Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 250/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja K., ktorou namietali porušenie

svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa Slovenskej

republiky, porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v

konaní pred súdmi podľa , porušenie svojho

základného práva na verejné prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov a v ich

prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky, porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a podľa Listiny základných práv a slobôd,

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami

č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k. -44 z 2. februára 2010, č. k.

-31 z 18. februára 2010, č. k. -29 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 19. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 19. januára 2010, č. k. -13 z 18. februára 2010, č. k.

-32 z 19. januára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -13 z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-12 z 2. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. –13 z 2. februára 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k.

-13 z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 28. apríla 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010 a č. k.

-29 z 19. januára 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. a jeho uzneseniami č. k.

-31 z 15. apríla 2010, č. k. -52 z 15. apríla 2010, č. k.

-39 zo 4. mája 2010, č. k. -38 z 12. apríla 2010, č. k.

-40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010, č. k.

-40 z 11. februára 2010, č. k. -21 z 31. marca 2010, č. k.

-40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k.

-21 z 15. apríla 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k.

-22 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k.

-43 z 15. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k.

-31 z 26. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k.

-20 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k.

-40 z 11. februára 2010, č. k. -21 z 12. apríla 2010, č. k.

-21 z 15. apríla 2010, č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k.

-31 z 13. apríla 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k.

-40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010 a č. k.

-36 z 11. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2010 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. H. K., obaja K. (ďalej len

„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorú doplnili podaniami doručenými

ústavnému súdu 17. júna 2010 a 30. júna 2010. Predmetnou sťažnosťou namietali porušenie

svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o ich osobe podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , porušenie svojho základného práva na právnu pomoc v

konaní pred súdmi podľa , porušenie svojho základného práva na verejné

prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa , porušenie princípu rovnosti

účastníkov v konaní podľa a podľa Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. 30

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami č. k. -23 z 5. februára 2010,

-44 z 2. februára 2010, č. k. -31 z 18. februára 2010,

-29 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-13 z 18. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-13 z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -12 z 2. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, č. k. -13 z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 28. apríla 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010 a č. k. -29 z 19. januára 2010 (ďalej aj

„namietané uznesenia okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami č. k. -31 z 15. apríla 2010, č. k. -52

z 15. apríla 2010, č. k. -39 zo 4. mája 2010, č. k. -38

z 12. apríla 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31

zo 4. mája 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -21

zo 4. mája 2010, č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k. -21

z 31. marca 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31

zo 4. mája 2010, č. k. -21 z 15. apríla 2010, č. k. -21

zo 4. mája 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k. -40

zo 4. marca 2010, č. k. -22 z 12. apríla 2010, č. k. -31

z 13. apríla 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -40

z 25. februára 2010, č. k. -43 z 15. apríla 2010, č. k. -31

z 26. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k. -31

z 26. apríla 2010, č. k. -20 z 12. apríla 2010, č. k. -31

z 13. apríla 2010, č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k. -21

z 12. apríla 2010, č. k. -21 z 15. apríla 2010, č. k. -40

z 11. februára 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k. -40

zo 4. marca 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -31

z 13. apríla 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k. -40

zo 4. marca 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31

zo 4. mája 2010 a č. k. -36 z 11. februára 2010 (ďalej aj „namietané

uznesenia krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že okresný súd uznesením č. k.

-155 z 10. júla 2009 vyhlásil konkurz na majetok obchodnej spoločnosti F., s.

r. o., K. (ďalej len „úpadca“). Sťažovatelia ako veritelia úpadcu prihlásili svoje pohľadávky,

správca konkurznej podstaty tieto pohľadávky poprel, preto sťažovatelia podali okresnému

súdu žaloby o určenie pravosti týchto pohľadávok. V rámci týchto konaní požiadali

sťažovatelia o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), pričom okresný súd svojimi rozhodnutiami týmto žiadostiam

nevyhovel. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľov rozhodnutia okresného súdu

potvrdil svojimi rozhodnutiami ako vecne správne.

Sťažovatelia sa domnievajú, že všeobecné súdy porušili ich základné právo podľa

z dôvodu, že sa najprv nezaoberali tým, či je ustanovenie právneho

zástupcu potrebné na ochranu ich záujmov, ale priamo ich vyzvali, aby preukázali svoje

osobné, majetkové a zárobkové pomery. Následne, po zhromaždení určitých údajov o nich

dospel okresný súd vo svojich rozhodnutiach k záveru, že ustanovenie právneho zástupcu

podľa nie je potrebné na ochranu ich záujmov. Podľa sťažovateľov tento postup

okresného súdu viedol k nedôvodnému a neoprávnenému zisťovaniu ich majetkových

pomerov.

