Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 601/2013
PDF · 176.04 KB
No categories available
IV. ÚS 601/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Ž., D.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. J. Ch., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P.
Ž., D. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení
navrhovateľa domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 18 C 152/2006 určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
a náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 152/2006 z 5. septembra 2007 žalobu
zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu
podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 309/2007 z 20. novembra
2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C 152/2006 z 5. septembra 2007 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 309/2007 z 20. novembra 2008 nadobudol
právoplatnosť 17. februára 2009.
Sťažovateľ písomným podaním z 20. februára 2009 žiadal okresný súd o povolenie
obnovy konania vedeného pod sp. zn. 18 C 152/2006. Okresný súd uznesením
sp. zn. 21 C 33/2009 z 25. januára 2010 návrh na obnovu konania zamietol.
Dňa 26. apríla 2011 sťažovateľ opätovne žiadal okresný súd o povolenie obnovy
konania vedeného pod sp. zn. 18 C 152/2006 z dôvodu, že získal dôkaz, ktorý „bez svojej
viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pretože ním nedisponoval“. Okresný súd
uznesením sp. zn. 22 C 89/2011 z 2. mája 2012 návrh na obnovu konania zamietol.
Sťažovateľ 28. júla 2012 napadol uznesenie okresného súdu sp. zn. 22 C 89/2011 z 2. mája
2012 odvolaním. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013 potvrdil
napadnuté uznesenie okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín
č. k. 22 C/89/2011 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co/257/2012 bolo porušené jeho
právo na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku i právo na ochranu“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Sťažovateľovi sa síce nakoniec
podarilo obstarať jednoznačný dôkaz o tom, že odporca rozviazaním pracovného pomeru
nedodržal ponukovú povinnosť – originál pracovnej zmluvy zomretého P. T., ktorý podľa
tejto zmluvy dňa 1. 5. 2006 nastúpil na pracovné miesto u odporcu v mieste výkonu práce
v N., avšak súdy mu znemožnili tento dôkaz vykonať zamietnutím návrhu v dvoch konaniach.
Pritom v pôvodnom konaní tento dôkaz predložiť nemohol, pretože nemal o ňom žiadnu
vedomosť. Ešte i v čase podania prvého návrhu na obnovu konania dňa 20. 2. 2009 tento
dokument sťažovateľ k dispozícii nemal, sestra zomretého P. T. mu ho poskytla až 30. 1.
2011, keď ho našla v pozostalosti zomretého.
Právo na spravodlivý proces je základným ľudským právom, ktoré by nemalo byť
potláčané prílišným formálnym výkladom právnych predpisov. Nakoniec ani s takýmto
formálnym výkladom právnych predpisov upravujúcich obnovu konania sa sťažovateľ
nestotožňuje. Sťažovateľ nemohol označiť dôkaz – pracovnú zmluvu pracovníka P. T.
a označil miesto alebo osobu, u ktorej sa nachádza. Nemal totiž o tejto skutočnosti
v prvostupňovom ani druhostupňovom konaní informáciu. Ani sestra P. T., ktorá spravovala
jeho pozostalosť nemala o existencii tejto zmluvy vedomosť. Preto sa s dôvodmi zamietnutia
návrhu na obnovu sťažovateľ nestotožňuje.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľa Ing. J. Ch., na spravodlivý súdny proces zakotvené
v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 odst. 2. Ústavy SR
bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co/257/2012 zo dňa 26. 3. 2013
porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co/257/2012 zo dňa 26. 3. 2013
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €
[2 úkony právnej pomoci podľa ust. § 11 odst. 2 a ust. § 12 ods. 3 písm. c) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. á 130,16 € + 2 x paušálna náhrada á 7,81 € podľa ust. § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.], ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Podľa petitu sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva
„na spravodlivý súdny proces zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...“ uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013
(ďalej aj „namietané uznesenie“).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby jeho vec bola verejne prerokovaná
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a a aby sa mohol vyjadriť k všetkým
vykonávaným dôkazom...
Z textu čl. 48 ods. 2 ústavy možno vyvodiť, že garantuje dva relatívne samostatné
základné práva, a to jednak základné právo na verejné prerokovanie veci a v prítomnosti
dotknutej osoby vrátane práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základné
právo ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nešpecifikuje, ktoré
z uvedených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy namieta,
pričom jeho sťažnosť neobsahuje vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy
žiadne odôvodnenie.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (pozri napr. IV. ÚS 359/08)
vyslovil, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má významné procesné dôsledky. Je totiž
základnou povinnosťou sťažovateľa zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom,
aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na
ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí
odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie
predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je
dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú
objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie.
Keďže sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,
nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48
ods. 2 ústavy pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že „ekvivalentom“ práva
na spravodlivé súdne konanie, resp. spravodlivý súdny proces garantovaný prostredníctvom
čl. 6 ods. 1 dohovoru je základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie
ale sťažovateľ, zastúpený advokátom, podľa petitu nenamieta.
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 dohovoru
Vychádzajúc z textu čl. 6 dohovoru, možno formulovať záver, že právo
na spravodlivý proces, resp. právo na spravodlivé súdne konanie je garantované
prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013, ktorým
krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 22 C 89/2011
z 2. mája 2012, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného
týmto súdom pod sp. zn. 18 C 152/2006. Z uvedeného vyplýva, že namietané uznesenie
krajského súdu bolo vydané v konaní o povolenie obnovy konania iniciovaného na základe
mimoriadneho opravného prostriedku – návrhu na obnovu konania (§ 228 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku).
V súvislosti s posudzovaním tejto časti sťažnosti ústavný poukazuje na doterajšiu
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť,
že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02,
A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu
judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo
na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu
judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa
2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09, IV. ÚS 510/2011)].
Za daných okolností ústavný súd, rešpektujúc judikatúru ESĽP, konštatoval,
že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto v tejto časti sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013