Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 282/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. , ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. -50 z 31. marca 2010

a č. k. -30 z 29. marca 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -50 z

31. marca 2010 a č. k. -30 z 29. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých 1. decembra 2004 a 13. júna 2005 poskytla

fyzickým osobám úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci

povinní vrátiť v 2 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. )

a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Vzhľadom na

skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 30. apríla 2005 spísaná pred

notárom zápisnica a 14. júla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Partizánske (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia,

exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. -22 z 10. decembra

2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -50

z 31. marca 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 5. novembra 2005 spísaná pred

notárom zápisnica a 12. marca 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom

7. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo

uznesením č. k. -16 z 13. decembra 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -30 z 29. marca 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať

svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od

vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa

zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor

porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu

konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je

vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej

zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom

konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,

ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru

sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok

zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,

na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený

zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do

vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej

vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de

facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný

sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol o nich nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -50

z 31. marca 2010 a č. k. -30 z 29. marca 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský

súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa

sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému

zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže

v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke

upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,

a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (v okolnostiach namietaných prípadov notársku zápisnicu).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -50 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -22 z 10. decembra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s , na

základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči

povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom, pretože odporovala ustanoveniu § 22

ods. 2 .

V uznesení krajského súdu č. k. -50 z 31. marca 2011 sa okrem iného

uvádza:

„V preskúmavanej veci oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. k. N 1810/2005, NZ 18709/2005, NCRLs

18454/005 zo dňa 30. 04. 2005, na základe ktorej splnomocnený advokát Mgr. T. K. uznal v

mene povinného dlh v celkovej sume 1.345,45 eur (z ktorého úver a poplatok predstavuje

suma 1.194,98 eur) spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne od 06. 02. 2005 do

zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny, nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho

zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice.

Napadnutým uznesením č. k. -22 zo dňa 10. 12. 2010 súd prvého

stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 5.7 ods. 1 písm. g/ Ex.

por. z dôvodu, že exekúcia v danej veci je neprípustná, nakoľko exekučné konanie je

postihnuté takou vadou, ktorá bráni prípustnosti exekúcie.

V preskúmavanej veci bola spornou najmä otázka, či exekučný titul, ktorým v danej

veci má byť notárska zápisnica vydaná notárom JUDr. O. Ď. je exekučným titulom v zmysle

ust. § 41 Ex. por.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem prípadu, ak sa exekúcia

vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať,

podrobnejšie upravuje § 41 Ex. por. Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41

ods. 1 Ex. por.). Paragraf 41 ods. 2 Ex. por. taxatívne vymenúva, na podklade akých

rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe

notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej

zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por.).

Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní

právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa a s exekúciou

podľa § 41 ods. 2 Exv por. obsiahnuté v notárskej zápisnici č. k. N 1810/2005, NZ

18709/2005, NCRLs 18454/2005 zo dňa 30. 04. 2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď. je za

povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnil povinný v

zmluve o úvere č. 3171559 zo dňa 01. 12. 2004, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným,

uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný

nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným

výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto

skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore so

záujmami povinného, analogicky ako v . Každý právny

úkon urobený touto osobou za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej

zápisnici, ktorá je exekučným titulom je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka; Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe

neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. ju

zastavil.“

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -16 z 13. decembra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s a .

V uznesení krajského súdu č. k. -30 z 29. marca 2011 sa okrem iného

uvádza:

„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval zmluvu

o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 13. 06. 2005 za spotrebiteľskú zmluvu a súd

prvého stupňa túto zmluvu opodstatnene posudzoval z hľadiska jej súladu s ustanoveniami

chrániacimi spotrebiteľa a s článkom 6 bod 1 smernice Rady

93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný

preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne

a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj

podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore

s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre

spotrebiteľov záväzné.

Exekučným titulom bola v danej vecí notárska zápisnica č. N 5747/2005,

NZ5247/2005, NCRLs 51810/2005 spísaná dňa 05.11.2005 notárom JUDr. O. Ď. (§41 ods.

2 písm. c/ Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia

predpokladov vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka

vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice ako je upravená

v ust. § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva, v dodržaní obsahových

náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí

obsahovať presné označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv

a povinností na plnenie, presný rozsah, obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť

exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice

verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený výkon povinností,

uvedenej v jej obsahu. Aj v danej veci odvolateľ akceptuje zákonnú požiadavku, aby

notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom je

uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-

právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje hmotnoprávny základ, teda na

ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou

náležitosťou vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku

a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti.

Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinnej o uznaní právneho

záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici bolo za povinnú

vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnila povinná v zmluve o

úvere zo dňa 13. 06. 2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom

formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si

povinná nevybrala slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred

určený oprávneným. Uvedené zmluvné dojednanie preto opodstatnene sud prvého stupňa

považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko povinná ako spotrebiteľ týmto

zásadným spôsobom zhoršila svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v

právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinnou v neprospech povinnej ako

spotrebiteľa, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany

spotrebiteľa.

V danom prípade preto súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil, keď notárska

zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom pre vykonanie exekúcie, bola spísaná

na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, a nie je preto spôsobilým exekučným

titulom.“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011