Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 7/2012
PDF · 251.71 KB
No categories available
I. ÚS 7/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 7/2012-75
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01
zo 14. júna 2005, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 132/2008 z 25.
novembra 2008 a postupom, ktorý im predchádzal, ako aj postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P 171/2006 a postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. marca
2011 doručená sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
sp. zn. 17 Nc 66/01 zo 14. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 132/2008 z
25. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý im
predchádzal, ako i postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
49 P 171/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP
323/2005.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že všetky sťažovateľkou
označené konania pred všeobecnými súdmi a sťažnosťou napadnuté meritórne rozhodnutia
sa vecne týkajú jediného konania o výkone rodičovských práv a povinností k deťom
sťažovateľky. Okresný súd Bratislava V napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 Nc 66/01 zveril
mal. M., nar. ..., do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal platiť výživné
na mal. M. v sume 1 800 Sk mesačne od 8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám
otca. Zročné výživné na mal. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v sume
58 980 Sk povolil prvostupňový súd sťažovateľke splácať v mesačných splátkach po
2 000 SK spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom august 2005, pod stratou výhody
splátok. Sťažovateľku zároveň zaviazal platiť výživné na pl. M., nar. 7. 6. 1986, v
sume 3 000 Sk mesačne od 8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám pl. M..
Zročné výživné na pl. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v sume 98 300
Sk povolil prvostupňový súd sťažovateľke splácať v mesačných splátkach po 3 000,-
Sk spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom august 2005, pod stratou výhody
splátok. Vo zvyšku Okresný súd Bratislava V návrh otca a pl. M. zamietol, taktiež
zamietol návrh sťažovateľky. Styk sťažovateľky s mal. M. neupravil a žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
3. Proti všetkým výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
17 Nc 66/01 podala sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa a vyhovel všetkým jej návrhom. Krajský súd
uznesením sp. zn. 11 CoP 323/2005 zo 17. januára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene a žiadnemu z účastníkov
nepriznal náhradu trov konania.
4. Okresný súd Bratislava V uznesením sp. zn. 22 P 79/2006 zo 4. apríla 2006
preniesol v danej veci miestnu príslušnosť na Okresný súd Bratislava II, na ktorom bola vec
ďalej vedená pod sp. zn. 49 P 171/2006.
5. Na základe dovolania sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 17/08 z 31. marca 2008 zrušil uznesenie krajského
súdu sp. zn. 11 CoP 323/2005 a vec vrátil na ďalšie konanie.
6. Odvolacie konanie bolo po vrátení veci najvyšším súdom vedené na krajskom súde
pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 a následne krajský súd po prerokovaní veci napadnutým
rozsudkom sp. zn. 11 CoP 132/2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
17 Nc 66/01 ako vecne správny.
7. Sťažovateľka vidí porušenie označených základných práv v niekoľkých aspektoch.
V prvom rade uvádza, že v konaniach na krajskom súde vedených pod sp. zn.
11 CoP 323/2005 a sp. zn. 11 CoP 132/2008, ako i v konaní na Okresnom súde
Bratislava V vedenom pod sp. zn. 17 Nc 66/01 a v konaní na Okresnom súde Bratislava II
vedenom pod sp. zn. 49 P 171/2006 dochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré mali
za následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne (i keď do veľkej miery
nekonzistentne) opísala priebeh predmetných konaní pred všeobecnými súdmi, najmä
zdôraznila tú skutočnosť, že konajúce súdy opakovane pochybili v doručovaní relevantných
písomností a rozhodnutí, keď napriek jej opakovaným žiadostiam nedoručovali písomnosti
na ňou uvedenú adresu pre doručovanie, ale na adresu jej trvalého bydliska, kde mala
sťažený alebo znemožnený prístup k preberaniu zásielok. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež
poukázala na konkrétne obdobia nečinnosti konajúcich súdov.
8. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka
videla v nedostatočnom dokazovaní vykonanom pred všeobecnými súdmi, ktoré
viedlo k ústavne nekonformnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008.
