Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 438/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., C., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., Advokátska

kancelária, L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok

zaručeného v a 4 , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenia rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 10

C 83/2010 z 3. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14

Co 29/2011 z 29. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna

2011 doručená sťažnosť J. K., C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie rozsudkom

Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. decembra

2010 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14

Co 29/2011 z 29. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 18. marca 2010 na

okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 330,42 €

s príslušenstvom. Sťažovateľ si túto sumu uplatnil voči odporkyni, s ktorou žil do

30. decembra 2009 ako druh a družka. Odporkyňa je podielovou spoluvlastníčkou

nehnuteľností evidovaných na LV č. ..., v katastrálnom území T., a to rozostavaného

rodinného domu a rozostavanej garáže, v podiele jedna polovica k celku. Sťažovateľ je

druhým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností – stavieb, rovnako v podiele jedna polovica

k celku. Tieto nehnuteľnosti stoja na pozemkoch evidovaných na LV č. ..., v katastrálnom

území T., ktorých výlučným vlastníkom je sťažovateľ. Podľa sťažovateľa odporkyňa ako

podielová spoluvlastníčka stavieb postavených na jeho pozemkoch obmedzuje výkon jeho

vlastníckeho práva. Odporkyňa sa takto podľa sťažovateľa bezdôvodne obohacovala na jeho

úkor. Požadovaná istina 330,42 € predstavuje obvyklé nájomné za užívanie pozemkov

vo vlastníctve sťažovateľa v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu na stavbách za tri roky.

Ako sťažovateľ uviedol, malo ísť len o nepremlčanú časť bezdôvodného obohatenia

odporkyne.

Okresný súd vydal 22. marca 2010 platobný rozkaz sp. zn. , ktorým

rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa. Odporkyňa však podala proti platobnému rozkazu

z 22. marca 2010 odpor, preto ho okresný súd zrušil a vo veci nariadil pojednávanie.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. z 3. decembra 2010,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd si vyhradil rozhodnutie o trovách konania

až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Po vykonaní dokazovania dospel okresný

súd k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo konkludentne k uzavretiu atypickej

zmluvy podľa , ktorá neodporuje obsahu ani účelu zákona

a posudzuje sa podľa ustanovenia , ktorý upravuje zmluvu

o výpožičke, na základe ktorej vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu

bezodplatne užívať. Okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ konaním priečiacim sa

dobrým mravom neumožňuje od 30. decembra 2009 užívať odporkyni nehnuteľnosti,

ktorých je podielovou spoluvlastníčkou, a preto sťažovateľ bez obmedzenia od tohto

obdobia užíva tak nehnuteľnosti, ktorých je výlučným vlastníkom, ako aj stavby, ktorých je

spoluvlastník. Okresný súd preto dospel k záveru, že na strane odporkyne nedošlo ku vzniku

bezdôvodného obohatenia, a preto návrh sťažovateľa zamietol.

3. Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2010 podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom navrhol, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 29. marca 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Krajský

súd dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vo výroku správny, hoci nepovažoval

právne posúdenie veci v zmysle aplikácie za vecne správne.

Na túto skutočnosť krajský súd účastníkov konania upozornil a 14. februára 2011 vyzval

účastníkov, aby sa písomne vyjadrili k inému právnemu posúdeniu veci. Krajský súd

v rozsudku zohľadnil to, že stavba rodinného domu sa realizovala s vedomím sťažovateľa,

čo odporkyňu oprávnene viedlo k presvedčeniu, že užívanie pozemkov, na ktorých je táto

stavba postavená, nebude v budúcnosti predmetom sporu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že nielen „... majetkovo-právny

vzťah k stavbe domu, dvojgaráže, ale aj spolužitie účastníkov a ich správanie nasvedčuje

existencii konkludentnej dohody, z ktorej odporkyni vzniklo právo bezodplatného užívania

pozemkov. Existencia tohto práva je založená vôľou oboch strán postaviť spoločný

dom a dvojgaráž a na výkon nerušených spoluvlastníckych práv z tohto vzťahu

vyplývajúcich, sa viaže aj užívací vzťah pozemkov nielen tých, na ktorých je dom a

dvojgaráž postavená, ale aj tých, ktoré sú na tento účet hospodársky nevyhnutné.“.

Zároveň sa však krajský súd nestotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom

v zmysle aplikácie o zmluve o výpožičke. Podľa krajského

súdu predmetom takého právneho vzťahu môže byť len vec hnuteľná a individuálne určená

a „... vypožičiavateľ sa zaväzuje vypožičanú vec požičiavateľovi po uplynutí doby výpožičky

vrátiť“.

Preto dospel krajský súd k záveru, že „... hmotno-právny nárok, o ktorý

navrhovateľovi v danom prípade nesporne ide, je bezzákladný a návrh na zaplatenie

žalovanej istiny je nedôvodný. Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa na úkor

navrhovateľa sa neobohatila, a preto ak okresný súd návrh zamietol, odvolací súd podľa

ust. , ho potvrdil aj keď z iných právnych dôvodov.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takýmto nálezom:

„Rozhodnutím Okresného súdu v Lučenci zo dňa 03.12.2010, č. k. ,

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn.

bolo porušené základné právo J. K., nar. ..., bytom C., vlastniť majetok v

zmysle a ods. 4 , právo na právnu istotu v zmysle

, právo na spravodlivý súdny proces v zmysle

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu v Lučenci zo

dňa 03.12.2010, č. k. , v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 29.03.2011, sp. zn. , a vracia vec Okresnému súdu v Lučenci

na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

7. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ). Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

).

