Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 344/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. B., Ž., zastúpenej A., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná advokátka a

konateľka JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. J. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),

ktoré jej j e Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume 314,18

€ (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet A., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 13. septembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadreniach k sťažnosti sp. zn. Spr 593/11

z 13. júla 2011 a Spr 764/11 z 29. septembra 2011 k priebehu namietaných konaní vedených

okresným súdom okrem iného uviedla:

„Od vydania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. zo dňa 09. 11. 2011

doručenému Okresnému súdu Martin dňa 27. 12. 2010 na súde prvého stupňa neboli

vykonávané žiadne úkony, pretože sa spis od 18. 08. 2010 nachádzal na odvolacom

Krajskom súde Žilina a tunajšiemu súdu bol vrátený dňa 22. 06. 2011, ktorým odvolací súd

rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej súd uložil odporcovi v rade 1) povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do

zaplatenia, odporcovi v rade 2) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.457,99 € so

17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997 do zaplatenia a odporkyni v rade 3) povinnosť

zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.985,69 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. 06. 1997

do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči

odporcom v rade 1) - 3) vo zvyšnej časti zamietol, ponechal nedotknutý. Rozsudok

okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľa voči odporcom v rade 4) - 11)

zamietol, zrušil a v tejto časti vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. O trovách

celého konania má rozhodnúť prvostupňový súd samostatným uznesením.

Po vrátení spisu prvostupňový súd dňa 27. 06. 2011 vytýčil termín pojednávania na

deň 13. 09. 2011, kedy je predpoklad vyhlásenia rozsudku. J. B. bola účastníčkou konania

od podania návrhu. Po celý tento čas bola zastúpená svojou právnou zástupkyňou a úkony

právnej zástupkyne boli v priebehu konania špecifikované, naposledy dňa 14. 06. 2010.

K obsahu návrhu na uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov navrhovateľky J. B., doručené ústavnému súdu dňa 27. 6. 2011 zákonná sudkyňa

poukázala na tvrdenie, že navrhovateľka počas celého konania nemohla prenajímať

nehnuteľnosť, ktorú mala v podielovom spoluvlastníctve podľa jej tvrdenia preto, že

uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -42 zo dňa 9. 5. 1996 bolo nariadené

predbežné opatrenie, ktorým bola zakázaná akákoľvek dispozícia s predmetom veci. Toto

konanie na Okresnom súde Žilina sa netýkalo predmetnej veci a až z podnetu Okresného

súdu Martin (nie z podnetu účastníkov konania) bol odporcami podaný návrh na zrušenie

predbežného opatrenia vo veci Okresnému súdu v Žiline.

Sťažovateľka v priebehu konania ponechávala všetky návrhy a postup na svoju

právnu zástupkyňu. Táto návrhy na vykonanie dokazovania navrhovala s veľkým odstupom

času a vyjadrenia k stanovisku protistrany boli zasielané v niektorých prípadoch krátko

pred pojednávaním. Príkladom v tomto je návrh na doplnenie dokazovania doplnkom

k znaleckému posudku, ktorý pre riešenie sporu bol nie podstatný, ale vzhľadom pre

náročnosť posúdenia výšky bezdôvodného obohatenia ho súd pripustil, aj keď nakoniec bol

v neprospech sťažovateľky. K tomuto právna zástupkyňa uviedla, že musí vyčerpať všetky

možnosti pre obhájenie práv klientov, aj keď by sa to javilo nie vždy v ich prospech...

Tak ako už bolo konštatované v mojom vyjadrení pod Spr 593/11 zo dňa 13. 07. 2011

po vrátení spisu Krajským súdom v Žiline, prvostupňový súd vytýčil termín pojednávania na

deň 13. 09. 2011 s tým, že bol predpoklad vyhlásenia rozsudku.

Z písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že na pojednávaní dňa 13. 09.

