Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 256/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. mája 2010 a sp. zn. z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 26. mája 2010 a sp. zn. z 30. marca

2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 16. decembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver E. R., P. (ďalej len

„dlžník“), v sume 597,49 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť v desiatich

mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že

splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v prípade, že dlžník

neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu.

Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal

okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 3. apríla 2004

pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal 6. augusta 2004 nútený výkon

rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 okresný

súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd uznesením sp. zn. z 26.

mája 2010 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Okresný súd následne uznesením sp. zn. z 22. novembra 2010 exekučné

konanie zastavil. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 16 CoE

65/2011 z 30. marca 2011 tak, že predmetné prvostupňové uznesenie okresného súdu

potvrdil ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutými uzneseniami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu, vytkla

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného

konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok

nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil

konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom

pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť

sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení

exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším

porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia

predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle

účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov

najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na

vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové

dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za

neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za

neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť

zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím

sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojími rozhodnutiami zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na

spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné

konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 11. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 11. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2010

nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému

súdu doručená 20. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú v časti namietajúcej

porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2010 pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

II.B.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. marca 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. novembra 2010 o zastavení konania,

odôvodnil takto: „Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn.

EX 3027/2004 pre súdneho exekútora vydal exekučný súd 06. 08. 2004 exekúcia bola

vedená na vymoženie istiny 32.000,- Sk s príslušenstvom a trov exekúcie.

Krajský súd vec posúdil a zistil, že exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie

potom, ako rozhodol o neprípustnosti exekúcie uznesením č. k. -16 zo dňa

11. 02. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Do svojho rozhodnutia premietol všetky

dôležité skutkové a procesné okolnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia a na

ktoré krajský súd poukazuje. Dôvody pre zastavenie exekúcie súd vo svojom rozhodnutí

vysvetlil vecne správne a v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. Exekučný súd

rozhodol o neprípustnosti exekúcie peňažnej pohľadávky, lebo jej splneniu bránili zákonné

prekážky. Súd bol povinný na zákonné prekážky prihliadnuť tak, aby rozhodnutím neodňal

účastníkom možnosť konať pred súdom a aby exekúcia bola zastavená, keď jej

pokračovaniu bránia zákonné dôvody.

V exekučnom konaní má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých

Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť o zastavení exekučného konania, ktorému

predchádza vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nezakladá procesnú prekážku, pretože exekučný súd by nemohol konať o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a exekúciu zastaviť, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bola exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňal, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že

krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu

vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. z 22. novembra 2010, ktorý svoje

rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom

v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého

„Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd

uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. z 30. marca 2011

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením sp. zn. z 30. marca 2011

potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. novembra 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 11. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na

ďalšie konanie

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2011 (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež

s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa ) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej

sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (,

).

II.B.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 30. marca 2011 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2010 dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich

obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. marca 2011 a právom podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti

zjavne neopodstatnená podľa a ústavný súd ju z toho

dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011