Predmetom sťažnosti je preto sťažovateľom namietané porušenie jeho základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a 4 , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj porušenie . Tieto práva mali byť podľa sťažovateľa porušené

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. marca 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

8. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu ústavný

súd uvádza, že vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru,

že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného práva využitím

opravných prostriedkov. V danom prípade to bolo odvolanie proti napadnutému rozsudku

okresného súdu, ktorý aj sťažovateľ reálne včas využil. Krajský súd o odvolaní rozhodol

rozsudkom z 29. marca 2011, v ktorom sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú

sťažovateľ uviedol aj v sťažnosti ústavnému súdu. Krajský súd dospel k záveru, že výrok

rozsudku okresného súdu je vecne správny, avšak právne posúdenie vzťahov medzi

účastníkmi konania okresným súdom nepovažoval za správne. Z toho potom vyplýva, že

sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským

súdom pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa. Preto bolo plne v právomoci krajského súdu

poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, ak by dospel k záveru, že jeho práva boli

skutočne porušené. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity potom dospel ústavný súd

k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv

sťažovateľa rozsudkom okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

9. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu je sťažnosť

podľa ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

10. Podstata sťažnosti spočíva v názore sťažovateľa, že mu rozsudkom krajského

súdu bolo obmedzené jeho vlastnícke právo k pozemkom tým, že na nich stoja stavby

(rodinný dom, garáž), ktorých podielovou spoluvlastníčkou je aj odporkyňa. Podľa

sťažovateľa nie je vôbec podstatné, či odporkyňa aj tieto stavby reálne užíva, podstatné je

to, že stavby stoja na jeho pozemkoch. V priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ

predložil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2010, ktoré sa síce

týkalo iných účastníkov, ale vec bola skutkovo obdobná. Toto rozhodnutie podľa

sťažovateľa potvrdzovalo správnosť jeho právnej argumentácie. Krajský súd však pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa na takéto uznesenie neprihliadol a potvrdil rozsudok

okresného súdu, ktorý podľa sťažovateľa rozhodol protichodne o skutkovo obdobnej veci.

Tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho „... práva na právnu istotu ako aj práva na

spravodlivý súdny proces“.

Namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných

súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (obdobne ,

).

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

12. Z uvedeného hľadiska potom ústavný súd podrobil kontrole rozsudok krajského

súdu. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu obsahuje konkrétne, reálne

a právne akceptovateľné dôvody, pre ktoré sa krajský súd stotožnil s rozhodnutím

okresného súdu. Krajský súd rozsudok okresného súdu nepreskúmal len formálne, pretože

hoci potvrdil správnosť výroku rozsudku okresného súdu, dospel k odlišnému právnemu

posúdeniu. Krajský súd nepovažoval za správne právne posúdenie veci okresným súdom,

pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia zmluvy o výpožičke podľa § 659 Občianskeho

zákonníka. Majetkovo-právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil inak. Právne

posúdenie vzťahu medzi účastníkmi konania, na základe ktorého malo podľa krajského súdu

vzniknúť odporkyni právo bezodplatného užívania pozemkov, však nemožno hodnotiť ako

svojvoľné či zjavne neodôvodnené v zmysle možného porušenia práv sťažovateľa. Krajský

súd svoj právny názor zrozumiteľne, logicky no najmä právne akceptovateľne odôvodnil.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa

bezodplatného užívania jeho pozemkov odporkyňou nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ).

Ústavný súd pripomína, že do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa ústavného súdu výklad právnych noriem, ako aj právne posúdenie užívania

pozemkov sťažovateľa krajským súdom nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Sťažovateľ tiež poukázal na odlišné rozhodnutie krajského súdu z 12. marca 2010,

ktoré sa podľa neho týkalo obdobnej veci. Ústavný súd zastáva v tejto súvislosti názor, že

nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS

199/07, , ).

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Namietané porušenie základného práva podľa a 4

14. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného dôvodu je v kontexte už

uvedeného (čl. 13 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená

a navyše, ústavný súd nezistil, že by mohla byť daná príčinná súvislosť medzi

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a 4 . Sťažovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov a podielovým

spoluvlastníkom na nich postavených stavieb, ktorých výstavba sa realizovala plne s jeho

vedomím a za jeho aktívnej účasti. Sťažovateľ tieto nehnuteľnosti aj sám užíva. Preto je

sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

15. Sťažovateľ podal sťažnosť aj z dôvodu porušenia . V tejto súvislosti

však ústavný súd uvádza, že toto základné ustanovenie neobsahuje konkrétnu

garanciu základného práva alebo slobody, nemá charakter základného práva, a preto nie je

priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto

časti zjavne neodôvodnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

podľa v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu

sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané

na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011