2011 bolo predložené vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa v tom smere, že vo

vzťahu k odporcom v rade 9), 10), 11) nemohla vyčísliť uplatnený nárok, pretože

nedisponovala dedičským rozhodnutím na preukázanie podielu nadobudnutého z dedičstva

po neb. I. B. Dedičské rozhodnutie jej bolo doručené na pojednávaní dňa 13. 09. 2011 s

tým, aby upravila svoj podaný návrh vo vzťahu k odporcom v rade 9), 10) a 11) apo dohode

s účastníkmi konania, kedy v ich dispozícii bolo možné najskôr prísť na súd na ďalšie

pojednávanie až 13. 10. 2011, bolo toto odročené na tento dátum s predpokladom

rozhodnutia vo veci samej. Súčasne na pojednávaní konanom dňa 13. 09. 2011 sťažovateľka

tvrdila, že vo vzťahu k navrhovateľovi zaplatila čiastku 9.458 €, čo však nevedela preukázať

žiadnym spôsobom a právna zástupkyňa navrhovateľa nemala informáciu o zaplatení

žalovanej sumy. Z toho dôvodu nebolo možné dňa 13. 09. 2011 vo vzťahu k sťažovateľke

posúdiť opodstatnenosť nároku navrhovateľa.“

Rovnaké úkony okresného súdu v namietanom konaní zistil aj ústavný súd z obsahu

súdneho spisu a vyjadrení účastníkov.

Navyše zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2011 bol

24. októbra 2011 expedovaný účastníkom konania. Týmto rozsudkom okresný súd zaviazal

sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 17, 6 % ročne od 21. júna

1997 do 23. júna 2011 zo sumy 3 087,10 € a súčasne zastavil konanie proti sťažovateľke

ako odporkyni v deviatom rade v časti istiny v sume 3 087,10 €. Rozsudok zatiaľ

nenadobudol právoplatnosť.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním

z 27. novembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... k dôvodom uvedeným v mojej sťažnosti chcem doplniť tú skutočnosť, že

predchádzajúce konanie, ktoré spočívalo v nečinnosti Okresného súdu Martin spôsobilo, že

v predmetnej veci doposiaľ právoplatne nie je rozhodnuté a obrana odporcu, že spis mu bol

doručený odvolacím súdom po čiastočnom potvrdení prvostupňového rozsudku dňa 27. 6.

2011 nemení nič na tej skutočnosti, že ani dňa 13. 9. 2011, kedy podľa udania odporcu

malo dôjsť k vyhláseniu rozsudku, k jeho vyhláseniu v časti týkajúcej sa mojej osoby a

mojich synov nedošlo.

Dovolím si tvrdiť, že nie je pravdivé tvrdenie odporcu, že konanie týkajúce sa

uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. -42 zo dňa 9. 5. 1996, ktorým bolo

nariadené predbežné opatrenie nesúviselo s konaním vo veci č. k. . Naopak

tvrdím, že s týmto konaním súviselo a vyplýva to aj z tej skutočnosti, že sme sa domáhali

zrušenia tohto predbežného opatrenia podaním zo dňa 17. 5. 2002, avšak o jeho zrušení

nebolo rozhodnuté bez zbytočného odkladu Okresným súdom Martin, naopak na základe

našich žiadosti o oznámenie stavu konania zo dňa 3. 11. 2004, 14. 3. 2005, 8. 6. 2005, 22. 2.

2006 nám bolo oznámené listom zo dňa 9. 5. 2006, že v predmetnej veci má rozhodnúť

Okresný súd Žilina.

Následne sme sa dožadovali na Okresnom súde v Žiline rozhodnutia v predmetnej

veci, i keď sme si boli vedomí, že v súlade s ust. § 89 Obč. súd. por. je príslušným súdom

Okresný súd Martin, čo sme mu oznámili listom zo dňa 15. 5. 2006. Po rôznych podaniach

na Okresný súd Žilina a Martin nám bolo Okresným súdom Žilina pod č. k.

oznámené, že o našom návrhu na zrušenie predbežného opatrenia má rozhodnúť Okresný

súd Martin. Po rôznych podaniach a rôznej korešpondencii medzi nami a Okresným súdom

Martin napokon bolo vydané uznesenie č. k. -54 zo dňa 5. 5. 2008, ktoré

nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12. 2. 2009, ktorým bolo zrušené predbežné

opatrenie...

Taktiež nemôžem súhlasiť s tým, že moja právna zástupkyňa podania robila krátko

pred pojednávaním podania v predmetnej právnej veci, pretože takýto jej postup v tomto

konaní bol súdom prvého stupňa niekoľkokrát vytýkaný právnej zástupkyni navrhovateľa,

teda obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o... Pokiaľ ide o návrh na doplnenie znaleckého

dokazovania namietali sme skutočnosť, že v znaleckom posudku súdom ustanovený znalec

použil koeficient na zvyšovanie cien stavebných prác realizovaných v roku 1991-1992 s

prepočtom na rok 1997, čo podľa názoru nášho a najmä žalovaného

Doc. Ing. Š. B., CSc., ako osoby odborne zdatnej pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia

nebolo možné použiť, avšak tento jeho argument nebol zohľadnený ustanoveným znalcom,

ani súdom prvého stupňa a ani odvolacím súdom. Vzhľadom k tomu, že išlo o odbornú

otázku, ktorej posúdenie záviselo od odborných znalostí a vedomostí, bolo potrebné sa s

touto námietkou vyporiadať. Napriek oznámeniu znalca na tejto námietke naďalej trváme a

tvrdíme, že znalecký posudok súdom ustanoveným znalcom nie je objektívny. Na dôkaz

týchto mojich tvrdení môžem Ústavnému súdu SR doložiť kópiu technických pripomienok

Doc. Ing. Š. B., CSc. zo dňa 19. 5. 2010, s ktorými sme sa my, všetci účastníci tohto konania

na strane žalovaných stotožnili. Z tohto dôvodu neobstojí argumentácia uvedená vo

vyjadrení Okresného súdu Martin zo dňa 13. 7. 2011, že tento náš návrh uviedla ako

príklad neefektívneho postupu našej právnej zástupkyne.

Vo vyjadrení odporcu na základe vyjadrenia zákonnej sudkyne zo dňa 29. 9. 2011 sa

uvádza, že pojednávanie dňa 13. 9. 2011 neskončilo vyhlásením rozsudku z toho dôvodu, že

právnej zástupkyni navrhovateľa malo byť doručené rozhodnutie o dedičstve po mojom neb.

manželovi I. B., na základe ktorého bolo možné uplatniť nárok navrhovateľa voči mne a

mojím synom, je tvrdením účelovým , pretože právna zástupkyňa navrhovateľa mala

dostatočný čas na to, aby sa s obsahom tohto rozhodnutia oboznámila nahliadnutím do

spisu, ktoré bolo ňou uskutočnené niekoľkokrát po podaní našej právnej zástupkyne zo dňa

16. 3. 2006, kde ako dôkaz bolo pripojené osvedčenie o dedičstve č. k. -79,

D not 47/2006 Okresného súdu v Žiline, ktorým bol prejednaný dodatočne nehnuteľný

majetok patriaci môjmu neb. manželovi.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd si

pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv

vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (a práva podľa dohovoru) vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v

súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (aj práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci

prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom

konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Hodnotením kritéria zložitosť veci vedenej pod sp. zn. sa ústavný

súd už bližšie nezaoberal (oprel sa pritom o svoje závery v rozhodnutiach sp. zn.

z 5. apríla 2006 a sp. zn. z 9. novembra 2010, pretože v nich

konštatoval, že v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia nešlo o tak právne a skutkovo

zložitú vec, aby okresný súd nebol schopný právoplatne skončiť toto konanie aj vo vzťahu k

sťažovateľke ako odporkyni v deviatom rade).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka je

účastníčkou súdneho konania už od začiatku (jún 1995), a aj keď okresný súd mal proti jej

správaniu konkrétne námietky, ústavný súd ich neakceptoval, pretože podľa jeho názoru sa

sťažovateľka výrazne nepodieľala na predĺžení tohto konania, ktoré iba na tomto okresnom

súde trvá viac ako 10 rokov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní

súdneho spisu konštatuje, že aj keď okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

už trikrát rozhodol rozsudkom (21. apríl 2008, 13. máj 2010 a 13. október

2011), konanie nie je ešte vo vzťahu k sťažovateľke právoplatne skončené, a teda nie je

v súčasnosti odstránený stav jej právnej neistoty.

Podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je

v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia považovať za nezlučiteľné

s imperatívom ustanoveným v (aj v dohovoru). Takáto

zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa

jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis

mutandis , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal.

Ústavný súd však okresnému súdu neprikázal konať bez zbytočných prieťahov v tejto

veci vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn.

z 5. apríla 2006 (m. m. , , , ,

).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 53 110,24 €

z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúce konanie pred

okresným súdom, a k tomu uviedla, že navrhovateľovi bolo priznané na ústavnom súde

„práve pre prieťahy v tejto právnej veci“ finančné zadosťučinenie v sume 1 991,64 € a na

Európskom súde pre ľudské práva v sume 4 150 €, a preto považuje výšku ňou

požadovaného finančného zadosťučinenia za primeranú.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dobu posudzovaného súdneho konania sp. zn. ,

jeho priebeh a dosiahnuté výsledky ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 €

sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej

služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je jej

platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011