Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 333/2011
PDF · 251.06 KB
No categories available
IV. ÚS 333/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
prerokoval sťažnosť Ing. J. D., N., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Cb/74/2008 a jeho rozsudkom z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v
Nitre č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010
doručená sťažnosť Ing. J. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M.
P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb/74/2008 a jeho rozsudkom
z 12. októbra 2009, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.
15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ na strane žalobcu označený ako Ing. J. D. proti žalovanému: Mgr. J. Š.
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb/74/2008 na Okresnom súde Nové Zámky sa domáhal
zaplatenia 216.742,68 EUR z titulu náhrady škody.
Okresný súd Nové Zámky vec prejednal a rozsudkom zo dňa 4. 2. 2009 žalobu
sťažovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že subjektívna štvorročná
premlčacia lehota uplynula 31. 12. 2006. V tejto súvislosti okresný súd poznamenal, že
subjektívna premlčacia doba nepredlžuje objektívnu premlčaciu dobu, pretože uplynutím
subjektívnej premlčacej doby dôjde k premlčaniu aj vtedy, keď objektívna premlčacia doba
ešte neuplynula. Štvorročná premlčacia doba podľa názoru okresného súdu platila aj pre
právo na náhradu škody, ktorú si sťažovateľ uplatnil predmetným návrhom. Na základe
uvedených skutočností okresný súd žalovaným vznesenú námietku premlčania akceptoval
a nárok sťažovateľa z tohto dôvodu zamietol.
Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský
súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cob/77/2009 rozsudok Okresného súdu Nové
Zámky uznesením zo dňa 8. 7. 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že okresný súd považujúc námietku
premlčania za dôvodnú, žalobu zamietol. Vôbec pritom nezisťoval existenciu práva. Podľa
názoru krajského súdu až po pozitívnom zistení takejto existencie možno vysloviť, či právo
je alebo nie je premlčané. Ak právo neexistuje, niet dôvodu zaoberať sa námietkou
premlčania. Krajský súd uložil okresnému súdu povinnosť, aby vyriešil otázku základu
predmetu sporu. Až po pozitívnom zistení danosti právneho základu sporu malo byť nutné
zaoberať sa uplatnenou námietkou premlčania a až následne (ak uplatnené právo nie je
premlčané) aj rozsahom nároku.
Okresný súd po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom
zo dňa 12. 10. 2009 opätovne žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému
trovy konania vo výške 6.527,94 EUR. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu sa
uvádza, že v danom spore nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného – súd nezistil
existenciu práva. Žalovaný ako fyzická osoba nemohol len tak svojím konaním znížiť
hodnotu akcií, pretože v prípade spoločnosti E. a. s. rozhodovalo o uvedených
skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že takáto
žaloba nemôže smerovať proti žalovanému. Môže smerovať len proti obchodnej spoločnosti,
ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná.
Proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky podal sťažovateľ odvolanie. Krajský
súd v Nitre vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Cob/9/2010 rozsudok Okresného súdu Nové
Zámky rozsudkom zo dňa 8. 7. 2009 potvrdil. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku sa
uvádza, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné
dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci
samej.
Rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. 10. 2009
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. 2. 2010
nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010 a vykonateľnosť 10. 4. 2010.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. februára 2010 a rozsudkom Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. októbra 2009 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/2008 zo dňa 12. októbra
2009 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob/9/2010 zo dňa 10. februára 2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Zámky na ďalšie konanie.
3. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Cb/74/2008, keď
nebolo odvolanie voči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia
predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre a následne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej bolo sťažovateľovi uznesením č. k. 14 Cb/74/08
zo dňa 13. 4. 2010 uložené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti predbežnému
opatreniu vo výške 33 € porušené bolo. Sťažovateľovi sa priznáva primerané
zadosťučinenie vo výške 10.000 € (slovom desaťtisíc eur).
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €
(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Sťažovateľ ďalej doplnil pôvodnú sťažnosť podaním z 22. septembra 2010, v ktorom
okrem iného uviedol:
„Následne dňa 10. 6. 2010 bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre č. k. 15 Cob/107/2010 zo dňa 31. 5. 2010, ktorým bolo potvrdené napadnuté
uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Cb/74/08-209 zo dňa 29. 1. 2009
o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
V odôvodnení rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sa uvádza, že proti uzneseniu
podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote odvolanie majúc za to, že súd prvého stupňa
nesprávne vyvodil zmysel predbežného opatrenia.