Sťažovateľka k svojej argumentácii v podstatnom uviedla:
«V konaní pred Krajským súdom absentujú procesné úkony, ktoré by nasvedčovali
jeho snahe zistiť skutkovú podstatu veci v priebehu konania na základe požiadaviek nielen
rýchlosti ale aj spravodlivosti a verejnosti, v záujme dosiahnutia spravodlivého priebehu
konania a následného rozhodnutia pri rovnosti zbraní všetkých účastníkov konania,
identické znaky nesie i konanie Okresného súdu v Bratislave V kde súd v priebehu konania
nevychádza zo skutkového zistenia objektívnej reality, nemá oporu vo vykonanom konaní.
Ničím nepodložené tvrdenia otca detí a jeho tzv. právneho zástupcu bez preukázateľných
dôkazov akceptuje ako dané. Odvolací súd zasa svoje „dokazovanie“ v priebehu konania v
rozhodnutí dôvodí: „Matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by
mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje v
celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.“
Pritom práve Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd má v zmysle platnej úpravy
nielen všetky právomoci ale dokonca povinnosť vykonať dokazovanie nad rámec znenia
odvolania, keďže sa jedná o vec starostlivosti o deti - o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností a úpravy styku k deťom - a najmä aj k maloletému dieťaťu!
Krajský súd v Bratislave v konaní úplne prehliada skutkový stav veci, že čo sa týka
zverenia detí do výchovy a opatery ako aj výšky výživného je jednoducho a logicky reálne
nemožné, aby boli pomery účastníkov konania identické v novembri 2008 ako v júni 2005 -
čiže nezmenené v ktoromkoľvek z posudzovaných kritérií v priebehu viac ako troch rokov
(!). Nezávisle od toho či sa jedná o vhodnosť výchovného prostredia, či deti riadne
navštevujú školu (spis neobsahuje ani jeden doklad o výsledku štúdia ani jedného z detí za
čas od 08.09.2002 do 25.11.2008 a ani akékoľvek potvrdenie o návšteve školy mal. M.; zato
však za ten čas kedy deti boli v starostlivosti sťažovateľky spis obsahuje podrobné a
detailné správy vrátane farebnej fotodokumentácie o výbornom prosperovaní detí -
počínajúc potvrdeniami o návšteve školy vrátane vysvedčení dokladajúcich ich študijné
výsledky) a ako deti prosperujú, o tom ako a kedy poskytuje otec detí sťažovateľke
informácie o deťoch, akým spôsobom umožňuje otec detí sťažovateľke vykonávať styk
maloletého M. s matkou (tu sťažovateľkou), spis neobsahuje žiadny doklad o skutočných
majetkových a príjmových pomeroch žiadneho z účastníkov konania a to ani za obdobie od
14.06.2005 do 25.11.2008 vrátane... .
Krajský súd v Bratislave v priebehu konania napriek povinnosti stanovenej súdu
§ 120 ods. 2 OSP pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku nevenoval tejto povinnosti
pozornosť.
Napriek vyššie uvedenému ako aj napriek nedostátiu zákonnej povinnosti vo veci a to
tak súdom prvostupňovým ako aj súdom odvolacím, odvolací súd bez vykonania
dokazovania rozhodol pričom v odôvodnení rozhodnutia súd stručne, jasne a výstižne
nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, konkrétne ktoré opomenul, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval, prečo nevykonal ďalšie dôkazy, vrátane tých, vyplývajúcich zo zákona a ako vec
právne posúdil.
Okresný súd Bratislava V sa úplne odklonil od „rovnosti zbraní" v konaní, od zásady
kontradiktórnosti keď v priebehu rokov konania (2001 - 2005) nepripustil ani jeden z
dôkazov predkladaných súdu sťažovateľkou (i keď išlo o notársky overené doklady),
neakceptoval ani jedného zo svedkov navrhovaných sťažovateľkou, a to ani formou
výpovede pred súdom a ani vo forme písomných listín, dokonca zašiel až tak ďaleko že
sťažovateľke nepriznal výživné na deti v čase keď boli v jej osobnej starostlivosti a opatere,
pričom súdu aj z osobných výpovedí otca detí bolo známe, že tento jej na deti neprispieval.
