporca...

Krajský súd v Bratislave Uznesením č. k. -141 zo dňa 16. 5. 2002

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -99 zo dňa 23. 10. 2001 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd Bratislava I doplnil dokazovanie v smere nariadenom odvolacím súdom

a Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -235 zo dňa 23. 3. 2004… bol

odporca povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ istinu vo výške 113.884,-- Sk so 17,6 %

úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do zaplatenia v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamietol. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že sťažovatelia 1/ a 2/ ako

navrhovatelia 1/ a 2/ sú a v čase výstavby telekomunikačných káblových rozvodov... boli

spoluvlastníkmi pozemkov parc. č. 17371 a 17372, zapísaných na LV č. 4134 Správy

katastra B.

Taktiež bolo preukázané, že cez uvedené parcely vedú TKR v dĺžke 284 m a právny

predchodca odporcu ich zabudoval v apríli 1994. Odporca, resp. právny predchodca

odporcu, od vlastníkov nehnuteľností nemal súhlas na výstavbu TKR, preto medzi

účastníkmi nemohlo prísť k akejkoľvek dohode, ktorá by odporcu oprávňovala použiť

pozemky sťažovateľov 1/ a 2/ ako navrhovateľov 1/ a 2/ a zabudovať v nich TKR. Nesúhlas

navrhovateľov s budovaním TKR na ich pozemkoch vyplynula z podaní v správnom konaní,

na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o odstránení stavby, aj keď bolo v konečnom

dôsledku zrušené Najvyšším súdom SR a z listov navrhovateľov adresovaných odporcovi,

v ktorých žiadali stavbu odstrániť alebo sa chceli dohodnúť na nájomnom.

Odporca bez súhlasu navrhovateľov zabudoval na ich pozemkoch TKR, ktoré

používa na svoje podnikateľské účely, neoprávnene tak zasiahol do vlastníckeho práva

sťažovateľov 1/a 2/ ako navrhovateľov 1/ a 2/.

Až v novom zákone o telekomunikáciách – , účinnom od 1. 7.

2000 boli TKR zaradené do verejnej telekomunikačnej siete a v rozsahu stanovenom

zákonom požívajú právnu ochranu, keď vlastník nehnuteľnosti, cez ktorú telekomunikačná

sieť vedie, je povinný strpieť určité obmedzenie. Do účinnosti tohto zákona však TKR

nepožívali žiadnu právnu ochranu v tomto smere! Odporca bol povinný zadovážiť si

k stavbe stavebné povolenie, ktoré nikdy nemohlo byť vydané bez toho, aby odporca nemal

vysporiadaný vzťah s vlastníkmi pozemkov, cez ktoré vedú TKR. Zo všetkých rozhodnutí

správnych orgánov vyplynulo, že odporca k zriadeniu TKR potreboval súhlas vlastníkov

pozemkov. Keďže odporca súhlas nemal, jeho zásah do vlastníckeho práva navrhovateľov

súd hodnotil ako neoprávnený.

Neoprávnený zásah odporcu do vlastníctva sťažovateľov 1/ a 2/… ich obmedzuje

v užívaní pozemkov napríklad v tom, že na pozemkoch nemôžu zriadiť stavbu.

Súdnu ochranu vlastníckeho práva poskytuje ust. ,

podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva

neoprávnene zasahuje. Zákon ďalej uvádza, čoho sa vlastník v tomto prípade môže

domáhať, a keďže ide o príkladmo uvedené možnosti, súd mal za to, že vlastník sa môže

domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia.

Ide teda o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia – majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu. Medzi účastníkmi neexistuje právny dôvod na to, aby

odporca používal pozemky navrhovateľov. Podľa názoru Okresného súdu Bratislava I

skutkový stav je taký, že v období od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998 ich odporca užíval pre svoje

TKR, je teda povinný navrhovateľom vydať úhradu za užívanie pozemkov, titulom

bezdôvodného obohatenia...