V konaní všeobecných súdov došlo podľa sťažovateľov k neodôvodneným

prieťahom v konaní, pretože vo všetkých konaniach okresný súd skúmal ich majetkové

pomery „po dobu 80 a viac dní“.

Podľa sťažovateľov všeobecné súdy nerešpektovali znenie , čím podľa

sťažovateľov mali porušiť ich základné právo podľa , právo podľa

ods. 1 dohovoru a princíp rovnosti účastníkov konania. Sťažovatelia vyslovili svoj právny

názor, podľa ktorého text v „ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov“

predpokladá takú situáciu „kedy môže súd dospieť k spravodlivému rozhodnutiu veci aj bez

úkonu účastníka, prípadne s jeho iba formálnym úkonom...“. Podľa sťažovateľov v ich

právnej veci nejde o takúto situáciu, pretože „sa budú musieť zúčastniť pojednávaní,

v rámci konaní dokazovať a dôvodiť, to všetko za situácie, že sami nemajú právnické

vzdelanie.

Z o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že ak svoj

zažalovaný nárok neobhája, sú vystavení riziku zaplatenia pokuty vo výške, dôsledky ktorej

môžu byť nielen obrazne likvidačné, ale doslova tragické. ... Pri rozhodovaní o takejto

pokute budú musieť súdu prípadne preukázať, že pri prihlasovaní a žalovaní svojich

pohľadávok postupovali s odbornou starostlivosťou a boli dobromyseľní, čo opäť poukazuje

na potrebu odborných vedomostí ako a s akými dôkazmi a dôvodmi toto súdu preukázať.

Toto je ďalší dôvod, pre ktorý právneho zástupcu nesporne potrebujú...

Správcom uvádzaný dôvod [popretia pohľadávok], je nemožnosť overenia nárokov

s účtovníctvom úpadcu, nakoľko úpadca účtovníctvo neviedol. Zložitosť tohto sporu vidia

sťažovatelia v tom, že správcom uvedený dôvod, je dôvodom tak všeobecného charakteru, že

by mal mať rovnaký vplyv na prihlásené nároky všetkých úpadcových veriteľov. ... Ako

vyplýva z konkurzného spisu... správca nepoprel prihlášky SR-DÚ K., Colný úrad K., S., M.

s. r. o., S. a. s., a mnohé ďalšie. ...

Pokiaľ ide o argument, že Sťažovateľ 1 je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd

nezdôvodnil, prečo konateľ a spoločník úpadcu nemá nárok na právnu pomoc v súdnom

konaní“.

Za porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru považujú sťažovatelia skutočnosť,

že krajský súd „všetky napadnuté uznesenia potvrdil, pričom sa vôbec nezaoberal

a nevysporiadal s námietkami sťažovateľov a iba jednou vetou skonštatoval, že sa

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Takto teda všetky námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní ostali bez zdôvodnenia...

Využitie opravných prostriedkov sťažovateľmi sa minulo účinku, nakoľko sa

neprejavila ich efektivita a účinnosť a proces ich využitia bol odvolacím súdom

formalizovaný, keď žiadnej z námietok sťažovateľov nevenoval žiadnu, ani len okrajovú

pozornosť. ...

,... nehovorí o tom, že žiadateľ nesmie mať žiaden majetok a pre

vyhovenie žiadosti musí byť žiadateľ úplne nemajetný. ...

Samotné skonštatovanie prvostupňového súdu, že zistil, že žiadatelia/sťažovatelia

majetok majú, bez toho aby z tohto zistenia niečo vyvodil, nemôže zakladať záver, že práve

z tohto dôvodu nebolo žiadosti sťažovateľov vyhovené, ak odôvodnenie rozhodnutia

o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu o majetkových pomeroch nehovorí vôbec nič

a naopak, dôvodí výhradne zložitosťou sporu, zamestnaneckým vzťahom Sťažovateľa 1

a majetko-právnym vzťahom Sťažovateľa 1 k osobe úpadcu, so záverom, že vzhľadom na

zložitosť sporu sťažovatelia právneho zástupcu z radov advokátov nepotrebujú.“.

V doplnení sťažnosti z 15. júna 2010 sťažovateľ o svojich majetkových pomeroch

uviedol, že obchodný podiel v spoločnosti A., s. r. o., predal v r. 1995, pričom vykonal

kroky k zosúladeniu právneho stavu so stavom skutočným, avšak spoločnosť na adrese jej

sídla nemožno kontaktovať.

