Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 461 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (620)IV. ÚS 452/2011
PDF · 535.25 KB
No categories available
IV. ÚS 452/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Ostrava, Česká republika, zastúpeného
advokátom Mgr. M. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2011 doručená sťažnosť Ing. L. M. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami
doručenými 11. februára 2011, 19. septembra 2011, 29. septembra 2011, 3. októbra 2011
a 17. októbra 2011, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej doplnení, ako aj príloh k nim pripojených vyplýva, že
sťažovateľ bol oprávneným v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
Er 3196/1997 proti Obci H. (ďalej len „povinná“) o vymoženie 3 319,29 € s príslušenstvom.
Okresný súd na návrh povinnej na zastavenie exekúcie napadnutým uznesením exekúciu
zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd
exekúciu zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí
exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Tento postup okresný súd odôvodnil tým, že
„exekučným titulom je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 Rob 1361/96-24
zo dňa 27. 6. 1997, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu
99.997,- Sk spolu s príslušenstvom, ktorá je predmetom exekučného konania. Platobný
rozkaz bol zrušený podaním odporu dňa 20. 10. 2008 v celom rozsahu.“.
Krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením
sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania
povinnej nepriznal. V tomto uznesení krajský súd uviedol, že „Predmetná exekúcia sa vedie
od roku 1997 na vymoženie sumy 99.997.- Sk s prísl., pričom táto suma bola priznaná
oprávnenému platobným rozkazom vydaným Krajským súdom v Košiciach pod
č. k. 17 Rob 1361/96-24 zo dňa 27. 6. 1997. Následne v konaní Krajského súdu v Košiciach
pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 bola preskúmavaná otázka zrušenia platobného rozkazu a včasnosti
podania odporu odporcom. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cb 4/2008-169
zo dňa 2. 2. 2009 bol návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietnutý a tiež boli
zamietnuté odpory proti platobnému rozkazu zo dňa 1. 3. 2007 a 20. 10. 2008. Toto
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.
2 Obo 40/2009 zo dňa 27. 5. 2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že doručovanie
platobného rozkazu nebolo v súlade so zákonom, preto odpor podaný odporcom dňa
20. 10. 2008 je potrebné považovať za odpor podaný včas. Keďže v zmysle ust. § 174 ods. 2
O. s. p. sa podaním odporu platobný rozkaz zrušuje v plnom rozsahu, došlo k zrušeniu
exekučného titulu zo zákona.“ .
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010
dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009), ktoré podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009, ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľ poukazuje na to, že označené súdy pri rozhodovaní v jeho exekučnej veci
vzali do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
konania nevyplynuli, a naopak, opomenuli prihliadnuť na rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané. Taktiež poukazuje na to, že okresný súd procesne
pochybil, keď mu nezaslal na vyjadrenie návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ako
aj nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože exekučný titul je podľa sťažovateľa stále
vykonateľný, nikdy nebol zrušený, a preto je zastavenie exekúcie neústavné a nezákonné.
Rozhodovanie okresného súdu označil za „kabinetné“ a on nikdy nebol predvolaný
na žiadne pojednávanie. Označené súdy podľa jeho názoru stále hľadajú „skulinu“, ako
zabrániť exekúcii povinnej a ako „zlikvidovat“ exekučný titul.
Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že vyčerpal všetky opravné prostriedky
na zvrátenie pre neho nepriaznivého stavu a dosiahnutie ochrany svojho práva priznaného
právoplatným platobným rozkazom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Rob 1361/1996
z 27. júna 1997 (ďalej len „platobný rozkaz“), ako aj na to, že sťažnosť je podaná včas,
pretože rozhodnutie o poslednom opravnom prostriedku, a to napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, mu bolo doručené 20. decembra 2010.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky (a cituje z nej) konštatujúc, že označené všeobecné súdy, ktoré mali porušiť jeho
práva, postupovali v rozpore z citovanou judikatúrou, a preto sú ich rozhodnutia ústavne
nekonformné a neakceptovateľné.
