Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 250/2011
PDF · 424.31 KB
No categories available
IV. ÚS 250/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja K., ktorou namietali porušenie
svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v
konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojho
základného práva na verejné prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov a v ich
prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. 31 Cbi/37/2009, sp. zn. 32 Cbi/6/2009, sp.
zn. 26 Cbi/16/2009, sp. zn. 31 Cbi/36/2009, sp. zn. 30 Cbi/38/2009, sp. zn. 31 Cbi/38/2009,
sp. zn. 30 Cbi/37/2009, sp. zn. 26 Cbi/17/2009, sp. zn. 30 Cbi/36/2009, sp. zn.
32 Cbi/8/2009, sp. zn. 30 Cbi/39/2009, sp. zn. 31 Cbi/39/2009, sp. zn. 32 Cbi/7/2009,
sp. zn. 26 Cbi/18/2009, sp. zn. 32 Cbi/9/2009, sp. zn. 31 Cbi/40/2009, sp. zn.
30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009, sp. zn. 26 Cbi/22/2009,
sp. zn. 26 Cbi/21/2009, sp. zn. 32 Cbi/10/2009, sp. zn. 31 Cbi/41/2009, sp. zn.
30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009, sp. zn. 31 Cbi/45/2009,
sp. zn. 31 Cbi/44/2009, sp. zn. 31 Cbi/43/2009, sp. zn. 26 Cbi/24/2009, sp. zn.
32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009, sp. zn. 26 Cbi/23/2009,
sp. zn. 32 Cbi/13/2009, sp. zn. 32 Cbi/12/2009, sp. zn. 30 Cbi/45/2009, sp. zn.
31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009, sp. zn. 30 Cbi/47/2009,
sp. zn. 26 Cbi/26/2009, sp. zn. 31 Cbi/47/2009, sp. zn. 26 Cbi/27/2009, sp. zn.
31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009, sp. zn. 26 Cbi/29/2009,
sp. zn. 30 Cbi/49/2009, sp. zn. 31 Cbi/49/2009 a sp. zn. 30 Cbi/35/2009 a jeho uzneseniami
č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k.
26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010, č. k. 31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k.
30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/18/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k.
32 Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/20/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn.
26 Cbi/19/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/22/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn.
26 Cbi/21/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn. 26 Cbi/24/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/23/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k.
30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn. 26 Cbi/26/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn. 26 Cbi/27/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k.
26 Cbi/28/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 26 Cbi/29/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k.
30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k.
30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach
vedených pod sp. zn. 3 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/9/2010, sp. zn. 2 CoKR/18/2010,
sp. zn. 4 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/5/2010, sp. zn. 2 CoKR/11/2010, sp. zn.
4 CoKR/4/2010, sp. zn. 2 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/3/2010, sp. zn. 4 CoKR/8/2010,
sp. zn. 3 CoKR/3/2010, sp. zn. 2 CoKR/12/2010, sp. zn. 3 CoKR/8/2010, sp. zn.
2 CoKR/13/2010, sp. zn. 2 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/2/2010, sp. zn.
4 CoKR/12/2010, sp. zn. 4 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/3/2010, sp. zn. 3 CoKR/4/2010,
sp. zn. 3 CoKR/10/2010, sp. zn. 3 CoKR/16/2010, sp. zn. 3 CoKR/17/2010, sp. zn.
3 CoKR/15/2010, sp. zn. 4 CoKR/10/2010, sp. zn. 4 CoKR/15/2010, sp. zn.
2 CoKR/4/2010, sp. zn. 4 CoKR/11/2010, sp. zn. 3 CoKR/12/2010, sp. zn. 2 CoKR/7/2010,
sp. zn. 4 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/7/2010, sp. zn. 4 CoKR/6/2010, sp. zn.
4 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/5/2010, sp. zn. 3 CoKR/6/2010,
sp. zn. 2 CoKR/15/2010 a sp. zn. 2 CoKR/6/2010 a jeho uzneseniami č. k.
3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k.
2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k.
4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k.
3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k.
3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k.
4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k.
3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k.
2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k.
4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k.
4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k.
2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k.
3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010 a č. k.
2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2010 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. H. K., obaja K. (ďalej len
„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorú doplnili podaniami doručenými
ústavnému súdu 17. júna 2010 a 30. júna 2010. Predmetnou sťažnosťou namietali porušenie
svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o ich osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v
konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, porušenie svojho základného práva na verejné
prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie princípu rovnosti
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 31 Cbi/37/2009,
sp. zn. 32 Cbi/6/2009, sp. zn. 26 Cbi/16/2009, sp. zn. 31 Cbi/36/2009, sp. zn. 30
Cbi/38/2009, sp. zn. 31 Cbi/38/2009, sp. zn. 30 Cbi/37/2009, sp. zn. 26 Cbi/17/2009, sp. zn.
30 Cbi/36/2009, sp. zn. 32 Cbi/8/2009, sp. zn. 30 Cbi/39/2009, sp. zn. 31 Cbi/39/2009,
sp. zn. 32 Cbi/7/2009, sp. zn. 26 Cbi/18/2009, sp. zn. 32 Cbi/9/2009, sp. zn.
31 Cbi/40/2009, sp. zn. 30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009,
sp. zn. 26 Cbi/22/2009, sp. zn. 26 Cbi/21/2009, sp. zn. 32 Cbi/10/2009, sp. zn.
31 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009,
sp. zn. 31 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/44/2009, sp. zn. 31 Cbi/43/2009, sp. zn.
26 Cbi/24/2009, sp. zn. 32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009,
sp. zn. 26 Cbi/23/2009, sp. zn. 32 Cbi/13/2009, sp. zn. 32 Cbi/12/2009, sp. zn.
