Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 271/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 27. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa

Tkáčika vo veci sťažnosti S. L., P., zastúpeného JUDr. Ing. F. Š., pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -114

z 3. februára 2011 takto

rozhodol:

1. Základné právo S. L. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k.

114 z 3. februára 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. -114 z 3. februára 2011

z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia S. L.

v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Advokátskej

kancelárie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

zo 14. júna 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného JUDr. Ing. F. Š., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -114 z 3. februára 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa na základe výzvy ústavného súdu k veci

listom sp. zn. , zo 6. júla 2011 vyjadrila predsedníčka

okresného súdu, v ktorom uviedla, že 5. decembra 2007 bola okresnému súdu doručená

žaloba sťažovateľa proti spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť K.“), o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo z dôvodu, že sťažovateľ mal

vystaviť niekoľko desiatok fiktívnych príjmových dokladov slúžiacich ako podklad

k fakturácii, na základe ktorých spoločnosť K. príslušné faktúry uhradila, aj keď

v skutočnosti fakturovaný tovar nebol dodaný. Sťažovateľ tvrdí, že sa uvedeného skutku

nedopustil, preto sa žalobou domáha neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Proti sťažovateľovi je súbežne vedené aj trestné stíhanie pre trestný čin podvodu, avšak

obžaloba nebola dosiaľ podaná. Pre rozhodnutie okresného súdu o žalobe má trestné

konanie a jeho výsledky zásadný význam.

V priebehu konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru

sťažovateľ podaním z 19. októbra 2010 doručeným okresnému súdu 22. októbra 2010

rozšíril žalobu aj o náhradu mzdy. Túto zmenu žaloby však okresný súd s poukazom

na ustanovenie (ďalej aj „OSP“) uznesením č. k.

-114 z 3. februára 2011 nepripustil.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že „v súčasnosti ide už o reštančnú

vec, v ktorej sa rieši základ nároku na náhradu mzdy. Žalobca má možnosť náhradu mzdy

uplatniť samostatnou žalobou, v oboch konaniach sa totiž vykonávajú rozdielne dôkazy

a vyhovením tohto procesného návrhu by nepochybne došlo k ďalšiemu podstatnému

predĺženiu sporu.“.

Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že 22. februára 2011 sťažovateľ podal

okresnému súdu samostatnú žalobu o náhradu mzdy za rovnaké obdobie a v tej istej výške

ako v podaní z 19. októbra 2010; konanie je vedené pod sp. zn. . S poukazom

na uvedené skutočnosti je toho názoru, že rozhodnutím, resp. postupom okresného súdu

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Okresný súd postupoval

v zmysle platnej právnej úpravy, a to .

Právny zástupca sťažovateľa listom z 20. júla 2011 požiadal, aby sa vo veci konalo

verejné ústne pojednávanie.

Dňa 27. septembra 2011 sa konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom zástupca

sťažovateľa uviedol:

„Podľa nášho názoru došlo napadnutým uznesením Okresného súdu Prešov, ktorým

bol zamietnutý návrh na zmenu konania, do zásahu sťažovateľa na právo na prístup

k súdnej ochrane, nakoľko z dôvodov, ktoré sú podrobne rozvedené v predmetnej sťažnosti

považujeme to uznesenie za neprípustné, keďže nebola splnená podmienka podľa § 95

, to znamená vôbec neboli predpoklady na vydanie takého

rozhodnutia, resp. tie dôvody, ktoré Okresný súd Prešov ako dôvody vydania tohto

uznesenia uviedol, nezodpovedajú tomuto ustanoveniu. Vzhľadom k postupu Okresného

súdu Prešov došlo vlastne k ukráteniu sťažovateľa v jeho právach, nakoľko minimálne

v časti trojmesačného nároku na náhrady mzdy mu bola odopretá možnosť prejednať tento

nárok, resp. vzhľadom na celý ten postup, ktorý nechcem teraz z časových dôvodov

rozvádzať, ho vystavil takej situácii, že v prípade, ak by o ňom bolo rozhodované, tak by

bola dôvodne vznesená námietka premlčania.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu

č. k. -114 z 3. februára 2011 bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Predsedníčka okresného súdu listom sp. zn. ,

z 24. augusta 2011 ospravedlnila neúčasť okresného súdu na tomto pojednávaní.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a , m. m. ], pritom starostlivo prihliadnuť na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia

súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Okresný súd uznesením č. k. -114 z 3. februára 2011 rozhodol, že

„nepripúšťa zmenu petitu rozšírením návrhu žalobcu súdu doručeného dňa 22. 10. 2010“,

t. j. nepripustil zmenu žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, rozšírením o nárok na náhradu mzdy.

