Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 510/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej

advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob

11/2010 zo 16. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

16. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v právnej veci obchodnej spoločnosti K., s. r.

o., B. (ďalej len „žalobca“), proti obchodnej spoločnosti M. K. – T., spol. s r. o., M. (ďalej

len „žalovaná v 1. rade“), a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade v konaní o zaplatenie

sumy 475 189,40 Sk (15 773,40 €) s príslušenstvom Okresný súd Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2006 rozhodol tak, že

žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z

22. marca 2007 zmenil prvostupňový rozsudok a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 397 516,91 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 2. mája

2005 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého žalovaného, žalovanému v 1. rade uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi

10 % ročný úrok zo sumy 397 516,91 Sk od 22. marca 2004 do 1. mája 2005 a v

prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Obaja žalovaní podali proti

označenému rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom sp. zn. z 10. júla 2008 dovolanie žalovaného v 1. rade zamietol

a konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil z dôvodu späťvzatia dovolania.

O návrhu sťažovateľky na obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

okresný súd uznesením sp. zn. z 23. októbra 2009 rozhodol

tak, že ho zamietol. Proti označenému uzneseniu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka

odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 16. marca 2011 o odvolaní

sťažovateľky rozhodol tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd „riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie

v zmysle ods. (2) v spojení s .. konkrétne... mám na mysli vznesené

námietky výšky škody na čl. 89 základného spisu, namietam výšku škody, keďže ku škode,

ktorú uhradil žalobca spoločnosti B., vôbec nedošlo a ktorý nikdy nebol účastníkom C.

dohovoru“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „vadou, ktorá má za následok následnú

nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne

opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich

hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že namietaným

uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa ) na

súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS KE zo dňa

16. 3. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle a zrušuje

rozsudku KS zo dňa 16. 3. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre

JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťdesiatdva eur) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. I. ÚS. 4/00, , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. marca 2011, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky

o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom

posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na

svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto podstatné námietky sťažovateľky:

1. krajský súd riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie týkajúce sa okolností vzniku

škody a jej výšky a kto za ňu zodpovedá,

2. v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu „nie je náležite vecne opísaný skutok,

ktorý bol dôvodom rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením“.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom uznesení

nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok (podľa nej odôvodňujúcich

opodstatnenosť obnovy konania v jej veci) a v príčinnej súvislosti s uvedeným potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. z 23. októbra 2009 o zamietnutí jej

návrhu na obnovu konania, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza, že

„žalovaný v 2. rade podal dňa 18. 11. 2008 návrh na obnovu konania vedeného na súde

prvého stupňa pod č. konania . Navrhol, aby súd prvého stupňa v tomto

spore povolil obnovu konania a po prejednaní veci žalobu rozsudkom zamietol a zaviazal

žalobcu zaplatiť mu trovy konania. V návrhu poukázal na rozhodnutia jednotlivých súdov

vo veci a vyslovil nesúhlas s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR v niektorých jeho

častiach, a to pokiaľ posúdil vzťah žalobcu a žalovaných ako regresný nárok a pokiaľ

uviedol, že v C. je uvedený žalovaný v 2. rade ako dopravca a mal tam byť uvedený žalobca.

Za nepravdivé označil odôvodnenie tohto rozsudku vo vete, v ktorej súd uviedol, že proti

expertíznej správe žalovaní nenamietali výšku škody a poukázal na číslo listu 89 základného

spisu, kde s výškou škody nesúhlasil. Citoval ustanovenia ,

a 5 , , 35 a 41 C. s poukazom na to, že

žalobca nikdy náklad neprevzal a neodovzdal ho ďalšiemu dopravcovi. Tvrdil, že Najvyšší

súd SR postavil právny vzťah žalobcu na rámcovej zmluve, ktorú mal so spoločnosťou B.,

s.r.o. M., pričom ide o dojednanie, ktoré sa priamo odchyľuje od C. Citoval ustanovenie §

228 a uviedol, že návrh na obnovu konania podal v zákonnej lehote a skutočnosti a

dôkazy, ktoré vyplynuli z rozsudku Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR

zreteľne môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.“.

V právne relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd ďalej

uviedol, že „obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu, a to výlučne

z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovením Z iných dôvodov, ako sú

uvedené v , obnova konania prípustná nie je a taktiež nie je prípustná

len proti dôvodom rozhodnutia, ako správne uviedol súd prvého stupňa.

Predpokladom obnovy konania podľa je, aby dôkazy.

ktoré v čase pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník použiť bez svojej

viny.“.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nevykonania dokazovania na výšku škody

odvolací súd „posudzoval aj podľa a vzhľadom na jeho

tvrdenie, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol

použiť v pôvodnom konaní, resp. že možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať

v pôvodnom konaní, pričom v obidvoch prípadoch tieto môžu privodiť pre neho

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Vo vzťahu k navrhovanej obnove konania považoval žalovaný v 2. rade za takúto

skutočnosť nevykonanie znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa, ani odvolacím

súdom na výšku skutočnej škody vzniknutej na prepravovanom tovare pri dopravnej nehode,

resp. za dôkaz považoval takýto znalecký posudok, ktorého vykonanie navrhoval a jeho

obsah mu nebol v konaní pred súdom známy...