30 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009,
sp. zn. 30 Cbi/47/2009, sp. zn. 26 Cbi/26/2009, sp. zn. 31 Cbi/47/2009, sp. zn.
26 Cbi/27/2009, sp. zn. 31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009,
sp. zn. 26 Cbi/29/2009, sp. zn. 30 Cbi/49/2009, sp. zn. 31 Cbi/49/2009 a sp. zn.
30 Cbi/35/2009 a jeho uzneseniami č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010,
32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010,
31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
26 Cbi/18/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn.
26 Cbi/20/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/19/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn.
26 Cbi/22/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/21/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn.
26 Cbi/24/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k.
31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, sp. zn.
26 Cbi/23/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k.
31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn.
26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010, sp. zn.
26 Cbi/26/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn.
26 Cbi/27/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 26 Cbi/28/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k.
26 Cbi/29/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k.
31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010 (ďalej aj
„namietané uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/9/2010,
sp. zn. 2 CoKR/18/2010, sp. zn. 4 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/5/2010, sp. zn.
2 CoKR/11/2010, sp. zn. 4 CoKR/4/2010, sp. zn. 2 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/3/2010,
sp. zn. 4 CoKR/8/2010, sp. zn. 3 CoKR/3/2010, sp. zn. 2 CoKR/12/2010, sp. zn.
3 CoKR/8/2010, sp. zn. 2 CoKR/13/2010, sp. zn. 2 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/2/2010,
sp. zn. 4 CoKR/12/2010, sp. zn. 4 CoKR/14/2010, sp. zn. 4 CoKR/3/2010, sp. zn.
3 CoKR/4/2010, sp. zn. 3 CoKR/10/2010, sp. zn. 3 CoKR/16/2010, sp. zn.
3 CoKR/17/2010, sp. zn. 3 CoKR/15/2010, sp. zn. 4 CoKR/10/2010, sp. zn.
4 CoKR/15/2010, sp. zn. 2 CoKR/4/2010, sp. zn. 4 CoKR/11/2010, sp. zn.
3 CoKR/12/2010, sp. zn. 2 CoKR/7/2010, sp. zn. 4 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/7/2010,
sp. zn. 4 CoKR/6/2010, sp. zn. 4 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/16/2010, sp. zn.
4 CoKR/5/2010, sp. zn. 3 CoKR/6/2010, sp. zn. 2 CoKR/15/2010 a sp. zn. 2 CoKR/6/2010
a jeho uzneseniami č. k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52
z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38
z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31
zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21
zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21
z 31. marca 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31
zo 4. mája 2010, č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21
zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40
zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31
z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40
z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31
z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31
z 26. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31
z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21
z 12. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40
z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40
zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31
z 13. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/5/2010-40
zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31
zo 4. mája 2010 a č. k. 2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010 (ďalej aj „namietané
uznesenia krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že okresný súd uznesením č. k.
31 K/13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok obchodnej spoločnosti F., s.
r. o., K. (ďalej len „úpadca“). Sťažovatelia ako veritelia úpadcu prihlásili svoje pohľadávky,
správca konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprel, preto sťažovatelia podali okresnému
súdu žaloby o určenie pravosti týchto pohľadávok. V rámci týchto konaní požiadali
sťažovatelia o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), pričom okresný súd svojimi rozhodnutiami týmto žiadostiam
nevyhovel. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľov rozhodnutia okresného súdu
potvrdil svojimi rozhodnutiami ako vecne správne.
Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy porušili ich základné právo podľa
čl. 19 ods. 3 ústavy z dôvodu, že sa najprv nezaoberali tým, či je ustanovenie právneho
zástupcu potrebné na ochranu ich záujmov, ale priamo ich vyzvali, aby preukázali svoje
osobné, majetkové a zárobkové pomery. Následne, po zhromaždení určitých údajov o nich
dospel okresný súd vo svojich rozhodnutiach k záveru, že ustanovenie právneho zástupcu
podľa § 30 OSP nie je potrebné na ochranu ich záujmov. Podľa sťažovateľov tento postup
okresného súdu viedol k nedôvodnému a neoprávnenému zisťovaniu ich majetkových
pomerov.
V konaní všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov k neodôvodneným
prieťahom v konaní, pretože vo všetkých konaniach okresný súd skúmal ich majetkové
pomery „po dobu 80 a viac dní“.
Podľa sťažovateľov všeobecné súdy nerešpektovali znenie § 30 OSP, čím podľa
sťažovateľov mali porušiť ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a princíp rovnosti účastníkov konania. Sťažovatelia vyslovili svoj právny
názor, podľa ktorého text v § 30 OSP „ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov“
predpokladá takú situáciu „kedy môže súd dospieť k spravodlivému rozhodnutiu veci aj bez
úkonu účastníka, prípadne s jeho iba formálnym úkonom...“. Podľa sťažovateľov v ich
právnej veci nejde o takúto situáciu, pretože „sa budú musieť zúčastniť pojednávaní,
v rámci konaní dokazovať a dôvodiť, to všetko za situácie, že sami nemajú právnické
vzdelanie.
Z § 30 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že ak svoj
zažalovaný nárok neobhája, sú vystavení riziku zaplatenia pokuty vo výške, dôsledky ktorej
môžu byť nielen obrazne likvidačné, ale doslova tragické. ... Pri rozhodovaní o takejto
pokute budú musieť súdu prípadne preukázať, že pri prihlasovaní a žalovaní svojich
pohľadávok postupovali s odbornou starostlivosťou a boli dobromyseľní, čo opäť poukazuje
na potrebu odborných vedomostí ako a s akými dôkazmi a dôvodmi toto súdu preukázať.