Sťažovateľ poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých uviedli, že

sťažovateľ ako štatutárny orgán úpadcu neviedol účtovníctvo a mal porušiť ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a ako štatutár konal

nezákonne.

„Odvolací súd tieto skutočnosti neskúmal, nakoľko jeho evidentnou snahou bolo

najmä zaútočiť na Sťažovateľa, bez ohľadu na objektívnu pravdu a skutkový stav.

... správcu aj konkurzný súd písomne vyrozumel, že účtovníctvo bolo úpadcovi odňaté

za pomoci ozbrojenej sily správkyňou KP iného úpadcu v konaní , dňa 5. 10.

2000, s vedomím a súhlasom konkurzného súdu a toto účtovníctvo bolo správkyňou

následne zničené, aj napriek márnym výzvam spoločnosti F. s. r. o. ...

Sťažovateľ opakovane namieta, že záver súdu o jeho neplnení si povinností konateľa

úpadcu je ničím nepodložený, arbitrárny, nepravdivý...

Súd uvádza, že v súlade s ust. Sťažovateľ žiadnym právne relevantným

spôsobom neodôvodnil svoju žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.

hovorí o povinnosti žiadateľa požiadať, nehovorí o povinnosti svoju

žiadosť zdôvodniť ihneď pri predložení žiadosti. ...

Odvolací súd ničím neodôvodnil, prečo považuje uvedené dôvody ako potreba

účinného a efektívneho bránenia práv, nedostatok finančných prostriedkov na zaplatenia

advokáta, za irelevantné, ak súdna prax považuje práve tieto dôvody za významné pre

rozhodnutie o takejto žiadosti. ...

Sťažovateľ označil zdroj dôkazov ním tvrdených skutočností (súdne konania).

Odvolací súd tieto dôkazy nevykonal, ich nevykonanie ničím nezdôvodnil...

Odvolací súd porušil právo Sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní a právo na

spravodlivé prejednanie jeho veci. § a 138(1) nerozlišujú účastníka konania podľa

jeho inteligenčných a vzdelanostných schopností.“

V doplnení sťažnosti z 25. júna 2010 sťažovateľ poukázal na to, že obchodná

spoločnosť A., s. r. o., de facto neexistuje. Záver krajského súdu o tom, že dôsledky

podnikateľského rizika nemožno prenášať na štát, považuje sťažovateľ za svojvoľný výklad

, pričom poukázal na prácu «JUDr. Edmund Horváth – seminár „Súdne poplatky

a trovy konania“, organizovaný Justičnou akadémiou, B. Bystrica, 4. marca 2009...»

Predmetný dokument obsahuje analýzu relevantných článkov , , rozhodnutí

ústavného súdu, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že v odvolaniach proti rozhodnutiam okresného súdu

požiadal o ustanovenie zástupcu podľa , pričom krajský súd o týchto žiadostiach

nerozhodol.

V tomto doplnení sťažnosti ďalej sťažovateľ zhrnul rozhodnutia okresného súdu

a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým jeho sťažnosť smeruje.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

„... vyslovil porušenie ich základných práv, ľudských práv a základných slobôd... tak,

ako ich... uviedli v... sťažnosti...

... aby zrušil všetky uznesenia Okresného súdu... a... uznesenia odvolacieho súdu...

... aby... priznal náhradu nemajetkovej ujmy... SPOLU: 9 800,- €...“.

Sťažovatelia v sťažnosti požiadali o ustanovenie zástupcu z radov advokátov

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom

okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a k jeho uzneseniam č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-44 z 2. februára 2010, č. k. -31 z 18. februára 2010, č. k.

-29 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-13 z 18. februára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-13 z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010,

sp. zn. z 28. apríla 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 2. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k.

-32 z 20. januára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, sp. zn.

z 28. apríla 2010, č. k. -12 z 2. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010,

sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k.

32 Cbi/12/2009–13 z 2. februára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010,

sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010,

sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010,

sp. zn. z 28. apríla 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-32 z 21. januára 2010, č. k. -13 z 28. apríla 2010, č. k.

