Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 282/2011
PDF · 244.49 KB
No categories available
IV. ÚS 282/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1498/2011 a sp. zn. Rvp 1499/2011, ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 CoE 47/2011-50 z 31. marca 2010
a č. k. 5 CoE 85/2011-30 z 29. marca 2011, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1498/2011 a
sp. zn. Rvp 1499/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. júna 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 47/2011-50 z
31. marca 2010 a č. k. 5 CoE 85/2011-30 z 29. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých 1. decembra 2004 a 13. júna 2005 poskytla
fyzickým osobám úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci
povinní vrátiť v 2 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1499/2011)
a v 10 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1498/2011). Vzhľadom na
skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1498/2011 bola 30. apríla 2005 spísaná pred
notárom zápisnica a 14. júla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Partizánske (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia,
exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo uznesením č. k. 2 Er 1116/2008-22 z 10. decembra
2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 47/2011-50
z 31. marca 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1499/2011 bola 5. novembra 2005 spísaná pred
notárom zápisnica a 12. marca 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným súdom
7. júna 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, exekúciu. Okresný súd exekúciu ex offo
uznesením č. k. 3 Er 1449/2008-16 z 13. decembra 2010 vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 85/2011-30 z 29. marca 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je
vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru
sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,
na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do
vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej
vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de
facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol o nich nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 16 CoE 47/2011-50
z 31. marca 2010 a č. k. 5 CoE 85/2011-30 z 29. marca 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský
súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa
sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému
zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže
v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke
upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1498/2011 a sp. zn. Rvp 1499/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť,
a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému
tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (v okolnostiach namietaných prípadov notársku zápisnicu).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1498/2011
Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE 47/2011-50 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 2 Er 1116/2008-22 z 10. decembra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP, na
základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči
povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom, pretože odporovala ustanoveniu § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka.
V uznesení krajského súdu č. k. 16 CoE 47/2011-50 z 31. marca 2011 sa okrem iného
uvádza:
„V preskúmavanej veci oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. k. N 1810/2005, NZ 18709/2005, NCRLs
18454/005 zo dňa 30. 04. 2005, na základe ktorej splnomocnený advokát Mgr. T. K. uznal v
mene povinného dlh v celkovej sume 1.345,45 eur (z ktorého úver a poplatok predstavuje
suma 1.194,98 eur) spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne od 06. 02. 2005 do
zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny, nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho
zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice.
Napadnutým uznesením č. k. 2Er/1116/2008-22 zo dňa 10. 12. 2010 súd prvého
stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 5.7 ods. 1 písm. g/ Ex.
por. z dôvodu, že exekúcia v danej veci je neprípustná, nakoľko exekučné konanie je
postihnuté takou vadou, ktorá bráni prípustnosti exekúcie.
V preskúmavanej veci bola spornou najmä otázka, či exekučný titul, ktorým v danej
veci má byť notárska zápisnica vydaná notárom JUDr. O. Ď. je exekučným titulom v zmysle
ust. § 41 Ex. por.
Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem prípadu, ak sa exekúcia
vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať,
podrobnejšie upravuje § 41 Ex. por. Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41
ods. 1 Ex. por.). Paragraf 41 ods. 2 Ex. por. taxatívne vymenúva, na podklade akých
rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por.).
Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O. s. p. a s exekúciou
podľa § 41 ods. 2 Exv por. obsiahnuté v notárskej zápisnici č. k. N 1810/2005, NZ
18709/2005, NCRLs 18454/2005 zo dňa 30. 04. 2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď. je za
povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnil povinný v
zmluve o úvere č. 3171559 zo dňa 01. 12. 2004, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným,
uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný
nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným
výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Táto
skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore so
záujmami povinného, analogicky ako v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Každý právny
úkon urobený touto osobou za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka; Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe
neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. ju
zastavil.“
II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1499/2011
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoE 85/2010 z 29. marca 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3 Er 1149/2008-16 z 13. decembra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP.
V uznesení krajského súdu č. k. 5 CoE 85/2011-30 z 29. marca 2011 sa okrem iného
uvádza:
„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval zmluvu
o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 13. 06. 2005 za spotrebiteľskú zmluvu a súd
prvého stupňa túto zmluvu opodstatnene posudzoval z hľadiska jej súladu s ustanoveniami
občianskeho zákonníka chrániacimi spotrebiteľa a s článkom 6 bod 1 smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993. V tejto súvislosti súdny dvor rozhodol, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Vnútroštátny súd je preto povinný
preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne
a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj
podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore
s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre
spotrebiteľov záväzné.
Exekučným titulom bola v danej vecí notárska zápisnica č. N 5747/2005,
NZ5247/2005, NCRLs 51810/2005 spísaná dňa 05.11.2005 notárom JUDr. O. Ď. (§41 ods.
2 písm. c/ Exekučného poriadku). Notárska zápisnica je vykonateľná za splnenia
predpokladov vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení. Formálna stránka
vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice ako je upravená
v ust. § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva, v dodržaní obsahových
náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica musí
obsahovať presné označenie oprávneného, povinného, ďalej presné vymedzenie práv
a povinností na plnenie, presný rozsah, obsah a čas plnenia. Za najdôležitejšiu náležitosť
exekučnej notárskej zápisnice treba považovať súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice
verejnú listinu, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom na nútený výkon povinností,
uvedenej v jej obsahu. Aj v danej veci odvolateľ akceptuje zákonnú požiadavku, aby
notárska zápisnica, ktorá má byť exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku obsahovala uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom je
uznanie peňažného dlhu. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je síce rýdzo procesno-
právnym inštitútom, avšak tento inštitút nadväzuje hmotnoprávny základ, teda na
ustanovenia občianskeho, prípadne obchodného práva o uznaní dlhu. Materiálnou
náležitosťou vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice je tak uznanie daného nároku
a súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto povinnosti.
Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinnej o uznaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici bolo za povinnú
vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnila povinná v zmluve o
úvere zo dňa 13. 06. 2005. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom
formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si
povinná nevybrala slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred
určený oprávneným. Uvedené zmluvné dojednanie preto opodstatnene sud prvého stupňa
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko povinná ako spotrebiteľ týmto
zásadným spôsobom zhoršila svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v
právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinnou v neprospech povinnej ako
spotrebiteľa, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany
spotrebiteľa.
V danom prípade preto súd prvého stupňa správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil, keď notárska
zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom pre vykonanie exekúcie, bola spísaná
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, a nie je preto spôsobilým exekučným
titulom.“
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011