Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 452/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Ostrava, Česká republika, zastúpeného

advokátom Mgr. M. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 4. novembra 2009

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. decembra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2011 doručená sťažnosť Ing. L. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami

doručenými 11. februára 2011, 19. septembra 2011, 29. septembra 2011, 3. októbra 2011

a 17. októbra 2011, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 4. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. decembra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnení, ako aj príloh k nim pripojených vyplýva, že

sťažovateľ bol oprávneným v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

Er 3196/1997 proti Obci H. (ďalej len „povinná“) o vymoženie 3 319,29 € s príslušenstvom.

Okresný súd na návrh povinnej na zastavenie exekúcie napadnutým uznesením exekúciu

zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd

exekúciu zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí

exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Tento postup okresný súd odôvodnil tým, že

„exekučným titulom je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach č. k. -24

zo dňa 27. 6. 1997, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu

99.997,- Sk spolu s príslušenstvom, ktorá je predmetom exekučného konania. Platobný

rozkaz bol zrušený podaním odporu dňa 20. 10. 2008 v celom rozsahu.“.

Krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením

sp. zn. zo 4. novembra 2009 potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

povinnej nepriznal. V tomto uznesení krajský súd uviedol, že „Predmetná exekúcia sa vedie

od roku 1997 na vymoženie sumy 99.997.- Sk s prísl., pričom táto suma bola priznaná

oprávnenému platobným rozkazom vydaným Krajským súdom v Košiciach pod

č. k. -24 zo dňa 27. 6. 1997. Následne v konaní Krajského súdu v Košiciach

pod sp. zn. bola preskúmavaná otázka zrušenia platobného rozkazu a včasnosti

podania odporu odporcom. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -169

zo dňa 2. 2. 2009 bol návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietnutý a tiež boli

zamietnuté odpory proti platobnému rozkazu zo dňa 1. 3. 2007 a 20. 10. 2008. Toto

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 27. 5. 2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že doručovanie

platobného rozkazu nebolo v súlade so zákonom, preto odpor podaný odporcom dňa

20. 10. 2008 je potrebné považovať za odpor podaný včas. Keďže v zmysle ust. § 174 ods. 2

sa podaním odporu platobný rozkaz zrušuje v plnom rozsahu, došlo k zrušeniu

exekučného titulu zo zákona.“ .

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 1. decembra 2010

dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009), ktoré podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra 2009, ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že označené súdy pri rozhodovaní v jeho exekučnej veci

vzali do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

konania nevyplynuli, a naopak, opomenuli prihliadnuť na rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané. Taktiež poukazuje na to, že okresný súd procesne

pochybil, keď mu nezaslal na vyjadrenie návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ako

aj nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože exekučný titul je podľa sťažovateľa stále

vykonateľný, nikdy nebol zrušený, a preto je zastavenie exekúcie neústavné a nezákonné.

Rozhodovanie okresného súdu označil za „kabinetné“ a on nikdy nebol predvolaný

na žiadne pojednávanie. Označené súdy podľa jeho názoru stále hľadajú „skulinu“, ako

zabrániť exekúcii povinnej a ako „zlikvidovat“ exekučný titul.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že vyčerpal všetky opravné prostriedky

na zvrátenie pre neho nepriaznivého stavu a dosiahnutie ochrany svojho práva priznaného

právoplatným platobným rozkazom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 27. júna 1997 (ďalej len „platobný rozkaz“), ako aj na to, že sťažnosť je podaná včas,

pretože rozhodnutie o poslednom opravnom prostriedku, a to napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, mu bolo doručené 20. decembra 2010.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej

republiky (a cituje z nej) konštatujúc, že označené všeobecné súdy, ktoré mali porušiť jeho

práva, postupovali v rozpore z citovanou judikatúrou, a preto sú ich rozhodnutia ústavne

nekonformné a neakceptovateľné.