Okresný súd Bratislava I… pri určovaní výšky priznanej náhrady... vychádzal

z listinných dôkazov založených do súdneho spisu navrhovateľmi. Išlo o 11 uznesení

rôznych mestských častí B., na základe ktorých mestské časti poskytli právnickým alebo

fyzickým osobám do dlhodobého nájmu pozemky patriace mestským častiam. Ceny za

2 2

prenájom sa pohybovali od 200,-- Sk za 1 mročne do 550,-- Sk za 1mročne, pričom účel

využitia pozemkov bol podobný ako v danom prípade – vlastníka pozemkov v podstate tiež

obmedzovali v určitom smere – rovnako ako navrhovateľov. Okresný súd Bratislava I

2

priznanú náhradu vypočítal ako presný aritmetický priemer ceny prenájmu 1 mpozemku za

rok z týchto uznesení jednotlivých mestských častí B...

Proti citovanému rozsudku podal dňa 6. 5. 2004 odvolanie odporca...

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom č. k. -347 zo dňa 15. 6. 2006

rozsudok prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľom 1/ a 2/ sumu 28.400,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 10. 3. 1998 do

zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporca

bol povinný nahradiť navrhovateľom 1/ a 2/ k rukám právnej zástupkyne trovy konania vo

výške 48.596,-- Sk do 3 dní. Zároveň odvolací súd zaviazal odporcu na náhradu trov

konania štátu na účet Krajského súdu v Bratislave vo výške 4.620,-- Sk do 3 dní…

Odvolací súd však nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý výšku

nájomného a tým aj výšku bezdôvodného obohatenia stanovil mechanickým spriemerovaním

nájomného určeného uzneseniami Mestského zastupiteľstva Bratislavy.

Odvolací súd určil výšku obvyklého nájomného a tým aj výšku bezdôvodného

obohatenia úvahou podľa ust. , a to sumou 100,-- Sk

2

za 1 mročne...

proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -347 zo dňa 15. 6. 2006

podali navrhovatelia... dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. zo dňa 26. 7.

2007 rozhodol tak, že:

- odmietol dovolanie navrhovateľov... v časti, smerujúcej proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 15. 6. 2006 sp. zn. , ktorým bol rozsudok

Okresného súdu Bratislava I z 23. 3. 2004 č. k. -235 zmenený tak, že odporca je

povinný zaplatiť navrhovateľom… sumu 28.400,-- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od

1. 3. 1998 do zaplatenia,

- zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. 6. 2006 sp. zn. ,

ktorým bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 23. 3. 2004 č. k. -235

zmenený tak, že žalobný návrh sa zamieta v rozsahu od sumy 28.400,-- Sk s prísl. do

113.884,-- Sk s prísl.

- vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie...

Dovolanie navrhovateľov... v časti, ktorá smeruje proti výroku odvolacieho súdu,

ktorým bol prvostupňový rozsudok zmenený tak, že žaloba sa zamieta… Najvyšší súd

Slovenskej republiky posúdil za dôvodné, keď odvolací súd pri aplikácii ust. § 136

pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia nevysvetlil,

na základe čoho dospel k záveru o splnení predpokladov pre určenie výšky nároku úvahou

súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, či výšku bezdôvodného obohatenia

nemožno zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami. Už z tohto dôvodu nie je jeho

rozhodnutie správne.

Výšku nároku voľnou úvahou v zmysle ust.

mohol určiť až po zistení skutočností, ktoré by umožnili porovnať výšky náhrad

v zrovnateľných prípadoch. Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov mohol vychádzať aj

zvyšky náhrad v iných prípadoch, v takom prípade ale skutkové zistenia bolo potrebné

podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska porovnania toho, do akej miery je obmedzený

vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu zostane po

dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok, a do akej miery je obmedzený

vlastník v prípade zriadenia a využívania pod povrchom pozemku umiestneného vedenia,

pri ktorom mu /i keď v obmedzenom rozsahu/ zostane naďalej zachovaná možnosť užívať

pozemok. Dovolací súd konštatoval, že pokiaľ odvolací súd rozhodol o výške nároku voľnou

úvahou v zmysle ust. bez toho, aby mal k dispozícii

zistenia umožňujúce určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí o porovnateľných

prípadoch v danom mieste a čase, resp. pokiaľ zistenia o iných než porovnateľných

prípadoch nepodrobil ďalšiemu posudzovaniu, nemôže byť jeho rozhodnutie založené na

správnom právnom posúdení veci...

