Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 65/2011
PDF · 190.41 KB
No categories available
I. ÚS 65/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14 CoE 287/2010-26 z 26. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 14 CoE 287/2010-26 z 26. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 8. februára 2005 (ďalej len „zmluva“) s M. H., H. (ďalej len „dlžník“), mu
sťažovateľka poskytla úver v sume 7 999,96 Sk (265,55 €), ktorý spolu s ďalšími
poplatkami jej bol povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
určený v zmluve, je oprávnený v prípade, ak si dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy,
okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu, ktorá má povahu exekučného
titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa
stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 2. októbra
2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal jeho splnomocnený
zástupca určený v zmluve. Následne bol 22. decembra 2005 podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) začal 7. marca 2006 nútený výkon
rozhodnutia. V priebehu exekučného konania súdny exekútor podal 10. júna 2010
okresnému súdu podnet na vyhlásenie vedenej exekúcie za neprípustnú a požiadal o jej
zastavenie. Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 246/2006-13 z 11. júna 2010 vyhlásil
exekúciu vedenú proti dlžníkovi za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení. Krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako
vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „Okresný súd z podnetu exekútora zahájil
konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto
konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako
v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou
hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.“
Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu uviedla: „... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred
vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného... okresný súd a krajský súd svojím
rozhodnutím zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj
ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...“ V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
14CoE/287/2010-26 zo dňa 26. 10. 2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE/287/2010-26 zo dňa
26. 10. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 263,2 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 51,08 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,
advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich
ustanovení ústavy možno konštatovať, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...“ a na podporu svojho záveru o porušení označeného práva uviedla
argumentáciu citovanú v časti I tohto uznesenia.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V rozsahu sťažovateľkou namietaných porušení ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu neposkytujú
všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať
za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.
Z obsahu sťažnosti v posudzovanej časti a k nej pripojených príloh vyplýva, že
v danom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky
právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme
všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacími
dôvodmi podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa
uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda
okresný súd v exekučnej veci podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytol
účastníkovi/účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani
nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie...“,
a navyše súdy neoboznámili účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi, „táto
skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania
o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové
dôkazy“, potom exekučný súd (teda aj krajský súd napadnutým uznesením) odňali
sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii o danosti právomoci ústavného súdu na
prerokovanie tejto sťažnosti uviedla, že v zmysle § 238 ods. 5 OSP podľa nej nie je
prípustné dovolanie proti napadnutému uzneseniu z dôvodu hodnoty konania (ktorú podľa
nej predstavuje v exekučnom konaní vymáhaná istina 265,55 €), túto argumentáciu ústavný
súd neakceptoval. Podľa názoru ústavného súdu neprípustnosť dovolania ustanovená
v § 238 ods. 5 OSP podľa kritéria hodnoty sporu nie je možné vzťahovať na exekučné
konania a v nich vydané rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení exekúcie, pretože
rozhodnutia tohto charakteru nie sú rozhodnutiami súdov, ktorými sa konštituuje či
deklaruje existencia či neexistencia samotného hmotnoprávneho nároku účastníka konania
spočívajúceho v peňažnom plnení.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie
nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosť
aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie) by musel
ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo už uvedené,
pretože sťažovateľka nosné dôvody ňou použité v konaní pred ústavným súdom
netvrdila/nepoužila v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému uzneseniu
o zastavení exekučného konania. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04)
ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť
podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená
právomoc ústavného súdu.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľka v ňou podanom odvolaní proti
uzneseniu prvostupňového súdu vôbec nenamietala porušenie jej práva konať pred súdom,
pričom práve v porušení uvedeného procesného práva videla porušenie ústavnoprávnych
princípov súdneho konania a porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na
to nie je akceptovateľná argumentácia sťažovateľky pre danosť právomoci ústavného súdu,
v ktorej uvádza, že „povaha konania pred ústavným súdom a odvolacom/dovolacom
konaním pred všeobecnými súdmi sa líši z hľadiska povahy porušovaných práv, kedy pred
ústavným súdom sa namieta porušenie ústavných práv, v odvolacom konaní procesných
práv podľa príslušných procesných predpisov, ktoré môžu svojou striktnou realizáciou
výrazne obmedziť ústavné práva, tak ako sa to stalo v tomto prípade“. Ústavný súd v súlade
so svojou judikatúrou zdôrazňuje, že úlohou všeobecného súdu pri jeho rozhodovacej
činnosti nie je len ochrana zákonnosti, ako sa domnieva sťažovateľka, ale aj ochrana
ústavnosti.
Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo 1641996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
pričom v sťažnosti argumentovala tak, ako to je citované v časti I tohto uznesenia.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so
všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím
postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia
Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším
súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2011