Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 377/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s , ako aj porušenia zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 3. septembra 2007, 22. mája 2009 a 29. júna 2010,

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. augusta 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením z 31. marca

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. júla 2011

doručené podanie Ing. F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu

kvalifikoval ako sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s , ako aj porušenia zákona

č. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) postupom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami z 3. septembra 2007, 22. mája 2009 a 29. júna 2010, postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. februára 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. augusta 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením z 31. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „obdržal... uznesenie vo veci zo dňa

31. 3. 2011, ktoré [mu] bolo doručené 20. 5. 2011“, s ktorým nesúhlasí, a preto podáva

„sťažnosť v zákonne stanovenej lehote podľa článku 127 ...

vo veci konaného pred Okresným súdom v Martine“. Ďalej uviedol, že „nebol

v uvedenej veci riadne zastúpený pred Okresným súdom v Martine a ani Krajským súdom

v Žiline advokátom pre celé konanie aj napriek tomu, že... o to riadne a zrozumiteľne

požiadal a nemohol... sa účinne brániť a odporca bol advokátom zastúpený...“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „súčasťou súdneho spisu je potvrdenie, kde... riadne

poskytol Okresnému aj Krajskému súdu Potvrdenie o [jeho] osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch na predpísanom tlačive, potvrdené Matrikou mesta V.

aj s potvrdením obvodného úradu práce, ktoré boli zavedené do databázy Okresného súdu

v Martine, že [je] vedený od prvopočiatku ako občan s trvalým zdravotným a telesným

postihnutím... a od vtedy sa nič nezmenilo, lebo [jeho] invalidný dôchodok bol len

valorizovaný a ktorého výška v súčasnosti je 183 eur, čo je menej ako je 1,4 násobku

životného minima, ide o spor, kde nejde o neúspešné vymáhanie práva...“. Tým boli podľa

názoru sťažovateľa „splnené všetky podmienky... pre [jeho] zastupovanie pred Okresným

aj Krajským súdom v zmysle platného zákona“.

Sťažovateľ preto žiada ústavný súd, aby jeho „podanie opravil, alebo doplnil“, aby

sa mohol „účinne brániť“, pretože bol ako občan Slovenskej republiky diskriminovaný

„v zmysle ... “, čím boli porušené jeho „práva... tiež podľa

, o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou nesprávnym postupom...“.

Súčasťou sťažnosti je žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Keďže sťažnosť bola v predloženom znení do značnej miery nezrozumiteľná

a nebolo z nej možné ustáliť predmet napadnutých konaní pred okresným súdom, krajským

súdom a najvyšším súdom, ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu sp. zn.

, z ktorého zistil, že podaním označeným ako „Žaloba... podľa

vo veci bezdôvodného ukončenia pracovného pomeru podľa ...“ zo 7. júna 2007

s nie dostatočne zrozumiteľným obsahom sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom,

aby zaviazal „odporcu: H., s. r. o., M... uhradiť navrhovateľovi spôsobenú škodu... vo výške

8 000 Sk za mesiac apríl 2007, alikvotnu čiastku mzdy za mesiac máj 2007... a nemocenské

dávky dočasnej neschopnosti za mesiac máj a jún 2007 v dĺžke, ktorú uhrádza

zamestnávateľ s príslušenstvom, odo dňa 31. 5. 2007“. K žalobe pripojil aj žiadosť

o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie v konaní, ktorý mal následne doplniť jeho

podanie, ako aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože je osoba „opustená

a nemá právnické vzdelanie... [a] je to potrebné na ochranu [jeho] záujmov“.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu 10. júla 2007 predložil potvrdenie o osobných,

majetkových a zárobkových pomeroch, ku ktorému priložil aj rozhodnutie Sociálnej

poisťovne z 30. júna 2006 o priznaní dôchodku v sume 4 226 Sk.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. septembra 2007 rozhodol tak, že

sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol jeho žiadosť

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ

„nijakým spôsobom súdu nepreukázal svoju majetkovú a finančnú situáciu, ku žiadosti...