Krajský súd v Bratislave Rozsudkom č. k. zo dňa 26. 11. 2009 rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobný návrh sa vo zvyšku zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že umiestnením TKR

pod povrchom pozemkov navrhovateľov bez zmluvy uzavretej s navrhovateľmi sa odporca

bezdôvodne obohatil. Ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, ktorou je

majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

Krajský súd v Bratislave v odôvodnení citovaného rozsudku konštatuje, že

majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá obvyklému

nájomnému, ktoré by odporca platil v žalovanom období za užívanie pozemkov

navrhovateľov v prípade, ak by s nimi uzavrel nájomnú alebo inú zmluvu. Odvolací súd

konštatoval, že prvostupňový súd pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia

nepostupoval správne, keď mechanicky spriemeroval nájomné, určené uzneseniami

Mestského zastupiteľstva Bratislavy.

Prihliadol na prípady, kedy odporca – v prípade uloženia káblov pod povrchom

pozemku vo vlastníctve občana, poskytol vlastníkovi pozemku vo väčšine prípadov

jednorázové naturálne plnenie vo forme zavedenia prípojky KTV bez poplatku, vo forme

poskytnutia rozšíreného súboru programov KTV za cenu základného súboru po dobu

obmedzenia vlastníckeho práva, prípadne poskytol jednorázovú peňažnú náhradu.

Konštatoval, že znalecký posudok znalca Ing. P. E., ktorý bol vypracovaný na

objednávku navrhovateľov môže slúžiť iba ako podklad pre voľnú úvahu.

Odvolací súd poukázal na to, že neexistujú podklady, na základe ktorých by sa dala

stanoviť výška bezdôvodného obohatenia bez použitia voľnej úvahy v zmysle ust. § 136

– i keď si je vedomý právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vysloveného v Rozsudku č. k. zo dňa 26. 7. 2007,

2

ktorým je viazaný. Stanovil výšku bezdôvodného obohatenia odporcu 100,-- Sk m/ročne,

teda sumou 28.400,-- Sk.

Na základe uvedeného odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu

v rozsahu nad sumu 28.400,-- Sk do 113.884,-- Sk zamietol...

proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -469 zo dňa 26. 11.

2009 podali navrhovatelia... dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. zo dňa 27. 1. 2011

rozhodol tak, že dovolanie zamietol. Žalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania.

Dovolací súd považoval za správny postup odvolacieho súdu, keď pri zisťovaní

podkladov pre určenie výšky náhrady za bezdôvodné obohatenie „dal prednosť“

podkladom, ktoré predložil odporca /dohody odporcu s tretími osobami – vlastníkmi

pozemkov, na ktorých boli umiestnené káble a zariadenia odporcu/.

Dovolací súd k dôvodom dovolania, ktoré navrhovatelia... uviedli, konštatuje, že

z hľadiska určenia výšky primeranej náhrady za bezdôvodné obohatenie nie je významné –

či sa obohatil podnikateľský subjekt alebo iný subjekt, či TKR boli uložené bez stavebného

povolenia, že v predložených dohodách išlo o odlišné prípady, resp. že išlo o časovú

odlišnosť porovnávaných prípadov.

Dovolací súd sa s námietkou navrhovateľov..., že dohody, predložené odporcom,

z ktorých pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia odvolací súd vychádzal sú uzavreté

až za účinnosti nového zákona o telekomunikáciách – keď TKR sú ako verejné siete týmto

zákonom chránené! – sa v citovanom rozsudku vôbec nevysporiadal...»

