Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 302/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene

ktorej koná advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. zo 7. januára 2014 a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 27. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Andrea Cviková, vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. februára 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.)

sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi

(ďalej len „súdny exekútor“) 27. marca 2008 domáhala vymoženia sumy

4 349,27 € s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku č. k. RK-369/06-MM

vydaného rozhodcom 25. augusta 2006 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorý

nadobudol právoplatnosť 11. septembra 2006 a vykonateľnosť 18. septembra 2006. Žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor okresnému súdu

19. mája 2008, na základe čoho okresný súd súdneho exekútora poveril 10. júna 2008

vykonaním exekúcie. Okresný súd následne napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju, pričom v odôvodnení uviedol, že exekučné konanie vedené pre

vymoženie pohľadávky sťažovateľky je uskutočňované na základe rozhodcovského

rozsudku z 25. augusta 2006 vydaného na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná,

čo spôsobuje, že exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia. O odvolaní

sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne

správne.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že „Exekučný súd pri svojom rozhodovaní,

ktoré predchádzalo vydaniu uznesenia o zastavení exekúcie, nevysvetlil zmenu svojho

právneho posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu ako vykonateľného

rozhodnutia v porovnaní s dobou, kedy vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z jeho

rozhodnutia nevyplýva, v čom zmenený právny názor na posúdenie platnosti rozhodcovskej

doložky je správny a v čom bolo predchádzajúce posúdenie, ktoré exekučný súd vykonal

pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, nesprávne a nezákonné. Postup

exekučného súdu, ktorý zmenu svojho posúdenia nevysvetlil, porušuje nielen právo

sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia. Je

porušením aj princípu právnej istoty aj to, kedy exekučný súd zmenil svoje rozhodnutie bez

toho, aby sťažovateľovi umožnil pred zastavením exekúcie na základe opätovného

posúdenia sa k veci vyjadriť. ...

K porušeniu článku 20 ods. 1 došlo tým, že porušovateľ

nerešpektoval právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na

prejednanie veci v jeho prítomnosti. Uvedené práva spolu úzko súvisia a v pomeroch, aké

nastali v exekučnom konaní znamenajú minimálne to, že porušovateľ sa mal zaoberať

podaným odvolaním a tam uvedenými výhradami a námietkami nielen voči samotnému

posúdenie veci exekučným súdom (ako prvostupňovým orgánom), ale aj k jeho postupu.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na závery obsiahnuté v náleze ústavného

súdu sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom bolo konštatované porušenie

základného práva oprávneného v exekučnom konaní tým, že mu exekučný súd neumožnil

vyjadriť sa v štádiu rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie k svojmu

postupu, ktorým „revidoval posúdenie veci (vrátane platnosti rozhodcovskej zmluvy)

v porovnaní s pôvodným (nachádzacím) konaním“.

Podľa názoru sťažovateľky sa tieto závery označeného rozhodnutia ústavného súdu

vzťahujú aj na jej vec, pričom „Na rozdiel od tam jestvujúceho skutkového a právneho

stavu však v tomto prípade všeobecné súdy revidovali vlastné posúdenie určitej právnej

otázky (ktorú už museli posudzovať pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie) a rozhodli

o nej opačným spôsobom nielen bez toho, aby umožnili sťažovateľovi sa k nej vyjadriť, ale

ani nezdôvodnili zmenu vlastného posúdenia veci. Porušovateľ žiadnym spôsobom ani

nereagoval na podané odvolanie a tam uvedené výhrady k postupu exekučného súdu.

Sťažovateľovi ani nebola daná možnosť sa k zmene stavu, ktorý bol v exekučnom konaní,

vyjadriť.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa , keďže nereagujú na „námietku..., že postup exekučného súdu

(ako súdu prvého stupňa) je nepreskúmateľný a nie je vôbec nie je jasné, v čom bol predošlý

postup exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie nesprávnym. Z povahy

námietok sťažovateľa v odvolaní je zrejmé, že išlo o otázky týkajúce sa legitímnosti postupu

exekučného súdu, teda také na ktoré malo byť odpovedané z dôvodu, že majú priamu

súvislosť k veci. Závery porušovateľa o nutnosti akceptovať rozhodcovskú doložku pri

uzatváraní samotnej úverovej zmluvy nedávajú odpoveď na to, ako táto skutočnosť

spôsobuje jej neplatnosť. Dôvody neplatnosti právneho úkonu stanovuje zákon; porušovateľ

neuvádza žiadne zákonné ustanovenie, z ktorého by mali vyplývať tieto dôvody. Ani závery

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie sú v rozhodnutí porušovateľa zdôvodnené tak,

aby z nich vyplývalo splnenie zákonných požiadaviek pre záver o neprijateľnosti.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20

ods. 1 bolo uznesením Krajského súdu v Nitre,

č. k. -39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu v

Nitre, č. k. -15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.

