Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 88/2012
PDF · 384.73 KB
No categories available
IV. ÚS 88/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. M. K..., R., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
G., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. G., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob/257/2010 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť PharmDr. M. K... o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011
doručená sťažnosť PharmDr. M. K... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/257/2010 a jeho rozsudkom
z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 272/2007
sťažovateľka domáhala proti V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 50 979,01 Sk
z titulu doplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za omeškanie
žalovanej s úhradou faktúr č. 182003 a č. 192003 splatných 4. mája 2003 za výdaj liekov
pre poistencov žalovanej.
Okresný súd o nároku sťažovateľky najprv rozhodol platobným rozkazom sp. zn.
28 Ro 1573/07 zo 7. júna 2007, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke
žalovanú sumu, avšak na základe odporu podaného žalovanou okresný súd naradil vo veci
pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. 24 C 272/2007 zo 4. februára 2008
tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým,
že záväzkový vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou je občianskoprávnym vzťahom,
a preto bolo potrebné prihliadnuť aj na námietku premlčania nároku sťažovateľky uplatnenú
žalovanou, keďže žaloba bola podaná po uplynutí Občianskym zákonníkom ustanovenej
trojročnej premlčacej doby.
Sťažovateľka napadla zamietajúci prvostupňový rozsudok odvolaním, v ktorom
argumentovala tým, že záväzkový vzťah na jej strane vznikol v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou a na strane žalovanej ako verejnoprávnej inštitúcie išlo o zabezpečovanie
verejných potrieb, takže záväzkový vzťah medzi ňou a žalovanou je obchodno-právnym
záväzkovým vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať Obchodný zákonník, podľa
ustanovení ktorého sa na premlčanie vzťahuje štvorročná premlčacia doba, a z toho dôvodu
nemohlo dôjsť k premlčaniu žalobou uplatneného práva. Sťažovateľka tiež poukázala
na skutočnosť, že sa svojho nároku nedomáha duplicitne, ale že sa domáha iba časti svojho
nároku na poplatok z omeškania [podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“)], ktorú jej žalovaná
dobrovoľne neplnila.
O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 3 Cob 83/2008-61 zo 17. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil
tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu a zaviazal ju tiež
na náhradu trov konania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 3 Cob 83/2008-61 zo 17. septembra
2008 prisvedčil sťažovateľke, pokiaľ ide o jej argumentáciu k uplatnenému nároku
na poplatok z omeškania. Ako nesprávny vyhodnotil názor okresného súdu, ktorý
prihliadol, na žalovanou vznesenú námietku premlčania, pretože podľa jeho názoru na tento
záväzkový vzťah bolo potrebné aplikovať § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, keď
žalovaná bola v období, ktorého sa vec týkala, verejnoprávnou inštitúciou a právny vzťah
medzi účastníkmi konania sa podľa jeho názoru týkal verejných potrieb, uspokojovanie
ktorých je v oblasti zdravotnej starostlivosti nepochybne zabezpečené aj plnením tých úloh,
ktoré žalovanej ukladá § 37 zákona č. 273/1994 Z. z., s ktorým súvisí aj právny vzťah
účastníkov.
Rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu napadla dovolaním žalovaná, ktorá
namietala, že sťažovateľka si už v spore vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn.
7 C 58/2004 uplatnila majetkovú sankciu za oneskorené uhradenie faktúry č. 182003
a faktúry č. 192003 a o tejto sankcii bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže išlo o tie isté
faktúry a za to isté obdobie, kde už bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo podľa názoru
žalovanej možno vo veci opätovne rozhodovať. Sťažovateľka napokon voči odvolaciemu
súdu namietala, že nesprávne právne posúdil otázku premlčania jej nároku, poukazujúc
na to, že v danej veci ide o vzťah občianskoprávny, a nie obchodnoprávny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 zrušil dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudok okresného súdu sp. zn.