K porušeniu označených základných a iných práv sťažovatelia uviedli:

«Rozdiely v úrovni zákonnej ochrany vlastníckeho práva v danom prípade sú

spôsobené tým, že na vlastníkov pozemkov – sťažovateľov..., kde sú neoprávnene uložené

TKR – sa vzťahujú nevýhodnejšie podmienky ako na vlastníkov pozemkov, kde nie sú žiadne

obmedzenia, resp. kde vznikla medzi účastníkmi dohoda a to napr. v zmysle zákona

o telekomunikáciách – , účinného až od 1. 7. 2000 /podľa ktorého

vlastníci pozemkov majú právo na jednorázovú finančnú náhradu/.

Upozorňujem, že v danom prípade neoprávneného uloženia TKR na pozemkoch

sťažovateľov… nešlo o vyvlastnenie, ani o nútené obmedzenie v zmysle

Slovenskej republiky, kedy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Máme za to, že výkon vlastníckeho práva znevýhodnených vlastníkov dotknutých

pozemkov, na ktorých sú neoprávnene od r. 1994 uložené TKR – sťažovateľov… sa

zredukovalo iba na „holé vlastníctvo“, t. j. „mať majetok“, a nezahŕňa aj „užívať majetok

a brať z neho plody a úžitky“.

Uvedený stav je za hranicou ústavne prípustného, pretože predstavuje „iba

teoretickú a nie konkrétnu a účinnú“ ochranu vlastníckeho práva...

Keďže v predmetnej veci všeobecné súdy vykonali celý rad dôkazov, ale pri ich

vyhodnotení prihliadli iba na niektoré z nich /najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech

navrhovateľov... pri určení výšky bezdôvodného obohatenia – t. j. predložené dohody

odporcu o poskytnutí náhrady – avšak uzavreté až po 1. 7. 2000, teda v čase, keď TKR už

požívali zákonnú ochranu/, a len tieto dôkazy boli predmetom ich úvah a hodnotení, zatiaľ

čo iné dôkazy /svedčiace v prospech sťažovateľov…/ len konštatovali a predmetom úvah

a hodnotení vôbec neboli – napr. znalecký posudok znalca Ing. E., ktorý stanovil výšku

nájmu v konkrétnom období porušenia zákona a v konkrétnej lokalite /konštatovanie

v rozhodnutiach všeobecných súdov, že je „len“ jedným z dôkazov.../, máme za to, že tak

Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie – Rozsudok č. k. -469 zo dňa

26. 11. 2009 ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudok č. k. zo dňa

27. 1. 2011 zaťažili prejavom ľubovôle.

Zároveň namietame, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v Rozsudku č. k.

zo dňa 27. 1. 2011 s námietkou navrhovateľov..., že pri stanovení výšky

bezdôvodného obohatenia odvolací súd bral do úvahy dohody, uzavreté s jednotlivými

vlastníkmi, predložené odporcom, ktoré však boli uzatvorené ako jednorázové náhrady

v zmysle nového zákona o telekomunikáciách – keď TKR sú ako verejné siete týmto

zákonom chránené! - v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal...»

K splneniu zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia

uviedli: „Napadnutý Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 27. 1. 2011 bol v písomnom vyhotovení doručený právnej zástupkyni sťažovateľov...

dňa 21. februára 2011. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu

preto uplynie najskôr dňa 21. apríla 2011...“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľov 1/ E. L... a 2/ M. W… vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

a a základné právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 27. 1. 2011 a Rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -469 zo dňa 26. 11. 2009 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -469 zo dňa 26. 11.2009

a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 27. 1. 2011

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľom 1/ E. L... a 2/ M. W…

zaplatiť finančné zadosťučinenie každému vo výške 3.000,-- EUR…, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na adresu sťažovateľov 1/ a 2/.