Toto je ďalší dôvod, pre ktorý právneho zástupcu nesporne potrebujú...
Správcom uvádzaný dôvod [popretia pohľadávok], je nemožnosť overenia nárokov
s účtovníctvom úpadcu, nakoľko úpadca účtovníctvo neviedol. Zložitosť tohto sporu vidia
sťažovatelia v tom, že správcom uvedený dôvod, je dôvodom tak všeobecného charakteru, že
by mal mať rovnaký vplyv na prihlásené nároky všetkých úpadcových veriteľov. ... Ako
vyplýva z konkurzného spisu... správca nepoprel prihlášky SR-DÚ K., Colný úrad K., S., M.
s. r. o., S. a. s., a mnohé ďalšie. ...
Pokiaľ ide o argument, že Sťažovateľ 1 je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd
nezdôvodnil, prečo konateľ a spoločník úpadcu nemá nárok na právnu pomoc v súdnom
konaní“.
Za porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru považujú sťažovatelia skutočnosť,
že krajský súd „všetky napadnuté uznesenia potvrdil, pričom sa vôbec nezaoberal
a nevysporiadal s námietkami sťažovateľov a iba jednou vetou skonštatoval, že sa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.
Takto teda všetky námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní ostali bez zdôvodnenia...
Využitie opravných prostriedkov sťažovateľmi sa minulo účinku, nakoľko sa
neprejavila ich efektivita a účinnosť a proces ich využitia bol odvolacím súdom
formalizovaný, keď žiadnej z námietok sťažovateľov nevenoval žiadnu, ani len okrajovú
pozornosť. ...
§ 138 O. s. p.,... nehovorí o tom, že žiadateľ nesmie mať žiaden majetok a pre
vyhovenie žiadosti musí byť žiadateľ úplne nemajetný. ...
Samotné skonštatovanie prvostupňového súdu, že zistil, že žiadatelia/sťažovatelia
majetok majú, bez toho aby z tohto zistenia niečo vyvodil, nemôže zakladať záver, že práve
z tohto dôvodu nebolo žiadosti sťažovateľov vyhovené, ak odôvodnenie rozhodnutia
o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu o majetkových pomeroch nehovorí vôbec nič
a naopak, dôvodí výhradne zložitosťou sporu, zamestnaneckým vzťahom Sťažovateľa 1
a majetko-právnym vzťahom Sťažovateľa 1 k osobe úpadcu, so záverom, že vzhľadom na
zložitosť sporu sťažovatelia právneho zástupcu z radov advokátov nepotrebujú.“.
V doplnení sťažnosti z 15. júna 2010 sťažovateľ o svojich majetkových pomeroch
uviedol, že obchodný podiel v spoločnosti A., s. r. o., predal v r. 1995, pričom vykonal
kroky k zosúladeniu právneho stavu so stavom skutočným, avšak spoločnosť na adrese jej
sídla nemožno kontaktovať.
Sťažovateľ poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých uviedli, že
sťažovateľ ako štatutárny orgán úpadcu neviedol účtovníctvo a mal porušiť ustanovenia
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a ako štatutár konal
nezákonne.
„Odvolací súd tieto skutočnosti neskúmal, nakoľko jeho evidentnou snahou bolo
najmä zaútočiť na Sťažovateľa, bez ohľadu na objektívnu pravdu a skutkový stav.
... správcu aj konkurzný súd písomne vyrozumel, že účtovníctvo bolo úpadcovi odňaté
za pomoci ozbrojenej sily správkyňou KP iného úpadcu v konaní 2K 249/98, dňa 5. 10.
2000, s vedomím a súhlasom konkurzného súdu a toto účtovníctvo bolo správkyňou
následne zničené, aj napriek márnym výzvam spoločnosti F. s. r. o. ...
Sťažovateľ opakovane namieta, že záver súdu o jeho neplnení si povinností konateľa
úpadcu je ničím nepodložený, arbitrárny, nepravdivý...
Súd uvádza, že v súlade s ust. § 30 OSP Sťažovateľ žiadnym právne relevantným
spôsobom neodôvodnil svoju žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.
§ 30 OSP hovorí o povinnosti žiadateľa požiadať, nehovorí o povinnosti svoju
žiadosť zdôvodniť ihneď pri predložení žiadosti. ...
Odvolací súd ničím neodôvodnil, prečo považuje uvedené dôvody ako potreba
účinného a efektívneho bránenia práv, nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenia
advokáta, za irelevantné, ak súdna prax považuje práve tieto dôvody za významné pre
rozhodnutie o takejto žiadosti. ...
Sťažovateľ označil zdroj dôkazov ním tvrdených skutočností (súdne konania).
Odvolací súd tieto dôkazy nevykonal, ich nevykonanie ničím nezdôvodnil...
Odvolací súd porušil právo Sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní a právo na
spravodlivé prejednanie jeho veci. §§30 a 138(1) OSP nerozlišujú účastníka konania podľa
jeho inteligenčných a vzdelanostných schopností.“
V doplnení sťažnosti z 25. júna 2010 sťažovateľ poukázal na to, že obchodná
spoločnosť A., s. r. o., de facto neexistuje. Záver krajského súdu o tom, že dôsledky
podnikateľského rizika nemožno prenášať na štát, považuje sťažovateľ za svojvoľný výklad
§ 138 OSP, pričom poukázal na prácu «JUDr. Edmund Horváth – seminár „Súdne poplatky
a trovy konania“, organizovaný Justičnou akadémiou, B. Bystrica, 4. marca 2009...»
Predmetný dokument obsahuje analýzu relevantných článkov ústavy, OSP, rozhodnutí
ústavného súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky.