Opomenul aj zákonom stanovenú premisu, že nárok na výživné je nepremlčateľný a nie je
rozhodujúce komu je dieťa administratívne zverené ale kto sa o dieťa v tom ktorom čase aj
skutočne stará a vynakladá naňho naturálne resp. finančné zdroje v prospech jeho
rozvoja.»
9. Napokon sťažovateľka namietala aj tú skutočnosť, že napriek jej ospravedlneniu
z účasti na pojednávaní nariadenom na 14. október 2008 zo zdravotných dôvodov krajský
súd vo veci sp. zn. 11 CoP 132/2008 konal a po následnom odročení pojednávania na
neurčito už nenariadil ďalšie pojednávanie, na ktorom by mohol pristúpiť k výsluchu
sťažovateľky, ale 25. novembra 2008 verejne vyhlásil meritórny rozsudok.
10. Sťažovateľka sformulovala v ústavnej sťažnosti petit takto:
„1. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 132/2008 porušené bolo.
2. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 323/05 porušené bolo.
3. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P 171/2006 porušené bolo.
4. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo.
5. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a zák1adných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 CoP 132/2008 porušené bolo.
6. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a zák1adných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
17Nc 66/2001 porušené bolo.
7. Základné právo Ing. S. K. na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/05 a v konaní vedenom pod sp. zn. 11
CoP 132/2008 a postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P
171/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc
66/01 porušené bolo.
8. Základné právo Ing. S. K. „kontradiktórnosti“ a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 a postupom Okresného súdu
Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo.
9. Základné právo Ing. S. K. „byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 porušené bolo.
10. Základné právo Ing. S. K. „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v
konaní vedenom pod sp. zn. 49P 171/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava V v
konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo.
11. Rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 11. 2008 11 CoP 132/2008 bolo
porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl.
32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd.
12. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. 17Nc 66/01 bolo
porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl.
32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd.
13. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.11. 2008 sp. zn. 11 CoP 132/08
zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
14. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. 17Nc 66/01 zrušuje a
prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Bratislave konal vo veci
vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11 CoP 132/08 bez prieťahov.
16. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava II konal vo veci
vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 17Nc 66/01 a v súčasnosti ako
súčasť sp. zn. 49P 171/2006 na Okresnom súde Bratislava II bez prieťahov.
17. Ing. S. K. priznáva primerané zadosťučinenie:
1. v sume 15 000 EUR (slovom päťnásťtisíc euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
2. v sume 10 000 EUR (slovom desaťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný
jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. v sume 25 000 EUR (slovom dvadsaťpäťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V
povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
18. Ing. S. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 EUR, ktorú je
Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. S. do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
16. K označeným právam podľa ústavy a dohovoru ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,
a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.
základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Z ústavnej sťažnosti a z vyjadrenia konajúcich súdov
k postupu v označených konaniach vyplýva, že všetky sťažovateľkou označené konania
na Okresnom súde Bratislava II, Okresnom súde Bratislava V a na krajskom súde boli
ukončené ešte pred podaním ústavnej sťažnosti (7. marca 2011), pričom ako posledný
vo veci meritórne rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 132/2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť 27. januára 2011. Ústavný súd v súlade s účelom práva na konanie
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie
v tom čase ešte trvalo (II. ÚS 250/09, I. ÚS 16/2010).
18. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti boli právoplatne ukončené všetky
sťažovateľkou označené konania, konajúce všeobecné súdy už nemohli ďalej ovplyvniť
plynulosť priebehu konaní, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľky, pretože
právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo ukončené konanie v merite veci, bol odstránený
aj stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavná úloha všeobecných súdov pri odstraňovaní
právnej neistoty sa skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu (napr. II. ÚS 489/2010, I. ÚS 16/2010).