4/ Sťažovateľom 1/ E. L.… a 2/ M. W… priznáva náhradu trov konania v sume

410,02 €…, ktorú im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na adresu ich

právnej zástupkyne, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia sa žalobou podanou

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti žalovanému

(pôvodne „S., s. r. o. B.“, a po právnom nástupníctve „U., s. r. o. B.“) „odstránenia

neoprávnenej stavby“ a „zaplatenia sumy 270.000,-- Sk s prísl.“. Konanie v časti

„odstránenie stavby“ bolo zastavené a v ďalšom okresný súd viedol len konanie „o

zaplatenie sumy 270.000,--Sk s prísl.“ pod sp. zn. .

Prvý rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2001, ktorým boli uznané za dôvodné

nároky sťažovateľov v sume 90 000 Sk s prísl., bol zrušený rozsudkom krajského súdu

zo 16. mája 2002 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Druhýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom z 23. marca 2004 (ďalej len „druhý

rozsudok okresného súdu“), ktorým boli uznané za dôvodné nároky sťažovateľov v sume

113 884 Sk s prísl.

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom z 15. júna 2006 druhý rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že nároky sťažovateľov uznal za dôvodné len v sume 28 400 Sk

s prísl. a v prevyšujúcej časti bola ich žaloba zamietnutá. Najvyšší súd rozsudkom z 26. júla

2007 na dovolanie sťažovateľov rozsudok krajského súdu z 15. júna 2006 v jeho

zmeňujúcej časti, teda v časti zamietnutia žaloby sťažovateľov v časti ich nárokov

prevyšujúcich sumu 28 400 Sk, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Krajský súd v odvolacom konaní opätovne svojím rozsudkom z 26. novembra 2009

druhý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu v časti prevyšujúcej sumu 28 400 Sk

zamietol. Trovy prvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov

konania. Sťažovatelia podali dovolanie aj proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra

2009, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 27. januára 2011 tak, že dovolanie

sťažovateľov zamietol. Trovy dovolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov

konania.

Právny dôvod sťažovateľmi uplatnených peňažných nárokov bol v priebehu konania

(vrátane odvolacích a dovolacích konaní) nesporne ustálený ako nárok z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným umiestnením televíznych káblových

rozvodov na pozemkoch vo vlastníctve sťažovateľov v dĺžke 284 m bez súhlasu

sťažovateľov, t. j. „za užívanie predmetných pozemkov od 10. 3. 1995 do 10. 3. 1998“.

Spornou bola otázka ustálenia sumy žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia.

Podľa sťažovateľov správne postupoval prvostupňový súd (okresný súd), keď pri ustálení

sumy žalovaným získaného bezdôvodného obohatenia vychádzal „z listinných dôkazov

založených do súdneho spisu navrhovateľmi. Išlo o 11 uznesení rôznych mestských častí B.,

na základe ktorých mestské časti poskytli právnickým alebo fyzickým osobám do

dlhodobého nájmu pozemky patriace mestským častiam. Ceny za prenájom sa pohybovali

2 2

od 200,-- Sk za 1 mročne do 550,-- Sk za 1 mročne, pričom účel využitia pozemkov bol

podobný ako v danom prípade - vlastníka pozemkov v podstate tiež obmedzovali v určitom

smere – rovnako ako navrhovateľov. Okresný súd Bratislava I priznanú náhradu vypočítal

2

ako presný aritmetický priemer ceny prenájmu 1 mpozemku za rok z týchto uznesení

jednotlivých mestských častí B.“. K nesprávnym záverom dospel podľa sťažovateľov

krajský súd ako súd odvolací vo svojom zmeňujúcom rozsudku z 26. novembra 2009

a najvyšší súd ako dovolací súd v rozsudku z 27. januára 2011 (ktorý v dovolacom konaní

závery krajského súdu potvrdil a dovolanie sťažovateľov zamietol), keď pri ustálení sumy

bezdôvodného obohatenia aplikovali voľnú úvahu podľa § 136 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a sumu bezdôvodného obohatenia ustálili sumou 28 400 Sk.