Sťažovateľ poukázal tiež na to, že v odvolaniach proti rozhodnutiam okresného súdu
požiadal o ustanovenie zástupcu podľa § 30 OSP, pričom krajský súd o týchto žiadostiach
nerozhodol.
V tomto doplnení sťažnosti ďalej sťažovateľ zhrnul rozhodnutia okresného súdu
a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým jeho sťažnosť smeruje.
Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
„... vyslovil porušenie ich základných práv, ľudských práv a základných slobôd... tak,
ako ich... uviedli v... sťažnosti...
... aby zrušil všetky uznesenia Okresného súdu... a... uznesenia odvolacieho súdu...
... aby... priznal náhradu nemajetkovej ujmy... SPOLU: 9 800,- €...“.
Sťažovatelia v sťažnosti požiadali o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 31 Cbi/37/2009, sp. zn.
32 Cbi/6/2009, sp. zn. 26 Cbi/16/2009, sp. zn. 31 Cbi/36/2009, sp. zn. 30 Cbi/38/2009,
sp. zn. 31 Cbi/38/2009, sp. zn. 30 Cbi/37/2009, sp. zn. 26 Cbi/17/2009, sp. zn.
30 Cbi/36/2009, sp. zn. 32 Cbi/8/2009, sp. zn. 30 Cbi/39/2009, sp. zn. 31 Cbi/39/2009,
sp. zn. 32 Cbi/7/2009, sp. zn. 26 Cbi/18/2009, sp. zn. 32 Cbi/9/2009, sp. zn.
31 Cbi/40/2009, sp. zn. 30 Cbi/40/2009, sp. zn. 26 Cbi/20/2009, sp. zn. 26 Cbi/19/2009,
sp. zn. 26 Cbi/22/2009, sp. zn. 26 Cbi/21/2009, sp. zn. 32 Cbi/10/2009, sp. zn.
31 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/41/2009, sp. zn. 30 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/44/2009,
sp. zn. 31 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/44/2009, sp. zn. 31 Cbi/43/2009, sp. zn.
26 Cbi/24/2009, sp. zn. 32 Cbi/14/2009, sp. zn. 31 Cbi/42/2009, sp. zn. 30 Cbi/43/2009,
sp. zn. 26 Cbi/23/2009, sp. zn. 32 Cbi/13/2009, sp. zn. 32 Cbi/12/2009, sp. zn.
30 Cbi/45/2009, sp. zn. 31 Cbi/46/2009, sp. zn. 30 Cbi/46/2009, sp. zn. 26 Cbi/25/2009,
sp. zn. 30 Cbi/47/2009, sp. zn. 26 Cbi/26/2009, sp. zn. 31 Cbi/47/2009, sp. zn.
26 Cbi/27/2009, sp. zn. 31 Cbi/48/2009, sp. zn. 30 Cbi/48/2009, sp. zn. 26 Cbi/28/2009,
sp. zn. 26 Cbi/29/2009, sp. zn. 30 Cbi/49/2009, sp. zn. 31 Cbi/49/2009 a sp. zn.
30 Cbi/35/2009 a k jeho uzneseniam č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010, č. k.
31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
26 Cbi/17/2009-13 z 18. februára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k.
32 Cbi/8/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
26 Cbi/18/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/9/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010,
sp. zn. 26 Cbi/20/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/19/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn.
26 Cbi/22/2009 z 28. apríla 2010, sp. zn. 26 Cbi/21/2009 z 28. apríla 2010, č. k.
32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/41/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k.
30 Cbi/44/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, sp. zn.
26 Cbi/24/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/14/2009-12 z 2. februára 2010, č. k.
31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010,
sp. zn. 26 Cbi/23/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010, č. k.
32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32 z 21. januára 2010, č. k.
31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010,
sp. zn. 26 Cbi/25/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32 z 21. januára 2010,
sp. zn. 26 Cbi/26/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010,
sp. zn. 26 Cbi/27/2009 z 28. apríla 2010, č. k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 26 Cbi/28/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k.
26 Cbi/29/2009-13 z 28. apríla 2010, č. k. 30 Cbi/49/2009-32 z 21. januára 2010, č. k.
31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovatelia môžu
domôcť využitím im dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí ústavný súd takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je z tohto dôvodu vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených
námietkach porušenia ich základných práv napadnutými postupmi a rozhodnutiami
okresného súdu, ktorými okresný súd zamietol žiadosti sťažovateľov o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa
domáhali podaním odvolania proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd
z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti postupu a namietaným
rozhodnutiam okresného súdu o neustanovení zástupcu, odmietol z dôvodu nedostatku
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom
krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
3 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/9/2010, sp. zn. 2 CoKR/18/2010, sp. zn.
4 CoKR/13/2010, sp. zn. 3 CoKR/5/2010, sp. zn. 2 CoKR/11/2010, sp. zn.
4 CoKR/4/2010, sp. zn. 2 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/3/2010, sp. zn.
4 CoKR/8/2010, sp. zn. 3 CoKR/3/2010, sp. zn. 2 CoKR/12/2010, sp. zn.
3 CoKR/8/2010, sp. zn. 2 CoKR/13/2010, sp. zn. 2 CoKR/14/2010, sp. zn.
4 CoKR/2/2010, sp. zn. 4 CoKR/12/2010, sp. zn. 4 CoKR/14/2010, sp. zn.
4 CoKR/3/2010, sp. zn. 3 CoKR/4/2010, sp. zn. 3 CoKR/10/2010, sp. zn.
3 CoKR/16/2010, sp. zn. 3 CoKR/17/2010, sp. zn. 3 CoKR/15/2010, sp. zn.
4 CoKR/10/2010, sp. zn. 4 CoKR/15/2010, sp. zn. 2 CoKR/4/2010, sp. zn.
4 CoKR/11/2010, sp. zn. 3 CoKR/12/2010, sp. zn. 2 CoKR/7/2010, sp. zn.
4 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/7/2010, sp. zn. 4 CoKR/6/2010, sp. zn.
