Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 65/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -26 z 26. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -26 z 26. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 8. februára 2005 (ďalej len „zmluva“) s M. H., H. (ďalej len „dlžník“), mu

sťažovateľka poskytla úver v sume 7 999,96 Sk (265,55 €), ktorý spolu s ďalšími

poplatkami jej bol povinný vrátiť v 10 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo

účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,

určený v zmluve, je oprávnený v prípade, ak si dlžník neplní svoje povinnosti zo zmluvy,

okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní jeho dlhu, ktorá má povahu exekučného

titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa

stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 2. októbra

2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú za dlžníka podpísal jeho splnomocnený

zástupca určený v zmluve. Následne bol 22. decembra 2005 podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) začal 7. marca 2006 nútený výkon

rozhodnutia. V priebehu exekučného konania súdny exekútor podal 10. júna 2010

okresnému súdu podnet na vyhlásenie vedenej exekúcie za neprípustnú a požiadal o jej

zastavenie. Okresný súd uznesením č. k. -13 z 11. júna 2010 vyhlásil

exekúciu vedenú proti dlžníkovi za neprípustnú a rozhodol o jej zastavení. Krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako

vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „Okresný súd z podnetu exekútora zahájil

konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto

konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, tj. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako

v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou

hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.“

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu uviedla: „... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred

vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného... okresný súd a krajský súd svojím

rozhodnutím zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj

ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...“ V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

-26 zo dňa 26. 10. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -26 zo dňa

26. 10. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 263,2 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 51,08 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,

advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

Vychádzajúc z citovaného (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich

ustanovení možno konštatovať, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, a to v rozsahu porušenia princípu „... rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...“ a na podporu svojho záveru o porušení označeného práva uviedla

argumentáciu citovanú v časti I tohto uznesenia.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V rozsahu sťažovateľkou namietaných porušení ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zisťoval, či ochranu tomuto právu neposkytujú

všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať

za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Z obsahu sťažnosti v posudzovanej časti a k nej pripojených príloh vyplýva, že

v danom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky

právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme

všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacími

dôvodmi podľa (ďalej len „OSP“). Podľa

uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda

okresný súd v exekučnej veci podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytol

účastníkovi/účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani

nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie...“,

a navyše súdy neoboznámili účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi, „táto

skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania

o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové

dôkazy“, potom exekučný súd (teda aj krajský súd napadnutým uznesením) odňali

sťažovateľke možnosť konať pred súdom [ ].

Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii o danosti právomoci ústavného súdu na

prerokovanie tejto sťažnosti uviedla, že v zmysle podľa nej nie je

prípustné dovolanie proti napadnutému uzneseniu z dôvodu hodnoty konania (ktorú podľa

nej predstavuje v exekučnom konaní vymáhaná istina 265,55 €), túto argumentáciu ústavný

súd neakceptoval. Podľa názoru ústavného súdu neprípustnosť dovolania ustanovená

v podľa kritéria hodnoty sporu nie je možné vzťahovať na exekučné

konania a v nich vydané rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení exekúcie, pretože

rozhodnutia tohto charakteru nie sú rozhodnutiami súdov, ktorými sa konštituuje či

deklaruje existencia či neexistencia samotného hmotnoprávneho nároku účastníka konania

spočívajúceho v peňažnom plnení.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie

nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosť

aj pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie) by musel

ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo už uvedené,

pretože sťažovateľka nosné dôvody ňou použité v konaní pred ústavným súdom

netvrdila/nepoužila v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému uzneseniu

o zastavení exekučného konania. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. )

ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť

podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená

právomoc ústavného súdu.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľka v ňou podanom odvolaní proti

uzneseniu prvostupňového súdu vôbec nenamietala porušenie jej práva konať pred súdom,

pričom práve v porušení uvedeného procesného práva videla porušenie ústavnoprávnych

princípov súdneho konania a porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na

to nie je akceptovateľná argumentácia sťažovateľky pre danosť právomoci ústavného súdu,

v ktorej uvádza, že „povaha konania pred ústavným súdom a odvolacom/dovolacom

konaním pred všeobecnými súdmi sa líši z hľadiska povahy porušovaných práv, kedy pred

ústavným súdom sa namieta porušenie ústavných práv, v odvolacom konaní procesných

práv podľa príslušných procesných predpisov, ktoré môžu svojou striktnou realizáciou

výrazne obmedziť ústavné práva, tak ako sa to stalo v tomto prípade“. Ústavný súd v súlade

so svojou judikatúrou zdôrazňuje, že úlohou všeobecného súdu pri jeho rozhodovacej

činnosti nie je len ochrana zákonnosti, ako sa domnieva sťažovateľka, ale aj ochrana

ústavnosti.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na

základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia

podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť

v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

pričom v sťažnosti argumentovala tak, ako to je citované v časti I tohto uznesenia.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so

všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011