II. Základné právo spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o... podľa článku 20

ods. 1 bolo uznesením Krajského súdu v Nitre,

č. k. -39 zo dňa 27. 02. 2015 v spojená s uznesením Okresného súdu

v Nitre, č. k. -15 zo dňa 07. 01. 2014 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. -39 zo dňa 27. 02. 2015

a uznesenie Okresného súdu v Nitre, č. k. -15 zo dňa 07. 01. 2014 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 355,72 EUR vrátane DPH za

dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 167,79 EUR vrátane

DPH /139,83 EUR + 20 % DPH/ + 2 x režijný paušál á 10,07 EUR vrátane DPH /8,39

EUR + 20 % DPH/ na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa

je viazaný návrhom sťažovateľa, pričom táto viazanosť sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd

rozhodoval o porušení sťažovateľkou v petite sťažnosti označeného základného práva

vlastniť majetok podľa , ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľka

v príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu domáha

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení sťažovateľkou

označeného práva na súdnu ochranu v príčinnej súvislosti s napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, ktoré sťažovateľka uvádza iba v texte sťažnosti mimo

petitu ( ), je podľa stabilizovaného právneho názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. , ,

).

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti, ktorá z vecného hľadiska v zásade

smeruje len proti namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a nie proti porušeniu v petite označeného základného práva podľa

ods. 1 , by ústavný súd mohol rigoróznou aplikáciou už citovanej judikatúry

odmietnuť sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa nie je (takmer vôbec) odôvodnená. Napriek uvedenému,

rešpektujúc skutočnosť, že zásadné procesné pochybenia okresného súdu, resp. krajského

súdu v konečnom dôsledku by mohli spôsobiť ústavne neakceptovateľný zásah do

základného práva sťažovateľky garantovaného , ústavný súd preskúmal

jej sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov na odmietnutie sťažnosti podľa § 25

ods. 2 .

II.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 7. januára 2014, ktorým bola exekúcia vedená súdnym exekútorom pod sp. zn.

Ex 41642/08 vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Napadnuté uznesenie okresného súdu

bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu v súlade s odvolanie, o ktorom

bol v dôsledku vyhlásenia sudcu okresného súdu, že odvolaniu nemieni vyhovieť,

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu potvrdil. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

uznesením krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Kľúčová námietka sťažovateľky uplatnená v sťažnosti sa týka zmeny právneho

posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, ku ktorému dospel exekučný súd pri

svojom rozhodovaní v jej veci v porovnaní s právnym posúdením uplatneným v rámci

rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru sťažovateľky

krajský súd zmenu svojho právneho názoru neodôvodnil, čím porušil jej „právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia a poznanie dôvodov rozhodnutia“ a zároveň jej znemožnil sa

k veci pred samotným zastavením exekúcie vyjadriť.

Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu vysloveným v napadnutom uznesení,

podľa ktorého išlo medzi sťažovateľkou ako oprávnenou a povinnou o spotrebiteľský vzťah

založený zmluvou a revolvingovej pôžičke uzavretou 17. augusta 2004. K rozhodcovskej

doložke ako súčasti zmluvy o revolvingovej pôžičke krajský súd v napadnutom uznesení

okrem iného uviedol, že na jej základe „bolo... odňaté právo brániť sa a podať žalobu

alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd, pričom ide o právo spotrebiteľa

upravené v ... Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným

dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. To je

pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.