Sťažovateľ podstatnú časť sťažnosti, ako aj jej doplnení venuje opisu namietanej

nezákonnosti postupu predchádzajúceho zákonného sudcu Krajského súdu v Košiciach

vo veci sp. zn. , keď tento mal vedomosť o odsudzujúcom rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 24. augusta 2005, ktorým bol bývalý starosta

povinnej uznaný za vinného zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného

činiteľa podľa a a (platného

do 31. decembra 2005), a to na tom skutkovom základe, že v dňoch 11. a 14. júla 1997, ako

aj 31. októbra 1997 prevzal okrem iného aj inkriminovaný platobný rozkaz Krajského súdu

v Košiciach, a napriek tomu bývalého starostu povinnej opätovne vypočul vo veci jeho

doručenia. Podľa názoru sťažovateľa „šlo o předem připravený plán jak vybrat soud

a soudce, který zadupe oba právoplatné platebný rozkazy navždy do země“. Sťažovateľ

ďalej v súvislosti s namietaným postupom Krajského súdu v Košiciach poukázal na to, že

k prideleniu jeho právnej veci predchádzajúcemu zákonnému sudcovi došlo „mimo metodu

nahodilého výběru soudci JUDr. J. H., který pak po dobu celého roku 2007 i 2008

postupoval očividne pouze ve prospěch povinného dlužníka... a celou dobu usiloval

o likvidaci platebního rozkazu za každou cenu“.

V sťažnosti, ako aj v jej doplneniach sťažovateľ podrobne opisuje genézu svojej

právnej veci od začiatku sporu o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom, ktorú ústavný súd

z dôvodu komplexného posúdenia veci zrekapituloval takto:

Sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ v právnej veci proti povinnej o zaplatenie

sumy 3 319,29 € s príslušenstvom vedenej Krajským súdom v Košiciach, v ktorej bol

na základe návrhu sťažovateľa vydaný platobný rozkaz, ktorým bolo povinnej uložené

zaplatiť uvedenú sumu spolu so zmluvnou pokutou. Povinná najskôr navrhla predmetný

platobný rozkaz zrušiť a vo veci nariadiť pojednávanie a následnými podaniami z 1. marca

2007 a 20. októbra 2007 podala proti platobnému rozkazu odpor. Krajský súd v Košiciach

vo veci ďalej konal pod sp. zn. a uznesením č. k. -169 z 2. februára

2009 návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietol a odmietol odpor povinnej podaný

1. marca 2007 a 20. októbra 2008 proti platobnému rozkazu.

O odvolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. Cb 4/2008-169

z 2. februára 2009 rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn.

z 27. mája 2009, ktorým uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -169

z 2. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd

odôvodnil takto:

«Najvyšší súd prejednal odvolanie... a dospel k záveru, že je dôvodné.

Základom posúdenia dôvodnosti odvolania je odpoveď na otázku, či bol sporný

platobný rozkaz žalovanému doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1

Podľa písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým

osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať

písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto

je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich

pracovníkovi, ktorá písomnosť príjme.

Vysvetlivky k tomuto ustanoveniu v Komentári... interpretujú toto ustanovenie tak, že

„pracovníkom oprávneným prijímať za orgány a právnické osoby písomnosti je spravidla

poverený pracovník podateľne, do pracovnej náplne, ktorého patrí táto činnosť. Prevzatím

písomnosti (a to aj písomnosti určenej do vlastných rúk) týmto pracovníkom je písomnosť

riadne doručená a netreba ešte doručovať aj pracovníkovi oprávnenému konať za

právnickú osobu resp. štát podľa § 21. Nevyhnutné je to však v prípade, keď na orgáne

alebo v právnickej osobe niet pracovníka oprávneného prijímať písomnosti, len ak ide

o písomnosti určené do vlastných rúk; iné písomnosti sú doručené riadne, ak sa doručili

ktorémukoľvek pracovníkovi orgánu alebo právnickej osobe, ktorý je ochotný ich prijať

a prijíma ich.“

Odvolací súd sa s touto interpretáciou ust. plne stotožnil. Jej

aplikácia na spornú vec znamená, že súd 1. stupňa pochybil, keď síce zistil, že štatút

