Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 181/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -63 z 21. októbra 2009 a č. k. -80 zo 14. decembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -63 z 21. októbra 2009 a č. k. -80

zo 14. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 24. mája 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 5 000,09 Sk

(398,33 €) s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu

a ďalšie poplatky v desiatich mesačných splátkach po 2 160,04 Sk (71,7 €).

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve o úvere

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený

v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu

o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe

idúce splátky, bola 6. novembra 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal

v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 1. marca 2005 bol sťažovateľkou

podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“)

začal 31. marca 2005 nútený výkon rozhodnutia.

Dňa 21. mája 2008 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,

nadväzne na čo okresný súd „ex officio“ uznesením č. k. -44 zo 7. júla 2009

vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka 16. júla 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -63 z 21. októbra 2009 tak, že napadnuté

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil. Následne okresný súd

uznesením č. k. -71 z 13. mája 2010 predmetnú exekúciu zastavil. Krajský

súd ako súd odvolací uznesením č. k. -80 zo 14. decembra 2010 uznesenie

okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka sa v sťažnosti najskôr venuje judikatúre ústavného súdu vo väzbe

na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie,

tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto

svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne

legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou

súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)

a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania

o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie

neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto

konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania

na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového

hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové

skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy

oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu

a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási

za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť

zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím

sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[a]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po ich prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva

„na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto

uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

uznesením krajského súdu č. k. -63 z 21. októbra 2009

Podľa jednou z podmienok prijatia sťažnosti

fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie

základného práva.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté

uznesenie krajského súdu č. k. -63 z 21. októbra 2009 nadobudlo

právoplatnosť 9. novembra 2009.

Lehota na podanie sťažnosti podľa ustanovená v

začína plynúť dňom, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie,

ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie práva, t. j. v danom prípade 9. novembra

2009. Predmetná sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 5. apríla 2011, teda zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej pre tento druh

konania pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala

vyslovenia svojich práv označeným uznesením krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -80 zo 14. decembra 2010

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-71 z 13. mája 2010 o zastavení exekúcie vedenej súdnym exekútorom

JUDr. R. K. pod sp. zn. EX 394/2005 potom, ako ju okresný súd predchádzajúcim

uznesením vyhlásil za neprípustnú z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na základe

notárskej zápisnice, pretože táto nie je spôsobilým exekučným titulom. Podstatou sťažnosti

je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil jej

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej

otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného

konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. -71 z 13. mája

2010, ktorým bola exekúcia zastavená (potom, ako bola osobitným uznesením vyhlásená

za neprípustnú), mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať

dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd s poukazom

na odôvodnenie uznesenia okresného súdu vo svojom uznesení poukázal na ustanovenia

Exekučného poriadku týkajúce sa formálnej a materiálnej platnosti notárskej zápisnice,

zdôrazniac skutočnosť, že za najdôležitejšiu náležitosť exekučnej notárskej zápisnice treba

považovať súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon

povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Ustanovenie v zmluve o úvere uvedené už v ich predtlači, obsahujúce súhlas dlžníka

s exekúciou v prerokúvanej veci znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť

zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu

vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy

a svojho záväzku. Podľa názoru krajského súdu notárska zápisnica so súhlasom

k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul, spísaná s osobou povinnou

aj osobou oprávnenou, a nie ako to bolo v danom prípade, keď bola spísaná len

so zástupcom povinného. Notárska zápisnica preto v danom prípade nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na ňu ako na spôsobilý exekučný titul kladie § 41 ods. 2 písm. c)

Exekučného poriadku. Vzhľadom na to je ústavne akceptovateľný právny názor krajského

súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania, a preto bolo potrebné prvostupňové rozhodnutie, ktorým

bola exekúcia zastavená, ako vecne správne potvrdiť (pretože bola spísaná na základe

zmluvy o úvere obsahujúcej s poukazom na neprijateľné

podmienky).

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnuté

uznesenie krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovalo do jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom uznesení považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného

poriadku, a podstatné na posúdenie veci

interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako

zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(m. m. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci

vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený

rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex officio, urobí tak aj bez vyjadrenia

účastníkov konania. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol

náležitú ochranu sťažovateľkinmu právu na spravodlivé súdne konanie postupujúc

v intenciách v príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

a a judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne

konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. m. m. , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -80 zo 14. decembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. , ,

, ). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)

a rozhodoval v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch v nej

uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011