Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 61/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-46 z 12. augusta 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-46 z 12. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba

doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 27. januára 2010 návrh

na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 5 833,67 € s príslušenstvom

od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského

rozsudku č. k. zo 16. januára 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

24. marca 2008 a stal sa vykonateľným 28. marca 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,

ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 5 833,67 € s príslušenstvom

a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením č. k. -9 z 31. marca 2010 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu s odôvodnením, že rozhodcovský

rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým

exekučným titulom.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -46 z 12. augusta 2010 tak,

že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené

jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou

predmetných vecí, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu (napr.

, , ) a Súdneho dvora Európskej únie (napr. na vec

vedenú pod C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira

alebo vec vedenú pod C-168/05 Mostaza).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené

ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, [právomoc]... preskúmavať rozhodcovskú

doložku či samotný exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom,

nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok

a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný

exekučný titul...

Postupom Krajského súdu... bol článok 47 ods. 3 porušený. Povinný napriek

absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek nenamietaniu platnosti

rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu

na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom

Krajského súdu... postavený do pozície, ako keby takúto žalobu, resp. námietku podal, teda

ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým

úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by však

sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii

porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.

Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí

zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.“

Sťažovateľka taktiež krajskému súdu vytýka, že sa s jej argumentmi o nedostatku

právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody

o rozhodcovskej doložke vôbec nevysporiadal, len v odôvodnení napadnutého uznesenia

„odcitoval zákonné ustanovenia, ku ktorým pripojil dovetok, že súd prvého stupňa

v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na výkon exekúcie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a správne, a preto

odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako celok podľa ,

potvrdil.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k.

-46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na rovnosť účastníkov v konaní podľa

článku 47 ods. 3 bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -46 zo dňa

12. 08. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR

vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa

svojich práv ( ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka namietala porušenie v petite sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu č. k. -46 z 12. augusta 2010. Ústavný súd poznamenáva, že

o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu

ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr.

, a ), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti

vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach

odkazuje. V nadväznosti na to ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu

judikatúru (napr. ), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje

aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení

a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc

o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je

napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je

interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov

spravodlivého procesu vyplývajúcich z . Ústavný súd nedospel k záveru,

že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného

práva sťažovateľky podľa . Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,

že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery

krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore

s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

a uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného

súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

a ktorého úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavne

akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné

urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu

za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných

ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 .

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

K námietke sťažovateľky, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej argumentmi

o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody

o rozhodcovskej doložke, ale len poukázal na odôvodnenie okresného súdu, ústavný súd

uvádza, že z vyplýva, že ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení

odvolacieho rozhodnutia uvádzať (kopírovať) všetky dôvody uvedené v rozhodnutí súdu

prvého stupňa, ale môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého prvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (napr. judikatúru).

V zmysle citovaného ustanovenia postupoval aj krajský súd, keď uviedol, že

„aj odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zmluvu... treba považovať

za spotrebiteľskú zmluvu..., a preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu

prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú

zmluvnú podmienku...“. Okrem toho krajský súd interpretoval Smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá „sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,

preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný...“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina

Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti

so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je

oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor

Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo

preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského

rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej

povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená ( o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí

dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto

argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie považoval

skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu

v súvislosti s označeným , nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako

arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením .

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),

keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011