Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 162 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (167)IV. ÚS 61/2011
PDF · 211.59 KB
No categories available
IV. ÚS 61/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená osoba
doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 27. januára 2010 návrh
na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 5 833,67 € s príslušenstvom
od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského
rozsudku č. k. RK-1295/07-MK zo 16. januára 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
24. marca 2008 a stal sa vykonateľným 28. marca 2008 (ďalej len „exekučný titul“).
Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný
súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,
ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 5 833,67 € s príslušenstvom
a náhradu trov rozhodcovského konania.
Okresný súd uznesením č. k. 9 Er/289/2010-9 z 31. marca 2010 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu s odôvodnením, že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým
exekučným titulom.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010 tak,
že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené
jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou
predmetných vecí, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu (napr.
I. ÚS 59/00, III. ÚS 383/06, I. ÚS 52/09) a Súdneho dvora Európskej únie (napr. na vec
vedenú pod C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira
alebo vec vedenú pod C-168/05 Mostaza).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené
ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, [právomoc]... preskúmavať rozhodcovskú
doložku či samotný exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom,
nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok
a nie o právnom dôvode, z ktorého plnenie vyplýva a na ktorého základe bol vydaný
exekučný titul...
Postupom Krajského súdu... bol článok 47 ods. 3 porušený. Povinný napriek
absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek nenamietaniu platnosti
rozhodcovskej doložky v samotnom rozhodcovskom konaní alebo nepodaní návrhu
na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom
Krajského súdu... postavený do pozície, ako keby takúto žalobu, resp. námietku podal, teda
ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým
úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by však
sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii
porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.
Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí
zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.“
Sťažovateľka taktiež krajskému súdu vytýka, že sa s jej argumentmi o nedostatku
právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody
o rozhodcovskej doložke vôbec nevysporiadal, len v odôvodnení napadnutého uznesenia
„odcitoval zákonné ustanovenia, ku ktorým pripojil dovetok, že súd prvého stupňa
v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na výkon exekúcie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a správne, a preto
odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
potvrdil.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k.
4 CoE/329/2010-46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.
II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na rovnosť účastníkov v konaní podľa
článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 4 CoE/329/2010-46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.
III. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4 CoE/329/2010-46 zo dňa
12. 08. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR
vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa
svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Sťažovateľka namietala porušenie v petite sťažnosti označených práv uznesením
krajského súdu č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010. Ústavný súd poznamenáva, že
o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu
ako posudzovaná sťažnosť už rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr.
I. ÚS 419/2010, III. ÚS 457/2010 a IV. ÚS 17/2011), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti
vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach
odkazuje. V nadväznosti na to ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje
aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení
a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc
o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.
V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je
napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je
interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov
spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru,
že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,
že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery
krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore
s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
a uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,
keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného
súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval
a ktorého úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavne
akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné
urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu
za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných
ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
K námietke sťažovateľky, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej argumentmi
o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody
o rozhodcovskej doložke, ale len poukázal na odôvodnenie okresného súdu, ústavný súd
uvádza, že z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení
odvolacieho rozhodnutia uvádzať (kopírovať) všetky dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, ale môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého prvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (napr. judikatúru).
V zmysle citovaného ustanovenia postupoval aj krajský súd, keď uviedol, že
„aj odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zmluvu... treba považovať
za spotrebiteľskú zmluvu..., a preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu
prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku...“. Okrem toho krajský súd interpretoval Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá „sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel,
preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný...“.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je
oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Súdny dvor
Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo
preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto
argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie považoval
skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru
o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako
arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia),
keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 2011