Je nepochybné, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu

žiaden iný dôkaz o výške škody ako expertíza I. a poisťovne U. neexistoval. Žalovaný v 2.

rade v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v odvolacom konaní (hoci s výškou škody

nesúhlasil) nežiadal vykonať na preukázanie výšky škody znalecké dokazovanie. Aj keby bol

takýto dôkaz navrhoval a súdy by tomuto jeho návrhu nevyhoveli, ani vtedy by neboli

splnené podmienky pre obnovu konania podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia.

Nemožnosť použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom

konaní totiž znamená, že navrhovaný dôkaz nebolo možné v súdnom konaní vykonať alebo

nebolo možné označiť alebo predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy

účastníkom konania pred súdom. O takúto nemožnosť však nejde vtedy, ak účastník v

pôvodnom konaní dôkaz nenavrhol vykonať, príp. ak ho vykonať navrhol, ale súd ho

nevykonal, lebo takýto dôkaz nepovažoval za podstatný ().

Obnova konania navrhovaná podľa ustanovenia

predpokladá, že účastník označil určité dôkazy, prípadne navrhol ich vykonanie, ale súdom

nemohli byť vykonané, lebo tomu bránila objektívna prekážka na strane súdu alebo

účastníka konania. Ani toto ustanovenie nemožno použiť v prípade, keď účastník dôkaz

navrhol alebo predložil, ale súdom nebol vykonaný.

Žalovaný v 2. rade predložil súdu prvého stupňa listiny, ktorými preukazoval vo

vzťahu k poisťovni U. a žalobcovi svoj nesúhlas s výškou škody spôsobenej pri dopravnej

nehode s návrhom na ustanovenie súdneho znalca na určenie skutočnej škody. Na základe

týchto listín súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalovaný v 2. rade ich mohol predložiť

už v základnom konaní, lebo nepreukázal okolnosti, ktoré by mu v tom bránili. Iné, nové

dôkazy k výške škody, ktoré nemohol predložiť v pôvodnom konaní, žalovaný v 2. rade

nepredložil. Takýmto novým dôkazom nie je ním navrhované znalecké dokazovanie, keďže

súdy výšku škody v pôvodnom konaní posudzovali s poukazom na iné dôkazy. Navyše,

z obsahu základného spisu vyplýva, že poškodené elektromotory mali byť zošrotované,

pričom z podaní žalovaného v 2. rade ani nevyplýva, že má vedomosť o tom, že sa tak

nestalo a kde sa nachádzajú, a teda či takýto dôkaz, ak by ho bolo možné za nový dôkaz

považovať, možno skutočne vykonať.“.

Dôvodná podľa krajského súdu nie je ani námietka sťažovateľky „založená na

dôvodoch podľa (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností). Žalovaný v 2. rade totiž neuviedol, aký dôkaz spôsobilý preukázať ním tvrdenú

právne významnú skutočnosť navrhoval vykonať v konaní o jeho návrhu na obnovu konania

a súdom prvého stupňa nebol tento dôkaz vykonaný. Ani v odvolaní neoznačil žiadny dôkaz,

ktorého vykonania sa domáhal aj v konaní o jeho návrhu na obnovu konania pred súdom

prvého stupňa.

Takýmto dôkazom nie je žalovaným v 2. rade požadované nariadenie znaleckého

dokazovania, lebo tento dôkaz sa týka veci samej a v konaní o návrhu na obnovu konania

súd môže skúmať len to, či tento dôkaz (znalecké dokazovanie) je takým dôkazom, ktorý

žalovaný v 2. rade nemohol použiť v pôvodnom konaní alebo sa tento dôkaz v pôvodnom

konaní nemohol bez jeho viny vykonať a či by mohol privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie vo veci.“.

Podľa (ďalej len „OSP“) právoplatný

rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,

d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku

k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené

základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia

neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,

e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného

orgánu Európskych spoločenstiev.

Podľa návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci

rozhodoval v prvom stupni.

Podľa návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,

alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľke bol

umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu (na

obnovu konania) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez

svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 15 773,40 €

s príslušenstvom, vedenom okresným súdom pod sp. zn. ). Odôvodnenie

namietaného uznesenia krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia s odkazom na odôvodnenie uznesenia

prvostupňového súdu sp. zn. z 23. októbra 2009 nie je v prípade zamietnutia

návrhu na obnovu konania v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na

súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v odôvodnení uznesenia

zo 16. marca 2011 sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s námietkami, ktoré následne sťažovateľka formulovala vo svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu. Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní

sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2009,

ktorým bol návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234

ods. 1 .

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského

súdu (, ). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 23. októbra

2009) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj

obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1

dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana

ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.

Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. , )].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. marca

2011 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným

právom podľa a ani právom podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd

mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa

ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011