24 C 272/2007 zo 4. februára 2008 napadnutým rozsudkom potvrdil, avšak z dôvodu, že
dospel k záveru, že v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 bolo
vydané právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalovanej platobnú povinnosť v prospech
sťažovateľky za oneskorené uhradenie faktúr č. 182003 a č. 192003 a v terajšom konaní ide
o rovnakú vec, t. j. sankciu za oneskorené zaplatenie uvedených faktúr medzi tými istými
účastníkmi a o nej už bolo právoplatne rozhodnuté. Na základe uvedeného odvolací súd
uzavrel, že v predmetnej veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, t. j. už raz
právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov nemožno
znova právne posudzovať a z toho istého omeškania priznať poplatok z omeškania ako
ďalšiu sankciu.
V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti
okrem iného uviedla:
„Postupom porušovateľa... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 na súdnu
ochranu.
Rozsudok porušovateľa sa opiera o uznesenie NS SR 1 Cdo 133/2009 z 29. 4. 2010.
Toto uznesenie však nebolo konečné rozhodnutie, a preto voči nemu nebolo možné podať
ústavnú sťažnosť, lebo nie je daná právomoc Ústavného súdu.
Z rozsudku porušovateľa vyplýva, že pod vplyvom uznesenia NS SR 1 Cdo 133/2009
vydal uvedené rozhodnutie, pričom sa držal jeho odôvodnenia, pričom podľa názoru
sťažovateľky nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie NS SR, z ktorého vyvodi1 prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné pochybenie.
Sťažovateľka považuje za potrebné uviesť aj to, že v skutkovo a právne totožných
prípadoch NS SR jasne uviedol, že sa nejedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (ide
napr. o uznesenia NS SR 6 Obdo 17/2009-104, 6 Obdo 19/2009-74).
Sťažovateľka sa stotožňuje s názorom NS SR uvedeným v dovolacích uzneseniach
6 Obdo 17/2009 a 6 Obdo 19/2009, že ak sa rozhoduje o nároku na peňažné plnenie, je
irelevantné, z akého právneho dôvodu je tento peňažný nárok uplatnený. Súd totiž
predovšetkým pri posudzovaní jeho dôvodnosti vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré
umožňujú posúdiť, uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez ohľadu na to, či v žalobe
právny dôvod požadovaného peňažného plnenia je nesprávne uvedený, alebo vôbec uvedený
nie je. Preto ak súd rozhodol len o časti uplatňovaného peňažného nároku, jeho zvyšok
môže účastník uplatňovať, pričom mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa mu nárok odmietne
z dôvodu už rozsúdenej veci. Sťažovateľka dodáva, že v napadnutom prípade k tomuto
došlo, čím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR.“
Sťažovateľka je toho názoru, «že postup porušovateľa (v spojitosti s uznesením
NS SR) je prejavom jurisdikčnej ľubovôle, a preto je protiústavný a nezákonný aj s ohľadom
na obsah nálezu sp. zn. IV. ÚS 49/06 zo 14. 9. 2006, kde sa doslovne uvádza: „Napriek
skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov
vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnutí analogicky v podobných prípadoch,
taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom,
podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp
a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo
rovnakým spôsobom. Ide o to, aby platila zásada, že každý sa môže spoliehať na to, že
v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“.
V opísanom prípade došlo k porušeniu týchto zásad. Postup porušovateľa
ku sťažovateľ[ke] je v tomto prípade diskriminačný, lebo rovnakú, resp. analogickú situáciu
rieši odlišným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne ani rozumne zdôvodniť
(PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Súčasťou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR je
aj požiadavka, aby súdne konanie, v ktorom o ochranu tohoto práva ide, dôsledne
rešpektovalo (s poukazom aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) ústavné princípy právnej istoty,
rovnosti a zákazu diskriminácie (III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006).
Porušovateľ sa pri rozhodovaní v otázke prekážky právoplatne rozhodnutej veci
v napadnutom rozsudku neriadil opísanými ústavnými princípmi, čím porušil právo
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.
Sťažovateľka vychádza z toho, že majetkom je aj pohľadávka, čo vyplýva z judikatúry ÚS SR
napr. III. ÚS 60/04, III. ÚS 328/05, ako aj rozsudok Súdu vo veci Pine Valley Developments
LTD a iní c/a Írsko z 29. 11. 1991...
Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a v súvislosti s právnym
posúdením veci možno povedať o ňom, že interpretácia a aplikácia právnej normy
a dôvody, na ktorých je založená, sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej
právnej logiky, sú zjavne jednostranné a v rozpore s princípom spravodlivosti.
