Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 121/2015
PDF · 469.21 KB
No categories available
III. ÚS 121/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka
vo veci sťažnosti , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, advokátska kancelária, Jakubovo
námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 217/2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C 217/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
24 C 217/2007 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 340,89 € (slovom tristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť
centov) na účet jej advokátky JUDr. Jany Fridrichovej, advokátska kancelária, Jakubovo
námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 121/2015 20
z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
, v časti pre namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 217/2007.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že predmetné konanie začalo na základe jej návrhu
zo 14. septembra 2006, ktorým sa od odporcov domáhala zaplatenia náhrady nákladov
na pohreb jej nebohého manžela. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd v uvedenom
konaní „pracuje váhavo, pomaly a neurčito“ a „neefektívne vedeným procesom, ktorý nie je
ospravedlniteľný žiadnou zložitosťou kauzy“, spôsobuje zbytočné prieťahy, pretože aj
po uplynutí viac ako ôsmich rokov od jeho začatia sa predmetná vec stále nachádza
na prvostupňovom súde, ktorý o nej meritórne nerozhodol, čím neúmerne predlžuje stav
právnej neistoty sťažovateľky a porušuje jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprS/217/2015
z 18. júna 2015 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol, že
sťažnosť je nedôvodná, pretože:
„Spor a konanie považuje po právnej veci veľmi skutkovo zložité, nakoľko pre
rozhodnutie o nárokoch navrhovateľky na náhradu škody je potrebné vyriešiť odborné
otázky, a to nie len príčinu smrti manžela sťažovateľky, ale aj posúdenie či zistené porušenia
povinností odporcu ako zdravotníckeho zariadenia sú v príčinne súvislosti so smrťou
odporcu a uplatnenými nárokmi... V konaní bolo vykonané znalecké dokazovanie, znalecké
dokazovanie inou osobou, kontrolné znalecké dokazovanie z dôvodu nevyhnutnosti
preverení nie len výsledkov znalca, ale aj posúdenia odborných skutočností vo vyjadreniach
účastníkov. Mám za to, že v konaní nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom a aj dĺžka
konania je primeraná k zložitosti konania...
Nevyhnutné je však spomenúť, že na tunajšom súde prebiehajú celkovo tri konania,
v ktorých si navrhovateľka uplatňuje nároky z dôvodu porušení povinností pri úmrtí jej
manžela, kde rozhodujú rôzni zákonní sudcovia...
Celé konanie je vedené ako reštančné konanie, v ktorom je vykonávaný dohľad
predsedu súdu a jednotlivé úkony sú kontrolované, aby nedochádzalo k prieťahom...
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že doba prejednávania veci je dlhá
a očakávania účastníka sú legitímne. Je potrebné posúdiť, v čom sú príčiny a kto je za čo
zodpovedný...
Súd vykonával rozsiahle dokazovanie (listinné dôkazy, svedecké výpovede, iné spisy,
iné posudky, záznam z CD, telefonické hovory...) a to aj na návrh samotnej navrhovateľky.
To všetko bolo vykonané za účelom komplexného zistenia skutkových okolností a až po
takomto dokazovaní mohla byť nastolená otázka znaleckého dokazovania...
Navrhovateľka nemala overený okruh účastníkov, ujasnený rámec LSPP a RZS, pri
zmene návrhu zrejme urobila chybu..., kvôli čomu proces stojí, zahlcuje súd rozsiahlymi
podaniami a memorovaním textov bez spájania s konkrétnosťami prípadu, čo následne musí
z týchto podaní a pripojených článkov odvodzovať prácne súd...
Sťažnosť len vo všeobecnosti odkazuje na dlhší čas od odania žaloby, vymedzeniu
konkrétnych období sa sťažovateľka vyhýba...“
Sťažovateľka v sťažnosti z 8. augusta 2014 a predseda okresného súdu v liste
z 18. júna 2015 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd preto
so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 C/21/2007 ústavný súd zistil, že
vo veci boli vykonané tieto procesné úkony:
Dňa 13. októbra 2006 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky
zo 14. septembra 2006, ktorým sa proti ako odporkyni
v 1. rade a obchodnej spoločnosti , ako odporkyni v 2. rade (ďalej aj
„žalované“) domáhala vydania platobného rozkazu na sumu 42 888,42 Sk z titulu náhrady
škody predstavujúcej výdavky na pohreb jej manžela, ktorý zomrel 19. februára 2006.
Okresný súd platobným rozkazom č. k. 24 Ro/4/2006 45 z 19. januára 2007
žalovaným uložil, aby požadovanú sumu sťažovateľke spoločne a nerozdielne zaplatili.