19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti (teda
vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu označených základných práv
všeobecnými súdmi prvého stupňa
20. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
označených práv a slobôd podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1
listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.
17 Nc 66/01 a postupom, ktorý mu predchádzal, ako i postupom Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 49 P 171/2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany
základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou
účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného aj riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam a slobodám,
porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie
svojich základných práv a slobôd.
21. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutia označených
okresných súdov ako súdov prvého stupňa, pretože ich rozhodnutia preskúmal krajský súd
v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
(teda vo vzťahu k rozsudkom a postupu okresných súdov) odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv
rozsudkom a postupom krajského súdu
22. Z dôvodu nedostatku právomoci ústavný súd odmietol pri predbežnom
prerokovaní aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich
základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/05.
Uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 CoP 323/2005, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky
odmietnuté ako oneskorene podané, bolo zrušené na základe dovolania sťažovateľky
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 17/08 a vec bola vrátená na nové
prerokovanie na krajský súd, ktorý predmetné konanie po vrátení veci viedol pod sp. zn.
23. Účinná ochrana základných práv sťažovateľky jej bola poskytnutá na základe
mimoriadneho opravného prostriedku najvyšším súdom, a preto ústavný súd v súlade
s čl. 127 ods. 1 ústavy a s odkazom na už uvedené odôvodnenie (bod 20 a 21) nemal
právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.
24. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti napádala rozsudok krajského súdu sp. zn.
11 CoP 132/2008 a postup, ktorý mu predchádzal, pričom porušenie svojho práva
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru videla v dvoch smeroch. Napadnutý rozsudok
považovala za svojvoľný a arbitrárny jednak z dôvodu nesprávneho a ústavne
nekonformného vykonania dokazovania v priebehu konania a zároveň sťažovateľka
namietala porušenie základných práv, ktoré v petite označila ako právo „kontradiktórnosti“,
„byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ a „informovať a byť
informovaný“, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol vo veci meritórnym
rozsudkom bez toho, aby ju v konaní vypočul, čím jej mal odňať možnosť konať pred
súdom.
25. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008 a priebehu dokazovania, ktorý
vyhláseniu tohto rozhodnutia predchádzal, predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru
a konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
26. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané
dôkazy (výsluch účastníkov konania, výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako
to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol
nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú
zásadu voľného hodnotenia dôkazov konajúcim súdom.
27. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tejto časti sťažnosti
v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008, ktorým
sa nevyhovelo jej návrhom v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01. Sťažovateľka sa v sťažnosti zamerala predovšetkým
na listinné dôkazy, ktoré sama vyhodnotila z pohľadu ich (ne)hodnovernosti, príp.
účelovosti, pritom dospela k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané,
závery dokazovania, ktoré sťažovateľka považovala za nehodnoverné, resp. sporné,
všeobecné súdy posúdili ako hodnoverné a naopak.
28. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že
krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 CoP 132/2008 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 podrobne vyhodnotil vykonané dokazovanie a svoj
právny záver náležite a dostatočne odôvodnil. Sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej
sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti
odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný
názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ústavný súd
preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.
29. Ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé prejednanie záležitosti
sťažovateľky garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená zaručenie jej procesného
úspechu vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
30. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný
súd dodáva, že z práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva pre
sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania,
ale aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať
všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná
a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam
dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne
orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91,
podobne II. ÚS 25/07).
31. Ústavný súd sa zaoberal aj tou časťou argumentácie sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojich práv v sťažnosti označených ako „byť prítomný na konaní
a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ a „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktoré malo spočívať predovšetkým na tom skutkovom základe, že krajský súd v
konaní sp. zn. 11 CoP 132/2008 vydal meritórne rozhodnutie bez toho, aby vypočul
sťažovateľku. Ústavný súd k tejto argumentácii sťažovateľky uvádza, že v danom prípade
sťažovateľka disponovala ďalším právnym prostriedkom, ktorý jej zákon na ochranu jej
základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, a to možnosťou
podať dovolanie na najvyššom súde, keďže ňou uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi
podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka
tento právny prostriedok nápravy aj využila, keď proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
11 CoP 132/2008 podala dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Cdo 96/2011-224 odmietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
13. septembra 2011. Uvedené okolnosti zakladajú v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže
sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo konať pred súdom, vyjadriť sa k veci a predkladať dôkazy,
posudzoval v dovolacom konaní najvyšší súd. Zásada subsidiarity vyjadrená v čl. 127 ods. 1
ústavy reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.
32. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd dopĺňa, že sú dané aj
ďalšie dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka osobne prevzala predvolanie
na pojednávanie nariadené na 14. november 2008, na ktorom krajský súd vec
sp. zn. 11 CoP 132/2008 prerokoval, avšak napriek doručenému predvolaniu sa tohto
pojednávania sťažovateľka nezúčastnila, keďže svoju neúčasť ospravedlnila zo
zdravotných dôvodov. Krajský súd následne 25. novembra 2008 už bez ďalšieho
nariaďovania pojednávania vo veci verejne vyhlásil rozsudok. V písomnom
odôvodnení rozsudku sa krajský súd vyjadril aj k okolnostiam neúčasti sťažovateľky na
pojednávaní a uviedol:
„V súvislosti s uvedenou vecou nemožno opomenúť skutočnosť, že matka v
priebehu celého konania poukazovala na svoj zdravotný stav a aj na pojednávanie
vytýčené na odvolacom súde dňa 14. 10. 2008 sa ospravedlnila s tým, že je
práceneschopná od 6.3.2008, o čom predložila doklad o dočasnej pracovnej
neschopnosti č. H. 411877 za obdobie od 6. 3. 2008. Odvolací súd vykonal dotaz na
Sociálnu poisťovňu pobočka Bratislava, pričom zistil, že matka detí si neuplatnila nárok na
nemocenské na základe vyššie uvedenej pracovnej neschopnosti od 6. 3. 2008. Sociálna
poisťovňa jej nevyplácala žiadne dávky. Zamestnávateľ ani matka detí pracovnú
neschopnosť Sociálnej poisťovni nepredložili.“
33. Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak
a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
34. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že jeho úloha
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie relevantných
právnych noriem všeobecnými súdmi s ústavou alebo záväznou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách a do záverov všeobecných súdov
zasahuje iba v prípade, ak by nimi zvolená interpretácia právnych predpisov bola natoľko
nezlučiteľná so zmyslom právnej normy, že by to malo za následok zásah do základných
práv sťažovateľky (I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). V okolnostiach daného prípadu ústavný súd
s poukazom na citované ustanovenie § 214 OSP konštatuje, že postup krajského súdu
v konaní sp. zn. 11 CoP 132/2008 nevybočil z rámca Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci v odvolacom
konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania. Krajský súd navyše kompaktne odôvodnil,
z akých dôvodov (ktoré treba pričítať na ťarchu sťažovateľky) nenariaďoval vo veci ďalšie
pojednávanie, ale vo veci rozhodol. Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že všeobecné súdy
pod prizmou čl. 6 ods. 1 dohovoru sú povinné postupovať tak, aby v konaní boli dodržané
ústavné práva účastníka garantujúce spravodlivý proces, ktoré ale nemožno vykladať takým
spôsobom, že súd je povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľky
na odročenie pojednávania. Súčasťou práva na spravodlivý proces sú aj záruky rýchlosti
a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako povinný prihliadať. Uvedené
ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý pri
posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádza z osobitostí
každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie
Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C). V danom
prípade konajúci súd prihliadajúc na vyššie opísané dospel k záveru, že pre rozhodnutie
vo veci nie je nevyhnutné nariaďovať ďalšie pojednávanie, a ústavný súd v tomto postupe
nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla signalizovať protiústavnosť takého záveru.
35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS
136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na
jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody
na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už
uvedených dôvodov považuje sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008 a postupu, ktorý mu predchádzal, za zjavne neopodstatnenú.
36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími
návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2012