4 CoKR/17/2010, sp. zn. 2 CoKR/16/2010, sp. zn. 4 CoKR/5/2010, sp. zn.
3 CoKR/6/2010, sp. zn. 2 CoKR/15/2010 a sp. zn. 2 CoKR/6/2010 a k jeho uzneseniam
č. k. 3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010,
č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010,
č. k. 3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010,
č. k. 4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010,
č. k. 2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010,
č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010,
č. k. 3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010,
č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010,
č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010,
č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010,
č. k. 3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010,
č. k. 3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010,
č. k. 4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010,
č. k. 2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010,
č. k. 3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010,
č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010,
č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010,
č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010,
č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010
a č. k. 2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
môže ísť v prípadoch, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo označeným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie princípu rovnosti
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, porušenie
svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu.
Pokiaľ ide o uznesenia č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/11/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/3/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/4/2010-40 z 11. februára 2010, č. k. 2 CoKR/7/2010-40 z 11. februára 2010, č. k.
2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k.
3 CoKR/13/2010-31 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/9/2010-52 z 15. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/5/2010-40 z 25. februára 2010, č. k. 3 CoKR/3/2010-40 z 25. februára 2010, č. k.
3 CoKR/8/2010-21 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/4/2010-40 z 25. februára 2010, č. k.
3 CoKR/10/2010-43 z 15. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/16/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/17/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k. 3 CoKR/15/2010-31 z 26. apríla 2010, č. k.
3 CoKR/12/2010-21 z 15. apríla 2010 a č. k. 3 CoKR/6/2010-40 z 25. februára 2010,
krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia označených rozhodnutí uviedol:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pomery účastníka konania žalobcu riadne zistil
a následne právne správne vyhodnotil.“
Toto odôvodnenie je v zásade totožné s odôvodnením uznesenia krajského súdu č. k.
2 CoKR/6/2010-36 z 11. februára 2010, ktoré sa výlučne týka sťažovateľky.
Pokiaľ ide o uznesenia č. k. 2 CoKR/18/2010-39 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/11/2010-31, zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/17/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/12/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/13/2010-21 zo 4. mája 2010, č. k.
2 CoKR/14/2010-31 zo 4. mája 2010, č. k. 2 CoKR/16/2010-31 zo 4. mája 2010 a č. k.
2 CoKR/15/2010-31 zo 4. mája 2010, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
označených uznesení poukázal aj na povahu zápisu údajov v obchodnom registri a tiež na
zodpovednosť podnikateľov, čo sa týka nepriaznivých dôsledkov ich podnikania, pričom
uviedol:
„Na zdôraznenie správnosti napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka, zapísané
údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Uvedené údaje sú záväzné aj
pre súd a nie je preto vecou súdu zosúlaďovať údaje, ako sa to nesprávne domnieva
žalobca.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dôsledky podnikateľského rizika nie
je možné prenášať na štát, ktorý by znášal náklady právneho zastupovania, pretože
uvedeným postupom by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom
úspešným.
V prípade úspechu v spore súd prizná žalobcovi náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“
Pokiaľ ide o uznesenia č. k. 4 CoKR/13/2010-38 z 12. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/4/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/8/2010-21 z 31. marca 2010, č. k.
4 CoKR/2/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/12/2010-22 z 12. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/14/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/3/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k.
4 CoKR/10/2010-20 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/15/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/11/2010-21 z 12. apríla 2010, č. k. 4 CoKR/16/2010-31 z 13. apríla 2010, č. k.
4 CoKR/7/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k. 4 CoKR/6/2010-40 zo 4. marca 2010, č. k.
4 CoKR/17/2010-31 z 13. apríla 2010 a č. k. 4 CoKR/5/2010-40 zo 4. marca 2010, krajský
súd ako odvolací súd na zdôraznenie správnosti uznesení okresného súdu podrobne skúmal
všetky zákonné podmienky podľa § 30 OSP a § 138 ods. 1 OSP na ustanovenie zástupcu
z radov advokátov, aplikoval ich na sťažovateľa a uviedol:
„Aj podľa záveru odvolacieho súdu majetkové a zárobkové pomery žalobcu
oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú, a preto nespĺňa prvú zákonom stanovenú
podmienku vo vyššie cit. zák. ust. § 138 O. s. p.. Žalobca nespĺňa ani druhú podmienku
tohto zákonného ustanovenia, pretože tento v konkurznom konaní postupoval nezákonne
vzhľadom na to, že si nesplnil ako štatutár úpadcu povinnosti uvedené v § 73 ods. 2 a § 74
ods. 1 zákona... č. 7/2005 Z. z... spočívajúce v tom, že neodovzdal správcovi konkurznej
podstaty doklady týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu (účtovníctvo). Nie je možné
akceptovať, že na jednej strane si neplní povinnosti žalobca ako štatutár úpadcu v zmysle
ZKR a na strane druhej podáva žaloby už v postavení veriteľa proti správcovi konkurznej
podstaty, ktorý poprel jeho prihlásenú pohľadávku z dôvodu, že nemal k dispozícii všetky
potrebné doklady práve v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalobcu v postavení úpadcu.
Z takéhoto konania žalobcu je možné vyvodiť záver, že ide o zrejmé bezúspešne
uplatňovanie alebo bránenie práva.