Sťažovateľka sa domáha v súlade so stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu SR
(IV. ÚS 77/02, ÚS II. ÚS/06), aby sa aj v jej prípade rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy a aby sa vykonal jej ústavne súladný výklad, t. j. aby sa použila ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná norma na zistený stav veci a tou normou je Občiansky súdny
poriadok.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Porušovateľ v konaní 3 Cob 257/2010 porušil právo sťažovateľky zaručené
- čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na ochranu vlastníckeho práva
- čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé
prejednanie veci
- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie.
2. V zmysle §-u 5 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 3 Cob 257/2010-
107 z 15. 12. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľka si uplatňuje náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej
pomoci, právny zástupca je platiteľom DPH.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 257/2010 a jeho rozsudkom
z 15. decembra 2010.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd týmto dohovorom sa musí zabezpečiť
bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorá sa týka
namietaného porušenia v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu, posudzoval, či tento rozsudok možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.
a) K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu
v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane
obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom
vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných
súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych
názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel
a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade,
ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal túto časť sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať
do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú
v § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Najvyšší súd ako súd dovolací svoj právny názor v zrušujúcom uznesení sp. zn.
1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 odôvodnil takto:
«Prekážka existencie právoplatného rozsudku o tej istej veci (res iudicata) bráni ako
(negatívna) neodstrániteľná podmienka konania tomu, aby sa súd mohol v ďalšom konaní
znova tou istou vecou zaoberať (opätovne tú istú vec prejednať a rozhodnúť).
Konaniu v tejto právnej veci nebránila žalovanou tvrdená prekážka rozsúdenej veci.
Zistenie o neidentite terajšej veci s vecou rozhodnutou Okresným súdom Nitra pod sp. zn.
7 C 58/2004 vyplýva z netotožnosti nárokov. Vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra
pod sp. zn. 7 C 58/2004 bolo právoplatne rozhodnuté o zaplatení 28 070,57 Sk ako úroku
z omeškania; v terajšej veci ide o zaplatenie 50.979,01 Sk ako poplatku z omeškania,
pričom zo skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že tento poplatok uplatňuje popri už
spomenutom právoplatne jej priznanom úroku z omeškania na tej úvahe, že z patriaceho jej
poplatku z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zák.
č. 273/1994 Z. z. bola jej právoplatným rozsudkom vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra
pod sp. zn. 7 C 58/2004 priznaná iba časť tohto príslušenstva, takže si – v tomto ďalšom
konaní –uplatňuje jeho zvyšnú časť. Námietku rozsúdenej veci (exceptio rei iudicatae) teda
žalovaná uplatnila nedôvodné.
Záver odvolacieho súdu o uvedenej procesnej podmienke konania, t. j. že
rozhodnutie vydané v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004
nezakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre terajšie konanie, je síce správny,
odvolací súd však vôbec nepostrehol, že z existencie právoplatného rozhodnutia vo veci
sp. zn. 7 C 58/2004 vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci
podstatnou (rozhodujúcou) a treba sa ňou preto zaoberať. Touto otázkou je otázka
prejudiciality spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutím, k čomu odvolací súd nevykonal
potrebné dokazovanie a tak konanie zaťažil tzv. inou vadou konania, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Prejudicialita
vyplýva z toho, že ako vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004,
kde bolo skôr právoplatne rozhodnuté, tak aj v terajšej veci ide o majetkovú sankciu v
podobe príslušenstva pohľadávky za omeškanie s plnením peňažného dlhu z tých istých
dvoch faktúr č. 182003 a č. 192003 z 3. apríla 2003.
Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky,
úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis (§517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty, ktoré zákon
ako sankčné opatrenie za nesplnenie povinnosti z konkrétnych právnych vzťahov odlišuje
(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 17/2005
z 30. novembra 2006). Úrok z omeškania, resp. poplatok z omeškania ako príslušenstvo
pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa
rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení
§ 153 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom a okrem prípadov uvedených
v tomto zákonnom ustanovení, nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1998 sp. zn. 1 Cdo 58/98, ktoré bolo
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 5/2000). Ak na príslušnú sankciu síce právo vzniklo, bez návrhu priznať súdnym
rozhodnutím poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania možné nie je (porovnaj napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 72/2008 z 30. septembra
2009).