Dňa 7. februára 2007 bol okresnému súdu doručený odpor žalovaných proti
platobnému rozkazu.
Dňa 14. septembra 2007 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým
upravila petit tak, že od žalovaných požadovala uhradiť aj náklady na pomník v sume
86 312 Sk, t. j. spolu sumu 129 200,42 Sk.
Dňa 27. septembra 2007 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 4. december 2007 pre účely doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní konanom 4. decembra 2007 okresný súd uznesením
č. k. 24 C 217/2007 151 pripustil zmenu návrhu v časti týkajúcej sa žalovanej sumy
a po vykonaní navrhnutých dôkazov rozhodol o odročení pojednávania na 17. január 2008
pre účely doplnenia dokazovania.
Dňa 15. januára 2008 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým
žiadala rozšíriť okruh žalovaných o .
Okresný súd uznesením č. k. 24 C 217/2007 197 z 18. januára 2008 pripustil, aby
do konania na strane odporcov vstúpil ako odporca v 3. rade
a zároveň pripustil zmenu návrhu tohto znenia: „Odporcovia 1), 2) a 3) sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 42.888,42, Sk do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.“ V tento deň okresný súd určil termín ďalšieho pojednávania
na 26. február 2008.
Dňa 4. februára 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne v 2. rade
proti uzneseniu č. k. 24 C 217/2007 197 z 18. januára 2008, v dôsledku ktorého okresný súd
7. februára 2008 zrušil termín pojednávania určený na 26. február 2008.
Dňa 17. marca 2008 bola vec predložená Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“), ktorý uznesením č. k. 5 Co/85/2008 254 z 8. júla 2008 odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 7. augusta 2008.
Dňa 15. decembra 2008 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo pre
„prekážku mlčanlivosti“ predvolaných svedkov odročené na 29. január 2009 s tým, že
dovtedy bude potrebné zabezpečiť ďalšie dôkazy.
Dňa 29. januára 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo
po vypočutí svedkov odročené na 2. apríl 2009 pre účely doplnenia dokazovania.
Dňa 2. apríla 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí
svedkov odročené na 19. máj 2009 s tým, že „účastníci môžu prípadne predložiť súdu
stručné zhrňujúce stanovisko“.
Dňa 19. mája 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania v odbore zdravotníctva
(kardiológie/kardiochirurgie).
Listami z 28. augusta 2009 sa okresný súd obrátil na 14 zdravotníckych zariadení
s požiadavkou, či by mohli vypracovať znalecký posudok napriek tomu, že nie sú zapísané
v zozname znalcov.
Dňa 18. septembra 2009 bola okresnému súdu doručená kladná odpoveď z
s uvedením, že časový rozsah na vypracovanie
znaleckého posudku nevie dopredu určiť.
Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 478 z 19. februára 2010 nariadil
znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, pričom
určil 12 mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku.
Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa v 2. rade a odporca v 3. rade 18. marca 2010
odvolanie. Dňa 19. apríla 2010 bola vec predložená krajskému súdu, ktorý uznesením
č. k. 5 Co/132/2010 506 z 28. júla 2010 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 8. septembra 2010. Dňa 8. októbra 2010
odporkyňa v 2. rade a 12. októbra 2010 odporca v 3. rade uhradili zálohu za znalecké
dokazovanie. Dňa 20. októbra 2010 okresný súd zaslal spisový materiál
s uvedením, že lehota na vypracovanie znaleckého
posudku začína plynúť jeho doručením. Dňa 9. novembra 2011 bol okresnému súdu
doručený „Odborný lekársky posudok...“
z 20. októbra 2011, ktorý bol na základe pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa zaslaný
na vyjadrenie účastníkom konania; odporkyňa v 1. rade tak urobila podaním doručeným
okresnému súdu 21. novembra 2011 a sťažovateľka 6. decembra 2011. Listom z 3. februára
2012 okresný súd vyzval na doplnenie
predloženého posudku v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
a to v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto prípisu. Listom z 27. apríla 2012 okresný súd
urgoval na predloženie doplneného
posudku. Listom z 18. júna 2012 okresný súd opätovne urgoval
na predloženie doplneného posudku. Dňa 4. júla 2012 bolo
okresnému súdu doručené oznámenie , že
požiadavke okresného súdu nevie vyhovieť, pretože ani ona ako právnická osoba, ani jej
zamestnanci nie sú znalcami zapísanými v zozname znalcov vedenom Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky.
Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 647 z 10. októbra 2012 nariadil
znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, pričom
, určil 4 mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku. Spisový
materiál bol znalcovi expedovaný 22. novembra 2012. Na základe žiadosti znalca
z 1. marca 2013 okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 663 z 19. marca 2013 predĺžil
lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. mája 2013. Dňa 10. apríla 2013 bol
okresnému súdu znalcom vrátený spisový materiál bez vypracovania znaleckého posudku
z dôvodu „prítomnosti početných neprekonateľných prekážok a nemožnosti vypracovať
vyžiadaný posudok v intenciách zákonom stanovených jeho nevyhnutných predpokladov“.
Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 670 z 18. júna 2013 uložil znalcovi poriadkovú
pokutu v sume 150 €.
Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 675 z 18. júna 2013 nariadil
znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, pričom určil
6 mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku. Spisový materiál bol znalcovi
expedovaný 17. júla 2013. Dňa 23. januára 2014 bol okresnému súdu doručený znalecký
posudok č. 1/14 zo 17. januára 2014, ktorý bol na základe pokynu
zákonného sudcu z toho istého dňa zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania. Sťažovateľka
tak urobila podaním doručeným okresnému súdu 10. februára 2014, v ktorom zároveň
požiadala o úpravu petitu s tým, že odporcovia „sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľke sumu 4.288,67 €“ s príslušenstvom. Dňa 12. marca 2014 bolo okresnému
súdu doručené vyjadrenie odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade k znaleckému posudku.
Listom z 31. marca 2014 okresný súd požiadal o doplnenie znaleckého
posudku na základe vyjadrení účastníkov konania. Dňa 28. marca 2014 bolo okresnému
súdu doručené vyjadrenie odporkyne v 1. rade k znaleckému posudku. Dňa 31. marca 2014
bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti znalca vznesená odporkyňou v 2. rade
a odporcom v 3. rade. Dňa 8. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené oznámenie znalca,
že v danej veci sa necíti byť zaujatý. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 808
z 21. mája 2014 priznal znalcovi znalečné a zároveň rozhodol, že znalec nie je vylúčený
zo znaleckého dokazovania vo veci. Dňa 19. júna 2014 okresný súd vyzval znalca
na oznámenie, dokedy je schopný vypracovať doplnenie znaleckého posudku.
Dňa 4. júla 2014 bolo okresnému súdu doručené doplnenie znaleckého posudku
z 2. júla 2014, ktoré bolo 7. júla 2014 zaslané účastníkom konania na vyjadrenie. Okresný
súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 847 z 24. júla 2014 priznal znalcovi znalečné
za doplnenie znaleckého posudku. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 856
z 21. augusta 2014 uložil odporcom povinnosť uhradiť preddavok na trovy znaleckého
dokazovania – výsluch znalca.
Dňa 25. septembra 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo
po vypočutí znalca odročené na 30. október 2014 pre účely doplnenia dokazovania –
výsluchu svedkov. Okresný súd zároveň uznesením č. k. 24 C/217/2007 903 pripustil
zmenu návrhu v tomto znení: „Odporcovia v 1/ rade, v 2/ rade a v 3/ rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 4.288,67 Eur“ s príslušenstvom.
Dňa 30. októbra 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo
po vypočutí svedkov odročené na 13. november 2014 s tým, že „účastníci prednesú
na pojednávaní svoje záverečné reči“. Termín tohto pojednávania bol okresným súdom
6. novembra 2014 zmenený na 20. november 2014 z dôvodu neprítomnosti zákonného
sudcu.
Dňa 20. novembra 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, na ktorom
účastníci prostredníctvom svojich právnych zástupcov predniesli záverečné reči,
okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil
na 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
Dňa 26. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené „Doplnenie vyjadrenia“
odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade, v ktorom upozornili na to, že „po poslednej
navrhovanej zmene návrhu už nedošlo zo strany navrhovateľky k úprave návrhu, a teda súd
môže konať len o ňou uplatnenej sume vo výške 42.888,42 Sk, t. j. 1.423,63 €.“ Z opatrnosti,
pokiaľ by sťažovateľka uplatnila svoj nárok po tomto podaní vo vyššej sume, vzniesli
námietku premlčania s tým, že primárne trvajú na nedôvodnosti podanej žaloby. Uvedené
podanie bolo 27. novembra 2014 zaslané právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá v odpovedi
z toho istého dňa pripustila, že „chyba nastala na našej strane“, s uvedením, že išlo
o zrejmú nesprávnosť.
Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 1065 z 28. novembra 2014 rozhodol tak,
že:
opravil uznesenie č. k. 24 C/217/2007 197 z 18. januára 2008 vo výrokovej časti
v odseku 3 tak, že namiesto nesprávnej sumy „42.888,42, Sk“ má byť uvedená správna
suma „4.288,67 eur (129.200,42, Sk)“ a celé odseky 2 a 3 potom správne znejú:
„Súd pripúšťa zmenu návrhu navrhovateľa nasledovného znenia:
Odporcovia 1), 2) a 3) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke
sumu 4.288,67 eur (129.200,42, Sk) do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“,
a zároveň
zrušil uznesenie sp. zn. 24 C/217/2007 z 20. novembra 2014, ktorým odročil
pojednávanie na 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozsudku vo veci samej.
Dňa 17. decembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne
v 2. rade a odporcu v 3. rade proti uzneseniu č. k. 24 C/217/2007 1065 z 28. novembra
2014.
Dňa 15. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky
k odvolaniu odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade.
Dňa 16. januára 2015 bola vec predložená krajskému súdu, kde jej bola pridelená
sp. zn. 10 Co/31/2015; krajský súd vo veci dosiaľ nerozhodol.
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/07.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Predmetom posudzovaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky
na zaplatenie sumy 4 288,67 € z titulu náhrady škody predstavujúcej výdavky na pohreb
jej nebohého manžela. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že
zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, pretože v priebehu konania bolo potrebné
viackrát rozhodovať o zmene žalobného petitu, o zmene okruhu účastníkov, vo veci muselo
byť niekoľkokrát nariadené znalecké dokazovanie, čo čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžku
konania, avšak zároveň konštatuje, že jeho zdĺhavý priebeh bez akéhokoľvek rozhodnutia
vo veci samej nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej, resp. aj s ňou súvisiacej
právnej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetného
konania prispela aj samotná sťažovateľka, ktorá prostredníctvom kvalifikovaného právneho
zástupcu podala neperfektný návrh na začatie konania, ktorého nedostatky v priebehu
súdneho konania dodatočne odstraňovala; uvedenú skutočnosť ústavný súd zohľadnil pri
rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinia sťažovateľke. Na druhej strane sťažovateľke
nemožno uprieť, že v súdnom konaní bola aktívna, o stav veci sa nepretržite zaujímala, a či
už osobne alebo prostredníctvom právnej zástupkyne sa zúčastnila všetkých okresným
súdom nariadených pojednávaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ak v
dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania,
zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci.
Ako vyplýva z prehľadu procesných úkonov uvedených v I. časti tohto nálezu, predmetné
konanie začalo ešte v roku 2006, keď bol návrh sťažovateľky doručený okresnému súdu,
avšak dosiaľ, t. j. ani po uplynutí viac ako ôsmich rokoch, nie je o ňom meritórne
rozhodnuté, a teda posudzované konanie nie je právoplatne skončené.
V súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 231/2012,
III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie prvostupňového súdu už len
vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné osobitne vyhodnocovať takým spôsobom, že
bude uvádzať jednotlivé obdobia jeho nečinnosti, resp. podrobne rozoberať jeho neefektívny,
resp. nesústredený postup, pretože už len poukazom na doterajšiu dobu konania možno
konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Takáto zdĺhavosť konania
predlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu
stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,
Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj posledné
opravné uznesenie okresného súdu č. k. 24 C/217/2007 1065 z 28. novembra 2014
poukazuje na jeho nesústredený postup, keďže už na pojednávaní konanom 25. septembra
2014 uznesením nachádzajúcim sa na č. l. 903 spisu pripustil zmenu návrhu navrhovateľky
v identickom znení, t. j. že odporcovia v 1., 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľke sumu 4 288,67 € s príslušenstvom. S dopadom tejto skutočnosti
na vecnú správnosť opravného uznesenia sa však bude musieť v rámci zákonom zverených
kompetencií vysporiadať krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní odporkyne v 2. rade
a odporcu v 3. rade zo 16. decembra 2014.
Vychádzajúc zo samotnej dĺžky napadnutého konania a z dosiaľ dosiahnutých
výsledkov okresného súdu preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Pretože ústavný súd zistil porušenie označených práv sťažovateľky okresným súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/2007, prikázal mu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa
ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 12 500 €, čo
odôvodnila tým, že v dôsledku zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom
v konaní o jej návrhu sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa
po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi
(m. m. IV. ÚS 84/02, IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na uvedené okolnosti daného prípadu
ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa
§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil,
vyplatiť ho sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu
(bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne v závere sťažnosti požiadala
o náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 340,89 € pozostávajúcej
z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti –
uskutočnené v roku 2014) v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 €
plus 20 % DPH.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná právnou zástupkyňou
sťažovateľky zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní
v sťažovateľkou požadovanej sume, tak ako to je uvedené vo štvrtom bode výroku tohto
nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015