Čo sa týka druhej časti zákonnej podmienky, uvedenej v ustanovení § 30 O. s. p.
spočívajúcej v potrebe zástupcu z radov advokátov na ochranu záujmov žalobcu, je
potrebné poukázať na to, že tento žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnil svoju
žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, v čom vidí nevyhnutnosť a potrebu
ustanovenia zástupcu a ako by sa sťažilo uplatnenie jeho práv pred súdom, bez vyhovenia
takého návrhu. Žalobca v návrhu na začatie konania, ako aj v ďalších veciach uviedol svoj
akademický titul (Ing.) a pokiaľ neexistujú iné ďalšie dôležité okolnosti, doposiaľ
neuvádzané, ktoré by boli potrebné na ochranu jeho záujmov, nie je potrebné mu
ustanovovať zástupcu z radov advokátov. Odvolací súd neprihliadol na argumentáciu
žalobcu v jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, že v iných veciach pred
okresným súdom prípadne krajským súdom a dokonca aj Ústavným súdom SR bolo jeho
žiadosti vyhovené, pretože každú jednu takúto vec je potrebné posudzovať individuálne
so zreteľom k citovanému zákonnému ustanoveniu § 30 O. s. p.“
Krajský súd potvrdil uznesenia okresného súdu podľa § 219 OSP ako vecne správne,
vo svojich uzneseniach sa odvoláva na dôvody, ktoré vo svojich uzneseniach uviedol
okresný súd. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09,
IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie
rozhodnutí okresného súdu.
Krajský súd vo svojich uzneseniach poukazuje na to, že okresné súdy zisťovali
pomery sťažovateľov na účely rozhodnutia o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. V tejto
súvislosti okresné súdy vo všetkých namietaných uzneseniach týkajúcich sa sťažovateľa
uviedli:
„Majetkové pomery žalobcu súd preskúmal z týchto dokladov: Potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, Výpisom zo Zoznamu vozidiel žalobcu
vedenom na Dopravnom inšpektoráte v K., Výpisom z listov vlastníctva, Výpisom
z obchodného registra, Oznámenia zo S.
Súd zistil, že žalobca je držiteľom motorového vozidla značky OPEL, s uvedením
blokácie od 10.7.2002.
Súd zistil, že žalobca je jediným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. 19, okres: K., obec: K., katastrálne územie: Š., a to rodinného domu súpisné
č. 280, na parcele č. 37 o výmere 497 m2 a záhrady o výmere 426m2 na parcele č. 38. V
časti C: Ťarchy je zápis svedčiaci v prospech Štátnej sporiteľni v K. R III 12/66-11/66.
Žalobca na základe listu vlastníctva č. 1353. okres: K., obec: K., katastrálne územie: Č.
spolu s manželkou Ing. H. K. sú spoluvlastníkmi v podiele 1/20 zastavaných plôch a nádvorí
celkom o výmere 521m2 na parcele číslo 1581, pričom časť C: Ťarchy je bez zápisu.
Súd zistil, že žalobca je spoločníkom v obchodných spoločnostiach:
1.) K. spol. s r. o. Košice, so sídlom K., s výškou vkladu 3.983,27 EUR (120.000,-
Sk), pričom na majetok bol uznesením Krajského súdu dňa 3.8.1998, č. k. K 246/98-6
vyhlásený konkurz,
2.) F., s. r. o., so sídlom K., s výškou vkladu 6.638,79 EUR (200.000,- Sk), pričom na
majetok spoločnosti bol uznesením Okresného súdu Košice I, č. k. 31 K/13/2009 zo dňa 10.
7. 2009 vyhlásený konkurz,
3.) A. s. r. o., so sídlom P., s výškou vkladu 1.128,59 EUR (34.000,- Sk) s rozsahom
splatenia vo výške 663,88 EUR (20.000,- Sk).
Z oznámenia S. súd zistil, že žalobca je vedený ako zamestnanec od 1.2.1999 v
spoločnosti F., s. r. o.,... a nepoberá dávky dôchodkového, nemocenského poistenia ani
dávky v nezamestnanosti.“
Z uznesenia okresného súdu č. k. 30 Cbi/35/2009-29 z 19. januára 2010, ktoré sa týka
len sťažovateľky, je zrejmé, že okresný súd zisťoval aj majetkové pomery sťažovateľky,
pričom zistil, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností na LV č. 1137,
spoluvlastníčkou spolu so sťažovateľom nehnuteľností na LV. č. 1242 a č. 1353 a tiež
spoločníčkou v obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., K.
V uzneseniach č. k. 26 Cbi/16/2009-31 z 18. februára 2010 a č. k. 26 Cbi/17/2009-13
z 18. februára 2010 okresný súd uviedol:
„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný
majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.
Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 26 Cbi..., ako aj
vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník
konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “
V uzneseniach č. k. 30 Cbi/38/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/37/2009-32
z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/36/2009-32 z 19. januára 2010, č. k. 30 Cbi/39/2009-32
z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/40/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/41/2009-32
z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/42/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/44/2009-32
z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/43/2009-32 z 20. januára 2010, č. k. 30 Cbi/45/2009-32
z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/46/2009-32 z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/47/2009-32
z 21. januára 2010, č. k. 30 Cbi/48/2009-32 z 21. januára 2010 a č. k. 30 Cbi/49/2009-32
z 21. januára 2010 okresný súd uviedol:
„Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu... súd je toho názoru, že účastník konania
nemusí byť nutne zastúpený zástupcom - advokátom. V rámci incidenčných žalôb totiž súd
posudzuje nárok žalobcu z dôvodu jeho popretia správcom konkurznej podstaty
v konkurznom konaní - č. k. 31K/13/2009, kde bol správca konkurznej podstaty zo zákona
povinný s odbornou starostlivosťou porovnať prihlásenú pohľadávku s účtovnou a inou
dokumentáciou úpadcu a zoznamom záväzkov úpadcu. Správca pritom prihliada aj na
vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Správca KP v danom prípade
poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že nemal k dispozícii účtovnú evidenciu úpadcu a ani
iné relevantné doklady úpadcu.