žalovaného preberanie zásielok neupravuje avšak prakticky zmenil pri výklade znenie prvej

vety cit. ust. tak, že uvádza: „ak právnická osoba má zriadené oddelenie

alebo bežne používaný spôsob preberania zásielok, tento platí aj na doručovanie

do vlastných rúk“ a následne toto znenie vykladá tak, že „ak pracovníčka, príp.

pracovníčky obecného úradu boli oprávnené na preberanie obyčajných zásielok určených

pre obec, tak bola, príp. boli oprávnené aj na preberanie zásielok určených do vlastných

rúk, pokiaľ by výslovne nebolo preberanie zásielok určených do vlastných rúk vylúčené z

takéhoto preberania“ a následne z tejto svojej chybnej interpretácie ust.

vyvodil v zákone nezakotvenú povinnosť žalovaného predložiť dôkaz o tom, že preberanie

zásielok určených do vlastných rúk žalovaného, bolo z takéhoto preberania vylúčené.

Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa správne zistil, že žalovaný nemal osoby

oprávnené preberať za neho písomnosti. Nesprávne však interpretoval a túto svoju

interpretáciu aplikoval, čo do ust. druhej vety cit. ustanovenia. Keď totiž zistil, že žalovaný

nemal osoby oprávnené preberať za neho písomnosti, mal v súlade s týmto ustanovením

doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk teda platobný rozkaz tomu, kto je oprávnený

za orgán alebo právnickú osobu konať, teda starostovi obce, keďže znenie „ostatné

písomnosti, ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti príjme“ vylučuje možnosť

riadneho doručenia písomnosti určených do vlastných rúk takýmto spôsobom.

Aj názor súdu 1. stupňa podľa ktorého, aj keby žalovaný preukázal, že preberanie

zásielok určených do vlastných rúk bolo vylúčené z preberania zásielok pracovníčkami

úradu, potom súd má za to, že platobný rozkaz bol prevzatý starostom obce dňa

31. 07. 2003 nemá oporu v zákone.

Odvolateľ v tejto súvislosti dôvodne poukázal na skutočnosť, že starosta obce dňa

31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz ale uplatnil svoje právo vyplývajúce z § 44 ods. 1

prvá veta Správnosť tohto jeho tvrdenia preukazuje v spise založená jeho žiadosť

zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov individualizovaných v prílohe

a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom v sume 150,- Sk dosvedčujúci, že

Mgr. F. (t. j. starosta žalovanej obce, pozn.) prevzal kópiu sporného platobného rozkazu,

teda nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd 1. stupňa pochybil keď ustálil, že sporný

platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 27. 06. 1997, prípadne 31. 07. 2003, čo

značí, že odpory žalovaného boli podané oneskorene, a preto vydal napadnuté uznesenie.

Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie podľa

zrušil a vec v súlade s ust. vrátil súdu 3. stupňa na ďalšie konanie.»

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ 18. júna 2009 dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2009 dovolanie

sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho zamietajúceho uznesenia najskôr

stručne oboznámil postup konania, skutkové zistenia a právne závery vo veci konajúcich

všeobecných súdov vyjadrené v ich rozhodnutiach z 2. februára 2009, resp. z 27. mája 2009,

a ďalej okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd... dovolanie prejednal... a dospel k záveru, že... nie je dôvodné...

Prípustnosť dovolania vo veci je daná podľa ust. , keďže

odvolací súd podľa obsahu jeho rozhodnutia uznesenie súdu prvého stupňa zmenil...

Dovolateľ napadol výrok rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu

v Košiciach... zrušené a vec vrátená súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Predpokladom dôvodnosti bolo zistenie, či sporný platobný rozkaz bol doručený

v súlade s ust. a najmä Zo spisu nepochybne vyplýva, že

starosta obce dňa 31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz, ale uplatnil svoje právo

vyplývajúce z prvá veta Správnosť tohto tvrdenia preukazuje v spise

založená jeho žiadosť zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov

individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom 150,-

Sk dosvedčujúci, že Mgr. F. prevzal kópiu sporného platobného rozkazu, teda nešlo

o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. Z uvedeného vyplýva, že

platobný rozkaz bol doručený až dňa 20. 10. 2008.