Sťažovateľ podstatnú časť sťažnosti, ako aj jej doplnení venuje opisu namietanej
nezákonnosti postupu predchádzajúceho zákonného sudcu Krajského súdu v Košiciach
vo veci sp. zn. 17 Rob 1361/1996, keď tento mal vedomosť o odsudzujúcom rozsudku
okresného súdu sp. zn. 1 T 197/2004 z 24. augusta 2005, ktorým bol bývalý starosta
povinnej uznaný za vinného zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona (platného
do 31. decembra 2005), a to na tom skutkovom základe, že v dňoch 11. a 14. júla 1997, ako
aj 31. októbra 1997 prevzal okrem iného aj inkriminovaný platobný rozkaz Krajského súdu
v Košiciach, a napriek tomu bývalého starostu povinnej opätovne vypočul vo veci jeho
doručenia. Podľa názoru sťažovateľa „šlo o předem připravený plán jak vybrat soud
a soudce, který zadupe oba právoplatné platebný rozkazy navždy do země“. Sťažovateľ
ďalej v súvislosti s namietaným postupom Krajského súdu v Košiciach poukázal na to, že
k prideleniu jeho právnej veci predchádzajúcemu zákonnému sudcovi došlo „mimo metodu
nahodilého výběru soudci JUDr. J. H., který pak po dobu celého roku 2007 i 2008
postupoval očividne pouze ve prospěch povinného dlužníka... a celou dobu usiloval
o likvidaci platebního rozkazu za každou cenu“.
V sťažnosti, ako aj v jej doplneniach sťažovateľ podrobne opisuje genézu svojej
právnej veci od začiatku sporu o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom, ktorú ústavný súd
z dôvodu komplexného posúdenia veci zrekapituloval takto:
Sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ v právnej veci proti povinnej o zaplatenie
sumy 3 319,29 € s príslušenstvom vedenej Krajským súdom v Košiciach, v ktorej bol
na základe návrhu sťažovateľa vydaný platobný rozkaz, ktorým bolo povinnej uložené
zaplatiť uvedenú sumu spolu so zmluvnou pokutou. Povinná najskôr navrhla predmetný
platobný rozkaz zrušiť a vo veci nariadiť pojednávanie a následnými podaniami z 1. marca
2007 a 20. októbra 2007 podala proti platobnému rozkazu odpor. Krajský súd v Košiciach
vo veci ďalej konal pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 a uznesením č. k. 3 Cb 4/2008-169 z 2. februára
2009 návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietol a odmietol odpor povinnej podaný
1. marca 2007 a 20. októbra 2008 proti platobnému rozkazu.
O odvolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. Cb 4/2008-169
z 2. februára 2009 rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Obo 40/2009
z 27. mája 2009, ktorým uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cb 4/2008-169
z 2. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd
odôvodnil takto:
«Najvyšší súd prejednal odvolanie... a dospel k záveru, že je dôvodné.
Základom posúdenia dôvodnosti odvolania je odpoveď na otázku, či bol sporný
platobný rozkaz žalovanému doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1
Podľa § 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým
osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať
písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto
je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich
pracovníkovi, ktorá písomnosť príjme.
Vysvetlivky k tomuto ustanoveniu v Komentári... interpretujú toto ustanovenie tak, že
„pracovníkom oprávneným prijímať za orgány a právnické osoby písomnosti je spravidla
poverený pracovník podateľne, do pracovnej náplne, ktorého patrí táto činnosť. Prevzatím
písomnosti (a to aj písomnosti určenej do vlastných rúk) týmto pracovníkom je písomnosť
riadne doručená a netreba ešte doručovať aj pracovníkovi oprávnenému konať za
právnickú osobu resp. štát podľa § 21. Nevyhnutné je to však v prípade, keď na orgáne
alebo v právnickej osobe niet pracovníka oprávneného prijímať písomnosti, len ak ide
o písomnosti určené do vlastných rúk; iné písomnosti sú doručené riadne, ak sa doručili
ktorémukoľvek pracovníkovi orgánu alebo právnickej osobe, ktorý je ochotný ich prijať
a prijíma ich.“
Odvolací súd sa s touto interpretáciou ust. § 48 ods. 1 O. s. p. plne stotožnil. Jej
aplikácia na spornú vec znamená, že súd 1. stupňa pochybil, keď síce zistil, že štatút
žalovaného preberanie zásielok neupravuje avšak prakticky zmenil pri výklade znenie prvej
vety cit. ust. § 48 ods. 1 O. s. p. tak, že uvádza: „ak právnická osoba má zriadené oddelenie
alebo bežne používaný spôsob preberania zásielok, tento platí aj na doručovanie
do vlastných rúk“ a následne toto znenie vykladá tak, že „ak pracovníčka, príp.