Z uvedených dôvodov súd nepovažuje predmet tohto sporu za tak obtiažny, aby súd
musel žalobcovi ustanoviť zástupcu z radov advokátov a preto žiadosti žalobcu nevyhovel.“
Okresný súd v uzneseniach č. k. 31 Cbi/37/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/36/2009-29 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/38/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/39/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/40/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/41/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/45/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/44/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/43/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/42/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/46/2009-23 z 5. februára 2010, č. k.
31 Cbi/47/2009-23 z 5. februára 2010, č. k. 31 Cbi/48/2009-23 z 5. februára 2010 a č. k.
31 Cbi/49/2009-23 z 5. februára 2010 uviedol:
„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný
majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.
Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 31/Cbi... , ako aj
vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník
konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “
V uzneseniach č. k. 32 Cbi/6/2009-44 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/8/2009-13
z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/7/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/9/2009-13
z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/10/2009-13 z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/14/2009-12
z 2. februára 2010, č. k. 32 Cbi/13/2009-13 z 2. februára 2010 a č. k. 32 Cbi/12/2009–13
z 2. februára 2010 okresný súd uviedol:
„Žalobca súdu oznámil, že obchodný podiel v spoločnosti A. s. r. o.,... predal
spoločníkovi P. L. Z vyjadrenia spoločníka P. L., súd zistil, že on neodkúpil obchodný
podiel žalobcu.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný
majetok bez ťárch, je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o., čiže je vlastníkom obchodného
podielu v danej spoločnosti.
Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 32 Cbi..., súd je toho
názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom – advokátom... “
3. Závery
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu, pričom tvrdia, že namietaným postupom a označenými
uzneseniami krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 19 ods.3, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, bol porušený princíp rovnosti účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a boli porušené ich práva podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Z uznesení krajského súdu je zrejmé, že súdy skúmali to, či sťažovatelia splnili
všetky zákonné predpoklady podľa § 30 ods. 1 OSP v spojení s § 138 ods. 1 OSP pre
ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Podľa § 30 ods. 1 OSP účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na
jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu
podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd
účastníka poučí.
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Konanie podľa § 30 ods. 1 OSP sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať,
že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, teda najmä to, že jeho pomery odôvodňujú
oslobodenie od súdnych poplatkov, a musí súdu poskytnúť také podklady, prípadne takú
súčinnosť, na základe ktorých môže súd urobiť záver, či v jeho prípade nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva a či ustanovenie zástupcu je potrebné na
ochranu jeho záujmov. Navrhovateľ v konaní podľa § 30 ods. 1 OSP je povinný označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 79 ods. 1, § 120 ods. 1 OSP) a je povinný
k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník
je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý od skutkových zistení z ním
navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia o
tom, že spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov (neunesie dôkazné
bremeno), súd jeho návrh na ustanovenie zástupcu zamietne (resp. tomuto návrhu
nevyhovie).
Z odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami
okresného súdu vyplýva, že hlavným dôvodom, prečo neustanovili sťažovateľom zástupcu
z radov advokátov, boli ich majetkové pomery. Z uznesení všeobecných súdov vyplýva, že
sťažovateľ aj sťažovateľka sú okrem iných výlučnými vlastníkmi, prípadne spoluvlastníkmi
rodinného domu, ale aj iných nehnuteľností (napr. záhradná chata), ktoré zjavne neslúžia na
ich trvalé bývanie. Okrem toho všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že sťažovateľ je
spoločníkom v troch obchodných spoločnostiach, sťažovateľka v jednej obchodnej
spoločnosti. Okresný súd v konaniach sp. zn. „32 Cbi“ poukázal na to, že sťažovateľ
dostatočným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že predal svoj obchodný podiel
v obchodnej spoločnosti A., s. r. o. Ďalším dôvodom na neustanovenie zástupcu bolo
postavenie sťažovateľa, ktorý je konateľom a spoločníkom úpadcu, a tiež predmet
a obťažnosť sporu.
Z týchto skutočností je teda zrejmé, že okresný súd a krajský súd ako odvolací súd
prerokovali návrh sťažovateľov na ustanovenie zástupcu, poskytli im možnosť preukázať,
že spĺňajú zákonné predpoklady na ustanovenie zástupcu podľa § 30 OSP. Na základe
zistených skutočností dospeli k záveru, že pomery sťažovateľov neodôvodňujú ustanovenie
zástupcu a vzhľadom na predmet konania a postavenie sťažovateľov ustanovenie zástupcu
nie je potrebné na ochranu ich záujmov.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu
v napadnutých konaniach a označených uzneseniach v spojení s postupom okresného súdu
pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľov na ustanovenie zástupcu z radov advokátov
nesignalizuje svojvoľnosť teda arbitrárnosť ani rozpor s procesnoprávnymi predpismi (napr.
§ 30, § 120 ods. 1, § 138 ods. 1 OSP) a krajský súd v spojení s okresným súdom svoje
závery primerane odôvodnili.
