Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 58/2014
PDF · 236.9 KB
No categories available
III. ÚS 58/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti F. P., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Bilickým, Farská 9, Nitra, pre
namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000
(pôvodne vedenom Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 42/1993) takto
rozhodol:
1. Základné právo F. P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 4/2000 konať bez zbytočných prieťahov.
3. F. P., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia F.
P. v sume 275,95 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatpäť centov) na účet
advokáta JUDr. Juraja Bilického, Farská 9, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 58/2014-12
z 29. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. P.(ďalej len „sťažovateľka“), v časti,
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 (pôvodne
vedenom Obvodným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8 C 42/1993).
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3182/2014
z 22. mája 2014 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla, že predmetné
konanie začalo ešte 23. marca 1993 doručením žaloby J. Š., ktorou sa domáhal proti
sťažovateľke ako odporkyni v 1. rade a mestskej časti Bratislava – Staré Mesto
ako odporkyni v 2. rade určenia, že „je vlastníkom trojizbového bytu na 3. poschodí
v obytnom dome ... a tento byt sú mu odporcovia povinní vydať“. Súčasťou tohto vyjadrenia
bol podrobný prehľad procesných úkonov vykonaných v danej veci, z ktorého okrem iného
vyplýva, že:
„Dňa 21. 7. 1994 na súd doručené podanie navrhovateľa, obsahom ktorého bol...
návrh na zmenu žalobného petitu...
Dňa 19. 9. 1994 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom sa vykonalo
dokazovanie, zároveň bola súdom pripustená zmena žalobného návrhu v zmysle návrhu
navrhovateľa.
Dňa 22. 9. 1994 na súd doručené podanie navrhovateľa – návrh na vydanie
predbežného opatrenia.
Dňa 8. 11. 1994 do súdneho spisu doručené podanie odporkyne v 1. rade –
vyjadrenie a vzájomný návrh.
Dňa 2. 3. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie
o predbežnom opatrení, ktorým sa odporkyni v 1. rade zakázalo disponovať s bytom...
Dňa 8. 6. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom vykonané dokazovanie...
Dňa 26. 6. 1995 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený v poradí
prvý rozsudok č. kon.: 8 C/42/1993-39, ktorým súd určil, že zmluva o prevode vlastníctva
k bytu je neplatná a odporcovia majú predmetný byt vydať navrhovateľovi. Protinávrh
odporkyne súd zamietol.
Dňa 31. 8. 1995 na súd doručené odvolanie odporcu v 2. rade Mestskej časti
Bratislava – Staré Mesto.
Dňa 11. 9. 1995 na súd doručené odvolanie odporkyne v 1. rade...
Dňa 26. 4. 1996 odvolací súd vo veci na deň 29. 5. 1996 vytýčil termín pojednávania,
ktoré bolo z dôvodu žiadosti odporkyne v 1. rade pre jej neprítomnosť na území SR
odročené na deň 26. 6. 1996.
Dňa 26. 6. 1996 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. kon.: 8 Co/140/1996-69, ktorým rozhodnutím bol
potvrdený rozsudok súdu 1. stupňa...
Dňa 17. 9. 1996 do súdneho spisu doručené dovolanie odporcu v 2. rade...
Dňa 1. 10. 1996 do súdneho spisu doručené dovolanie odporkyne v 1. rade...
Dňa 25. 2. 1998 Najvyšší súd SR vo veci rozhodol rozsudkom č. kon.: 4 Cdo
65/1997-97, ktorým rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v
Bratislave na ďalšie konanie...
Dňa 12. 5. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 26. 5.
1999.
Dňa 18. 5. 1999 na súd doručené podanie navrhovateľa, ktorým súdu oznámil,
že nehnuteľnosť, ktorej sa spor týka, previedol na svojho syna a nevestu, navrhol pripustiť
zmenu účastníka konania.
Dňa 26. 5. 1999 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu
uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. kon.: 21 Co 366/1998-119, ktorým súd rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...
Dňa 29. 5. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom súd uznesením pripustil
do konania vstup J. Š. a T. Š. ako navrhovateľov v 2. a 3. rade, pojednávanie bolo
odročené na deň 25. 9. 2000...
Dňa 25. 9. 2000 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito
pre odporkyňou v 1. rade vznesenú námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu
Bratislava I...
Dňa 20. 12. 2000 na súd doručené podanie, ktorým odporkyňa v 1. rade navrhla
nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by súd navrhovateľom zakázal zdržať sa akéhokoľvek
konania spojeného s bytom, ktorý je predmetnom sporu...