pracovníčky obecného úradu boli oprávnené na preberanie obyčajných zásielok určených
pre obec, tak bola, príp. boli oprávnené aj na preberanie zásielok určených do vlastných
rúk, pokiaľ by výslovne nebolo preberanie zásielok určených do vlastných rúk vylúčené z
takéhoto preberania“ a následne z tejto svojej chybnej interpretácie ust. § 48 ods. 1 O. s. p.
vyvodil v zákone nezakotvenú povinnosť žalovaného predložiť dôkaz o tom, že preberanie
zásielok určených do vlastných rúk žalovaného, bolo z takéhoto preberania vylúčené.
Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa správne zistil, že žalovaný nemal osoby
oprávnené preberať za neho písomnosti. Nesprávne však interpretoval a túto svoju
interpretáciu aplikoval, čo do ust. druhej vety cit. ustanovenia. Keď totiž zistil, že žalovaný
nemal osoby oprávnené preberať za neho písomnosti, mal v súlade s týmto ustanovením
doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk teda platobný rozkaz tomu, kto je oprávnený
za orgán alebo právnickú osobu konať, teda starostovi obce, keďže znenie „ostatné
písomnosti, ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti príjme“ vylučuje možnosť
riadneho doručenia písomnosti určených do vlastných rúk takýmto spôsobom.
Aj názor súdu 1. stupňa podľa ktorého, aj keby žalovaný preukázal, že preberanie
zásielok určených do vlastných rúk bolo vylúčené z preberania zásielok pracovníčkami
úradu, potom súd má za to, že platobný rozkaz bol prevzatý starostom obce dňa
31. 07. 2003 nemá oporu v zákone.
Odvolateľ v tejto súvislosti dôvodne poukázal na skutočnosť, že starosta obce dňa
31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz ale uplatnil svoje právo vyplývajúce z § 44 ods. 1
prvá veta O. s. p. Správnosť tohto jeho tvrdenia preukazuje v spise založená jeho žiadosť
zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov individualizovaných v prílohe
a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom v sume 150,- Sk dosvedčujúci, že
Mgr. F. (t. j. starosta žalovanej obce, pozn.) prevzal kópiu sporného platobného rozkazu,
teda nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd 1. stupňa pochybil keď ustálil, že sporný
platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 27. 06. 1997, prípadne 31. 07. 2003, čo
značí, že odpory žalovaného boli podané oneskorene, a preto vydal napadnuté uznesenie.
Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 O. s. p.
zrušil a vec v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil súdu 3. stupňa na ďalšie konanie.»
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ 18. júna 2009 dovolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 zo 17. decembra 2009 dovolanie
sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho zamietajúceho uznesenia najskôr
stručne oboznámil postup konania, skutkové zistenia a právne závery vo veci konajúcich
všeobecných súdov vyjadrené v ich rozhodnutiach z 2. februára 2009, resp. z 27. mája 2009,
a ďalej okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd... dovolanie prejednal... a dospel k záveru, že... nie je dôvodné...
Prípustnosť dovolania vo veci je daná podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p., keďže
odvolací súd podľa obsahu jeho rozhodnutia uznesenie súdu prvého stupňa zmenil...
Dovolateľ napadol výrok rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie Krajského súdu
v Košiciach... zrušené a vec vrátená súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.
Predpokladom dôvodnosti bolo zistenie, či sporný platobný rozkaz bol doručený
v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1 O. s. p. Zo spisu nepochybne vyplýva, že
starosta obce dňa 31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz, ale uplatnil svoje právo
vyplývajúce z § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p. Správnosť tohto tvrdenia preukazuje v spise
založená jeho žiadosť zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov
individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom 150,-
Sk dosvedčujúci, že Mgr. F. prevzal kópiu sporného platobného rozkazu, teda nešlo
o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že
platobný rozkaz bol doručený až dňa 20. 10. 2008.
