Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 333/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011

prerokoval sťažnosť Ing. J. D., N., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v

Nitre č. k. -395 z 10. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. J. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M.

P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-395 z 10. februára 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ na strane žalobcu označený ako Ing. J. D. proti žalovanému: Mgr. J. Š.

v konaní vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Nové Zámky sa domáhal

zaplatenia 216.742,68 EUR z titulu náhrady škody.

Okresný súd Nové Zámky vec prejednal a rozsudkom zo dňa 4. 2. 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že subjektívna štvorročná

premlčacia lehota uplynula 31. 12. 2006. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že

subjektívna premlčacia doba nepredlžuje objektívnu premlčaciu dobu, pretože uplynutím

subjektívnej premlčacej doby dôjde k premlčaniu aj vtedy, keď objektívna premlčacia doba

ešte neuplynula. Štvorročná premlčacia doba podľa názoru okresného súdu platila aj pre

právo na náhradu škody, ktorú si sťažovateľ uplatnil predmetným návrhom. Na základe

uvedených skutočností okresný súd žalovaným vznesenú námietku premlčania akceptoval

a nárok sťažovateľa z tohto dôvodu zamietol.

Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský

súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. rozsudok Okresného súdu Nové

Zámky uznesením zo dňa 8. 7. 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že okresný súd považujúc námietku

premlčania za dôvodnú, žalobu zamietol. Vôbec pritom nezisťoval existenciu práva. Podľa

názoru krajského súdu až po pozitívnom zistení takejto existencie možno vysloviť, či právo

je alebo nie je premlčané. Ak právo neexistuje, niet dôvodu zaoberať sa námietkou

premlčania. Krajský súd uložil okresnému súdu povinnosť, aby vyriešil otázku základu

predmetu sporu. Až po pozitívnom zistení danosti právneho základu sporu malo byť nutné

zaoberať sa uplatnenou námietkou premlčania a až následne (ak uplatnené právo nie je

premlčané) aj rozsahom nároku.

Okresný súd po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom

zo dňa 12. 10. 2009 opätovne žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému

trovy konania vo výške 6.527,94 EUR. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu sa

uvádza, že v danom spore nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného – súd nezistil

existenciu práva. Žalovaný ako fyzická osoba nemohol len tak svojím konaním znížiť

hodnotu akcií, pretože v prípade spoločnosti E. a. s. rozhodovalo o uvedených

skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že takáto

žaloba nemôže smerovať proti žalovanému. Môže smerovať len proti obchodnej spoločnosti,

ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná.

Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský

súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. rozsudok Okresného súdu Nové

Zámky rozsudkom zo dňa 8. 7. 2009 potvrdil. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku sa

uvádza, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné

dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci

samej.

Rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky č. k. zo dňa 12. 10. 2009

v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 10. 2. 2010

nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010 a vykonateľnosť 10. 4. 2010.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a základné právo

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. zo dňa 10. februára 2010 a rozsudkom Okresného súdu

Nové Zámky č. k. zo dňa 12. októbra 2009 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. zo dňa 12. októbra

2009 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa 10. februára 2010 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. , keď

nebolo odvolanie voči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia

predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre a následne po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej bolo sťažovateľovi uznesením č. k.

zo dňa 13. 4. 2010 uložené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti predbežnému

opatreniu vo výške 33 € porušené bolo. Sťažovateľovi sa priznáva primerané

zadosťučinenie vo výške 10.000 € (slovom desaťtisíc eur).

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ ďalej doplnil pôvodnú sťažnosť podaním z 22. septembra 2010, v ktorom

okrem iného uviedol:

„Následne dňa 10. 6. 2010 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Krajského súdu

v Nitre č. k. zo dňa 31. 5. 2010, ktorým bolo potvrdené napadnuté

uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. -209 zo dňa 29. 1. 2009

o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sa uvádza, že proti uzneseniu

podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote odvolanie majúc za to, že súd prvého stupňa

nesprávne vyvodil zmysel predbežného opatrenia.