Pokiaľ už súd raz za totožné omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu
právoplatne priznal sankciu spočívajúcu v úroku z omeškania, je treba takéto vyriešenie
hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné rešpektovať.
Nie je preto v ďalšom (inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom
konaní raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov
(rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) znova právne posudzovať (prehodnocovať) a z toho
istého omeškania (za to isté omeškanie) priznať poplatok z omeškania (ako ďalšiu sankciu
v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky).
Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav
právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia
znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným;
takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov
záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným
spôsobom – mimoriadnymi opravnými prostriedkami (v prípade schváleného zmieru
prichádza do úvahy postup podľa § 99 ods. 3 O. s. p. Keďže – ako už bolo vysvetlené – súd
nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore účastníkov, nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné), či súd
v právoplatne skončenom konaní správne alebo nesprávne právne posúdil priznaný nárok
(príslušenstvo pohľadávky). Klásť si otázku, či civilný súd v predošlom konaní vec /priznaný
nárok/ správne alebo nesprávne právne posúdil, je nielen zbytočné, takáto otázka je úplne
nepatričná (nemá byť prečo položená): so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu
záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne
posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých
účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť
viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p.
Nemožno napokon obísť, že aj samotná citovaná hmotnoprávna úprava (§ 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka) vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z omeškania
aj poplatok z omeškania; buď bude patriť úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania,
nie však obe príslušenstva spolu (jedno príslušenstvo pohľadávky vylučuje súčasnú
existenciu druhého príslušenstva).
Odvolací súd prehliadol (nerešpektoval) v tejto právnej veci povinnosť aplikovať
§ 159 ods. 2 O. s. p., t. j. neopomenúť dôsledok vyplývajúci zo záväznosti rozhodnutia
vyhláseného v spore vedenom pod sp. zn. 7 C 58/2004 na Okresnom súde Nitra –
konzumpčný účinok (dosah) takéhoto právoplatného rozsudku. Chybne sa totiž považoval
byť neviazaný právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v spomenutom spore medzi
žalobkyňou a žalovanou. Záver odvolacieho súdu, že je právne irelevantné, že žalobkyňa si
na Okresnom súde Nitra uplatnila peňažnú pohľadávku z právneho titulu úroku
z omeškania, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovením žalobe, bol preto nesprávny.
Pre tento mylný záver (východisko) odvolací súd nemal za potrebné sa ani oboznámiť
s obsahom spisu Okresného súde Nitra sp. zn. 7 C 58/2004. Tým, že hoci uvedený spis je
podstatný pre vecne správne rozhodnutie, odvolací súd ho nepripojil a zákonne
konformným spôsobom nevykonal dokazovanie týmto listinným dôkazom (§ 129 ods. 1 v
spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.), došlo k postupu súdu, ktorý je treba považovať za inú vadu
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť, aj keď nie je v dovolaní namietaná (za podmienky, že dovolanie je prípustné),
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť
rozhodnutia.
Konanie, v ktorom bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný, je teda postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.). So zreteľom na to bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1
a 4 O. s. p.). Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia dovolateľkou napadnutého rozsudku
bolo nadbytočným zaoberať sa namietanou nesprávnosťou právneho posúdenia pohľadávky
žalobkyne z hľadiska jej premlčania.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,
záväzný.»
V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 C 272/2007 zo 4. februára 2008,
ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.
Krajský súd svoj rozsudok sp. zn. 3 Cob/257/2010 z 15. decembra 2010 odôvodnil
takto:
„Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu 3 Cob 83/2008
zo 17. 9. 2008 v znení opravného uznesenia z 26. 11. 2008 zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 vyslovil právny názor, že rozhodnutie vyhlásené v spore
vedenom pod sp. zn. 7 C 58/2004 na Okresnom súde v Nitre je záväzný podľa § 159 ods. 2
O. s. p., a preto odvolací súd porušil procesné ustanovenia upravujúce postup súdu
v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť jeho rozhodnutia. Záver
odvolacieho súdu, že rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod
sp. zn. 7 C 58/2004 nezakladá prekážku rozhodnutej veci pre terajšie konanie, je síce
správny, ale odvolací súd sa nezaoberal tým, že z existencie právoplatného rozhodnutia
vo veci 7 C 58/2004 vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci
podstatnou a to otázka prejudiciality spojená s týmto skorším rozhodnutím, k čomu treba
vykonať potrebné dokazovanie.