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných a iných práv

v nesprávnych záveroch v rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009 a rozsudku

najvyššieho súdu z 27. januára 2011 pri ustálení sumy bezdôvodného obohatenia, ktorého

vydania sa sťažovatelia domáhali proti žalovanému, najmä v nesplnení podmienok na

aplikáciu voľnej úvahy pri jej ustálení.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

krajského súdu z 26. novembra 2009

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu a jeho rozsudok z 26. novembra

2009 boli preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku (prípustného

dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu), ktoré sťažovatelia aj využili,

a preto ústavný súd podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov rozsudkom

najvyššieho súdu z 27. januára 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára

2011.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 27. januára 2011 zhrnul obsah

odôvodnenia dovolaním sťažovateľov napadnutého rozsudku krajského súdu

z 26. novembra 2009, v ktorom je k ustáleniu sumy nárokov sťažovateľov z titulu

bezdôvodného obohatenia uvedené:

«Vzhľadom na žalované obdobie (10. 3. 1995 – 10. 3. 1998) bolo potrebné zistiť, či

žalobcom nevznikol nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľností

podľa o telekomunikáciách, ktorý bol zrušený zákonom

č. , ktorý nadobudol účinnosť 1. 7. 2000. Podľa tohto ustanovenia však vec

nemožno posúdiť z dôvodu, že nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania

nehnuteľnosti vznikol vlastníkovi nehnuteľnosti iba za predpokladu, že telekomunikačné

nadzemné a podzemné vedenia boli zriadené vo verejnom záujme (§ 12 ods. 1 písm. a/ zák.

č. ). Právny predchodca žalovaného však TKR zriadil v rámci svojej

podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku, teda nie vo verejnom záujme.

Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že umiestnením TKR

pod povrchom pozemkov žalobcov bez zmluvy uzavretej so žalobcami, sa žalovaný

bezdôvodne obohatil…

Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia však súd prvého stupňa nepostupoval

správne. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vychádzať iba z mechanického

spriemerovania nájomného určeného uzneseniami Mestského zastupiteľstva B. Treba totiž

vziať do úvahy, že je značný rozdiel v obmedzení vlastníka v prípade nájmu pozemku, pri

ktorom mu zostane po dobu nájmu iba „holé vlastníctvo“ a v prípade zriadenia pod

povrchom umiestneného vedenia, pri ktorom vlastníkovi (i keď v obmedzenom rozsahu)

zostane naďalej zachovaná možnosť užívať pozemok, ako tomu bolo v prejednávanej veci.

Treba tiež prihliadnuť na to, že žalovaný v obdobných prípadoch, keď umiestnil káble pod

povrchom pozemku vo vlastníctve občana, poskytol vlastníkovi pozemku vo väčšine

prípadov jednorázové naturálne plnenie vo forme zavedenia prípojky KTV bez poplatku

(dohoda z 5. 6. 2000 s T. H.), vo forme poskytnutia rozšíreného súboru programov KTV za

cenu základného súboru po dobu obmedzenia vlastníckeho práva, prípadne vo forme

zriadenia pripojenia a dvojročného bezplatného prístupu do siete Internet – Chello easy

(dohoda uzavretá s I. S., pričom v peňažnom vyčíslení hodnota tejto náhrady bola 21.175,-

Sk). Jednorázovú peňažnú náhradu vo výške 20.000,- Sk žalovaný poskytol Strojníckej

fakulte STU a to za umiestnenie optických káblov v priestoroch pivnice stavby vo vlastníctve

tohto subjektu. Vlastníkom bytov... žalovaný poskytol na základe dohody z 31. 5. 2007

jednorázovú náhradu vo výške 9.000,- Sk za uloženie káblových vedení na pozemku o

2

výmere 157 m.