Najvyšší súd... ako súd dovolací, dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

správne a preto... dovolanie žalobcu zamietol...“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach

po sp. zn. bolo nariadené pojednávanie na 9. september 2010, ktoré však bolo

odročené na neurčito. Medzitým bola zákonná sudkyňa na základe námietky sťažovateľa

rozhodnutím najvyššieho súdu z 27. júla 2011 vylúčená z prerokúvania a rozhodovania

v predmetnej veci a vec bola pridelená novej zákonnej sudkyni.

V nadväznosti na argumentáciu uvedenú v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný

súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„a) vyhověl stížnosti,

b) vyslovil

- porušení základního práva... na soudní a jinou právní ochranu zaručenou v článku

46 ods. 1 Slovenské republiky,

- porušení základního práva... aby se jeho věc veřejně projednala bez zbytečných

průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným důkazům,

zaručeném v článku 48 ods. 2 Slovenské republiky,

- porušení základního práva... vlastnit majetek a porušení základního práva...

na rovnost při ochrane vlastníckeho práva zaručeného v článku 20 ods. 1 Slovenské

republiky,

- porušení základního práva... aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně

a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem zřízeným zákonem,

zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane lidských práv a základních svobod,

postupem Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1996, postupem Krajského soudu

Prešov a postupem Nejvyššího soudu SR

c) zrušil Usnesení Nejvyššího soudu SR z 1. 12. 2010

d) zrušil Usnesení Krajského soudu Prešov z 4. 11. 2009

e) zrušil Usnesení Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1997-743

z 7. 7. 2009,

f) uložil porušovatelům povinnosť společně a nerozdílně uhradit stěžovateli 254,88

EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony právní služby – převzetí

a příprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +7,21 EUR).

g) po předběžném projednání stížnosti odložil vykonatelnost Usnesení NS SR

z 1. 12. 2010 i Usnesení KS Prešov z 4. 11. 2009 i Usnesení

OS Vranov nad Toplou Er 3196/1997-74 3 z 7. 7. 2009

h) priznal stěžovateli finanční zadostiučinení ve výši 4.500 EUR.

i) prikázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou nepokračovaní v porušovaní

základních práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou jeho

neústavní a nezákonné tvrzení, že právoplatný platební rozkaz KS Košice

z 27. 6. 1997 neexistuje, když o totožné věci už bylo právoplatně rozhodnuto v řízení OS

Vranov nad Toplou a platební rozkaz 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97 byl řádně

doručen a je právoplatný.

j) zakázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou v pokračování porušovaní

základních práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou projednávat

znovu otázku existence a právoplatnosti platebního rozkazu 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97,

protože o této otázce již bylo právoplatně rozhodnuto v řízení OS Vranov nad Toplou

a uvedený platební rozkaz byl řádně doručen a je právoplatný.“

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. januára

2010 namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a porušenie práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3196/1996 a jeho uznesením zo 7. júla 2009 a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra

2009, teda v tých istých konaniach a tými istými rozhodnutiami, ako sú predmetom tejto

sťažnosti. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. z 12. mája

2010 odmietnutá vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu z dôvodu nedostatku

právomoci a vo vzťahu ku krajskému súdu ako neprípustná (pretože bola predčasne

predložená, keďže vo veci bolo súčasne podané aj dovolanie najvyššiemu súdu) s tým, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

Er 3196/1997, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. a najvyšší súd

v konaní vedenom pod sp. zn. ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených práv

sťažovateľa postupom a rozhodnutiami okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené.

Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ už predtým (sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 4. januára 2010) namietal okrem iného porušenie tých istých

práv, ktoré sa týkalo toho istého konania vedeného okresným súdom a ktoré už posudzoval

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn.

tak, že jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pred nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie. Proti postupu a uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ

právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným

základným právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia

na základe podaného odvolania. Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ

aj v tomto konaní.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal, pokiaľ ide o túto časť

sťažnosti, opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodoval.

Vychádzajúc z tohto názoru považuje ústavný súd predmet konania v tejto časti

sťažnosti za rovnaký s predmetom konania vo veci sp. zn. , a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako neprípustnú.