-13 z 28. apríla 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010 a č. k. -29 z 19. januára 2010

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovatelia môžu

domôcť využitím im dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí ústavný súd takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je z tohto dôvodu vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených

námietkach porušenia ich základných práv napadnutými postupmi a rozhodnutiami

okresného súdu, ktorými okresný súd zamietol žiadosti sťažovateľov o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa

domáhali podaním odvolania proti namietaným rozhodnutiam okresného súdu. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti postupu a namietaným

rozhodnutiam okresného súdu o neustanovení zástupcu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci podľa prvej vety .

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom

krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a k jeho uzneseniam

č. k. -31 z 15. apríla 2010, č. k. -52 z 15. apríla 2010,

č. k. -39 zo 4. mája 2010, č. k. -38 z 12. apríla 2010,

č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010,

č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010,

č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k. -21 z 31. marca 2010,

č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010,

č. k. -21 z 15. apríla 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010,

č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010,

č. k. -22 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010,

č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010,

č. k. -43 z 15. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010,

č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010,

č. k. -20 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010,

č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k. -21 z 12. apríla 2010,

č. k. -21 z 15. apríla 2010, č. k. -40 z 11. februára 2010,

č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010,

č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010,

č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010,

č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010

a č. k. -36 z 11. februára 2010

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

môže ísť v prípadoch, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo označeným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 3, , a , porušenie princípu rovnosti

účastníkov v konaní podľa a podľa listiny, porušenie

svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutiami krajského súdu.

Pokiaľ ide o uznesenia č. k. -39 zo 4. mája 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010, č. k.

-40 z 11. februára 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k.

-21 zo 4. mája 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k.

-40 z 11. februára 2010, č. k. -40 z 11. februára 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010, č. k.

-31 z 15. apríla 2010, č. k. -52 z 15. apríla 2010, č. k.

-40 z 25. februára 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k.

-21 z 15. apríla 2010, č. k. -40 z 25. februára 2010, č. k.

-43 z 15. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k.

-31 z 26. apríla 2010, č. k. -31 z 26. apríla 2010, č. k.

-21 z 15. apríla 2010 a č. k. -40 z 25. februára 2010,

krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia označených rozhodnutí uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za

potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pomery účastníka konania žalobcu riadne zistil

a následne právne správne vyhodnotil.“

Toto odôvodnenie je v zásade totožné s odôvodnením uznesenia krajského súdu č. k.

-36 z 11. februára 2010, ktoré sa výlučne týka sťažovateľky.

Pokiaľ ide o uznesenia č. k. -39 zo 4. mája 2010, č. k.

-31, zo 4. mája 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -21 zo 4. mája 2010, č. k.

-31 zo 4. mája 2010, č. k. -31 zo 4. mája 2010 a č. k.

-31 zo 4. mája 2010, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

označených uznesení poukázal aj na povahu zápisu údajov v obchodnom registri a tiež na

zodpovednosť podnikateľov, čo sa týka nepriaznivých dôsledkov ich podnikania, pričom

uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého [prvostupňového] rozhodnutia považuje

odvolací súd za potrebné uviesť, že podľa , zapísané

údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Uvedené údaje sú záväzné aj

pre súd a nie je preto vecou súdu zosúlaďovať údaje, ako sa to nesprávne domnieva

žalobca.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dôsledky podnikateľského rizika nie

je možné prenášať na štát, ktorý by znášal náklady právneho zastupovania, pretože

uvedeným postupom by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom

úspešným.

V prípade úspechu v spore súd prizná žalobcovi náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.“

Pokiaľ ide o uznesenia č. k. -38 z 12. apríla 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -21 z 31. marca 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -22 z 12. apríla 2010, č. k.

-31 z 13. apríla 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k.

-20 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k.

-21 z 12. apríla 2010, č. k. -31 z 13. apríla 2010, č. k.

-40 zo 4. marca 2010, č. k. -40 zo 4. marca 2010, č. k.

-31 z 13. apríla 2010 a č. k. -40 zo 4. marca 2010, krajský

súd ako odvolací súd na zdôraznenie správnosti uznesení okresného súdu podrobne skúmal

všetky zákonné podmienky podľa a na ustanovenie zástupcu

z radov advokátov, aplikoval ich na sťažovateľa a uviedol:

„Aj podľa záveru odvolacieho súdu majetkové a zárobkové pomery žalobcu

oslobodenie od súdneho poplatku neodôvodňujú, a preto nespĺňa prvú zákonom stanovenú

podmienku vo vyššie cit. zák. ust. . Žalobca nespĺňa ani druhú podmienku

tohto zákonného ustanovenia, pretože tento v konkurznom konaní postupoval nezákonne

vzhľadom na to, že si nesplnil ako štatutár úpadcu povinnosti uvedené v § 73 ods. 2 a § 74

ods. 1 .. spočívajúce v tom, že neodovzdal správcovi konkurznej

podstaty doklady týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu (účtovníctvo). Nie je možné

akceptovať, že na jednej strane si neplní povinnosti žalobca ako štatutár úpadcu v zmysle

a na strane druhej podáva žaloby už v postavení veriteľa proti správcovi konkurznej

podstaty, ktorý poprel jeho prihlásenú pohľadávku z dôvodu, že nemal k dispozícii všetky

potrebné doklady práve v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalobcu v postavení úpadcu.