Okresný súd pri svojom rozhodnutí vyhádzal z ustanovenia , podľa

ktorého navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania,

ako aj z ustanovenia , podľa ktorého súd nepripustí zmenu návrhu, ak by

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne

príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po

právoplatnosti uznesenia.

Podstatou sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

je námietka, že neboli splnené podmienky pre postup, resp. rozhodnutie okresného súdu

podľa . Podľa názoru sťažovateľa okresný súd nemal jeho podanie označené ako

„Doplnenie žaloby“ kvalifikovať ako zmenu žaloby, nepripustenie ktorej navyše odôvodnil

tým, že „v súčasnosti ide už o reštančnú vec, v ktorej sa rieši základ nároku na náhradu

mzdy. Žalobca má možnosť náhradu mzdy uplatniť samostatnou žalobou, v oboch

konaniach sa totiž vykonávajú rozdielne dôkazy a vyhovením tohto procesného návrhu by

nepochybne došlo k ďalšiemu podstatnému predĺženiu sporu.“. Sťažovateľ taktiež uviedol,

že okresný súd „svoje rozhodnutie neodôvodnil žiadnym z dvoch zákonných dôvodov -

k zmene vecnej príslušnosti vzhľadom na rovnakú vecnú príslušnosť pre obidva nároky by

nemohlo dôjsť a rovnako nebol v konaní taký stav, že by výsledky doterajšieho konania

nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Druhý z uvedených dôvodov

neprichádza do úvahy, pretože doposiaľ v konaní nebolo otvorené ani jedno pojednávanie

a nebolo vykonané žiadne dokazovanie... Pokiaľ súd odôvodnil nepripustenie zmeny žaloby

tým, že ide o reštančnú vec (čo samo osebe považujeme za paradoxný a absurdný

argument), resp. vyslovil domnienku, že vyhovením návrhu sťažovateľa by došlo k ďalšiemu

podstatnému predĺženiu sporu, neopieral svoje rozhodnutie o podmienky uvedené v § 95

odsek 2 .“. Týmto okresný súd porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu konštatuje, že

námietky sťažovateľa považuje za plne opodstatnené a z už uvedených skutočností sa dá

vyvodiť, že toto rozhodnutie je arbitrárne. Závery vyvodené okresným súdom nie sú

vo vzťahu k sťažovateľovi správne a spravodlivé a nie sú v súlade ani s relevantnou

zákonnou a ústavnou právnou úpravou.

Podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,

okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako

aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal

pracovný pomer skončiť.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od

zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať

v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v uznesení sp. zn. zo 17. decembra 2009 uviedol, že:

„Zamestnanec, ktorý sa domáha na súde určenia, že rozviazanie pracovného pomeru je

neplatné, môže v žalobe zároveň (súčasne) uplatniť aj nárok na náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru (porovnaj napr. R 36/1979). Prisúdenie tohto nároku však

nie je možné skôr, než súd rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru (uvedené

rozhodnutie o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru predstavuje nevyhnutnú

podmienku, bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy). Súd

v takom prípade spravidla rozhodne v rozsudku nielen o určení neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru, ale aj o uplatnenej náhrade mzdy (od výroku o neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru je výrok o náhrade mzdy závislý, porovnaj R 1/1975). Ak je to účelné,

môže súd najskôr rozhodnúť o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a následne

