Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 344/2011
PDF · 192.63 KB
No categories available
III. ÚS 344/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. B., Ž., zastúpenej A., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka a
konateľka JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 p o r u š e n é b o l o .
2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),
ktoré jej j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume 314,18
€ (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet A., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 344/2011-14 z 13. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadreniach k sťažnosti sp. zn. Spr 593/11
z 13. júla 2011 a Spr 764/11 z 29. septembra 2011 k priebehu namietaných konaní vedených
okresným súdom okrem iného uviedla:
„Od vydania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 249/2010 zo dňa 09. 11. 2011
doručenému Okresnému súdu Martin dňa 27. 12. 2010 na súde prvého stupňa neboli
vykonávané žiadne úkony, pretože sa spis od 18. 08. 2010 nachádzal na odvolacom
Krajskom súde Žilina a tunajšiemu súdu bol vrátený dňa 22. 06. 2011, ktorým odvolací súd
rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej súd uložil odporcovi v rade 1) povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do
zaplatenia, odporcovi v rade 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so
17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia a odporkyni v rade 3) povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.985,69 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997
do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok okresného súdu v časti výroku, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči
odporcom v rade 1) - 3) vo zvyšnej časti zamietol, ponechal nedotknutý. Rozsudok
okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči odporcom v rade 4) - 11)
zamietol, zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. O trovách
celého konania má rozhodnúť prvostupňový súd samostatným uznesením.
Po vrátení spisu prvostupňový súd dňa 27. 06. 2011 vytýčil termín pojednávania na
deň 13. 09. 2011, kedy je predpoklad vyhlásenia rozsudku. J. B. bola účastníčkou konania
od podania návrhu. Po celý tento čas bola zastúpená svojou právnou zástupkyňou a úkony
právnej zástupkyne boli v priebehu konania špecifikované, naposledy dňa 14. 06. 2010.
K obsahu návrhu na uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov navrhovateľky J. B., doručené ústavnému súdu dňa 27. 6. 2011 zákonná sudkyňa
poukázala na tvrdenie, že navrhovateľka počas celého konania nemohla prenajímať
nehnuteľnosť, ktorú mala v podielovom spoluvlastníctve podľa jej tvrdenia preto, že
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 9 Nc 3/95-42 zo dňa 9. 5. 1996 bolo nariadené
predbežné opatrenie, ktorým bola zakázaná akákoľvek dispozícia s predmetom veci. Toto
konanie na Okresnom súde Žilina sa netýkalo predmetnej veci a až z podnetu Okresného
súdu Martin (nie z podnetu účastníkov konania) bol odporcami podaný návrh na zrušenie
predbežného opatrenia vo veci Okresnému súdu v Žiline.
Sťažovateľka v priebehu konania ponechávala všetky návrhy a postup na svoju
právnu zástupkyňu. Táto návrhy na vykonanie dokazovania navrhovala s veľkým odstupom
času a vyjadrenia k stanovisku protistrany boli zasielané v niektorých prípadoch krátko
pred pojednávaním. Príkladom v tomto je návrh na doplnenie dokazovania doplnkom
k znaleckému posudku, ktorý pre riešenie sporu bol nie podstatný, ale vzhľadom pre
náročnosť posúdenia výšky bezdôvodného obohatenia ho súd pripustil, aj keď nakoniec bol
v neprospech sťažovateľky. K tomuto právna zástupkyňa uviedla, že musí vyčerpať všetky
možnosti pre obhájenie práv klientov, aj keď by sa to javilo nie vždy v ich prospech...
Tak ako už bolo konštatované v mojom vyjadrení pod Spr 593/11 zo dňa 13. 07. 2011
po vrátení spisu Krajským súdom v Žiline, prvostupňový súd vytýčil termín pojednávania na
deň 13. 09. 2011 s tým, že bol predpoklad vyhlásenia rozsudku.
Z písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že na pojednávaní dňa 13. 09.
