Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/104/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J., 2/ Ing. J., 3/ T.,

bývajúcich v B., proti odporkyniam 1/ M., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P., advokátom so

sídlom v B., 2/ M., so sídlom v B., o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy o prevode vlastníctva bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne 1/ na určenie

neplatnosti dohody o vydaní obytného domu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod

sp. zn. , o dovolaní navrhovateľov 2/ a 3/ zastúpených JUDr. T., advokátom so

sídlom v B., proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 19. novembra 2008 sp. zn. 4 Co

198/2007, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 19. novembra 2008 sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 11. decembra 1990 (ďalej len

„kúpna zmluva“), ktorou Bytový podnik B, š.p. (predávajúci) previedol do výlučného

vlastníctva odporkyne 1/ (kupujúcej) trojizbový byt nachádzajúci sa na 3. poschodí obytného

domu súpisné č. X. v B. (ďalej len „byt“) spolu so spoluvlastníckym podielom 256/1000 na

spoločných častiach a zariadeniach domu súpisné č. X. zapísaného na liste vlastníctva č. X.

pre katastrálne územie S. (ďalej len „dom“). Odporkyňa 1/ sa v tomto konaní vzájomným

návrhom domáhala určenia neplatnosti dohody z 8. júla 1991 (ďalej len „dohoda o vydaní

veci“) v časti, ktorou Bytový podnik B, š.p. (povinná osoba) pri vydaní domu postupom podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách vydal navrhovateľovi 1/ (oprávnenej

osobe) byt spolu so spoluvlastníckym podielom 256/1000 na spoločných častiach

a zariadeniach domu.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 22. septembra 2006 č.k. -267:

I. konanie v časti návrhu navrhovateľa 1/ zastavil, II. určil, že kúpna zmluva je neplatná,

III. vzájomný návrh odporkyne 1/ zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal zo

zistenia, že kúpnu zmluvu registrovalo Štátne notárstvo Bratislava 1 rozhodnutím

z 30. apríla 1991 sp. zn. R.; toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 9. marca 1993 sp. zn. . Katastrálny úrad v Bratislave,

Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu rozhodnutím zo 7.

septembra 1993 sp. zn. V. návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech odporkyne 1/

zamietol, Mestský súd v Bratislave ale rozsudkom z 8. júna 1994 č. k. -17 jeho

zamietajúce rozhodnutie zrušil. Dohodu o vydaní veci registrovalo Štátne notárstvo Bratislava

1 rozhodnutím z 8. augusta 1991 sp. zn. R.. Navrhovateľ 1/, ktorému bol dom vydaný,

previedol v priebehu konania predmet vydania do vlastníctva svojho syna a nevesty (vklad do

katastra nehnuteľností v ich prospech bol povolený rozhodnutiami z 5. marca 1997 sp. zn. V.

a z 22. júla 1997 sp. zn. V.), ktorých vstup do konania ako navrhovateľov 2/ a 3/ bol

pripustený uznesením z 29. mája 2000. Výrok I. odôvodnil súd prvého stupňa tým, že

navrhovateľ 1/ vzal návrh späť ( a ). Na odôvodnenie výroku II. uviedol, že

hoci prevodu vlastníctva bytu na odporkyňu 1/ kúpnou zmluvou nebránilo ustanovenie § 1

o nakladaní s majetkom zvereným štátnemu podniku,

táto zmluva je neplatná vzhľadom na o mimosúdnych

rehabilitáciách (a tiež podľa ). Záver o jej neplatnosti vyvodil

z toho, že kúpna zmluva síce nadobudla platnosť jej uzavretím (11. decembra 1990),

k prevodu vlastníctva podľa nej ale došlo až registráciou štátnym notárstvom (30. apríla

1991), teda za účinnosti o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý od 1.

apríla 1991 v § 9 ods. 1 uložil povinným osobám zákaz prevodu vlastníctva k veciam, na

ktoré sa tento zákon vzťahuje; pokiaľ k takému právnemu úkonu predsa len dôjde, je právny

úkon neplatný. Vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že by kúpnu zmluvu nepodpísala

