Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. M. K..., R., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

G., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. G., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PharmDr. M. K... o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011

doručená sťažnosť PharmDr. M. K... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľka domáhala proti V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 50 979,01 Sk

z titulu doplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za omeškanie

žalovanej s úhradou faktúr č. 182003 a č. 192003 splatných 4. mája 2003 za výdaj liekov

pre poistencov žalovanej.

Okresný súd o nároku sťažovateľky najprv rozhodol platobným rozkazom sp. zn.

28 Ro 1573/07 zo 7. júna 2007, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke

žalovanú sumu, avšak na základe odporu podaného žalovanou okresný súd naradil vo veci

pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 4. februára 2008

tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým,

že záväzkový vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou je občianskoprávnym vzťahom,

a preto bolo potrebné prihliadnuť aj na námietku premlčania nároku sťažovateľky uplatnenú

žalovanou, keďže žaloba bola podaná po uplynutí ustanovenej

trojročnej premlčacej doby.

Sťažovateľka napadla zamietajúci prvostupňový rozsudok odvolaním, v ktorom

argumentovala tým, že záväzkový vzťah na jej strane vznikol v súvislosti s podnikateľskou

činnosťou a na strane žalovanej ako verejnoprávnej inštitúcie išlo o zabezpečovanie

verejných potrieb, takže záväzkový vzťah medzi ňou a žalovanou je obchodno-právnym

záväzkovým vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať , podľa

ustanovení ktorého sa na premlčanie vzťahuje štvorročná premlčacia doba, a z toho dôvodu

nemohlo dôjsť k premlčaniu žalobou uplatneného práva. Sťažovateľka tiež poukázala

na skutočnosť, že sa svojho nároku nedomáha duplicitne, ale že sa domáha iba časti svojho

nároku na poplatok z omeškania [podľa o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], ktorú jej žalovaná

dobrovoľne neplnila.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý

rozsudkom č. k. -61 zo 17. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil

tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu a zaviazal ju tiež

na náhradu trov konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -61 zo 17. septembra

2008 prisvedčil sťažovateľke, pokiaľ ide o jej argumentáciu k uplatnenému nároku

na poplatok z omeškania. Ako nesprávny vyhodnotil názor okresného súdu, ktorý

prihliadol, na žalovanou vznesenú námietku premlčania, pretože podľa jeho názoru na tento

záväzkový vzťah bolo potrebné aplikovať , keď

žalovaná bola v období, ktorého sa vec týkala, verejnoprávnou inštitúciou a právny vzťah

medzi účastníkmi konania sa podľa jeho názoru týkal verejných potrieb, uspokojovanie

ktorých je v oblasti zdravotnej starostlivosti nepochybne zabezpečené aj plnením tých úloh,

ktoré žalovanej ukladá , s ktorým súvisí aj právny vzťah

účastníkov.

Rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu napadla dovolaním žalovaná, ktorá

namietala, že sťažovateľka si už v spore vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

uplatnila majetkovú sankciu za oneskorené uhradenie faktúry č. 182003

a faktúry č. 192003 a o tejto sankcii bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže išlo o tie isté

faktúry a za to isté obdobie, kde už bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo podľa názoru

žalovanej možno vo veci opätovne rozhodovať. Sťažovateľka napokon voči odvolaciemu

súdu namietala, že nesprávne právne posúdil otázku premlčania jej nároku, poukazujúc

na to, že v danej veci ide o vzťah občianskoprávny, a nie obchodnoprávny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2010 zrušil dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. februára 2008 napadnutým rozsudkom potvrdil, avšak z dôvodu, že

dospel k záveru, že v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. bolo

vydané právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalovanej platobnú povinnosť v prospech

sťažovateľky za oneskorené uhradenie faktúr č. 182003 a č. 192003 a v terajšom konaní ide

o rovnakú vec, t. j. sankciu za oneskorené zaplatenie uvedených faktúr medzi tými istými

účastníkmi a o nej už bolo právoplatne rozhodnuté. Na základe uvedeného odvolací súd

uzavrel, že v predmetnej veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, t. j. už raz

právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov nemožno

znova právne posudzovať a z toho istého omeškania priznať poplatok z omeškania ako

ďalšiu sankciu.

V súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti

okrem iného uviedla:

„Postupom porušovateľa... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

SR vlastniť majetok a základného práva podľa na súdnu

ochranu.

Rozsudok porušovateľa sa opiera o uznesenie NS SR z 29. 4. 2010.

Toto uznesenie však nebolo konečné rozhodnutie, a preto voči nemu nebolo možné podať

ústavnú sťažnosť, lebo nie je daná právomoc Ústavného súdu.

Z rozsudku porušovateľa vyplýva, že pod vplyvom uznesenia NS SR

vydal uvedené rozhodnutie, pričom sa držal jeho odôvodnenia, pričom podľa názoru

sťažovateľky nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie NS SR, z ktorého vyvodi1 prekážku

právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné pochybenie.

Sťažovateľka považuje za potrebné uviesť aj to, že v skutkovo a právne totožných

prípadoch NS SR jasne uviedol, že sa nejedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (ide

napr. o uznesenia NS SR -104, -74).

Sťažovateľka sa stotožňuje s názorom NS SR uvedeným v dovolacích uzneseniach

a , že ak sa rozhoduje o nároku na peňažné plnenie, je

irelevantné, z akého právneho dôvodu je tento peňažný nárok uplatnený. Súd totiž

predovšetkým pri posudzovaní jeho dôvodnosti vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré

umožňujú posúdiť, uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez ohľadu na to, či v žalobe

právny dôvod požadovaného peňažného plnenia je nesprávne uvedený, alebo vôbec uvedený

nie je. Preto ak súd rozhodol len o časti uplatňovaného peňažného nároku, jeho zvyšok

môže účastník uplatňovať, pričom mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa mu nárok odmietne

z dôvodu už rozsúdenej veci. Sťažovateľka dodáva, že v napadnutom prípade k tomuto

došlo, čím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa a nasl. SR.“

Sťažovateľka je toho názoru, «že postup porušovateľa (v spojitosti s uznesením

NS SR) je prejavom jurisdikčnej ľubovôle, a preto je protiústavný a nezákonný aj s ohľadom

na obsah nálezu sp. zn. zo 14. 9. 2006, kde sa doslovne uvádza: „Napriek

skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov

vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnutí analogicky v podobných prípadoch,

taká situácia, keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú protichodným spôsobom,

podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje elementárny princíp

a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo

rovnakým spôsobom. Ide o to, aby platila zásada, že každý sa môže spoliehať na to, že

v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“.

V opísanom prípade došlo k porušeniu týchto zásad. Postup porušovateľa

ku sťažovateľ[ke] je v tomto prípade diskriminačný, lebo rovnakú, resp. analogickú situáciu

rieši odlišným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne ani rozumne zdôvodniť

(, ). Súčasťou vlastníckeho práva podľa SR je

aj požiadavka, aby súdne konanie, v ktorom o ochranu tohoto práva ide, dôsledne

rešpektovalo (s poukazom aj na SR) ústavné princípy právnej istoty,

rovnosti a zákazu diskriminácie ( z 29. 3. 2006).

Porušovateľ sa pri rozhodovaní v otázke prekážky právoplatne rozhodnutej veci

v napadnutom rozsudku neriadil opísanými ústavnými princípmi, čím porušil právo

sťažovateľky podľa SR v spojitosti s SR.

Sťažovateľka vychádza z toho, že majetkom je aj pohľadávka, čo vyplýva z judikatúry ÚS SR

napr. , , ako aj rozsudok Súdu vo veci Pine Valley Developments

LTD a iní c/a Írsko z 29. 11. 1991...

Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a v súvislosti s právnym

posúdením veci možno povedať o ňom, že interpretácia a aplikácia právnej normy

a dôvody, na ktorých je založená, sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej

právnej logiky, sú zjavne jednostranné a v rozpore s princípom spravodlivosti.

Sťažovateľka sa domáha v súlade so stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu SR

(, ÚS II. ÚS/06), aby sa aj v jej prípade rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy a aby sa vykonal jej ústavne súladný výklad, t. j. aby sa použila ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná norma na zistený stav veci a tou normou je Občiansky súdny

poriadok.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Porušovateľ v konaní porušil právo sťažovateľky zaručené

- SR na ochranu vlastníckeho práva

- SR v spojitosti s Dohovoru na spravodlivé

prejednanie veci

- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie.

2. V zmysle §-u 5 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 3 Cob 257/2010-

107 z 15. 12. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľka si uplatňuje náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej

pomoci, právny zástupca je platiteľom DPH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa

a a práv podľa a dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. decembra 2010.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd týmto dohovorom sa musí zabezpečiť

bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorá sa týka

namietaného porušenia v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu, posudzoval, či tento rozsudok možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) K namietanému porušeniu a dohovoru

Z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu

v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane

obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych

názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením

v konaní o sťažnosti podľa ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel

a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade,

ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal túto časť sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať

do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú

v (ďalej len „OSP“).

Najvyšší súd ako súd dovolací svoj právny názor v zrušujúcom uznesení sp. zn.

z 29. apríla 2010 odôvodnil takto:

«Prekážka existencie právoplatného rozsudku o tej istej veci (res iudicata) bráni ako

(negatívna) neodstrániteľná podmienka konania tomu, aby sa súd mohol v ďalšom konaní

znova tou istou vecou zaoberať (opätovne tú istú vec prejednať a rozhodnúť).

Konaniu v tejto právnej veci nebránila žalovanou tvrdená prekážka rozsúdenej veci.

Zistenie o neidentite terajšej veci s vecou rozhodnutou Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

vyplýva z netotožnosti nárokov. Vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra

pod sp. zn. bolo právoplatne rozhodnuté o zaplatení 28 070,57 Sk ako úroku

z omeškania; v terajšej veci ide o zaplatenie 50.979,01 Sk ako poplatku z omeškania,

pričom zo skutkových tvrdení žalobkyne vyplýva, že tento poplatok uplatňuje popri už

spomenutom právoplatne jej priznanom úroku z omeškania na tej úvahe, že z patriaceho jej

poplatku z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zák.

č. bola jej právoplatným rozsudkom vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra

pod sp. zn. priznaná iba časť tohto príslušenstva, takže si – v tomto ďalšom

konaní –uplatňuje jeho zvyšnú časť. Námietku rozsúdenej veci (exceptio rei iudicatae) teda

žalovaná uplatnila nedôvodné.

Záver odvolacieho súdu o uvedenej procesnej podmienke konania, t. j. že

rozhodnutie vydané v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

nezakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre terajšie konanie, je síce správny,

odvolací súd však vôbec nepostrehol, že z existencie právoplatného rozhodnutia vo veci

sp. zn. vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci

podstatnou (rozhodujúcou) a treba sa ňou preto zaoberať. Touto otázkou je otázka

prejudiciality spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutím, k čomu odvolací súd nevykonal

potrebné dokazovanie a tak konanie zaťažil tzv. inou vadou konania, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa Prejudicialita

vyplýva z toho, že ako vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. ,

kde bolo skôr právoplatne rozhodnuté, tak aj v terajšej veci ide o majetkovú sankciu v

podobe príslušenstva pohľadávky za omeškanie s plnením peňažného dlhu z tých istých

dvoch faktúr č. 182003 a č. 192003 z 3. apríla 2003.

Podľa príslušenstvom pohľadávky sú úroky,

úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať

od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť

poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje

vykonávací predpis ( ).

Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty, ktoré zákon

ako sankčné opatrenie za nesplnenie povinnosti z konkrétnych právnych vzťahov odlišuje

(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2006). Úrok z omeškania, resp. poplatok z omeškania ako príslušenstvo

pohľadávky ( ) sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa

rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení

, v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom a okrem prípadov uvedených

v tomto zákonnom ustanovení, nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1998 sp. zn. , ktoré bolo

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 5/2000). Ak na príslušnú sankciu síce právo vzniklo, bez návrhu priznať súdnym

rozhodnutím poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania možné nie je (porovnaj napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra

2009).

Pokiaľ už súd raz za totožné omeškanie dlžníka s plnením peňažného dlhu

právoplatne priznal sankciu spočívajúcu v úroku z omeškania, je treba takéto vyriešenie

hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné rešpektovať.

Nie je preto v ďalšom (inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom

konaní raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov

(rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) znova právne posudzovať (prehodnocovať) a z toho

istého omeškania (za to isté omeškanie) priznať poplatok z omeškania (ako ďalšiu sankciu

v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky).

Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav

právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia

znamená, že rozhodnutie sa stáva pre účastníkov zásadne nezmeniteľným a záväzným;

takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov

záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným

spôsobom – mimoriadnymi opravnými prostriedkami (v prípade schváleného zmieru

prichádza do úvahy postup podľa Keďže – ako už bolo vysvetlené – súd

nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté

v osobitnom spore účastníkov, nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné), či súd

v právoplatne skončenom konaní správne alebo nesprávne právne posúdil priznaný nárok

(príslušenstvo pohľadávky). Klásť si otázku, či civilný súd v predošlom konaní vec /priznaný

nárok/ správne alebo nesprávne právne posúdil, je nielen zbytočné, takáto otázka je úplne

nepatričná (nemá byť prečo položená): so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu

záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne

posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých

účastníkov vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť

viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení

Nemožno napokon obísť, že aj samotná citovaná hmotnoprávna úprava (§ 517 ods. 2

) vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z omeškania

aj poplatok z omeškania; buď bude patriť úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania,

nie však obe príslušenstva spolu (jedno príslušenstvo pohľadávky vylučuje súčasnú

existenciu druhého príslušenstva).

Odvolací súd prehliadol (nerešpektoval) v tejto právnej veci povinnosť aplikovať

, t. j. neopomenúť dôsledok vyplývajúci zo záväznosti rozhodnutia

vyhláseného v spore vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Nitra –

konzumpčný účinok (dosah) takéhoto právoplatného rozsudku. Chybne sa totiž považoval

byť neviazaný právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným v spomenutom spore medzi

žalobkyňou a žalovanou. Záver odvolacieho súdu, že je právne irelevantné, že žalobkyňa si

na Okresnom súde Nitra uplatnila peňažnú pohľadávku z právneho titulu úroku

z omeškania, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovením žalobe, bol preto nesprávny.

Pre tento mylný záver (východisko) odvolací súd nemal za potrebné sa ani oboznámiť

s obsahom spisu Okresného súde Nitra sp. zn. . Tým, že hoci uvedený spis je

podstatný pre vecne správne rozhodnutie, odvolací súd ho nepripojil a zákonne

konformným spôsobom nevykonal dokazovanie týmto listinným dôkazom (§ 129 ods. 1 v

spojení s ), došlo k postupu súdu, ktorý je treba považovať za inú vadu

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť, aj keď nie je v dovolaní namietaná (za podmienky, že dovolanie je prípustné),

je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť

rozhodnutia.

Konanie, v ktorom bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný, je teda postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/

). So zreteľom na to bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1

a 4 ). Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia dovolateľkou napadnutého rozsudku

bolo nadbytočným zaoberať sa namietanou nesprávnosťou právneho posúdenia pohľadávky

žalobkyne z hľadiska jej premlčania.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo

zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní,

záväzný.»