V odôvodnení sa ďalej uvádza, že v predmetnej veci konanie skončilo právoplatným
rozhodnutím vo veci samej, ktorým bola žaloba zamietnutá. Mal teda za nepochybné, že
v tomto štádiu konania nie je možné predbežné opatrenie nariadiť. Preto sa odvolací súd
nemohol zaoberať dôvodmi odvolania žalobcu a skúmať ich relevantnosť.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ podal opravný prostriedok v zákonnej
lehote, pričom odvolanie náležite odôvodnil. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd však
nemohol o odvolaní proti napadnutému uzneseniu rozhodnúť inak, než ho ako vecne
správne potvrdiť, keďže rozhodnutie vo veci samej nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 4. 2010.
Sťažovateľ týmto preukazuje, že namietané porušenie práva na súdnu ochranu ako je
uvedené v bode 3 je dôvodné.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-370
z 12. októbra 2009.
Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc
rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov
rozhodovať iný (všeobecný) súd. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci
sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný
rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti.
Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu na
krajskom súde, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného
súdnictva, o ktorom rozhodol krajský súd. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd
nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity
svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok
ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ
namietal porušenie označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení
s čl. 20 ods. 1 ústavy) rozsudkom okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-370
z 12. októbra 2009, pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Cob/9/2010-395
z 10. februára 2010.
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je východiskom pre zákonom
upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy).
V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa na riadny súdny proces tým,
že všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy
zaručuje ochranu viacerých záujmov, predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na
spravodlivé súdne konanie, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), ale aj vtedy, ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010 ako
odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-370 z 12. októbra 2009.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv označeným rozsudkom krajského súdu z toho
dôvodu, že ho považuje za rozhodnutie, ktoré „vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a taktiež súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované
dôkazy.“
Sťažovateľ uviedol v odvolaní proti označenému rozsudku okresného súdu tieto
dôvody, pre ktoré ho napáda:
„i) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci,
ii) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. d) zákona č. 99/ 1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, poukazuje na to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,
iii) v súlade s ust. § 205 ods.2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok poukazujeme na to, že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy.“
V odôvodnení odvolania sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „návrh vo veci samej
bol formulovaný tak, že sa jedná o právny vzťah medzi akcionármi, spočiatku s
vyrovnanými podielmi ovládajúcimi 10 % akcií. V roku 2000 sa tento pomer jednoznačne
zmenil v prospech žalovaného, ktorý protiprávne odstúpil od zmluvy o odplatnom prevode
akcií na doručiteľa spoločnosti E. a. s. a následne si nechal zaregistrovať 21% akcií.
Uvedené konanie bolo prejavom vôle žalovaného ako zakladateľa spoločnosti a akcionára,
a nie konaním predstavenstva. Súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal vzťahmi medzi
žalobcom a žalovaným ako akcionármi a taktiež vzťah súvisiaci s protiprávnym úkonom
žalovaného. Zníženie hodnoty akcií bolo v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, čo
malo byť predmetom vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa nezaoberal skutočným
základom sporu, ktorým bolo ovládnutie spoločnosti žalovaným na základe protiprávnej
manipulácie s akciami žalobcu. V súvislosti so zmenou hodnoty akcií bolo potrebné vykonať
pomerne rozsiahle dokazovanie výsluchom štatutárnych orgánov spoločnosti, členov
dozornej rady a taktiež konateľa a vlastníka spoločnosti U., s. r. o.“.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Odvolací súd prejednal podané odvolanie podľa ustanovenia § 212 OSP bez
nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s použitím ustanovenia § 156
ods. 3 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie, teda odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a vo veci vykonal potrebné
dokazovanie, ktoré odôvodňovali správnosť dôvodov uvedených v jeho rozhodnutí vo veci
samej.
Odvolací súd preto rozhodol podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia...“
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd ako odvolací súd vysporiadal
so sťažovateľom podaným odvolaním ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. či jeho
stotožnenie sa so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu,
identifikáciu vzťahu sťažovateľa ako žalobcu so žalovaným, ako aj s právnymi názormi
vyslovenými v rozsudku okresného súdu možno považovať z ústavného hľadiska za
udržateľné.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že základné
právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to
znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva,
že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok
bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sa krajský súd v zásade stotožnil s odôvodnením okresného súdu
spôsobom, ktorý zákon umožňuje (§ 219 ods. 2 OSP), nemohla mať automaticky
za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 75/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto
vyhodnotil závery okresného súdu napadnuté sťažovateľom podaným odvolaním z hľadiska
ich ústavnej akceptovateľnosti.