2. Sťažovateľ podľa návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu sťažnosti) sa

domáha aj vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. novembra

2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2009.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti v tejto časti

za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. ,

).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, aj z hľadiska toho, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ namieta, že v predmetnej exekučnej veci krajský súd porušil jeho

v sťažnosti označené práva tým, že

a) hoci vedel, že mu nebol doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ako

aj to, že nebol vyzvaný na vyjadrenie k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie pred

rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie, nezrušil toto uznesenie okresného súdu,

ale ho potvrdil,

b) v žiadnom z rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy zrušil platobný rozkaz,

c) rozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 3196/1997

zo 7. júla 2009 bez predvolania účastníkov konania.

K jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné uviesť:

2.1. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo

aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví

exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať.

Keďže v uvedenej exekučnej veci boli s poukazom na citovaný § 58 ods. 1

Exekučného poriadku naplnené podmienky na zastavenie exekúcie aj ex offo, a nielen

na základe návrhu povinnej, nedoručeniu návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a jeho

nepredloženiu na vyjadrenie sa sťažovateľovi k nemu, ústavný súd tejto skutočnosti

nepripisuje takú relevanciu, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru

o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd

bol podľa citovaného zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu,

mohol tak urobiť aj bez vyjadrenia účastníkov konania, a preto uvedená námietka

sťažovateľa nemohla zakladať dôvod na „zrušenie“ napadnutého uznesenia okresného súdu

krajským súdom (podobne m. m. , , ,

).

2.2. K námietke sťažovateľa, že v žiadnom rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy

zrušil platobný rozkaz, ústavný súd konštatuje, že k jeho zrušeniu došlo zo zákona v zmysle

(ďalej len „OSP“) podľa ktorého, ak čo len

jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný

rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Včasnosť podania odporu povinnou

bola riešená na Krajskom súde v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorý uznesením č. k. -169 z 2. februára 2009 odmietol odpor povinnej

z 1. marca 2007 a 20. októbra 2008, avšak toto rozhodnutie bolo uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. mája 2009 zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa.

Napokon aj najvyšší súd ako dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. V 36/2009

zo 17. decembra 2009, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti zrušujúcemu uzneseniu

najvyššieho súdu z 27. mája 2009, uviedol, že platobný rozkaz bol povinnej doručený

až 20. októbra 2008, z čoho vyplýva, že odpor povinnej z 20. októbra 2008 bol podaný včas,

a preto nastali účinky podľa .

2.3. Podľa

(1) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

(2) V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

Z citovaného vyplýva, že v odvolacom konaní sa môže konať s pojednávaním alebo

bez pojednávania. Základnou formou odvolacieho konania je konanie bez pojednávania.

S pojednávaním koná vždy súd vtedy, ak odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu vo veci

samej, ktorým treba rozumieť len odvolanie podané proti rozsudku, lebo uznesenia vo veci

samej sa aj na súde prvého stupňa vydávajú bez verejného pojednávania.

Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pritom

povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla nariadi pri zániku práva

priznaného vykonávaným rozhodnutím a pri iných dôvodoch neprípustnosti podľa § 57

ods. 1 písm. f) a g) Exekučného poriadku. Pojednávanie sa však musí vždy nariadiť,

ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok

spojených s namietaným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ( ) sa aj tu uplatní

v celom rozsahu vrátane konania a postupu odvolacieho súdu (v prípadoch, v ktorých je

proti uzneseniu podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie).

Keďže v tomto prípade neboli dané dôvody na nariadenie pojednávania

na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie

a bolo možné o ňom rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez doplnenia alebo

zopakovania dokazovania, krajský súd procesne konformne rozhodol podľa bez

nariadenia pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje

nedostatky, jeho odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a stručné. Aj preto ústavný súd

argumentáciu krajského súdu (v spojitosti s argumentáciou okresného súdu) obsiahnutú

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a obsahom v sťažnosti označených práv sťažovateľa neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod

sp. zn. a jeho uznesenia z 1. decembra 2010 vo veci svojho dovolania (proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra 2009), pretože dovolací

súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom,

ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v

. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím

dovolania porušil jeho v sťažnosti označené práva.

