Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 162 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (167)II. ÚS 302/2016
PDF · 256.42 KB
No categories available
II. ÚS 302/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene
ktorej koná advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 25 Er 224/2008 zo 7. januára 2014 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 181/2014 z 27. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná
advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Er 224/2008
zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 181/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)
sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi
(ďalej len „súdny exekútor“) 27. marca 2008 domáhala vymoženia sumy
4 349,27 € s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku č. k. RK-369/06-MM
vydaného rozhodcom 25. augusta 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý
nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2006 a vykonateľnosť 18. septembra 2006. Žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor okresnému súdu
19. mája 2008, na základe čoho okresný súd súdneho exekútora poveril 10. júna 2008
vykonaním exekúcie. Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju, pričom v odôvodnení uviedol, že exekučné konanie vedené pre
vymoženie pohľadávky sťažovateľky je uskutočňované na základe rozhodcovského
rozsudku z 25. augusta 2006 vydaného na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná,
čo spôsobuje, že exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia. O odvolaní
sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne
správne.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že „Exekučný súd pri svojom rozhodovaní,
ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie, nevysvetlil zmenu svojho
právneho posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu ako vykonateľného
rozhodnutia v porovnaní s dobou, kedy vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z jeho
rozhodnutia nevyplýva, v čom zmenený právny názor na posúdenie platnosti rozhodcovskej
doložky je správny a v čom bolo predchádzajúce posúdenie, ktoré exekučný súd vykonal
pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, nesprávne a nezákonné. Postup
exekučného súdu, ktorý zmenu svojho posúdenia nevysvetlil, porušuje nielen právo
sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia. Je
porušením aj princípu právnej istoty aj to, kedy exekučný súd zmenil svoje rozhodnutie bez
toho, aby sťažovateľovi umožnil pred zastavením exekúcie na základe opätovného
posúdenia sa k veci vyjadriť. ...
K porušeniu článku 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky došlo tým, že porušovateľ
nerešpektoval právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na
prejednanie veci v jeho prítomnosti. Uvedené práva spolu úzko súvisia a v pomeroch, aké
nastali v exekučnom konaní znamenajú minimálne to, že porušovateľ sa mal zaoberať
podaným odvolaním a tam uvedenými výhradami a námietkami nielen voči samotnému
posúdenie veci exekučným súdom (ako prvostupňovým orgánom), ale aj k jeho postupu.“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, v ktorom bolo konštatované porušenie
základného práva oprávneného v exekučnom konaní tým, že mu exekučný súd neumožnil
vyjadriť sa v štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie k svojmu
postupu, ktorým „revidoval posúdenie veci (vrátane platnosti rozhodcovskej zmluvy)
v porovnaní s pôvodným (nachádzacím) konaním“.
Podľa názoru sťažovateľky sa tieto závery označeného rozhodnutia ústavného súdu
vzťahujú aj na jej vec, pričom „Na rozdiel od tam jestvujúceho skutkového a právneho
stavu však v tomto prípade všeobecné súdy revidovali vlastné posúdenie určitej právnej
otázky (ktorú už museli posudzovať pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) a rozhodli
o nej opačným spôsobom nielen bez toho, aby umožnili sťažovateľovi sa k nej vyjadriť, ale
ani nezdôvodnili zmenu vlastného posúdenia veci. Porušovateľ žiadnym spôsobom ani
nereagoval na podané odvolanie a tam uvedené výhrady k postupu exekučného súdu.
Sťažovateľovi ani nebola daná možnosť sa k zmene stavu, ktorý bol v exekučnom konaní,
vyjadriť.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže nereagujú na „námietku..., že postup exekučného súdu
(ako súdu prvého stupňa) je nepreskúmateľný a nie je vôbec nie je jasné, v čom bol predošlý
postup exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nesprávnym. Z povahy
námietok sťažovateľa v odvolaní je zrejmé, že išlo o otázky týkajúce sa legitímnosti postupu
exekučného súdu, teda také na ktoré malo byť odpovedané z dôvodu, že majú priamu
súvislosť k veci. Závery porušovateľa o nutnosti akceptovať rozhodcovskú doložku pri
uzatváraní samotnej úverovej zmluvy nedávajú odpoveď na to, ako táto skutočnosť
spôsobuje jej neplatnosť. Dôvody neplatnosti právneho úkonu stanovuje zákon; porušovateľ
neuvádza žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by mali vyplývať tieto dôvody. Ani závery
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie sú v rozhodnutí porušovateľa zdôvodnené tak,
aby z nich vyplývalo splnenie zákonných požiadaviek pre záver o neprijateľnosti.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Nitre,
č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu v
Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.
II. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Nitre,
č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu
v Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 7 CoE/181/2014-39 zo dňa 27. 02. 2015
a uznesenie Okresného súdu v Nitre, č. k. 25 Er/224/2008-15 zo dňa 07. 01. 2014 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 355,72 EUR vrátane DPH za
dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 167,79 EUR vrátane
DPH /139,83 EUR + 20 % DPH/ + 2 x režijný paušál á 10,07 EUR vrátane DPH /8,39
EUR + 20 % DPH/ na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde
je viazaný návrhom sťažovateľa, pričom táto viazanosť sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd
rozhodoval o porušení sťažovateľkou v petite sťažnosti označeného základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľka
v príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu domáha
v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení sťažovateľkou
označeného práva na súdnu ochranu v príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte sťažnosti mimo
petitu (čl. 46 ods. 1 ústavy), je podľa stabilizovaného právneho názoru ústavného súdu
potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti, ktorá z vecného hľadiska v zásade
smeruje len proti namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a nie proti porušeniu v petite označeného základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, by ústavný súd mohol rigoróznou aplikáciou už citovanej judikatúry
odmietnuť sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy nie je (takmer vôbec) odôvodnená. Napriek uvedenému,
rešpektujúc skutočnosť, že zásadné procesné pochybenia okresného súdu, resp. krajského
súdu v konečnom dôsledku by mohli spôsobiť ústavne neakceptovateľný zásah do
základného práva sťažovateľky garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd preskúmal
jej sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn. 25 Er 224/2008
zo 7. januára 2014, ktorým bola exekúcia vedená súdnym exekútorom pod sp. zn.
Ex 41642/08 vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Napadnuté uznesenie okresného súdu
bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu v súlade s § 374 ods. 4 OSP odvolanie, o ktorom
bol v dôsledku vyhlásenia sudcu okresného súdu, že odvolaniu nemieni vyhovieť,
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
uznesením krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Kľúčová námietka sťažovateľky uplatnená v sťažnosti sa týka zmeny právneho
posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, ku ktorému dospel exekučný súd pri
svojom rozhodovaní v jej veci v porovnaní s právnym posúdením uplatneným v rámci
rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky
krajský súd zmenu svojho právneho názoru neodôvodnil, čím porušil jej „právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia“ a zároveň jej znemožnil sa
k veci pred samotným zastavením exekúcie vyjadriť.
Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že
odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení,
podľa ktorého išlo medzi sťažovateľkou ako oprávnenou a povinnou o spotrebiteľský vzťah
založený zmluvou a revolvingovej pôžičke uzavretou 17. augusta 2004. K rozhodcovskej
doložke ako súčasti zmluvy o revolvingovej pôžičke krajský súd v napadnutom uznesení
okrem iného uviedol, že na jej základe „bolo... odňaté právo brániť sa a podať žalobu
alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa
upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným
dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je
pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.
Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára
s druhou zmluvnou stranou typizované... zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy
predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že
v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento
záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba
alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve
oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd,
ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom práve túto možnosť
oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle
zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za
následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú
povinný podpísal je typovou zmluvou, povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal
ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj
prebehlo.“.
K právomoci všeobecného súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne ju
zastaviť aj potom, ako bolo vo veci súdnemu exekútorovi vydané poverenie na vykonanie
exekúcie, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj
to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež § 45 ods. 2 zákona
o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Prekážku
k takémuto postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním
exekúcie, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci
rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 OSP, keď zákonodarca v exekučnom poriadku taxatívne
uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú
práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia
exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie
musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.“
S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že jeho záver považuje za ústavne udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnosti
ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd spravoval pri rozhodovaní
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Krajským súdom uplatnený
spôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov [zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov a zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31. decembra 2014] preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobom
zasiahnuť do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
(k tomu pozri aj uznesenie ústavného súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn.
IV. ÚS 61/2011 z 3. marca 2011).
V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd považoval za žiaduce osobitne sa
vyjadriť aj k právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva
v otázke, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne
zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnostiach
posudzovaného prípadu rozhodcovský rozsudok).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, časový okamih, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne ustanovený.
Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie
kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať (m. m. IV. ÚS 282/2011, IV. ÚS 181/2011).
Sťažovateľka osobitne namieta, že krajský súd jej pred samotným zastavením
exekúcie znemožnil vyjadriť sa k veci, a v tejto súvislosti odkazuje na závery vyjadrené
ústavným súdom k zárukám kontradiktórnosti v rozhodnutí v obdobnej veci
(II. ÚS 499/2012), ktoré mal krajský súd podľa jej názoru uplatniť aj v jej veci. Ústavný súd
v náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 vyslovil právny názor týkajúci sa
zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným
súdom v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní
o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len
na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,
ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými
poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného
listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj
právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke
uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne
priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou
minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré
okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,
ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený
priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne
vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému
naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej
prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2
ústavy.».
Aj napriek tomu, že sťažovateľka, zastúpená v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamieta porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, do obsahu ktorého je možné poňať v širších súvislostiach aj záruky
kontradiktórnosti konania v zmysle práva účastníka konania vyjadriť sa k veci (rozumej
vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), ústavný súd námietku sťažovateľky o nevyhnutnosti
krajského súdu riadiť sa právnymi závermi obsiahnutými v náleze ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 499/2012 týkajúcimi sa práve záruk kontradiktórnosti neodmietol, ale preskúmal ju
z vecného hľadiska. Po jej preskúmaní však dospel k záveru, že nie je dôvodná.
Kľúčová otázka, ktorá bola predmetom preskúmania vo veci vedenej pod sp. zn.
II. ÚS 499/2012 a v ďalších totožných veciach toho istého sťažovateľa, sa týkala posúdenia,
či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľovi
možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému)
právnemu posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Právne
závery vyjadrené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 boli revidované
zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.
PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014) uplatnením postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre
ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“
Aplikáciou právnych záverov vyslovených v zjednocujúcom stanovisku pléna
ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné jej námietku považovať za
nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť exekučného konania ako celku totiž postačovalo, že
sťažovateľke (oprávnenej) bola daná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam a z nich
vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu v následnom
odvolacom konaní.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016