2011 bolo predložené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa v tom smere, že vo
vzťahu k odporcom v rade 9), 10), 11) nemohla vyčísliť uplatnený nárok, pretože
nedisponovala dedičským rozhodnutím na preukázanie podielu nadobudnutého z dedičstva
po neb. I. B. Dedičské rozhodnutie jej bolo doručené na pojednávaní dňa 13. 09. 2011 s
tým, aby upravila svoj podaný návrh vo vzťahu k odporcom v rade 9), 10) a 11) apo dohode
s účastníkmi konania, kedy v ich dispozícii bolo možné najskôr prísť na súd na ďalšie
pojednávanie až 13. 10. 2011, bolo toto odročené na tento dátum s predpokladom
rozhodnutia vo veci samej. Súčasne na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2011 sťažovateľka
tvrdila, že vo vzťahu k navrhovateľovi zaplatila čiastku 9.458 €, čo však nevedela preukázať
žiadnym spôsobom a právna zástupkyňa navrhovateľa nemala informáciu o zaplatení
žalovanej sumy. Z toho dôvodu nebolo možné dňa 13. 09. 2011 vo vzťahu k sťažovateľke
posúdiť opodstatnenosť nároku navrhovateľa.“
Rovnaké úkony okresného súdu v namietanom konaní zistil aj ústavný súd z obsahu
súdneho spisu a vyjadrení účastníkov.
Navyše zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 360/01 z 13. októbra 2011 bol
24. októbra 2011 expedovaný účastníkom konania. Týmto rozsudkom okresný súd zaviazal
sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 17, 6 % ročne od 21. júna
1997 do 23. júna 2011 zo sumy 3 087,10 € a súčasne zastavil konanie proti sťažovateľke
ako odporkyni v deviatom rade v časti istiny v sume 3 087,10 €. Rozsudok zatiaľ
nenadobudol právoplatnosť.
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním
z 27. novembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„... k dôvodom uvedeným v mojej sťažnosti chcem doplniť tú skutočnosť, že
predchádzajúce konanie, ktoré spočívalo v nečinnosti Okresného súdu Martin spôsobilo, že
v predmetnej veci doposiaľ právoplatne nie je rozhodnuté a obrana odporcu, že spis mu bol
doručený odvolacím súdom po čiastočnom potvrdení prvostupňového rozsudku dňa 27. 6.
2011 nemení nič na tej skutočnosti, že ani dňa 13. 9. 2011, kedy podľa udania odporcu
malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku, k jeho vyhláseniu v časti týkajúcej sa mojej osoby a
mojich synov nedošlo.
Dovolím si tvrdiť, že nie je pravdivé tvrdenie odporcu, že konanie týkajúce sa
uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 9 Nc 3/95-42 zo dňa 9. 5. 1996, ktorým bolo
nariadené predbežné opatrenie nesúviselo s konaním vo veci č. k. 5 C 360/01. Naopak
tvrdím, že s týmto konaním súviselo a vyplýva to aj z tej skutočnosti, že sme sa domáhali
zrušenia tohto predbežného opatrenia podaním zo dňa 17. 5. 2002, avšak o jeho zrušení
nebolo rozhodnuté bez zbytočného odkladu Okresným súdom Martin, naopak na základe
našich žiadosti o oznámenie stavu konania zo dňa 3. 11. 2004, 14. 3. 2005, 8. 6. 2005, 22. 2.
2006 nám bolo oznámené listom zo dňa 9. 5. 2006, že v predmetnej veci má rozhodnúť
Okresný súd Žilina.
Následne sme sa dožadovali na Okresnom súde v Žiline rozhodnutia v predmetnej
veci, i keď sme si boli vedomí, že v súlade s ust. § 89 Obč. súd. por. je príslušným súdom
Okresný súd Martin, čo sme mu oznámili listom zo dňa 15. 5. 2006. Po rôznych podaniach
na Okresný súd Žilina a Martin nám bolo Okresným súdom Žilina pod č. k. 1Spr 51/07
oznámené, že o našom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia má rozhodnúť Okresný
súd Martin. Po rôznych podaniach a rôznej korešpondencii medzi nami a Okresným súdom
Martin napokon bolo vydané uznesenie č. k. 8 C 69/08-54 zo dňa 5. 5. 2008, ktoré
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 2. 2009, ktorým bolo zrušené predbežné
opatrenie...