štatutárna zástupkyňa predávajúceho alebo že by jej prejav vôle bol neplatný v zmysle § 37

. Výrok III. odôvodnil súd prvého stupňa tým, že „vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti vzájomný návrh odporkyne 1/ (na určenie neplatnosti dohody

o vydaní veci) zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný“. Výrok o trovách konania

odôvodnil poukazom na

Na odvolanie odporkyne 1/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 19. novembra 2008

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa určenia

neplatnosti kúpnej zmluvy tak, že návrh zamietol. Napadnutý rozsudok zmenil aj

v zamietajúcej časti – určil, že dohoda o vydaní veci (domu) je v časti o vydaní bytu neplatná.

Napokon ho zmenil tiež v časti týkajúcej sa trov konania a poplatkovej povinnosti. Odvolací

súd nepovažoval za správny názor súdu prvého stupňa, že kúpna zmluva je neplatná z dôvodu

jej rozporu s ods. l o mimosúdnych rehabilitáciách. S poukazom na

rozdielnosť jej obligačných a vecných účinkov a to, že bola uzavretá 11. decembra 1990

(ešte pred účinnosťou uvedeného zákona) dospel k záveru, že nemohla byť v rozpore

s normou účinnou až od 1. apríla 1991; na tom nič nemení, že k samotnému prevodu

vlastníctva došlo až registráciou štátnym notárstvom 30. apríla 1991. Navyše, účinnosť

kúpnej zmluvy časovo predchádzala uzavretiu dohody o vydaní veci (8. júla 1991). Na druhej

strane ale vzhľadom na skorší prevod bytu do vlastníctva odporkyne 1/, nemal byť byt

predmetom vydania pri vydaní domu na základe dohody o vydaní veci. Táto dohoda je

v dôsledku toho sčasti neplatná. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania a poplatkovej

povinnosti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa a ods. l

v spojení s ods. l , resp. podľa a

Rozsudok odvolacieho súdu napadli navrhovatelia 2/ a 3/ dovolaním, v ktorom

uviedli, že predmetné rozhodnutie „je na správe katastra nevykonateľné, pretože rieši

reštitučnú dohodu a navrhovatelia 2/ a 3/ majú ako právny titul nadobudnutia zmluvu, ktorou

kúpili celú nehnuteľnosť od navrhovateľa 1/. Táto zmluva nebola predmetom konania“.

Odvolaciemu súdu vytkli, že nesprávne právne posúdil skutkový stav zistený súdom prvého

stupňa. Za vecne správne označili rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré zohľadnilo, že § 9

ods. 1 o mimosúdnych rehabilitáciách vyslovil zákaz prevodu vecí

dotknutých reštitučnými nárokmi (a k prevodu bytu došlo za účinnosti tohto zákona). Kúpna

zmluva bola uzavretá napriek „moratóriu na prevody bytov“, ktorého existenciu potvrdili

výsledky vykonaného dokazovania a ktoré sa už v priebehu roka 1990 (v čase pred uzavretím

kúpnej zmluvy) uplatňovalo v činnosti Bytového podniku B, š.p. Navyše, v danom prípade

išlo o prevod bytu kúpnou zmluvou mimo rámca obvyklého hospodárenia (§ 1 ods. 1 a 2

o nakladaní s majetkom zvereným štátnemu podniku).

Všetky okolnosti, za ktorých bola kúpna zmluva uzavretá, svedčia o „snahe narýchlo

predbehnúť reštitúcie“. Podľa názoru dovolateľov mal odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdiť ( ), a nie zmeniť ( ). Z uvedených dôvodov

dovolatelia žiadali, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa §

243b ods. 2 a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Odporkyňa 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že „dovolanie bolo podané predčasne,

skôr ako rozsudok nadobudol právoplatnosť“. Dovolatelia ho podali 26. februára 2009,

rozsudok odvolacieho súdu ale nadobudol právoplatnosť až 13. marca 2009. Keďže

dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie je splnená

zákonná podmienka stanovená , v dôsledku čoho treba dovolanie ako

„nedôvodné v zmysle zamietnuť“. Pre prípad, že sa dovolací súd

nestotožní s týmto názorom, odporkyňa 1/ namietala neopodstatnenosť dovolania. Poprela