Krajský súd v Bratislave o námietke zaujatosti rozhodol uznesením č. kon.:
14 Nc 3/01-148 zo dňa 30. 3. 2001 tak, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci...
Dňa 13. 3. 2002 súd vydal písomné vyhotovenie uznesenia o pripustení vstupu do
konania J. Š. a T. Š. a uznesením č. kon.: 8 C/4/2000-155 vydal predbežné opatrenie,
ktorým navrhovateľom uložil povinnosť zdržať sa akéhokoľvek konania spojeného s bytom,
ktorý je predmetnom sporu.
Dňa 28. 3. 2002 na súd doručené odvolanie navrhovateľov podané voči rozh.
o predbežnom opatrení...
Dňa 19. 7. 2002 odvolací súd uznesením č. kon. 12 Co 215/2002-178 rozhodol
o podanom odvolaní a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil...
Dňa 27. 5. 2003 sa vo veci konalo pojednávanie, toto bolo za účelom doplnenia
dokazovania odročené na deň 27. 6. 2003. Dňa 27. 6. 2003 odporkyňa v prvom rade
požiadala súd o odročenie termínu pojednávania...
Dňa 7. 10. 2003 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu potreby
nariadenia znaleckého dokazovania odročené na neurčito.
Dňa 7. 10. 2003 súd uznesením nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom
z odboru písmoznalectvo – ručné písmo...
Dňa 25. 4. 2005 výzva súdu adresovaná ustanovenému znalcovi na prevzatie si
súdneho spisu.
Dňa 13. 7. 2005 ustanovený znalec predložil súdu vypracovaný znalecký posudok
spolu s vyúčtovaním znalečného...
Dňa 24. 3. 2006 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň
9.6.2006, odporca v 2. rade vyzvaný na predloženie potrebnej dokumentácie...
Dňa 9. 6. 2006 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 12. 9.
2006. Pojednávanie bolo zo zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne preložené na deň 19. 9.
2006.
Dňa 19. 9. 2006 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 22. 9.
2006.
Dňa 22. 9. 2006 bol na pojednávaní vo veci vyhlásený v poradí druhy rozsudok
č. kon. 8 C/4/2000-267, ktorým súd konanie v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade zastavil
a zároveň určil že kúpna zmluva o predaji bytu uzatvorená dňa 11. 12. 1990 je neplatná,
zároveň vzájomný návrh odporkyne v 1. rade zo dňa 8. 11. 1994 súd zamietol.
Dňa 12. 4. 2007 do súdneho spisu doručené odvolanie odporkyne v 1. rade...
Dňa 19. 11. 2008 odvolací súd vo veci vyhlásil rozsudok č. kon.: 4 Co 198/2007-294,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh zamietol.
V zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že dohoda o vydaní
nehnuteľnosti – bytu na ul. .... v časti bytu odporkyne v 1. rade je neplatná...
Dňa 26. 2. 2009 na súd doručené podanie – dovolanie navrhovateľov...
Dňa 15. 4. 2010 Najvyšší súd SR uznesením č. kon. 3 Cdo 104/2009-315 napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...
Dňa 22. 8. 2012 na odvolací súd doručené podanie navrhovateľov – žiadosť
o rozhodnutie vo veci, oznámenie o úmrtí pôvodného navrhovateľa v 1. rade p. J. Š.
Dňa 30. 8. 2012 daný pokyn sudcu odvolacieho súdu na ďalší postup vo veci –
zistenie stavu dedičského konania po nebohom navrhovateľovi v 1. rade...
Dňa 20. 3. 2013 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom holo vyhlásené uznesenie
č. kon.: 4 Co38/2011-389, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých
častiach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...
Dňa 27. 3. 2014 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu potreby
ďalšieho dokazovania odročené na deň 29. 4. 2014.“
Následne bol vo veci „vytýčený ďalší termín pojednávania na deň 3. 6. 2014.“
Uvedené podľa názoru predsedníčky okresného súdu preukazuje, že „sa jedná o vec
po faktickej i právnej stránke zložitú, v konaní bolo potrebné vykonať rozsiahle
dokazovanie, bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. V predmetnej veci už tunajší
súd dvakrát meritórne rozhodol, došlo však k odlišnému právnemu posúdeniu veci sudcami
rôznych stupňov súdov. Zároveň v obdobiach od 23. 4. 1996 - 13. 8. 1996, 8. 4. 1997 - 12.
3. 1998, 5. 2. 2001 - 4. 6. 2001, 7. 5. 2002 - 17. 9. 2002, 20. 4. 2007 - 15. 12. 2008, 16. 4.