Taktiež nemôžem súhlasiť s tým, že moja právna zástupkyňa podania robila krátko
pred pojednávaním podania v predmetnej právnej veci, pretože takýto jej postup v tomto
konaní bol súdom prvého stupňa niekoľkokrát vytýkaný právnej zástupkyni navrhovateľa,
teda obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o... Pokiaľ ide o návrh na doplnenie znaleckého
dokazovania namietali sme skutočnosť, že v znaleckom posudku súdom ustanovený znalec
použil koeficient na zvyšovanie cien stavebných prác realizovaných v roku 1991-1992 s
prepočtom na rok 1997, čo podľa názoru nášho a najmä žalovaného
Doc. Ing. Š. B., CSc., ako osoby odborne zdatnej pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia
nebolo možné použiť, avšak tento jeho argument nebol zohľadnený ustanoveným znalcom,
ani súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom. Vzhľadom k tomu, že išlo o odbornú
otázku, ktorej posúdenie záviselo od odborných znalostí a vedomostí, bolo potrebné sa s
touto námietkou vyporiadať. Napriek oznámeniu znalca na tejto námietke naďalej trváme a
tvrdíme, že znalecký posudok súdom ustanoveným znalcom nie je objektívny. Na dôkaz
týchto mojich tvrdení môžem Ústavnému súdu SR doložiť kópiu technických pripomienok
Doc. Ing. Š. B., CSc. zo dňa 19. 5. 2010, s ktorými sme sa my, všetci účastníci tohto konania
na strane žalovaných stotožnili. Z tohto dôvodu neobstojí argumentácia uvedená vo
vyjadrení Okresného súdu Martin zo dňa 13. 7. 2011, že tento náš návrh uviedla ako
príklad neefektívneho postupu našej právnej zástupkyne.
Vo vyjadrení odporcu na základe vyjadrenia zákonnej sudkyne zo dňa 29. 9. 2011 sa
uvádza, že pojednávanie dňa 13. 9. 2011 neskončilo vyhlásením rozsudku z toho dôvodu, že
právnej zástupkyni navrhovateľa malo byť doručené rozhodnutie o dedičstve po mojom neb.
manželovi I. B., na základe ktorého bolo možné uplatniť nárok navrhovateľa voči mne a
mojím synom, je tvrdením účelovým , pretože právna zástupkyňa navrhovateľa mala
dostatočný čas na to, aby sa s obsahom tohto rozhodnutia oboznámila nahliadnutím do
spisu, ktoré bolo ňou uskutočnené niekoľkokrát po podaní našej právnej zástupkyne zo dňa
16. 3. 2006, kde ako dôkaz bolo pripojené osvedčenie o dedičstve č. k. 21 D 1762/2004-79,
D not 47/2006 Okresného súdu v Žiline, ktorým bol prejednaný dodatočne nehnuteľný
majetok patriaci môjmu neb. manželovi.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si
pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v
súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Hodnotením kritéria zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 5 C 360/2001 sa ústavný
súd už bližšie nezaoberal (oprel sa pritom o svoje závery v rozhodnutiach sp. zn.
III. ÚS 49/06 z 5. apríla 2006 a sp. zn. IV. ÚS 249/2010 z 9. novembra 2010, pretože v nich
konštatoval, že v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nešlo o tak právne a skutkovo
zložitú vec, aby okresný súd nebol schopný právoplatne skončiť toto konanie aj vo vzťahu k
sťažovateľke ako odporkyni v deviatom rade).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka je
účastníčkou súdneho konania už od začiatku (jún 1995), a aj keď okresný súd mal proti jej
správaniu konkrétne námietky, ústavný súd ich neakceptoval, pretože podľa jeho názoru sa
sťažovateľka výrazne nepodieľala na predĺžení tohto konania, ktoré iba na tomto okresnom
súde trvá viac ako 10 rokov.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní
súdneho spisu konštatuje, že aj keď okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 360/2001 už trikrát rozhodol rozsudkom (21. apríl 2008, 13. máj 2010 a 13. október
2011), konanie nie je ešte vo vzťahu k sťažovateľke právoplatne skončené, a teda nie je
v súčasnosti odstránený stav jej právnej neistoty.
Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je
v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru). Takáto
zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa
jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis
mutandis I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07, III. ÚS 249/2010).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal.
Ústavný súd však okresnému súdu neprikázal konať bez zbytočných prieťahov v tejto
veci vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 49/06
z 5. apríla 2006 (m. m. I. ÚS 232/05, IV. ÚS 187/05, II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07,
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 53 110,24 €
z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúce konanie pred
okresným súdom, a k tomu uviedla, že navrhovateľovi bolo priznané na ústavnom súde
„práve pre prieťahy v tejto právnej veci“ finančné zadosťučinenie v sume 1 991,64 € a na
Európskom súde pre ľudské práva v sume 4 150 €, a preto považuje výšku ňou
požadovaného finančného zadosťučinenia za primeranú.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dobu posudzovaného súdneho konania sp. zn. 5 C 360/2001,
jeho priebeh a dosiahnuté výsledky ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 €
sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá
predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej
služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je jej
platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011