Najvyšší súd... ako súd dovolací, dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
správne a preto... dovolanie žalobcu zamietol...“
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach
po sp. zn. 3 Cb 4/2008 bolo nariadené pojednávanie na 9. september 2010, ktoré však bolo
odročené na neurčito. Medzitým bola zákonná sudkyňa na základe námietky sťažovateľa
rozhodnutím najvyššieho súdu z 27. júla 2011 vylúčená z prerokúvania a rozhodovania
v predmetnej veci a vec bola pridelená novej zákonnej sudkyni.
V nadväznosti na argumentáciu uvedenú v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„a) vyhověl stížnosti,
b) vyslovil
- porušení základního práva... na soudní a jinou právní ochranu zaručenou v článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenské republiky,
- porušení základního práva... aby se jeho věc veřejně projednala bez zbytečných
průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem provedeným důkazům,
zaručeném v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenské republiky,
- porušení základního práva... vlastnit majetek a porušení základního práva...
na rovnost při ochrane vlastníckeho práva zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenské
republiky,
- porušení základního práva... aby jeho záležitost byla spravedlivě, veřejně
a v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným soudem zřízeným zákonem,
zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane lidských práv a základních svobod,
postupem Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1996, postupem Krajského soudu
Prešov 15CoE 1/2009 a postupem Nejvyššího soudu SR 5 Cdo 231/2010
c) zrušil Usnesení Nejvyššího soudu SR 5 Cdo 231/2010 z 1. 12. 2010
d) zrušil Usnesení Krajského soudu Prešov 15 CoE 1/2009 z 4. 11. 2009
e) zrušil Usnesení Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1997-743
z 7. 7. 2009,
f) uložil porušovatelům povinnosť společně a nerozdílně uhradit stěžovateli 254,88
EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony právní služby – převzetí
a příprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +7,21 EUR).
g) po předběžném projednání stížnosti odložil vykonatelnost Usnesení NS SR
5 Cdo 231/2010 z 1. 12. 2010 i Usnesení KS Prešov 15 CoE 1/2009 z 4. 11. 2009 i Usnesení
OS Vranov nad Toplou Er 3196/1997-74 3 z 7. 7. 2009
h) priznal stěžovateli finanční zadostiučinení ve výši 4.500 EUR.
i) prikázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou nepokračovaní v porušovaní
základních práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou jeho
neústavní a nezákonné tvrzení, že právoplatný platební rozkaz KS Košice 17 Rob 1361/97
z 27. 6. 1997 neexistuje, když o totožné věci už bylo právoplatně rozhodnuto v řízení OS
Vranov nad Toplou 1 T 197/2004 a platební rozkaz 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97 byl řádně
doručen a je právoplatný.
j) zakázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou v pokračování porušovaní
základních práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou projednávat
znovu otázku existence a právoplatnosti platebního rozkazu 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97,
protože o této otázce již bylo právoplatně rozhodnuto v řízení OS Vranov nad Toplou
1 T 197/2004 a uvedený platební rozkaz byl řádně doručen a je právoplatný.“
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. januára
2010 namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3196/1996 a jeho uznesením zo 7. júla 2009 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 96/08 a jeho uznesením zo 4. novembra
2009, teda v tých istých konaniach a tými istými rozhodnutiami, ako sú predmetom tejto
sťažnosti. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/2010 z 12. mája
2010 odmietnutá vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu z dôvodu nedostatku
právomoci a vo vzťahu ku krajskému súdu ako neprípustná (pretože bola predčasne
predložená, keďže vo veci bolo súčasne podané aj dovolanie najvyššiemu súdu) s tým, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
Er 3196/1997, krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 1/2009 a najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 231/2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie v sťažnosti označených práv
sťažovateľa postupom a rozhodnutiami okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu.
1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ už predtým (sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 4. januára 2010) namietal okrem iného porušenie tých istých
práv, ktoré sa týkalo toho istého konania vedeného okresným súdom a ktoré už posudzoval
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn.
III. ÚS 192/2010 tak, že jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pred nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie. Proti postupu a uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ
právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným
základným právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia
na základe podaného odvolania. Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ
aj v tomto konaní.
Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal, pokiaľ ide o túto časť
sťažnosti, opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodoval.
