Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 510/2011
PDF · 206.22 KB
No categories available
IV. ÚS 510/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej
advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob
11/2010 zo 16. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 11/2010 zo
16. marca 2011.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v právnej veci obchodnej spoločnosti K., s. r.
o., B. (ďalej len „žalobca“), proti obchodnej spoločnosti M. K. – T., spol. s r. o., M. (ďalej
len „žalovaná v 1. rade“), a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade v konaní o zaplatenie
sumy 475 189,40 Sk (15 773,40 €) s príslušenstvom Okresný súd Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 18 Cb 46/2004 z 15. februára 2006 rozhodol tak, že
žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 3 Cob 49/2006 z
22. marca 2007 zmenil prvostupňový rozsudok a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 397 516,91 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 2. mája
2005 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného, žalovanému v 1. rade uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcovi
10 % ročný úrok zo sumy 397 516,91 Sk od 22. marca 2004 do 1. mája 2005 a v
prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Obaja žalovaní podali proti
označenému rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 43/2007 z 10. júla 2008 dovolanie žalovaného v 1. rade zamietol
a konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil z dôvodu späťvzatia dovolania.
O návrhu sťažovateľky na obnovu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
18 Cb 46/2004 okresný súd uznesením sp. zn. 16 Cb 64/2008 z 23. októbra 2009 rozhodol
tak, že ho zamietol. Proti označenému uzneseniu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka
odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Cob 11/2010 zo 16. marca 2011 o odvolaní
sťažovateľky rozhodol tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd „riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie
v zmysle § 157 ods. (2) v spojení s § 211 O. s. p... konkrétne... mám na mysli vznesené
námietky výšky škody na čl. 89 základného spisu, namietam výšku škody, keďže ku škode,
ktorú uhradil žalobca spoločnosti B., vôbec nedošlo a ktorý nikdy nebol účastníkom C.
dohovoru“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že „vadou, ktorá má za následok následnú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne
opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich
hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že namietaným
uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na
súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením KS KE 4 Cob/11/2010 zo dňa
16. 3. 2011 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje
rozsudku KS 4 Cob/11/2010 zo dňa 16. 3. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. KS v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre
JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťdesiatdva eur) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS. 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
4 Cob 11/2010 zo 16. marca 2011, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky
o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom
posúdení jej návrhu na obnovu konania.
V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd
v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval
na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci.“.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôkazy, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na
svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto podstatné námietky sťažovateľky:
1. krajský súd riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie týkajúce sa okolností vzniku
škody a jej výšky a kto za ňu zodpovedá,
2. v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu „nie je náležite vecne opísaný skutok,
ktorý bol dôvodom rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením“.
Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom uznesení
nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok (podľa nej odôvodňujúcich
opodstatnenosť obnovy konania v jej veci) a v príčinnej súvislosti s uvedeným potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 16 Cb 64/2008 z 23. októbra 2009 o zamietnutí jej
návrhu na obnovu konania, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza, že
„žalovaný v 2. rade podal dňa 18. 11. 2008 návrh na obnovu konania vedeného na súde
prvého stupňa pod č. konania 18 Cb/4612004. Navrhol, aby súd prvého stupňa v tomto
spore povolil obnovu konania a po prejednaní veci žalobu rozsudkom zamietol a zaviazal
žalobcu zaplatiť mu trovy konania. V návrhu poukázal na rozhodnutia jednotlivých súdov
vo veci a vyslovil nesúhlas s odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR v niektorých jeho
častiach, a to pokiaľ posúdil vzťah žalobcu a žalovaných ako regresný nárok a pokiaľ
uviedol, že v C. je uvedený žalovaný v 2. rade ako dopravca a mal tam byť uvedený žalobca.
Za nepravdivé označil odôvodnenie tohto rozsudku vo vete, v ktorej súd uviedol, že proti
expertíznej správe žalovaní nenamietali výšku škody a poukázal na číslo listu 89 základného
spisu, kde s výškou škody nesúhlasil. Citoval ustanovenia § 756 Obchodného zákonníka,
článok 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, článok 34, 35 a 41 C. s poukazom na to, že
žalobca nikdy náklad neprevzal a neodovzdal ho ďalšiemu dopravcovi. Tvrdil, že Najvyšší
súd SR postavil právny vzťah žalobcu na rámcovej zmluve, ktorú mal so spoločnosťou B.,
s.r.o. M., pričom ide o dojednanie, ktoré sa priamo odchyľuje od C. Citoval ustanovenie §
228 O. s. p. a uviedol, že návrh na obnovu konania podal v zákonnej lehote a skutočnosti a
dôkazy, ktoré vyplynuli z rozsudku Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR
zreteľne môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.“.
V právne relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd ďalej
uviedol, že „obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť
právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu, a to výlučne
z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovením § 228 ods. 1 O. s. p. Z iných dôvodov, ako sú
uvedené v § 228 ods. 1 O. s. p., obnova konania prípustná nie je a taktiež nie je prípustná
len proti dôvodom rozhodnutia, ako správne uviedol súd prvého stupňa.