Ústavný súd vo vzťahu k už uviedol, že formuláciou uvedenou

v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú

sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu

a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.

Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri

konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť

sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek

práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa

princíp rovnosti zbraní (napr. rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo

z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci

(rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27,

§ 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk

c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný

na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzoval z , tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom a bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu

neprípustnosti.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237

písm. f) (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa ustanovení a

z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto

ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená

v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu,

ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle...

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, pričom nejde o prípad

podľa , , je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávneného

z ustanovenia nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na... , veta druhá , ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedené v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté, niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia... Existencia

niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov...

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznávam. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu,

že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a oprávnenému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným sudom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne závažných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ).

Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo

na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov

alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú

otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje v merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým

spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (). Súd v občianskom súdnom

konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993). Zo samej

skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal

iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (viď R 125/1999).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným

dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2

písm. a/ až c/ ).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší sud Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový a odvolací súd zrozumiteľným

spôsobom uviedli dôvody svojich rozhodnutí. Ich rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli

ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ

sa s správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom súdov bolo porušené jeho právo na súdnu

ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých

rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. ). Právo na súdnu ochranu

nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné pravo nezahŕňa ani právo na to,

aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali

procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah

k predmetu konania (napr. ). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú

platný , nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu

ochranu podľa (napr. ).“

K námietke sťažovateľa, že prvostupňový súd mu nedoručil na vyjadrenie návrh

povinnej na zastavenie exekúcie z 23. októbra 2008 a 15. júna 2009, najvyšší súd uviedol,

„že súd nie je povinný každú písomnosť založenú účastníkom konania doručovať

protistrane. Takúto povinnosť mu ukladá len v prípade takých

podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito

podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým

návrh na začatie konania ( ), odvolanie ( ),

dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej

veci. Súd nemá za povinnosť doručovať druhému účastníkovi odpoveď na podané

odvolanie, podania, ktorých obsahom sú rôzne žiadosti účastníka (napr. žiadosť

o urýchlenie vydania rozhodnutia) a pod. V prípade predmetných návrhov povinnej na

zastavenie exekúcie išlo o procesné úkony, ktorých obsahom nebol skutkový, prípadne

právny rozbor veci a neboli v nich uvedené žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo

potrebné zaujímať stanovisko, prípadne na ich vyvrátenie navrhovať dôkazy.“.

Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci či správnosť skutkových zistení, dovolací súd považoval za potrebné uviesť, že

„procesnú vadu konania v zmysle ods. f/ nezakladá, že súdy svoje rozhodnutie

založili na neúplných skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).

Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia

súdu, samo o sebe ale nie je vadou konania v zmysle

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podľa

názoru najvyššieho súdu prípustné podľa a vady uvedené v neboli

zistené, najvyšší súd „dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/

v spojení s odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho

konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali

ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46

až . Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v

, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia

).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,

že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším

súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu

takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej

súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru

nie je prípustné dovolanie podľa . Najvyšší súd reagoval na všetky

relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil

podmienky prípustnosti dovolania aj podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie

je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené ().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate

opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského

súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje

na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv

(), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami

sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne

dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v predmetnom konaní bolo postupom konajúcich

súdov porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ústavný súd primerane k odôvodneniu tejto časti sťažnosti sťažovateľa

(kvalifikovane zastúpeného advokátom) uvádza, že sťažovateľ namietané porušenie

uvedeného základného práva konkrétne nijako neodôvodnil, a preto sťažnosť v tejto časti

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

Ústavný súd sa taktiež nezaoberal námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti postupu

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom

pod sp. zn. ), pretože bol v zmysle

viazaný jeho návrhom uplatneným v petite sťažnosti, a navyše toto konanie nebolo dosiaľ

právoplatne skončené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd dodáva, že právoplatné

rozhodnutie o zastavení exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci na začatie exekučného

konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi z toho istého

právneho dôvodu za predpokladu úspešnosti sťažovateľa v právnej veci proti povinnej

o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011