Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 245/2011
PDF · 209.81 KB
No categories available
I. ÚS 245/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 CoE 75/2010 z 2.
februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 CoE 75/2010 z 2. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 15. januára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver J. J., Z. (ďalej len
„dlžník“), v sume 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť v trinástich
dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že
splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v prípade, že dlžník
neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnica o uznaní dlhu.
Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal
okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 15. júla 2003
pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) začal 21. novembra 2003 nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. 2 Er 407/2003 z 1. marca 2010 okresný súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením
potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,
vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu
exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom
pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším
porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie,
vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného
podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného
titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania
súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal
možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť
exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov
konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť
nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako
v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou
hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutým
uznesením krajského súdu, zruší ho, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárske zápisnice) v danom štádiu konania.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovaných prípadoch
okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1
písm. g) zákona Exekučného poriadku.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, ak zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Krajský súd ako súd
odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení
exekučného konania ako vecne správne poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného
poriadku.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým bolo potvrdené uznesenie
okresného súdu sp. zn. 2 Er 407/2003 z 1. marca 2010, okrem iného uviedol: „Z obsahu
spisu odvolací súd zistil, že dňa 15. 01. 2003 uzavrel oprávnený s povinným zmluvu o úvere,
v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Dňa 02. 01. 2003 udelil oprávnený plnomocenstvo advokátovi Mgr. T. K. na
zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom
spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi.
V ten istý deň, t. j. 02. 01. 2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta
Mgr. B. Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na
základe plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti P., s. r. o za účelom uznania
záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice.
V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa 15. 07.
2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo vydané
osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou
podľa § 274 písm. c) OSP a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
(v spise na č. l. 3).
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemôže
Mgr. T. K. súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o
konania, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe
uvedeného mal za to, že notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná
po materiálnej stránke.
V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo
udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvom hmotnoprávnym a ide o zastupovanie
podľa § 24 Občianskeho zákonníka, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto
skutočnostiam nemožno opomenúť, že ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka explicitne
ustanovuje, že zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon,
o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Odvolací súd
zdôrazňuje, že právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú podmienky upravené v ust.
§ 22 ods. 2, sú v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, a to bez ohľadu na
skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli.
Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle
ust. § 18 ods. 2 veta prvá zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii pri výkone advokácie
postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito,
primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme
klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.
V čase, keď už hol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s. r. o., teda
oprávneným na jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním
pohľadávok voči dlžníkom spoločnosti, splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž.,
aby ho zastupoval pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe
plnomocenstva udeleného dlžníkom, v tomto prípade povinným oprávneného za účelom
uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. Toto
odvolací súd nepochybne považuje za rozpor s dobrými mravmi a rozpor so záujmami
dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. § 31 OZ mal Mgr. T. K. byť.
Z uvedených skutočností vyplynulo, že advokát Mgr. T. K. vystupoval na jednej
strane ako právny zástupca spoločnosti P. s. r. o. (oprávneného) a na strane druhej v tom
istom čase prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta. robil vyhlásenia o uznávaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou na základe splnomocnenia včleneného do
zmluvy odvete medzi dlžníkom (povinným) a veriteľom (oprávneným) za povinného.
V čase vyhlásenie o uznaní záväzku a spisovania notárskej zápisnice, už bo! právnym
zástupcom spoločnosti P., s. r. o., ktorej záujmy mal hájiť. Spôsobom, ktorý vyplýva z ust. §
18 ods. 3 zákona o advokácii, by ma! postupovať pri výkone advokácie tak, aby neznižoval
dôstojnosť advokátskeho stavu. V záujme toho bol povinný dodržiavať pravidlá profesijnej
etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis Advokátskej komory. Odvolací súd konštatuje, že
toto v danom prípade naplnené nebolo.
Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd poukazuje na Verejné
napomenutie zverejnené v Bulletine slovenskej advokácie 7-8/2009 na str. 56, ktorým bol
disciplinárne obvinený Mgr. T. K. uznaný za vinného z disciplinárneho previnenia podľa
ust. § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z., ktorého sa dopustil zavineným porušením
povinností advokáta uloženej v ust. § 18 ods. 3 a § 2 ods. 2 a 4 citovaného zákona.
Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
uvádza, že pokiaľ je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o judikované právo,
a preto je možné podrobiť ju materiálnemu preskúmaniu. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa v tom smere, že aj keď súd vydal poverenie no vykonanie
exekúcie, nedostatok jej materiálnej vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na
zastavenie exekúcie v ďalšom štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky oprávneného
v tomto smere nedôvodné. Takáto notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom a na
jej základe nemožno viesť exekúciu proti povinnému, nakoľko takejto notárskej zápisnici
chýba podstatná vlastnosť, a to materiálna vykonateľnosť.“
Z uvedeného vyplýva, krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu rozhodol tak, že ho potvrdil. Napadnutým uznesením
krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd
v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej
sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (I. ÚS 471/2010,
II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov, alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich
obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na
ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011