Krajský súd v Bratislave prejednal opätovne vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2
O. s. p. bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. verejne
vyhlásil rozsudok.
Z obsahu spisu, po vykonanom dokazovaní odvolací súd zistil, že žalobkyňa si
v konaní uplatnila nárok na zaplatenie 50.979,01 Sk z titulu poplatku z omeškania 0,1 %
za každý deň omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z., za oneskorené
zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003. Celková suma poplatku z omeškania bola
79.049,58 Sk, z ktorej sumy jej právoplatným rozsudkom v konaní pred Okresným súdom
v Nitre sp. zn. 7 C 58/04 bola priznaná suma 28.070,57 Sk, a to ako úrok z omeškania, ktorý
si žalobkyňa uplatnila. Skutočnosť, že rozsudok vydaný v konaní 7 C 58/04 je právoplatný,
bola medzi účastníkmi nesporná a taktiež nespornou bola skutočnosť, že táto suma bola
žalobkyni priznaná z titulu úroku z omeškania za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003
a 192003, teda tých istých, ktoré sú predmetom terajšieho konania.
Odvolací súd vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu a viazaný jeho
právnym názorom, ktorý je v danej veci v zmysle § 243d O. s. p. preňho záväzný, dospel
k záveru, že v konaní vedenom pred Okresným súdom v Nitre sp. zn. 7 C 58/04 bolo vydané
právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalovanej platobnú povinnosť v prospech žalobkyne
za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003. V terajšom konaní ide o rovnakú vec,
t. j. sankcia za oneskorené zaplatenie uvedených faktúr medzi tými istými účastníkmi
a o ňom už bolo právoplatne rozhodnuté. Vyplýva to z toho, že rovnaký predmet konania je
daný vtedy, ak rovnaký nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení (omeškanie so zaplatením konkrétnych faktúr) a konanie sa týka tých
istých osôb.
Odvolací súd preto uzavrel, že v predmetnej veci je daná prekážka právoplatne
rozhodnutej veci, t. j. už raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) nie je možné znova právne
posudzovať a z toho istého omeškania priznať poplatok z omeškania ako ďalšie sankcie
v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vznesenou námietkou
premlčania sa z dôvodu právneho posúdenia nároku žalobkyne už nezaoberal.“
Krajský súd rešpektujúc zákonom ustanovenú viazanosť právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupujúc v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy nemohol
podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K tomu ústavný súd dodáva, že ak sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom
najvyššieho súdu vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010,
ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní žalovanej, mala možnosť podať proti nemu
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo však neurobila. Ústavný súd preto nemal dôvod
preskúmavať toto rozhodnutie najvyššieho súdu a zaujímať stanovisko k právnemu názoru
v ňom vyslovenému.
Napokon, vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľka uviedla, že krajský súd „nesprávne aplikoval zrušujúce
uznesenie NS SR, z ktorého vyvodil prekážku právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné
pochybenie“.
Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. Ak je sťažovateľka toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k takémuto
pochybeniu, že nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu, mala na ochranu
svojich základných práv využiť prostriedok nápravy, ktorý jej zákon účinne poskytuje
a na využitie ktorého bola oprávnená podľa osobitných predpisov, t. j. mala proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podať dovolanie s poukazom na § 238 ods. 2 OSP,
čo však neurobila.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
zásady ratio temporis aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Za takýchto okolností ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujímať stanovisko
k námietke sťažovateľky týkajúcej sa odlišnej judikatúry všeobecných súdov.
b) K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri
predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
c) K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu vysloviť porušenie tohto článku dohovoru len v spojení
s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto, ak ústavný súd
nedospel k záveru, že v danej veci boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky,
neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru (III. ÚS 62/2011).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť vo vzťahu k tej časti,
v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru
napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.
V Košiciach 24. februára 2012