(po právoplatnosti takéhoto rozhodnutia) rozhodnúť o nároku na náhradu mzdy (porovnaj

druhá veta ). Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného

pomeru môže však zamestnanec uplatniť nielen súčasne so žalobou o neplatnosť

rozviazania pracovného pomeru, ale aj neskôr – s rizikom prípadného úspešného namietania

premlčania takéhoto nároku žalovaným (porovnaj dôvody v R 8/2003). Pre tento hroziaci

nepriaznivý dôsledok pre žalobcu (porovnaj prvá veta ) sa

neodporúča neuvážene dlho vyčkávať s uplatnením tohto peňažného nároku na súde, napr.

až dovtedy, kým bude právoplatne rozhodnuté o žalobe o určení neplatnosti rozviazania

pracovného pomeru. Možnosť uplatnenia tohto nároku nijako teda neobmedzuje skutočnosť,

že v tom čase ešte o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nie je

rozhodnuté.“

Podľa každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon

nesprávne označený.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade okresný súd vychádzajúc zo zásady iura

novit curia, no najmä z ustanovení upravujúcich nároky z neplatného

skončenia pracovného pomeru mohol (a mal) predpokladať, že sťažovateľ si v rámci svojej

žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu

mzdy, aby ako celok predstavovala komplexné podanie. V takom prípade nejde o zmenu

žaloby a okresný súd nemá dôvod o zmene petitu osobitne rozhodovať. A navyše, práve tu

ide o prípad, keď závery (výsledky) konania o žalobe sú spolu s ďalšími skutočnosťami

podkladom pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy.

To, ako okresný súd pristúpil k vyhodnoteniu situácie vzniknutej po doručení mu

podania sťažovateľa z 19. októbra 2010, ústavný súd hodnotí ako formalistický výklad

ustanovení , bez rešpektovania príslušných ustanovení .

Taktiež odvolávanie sa okresného súdu na to, že ide „už o reštančnú vec“ (čo v praxi

spravidla znamená, že ide o vec, konanie o ktorej nebolo ukončené v lehote jedného roka od

doručenia návrhu súdu, pozn.), a to za stavu, keď sám po uplynutí takmer štyroch rokov od

doručenia mu žaloby sťažovateľa, nevykonal ani jedno pojednávanie a nerozhodol v merite

veci, ako aj jeho odporučenie sťažovateľovi, aby podal samostatnú žalobu, ktorou si uplatní

svoj nárok na náhradu mzdy, v dôsledku čoho však došlo k premlčaniu časti tohto nároku,

je z ústavného hľadiska absolútne neprijateľné.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie

okresného súdu, že v danom prípade postupoval v zmysle platnej právnej úpravy.

Ústavný súd v zmysle konštantnej judikatúry (m. m. ) poukazuje

na skutočnosť, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.

Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade,

ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného

výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade

rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred

doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl.

2 ods. 2 totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného

gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona

().

Okresný súd mal rešpektovať základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

vyplývajúce mu z č. 46 ods. 1 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, a rozhodnúť o merite veci, teda o neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru, ktoré je nevyhnutnou podmienkou rozhodnutia o nároku na náhradu

mzdy (v okolnostiach prípadu buď jedným rozhodnutím, alebo vylúčením nároku na

náhradu mzdy na samostatné konanie).

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že uznesením okresného súdu č. k.

-114 z 3. februára 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ].

Sťažovateľ žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátenie mu

veci na ďalšie konanie. V danom prípade bolo potrebné na ochranu označených práv

sťažovateľa, porušenie ktorých namietal, toto rozhodnutie nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na

ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. Úlohou okresného súdu bude (vychádzajúc z relevantného

skutkového a právneho stavu) riadne a zrozumiteľne sa vysporiadať najskôr so žalobou

sťažovateľa o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a následne aj s jeho

nárokom na náhradu mzdy.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ na verejnom ústnom pojednávaní konanom 27. septembra 2011 predložil

špecifikáciu trov konania v celkovej sume 314,18 €, a to za tri úkony právnej služby –

príprava a prevzatie zastúpenia, spísanie sťažnosti, účasť na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a citovanej vyhláške

neodporuje, preto boli trovy právneho zastúpenia priznané v požadovanej sume

(bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011