Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 256/2011
PDF · 216.05 KB
No categories available
I. ÚS 256/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 143/2010
z 26. mája 2010 a sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 12 CoE 143/2010 z 26. mája 2010 a sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca
2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 16. decembra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver E. R., P. (ďalej len
„dlžník“), v sume 597,49 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť v desiatich
mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že
splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v prípade, že dlžník
neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu.
Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal
okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 3. apríla 2004
pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal 6. augusta 2004 nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. 11 Er 919/2004 z 11. februára 2010 okresný
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE 143/2010 z 26.
mája 2010 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 919/2004 z 22. novembra 2010 exekučné
konanie zastavil. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 16 CoE
65/2011 z 30. marca 2011 tak, že predmetné prvostupňové uznesenie okresného súdu
potvrdil ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutými uzneseniami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu, vytkla
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu
exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného
konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok
nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil
konanie na vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom
pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení
exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším
porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia
predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za
neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojími rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na
spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné
konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 143/2010
z 26. mája 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 143/2010
z 26. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 919/2004
z 11. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 919/2004 z 11. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 143/2010 z 26. mája 2010
nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 20. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí
lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú v časti namietajúcej
porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 143/2010 z 26. mája 2010 pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
II.B.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 919/2004 z 22. novembra 2010 o zastavení konania,
odôvodnil takto: „Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn.
EX 3027/2004 pre súdneho exekútora vydal exekučný súd 06. 08. 2004 exekúcia bola
vedená na vymoženie istiny 32.000,- Sk s príslušenstvom a trov exekúcie.
Krajský súd vec posúdil a zistil, že exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie
potom, ako rozhodol o neprípustnosti exekúcie uznesením č. k. 11Er/919/2004-16 zo dňa
11. 02. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Do svojho rozhodnutia premietol všetky
dôležité skutkové a procesné okolnosti, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozhodnutia a na
ktoré krajský súd poukazuje. Dôvody pre zastavenie exekúcie súd vo svojom rozhodnutí
vysvetlil vecne správne a v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. Exekučný súd
rozhodol o neprípustnosti exekúcie peňažnej pohľadávky, lebo jej splneniu bránili zákonné
prekážky. Súd bol povinný na zákonné prekážky prihliadnuť tak, aby rozhodnutím neodňal
účastníkom možnosť konať pred súdom a aby exekúcia bola zastavená, keď jej
pokračovaniu bránia zákonné dôvody.
V exekučnom konaní má súd postupovať z úradnej moci v prípadoch, v ktorých
Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť o zastavení exekučného konania, ktorému
predchádza vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nezakladá procesnú prekážku, pretože exekučný súd by nemohol konať o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a exekúciu zastaviť, čo by bolo v rozpore so zmyslom právnej úpravy. Súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bola exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňal, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“
Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 11 Er 919/2004 z 22. novembra 2010, ktorý svoje
rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom
v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého
„Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd
uznesením sp. zn. 11 Er 919/2004 z 11. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 12 CoE 143/2010 z 30. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,
ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako
účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď uznesením sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 919/2004 z 22. novembra 2010 o zastavení
exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 919/2004
z 11. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 143/2010
z 30. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 65/2011
z 30. marca 2011 (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež
s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na
úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej
sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (I. ÚS 471/2010,
II.B.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoE 65/2011
z 30. marca 2011 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 11 Er 919/2004
z 22. novembra 2010 dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich
obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE 65/2011 z 30. marca 2011 a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti
zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho
dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011