Z takéhoto konania žalobcu je možné vyvodiť záver, že ide o zrejmé bezúspešne

uplatňovanie alebo bránenie práva.

Čo sa týka druhej časti zákonnej podmienky, uvedenej v ustanovení

spočívajúcej v potrebe zástupcu z radov advokátov na ochranu záujmov žalobcu, je

potrebné poukázať na to, že tento žiadnym právne relevantným spôsobom neodôvodnil svoju

žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, v čom vidí nevyhnutnosť a potrebu

ustanovenia zástupcu a ako by sa sťažilo uplatnenie jeho práv pred súdom, bez vyhovenia

takého návrhu. Žalobca v návrhu na začatie konania, ako aj v ďalších veciach uviedol svoj

akademický titul (Ing.) a pokiaľ neexistujú iné ďalšie dôležité okolnosti, doposiaľ

neuvádzané, ktoré by boli potrebné na ochranu jeho záujmov, nie je potrebné mu

ustanovovať zástupcu z radov advokátov. Odvolací súd neprihliadol na argumentáciu

žalobcu v jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, že v iných veciach pred

okresným súdom prípadne krajským súdom a dokonca aj Ústavným súdom SR bolo jeho

žiadosti vyhovené, pretože každú jednu takúto vec je potrebné posudzovať individuálne

so zreteľom k citovanému zákonnému ustanoveniu “

Krajský súd potvrdil uznesenia okresného súdu podľa ako vecne správne,

vo svojich uzneseniach sa odvoláva na dôvody, ktoré vo svojich uzneseniach uviedol

okresný súd. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie

rozhodnutí okresného súdu.

Krajský súd vo svojich uzneseniach poukazuje na to, že okresné súdy zisťovali

pomery sťažovateľov na účely rozhodnutia o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. V tejto

súvislosti okresné súdy vo všetkých namietaných uzneseniach týkajúcich sa sťažovateľa

uviedli:

„Majetkové pomery žalobcu súd preskúmal z týchto dokladov: Potvrdenie

o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, Výpisom zo Zoznamu vozidiel žalobcu

vedenom na Dopravnom inšpektoráte v K., Výpisom z listov vlastníctva, Výpisom

z obchodného registra, Oznámenia zo S.

Súd zistil, že žalobca je držiteľom motorového vozidla značky OPEL, s uvedením

blokácie od 10.7.2002.

Súd zistil, že žalobca je jediným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste

vlastníctva č. 19, okres: K., obec: K., katastrálne územie: Š., a to rodinného domu súpisné

č. 280, na parcele č. 37 o výmere 497 m2 a záhrady o výmere 426m2 na parcele č. 38. V

časti C: Ťarchy je zápis svedčiaci v prospech Štátnej sporiteľni v K. R III 12/66-11/66.

Žalobca na základe listu vlastníctva č. 1353. okres: K., obec: K., katastrálne územie: Č.

spolu s manželkou Ing. H. K. sú spoluvlastníkmi v podiele 1/20 zastavaných plôch a nádvorí

celkom o výmere 521m2 na parcele číslo 1581, pričom časť C: Ťarchy je bez zápisu.

Súd zistil, že žalobca je spoločníkom v obchodných spoločnostiach:

1.) K. spol. s r. o. Košice, so sídlom K., s výškou vkladu 3.983,27 EUR (120.000,-

Sk), pričom na majetok bol uznesením Krajského súdu dňa 3.8.1998, č. k. -6

vyhlásený konkurz,

2.) F., s. r. o., so sídlom K., s výškou vkladu 6.638,79 EUR (200.000,- Sk), pričom na

majetok spoločnosti bol uznesením Okresného súdu Košice I, č. k. zo dňa 10.

7. 2009 vyhlásený konkurz,

3.) A. s. r. o., so sídlom P., s výškou vkladu 1.128,59 EUR (34.000,- Sk) s rozsahom

splatenia vo výške 663,88 EUR (20.000,- Sk).

