Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 144/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej advokátom Mgr. J.

H., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. júla

2010 v spojení s uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010, uznesením sp.

zn. zo 14. decembra 2010 a uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a n a spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2011

( a ) a 11. apríla 2011 () doručené sťažnosti

obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. júla 2010 v spojení s uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2010, uznesením sp. zn. zo 14.

decembra 2010 a uznesením sp. zn. z 20. decembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu júna 2003 až novembra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v desiatich mesačných splátkach (vec vedená pod sp.

zn. ), v ôsmich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. )

a v dvanástich dvojtýždenných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Na

zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka

(v zmluve priamo určený) je oprávnený, v prípade, že dlžník neplní svoje povinnosti

vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnica o uznaní dlhu. Keďže dlžníci

neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal

okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve boli v priebehu

rokov 2003 až 2005 notárom spísané notárske zápisnice, na základe ktorých boli podané

návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverení

udelených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) začal nútený výkon

rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uzneseniami sp. zn. z 10. februára 2010 a sp. zn.

z 8. septembra 2010 (vec vedená pod sp. zn. ), sp. zn.

zo 4. marca 2010 (vec vedená pod sp. zn. ) a sp. zn.

zo 16. júla 2010 (vec vedená pod sp. zn. ) vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

okresným súdom vydané prvostupňové uznesenia ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,

vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu

exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie... na zastavenie exekúcie,

pričom... neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania... o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším

porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie,

vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného

podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného

titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetne zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za

neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť

zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím

sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa

pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárske zápisnice) v danom štádiu konania.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovaných prípadoch

okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1

písm. g) zákona Exekučného poriadku.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný

poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, ak zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Krajský súd ako súd

odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení

exekučného konania ako vecne správne poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 15. júla

2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 10. februára

2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, okrem iného uviedol: «Oprávnený a povinný

uzavreli dňa 30. 11. 2004 „Zmluvu o úvere“ (číslo listu 5-6 spisu) ako tzv. formulárovú

zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi Mgr. T. K.,

okrem iného, oprávnenie na „spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v

mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného“. V čase uzavretia úverovej

zmluvy nemal ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný dal

plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi) vybranému oprávneným na právny úkon,

ktorý v budúcnosti môže ale ja nemusí byť potrebné urobiť a to len zo súhlasom povinného

(dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou a preto je neplatná

( a ). Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K.svojím zastupovaním.»

Následne krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 21. decembra 2010

potvrdil aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2010 o zastavení

exekúcie.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2010 „Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti

môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto

vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda je neplatná s poukazom

na ustanovenie . Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak teda v čase

uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný

potom v tom čase nemohol ani realizovať svoje právo uznať dlh alebo ho neuznať. Z tohto

dôvodu potom nemohol povinný splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na uvedené právo.

Krajský súd vzal do úvahy tiež rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. V danom

prípade je zrejmé, že povinný pri uzatváraní zmluvy nemal možnosť voľby právneho

zástupcu, pretože ako vyplýva z obsahu spisu ako aj ďalších spisov oprávneného

z rovnakého právneho dôvodu, zmluva o úvere ako predtlač, ktorú používali pri uzatváraní

zmlúv mandatári, obsahuje už meno splnomocnenca Mgr. T. K. Z tohto dôvodu ak

oprávnený postupoval uvedeným spôsobom a dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená

konať za povinného, bola spochybnená podstata a základný predpoklad udelenia plnej moci

v tom, že splnomocnenec by hájil záujmy povinného, keďže ide o osobu, ktorá pri spisovaní

predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala zastávať jeho záujem.

Z tohto dôvodu ak zmluvné zastúpenie v danom prípade je neplatný právny úkon, nemohol

potom Mgr. T. K. svojím konaním uznať dlh povinného čo do dôvodu aj jeho výšky a ani za

povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice...

V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.

Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie

ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi

povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 O je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nieje daný

ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a

to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“.

Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 20. decembra 2010 «Podstatnou z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu

relevantnou skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je

koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osohu, aby v jeho mene uznala

záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho

práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.

Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu

neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý

záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani

predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom

rozsahu) skutočne nastanú. Zástupca .povinného navyše určil lehotu dokedy má byť dlh

zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti

a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je

obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony

splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal

najmä na rozpor záujmov povinného a ním zvoleného zástupcu s poukazom na ustanovenie

s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

Zm1uvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená

natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej

a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno

o slobodnej vôli povinného pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Odvolací súd ešte na

dôvažok všetkých uvedených vytýkaných „udeleného plnomocenstva“ konštatuje aj ďalšiu

okolnosť, a to, že zmluvné zastúpenie je dvojstranný právny úkon, pričom je zrejmé, že

dohoda o plnomocenstve medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným nebola nikdy spísaná.

Zmluva o úvere neobsahuje prehlásenie splnomocnenej osoby (ani len jej podpis), že

udelené plnomocenstvo prijíma. Dohoda o plnomocenstve ani nikdy súdu predložená nebola

a preto sa odvolací súd domnieva, že ani nikdy medzi splnomocniteľom a splnomocnencom

nebola spísaná. Už len všetky tieto skutočnosti konštatované jednak v odvolaním

napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala za

následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda

plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov

uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne

účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva

nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani. predložená

notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by, oprávnenému

voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať...

Povinnosťou, súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú

formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Nevyhnutným predpokladom na

vedenie exekúcie voči povinnému je existencia spôsobilého exekučného titulu (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti (či je

exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne

a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaný) skúma exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh

povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu

skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, (t. j. v každom štádiu konania na

návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí nezákonne vedenú exekúciu aj

bez návrhu zastaviť. Pokiaľ však exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky

vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci), majúci za

následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre

jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým

exekučným titulom a následne vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

viesť.».

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej

sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (,

).

II.C K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším

súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa

a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom

prerokovaní odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ak celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na

ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011