správnosť názoru dovolateľov, že rozsudok odvolacieho súdu „je na správe katastra

nevykonateľný“. Podľa nej je rozsudok odvolacieho súdu v uvedenom zmysle „vykonateľný“,

lebo na jeho základe ju správa katastra záznamom zapíše ako vlastníčku nehnuteľnosti

v predmetnej časti. Dodala, že navrhovatelia 2/ a 3/ nemohli v priebehu konania nadobudnúť

od navrhovateľa 1/ dom aj s bytom, lebo ani navrhovateľ 1/ sporný byt nevlastnil. Uviedla

tiež, že dovolatelia sa vo svojej argumentácii vôbec nevysporiadali s teoreticko-právnou

konštrukciou prevodu nehnuteľnosti vyplývajúcou z § 133 ods. 2 a § 47 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (t.j. s obligačnými a vecnými účinkami právneho úkonu o prevode vlastníctva

nehnuteľnosti). Podľa jej názoru si navrhovatelia zle vysvetľujú

o mimosúdnych rehabilitáciách a prehliadajú, že Bytový podnik B, š.p. previedol vec (byt)

patriacu do predmetu reštitúcie ešte pred 1. aprílom 1991. Po podpise kúpnej zmluvy a podaní

návrhu na jej registráciu štátnym notárstvom už povinná osoba nemala žiadny vplyv na

zmenu vlastníckeho práva. Tvrdenie, že odvolací súd ničím nezdôvodnil svoje stanovisko

o nepoužiteľnosti a o nakladaní s majetkom

zvereným štátnemu podniku, je nesprávne, lebo (údajne chýbajúce) vysvetlenie obsahuje

druhý odsek na strane 4 napadnutého rozsudku. Odporkyňa 1/ sa v ďalšom stotožnila

s názorom, ktorý zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 25. februára 1998

sp. zn. , že uvedené „blokačné“ ustanovenie sa na prevod podľa tejto kúpnej

zmluvy nevzťahovalo. K námietke dovolateľov o rozpore kúpnej zmluvy s § 37 Občianskeho

zákonníka uviedla, že neopodstatnenosť tejto námietky bola preukázaná výsledkami

vykonaného dokazovania, vrátane dokazovania znaleckým posudkom, ktorý potvrdil pravosť

podpisu riaditeľky predávajúceho štátneho podniku na kúpnej zmluve. Tvrdenia

navrhovateľov o neštandardnom prevode a zámere obísť

o mimosúdnych rehabilitáciách označila odporkyňa 1/ za nepodložené. Zo všetkých týchto

dôvodov žiadala dovolanie zamietnuť.

Odporkyňa 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila so skutkovými a právnymi

závermi, na ktorých je založený rozsudok odvolacieho súdu. Neopodstatnené dovolanie

navrhla zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) sa najskôr

zaoberal otázkami súvisiacimi s argumentáciou odporkyne 1/, že dovolanie bolo podané

predčasne a že preto nemožno pristúpiť k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého

rozhodnutia.

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Z ustanovenia v spojení

s vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu nadobúda právoplatnosť

doručením všetkým účastníkom konania.

I keď sa rozhodnutie odvolacieho súdu zvyčajne doručuje účastníkom konania

v rovnakom čase, z najrozmanitejších dôvodov im toto rozhodnutie nemusí byť riadne

a s právnymi účinkami doručené v rovnakom čase – bežne sa vyskytujú aj dlhšie časové

rozdiely. Účastník konania nemusí mať vedomosť o čase doručenia rozhodnutia inému

účastníkovi (iným účastníkom) konania, preto ani nemusí vedieť, či a kedy rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť; z tohto dôvodu dovolanie spravidla podáva v závislosti od

doručenia napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to nie sú v praxi dovolacieho súdu

zriedkavé prípady, v ktorých účastník konania podal dovolanie skôr, než napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť. Z ustanovenia

nevyplýva, že by takéto dovolanie bolo neúčinným alebo neprípustným procesným úkonom.

Zistenie dovolacieho súdu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nenadobudlo právoplatnosť, nie je dôvodom pre odmietnutie alebo zamietnutie dovolania.