Vychádzajúc z tohto názoru považuje ústavný súd predmet konania v tejto časti
sťažnosti za rovnaký s predmetom konania vo veci sp. zn. III. ÚS 192/2010, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
2. Sťažovateľ podľa návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu sťažnosti) sa
domáha aj vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 1/2009 a jeho uznesením zo 4. novembra
2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2009.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti v tejto časti
za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09,
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu, a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, aj z hľadiska toho, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ namieta, že v predmetnej exekučnej veci krajský súd porušil jeho
v sťažnosti označené práva tým, že
a) hoci vedel, že mu nebol doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ako
aj to, že nebol vyzvaný na vyjadrenie k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie pred
rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie, nezrušil toto uznesenie okresného súdu,
ale ho potvrdil,
b) v žiadnom z rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy zrušil platobný rozkaz,
c) rozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 3196/1997
zo 7. júla 2009 bez predvolania účastníkov konania.
K jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné uviesť:
2.1. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo
aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať.
Keďže v uvedenej exekučnej veci boli s poukazom na citovaný § 58 ods. 1
Exekučného poriadku naplnené podmienky na zastavenie exekúcie aj ex offo, a nielen
na základe návrhu povinnej, nedoručeniu návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a jeho
nepredloženiu na vyjadrenie sa sťažovateľovi k nemu, ústavný súd tejto skutočnosti
nepripisuje takú relevanciu, aby len na tomto základe bolo možné dospieť k záveru
o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd
bol podľa citovaného zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu,
mohol tak urobiť aj bez vyjadrenia účastníkov konania, a preto uvedená námietka
sťažovateľa nemohla zakladať dôvod na „zrušenie“ napadnutého uznesenia okresného súdu
krajským súdom (podobne m. m. I. ÚS 359/2011, II. ÚS 421/2011, III. ÚS 432/2011,
2.2. K námietke sťažovateľa, že v žiadnom rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy
zrušil platobný rozkaz, ústavný súd konštatuje, že k jeho zrušeniu došlo zo zákona v zmysle
§ 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podľa ktorého, ak čo len
jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný
rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Včasnosť podania odporu povinnou
bola riešená na Krajskom súde v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb/4/2008,
ktorý uznesením č. k. 3 Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 odmietol odpor povinnej
z 1. marca 2007 a 20. októbra 2008, avšak toto rozhodnutie bolo uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009 zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa.
Napokon aj najvyšší súd ako dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obdo V 36/2009
zo 17. decembra 2009, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti zrušujúcemu uzneseniu
najvyššieho súdu z 27. mája 2009, uviedol, že platobný rozkaz bol povinnej doručený
až 20. októbra 2008, z čoho vyplýva, že odpor povinnej z 20. októbra 2008 bol podaný včas,
a preto nastali účinky podľa § 174 ods. 2 OSP.
(1) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
(2) V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Z citovaného vyplýva, že v odvolacom konaní sa môže konať s pojednávaním alebo
bez pojednávania. Základnou formou odvolacieho konania je konanie bez pojednávania.
S pojednávaním koná vždy súd vtedy, ak odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu vo veci
samej, ktorým treba rozumieť len odvolanie podané proti rozsudku, lebo uznesenia vo veci
samej sa aj na súde prvého stupňa vydávajú bez verejného pojednávania.
Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pritom
povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla nariadi pri zániku práva
priznaného vykonávaným rozhodnutím a pri iných dôvodoch neprípustnosti podľa § 57
ods. 1 písm. f) a g) Exekučného poriadku. Pojednávanie sa však musí vždy nariadiť,
ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok
spojených s namietaným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) sa aj tu uplatní
v celom rozsahu vrátane konania a postupu odvolacieho súdu (v prípadoch, v ktorých je
proti uzneseniu podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie).
Keďže v tomto prípade neboli dané dôvody na nariadenie pojednávania
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie
a bolo možné o ňom rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez doplnenia alebo
zopakovania dokazovania, krajský súd procesne konformne rozhodol podľa § 214 OSP bez
nariadenia pojednávania.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje
nedostatky, jeho odôvodnenie je jasné, zrozumiteľné a stručné. Aj preto ústavný súd
argumentáciu krajského súdu (v spojitosti s argumentáciou okresného súdu) obsiahnutú
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a obsahom v sťažnosti označených práv sťažovateľa neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na
základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod
sp. zn. 5 Cdo 231/2010 a jeho uznesenia z 1. decembra 2010 vo veci svojho dovolania (proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009), pretože dovolací
súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom,
ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v
§ 237 OSP. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím
dovolania porušil jeho v sťažnosti označené práva.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou
v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky
vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú
sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu
a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.
Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri
konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť
sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek
práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa
princíp rovnosti zbraní (napr. rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo
z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci
(rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27,
§ 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk
c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný
na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzoval z § 237 písm. f) OSP, tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom a bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu
neprípustnosti.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f) OSP (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa ustanovení § 237 a § 239 OSP
z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto
ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená
v jeho sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť záverov najvyššieho súdu,
ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol:
„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle... § 239 O. s. p.
platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1
písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, pričom nejde o prípad
podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p., je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávneného
z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na... § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedené v § 237 O. s. p. (či už to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté, niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia... Existencia
niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov...
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznávam. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu,
že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a oprávnenému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto
práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným sudom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne závažných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov
alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú
otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje v merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom
konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej
skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (viď R 125/1999).
V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným
dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2
písm. a/ až c/ O. s. p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší sud Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvostupňový a odvolací súd zrozumiteľným
spôsobom uviedli dôvody svojich rozhodnutí. Ich rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ
sa s správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ oprávnený tvrdí, že postupom súdov bolo porušené jeho právo na súdnu
ochranu, dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých
rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu
nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné pravo nezahŕňa ani právo na to,
aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali
procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah
k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú
platný Občiansky súdny poriadok, nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).“
K námietke sťažovateľa, že prvostupňový súd mu nedoručil na vyjadrenie návrh
povinnej na zastavenie exekúcie z 23. októbra 2008 a 15. júna 2009, najvyšší súd uviedol,
„že súd nie je povinný každú písomnosť založenú účastníkom konania doručovať
protistrane. Takúto povinnosť mu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých
podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito
podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým
návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 O. s. p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O. s. p.),
dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej
veci. Súd nemá za povinnosť doručovať druhému účastníkovi odpoveď na podané
odvolanie, podania, ktorých obsahom sú rôzne žiadosti účastníka (napr. žiadosť
o urýchlenie vydania rozhodnutia) a pod. V prípade predmetných návrhov povinnej na
zastavenie exekúcie išlo o procesné úkony, ktorých obsahom nebol skutkový, prípadne
právny rozbor veci a neboli v nich uvedené žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo
potrebné zaujímať stanovisko, prípadne na ich vyvrátenie navrhovať dôkazy.“.
Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci či správnosť skutkových zistení, dovolací súd považoval za potrebné uviesť, že
„procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. f/ O. s. p. nezakladá, že súdy svoje rozhodnutie
založili na neúplných skutkových zisteniach (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).
Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia
súdu, samo o sebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podľa
názoru najvyššieho súdu prípustné podľa § 239 OSP a vady uvedené v § 237 OSP neboli
zistené, najvyšší súd „dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre
jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali
ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46
až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1
ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,
že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším
súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02).
Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu
takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej
súdnej praxe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru
nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky
relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil
podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 239 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie
je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate
opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského
súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje
na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv
(IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a v sťažnosti označenými právami
sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne
dospieť k záveru o porušení týchto práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v predmetnom konaní bolo postupom konajúcich
súdov porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd primerane k odôvodneniu tejto časti sťažnosti sťažovateľa
(kvalifikovane zastúpeného advokátom) uvádza, že sťažovateľ namietané porušenie
uvedeného základného práva konkrétne nijako neodôvodnil, a preto sťažnosť v tejto časti
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
Ústavný súd sa taktiež nezaoberal námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti postupu
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 (predtým vedenom
pod sp. zn. 17 Rob 1361/1996), pretože bol v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný jeho návrhom uplatneným v petite sťažnosti, a navyše toto konanie nebolo dosiaľ
právoplatne skončené.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd dodáva, že právoplatné
rozhodnutie o zastavení exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci na začatie exekučného
konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi z toho istého
právneho dôvodu za predpokladu úspešnosti sťažovateľa v právnej veci proti povinnej
o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011