V odôvodnení sa ďalej uvádza, že v predmetnej veci konanie skončilo právoplatným

rozhodnutím vo veci samej, ktorým bola žaloba zamietnutá. Mal teda za nepochybné, že

v tomto štádiu konania nie je možné predbežné opatrenie nariadiť. Preto sa odvolací súd

nemohol zaoberať dôvodmi odvolania žalobcu a skúmať ich relevantnosť.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal opravný prostriedok v zákonnej

lehote, pričom odvolanie náležite odôvodnil. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd však

nemohol o odvolaní proti napadnutému uzneseniu rozhodnúť inak, než ho ako vecne

správne potvrdiť, keďže rozhodnutie vo veci samej nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010.

Sťažovateľ týmto preukazuje, že namietané porušenie práva na súdnu ochranu ako je

uvedené v bode 3 je dôvodné.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -370

z 12. októbra 2009.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov

rozhodovať iný (všeobecný) súd. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci

sťažovateľa je tu ešte iný súd ( ), ktorý je oprávnený a povinný

rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a základného práva podľa tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu na

krajskom súde, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva, o ktorom rozhodol krajský súd. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd

nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity

svojej právomoci, ktorý je ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok

a odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie označeného dohovoru, ako aj (v spojení

s ) rozsudkom okresného súdu č. k. -370

z 12. októbra 2009, pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -395

z 10. februára 2010.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je východiskom pre zákonom

upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie

právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým,

že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že

zaručuje ochranu viacerých záujmov, predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na

spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím (, ).

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -395 z 10. februára 2010 ako

odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -370 z 12. októbra 2009.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv označeným rozsudkom krajského súdu z toho

dôvodu, že ho považuje za rozhodnutie, ktoré „vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a taktiež súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované

dôkazy.“

Sťažovateľ uviedol v odvolaní proti označenému rozsudku okresného súdu tieto

dôvody, pre ktoré ho napáda:

„i) v súlade s ust. Občiansky súdny

poriadok, poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci,

ii) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. d) zákona č. 99/ 1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, poukazuje na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

iii) v súlade s ust. Občiansky súdny

poriadok poukazujeme na to, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy.“

V odôvodnení odvolania sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „návrh vo veci samej

bol formulovaný tak, že sa jedná o právny vzťah medzi akcionármi, spočiatku s

vyrovnanými podielmi ovládajúcimi 10 % akcií. V roku 2000 sa tento pomer jednoznačne

zmenil v prospech žalovaného, ktorý protiprávne odstúpil od zmluvy o odplatnom prevode

akcií na doručiteľa spoločnosti E. a. s. a následne si nechal zaregistrovať 21% akcií.

Uvedené konanie bolo prejavom vôle žalovaného ako zakladateľa spoločnosti a akcionára,

a nie konaním predstavenstva. Súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal vzťahmi medzi

žalobcom a žalovaným ako akcionármi a taktiež vzťah súvisiaci s protiprávnym úkonom

žalovaného. Zníženie hodnoty akcií bolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, čo

malo byť predmetom vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočným

základom sporu, ktorým bolo ovládnutie spoločnosti žalovaným na základe protiprávnej

manipulácie s akciami žalobcu. V súvislosti so zmenou hodnoty akcií bolo potrebné vykonať

pomerne rozsiahle dokazovanie výsluchom štatutárnych orgánov spoločnosti, členov

dozornej rady a taktiež konateľa a vlastníka spoločnosti U., s. r. o.“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odvolací súd prejednal podané odvolanie podľa ustanovenia bez

nariadenia pojednávania podľa ustanovenia s použitím ustanovenia

ods. 3 a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie, teda odvolací súd dospel

k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné

dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci

samej.

Odvolací súd preto rozhodol podľa ustanovenia , tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia...“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd ako odvolací súd vysporiadal

so sťažovateľom podaným odvolaním ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. či jeho

stotožnenie sa so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu,

identifikáciu vzťahu sťažovateľa ako žalobcu so žalovaným, ako aj s právnymi názormi

vyslovenými v rozsudku okresného súdu možno považovať z ústavného hľadiska za

udržateľné.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že základné

právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to

znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako

celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva,

že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok

bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Skutočnosť, že sa krajský súd v zásade stotožnil s odôvodnením okresného súdu

spôsobom, ktorý zákon umožňuje ( ), nemohla mať automaticky

za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Ústavný súd preto

vyhodnotil závery okresného súdu napadnuté sťažovateľom podaným odvolaním z hľadiska

ich ústavnej akceptovateľnosti.