Odvolaciemu súdu je aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený uzatvára

s druhou zmluvnou stranou typizované... zmluvy a navyše aj rozhodcovské zmluvy

predkladané oprávneným sú typizované. Preto bolo treba dospieť k tomu záveru, že

v rozhodcovskom konaní nebola zabezpečená spravodlivá ochrana práv spotrebiteľa. Tento

záver treba prijať bez ohľadu na to, že oprávnený v zmluvných podmienkach iba

alternatívne dojednal konanie pred rozhodcovským súdom. V danom prípade to bol práve

oprávnený, ktorý takto formulované dojednanie aplikoval a obrátil sa na rozhodcovský súd,

ktorého rozhodnutie je v tejto veci exekučným titulom, pričom práve túto možnosť

oprávneného treba posúdiť z vyššie uvedených hľadísk. Iba skutočnosť, že v zmysle

zmluvných dojednaní sa účastníci zmluvy mohli obrátiť aj na všeobecný súd nemá za

následok platnosť celej rozhodcovskej doložky, pretože podstatným je to, že zmluva, ktorú

povinný podpísal je typovou zmluvou, povinný nemal možnosť jej obsah meniť a tak nemal

ani možnosť nepodpísať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovské konanie aj

prebehlo.“.

K právomoci všeobecného súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne ju

zastaviť aj potom, ako bolo vo veci súdnemu exekútorovi vydané poverenie na vykonanie

exekúcie, krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „V tejto súvislosti odvolací súd

konštatuje, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj

to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Taktiež § 45 ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekučné konanie zastaviť. Prekážku

k takémuto postupu netvorí ani prípadná okolnosť, že súd poveril exekútora vykonaním

exekúcie, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci

rozsúdenej v zmysle , keď zákonodarca v exekučnom poriadku taxatívne

uviedol dôvody zastavenia exekúcie (§ 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré sa aplikujú

práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie poverenia

exekútorovi totiž nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekúciu pri existencii dôvodov na

takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie

musí dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.“

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že jeho záver považuje za ústavne udržateľný, nevykazujúci znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd spravoval pri rozhodovaní

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení. Krajským súdom uplatnený

spôsob interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov [zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov a o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do

31. decembra 2014] preto podľa názoru ústavného súdu nemohol neprípustným spôsobom

zasiahnuť do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa

(k tomu pozri aj uznesenie ústavného súdu v obdobnej veci sťažovateľky sp. zn.

z 3. marca 2011).

V nadväznosti na uvedený záver ústavný súd považoval za žiaduce osobitne sa

vyjadriť aj k právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva

v otázke, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne

zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania

prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnostiach

posudzovaného prípadu rozhodcovský rozsudok).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj

bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, časový okamih, kedy tak má alebo môže urobiť, nie je explicitne ustanovený.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie

kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého

exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať (m. m. , ).

Sťažovateľka osobitne namieta, že krajský súd jej pred samotným zastavením

exekúcie znemožnil vyjadriť sa k veci, a v tejto súvislosti odkazuje na závery vyjadrené

ústavným súdom k zárukám kontradiktórnosti v rozhodnutí v obdobnej veci

(), ktoré mal krajský súd podľa jej názoru uplatniť aj v jej veci. Ústavný súd

v náleze sp. zn. z 10. júla 2013 vyslovil právny názor týkajúci sa

zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným

súdom v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2

.».

Aj napriek tomu, že sťažovateľka, zastúpená v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamieta porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , do obsahu ktorého je možné poňať v širších súvislostiach aj záruky

kontradiktórnosti konania v zmysle práva účastníka konania vyjadriť sa k veci (rozumej

vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom), ústavný súd námietku sťažovateľky o nevyhnutnosti

krajského súdu riadiť sa právnymi závermi obsiahnutými v náleze ústavného súdu sp. zn.

týkajúcimi sa práve záruk kontradiktórnosti neodmietol, ale preskúmal ju

z vecného hľadiska. Po jej preskúmaní však dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Kľúčová otázka, ktorá bola predmetom preskúmania vo veci vedenej pod sp. zn.

a v ďalších totožných veciach toho istého sťažovateľa, sa týkala posúdenia,

či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal sťažovateľovi

možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu (novému)

právnemu posúdeniu veci, konvalidovať v odvolacom (príp. dovolacom) konaní. Právne

závery vyjadrené v náleze ústavného súdu sp. zn. boli revidované

zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu (stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn.

PLz. zo 7. mája 2014) uplatnením postupu podľa ,

podľa ktorého:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre

ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.“

Aplikáciou právnych záverov vyslovených v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu na vec sťažovateľky je preto potrebné jej námietku považovať za

nedôvodnú. Pre ústavnú konformnosť exekučného konania ako celku totiž postačovalo, že

sťažovateľke (oprávnenej) bola daná možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam a z nich

vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu v následnom

odvolacom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016