nepripojil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení okrem rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ktoré je dátumované rok pozadu...“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 8. januára 2008 vyzval sťažovateľa,

aby v lehote 10 dní doplnil svoje neúplné podanie z 8. júna 2007 najmä, aby uviedol

zreteľne vymedzený, zrozumiteľný a vykonateľný petit. Sťažovateľ tak urobil podaním

zo 17. januára 2008 a následne mu bol okresným súdom vyrubený súdny poplatok v sume

500 Sk. Sťažovateľ reagoval na výzvu okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku

podaním z 20. marca 2008 tak, že ju vrátil okresnému súdu z dôvodu, že v nej bola

„nesprávne formulovaná žaloba“, a uviedol, že vo svojom podaní zo 7. júna 2007 žiadal,

aby mu bol riadne ustanovený „bezplatný“ zástupca z radov advokátov, ktorý jeho podanie

opraví a doplní. Okresný súd 10. apríla 2008 opätovne vyzval sťažovateľa na úhradu

súdneho poplatku.

Sťažovateľ podaním z 3. mája 2008 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 3. septembra 2007, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov

a taktiež bola zamietnutá jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Krajský

súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 odvolanie sťažovateľa odmietol

bez vecného preskúmania ako oneskorene podané, pretože odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené náhradným spôsobom 13. septembra 2007

(po uskutočnení opakovaného doručenia a uloženia na pošte). Lehota na podanie odvolania

tak uplynula 28. septembra 2007 a sťažovateľ podal odvolanie až 3. mája 2008. Krajský súd

vo svojom v odmietajúcom uznesení poukázal okrem iného na to, že keďže sťažovateľ

nespochybňoval spôsob doručovania uznesenia okresného súdu ani dodržanie zákonných

podmienok náhradného doručenia, jeho odvolanie odmietol.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 22. mája 2009 z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku konanie v právnej veci sťažovateľa zastavil a žiadnemu

z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Dňa 5. novembra 2009 podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája

2009 osobne do podateľne najvyššieho súdu „Dovolanie“. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. decembra 2009, ako aj uznesením z 12. apríla 2010 vyzval sťažovateľa

na doplnenie neúplného podania označeného ako „Dovolanie“. Sťažovateľ podaním

z 26. apríla 2010 doplnil svoje „Dovolanie“, pričom v tomto doplnení požiadal

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v dovolacom konaní. Dňa 28. mája 2010

predložil sťažovateľ okresnému súdu vyplnené potvrdenie o osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch bez pripojenia dokladov preukazujúcich jeho mesačné príjmy

a výdavky (hoci bol okresným súdom vyzvaný na ich predloženie). Okresný súd uznesením

sp. zn. z 29. júna 2010 opätovne nepriznal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov a jeho žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie

zamietol z dôvodu, že pomery sťažovateľa sa oproti predchádzajúcim situáciám nezmenili,

resp. sťažovateľ prípadnú zmenu pomerov súdu riadne nepreukázal. Krajský súd odvolaním

sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu z 29. júna 2010 uznesením sp. zn.

z 26. augusta 2010 ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľ podal proti

potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu 29. októbra 2010 „Dovolanie“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. , z 31. marca 2011

konanie o dovolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 22. mája 2009

zastavil a dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. odmietol.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. ). Opačný záver

by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu zohľadňuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehote sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

Keďže sťažovateľ nebol pri podaní sťažnosti zastúpený advokátom (o jeho

ustanovenie však požiadal), z dôvodu objektívneho posúdenia sťažnosti ústavný súd ustálil

predmet sťažnosti tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, a zoberal sa možným

porušením označených práv relevantnými rozhodnutiami všeobecných súdov súvisiacimi

s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. .