Odvolací súd poukazuje na to, že neexistujú podklady, na základe ktorých by sa dala

stanoviť výška bezdôvodného obohatenia bez použitia voľnej úvahy v zmysle

I keď si odvolací súd je vedomý právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného

v rozsudku z 26. 6. 2007 č. k. , ktorým je viazaný, v konaní neboli zistené

také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť výšku bezdôvodného obohatenia bez

použitia voľnej úvahy v zmysle Znalecký posudok znalca Ing. P. E., ktorý bol

vypracovaný na objednávku žalobcov, môže. slúžiť iba ako podklad pre voľnú úvahu, keďže

znalec určil všeobecnú hodnotu pozemkov a výšku nájomného; nájomné je podľa znalca

22

nižšie (341,29,- Sk/m), než nájomné, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa (401,- Sk/m).

Vzhľadom na to odvolací súd stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré získal

žalovaný na úkor žalobcov, voľnou úvahou podľa Prihliadol na to, že

v dôsledku umiestnenia TKR pod povrchom predmetných pozemkov žalobcov nedošlo

k obmedzeniu ich vlastníckeho práva do takej miery, ako tomu je v prípade nájmu pozemku.

Odvolací súd napokon vzal do úvahy, akým spôsobom riešil žalovaný obdobné prípady,

v ktorých boli káble umiestnené pod povrchom pozemkov iných subjektov. V absolútnej

väčšine prípadov žalovaný poskytoval jednorázové naturálne plnenie, hodnota ktorého bola

v peňažnom vyjadrení najviac 21.175,- Sk, jednorázovú peňažnú náhradu poskytol vo výške

20.000,- Sk. Vzhľadom na tieto okolnosti odvolací súd vychádzal z toho, že výška

bezdôvodného obohatenia by sa mala pohybovať v týchto intenciách a obvyklé nájomné,

2

ktoré by žalovaný musel platiť za nájom sporných pozemkov, je teda 100,- Sk/m.

Za žalované obdobie (10. 3. 1996 – 10. 3. 1998) ide o sumu 28.400,- Sk, čo je 942,70 Eur

2

(100,- Sk x 142 m= 14.200,- Sk; 14.200 x 2 = 28.400,- Sk). Táto suma je majetkovým

vyjadrením bezdôvodného obohatenia...»

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku z 27. januára 2011 formuloval

najvyšší súd svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľov vyjadreným v ich

dovolaní, keď najmä uviedol:

„... Podkladom pre úvahu súdu podľa sú skutočnosti, ktoré vychádzajú

zo súvislostí posudzovaného prípadu s obdobnými (porovnateľnými) prípadmi a umožňujú

urobiť určité kvantitatívne závery (dedukcie, porovnania) o výške uplatneného nároku.

Stupeň správnosti úvahy súdu je vždy vyšší, ak sú jej podkladom prípady (informácie)

s najmenšou odlišnosťou (najmä vecnou a časovou). Odvolací súd preto správne vychádzal

z názoru, že podkladom pre úvahu v zmysle uvedeného ustanovenia majú byť, pokiaľ možno,

informácie o čo najpodobnejších (najzrovnateľnejších) prípadoch. Až pri absencii takýchto

skutkových podkladov možno vychádzať zvyšky náhrad v iných (odlišnejších) prípadoch;

vtedy ale skutkové zistenia treba podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska porovnania toho,

do akej miery má zistená odlišnosť dopad na určenie výšky nároku úvahou.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu dospel odvolací súd po doplnení

dokazovania k skutkovým zisteniam, ktoré opodstatňovali záver, že so zreteľom na

dostupnosť základných informácií o výške náhrad v relatívne zrovnateľných prípadoch (pri

uložení káblových rozvodov pod povrchom pozemku) treba v danom prípade pri zisťovaní

podkladov pre určenie výšky náhrady za bezdôvodné obohatenie dať prednosť týmto

podkladom (umožňujúcim úvahu súdu v oveľa konkrétnejšej rovine) pred podkladmi

obsahujúcimi informácie o výške náhrad vo vecne sa odlišujúcich prípadoch nájmov (pri