2009 - 5. 5. 2010 a od 27. 1. 2011 do 6. 5. 2013 sa súdny spis nachádzal v dispozícii
Krajského súdu v Bratislave ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo malo nemalý
vplyv na celkovú dĺžku súdneho konania. Na celkovú dĺžku súdneho konania malo o. i. vplyv
i to, že v danej veci došlo viackrát k zmene zákonného sudcu..., zároveň účastníci
opakovane realizovali svoje procesné práva..., o ktorých návrhoch bolo potrebné
rozhodnúť, pričom rozhodnutia súdu boli následne napádané opravnými prostriedkami.
Taktiež vytýčené pojednávania boli práve z dôvodov na strane účastníkov odročované na
neskoršie termíny.“.
Predsedníčka okresného súdu v označenom podaní a právny zástupca sťažovateľky
v podaní z 5. júna 2014 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 4/2000. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011, III. ÚS 37/2013).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce
plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie
a stav právnej istoty.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05,
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav
a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom
konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
o predaji bytu a o vzájomnom návrhu sťažovateľky na určenie neplatnosti dohody o vydaní
obytného domu v časti tohto bytu, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
všeobecných súdov.
Pokiaľ ide o skutkovú stránku, ústavný súd uznáva argumentáciu okresného súdu
o vyššej miere zložitosti prípadu objektívne zapríčinenej rozsiahlosťou dokazovania
skutkového stavu relevantného pre rozhodnutie danej veci, avšak zároveň konštatuje, že táto
skutočnosť nemôže zakladať dôvod na ospravedlnenie nečinnosti a neefektívnosti postupu
okresného súdu v tejto veci, ktorou by bolo možné zdôvodniť doterajšiu dĺžku konania,
a to najmä s poukazom na povahu veci, ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania
(II. ÚS 50/06).
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom pri
rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Je zrejmé, že sťažovateľka predmetnému konaniu pripisovala veľký význam,
vzhľadom na to, že je spojené s „násilným zabránením v užívaní predmetného bytu
sťažovateľkou a jej rodinou“ zo strany pôvodného navrhovateľa v roku 1997 a tento stav
trvá až dosiaľ.
Ústavný súd konštatuje, že v priebehu celého konania bola sťažovateľka aktívna
a súčinnostná, pričom využívala viaceré svoje procesné oprávnenia (podávala procesné
návrhy, návrhy vo veci samej, návrhy na doplnenie dokazovania, opravné prostriedky).
Na túto skutočnosť poukázala aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení. Keďže
zodpovednosť za vznik týchto prekážok postupu konania nemôže znášať okresný súd,
ústavný súd túto okolnosť zohľadnil pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia
(podobne III. ÚS 242/03, III. ÚS 37/2013, III. ÚS 524/2013).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Ústavný súd opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru zastáva názor, že napadnuté
konanie, ktoré nebolo právoplatne skončené od roku 1993, nie je potrebné osobitne
vyhodnocovať a hodnotiť jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom v jeho
doterajšom priebehu. V okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania (21 rokov)
je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná a nepochybne
signalizuje, že v napadnutom konaní dosiaľ nedošlo k naplneniu účelu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie právnej neistoty
účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 269/2012, III. ÚS 103/2013).
Súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho,
ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia vcelku považovať
za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08, III. ÚS 383/2012).
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo viacerých zmenách zákonného sudcu
rozhodujúceho v danej veci ústavný súd neakceptoval, pretože táto skutočnosť nemôže byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 4/2000 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vysloví, že porušenie týchto práv
vzniklo nečinnosťou, môže prikázať, aby ten, kto tieto práva porušil, vo veci konal
[podobne § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd preto v súlade
so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľky prikázal okresnému súdu,
aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 4/2000 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku
nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia, pri určení ktorého ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania, no najmä na jeho neprimeranú
dĺžku, ktorá predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky do takej miery, že sa jej právo
na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate, ústavný súd
priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré zaviazal uhradiť
okresný súd (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky JUDr. Peter Stodola v sťažnosti z 12. júla 2013
vyčíslil trovy konania sumou 275,95 € pozostávajúcou z dvoch úkonov právnej služby
(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonaných v roku 2013)
v sume po 130,17 € a dvoch režijných paušálov v sume po 7,81 €. Dňa 29. novembra 2013
advokát JUDr. Juraj Bilický listom z 21. novembra 2013 oznámil, že právnemu zástupcovi
sťažovateľky bol na vlastnú žiadosť pozastavený výkon advokácie. Počas obdobia
pozastavenia ho poveril zastupovaním. Na zmenu právneho zástupcu sťažovateľky ústavný
súd reagoval v bode 4 výroku nálezu. Keďže suma požadovaná právnym zástupcom
sťažovateľky neodporuje sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, rozhodol o jej priznaní tak,
ako to je uvedené v bode 4 výroku nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014