S uvedeným zistením je spojená povinnosť dovolacieho súdu vrátiť predčasne predložený spis

za účelom doručenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkovi konania,

ktorému ešte nebolo doručené (pozn.: Najvyšší súd Slovenskej republiky takto postupoval

napríklad v konaní sp. zn. , , , ,

a ). V dovolacom konaní sa potom vychádza z toho, že

momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu má aj takéto (i keď

pred právoplatnosťou podané) dovolanie účinky, ktoré spája

s dovolaním podaným v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Zo spisu vyplýva, že v danej veci bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené

všetkým účastníkom konania a nadobudlo právoplatnosť. So zreteľom na to dovolací súd

konštatuje, že dovolanie navrhovateľov 2/ a 3/ má účinky, ktoré

spája s dovolaním podaným v lehote uvedenej v

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie podali včas účastníci

konania ( ) zastúpení advokátom ( ), ktorí sú subjektívne

legitimovaní napadnúť dovolaním rozsudok odvolacieho súdu uvedený v ,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že toto

rozhodnutie treba zrušiť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi; tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu dovolania. Osobitne treba zdôrazniť, že dovolací súd bez ohľadu na obsah

dovolania a podstatu dovolacích námietok vždy skúma, či v konaní nedošlo k procesným

vadám uvedeným v a tiež tzv. iným vadám konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (viď ). Dovolací súd pripomína, že

dovolacie konanie má prieskumnú povahu; dovolací súd v ňom dokazovanie nevykonáva

( veta druhá ).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z druhá veta

dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim

znaky vád vymenovaných v Procesné vady tejto povahy a intenzity neboli

v dovolaní namietané a ani v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Rovnako so zreteľom na veta druhá dovolací súd – i keď to

dovolatelia výslovne nenamietali – skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O takú vadu ide tiež v prípade

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (viď R 111/1998). Podľa právneho názoru dovolacieho

súdu došlo v danom konaní k procesnej nesprávnosti vykazujúcej znaky tejto procesnej vady.

Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 ( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľný.

Dovolatelia v ich mimoriadnom opravnom prostriedku namietli, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu (pozn.: bezpochyby v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vzájomnom

návrhu odporkyne 1/) „je na správe katastra nevykonateľný, pretože rieši reštitučnú dohodu

a navrhovatelia 2/ a 3/ majú ako právny titul nadobudnutia zmluvu, ktorou kúpili celú

nehnuteľnosť od navrhovateľa 1/“. Tým mali zrejme na mysli, že napadnutý rozsudok nemôže

viesť k zápisu vlastníctva bytu v prospech odporkyne 1/ a že výrok napadnutého rozhodnutia

súdu, ktorým bolo vyhovené vzájomnému návrhu odporkyne 1/, nie je v právnom vzťahu

účastníkov konania žiadnym prínosom, lebo neodstraňuje neistotu tohto vzťahu. Uvedená

argumentácia súvisí s otázkou, či odporkyňa 1/ mala naliehavý právny záujem na ňou

požadovanom určení.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä

a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo

nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za

mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo

z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Za určovací návrh v zmysle považuje súdna prax aj

(v prejednávanej veci podaný) návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu. Právny záujem,

ktorý je podmienkou prípustnosti takéhoto určovacieho návrhu, musí byť naliehavý. Pri

skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaný návrh je vhodný

(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany navrhovateľovho práva, či sa ním môže

dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom

bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. Určovací návrh je spravidla

prípustný pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri

nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci návrhu môže privodiť zosúladenie evidovaného

a právneho stavu. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn.

(na ktorý poukázal aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a ktorý opätovne pripomenul v uznesení sp. zn. ) uviedol, že ak právna otázka

platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu

k existencii práva alebo povinnosti, nie je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení)

tejto predbežnej otázky. Stav ohrozenia práva navrhovateľa alebo neistota v jeho právnom

postavení sa samotným vyriešením tejto (iba predbežnej) otázky definitívne neodstráni;

želaný stav sa dosiahne až určením, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo

(povinnosť). V už spomenutom rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej

republiky dodal, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný

a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho

vedie k zamietnutiu návrhu“.

Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/

) skúma súd zo zákona v každom štádiu konania (porovnaj dôvody uvedené

v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Povinnosť

preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje

toho, kto sa tohto určenia domáha (t.j. navrhovateľa a v prípade vzájomného návrhu odporcu).

V danom prípade sa určenia neplatnosti právneho úkonu domáhali tak navrhovatelia (žiadali

určiť neplatnosť kúpnej zmluvy), ako aj odporkyňa 1/ (žiadala určiť neplatnosť dohody

o vydaní veci). Medzi navrhovateľmi a odporkyňou 1/ navrhovanými určeniami je pritom

taký vzťah, že prípadným záverom súdu o platnosti kúpnej zmluvy je zároveň vylúčený záver

súdu o platnosti dohody o vydaní veci (a naopak).

V preskúmavanej veci účastníci konania odôvodňovali, v čom spočíva ich naliehavý

právny záujem na nimi požadovaných určeniach ( ), na pojednávaní pred

Okresným súdom Bratislava I, ktoré sa uskutočnilo 27. mája 2003 (viď zápisnicu založenú

v spise na č.l. 188 až 192).

Právny zástupca navrhovateľov na uvedenom súdnom pojednávaní vysvetľoval, že

„naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode predmetného bytu

z 11. decembra 1990 je daný potrebou právnej istoty pri vlastníctve z dôvodu, že existujú dve

vkladu schopné listiny, ktoré si protirečia“. Dodal, že v súčasnosti podľa výpisu z listu

vlastníctva č. X., ktorý bol vyhotovený 21. mája 2003, sú ako vlastníci predmetnej

nehnuteľnosti (t.j. domu) vedení v celosti navrhovatelia 2/ a 3/. „Napriek tomu je však

v záujme všetkých účastníkov, aby bolo rozhodnuté o určení platnosti oboch zmlúv, pretože

z minulosti existujú listy vlastníctva, podľa ktorých je odporkyňa 1/ spoluvlastníčkou domu

v podiele 256/1000“. Právny zástupca odporkyne 1/ na tomto pojednávaní vyvodzoval

naliehavý právny záujem odporkyne 1/ z „potreby právnej istoty vo vlastníckych vzťahoch

účastníkov konania“. V podaní z 5. júna 2006 (viď č.l. 233 spisu) k tomu dodal, že

v zjednodušenej forme možno predmet(y) sporu v danom konaní sformulovať tak, že ide

o určenie, či je odporkyňa 1/ vlastníčkou bytu, alebo či sú navrhovatelia vlastníkmi celého

domu (vrátane bytu). „Ide tu teda o de facto identické naliehavé právne záujmy, pričom

úspešnosť jedného vylučuje úspešnosť druhého“.

Rozsudok odvolacieho súdu sa nezmieňuje o naliehavých právnych záujmoch

účastníkov konania na oboch procesných stranách, avšak z toho, že odvolací súd pristúpil

k meritu veci – posudzovaniu opodstatnenosti návrhu navrhovateľov 2/ a 3/ a vzájomného

návrhu odporkyne 1/ – možno vyvodiť názor odvolacieho súdu, že tieto právne záujmy sú

dané.

Dovolanie podali navrhovatelia 2/ a 3/. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe

výsledkov dovolacieho prieskumu v rámci, ktorý je vymedzený obsahom ich mimoriadneho

opravného prostriedku, uvádza nasledovné:

1. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyjadril, či považoval za

postačujúce vysvetlenie naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach, ktoré

podali účastníci konania na súdnom pojednávaní 27. mája 2003. Z pohľadu dovolacieho súdu

z týchto vysvetlení vyplýva, že na oboch procesných stranách išlo v konečnom dôsledku

o odstránenie spornosti vlastníckeho práva. Určenie neplatnosti právnych úkonov [kúpnej

zmluvy (požadované navrhovateľmi) a dohody o vydaní veci (požadované odporkyňou 1/)]

zreteľne nebolo účastníkmi považované za definitívny cieľ, ale len za medzistupeň v procese

odstránenia spornosti ich vlastníctva.

