Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 438/2011
PDF · 223.84 KB
No categories available
I. ÚS 438/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., C., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., Advokátska
kancelária, L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10
C 83/2010 z 3. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14
Co 29/2011 z 29. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna
2011 doručená sťažnosť J. K., C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ústavy rozsudkom
Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra
2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14
Co 29/2011 z 29. marca 2011.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. marca 2010 na
okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 330,42 €
s príslušenstvom. Sťažovateľ si túto sumu uplatnil voči odporkyni, s ktorou žil do
30. decembra 2009 ako druh a družka. Odporkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností evidovaných na LV č. ..., v katastrálnom území T., a to rozostavaného
rodinného domu a rozostavanej garáže, v podiele jedna polovica k celku. Sťažovateľ je
druhým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností – stavieb, rovnako v podiele jedna polovica
k celku. Tieto nehnuteľnosti stoja na pozemkoch evidovaných na LV č. ..., v katastrálnom
území T., ktorých výlučným vlastníkom je sťažovateľ. Podľa sťažovateľa odporkyňa ako
podielová spoluvlastníčka stavieb postavených na jeho pozemkoch obmedzuje výkon jeho
vlastníckeho práva. Odporkyňa sa takto podľa sťažovateľa bezdôvodne obohacovala na jeho
úkor. Požadovaná istina 330,42 € predstavuje obvyklé nájomné za užívanie pozemkov
vo vlastníctve sťažovateľa v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu na stavbách za tri roky.
Ako sťažovateľ uviedol, malo ísť len o nepremlčanú časť bezdôvodného obohatenia
odporkyne.
Okresný súd vydal 22. marca 2010 platobný rozkaz sp. zn. 2 Ro 139/2010, ktorým
rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa. Odporkyňa však podala proti platobnému rozkazu
z 22. marca 2010 odpor, preto ho okresný súd zrušil a vo veci nariadil pojednávanie.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010,
ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd si vyhradil rozhodnutie o trovách konania
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vykonaní dokazovania dospel okresný
súd k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo konkludentne k uzavretiu atypickej
zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá neodporuje obsahu ani účelu zákona
a posudzuje sa podľa ustanovenia § 659 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zmluvu
o výpožičke, na základe ktorej vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu
bezodplatne užívať. Okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ konaním priečiacim sa
dobrým mravom neumožňuje od 30. decembra 2009 užívať odporkyni nehnuteľnosti,
ktorých je podielovou spoluvlastníčkou, a preto sťažovateľ bez obmedzenia od tohto
obdobia užíva tak nehnuteľnosti, ktorých je výlučným vlastníkom, ako aj stavby, ktorých je
spoluvlastník. Okresný súd preto dospel k záveru, že na strane odporkyne nedošlo ku vzniku
bezdôvodného obohatenia, a preto návrh sťažovateľa zamietol.
3. Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2010 podal sťažovateľ odvolanie,
v ktorom navrhol, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský
súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo výroku správny, hoci nepovažoval
právne posúdenie veci v zmysle aplikácie § 659 Občianskeho zákonníka za vecne správne.
Na túto skutočnosť krajský súd účastníkov konania upozornil a 14. februára 2011 vyzval
účastníkov, aby sa písomne vyjadrili k inému právnemu posúdeniu veci. Krajský súd
v rozsudku zohľadnil to, že stavba rodinného domu sa realizovala s vedomím sťažovateľa,
čo odporkyňu oprávnene viedlo k presvedčeniu, že užívanie pozemkov, na ktorých je táto
stavba postavená, nebude v budúcnosti predmetom sporu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že nielen „... majetkovo-právny
vzťah k stavbe domu, dvojgaráže, ale aj spolužitie účastníkov a ich správanie nasvedčuje
existencii konkludentnej dohody, z ktorej odporkyni vzniklo právo bezodplatného užívania
pozemkov. Existencia tohto práva je založená vôľou oboch strán postaviť spoločný
dom a dvojgaráž a na výkon nerušených spoluvlastníckych práv z tohto vzťahu
vyplývajúcich, sa viaže aj užívací vzťah pozemkov nielen tých, na ktorých je dom a
dvojgaráž postavená, ale aj tých, ktoré sú na tento účet hospodársky nevyhnutné.“.
Zároveň sa však krajský súd nestotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom
v zmysle aplikácie § 659 Občianskeho zákonníka o zmluve o výpožičke. Podľa krajského
súdu predmetom takého právneho vzťahu môže byť len vec hnuteľná a individuálne určená
a „... vypožičiavateľ sa zaväzuje vypožičanú vec požičiavateľovi po uplynutí doby výpožičky
vrátiť“.
Preto dospel krajský súd k záveru, že „... hmotno-právny nárok, o ktorý
navrhovateľovi v danom prípade nesporne ide, je bezzákladný a návrh na zaplatenie
žalovanej istiny je nedôvodný. Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa na úkor
navrhovateľa sa neobohatila, a preto ak okresný súd návrh zamietol, odvolací súd podľa
ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ho potvrdil aj keď z iných právnych dôvodov.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takýmto nálezom:
„Rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci zo dňa 03.12.2010, č. k. 10 C/83/2010,
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn.