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 3. septembra 2007, 22. mája 2009 a 29. júna 2010

1.1 K uzneseniu okresného súdu z 3. septembra 2007

Ako už bolo uvedené v časti II tohto rozhodnutia, predmetným uznesením okresný

súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol jeho žiadosť

o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Odvolanie sťažovateľa podané proti tomuto

uzneseniu bolo uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2008

odmietnuté z dôvodu, že bolo podané oneskorene. Keďže sťažovateľ podal odvolanie

procesne neregulárne, je nevyhnutné vyhodnotiť túto skutočnosť, ako keby odvolanie vôbec

nepodal.

1.2 K uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2009

Predmetným uznesením okresný súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku za podaný návrh. Sťažovateľ odvolanie proti tomuto uzneseniu nepodal, ale podal

až mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Konanie o sťažovateľom podanom

dovolaní však najvyšší súd uznesením sp. zn. , z 31. marca

2011 zastavil dôvodiac, že dovolanie môže byť podané len proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu.

1.3 K uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2010

Týmto uznesením okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych

poplatkov v dovolacom konaní a jeho žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie

zamietol. Sťažovateľ však proti tomuto uzneseniu podal v zákonom ustanovenej lehote

odvolanie.

Vzhľadom na spomínaný princíp subsidiarity ustanovený v je

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho práv napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať, čo v prípade uznesenia uvedeného

v bode 1.1 urobil, ako už bolo uvedené, procesne neregulárnym spôsobom, v prípade

napadnutého uznesenia uvedeného v bode 1.2 tak neurobil vôbec a napokon v prípade

uznesenia uvedeného v bode 1.3 tak urobil, a preto o sťažovateľom podanom odvolaní

rozhodol krajský súd. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci ( prvá veta ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. februára 2009

Týmto uznesením bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -12 z 3. septembra 2007 z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že označené uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 7. mája 2009. Sťažnosť však bola odovzdaná na poštovú prepravu až 8. júla

2011.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť v tejto časti bola podaná zjavne po lehote

ustanovenej v , a preto ju ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 prvá veta zákona o ústavnom

súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. augusta 2010

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 26. augusta 2010, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 29. júna 2010 o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

advokáta v dovolacom konaní, okrem iného uviedol:

„Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, pre rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, vecne správne

rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením

v spojení s Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne,

pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský

súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pre postup podľa § 30

ods. 1 a sa vyžaduje, aby účastník žiadajúci o priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nielen tvrdil

skutočnosti odôvodňujúce postup podľa citovaného zákonného ustanovenia, ale tieto

tvrdenia aj hodnoverným spôsobom preukázal ( ). Hodnotenie

predložených dôkazov patrí potom do právomoci súdu. V situácii, kedy účastník

relevantným spôsobom nereaguje na výzvy súdu, nemá súd možnosť priznať ochranu

žiadanému právu.

V prejednávanej veci už okresný súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov

a o žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v roku 2007, kedy návrhom

navrhovateľa podľa a nevyhovel. Pre rozhodovanie

o aktuálnych žiadostiach tak bolo relevantné predovšetkým zistenie, či od toho času došlo

na strane navrhovateľa k takej zmene pomerov, ktorá by mohla odôvodniť nové rozhodnutie

o oslobodení od súdnych poplatkoch a o ustanovení zástupcu z radov advokátov, ako

aj preukázanie takého zistenia. V tomto smere sa okresný súd správne vysporiadal s danou

skutkovou situáciou, správne vyhodnotil jednak neexistenciu spomínanej zmeny pomerov,

jednak nepreukázanie pomerov na strane navrhovateľa, ktoré by mohli postup súdu podľa

uvedených ustanovení odôvodniť. Z týchto dôvodov nemal

krajský súd inú možnosť ako prvostupňové rozhodnutie podľa

potvrdiť.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [

(ďalej aj „OSP“)] je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný

súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu

za legitímny a vylučujúci možnosť porušenia základného práva podľa .

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením označeného základného práva, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením z 31. marca 2011

Sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 22. mája 2009 (ďalej aj „prvé dovolanie“), ktorým bolo konanie z dôvodu nezaplatenia

súdneho poplatku zastavené, a taktiež proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 26. augusta 2010 (ďalej aj „druhé dovolanie“), ktorým bolo potvrdené uznesenie

okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v dovolacom konaní

a zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní.

Dovolací súd posúdil prvé dovolanie sťažovateľa ako také, ktoré smeruje proti

takému rozhodnutiu (rozhodnutiu prvostupňového súdu), kde

neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie dovolania smerujúceho

proti uzneseniu okresného súdu, a druhé dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Na základe uvedeného konanie o prvom dovolaní zastavil a druhé dovolanie odmietol.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ) alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl.

. Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g)

. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým konanie o prvom dovolaní zastavil a druhé dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k prvému

dovolaniu uviedol:

„Podľa účastník konania môže dovolaním napadnúť iba

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa ( ) a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ak rozhoduje

o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa ( ).

Keďže dovolanie môže byť podané len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ani neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie dovolania

smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu. Nedostatok funkčnej príslušnosti

na prejednanie veci, inak patriacej do právomoci súdov, je neodstrániteľným nedostatkom

podmienky konania, ktoré musí mať za následok zastavenie dovolacieho konania

( v spojení s ).

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní navrhovateľa

(prvého dovolania) proti uzneseniu okresného súdu zastavil.“

Pokiaľ ide o druhé dovolanie, najvyšší súd uviedol, že „i keď dovolateľ nie je

zastúpený advokátom a nemá právnické vzdelanie (v zmysle musí byť

dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho

zamestnanec, člen, ktorý za neho koná), povaha tohto rozhodnutia vylučuje, aby v prípade

(druhého) dovolania bolo možné nedostatok povinného zastúpenia považovať za dôvod pre

zastavenie konania ( ). V situácii, kedy predmetom dovolacieho konania

má byť rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie mu zástupcu

z radov advokátov, by trvanie na podmienke povinného zastúpenia viedlo k popretiu

vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho

konania, v ktorom má byť záver o tom, že účastník nemá právo na ustanovenie mu zástupcu

z radov advokátov, skúmaný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje (druhé) dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na

zaujatie stanoviska ( veta prvá ). Podľa je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže v prípade dovolateľom napadnutého uznesenia ide o také uznesenie

odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v a ,

nemožno prípustnosť tohto (druhého) dovolania vyvodiť z uvedených ustanovení.

So zreteľom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ ,

teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania,

hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej

z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola zistená a nenamietal ju ani dovolateľ.

Keďže procesná prípustnosť dovolania navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline z 26. augusta 2010 sp. zn. , ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietnutí žiadosti

navrhovateľa o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie, nevyplýva z ani

z , Najvyšší súd Slovenskej republiky toto (druhé) dovolanie odmietol ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné ( v spojení

s ).“.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutých uznesení, pretože najvyšší súd postupoval

v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak zastavil konanie o prvom dovolaní

a odmietol druhé dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné. Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia označených práv sťažovateľa nie je taký vzťah, ktorý by

odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

5. K namietanému porušeniu a

antidiskriminačného zákona

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , , ).

Porušenie zásady rovnosti v právach podľa má charakter porušenia

práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením iného základného práva

(m. m. ).

Pokiaľ sťažovateľ žiadal o vyslovenie porušenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného

zákona postupom všeobecných súdov, ústavný súd uvádza, že námietky porušenia tých

práv, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú zákony (napr. Občiansky

súdny poriadok, antidiskriminačný zákon), nepreskúmava, ak namietané porušenie práva

nemôže zároveň znamenať aj porušenie základného práva alebo slobody zaručených

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ako

už bolo uvedené, úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ,

, ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie

základného práva podľa odmietol, bolo potrebné tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie a antidiskriminačného

zákona odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými nezaoberal (napr. žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011