V rozhodujúcej (vlastníckej) otázke prezentovanej odporkyňou 1/ na pojednávaní

27. mája 2003 a bližšie špecifikovanej v podaní z 5. júna 2006 (č.l. 232 spisu) má nastolená

otázka neplatnosti dohody o vydaní veci bezpochyby len povahu predbežnej otázky vo vzťahu

k existencii vlastníckeho práva. V dôsledku toho mal odvolací súd podrobne odôvodniť, čím

je (napriek tomu) daný naliehavý právny záujem odporkyne 1/ na ňou požadovanom určení

( ). Pokiaľ sa v odôvodnení takéto vysvetlenie nenachádza, nemôže byť

rozsudok odvolacieho súdu považovaný za preskúmateľný.

2. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase

rozhodovania súdu. V čase rozhodovania odvolacieho súdu boli navrhovatelia 2/ a 3/ vedení

v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako výluční vlastníci celého domu nie na

základe právneho úkonu, neplatnosti ktorého sa v danom konaní domáhala odporkyňa 1/

(dohody o vydaní veci registrovanej štátnym notárstvom v roku 1991), ale na základe

neskorších právnych úkonov navrhovateľa 1/ a navrhovateľov 2/ a 3/ (vklad do katastra bol

povolený v rokoch 1996 a 1997).

V čase rozhodovania odvolacieho súdu pritom platil o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny

zákon“) v znení novely danej V zmysle katastrálneho

zákona v tomto znení platí, že ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu, správa katastra

vyznačí stav pred týmto právnym úkonom; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo

dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto

právna zmena týka. Pokiaľ sa v tomto ustanovení uvádza, že správa katastra vyznačí stav pred

týmto (neplatným) právnym úkonom, bezpochyby sa má na mysli stav, ktorý je právne

podložený.

„Stav pred týmto právnym úkonom“ (t.j. v danom prípade pred dohodou o vydaní

veci) ale znamená stav svedčiaci v prospech vlastníctva subjektu odlišného od odporkyne 1/,

ktorá nebola účastníčkou dohody o vydaní veci, vec nevydala a „stav obnovený“ v dôsledku

prípadného určenia neplatnosti dohody o vydaní veci by nesvedčal v prospech jej vlastníctva.

Za právne podložený stav pred týmto právnym úkonom nemožno v prípade určenia

neplatnosti dohody o vydaní veci považovať vlastnícky stav odporkyňou 1/ vyvodzovaný

z uzavretia kúpnej zmluvy. Táto zmluva bola síce registrovaná štátnym notárstvom, Najvyšší

súd Slovenskej republiky ale na základe sťažnosti pre porušenie zákona rozhodnutie

o registrácii zrušil. Neskoršie rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí návrhu na vklad

bolo zrušené rozsudkom súdu v konaní podľa piatej časti

a vec (rozhodnutie o návrhu na vklad) bola vrátená na ďalšie katastrálne konanie. Obsah spisu

nedáva dostatočný podklad pre záver, či po vrátení veci na ďalšie konanie katastrálny úrad

povolil návrh na vklad do katastra; pokiaľ bol ale vklad povolený, mohlo k nemu – v súlade

s obsahom spisu – dôjsť až po vydaní rozsudku Mestského súdu v Bratislave z 8. júna 1994

č. k. -17. Dovolací súd pripomína, že v § 5 ods. 1 katastrálneho zákona

je vklad definovaný ako úkon katastrálneho úradu, ktorým vzniká, mení sa alebo zaniká právo

k nehnuteľnostiam.