Ústavný súd považuje záver všeobecných súdov o tom, že majetkové pomery
sťažovateľov neodôvodňujú ustanovenie zástupcu za dostatočne preukázaný, priamo
vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu aj s prihliadnutím na povahu zápisov
relevantných skutočností vo verejných registroch [napr. § 27 ods. 3 a 4 Obchodného
zákonníka, § 5 ods. 1, § 41 ods. 1 a § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov]. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zistené
majetkové pomery sťažovateľov boli ťažiskovým dôvodom vo všetkých namietaných
uzneseniach krajského súdu v spojení s namietanými uzneseniami okresného súdu, pre ktorý
sťažovateľom neustanovili zástupcu z radov advokátov. Zo znenia § 30 OSP v spojení
s § 138 OSP je zrejmé, že ak účastník nespĺňa čo len jediný dôvod z uvedených zákonných
dôvodov, nemôže mu byť ustanovený zástupca z radov advokátov. Z toho dôvodu
nepreukázanie takých majetkových pomerov účastníkov, ktoré by odôvodňovalo
ustanovenie zástupcu z radov advokátov, samo osebe postačuje pre rozhodnutie o žiadosti
účastníkov podľa § 30 OSP bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať ďalšie zákonné dôvody.
Uvedené zistenie predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný skutkový základ pre
všetky namietané uznesenia krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu, nemá
znaky arbitrárnosti, teda svojvôle a rešpektuje znenie a účel § 30 OSP v spojení s § 138
OSP. Krajský súd vo svojich uzneseniach v spojení s príslušnými uzneseniami okresného
súdu sa pritom v niektorých napadnutých uzneseniach zaoberal aj ďalšími zákonnými
dôvodmi podľa § 30 OSP v spojení s § 138 ods. 1 OSP. Vzhľadom na skutkové zistenia
týkajúce sa majetkových pomerov sťažovateľov je zrejmé, že konajúce súdy (krajský súd
a okresný súd) tieto skutkové zistenia dodatočne odôvodnili v namietaných uzneseniach.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že záver všeobecných súdov o tom, že ustanovenie
právneho zástupcu nie je potrebné na ochranu záujmov sťažovateľov vzhľadom na predmet
konania a na ich postavenie, nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Aj v súvislosti
s touto zákonnou podmienkou všeobecné súdy rešpektovali znenie a účel § 30 OSP, keď
prihliadli na uvedené okolnosti prípadu, pričom zistenia majetkových pomerov treba
považovať za ďalšie dôvody potvrdzujúce správnosť záverov namietaných uznesení
o neustanovení právneho zástupcu sťažovateľom v označených konaniach okresného súdu
a krajského súdu.
V rámci namietaných konaní je faktická situácia taká, že sťažovateľ v konaní
vystupuje ako konateľ a spoločník úpadcu a tiež ako veriteľ úpadcu. Postup všeobecných
súdov, ktoré prihliadli na túto faktickú situáciu, je akceptovateľný, právne závery, ktoré
z tejto skutočnosti vyvodili, sú logické. Sťažovateľ disponuje informáciami týkajúcimi sa
úpadcu aj sťažovateľa ako veriteľa úpadcu, a sú teda predpoklady na to, aby obhajoval svoje
záujmy ako veriteľa úpadcu. Prihliadnutie na faktickú totožnosť konateľa úpadcu
a sťažovateľa ako veriteľa úpadcu osobitne a aj vo vzťahu k predmetu konania je
primeraným odôvodnením, prečo nie je ustanovenie zástupcu potrebné na ochranu záujmov
sťažovateľa, neprieči sa zneniu a účelu tejto zákonnej podmienky, tak ako je vyjadrená
v § 30 ods. 1 OSP.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad § 30 a § 138 OSP krajským súdom a okresným súdom takéto
nedostatky nevykazuje. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, kde
konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96,
Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali možnosť
porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu namietaným postupom
a označenými uzneseniami krajského súdu a mohli byť predmetom preskúmavania
a rozhodovania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu
ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu
a označenými uzneseniami krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovatelia namietali aj porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a porušenie svojho základného práva na
právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na
uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,
že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú
rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných
podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje
procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý
z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02,
V kontexte konania podľa § 30 ods. 1 OSP uplatnenie zásady rovnosti účastníkov
okrem iného znamená, že každý účastník má právo požiadať o ustanovenie zástupcu, súd je
povinný účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a žiadosť
účastníka podľa § 30 ods. 1 OSP prejednať a o nej rozhodnúť.
Základné právo na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sa realizuje za
podmienok ustanovených zákonom, čo okrem iných znamená, že len ten účastník má právo,
aby mu bol ustanovený zástupca–advokát na trovy štátu, ktorý spĺňa zákonom predpísané
podmienky.
Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd a okresný súd sa žiadosťou
sťažovateľov riadnym spôsobom zaoberali, primeraným spôsobom posúdili danosť
zákonných dôvodov a na základe toho o žiadosti sťažovateľov rozhodli. Za týchto okolností
ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného
práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny krajským súdom a skutkovým stavom popísaným
sťažovateľmi, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia uvedených
článkov ústavy a listiny po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na základe uvedeného
ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z podkladov predložených sťažovateľmi je zrejmé, že všeobecné súdy zisťovali
majetkové pomery sťažovateľov zákonom prípustným spôsobom a v rozsahu relevantnom
na rozhodnutie o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. Vo všetkých namietaných konaniach
bola predbežná otázka o dôvodnosti ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľom
právoplatne rozhodnutá, pričom krajský súd sa v namietaných konaniach odvolaniami
sťažovateľov riadnym spôsobom zaoberal a o týchto odvolaniach rozhodol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť
ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
sťažovatelia sa k výzvam na preukázanie svojich majetkových pomerov mali možnosť
vyjadriť a aj sa vyjadrovali vo svojich reakciách na tieto výzvy, čo vyplýva zo zistení
ústavného súdu.
Na základe týchto skutočností ústavný súd uvádza, že nezistil ani príčinnú súvislosť
medzi postupom krajského súdu a jeho napadnutými uzneseniami a sťažovateľmi
namietaným porušením ich základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na
uvedené bolo potrebné ich sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
návrhom sťažovateľov na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie pred
ústavným súdom a ich ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011