14 Co/29/2011 bolo porušené základné právo J. K., nar. ..., bytom C., vlastniť majetok v
zmysle čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu istotu v zmysle
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci zo
dňa 03.12.2010, č. k. 10 C/83/2010, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn. 14 Co/29/2011, a vracia vec Okresnému súdu v Lučenci
na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
7. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
Predmetom sťažnosti je preto sťažovateľom namietané porušenie jeho základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj porušenie čl. 1 ústavy. Tieto práva mali byť podľa sťažovateľa porušené
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 83/2010 z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 29/2011 z 29. marca 2011
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
8. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu ústavný
súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu
k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje
ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru,
že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného práva využitím
opravných prostriedkov. V danom prípade to bolo odvolanie proti napadnutému rozsudku
okresného súdu, ktorý aj sťažovateľ reálne včas využil. Krajský súd o odvolaní rozhodol
rozsudkom z 29. marca 2011, v ktorom sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú
sťažovateľ uviedol aj v sťažnosti ústavnému súdu. Krajský súd dospel k záveru, že výrok
rozsudku okresného súdu je vecne správny, avšak právne posúdenie vzťahov medzi
účastníkmi konania okresným súdom nepovažoval za správne. Z toho potom vyplýva, že
sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským
súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Preto bolo plne v právomoci krajského súdu
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, ak by dospel k záveru, že jeho práva boli
skutočne porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd
k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv
sťažovateľa rozsudkom okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
9. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu je sťažnosť
podľa ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
10. Podstata sťažnosti spočíva v názore sťažovateľa, že mu rozsudkom krajského
súdu bolo obmedzené jeho vlastnícke právo k pozemkom tým, že na nich stoja stavby
(rodinný dom, garáž), ktorých podielovou spoluvlastníčkou je aj odporkyňa. Podľa
sťažovateľa nie je vôbec podstatné, či odporkyňa aj tieto stavby reálne užíva, podstatné je
to, že stavby stoja na jeho pozemkoch. V priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ
predložil uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 34/2010 z 12. marca 2010, ktoré sa síce
týkalo iných účastníkov, ale vec bola skutkovo obdobná. Toto rozhodnutie podľa
sťažovateľa potvrdzovalo správnosť jeho právnej argumentácie. Krajský súd však pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa na takéto uznesenie neprihliadol a potvrdil rozsudok
okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa rozhodol protichodne o skutkovo obdobnej veci.
Tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho „... práva na právnu istotu ako aj práva na
spravodlivý súdny proces“.
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00,
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
12. Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského
súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu obsahuje konkrétne, reálne
a právne akceptovateľné dôvody, pre ktoré sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím
okresného súdu. Krajský súd rozsudok okresného súdu nepreskúmal len formálne, pretože
hoci potvrdil správnosť výroku rozsudku okresného súdu, dospel k odlišnému právnemu
posúdeniu. Krajský súd nepovažoval za správne právne posúdenie veci okresným súdom,
pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia zmluvy o výpožičke podľa § 659 Občianskeho
zákonníka. Majetkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil inak. Právne
posúdenie vzťahu medzi účastníkmi konania, na základe ktorého malo podľa krajského súdu
vzniknúť odporkyni právo bezodplatného užívania pozemkov, však nemožno hodnotiť ako
svojvoľné či zjavne neodôvodnené v zmysle možného porušenia práv sťažovateľa. Krajský
súd svoj právny názor zrozumiteľne, logicky no najmä právne akceptovateľne odôvodnil.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa
bezodplatného užívania jeho pozemkov odporkyňou nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09).
Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96,
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podľa ústavného súdu výklad právnych noriem, ako aj právne posúdenie užívania
pozemkov sťažovateľa krajským súdom nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Sťažovateľ tiež poukázal na odlišné rozhodnutie krajského súdu z 12. marca 2010,
ktoré sa podľa neho týkalo obdobnej veci. Ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor, že
nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS
199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08).
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej
spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
14. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného dôvodu je v kontexte už
uvedeného (čl. 13 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená
a navyše, ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná súvislosť medzi
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy. Sťažovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov a podielovým
spoluvlastníkom na nich postavených stavieb, ktorých výstavba sa realizovala plne s jeho
vedomím a za jeho aktívnej účasti. Sťažovateľ tieto nehnuteľnosti aj sám užíva. Preto je
sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
15. Sťažovateľ podal sťažnosť aj z dôvodu porušenia čl. 1 ústavy. V tejto súvislosti
však ústavný súd uvádza, že toto základné ustanovenie ústavy neobsahuje konkrétnu
garanciu základného práva alebo slobody, nemá charakter základného práva, a preto nie je
priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto
časti zjavne neodôvodnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu
sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané
na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011