Z oznámenia S. súd zistil, že žalobca je vedený ako zamestnanec od 1.2.1999 v

spoločnosti F., s. r. o.,... a nepoberá dávky dôchodkového, nemocenského poistenia ani

dávky v nezamestnanosti.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. -29 z 19. januára 2010, ktoré sa týka

len sťažovateľky, je zrejmé, že okresný súd zisťoval aj majetkové pomery sťažovateľky,

pričom zistil, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností na LV č. 1137,

spoluvlastníčkou spolu so sťažovateľom nehnuteľností na LV. č. 1242 a č. 1353 a tiež

spoločníčkou v obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o., K.

V uzneseniach č. k. -31 z 18. februára 2010 a č. k. -13

z 18. februára 2010 okresný súd uviedol:

„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný

majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. ..., ako aj

vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník

konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “

V uzneseniach č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k. -32

z 19. januára 2010, č. k. -32 z 19. januára 2010, č. k. -32

z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k. -32

z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k. -32

z 20. januára 2010, č. k. -32 z 20. januára 2010, č. k. -32

z 21. januára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010, č. k. -32

z 21. januára 2010, č. k. -32 z 21. januára 2010 a č. k. -32

z 21. januára 2010 okresný súd uviedol:

„Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu... súd je toho názoru, že účastník konania

nemusí byť nutne zastúpený zástupcom - advokátom. V rámci incidenčných žalôb totiž súd

posudzuje nárok žalobcu z dôvodu jeho popretia správcom konkurznej podstaty

v konkurznom konaní - č. k. , kde bol správca konkurznej podstaty zo zákona

povinný s odbornou starostlivosťou porovnať prihlásenú pohľadávku s účtovnou a inou

dokumentáciou úpadcu a zoznamom záväzkov úpadcu. Správca pritom prihliada aj na

vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Správca KP v danom prípade

poprel pohľadávku žalobcu z dôvodu, že nemal k dispozícii účtovnú evidenciu úpadcu a ani

iné relevantné doklady úpadcu.

Z uvedených dôvodov súd nepovažuje predmet tohto sporu za tak obtiažny, aby súd

musel žalobcovi ustanoviť zástupcu z radov advokátov a preto žiadosti žalobcu nevyhovel.“

Okresný súd v uzneseniach č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-29 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010, č. k.

-23 z 5. februára 2010, č. k. -23 z 5. februára 2010 a č. k.

-23 z 5. februára 2010 uviedol:

„Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný

majetok a je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. 31/Cbi... , ako aj

vzhľadom na to, že je konateľom a spoločníkom úpadcu, súd je toho názoru, že účastník

konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom z radov advokátov... “

V uzneseniach č. k. -44 z 2. februára 2010, č. k. -13

z 2. februára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k. -13

z 2. februára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010, č. k. -12

z 2. februára 2010, č. k. -13 z 2. februára 2010 a č. k. –13

z 2. februára 2010 okresný súd uviedol:

„Žalobca súdu oznámil, že obchodný podiel v spoločnosti A. s. r. o.,... predal

spoločníkovi P. L. Z vyjadrenia spoločníka P. L., súd zistil, že on neodkúpil obchodný

podiel žalobcu.

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ku dňu rozhodovania má nehnuteľný

majetok bez ťárch, je spoločníkom v spoločnosti A. s. r. o., čiže je vlastníkom obchodného

podielu v danej spoločnosti.

Vzhľadom na predmet a obtiažnosť sporu vedeného pod sp. zn. ..., súd je toho

názoru, že účastník konania nemusí byť nutne zastúpený zástupcom – advokátom... “

3. Závery

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, pričom tvrdia, že namietaným postupom a označenými

uzneseniami krajského súdu boli porušené ich základné práva podľa čl. 19 ods.3, čl. 46

ods. 1, a , bol porušený princíp rovnosti účastníkov v konaní

podľa a podľa listiny a boli porušené ich práva podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Z uznesení krajského súdu je zrejmé, že súdy skúmali to, či sťažovatelia splnili

všetky zákonné predpoklady podľa v spojení s pre

ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Podľa účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na

jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu

podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd

účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať,

že spĺňa predpoklady na ustanovenie zástupcu, teda najmä to, že jeho pomery odôvodňujú

oslobodenie od súdnych poplatkov, a musí súdu poskytnúť také podklady, prípadne takú

súčinnosť, na základe ktorých môže súd urobiť záver, či v jeho prípade nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva a či ustanovenie zástupcu je potrebné na

ochranu jeho záujmov. Navrhovateľ v konaní podľa je povinný označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (, ) a je povinný

k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva ( ). Tento účastník

je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý od skutkových zistení z ním

navrhnutých a súdom vykonaných dôkazov. Ak dostatočne nepreukáže svoje tvrdenia o

tom, že spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov (neunesie dôkazné

bremeno), súd jeho návrh na ustanovenie zástupcu zamietne (resp. tomuto návrhu

nevyhovie).

Z odôvodnenia namietaných uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami

okresného súdu vyplýva, že hlavným dôvodom, prečo neustanovili sťažovateľom zástupcu

z radov advokátov, boli ich majetkové pomery. Z uznesení všeobecných súdov vyplýva, že

sťažovateľ aj sťažovateľka sú okrem iných výlučnými vlastníkmi, prípadne spoluvlastníkmi

rodinného domu, ale aj iných nehnuteľností (napr. záhradná chata), ktoré zjavne neslúžia na

ich trvalé bývanie. Okrem toho všeobecné súdy vychádzali zo zistenia, že sťažovateľ je

spoločníkom v troch obchodných spoločnostiach, sťažovateľka v jednej obchodnej

spoločnosti. Okresný súd v konaniach sp. zn. „32 Cbi“ poukázal na to, že sťažovateľ

dostatočným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že predal svoj obchodný podiel

v obchodnej spoločnosti A., s. r. o. Ďalším dôvodom na neustanovenie zástupcu bolo

postavenie sťažovateľa, ktorý je konateľom a spoločníkom úpadcu, a tiež predmet

a obťažnosť sporu.

Z týchto skutočností je teda zrejmé, že okresný súd a krajský súd ako odvolací súd

prerokovali návrh sťažovateľov na ustanovenie zástupcu, poskytli im možnosť preukázať,

že spĺňajú zákonné predpoklady na ustanovenie zástupcu podľa . Na základe

zistených skutočností dospeli k záveru, že pomery sťažovateľov neodôvodňujú ustanovenie

zástupcu a vzhľadom na predmet konania a postavenie sťažovateľov ustanovenie zástupcu

nie je potrebné na ochranu ich záujmov.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu

v napadnutých konaniach a označených uzneseniach v spojení s postupom okresného súdu

pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľov na ustanovenie zástupcu z radov advokátov

nesignalizuje svojvoľnosť teda arbitrárnosť ani rozpor s procesnoprávnymi predpismi (napr.

, , ) a krajský súd v spojení s okresným súdom svoje

závery primerane odôvodnili.

Ústavný súd považuje záver všeobecných súdov o tom, že majetkové pomery

sťažovateľov neodôvodňujú ustanovenie zástupcu za dostatočne preukázaný, priamo

vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu aj s prihliadnutím na povahu zápisov

relevantných skutočností vo verejných registroch [napr. § 27 ods. 3 a 4 Obchodného

zákonníka, , a a o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov]. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zistené

majetkové pomery sťažovateľov boli ťažiskovým dôvodom vo všetkých namietaných

uzneseniach krajského súdu v spojení s namietanými uzneseniami okresného súdu, pre ktorý

sťažovateľom neustanovili zástupcu z radov advokátov. Zo znenia v spojení

s je zrejmé, že ak účastník nespĺňa čo len jediný dôvod z uvedených zákonných

dôvodov, nemôže mu byť ustanovený zástupca z radov advokátov. Z toho dôvodu

nepreukázanie takých majetkových pomerov účastníkov, ktoré by odôvodňovalo

ustanovenie zástupcu z radov advokátov, samo osebe postačuje pre rozhodnutie o žiadosti

účastníkov podľa bez toho, aby bolo nevyhnutné skúmať ďalšie zákonné dôvody.

Uvedené zistenie predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočný skutkový základ pre

všetky namietané uznesenia krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu, nemá

znaky arbitrárnosti, teda svojvôle a rešpektuje znenie a účel v spojení s

. Krajský súd vo svojich uzneseniach v spojení s príslušnými uzneseniami okresného

súdu sa pritom v niektorých napadnutých uzneseniach zaoberal aj ďalšími zákonnými

dôvodmi podľa v spojení s . Vzhľadom na skutkové zistenia

týkajúce sa majetkových pomerov sťažovateľov je zrejmé, že konajúce súdy (krajský súd

a okresný súd) tieto skutkové zistenia dodatočne odôvodnili v namietaných uzneseniach.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že záver všeobecných súdov o tom, že ustanovenie

právneho zástupcu nie je potrebné na ochranu záujmov sťažovateľov vzhľadom na predmet

konania a na ich postavenie, nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Aj v súvislosti

s touto zákonnou podmienkou všeobecné súdy rešpektovali znenie a účel , keď

prihliadli na uvedené okolnosti prípadu, pričom zistenia majetkových pomerov treba

považovať za ďalšie dôvody potvrdzujúce správnosť záverov namietaných uznesení

o neustanovení právneho zástupcu sťažovateľom v označených konaniach okresného súdu

a krajského súdu.

V rámci namietaných konaní je faktická situácia taká, že sťažovateľ v konaní

vystupuje ako konateľ a spoločník úpadcu a tiež ako veriteľ úpadcu. Postup všeobecných

súdov, ktoré prihliadli na túto faktickú situáciu, je akceptovateľný, právne závery, ktoré

z tejto skutočnosti vyvodili, sú logické. Sťažovateľ disponuje informáciami týkajúcimi sa

úpadcu aj sťažovateľa ako veriteľa úpadcu, a sú teda predpoklady na to, aby obhajoval svoje

záujmy ako veriteľa úpadcu. Prihliadnutie na faktickú totožnosť konateľa úpadcu

a sťažovateľa ako veriteľa úpadcu osobitne a aj vo vzťahu k predmetu konania je

primeraným odôvodnením, prečo nie je ustanovenie zástupcu potrebné na ochranu záujmov

sťažovateľa, neprieči sa zneniu a účelu tejto zákonnej podmienky, tak ako je vyjadrená

v .

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad a krajským súdom a okresným súdom takéto

nedostatky nevykazuje. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, kde

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (,

).

Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali možnosť

porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu namietaným postupom

a označenými uzneseniami krajského súdu a mohli byť predmetom preskúmavania

a rozhodovania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu

ochranu vyplývajúce z a právo podľa dohovoru neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m.

, ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdu

a označenými uzneseniami krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovatelia namietali aj porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa

a podľa listiny a porušenie svojho základného práva na

právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa .

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na

uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom,

že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

).

V kontexte konania podľa uplatnenie zásady rovnosti účastníkov

okrem iného znamená, že každý účastník má právo požiadať o ustanovenie zástupcu, súd je

povinný účastníkovi poskytnúť primeranú možnosť na preukázanie svojich tvrdení a žiadosť

účastníka podľa prejednať a o nej rozhodnúť.

Základné právo na právnu pomoc v konaní podľa sa realizuje za

podmienok ustanovených zákonom, čo okrem iných znamená, že len ten účastník má právo,

aby mu bol ustanovený zástupca–advokát na trovy štátu, ktorý spĺňa zákonom predpísané

podmienky.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd a okresný súd sa žiadosťou

sťažovateľov riadnym spôsobom zaoberali, primeraným spôsobom posúdili danosť

zákonných dôvodov a na základe toho o žiadosti sťažovateľov rozhodli. Za týchto okolností

ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného

práva podľa a princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa

a podľa listiny krajským súdom a skutkovým stavom popísaným

sťažovateľmi, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia uvedených

článkov a listiny po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na základe uvedeného

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z podkladov predložených sťažovateľmi je zrejmé, že všeobecné súdy zisťovali

majetkové pomery sťažovateľov zákonom prípustným spôsobom a v rozsahu relevantnom

na rozhodnutie o ich žiadosti o ustanovenie zástupcu. Vo všetkých namietaných konaniach

bola predbežná otázka o dôvodnosti ustanovenia právneho zástupcu sťažovateľom

právoplatne rozhodnutá, pričom krajský súd sa v namietaných konaniach odvolaniami

sťažovateľov riadnym spôsobom zaoberal a o týchto odvolaniach rozhodol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

vrátane základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. , ,

).

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa , ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

sťažovatelia sa k výzvam na preukázanie svojich majetkových pomerov mali možnosť

vyjadriť a aj sa vyjadrovali vo svojich reakciách na tieto výzvy, čo vyplýva zo zistení

ústavného súdu.

Na základe týchto skutočností ústavný súd uvádza, že nezistil ani príčinnú súvislosť

medzi postupom krajského súdu a jeho napadnutými uzneseniami a sťažovateľmi

namietaným porušením ich základných práv podľa a

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Vzhľadom na

uvedené bolo potrebné ich sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

návrhom sťažovateľov na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na konanie pred

ústavným súdom a ich ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011