K ťažiskovým otázkam, ktoré napadol sťažovateľ odvolaním, okresný súd
v označenom rozsudku uviedol:
a) K zistenému skutkovému stavu:
„Súd v rámci dokazovania, ktoré vykonal výsluchom účastníkov a oznámením obsahu
priložených listín tak, ako sú vyššie špecifikované, zistil tento skutkový stav:
Žalobca uviedol, že jeho právo voči žalovanému mu vzniklo protiprávnym úkonom
žalovaného, t.j. odobratím akcií. Žalobca si nebol vedomý, že spoločnosť prišla o svoj
majetok. Ďalším dôvodom, podľa ktorého má právo domáhať sa plnenia od žalovaného je
skutočnosť, že žalobca podal žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným akciám
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bolo potvrdené, že práve on je vlastníkom týchto akcií.
Po právoplatnosti tohto rozsudku dal žalobca zostaviť konsolidovanú účtovnú závierku tak,
ako to vyžaduje zákon o účtovníctve.
Žalobca ďalej uviedol, že ak by predstavenstvo spoločnosti E., a. s., konalo
s náležitou odbornou starostlivosťou a nezvýhodňovalo len časť akcionárov, bola by celá
situácia iná. Poukázal na skutočnosť, že E. a O. dodnes riadne fungujú. Efekt z tohto
podnikania by pri fungovaní E., a. s. mali všetci akcionári a nielen manažment a osoby
blízke žalovanému. Ďalej uviedol, že žalovaný nadobudol akcie nezákonným spôsobom, na
valných zhromaždeniach presadzoval svoju vôľu previesť akcie na svojho syna ako aj ďalší
majetok a spáchal komplot nielen voči nemu ale aj voči všetkým akcionárom spoločnosti E.,
a. s. a týmito svojimi počinmi žalovaný zaviazal predstavenstvo spoločnosti E., a. s., k
takému konaniu ako chcel on sám.“
b) K identifikácii vzťahu žalobcu (sťažovateľa) a žalovaného:
„Žalovaný uviedol, že v tomto spore je žalovaný ako fyzická osoba, avšak o všetkom,
čo sa týkalo spoločnosti E., a. s. rozhodovalo predstavenstvo spoločnosti ako kolektívny
orgán, pretože on ako fyzická osoba nemal žiadne predpoklady na to, aby svojvoľným
spôsobom takéhoto rozhodovania usmerňoval. ...
V danom prípade po prehodnotení všetkých skutočností súd dospel k záveru, že
takáto žaloba nemôže smerovať proti žalovanému. Môže smerovať len proti obchodnej
spoločnosti, ktorá by prípadne na takúto náhradu škody mohla byť pasívne legitimovaná.
Vzhľadom na nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného súd ďalej neriešil ostatné
skutkové okolnosti uvádzané oboma účastníkmi a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol.“
c) K právnemu záveru:
„V prejednávanom spore sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody
vo výške 216.742,68 EUR, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný si neoprávnene
zaregistroval v Stredisku cenných papierov 9 kusov akcií na doručiteľa v menovitej hodnote
331,94 EUR/ kus ( 10.000,- Sk), pričom tieto akcie patrili žalobcovi.
Existenciu všetkých troch predpokladov zodpovednosti za škodu - protiprávny úkon,
vznik škody a príčinnú súvislosť musí preukázať poškodený, ten kto škodu spôsobil,
preukazuje okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť. Ak ich preukáže, oslobodí sa od
povinnosti škodu nahradiť.
Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetku existujúceho pred
porušením povinnosti. O príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody
ide vtedy, ak je protiprávne konanie príčinou vzniku škody a vznik škody následkom
takéhoto konania. Musí ísť o takú súvislosť, ak škoda vzniká nevyhnutne ako následok
konkrétneho porušenia právnej povinnosti.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v danom spore nebola preukázaná
pasívna legitimácia žalovaného - súd nezistil existenciu práva. Žalovaný ako fyzická osoba
nemohol len tak svojim konaním znížiť hodnotu akcií, pretože v prípade spoločnosti E., a. s.,
rozhodovalo o uvedených skutočnostiach predstavenstvo tejto spoločnosti. Keďže žalovaný
nie je pasívne legitimovaný, nie je možné posúdiť ani vznik premlčania. Práve z nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaného súd nemal dôvod premlčanie ako také skúmať. Zo záverov
rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, ktorým je súd viazaný v zmysle § 226 Občianskeho
súdneho poriadku musel súd skúmať prioritne existenciu práva a až potom sa zaoberať
námietkou premlčania a ďalšími uvádzanými skutočnosťami.“
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp.
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní; obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že nezistil existenciu takých
skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietaný rozsudok krajského súdu
v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu (potvrdením správnosti jeho
argumentácie) bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za
taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu
právne názory okresného súdu vyjadrené v odôvodnení jeho rozsudku, s ktorými sa
stotožnil krajský súd, a týkali sa tak zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj
identifikácie vzťahu medzi sťažovateľom ako žalobcom a žalovaným a aj právnych záverov,
sú ústavne akceptovateľné.
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery namietaného odvolacieho rozhodnutia.
Pretože namietaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
nevykazuje znaky svojvôle, v tejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho
názoru krajského súdu (podobne I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04), zhodného s právnym
názorom prvostupňového súdu.
V prípade sťažovateľa teda nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
sťažovateľových subjektívnych názorov. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho
názoru, že medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietanými právami
sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu
č. k. 15 Cob/9/2010-395 z 10. februára 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením
či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho
charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07), a preto aj túto časť sťažnosti
odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu z dôvodu, že jeho
odvolanie z 20. februára 2009 (doručené okresnému súdu 23. februára 2009) proti uzneseniu
o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia č. k. 14 Cb/74/2008-209
z 29. januára 2009 nebolo predložené na rozhodnutie krajskému súdu včas.
Okresný súd doručil sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia
21. apríla 2010 a spis postúpil krajskému súdu 7. mája 2010, ktorému bol s odvolaním
sťažovateľa doručený 12. mája 2010. O predmetnom odvolaní krajský súd rozhodol
uznesením č. k. 15 Cob/107/2010-404 z 31. mája 2010, ktorým potvrdil napadnuté
uznesenie okresného súdu č. k. 14 Cb/74/2008-209 z 29. januára 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že „okresný súd na základe svojho svojvoľného právneho názoru
o neodôvodnenosti nároku sťažovateľa, odvolanie voči uzneseniu o zamietnutí návrhu na
vydanie predbežného opatrenia krajskému súdu nepredložil a neučinil tak ani potom, čo
bolo jeho rozhodnutie zrušené a vrátené na ďalšie konanie“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv jedine
z dôvodu nečinnosti okresného súdu v súvislosti s predkladaním jeho odvolania proti
označenému uzneseniu okresného súdu krajskému súdu, t.j. namieta porušenie svojho
základného práva, ktoré je chránené čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ však porušenie tohto
základného práva nenamieta.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu
a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd v súvislosti s namietanou nečinnosťou okresného súdu pri predkladaní
odvolania sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu krajskému súdu
konštatuje, že napriek tomu, že sa sťažovateľ v ďalšom priebehu konania dozvedel (mohol
a mal dozvedieť, napr. aj v súvislosti s pojednávaniami uskutočnenými na krajskom súde
17. júna 2009 a 8. júla 2009, resp. aj v neskoršom období po vrátení veci okresnému súdu)
o tom, že okresný súd nepredložil jeho odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia krajskému súdu, hoci vo vzťahu k účelu predbežného
opatrenia tak urobiť mal, nevyužil právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv poskytuje a na ktorých použitie bol oprávnený podľa osobitných
predpisov. V konkrétnom prípade sťažovateľ nepreukázal (a nijakým spôsobom to
nevyplýva ani zo súdneho spisu), že podal sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu
jeho predsedovi (orgánu štátnej správy súdov) podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorú je
predseda povinný vybaviť v lehote 30 dní. Z uvedeného hľadiska preto ústavný súd hodnotí
sťažnosť sťažovateľa podanú ústavnému súdu v časti týkajúcej sa námietky nepredloženia
odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie z 29.
januára 2009 krajskému súdu včas ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu jej neprípustnosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, bolo už ďalej bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011