V súlade s obsahom spisu prichádza do úvahy aj možnosť, že odporkyňa 1/ bola ako

vlastníčka zapísaná záznamom pod sp. zn. Z.. Vo výpise z listu vlastníctva č. X. vyhotovenom

7. septembra 1994 na základe objednávky Z. (viď č.l. 13 spisu), je totiž evidovaným titulom

nadobudnutia práva odporkyne 1/ „18 S 35/94“, čo je spisová značka vyššie uvedeného

rozsudku. Ustanovenie § 5 ods. 2 katastrálneho zákona považuje záznam za úkon

katastrálneho úradu plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na

zánik práv k nehnuteľnostiam. Ak teda došlo k zapísaniu vlastníctva odporkyne 1/ záznamom

na základe rozsudku Mestského súdu v Bratislave z 8. júna 1994 č. k. -17,

záznam mohol mať účinky najskôr dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

V oboch prípadoch zápisu vlastníctva odporkyne 1/ do katastra nehnuteľností

(t.j. vkladom alebo záznamom) nemohli účinky zápisu nastať pred registráciou dohody

o vydaní veci štátnym notárstvom. Odporkyňa 1/ preto bez náležitého opodstatnenia

vyvodzovala svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dohody o vydaní veci z toho,

že ak bude určená neplatnosť tejto dohody, správa katastra vyznačí vlastnícky stav k bytu

v jej prospech. Pokiaľ odvolací súd napriek tomu zastával názor, že odporkyňa 1/ naliehavý

právny záujem na ňou požadovanom určení predsa len má, bolo potrebné, aby svoje úvahy

a právne závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Absencia takéhoto

vysvetlenia zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu.

3. Navrhovatelia 2/ a 3/ v dovolaní napokon uviedli, že všetky skutkové okolnosti, za

ktorých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, svedčia o zámere „narýchlo predbehnúť reštitúcie“.

Toto tvrdenie navrhovateľov nie je nové; v istých obmenách boli otázky s ním spojené

nastoľované počas celého konania na súdoch nižších stupňov. Napríklad na č.l. 18 spisu sa

nachádza ich vyjadrenie, v zmysle ktorého „napriek internému stopu a tomu, že navrhovateľ

1/ písal na BP B, že sa chce uchádzať o tento dom, podarilo sa predmetnú zmluvu uzatvoriť“.

Navrhovateľ 1/ poukazoval na to, že „bol vyvesený oznam v roku 1990 na verejnej tabuli

a bol daný úradný stop na kúpu bytov“, takže „táto kúpa bola zakázaná“ (viď č.l. 31 spisu).

Pozornosť súdu upriamil na to, že „predaj prebiehal cez D., ktorá mala vypracovať (kúpnu)

zmluvu aj dohodu o vydaní veci. Je vylúčené, že by si nevšimla predaj bytu v objekte, ku

ktorému sa spisovala dohoda o vydaní veci.“ (č.l. 71 spisu). Z týchto okolností navrhovatelia

vyvodzovali, že „nešlo o omyl, ale podvod“ (č.l. 191 spisu).

V predmetnej veci sa odvolací súd v odôvodnení rozsudku zameral na osobitné

dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy (rozpor s a s

o mimosúdnych rehabilitáciách), ktoré prichádzali do úvahy so

zreteľom na spoločenské, politické a právne zmeny po roku 1989 (najmä začínajúce reštitúcie

a pripravovanú privatizáciu). Vysvetlil tiež, prečo nepovažoval kúpnu zmluvu za neplatnú

z dôvodov týkajúcich sa podpisu riaditeľky predávajúceho štátneho podniku a danosti jej vôle

prejavenej v kúpnej zmluve. Popri existencii týchto osobitných dôvodov neplatnosti zmluvy

o prevode určitého (v zákone osobitne označeného) majetku, prichádzala ale do úvahy tiež

možnosť existencie všeobecného dôvodu neplatnosti každého právneho úkonu, „ktorý svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom

spoločnosti“ (viď v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej

zmluvy). Odvolací súd napriek uvedeným tvrdeniam navrhovateľov v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že kúpna zmluva nie je

neplatná z tohto všeobecného dôvodu. Aj v tomto zmysle nie je preto napadnutý rozsudok

dostatočne preskúmateľný.

Z dôvodov uvedených vyššie (viď 1. až 3.) dospel dovolací súd k záveru, že

v preskúmavanej veci došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), zistenie ktorej vedie v prípade procesne

prípustného dovolania k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.

Pokiaľ dovolatelia namietali, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na

zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Rozsudok odvolacieho súdu nebolo

možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych

záverov, lebo vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu konania nebol pre toto posúdenie

daný dostatočný podklad.

So zreteľom na to, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. apríla 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková