Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47

ods. 3 a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

zo 14. júna 2005, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25.

novembra 2008 a postupom, ktorý im predchádzal, ako aj postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. marca

2011 doručená sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. zo 14. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

25. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý im

predchádzal, ako i postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

323/2005.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že všetky sťažovateľkou

označené konania pred všeobecnými súdmi a sťažnosťou napadnuté meritórne rozhodnutia

sa vecne týkajú jediného konania o výkone rodičovských práv a povinností k deťom

sťažovateľky. Okresný súd Bratislava V napadnutým rozsudkom sp. zn. zveril

mal. M., nar. ..., do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal platiť výživné

na mal. M. v sume 1 800 Sk mesačne od 8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám

otca. Zročné výživné na mal. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v sume

58 980 Sk povolil prvostupňový súd sťažovateľke splácať v mesačných splátkach po

2 000 SK spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom august 2005, pod stratou výhody

splátok. Sťažovateľku zároveň zaviazal platiť výživné na pl. M., nar. 7. 6. 1986, v

sume 3 000 Sk mesačne od 8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám pl. M..

Zročné výživné na pl. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do 31. 5. 2005 v sume 98 300

Sk povolil prvostupňový súd sťažovateľke splácať v mesačných splátkach po 3 000,-

Sk spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom august 2005, pod stratou výhody

splátok. Vo zvyšku Okresný súd Bratislava V návrh otca a pl. M. zamietol, taktiež

zamietol návrh sťažovateľky. Styk sťažovateľky s mal. M. neupravil a žiadnemu z

účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Proti všetkým výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

podala sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa a vyhovel všetkým jej návrhom. Krajský súd

uznesením sp. zn. zo 17. januára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov konania.

4. Okresný súd Bratislava V uznesením sp. zn. zo 4. apríla 2006

preniesol v danej veci miestnu príslušnosť na Okresný súd Bratislava II, na ktorom bola vec

ďalej vedená pod sp. zn. .

5. Na základe dovolania sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2008 zrušil uznesenie krajského

súdu sp. zn. a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Odvolacie konanie bolo po vrátení veci najvyšším súdom vedené na krajskom súde

pod sp. zn. a následne krajský súd po prerokovaní veci napadnutým

rozsudkom sp. zn. potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

ako vecne správny.

7. Sťažovateľka vidí porušenie označených základných práv v niekoľkých aspektoch.

V prvom rade uvádza, že v konaniach na krajskom súde vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , ako i v konaní na Okresnom súde

Bratislava V vedenom pod sp. zn. a v konaní na Okresnom súde Bratislava II

vedenom pod sp. zn. dochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré mali

za následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne (i keď do veľkej miery

nekonzistentne) opísala priebeh predmetných konaní pred všeobecnými súdmi, najmä

zdôraznila tú skutočnosť, že konajúce súdy opakovane pochybili v doručovaní relevantných

písomností a rozhodnutí, keď napriek jej opakovaným žiadostiam nedoručovali písomnosti

na ňou uvedenú adresu pre doručovanie, ale na adresu jej trvalého bydliska, kde mala

sťažený alebo znemožnený prístup k preberaniu zásielok. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež

poukázala na konkrétne obdobia nečinnosti konajúcich súdov.

8. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru sťažovateľka

videla v nedostatočnom dokazovaní vykonanom pred všeobecnými súdmi, ktoré

viedlo k ústavne nekonformnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. .

Sťažovateľka k svojej argumentácii v podstatnom uviedla:

«V konaní pred Krajským súdom absentujú procesné úkony, ktoré by nasvedčovali

jeho snahe zistiť skutkovú podstatu veci v priebehu konania na základe požiadaviek nielen

rýchlosti ale aj spravodlivosti a verejnosti, v záujme dosiahnutia spravodlivého priebehu

konania a následného rozhodnutia pri rovnosti zbraní všetkých účastníkov konania,

identické znaky nesie i konanie Okresného súdu v Bratislave V kde súd v priebehu konania

nevychádza zo skutkového zistenia objektívnej reality, nemá oporu vo vykonanom konaní.

Ničím nepodložené tvrdenia otca detí a jeho tzv. právneho zástupcu bez preukázateľných

dôkazov akceptuje ako dané. Odvolací súd zasa svoje „dokazovanie“ v priebehu konania v

rozhodnutí dôvodí: „Matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by

mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje v

celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.“

Pritom práve Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd má v zmysle platnej úpravy

nielen všetky právomoci ale dokonca povinnosť vykonať dokazovanie nad rámec znenia

odvolania, keďže sa jedná o vec starostlivosti o deti - o úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností a úpravy styku k deťom - a najmä aj k maloletému dieťaťu!

Krajský súd v Bratislave v konaní úplne prehliada skutkový stav veci, že čo sa týka

zverenia detí do výchovy a opatery ako aj výšky výživného je jednoducho a logicky reálne

nemožné, aby boli pomery účastníkov konania identické v novembri 2008 ako v júni 2005 -

čiže nezmenené v ktoromkoľvek z posudzovaných kritérií v priebehu viac ako troch rokov

(!). Nezávisle od toho či sa jedná o vhodnosť výchovného prostredia, či deti riadne

navštevujú školu (spis neobsahuje ani jeden doklad o výsledku štúdia ani jedného z detí za

čas od 08.09.2002 do 25.11.2008 a ani akékoľvek potvrdenie o návšteve školy mal. M.; zato

však za ten čas kedy deti boli v starostlivosti sťažovateľky spis obsahuje podrobné a

detailné správy vrátane farebnej fotodokumentácie o výbornom prosperovaní detí -

počínajúc potvrdeniami o návšteve školy vrátane vysvedčení dokladajúcich ich študijné

výsledky) a ako deti prosperujú, o tom ako a kedy poskytuje otec detí sťažovateľke

informácie o deťoch, akým spôsobom umožňuje otec detí sťažovateľke vykonávať styk

maloletého M. s matkou (tu sťažovateľkou), spis neobsahuje žiadny doklad o skutočných

majetkových a príjmových pomeroch žiadneho z účastníkov konania a to ani za obdobie od

14.06.2005 do 25.11.2008 vrátane... .

Krajský súd v Bratislave v priebehu konania napriek povinnosti stanovenej súdu

pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku nevenoval tejto povinnosti

pozornosť.

Napriek vyššie uvedenému ako aj napriek nedostátiu zákonnej povinnosti vo veci a to

tak súdom prvostupňovým ako aj súdom odvolacím, odvolací súd bez vykonania

dokazovania rozhodol pričom v odôvodnení rozhodnutia súd stručne, jasne a výstižne

nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal, konkrétne ktoré opomenul, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

spravoval, prečo nevykonal ďalšie dôkazy, vrátane tých, vyplývajúcich zo zákona a ako vec

právne posúdil.

Okresný súd Bratislava V sa úplne odklonil od „rovnosti zbraní" v konaní, od zásady

kontradiktórnosti keď v priebehu rokov konania (2001 - 2005) nepripustil ani jeden z

dôkazov predkladaných súdu sťažovateľkou (i keď išlo o notársky overené doklady),

neakceptoval ani jedného zo svedkov navrhovaných sťažovateľkou, a to ani formou

výpovede pred súdom a ani vo forme písomných listín, dokonca zašiel až tak ďaleko že

sťažovateľke nepriznal výživné na deti v čase keď boli v jej osobnej starostlivosti a opatere,

pričom súdu aj z osobných výpovedí otca detí bolo známe, že tento jej na deti neprispieval.

Opomenul aj zákonom stanovenú premisu, že nárok na výživné je nepremlčateľný a nie je

rozhodujúce komu je dieťa administratívne zverené ale kto sa o dieťa v tom ktorom čase aj

skutočne stará a vynakladá naňho naturálne resp. finančné zdroje v prospech jeho

rozvoja.»

9. Napokon sťažovateľka namietala aj tú skutočnosť, že napriek jej ospravedlneniu

z účasti na pojednávaní nariadenom na 14. október 2008 zo zdravotných dôvodov krajský

súd vo veci sp. zn. konal a po následnom odročení pojednávania na

neurčito už nenariadil ďalšie pojednávanie, na ktorom by mohol pristúpiť k výsluchu

sťažovateľky, ale 25. novembra 2008 verejne vyhlásil meritórny rozsudok.

10. Sťažovateľka sformulovala v ústavnej sťažnosti petit takto:

„1. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

3. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

4. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

5. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a zák1adných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené bolo.

6. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a zák1adných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

7. Základné právo Ing. S. K. na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. a v konaní vedenom pod sp. zn. 11

CoP 132/2008 a postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P

171/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc

66/01 porušené bolo.

8. Základné právo Ing. S. K. „kontradiktórnosti“ a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Okresného súdu

Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

9. Základné právo Ing. S. K. „byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

10. Základné právo Ing. S. K. „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v

konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Okresného súdu Bratislava V v

konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

11. Rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 11. 2008 bolo

porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl.

32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd.

12. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. bolo

porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl.

32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd.

13. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.11. 2008 sp. zn.

zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

14. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. zrušuje a

prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Bratislave konal vo veci

vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. bez prieťahov.

16. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava II konal vo veci

vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. a v súčasnosti ako

súčasť sp. zn. na Okresnom súde Bratislava II bez prieťahov.

17. Ing. S. K. priznáva primerané zadosťučinenie:

1. v sume 15 000 EUR (slovom päťnásťtisíc euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný

jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2. v sume 10 000 EUR (slovom desaťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný

jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. v sume 25 000 EUR (slovom dvadsaťpäťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V

povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

18. Ing. S. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 EUR, ktorú je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. S. do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

16. K označeným právam podľa a dohovoru ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote,

a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.

základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote je podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu. Z ústavnej sťažnosti a z vyjadrenia konajúcich súdov

k postupu v označených konaniach vyplýva, že všetky sťažovateľkou označené konania

na Okresnom súde Bratislava II, Okresnom súde Bratislava V a na krajskom súde boli

ukončené ešte pred podaním ústavnej sťažnosti (7. marca 2011), pričom ako posledný

vo veci meritórne rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. , ktorý

nadobudol právoplatnosť 27. januára 2011. Ústavný súd v súlade s účelom práva na konanie

bez zbytočných prieťahov zaručeného v a dohovoru

poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie

v tom čase ešte trvalo (, ).

18. Keďže v čase podania ústavnej sťažnosti boli právoplatne ukončené všetky

sťažovateľkou označené konania, konajúce všeobecné súdy už nemohli ďalej ovplyvniť

plynulosť priebehu konaní, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľky, pretože

právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo ukončené konanie v merite veci, bol odstránený

aj stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavná úloha všeobecných súdov pri odstraňovaní

právnej neistoty sa skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (napr. , ).

19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti (teda

vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva podľa dohovoru) podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených základných práv

všeobecnými súdmi prvého stupňa

20. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

označených práv a slobôd podľa , podľa a

listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.

a postupom, ktorý mu predchádzal, ako i postupom Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. , ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany

základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. , ). Podstatou

účinnej ochrany základných práv sťažovateľky je okrem iného aj riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam a slobodám,

porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie

svojich základných práv a slobôd.

21. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutia označených

okresných súdov ako súdov prvého stupňa, pretože ich rozhodnutia preskúmal krajský súd

v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

(teda vo vzťahu k rozsudkom a postupu okresných súdov) odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv

rozsudkom a postupom krajského súdu

22. Z dôvodu nedostatku právomoci ústavný súd odmietol pri predbežnom

prerokovaní aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich

základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Uznesenie krajského súdu sp. zn. , ktorým bolo odvolanie sťažovateľky

odmietnuté ako oneskorene podané, bolo zrušené na základe dovolania sťažovateľky

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. a vec bola vrátená na nové

prerokovanie na krajský súd, ktorý predmetné konanie po vrátení veci viedol pod sp. zn.

.

23. Účinná ochrana základných práv sťažovateľky jej bola poskytnutá na základe

mimoriadneho opravného prostriedku najvyšším súdom, a preto ústavný súd v súlade

s a s odkazom na už uvedené odôvodnenie (bod 20 a 21) nemal

právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.

24. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti napádala rozsudok krajského súdu sp. zn.

a postup, ktorý mu predchádzal, pričom porušenie svojho práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru videla v dvoch smeroch. Napadnutý rozsudok

považovala za svojvoľný a arbitrárny jednak z dôvodu nesprávneho a ústavne

nekonformného vykonania dokazovania v priebehu konania a zároveň sťažovateľka

namietala porušenie základných práv, ktoré v petite označila ako právo „kontradiktórnosti“,

„byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ a „informovať a byť

informovaný“, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol vo veci meritórnym

rozsudkom bez toho, aby ju v konaní vypočul, čím jej mal odňať možnosť konať pred

súdom.

25. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu sp. zn. a priebehu dokazovania, ktorý

vyhláseniu tohto rozhodnutia predchádzal, predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru

a konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

26. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané

dôkazy (výsluch účastníkov konania, výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako

to požaduje sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol

nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú

zásadu voľného hodnotenia dôkazov konajúcim súdom.

27. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tejto časti sťažnosti

v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu sp. zn. , ktorým

sa nevyhovelo jej návrhom v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. . Sťažovateľka sa v sťažnosti zamerala predovšetkým

na listinné dôkazy, ktoré sama vyhodnotila z pohľadu ich (ne)hodnovernosti, príp.

účelovosti, pritom dospela k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané,

závery dokazovania, ktoré sťažovateľka považovala za nehodnoverné, resp. sporné,

všeobecné súdy posúdili ako hodnoverné a naopak.

28. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že

krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Bratislava V sp. zn. podrobne vyhodnotil vykonané dokazovanie a svoj

právny záver náležite a dostatočne odôvodnil. Sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej

sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti

odôvodnenia rozhodnutia z ústavného hľadiska. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný

názor, nezakladá porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru. Ústavný súd

preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

29. Ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé prejednanie záležitosti

sťažovateľky garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená zaručenie jej procesného

úspechu vo veci (podobne , ).

30. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný

súd dodáva, že z práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva pre

sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania,

ale aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať

všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná

a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam

dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne

orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91,

podobne ).

31. Ústavný súd sa zaoberal aj tou časťou argumentácie sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojich práv v sťažnosti označených ako „byť prítomný na konaní

a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ a „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ktoré malo spočívať predovšetkým na tom skutkovom základe, že krajský súd v

konaní sp. zn. vydal meritórne rozhodnutie bez toho, aby vypočul

sťažovateľku. Ústavný súd k tejto argumentácii sťažovateľky uvádza, že v danom prípade

sťažovateľka disponovala ďalším právnym prostriedkom, ktorý jej zákon na ochranu jej

základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, a to možnosťou

podať dovolanie na najvyššom súde, keďže ňou uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka

tento právny prostriedok nápravy aj využila, keď proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

podala dovolanie, ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn.

-224 odmietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

13. septembra 2011. Uvedené okolnosti zakladajú v súlade s dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže

sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces, ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo konať pred súdom, vyjadriť sa k veci a predkladať dôkazy,

posudzoval v dovolacom konaní najvyšší súd. Zásada subsidiarity vyjadrená v čl. 127 ods. 1

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

32. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd dopĺňa, že sú dané aj

ďalšie dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka osobne prevzala predvolanie

na pojednávanie nariadené na 14. november 2008, na ktorom krajský súd vec

sp. zn. prerokoval, avšak napriek doručenému predvolaniu sa tohto

pojednávania sťažovateľka nezúčastnila, keďže svoju neúčasť ospravedlnila zo

zdravotných dôvodov. Krajský súd následne 25. novembra 2008 už bez ďalšieho

nariaďovania pojednávania vo veci verejne vyhlásil rozsudok. V písomnom

odôvodnení rozsudku sa krajský súd vyjadril aj k okolnostiam neúčasti sťažovateľky na

pojednávaní a uviedol:

„V súvislosti s uvedenou vecou nemožno opomenúť skutočnosť, že matka v

priebehu celého konania poukazovala na svoj zdravotný stav a aj na pojednávanie

vytýčené na odvolacom súde dňa 14. 10. 2008 sa ospravedlnila s tým, že je

práceneschopná od 6.3.2008, o čom predložila doklad o dočasnej pracovnej

neschopnosti č. H. 411877 za obdobie od 6. 3. 2008. Odvolací súd vykonal dotaz na

Sociálnu poisťovňu pobočka Bratislava, pričom zistil, že matka detí si neuplatnila nárok na

nemocenské na základe vyššie uvedenej pracovnej neschopnosti od 6. 3. 2008. Sociálna

poisťovňa jej nevyplácala žiadne dávky. Zamestnávateľ ani matka detí pracovnú

neschopnosť Sociálnej poisťovni nepredložili.“

33. Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

34. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že jeho úloha

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie relevantných

právnych noriem všeobecnými súdmi s alebo záväznou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách a do záverov všeobecných súdov

zasahuje iba v prípade, ak by nimi zvolená interpretácia právnych predpisov bola natoľko

nezlučiteľná so zmyslom právnej normy, že by to malo za následok zásah do základných

práv sťažovateľky (, ). V okolnostiach daného prípadu ústavný súd

s poukazom na citované ustanovenie konštatuje, že postup krajského súdu

v konaní sp. zn. nevybočil z rámca , ktorý

vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci v odvolacom

konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania. Krajský súd navyše kompaktne odôvodnil,

z akých dôvodov (ktoré treba pričítať na ťarchu sťažovateľky) nenariaďoval vo veci ďalšie

pojednávanie, ale vo veci rozhodol. Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že všeobecné súdy

pod prizmou čl. 6 ods. 1 dohovoru sú povinné postupovať tak, aby v konaní boli dodržané

ústavné práva účastníka garantujúce spravodlivý proces, ktoré ale nemožno vykladať takým

spôsobom, že súd je povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľky

na odročenie pojednávania. Súčasťou práva na spravodlivý proces sú aj záruky rýchlosti

a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako povinný prihliadať. Uvedené

ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý pri

posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádza z osobitostí

každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie

Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C). V danom

prípade konajúci súd prihliadajúc na vyššie opísané dospel k záveru, že pre rozhodnutie

vo veci nie je nevyhnutné nariaďovať ďalšie pojednávanie, a ústavný súd v tomto postupe

nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla signalizovať protiústavnosť takého záveru.

35. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, IV. ÚS

136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na

jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody

na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už

uvedených dôvodov považuje sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu sp. zn. a postupu, ktorý mu predchádzal, za zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími

návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012