Predpokladom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. je, aby dôkazy.
ktoré v čase pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník použiť bez svojej
viny.“.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nevykonania dokazovania na výšku škody
odvolací súd „posudzoval aj podľa § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O. s. p. vzhľadom na jeho
tvrdenie, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol
použiť v pôvodnom konaní, resp. že možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať
v pôvodnom konaní, pričom v obidvoch prípadoch tieto môžu privodiť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Vo vzťahu k navrhovanej obnove konania považoval žalovaný v 2. rade za takúto
skutočnosť nevykonanie znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa, ani odvolacím
súdom na výšku skutočnej škody vzniknutej na prepravovanom tovare pri dopravnej nehode,
resp. za dôkaz považoval takýto znalecký posudok, ktorého vykonanie navrhoval a jeho
obsah mu nebol v konaní pred súdom známy...
Je nepochybné, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ani odvolacieho súdu
žiaden iný dôkaz o výške škody ako expertíza I. a poisťovne U. neexistoval. Žalovaný v 2.
rade v konaní pred súdom prvého stupňa, ani v odvolacom konaní (hoci s výškou škody
nesúhlasil) nežiadal vykonať na preukázanie výšky škody znalecké dokazovanie. Aj keby bol
takýto dôkaz navrhoval a súdy by tomuto jeho návrhu nevyhoveli, ani vtedy by neboli
splnené podmienky pre obnovu konania podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia.
Nemožnosť použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom
konaní totiž znamená, že navrhovaný dôkaz nebolo možné v súdnom konaní vykonať alebo
nebolo možné označiť alebo predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy
účastníkom konania pred súdom. O takúto nemožnosť však nejde vtedy, ak účastník v
pôvodnom konaní dôkaz nenavrhol vykonať, príp. ak ho vykonať navrhol, ale súd ho
nevykonal, lebo takýto dôkaz nepovažoval za podstatný (9 Co 468/73).
Obnova konania navrhovaná podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p.
predpokladá, že účastník označil určité dôkazy, prípadne navrhol ich vykonanie, ale súdom
nemohli byť vykonané, lebo tomu bránila objektívna prekážka na strane súdu alebo
účastníka konania. Ani toto ustanovenie nemožno použiť v prípade, keď účastník dôkaz
navrhol alebo predložil, ale súdom nebol vykonaný.
Žalovaný v 2. rade predložil súdu prvého stupňa listiny, ktorými preukazoval vo
vzťahu k poisťovni U. a žalobcovi svoj nesúhlas s výškou škody spôsobenej pri dopravnej
nehode s návrhom na ustanovenie súdneho znalca na určenie skutočnej škody. Na základe
týchto listín súd prvého stupňa správne uzavrel, že žalovaný v 2. rade ich mohol predložiť
už v základnom konaní, lebo nepreukázal okolnosti, ktoré by mu v tom bránili. Iné, nové
dôkazy k výške škody, ktoré nemohol predložiť v pôvodnom konaní, žalovaný v 2. rade
nepredložil. Takýmto novým dôkazom nie je ním navrhované znalecké dokazovanie, keďže
súdy výšku škody v pôvodnom konaní posudzovali s poukazom na iné dôkazy. Navyše,
z obsahu základného spisu vyplýva, že poškodené elektromotory mali byť zošrotované,
pričom z podaní žalovaného v 2. rade ani nevyplýva, že má vedomosť o tom, že sa tak
nestalo a kde sa nachádzajú, a teda či takýto dôkaz, ak by ho bolo možné za nový dôkaz
považovať, možno skutočne vykonať.“.
Dôvodná podľa krajského súdu nie je ani námietka sťažovateľky „založená na
dôvodoch podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností). Žalovaný v 2. rade totiž neuviedol, aký dôkaz spôsobilý preukázať ním tvrdenú
právne významnú skutočnosť navrhoval vykonať v konaní o jeho návrhu na obnovu konania
a súdom prvého stupňa nebol tento dôkaz vykonaný. Ani v odvolaní neoznačil žiadny dôkaz,
ktorého vykonania sa domáhal aj v konaní o jeho návrhu na obnovu konania pred súdom
prvého stupňa.
Takýmto dôkazom nie je žalovaným v 2. rade požadované nariadenie znaleckého
dokazovania, lebo tento dôkaz sa týka veci samej a v konaní o návrhu na obnovu konania
súd môže skúmať len to, či tento dôkaz (znalecké dokazovanie) je takým dôkazom, ktorý
žalovaný v 2. rade nemohol použiť v pôvodnom konaní alebo sa tento dôkaz v pôvodnom
konaní nemohol bez jeho viny vykonať a či by mohol privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.“.
Podľa § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) právoplatný
rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu
privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu,
d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku
k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené
základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia
neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného
orgánu Európskych spoločenstiev.
Podľa § 232 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci
rozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne,
alebo obnovu konania povolí.
Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľke bol
umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu (na
obnovu konania) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez
svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 15 773,40 €
s príslušenstvom, vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 46/2004). Odôvodnenie
namietaného uznesenia krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ
rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia s odkazom na odôvodnenie uznesenia
prvostupňového súdu sp. zn. 16 Cb 64/2008 z 23. októbra 2009 nie je v prípade zamietnutia
návrhu na obnovu konania v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na
súdnu ochranu; ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v odôvodnení uznesenia
zo 16. marca 2011 sa krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s námietkami, ktoré následne sťažovateľka formulovala vo svojej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu. Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní
sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 Cb 64/2008 z 23. októbra 2009,
ktorým bol návrh sťažovateľky na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234
ods. 1 OSP.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní
o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory
účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne
a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského
súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 16 Cb 64/2008 z 23. októbra
2009) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal
s námietkami sťažovateľky (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj
obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1
dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J.: Ochrana
ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.
Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Cob 11/2010 zo 16. marca
2011 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd
mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011