ktorých nešlo o obmedzenie vlastníka v dôsledku zriadenia komunikačných vedení pod

povrchom pozemku). Správne preto odvolací súd za základ pre svoje rozhodnutie zvolil

skutkové zistenia vyplývajúce z podkladov (dohôd žalovanej s tretími osobami – vlastníkmi

pozemkov, na ktorých boli umiestnené káble a zariadenia žalovanej), ktoré v konaní

predložila žalovaná a ktoré sú v spise založené na č. l. 436 až č. l. 446. Z týchto podkladov

nevyplýva, že by úvaha odvolacieho súdu o náhrade za bezdôvodné obohatenie v už skôr

priznanej výške 28 400 Sk nemala skutkové alebo vecné opodstatnenie, prípadne že by

súdom vyčíslená výška tejto náhrady nebola primeraná výške náhrady v iných,

zrovnateľných prípadoch. Záver odvolacieho súdu o neopodstatnenosti žaloby v časti

požadujúcej vyššiu náhradu (nad už priznanú sumu 28 400 Sk) považuje za správny aj

dovolací súd.

Pokiaľ žalobcovia v dovolaní spochybňovali správnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu tým, že jeho úvaha v zmysle nezohľadňuje dostatočne okolnosti, za

ktorých došlo k nimi neodsúhlasenému uloženiu káblových televíznych rozvodov pod

povrchom ich pozemkov, dovolací súd zastáva názor, že z hľadiska určenia výšky

primeranej náhrady za bezdôvodné obohatenie, ku ktorému tu došlo, je určujúcou sama

výška získaného bezdôvodného obohatenia. So zreteľom na podstatu tohto rozhodujúceho

ukazovateľa nie je pri zisťovaní výšky primeranej náhrady bez ďalšieho významné, či sa

bezdôvodne obohatil podnikateľský alebo iný subjekt, ani to, či káblové rozvody boli

uložené bez stavebného povolenia. K námietke dovolateľov, že odvolací súd porovnával

odlišné prípady, treba uviesť, že pri úvahe v zmysle sú podkladom pre

rozhodnutie spravidla nie celkom identické prípady. Skutočnosť namietaná žalobcami, že v

prípadoch, na ktoré sa vzťahujú žalovanou predložené podklady, došlo k dohode medzi

žalovanou a vlastníkmi dotknutých pozemkov, avšak v preskúmavanej veci k takejto dohode

nedošlo, nemôže (osobitne v prípade absencie iných podkladových zistení) nič zmeniť na

správnosti úvahy odvolacieho súdu o tom, v akom rozsahu a hodnotovom vyjadrení sa vo

všeobecnosti pohybuje výška náhrady v prípadoch obmedzenia vlastníka uložením

káblových rozvodov na jeho pozemku. Obdobne (pri absencii iných podkladov) žalobcami

namietanú časovú odlišnosť porovnávaných prípadov (v zohľadnených prípadoch roky 2006

a 2007 a v prípade žalobcov roky 1996 až 1998) nepovažuje dovolací súd za spôsobilú

spochybniť správnosť predmetnej úvahy odvolacieho súdu o primeranosti výšky

uplatneného nároku...“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s aplikáciou

voľnej úvahy krajským súdom a potvrdenou najvyšším súdom pri posúdení sumy

bezdôvodného obohatenia.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle

všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe

(obdobne napr. , ).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z 27. januára 2011 v spojení

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku

krajského súdu z 26. novembra 2009 ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaná

voľná úvaha, s ktorou sa najvyšší súd stotožnil, bola v takom rozpore s vykonaným

dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2

. Naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného

práva na súdnu ochranu podľa a aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2011

bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom

najvyššieho súdu z 27. januára 2011 a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia tiež namietali, že rozsudkom najvyššieho súdu z 27. januára 2011 došlo

aj k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa . Ústavný

súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným

rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa a ani práva podľa dohovoru, tak v danom prípade

nemožno uvažovať ani o porušení ich základného práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011