K ťažiskovým otázkam, ktoré napadol sťažovateľ odvolaním, okresný súd

v označenom rozsudku uviedol:

a) K zistenému skutkovému stavu:

„Súd v rámci dokazovania, ktoré vykonal výsluchom účastníkov a oznámením obsahu

priložených listín tak, ako sú vyššie špecifikované, zistil tento skutkový stav:

Žalobca uviedol, že jeho právo voči žalovanému mu vzniklo protiprávnym úkonom

žalovaného, t.j. odobratím akcií. Žalobca si nebol vedomý, že spoločnosť prišla o svoj

majetok. Ďalším dôvodom, podľa ktorého má právo domáhať sa plnenia od žalovaného je

skutočnosť, že žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným akciám

a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo potvrdené, že práve on je vlastníkom týchto akcií.

Po právoplatnosti tohto rozsudku dal žalobca zostaviť konsolidovanú účtovnú závierku tak,

ako to vyžaduje zákon o účtovníctve.

Žalobca ďalej uviedol, že ak by predstavenstvo spoločnosti E., a. s., konalo

s náležitou odbornou starostlivosťou a nezvýhodňovalo len časť akcionárov, bola by celá

situácia iná. Poukázal na skutočnosť, že E. a O. dodnes riadne fungujú. Efekt z tohto

podnikania by pri fungovaní E., a. s. mali všetci akcionári a nielen manažment a osoby

blízke žalovanému. Ďalej uviedol, že žalovaný nadobudol akcie nezákonným spôsobom, na

valných zhromaždeniach presadzoval svoju vôľu previesť akcie na svojho syna ako aj ďalší

majetok a spáchal komplot nielen voči nemu ale aj voči všetkým akcionárom spoločnosti E.,

a. s. a týmito svojimi počinmi žalovaný zaviazal predstavenstvo spoločnosti E., a. s., k

takému konaniu ako chcel on sám.“

b) K identifikácii vzťahu žalobcu (sťažovateľa) a žalovaného:

„Žalovaný uviedol, že v tomto spore je žalovaný ako fyzická osoba, avšak o všetkom,

čo sa týkalo spoločnosti E., a. s. rozhodovalo predstavenstvo spoločnosti ako kolektívny

orgán, pretože on ako fyzická osoba nemal žiadne predpoklady na to, aby svojvoľným

spôsobom takéhoto rozhodovania usmerňoval. ...

V danom prípade po prehodnotení všetkých skutočností súd dospel k záveru, že

takáto žaloba nemôže smerovať proti žalovanému. Môže smerovať len proti obchodnej

spoločnosti, ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná.

Vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného súd ďalej neriešil ostatné

skutkové okolnosti uvádzané oboma účastníkmi a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu

zamietol.“

c) K právnemu záveru:

„V prejednávanom spore sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody

vo výške 216.742,68 EUR, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný si neoprávnene

zaregistroval v Stredisku cenných papierov 9 kusov akcií na doručiteľa v menovitej hodnote

331,94 EUR/ kus ( 10.000,- Sk), pričom tieto akcie patrili žalobcovi.

Existenciu všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu - protiprávny úkon,

vznik škody a príčinnú súvislosť musí preukázať poškodený, ten kto škodu spôsobil,

preukazuje okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť. Ak ich preukáže, oslobodí sa od

povinnosti škodu nahradiť.

Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetku existujúceho pred

porušením povinnosti. O príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody

ide vtedy, ak je protiprávne konanie príčinou vzniku škody a vznik škody následkom

takéhoto konania. Musí ísť o takú súvislosť, ak škoda vzniká nevyhnutne ako následok

konkrétneho porušenia právnej povinnosti.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v danom spore nebola preukázaná

pasívna legitimácia žalovaného - súd nezistil existenciu práva. Žalovaný ako fyzická osoba

nemohol len tak svojim konaním znížiť hodnotu akcií, pretože v prípade spoločnosti E., a. s.,

rozhodovalo o uvedených skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Keďže žalovaný

nie je pasívne legitimovaný, nie je možné posúdiť ani vznik premlčania. Práve z nedostatku

pasívnej legitimácie žalovaného súd nemal dôvod premlčanie ako také skúmať. Zo záverov

rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, ktorým je súd viazaný v zmysle § 226 Občianskeho

súdneho poriadku musel súd skúmať prioritne existenciu práva a až potom sa zaoberať

námietkou premlčania a ďalšími uvádzanými skutočnosťami.“

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , resp.

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní; obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že nezistil existenciu takých

skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietaný rozsudok krajského súdu

v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu (potvrdením správnosti jeho

argumentácie) bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za

taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu

právne názory okresného súdu vyjadrené v odôvodnení jeho rozsudku, s ktorými sa

stotožnil krajský súd, a týkali sa tak zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj

identifikácie vzťahu medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným a aj právnych záverov,

sú ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery namietaného odvolacieho rozhodnutia.

Pretože namietaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

nevykazuje znaky svojvôle, v tejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho

názoru krajského súdu (podobne , ), zhodného s právnym

názorom prvostupňového súdu.

V prípade sťažovateľa teda nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

sťažovateľových subjektívnych názorov. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho

názoru, že medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietanými právami

sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. ).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu

č. k. -395 z 10. februára 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením

či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa , pretože

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho

charakteru (obdobne napr. , ), a preto aj túto časť sťažnosti

odmietol v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu z dôvodu, že jeho

odvolanie z 20. februára 2009 (doručené okresnému súdu 23. februára 2009) proti uzneseniu

o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia č. k. -209

z 29. januára 2009 nebolo predložené na rozhodnutie krajskému súdu včas.

Okresný súd doručil sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku

za odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia

21. apríla 2010 a spis postúpil krajskému súdu 7. mája 2010, ktorému bol s odvolaním

sťažovateľa doručený 12. mája 2010. O predmetnom odvolaní krajský súd rozhodol

uznesením č. k. -404 z 31. mája 2010, ktorým potvrdil napadnuté

uznesenie okresného súdu č. k. -209 z 29. januára 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že „okresný súd na základe svojho svojvoľného právneho názoru

o neodôvodnenosti nároku sťažovateľa, odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na

vydanie predbežného opatrenia krajskému súdu nepredložil a neučinil tak ani potom, čo

bolo jeho rozhodnutie zrušené a vrátené na ďalšie konanie“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv jedine

z dôvodu nečinnosti okresného súdu v súvislosti s predkladaním jeho odvolania proti

označenému uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, t.j. namieta porušenie svojho

základného práva, ktoré je chránené . Sťažovateľ však porušenie tohto

základného práva nenamieta.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu

a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a podľa dohovoru, odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nečinnosťou okresného súdu pri predkladaní

odvolania sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu krajskému súdu

konštatuje, že napriek tomu, že sa sťažovateľ v ďalšom priebehu konania dozvedel (mohol

a mal dozvedieť, napr. aj v súvislosti s pojednávaniami uskutočnenými na krajskom súde

17. júna 2009 a 8. júla 2009, resp. aj v neskoršom období po vrátení veci okresnému súdu)

o tom, že okresný súd nepredložil jeho odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia krajskému súdu, hoci vo vzťahu k účelu predbežného

opatrenia tak urobiť mal, nevyužil právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv poskytuje a na ktorých použitie bol oprávnený podľa osobitných

predpisov. V konkrétnom prípade sťažovateľ nepreukázal (a nijakým spôsobom to

nevyplýva ani zo súdneho spisu), že podal sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu

jeho predsedovi (orgánu štátnej správy súdov) podľa a nasl. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorú je

predseda povinný vybaviť v lehote 30 dní. Z uvedeného hľadiska preto ústavný súd hodnotí

sťažnosť sťažovateľa podanú ústavnému súdu v časti týkajúcej sa námietky nepredloženia

odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie z 29.

januára 2009 krajskému súdu včas ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto

časti podľa aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už ďalej bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2011