V nadväznosti na toto rozhodnutie najvyššieho súdu krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 4. februára 2008,

ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

Krajský súd svoj rozsudok sp. zn. z 15. decembra 2010 odôvodnil

takto:

„Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu

zo 17. 9. 2008 v znení opravného uznesenia z 26. 11. 2008 zrušil a vec vrátil Krajskému

súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 29. apríla 2010 vyslovil právny názor, že rozhodnutie vyhlásené v spore

vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde v Nitre je záväzný podľa § 159 ods. 2

, a preto odvolací súd porušil procesné ustanovenia upravujúce postup súdu

v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť jeho rozhodnutia. Záver

odvolacieho súdu, že rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod

sp. zn. nezakladá prekážku rozhodnutej veci pre terajšie konanie, je síce

správny, ale odvolací súd sa nezaoberal tým, že z existencie právoplatného rozhodnutia

vo veci vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci

podstatnou a to otázka prejudiciality spojená s týmto skorším rozhodnutím, k čomu treba

vykonať potrebné dokazovanie.

Krajský súd v Bratislave prejednal opätovne vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

bez nariadenia pojednávania a postupom podľa verejne

vyhlásil rozsudok.

Z obsahu spisu, po vykonanom dokazovaní odvolací súd zistil, že žalobkyňa si

v konaní uplatnila nárok na zaplatenie 50.979,01 Sk z titulu poplatku z omeškania 0,1 %

za každý deň omeškania v zmysle , za oneskorené

zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003. Celková suma poplatku z omeškania bola

79.049,58 Sk, z ktorej sumy jej právoplatným rozsudkom v konaní pred Okresným súdom

v Nitre sp. zn. bola priznaná suma 28.070,57 Sk, a to ako úrok z omeškania, ktorý

si žalobkyňa uplatnila. Skutočnosť, že rozsudok vydaný v konaní je právoplatný,

bola medzi účastníkmi nesporná a taktiež nespornou bola skutočnosť, že táto suma bola

žalobkyni priznaná z titulu úroku z omeškania za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003

a 192003, teda tých istých, ktoré sú predmetom terajšieho konania.

Odvolací súd vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu a viazaný jeho

právnym názorom, ktorý je v danej veci v zmysle preňho záväzný, dospel

k záveru, že v konaní vedenom pred Okresným súdom v Nitre sp. zn. bolo vydané

právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalovanej platobnú povinnosť v prospech žalobkyne

za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003. V terajšom konaní ide o rovnakú vec,

t. j. sankcia za oneskorené zaplatenie uvedených faktúr medzi tými istými účastníkmi

a o ňom už bolo právoplatne rozhodnuté. Vyplýva to z toho, že rovnaký predmet konania je

daný vtedy, ak rovnaký nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení (omeškanie so zaplatením konkrétnych faktúr) a konanie sa týka tých

istých osôb.

Odvolací súd preto uzavrel, že v predmetnej veci je daná prekážka právoplatne

rozhodnutej veci, t. j. už raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho

vzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) nie je možné znova právne

posudzovať a z toho istého omeškania priznať poplatok z omeškania ako ďalšie sankcie

v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

potvrdil ako vecne správny.

Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vznesenou námietkou

premlčania sa z dôvodu právneho posúdenia nároku žalobkyne už nezaoberal.“

Krajský súd rešpektujúc zákonom ustanovenú viazanosť právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupujúc v súlade s nemohol

podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľky

podľa a právo dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

K tomu ústavný súd dodáva, že ak sťažovateľka nesúhlasila s právnym názorom

najvyššieho súdu vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. z 29. apríla 2010,

ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní žalovanej, mala možnosť podať proti nemu

sťažnosť podľa , čo však neurobila. Ústavný súd preto nemal dôvod

preskúmavať toto rozhodnutie najvyššieho súdu a zaujímať stanovisko k právnemu názoru

v ňom vyslovenému.

Napokon, vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa a

ods. 1 dohovoru sťažovateľka uviedla, že krajský súd „nesprávne aplikoval zrušujúce

uznesenie NS SR, z ktorého vyvodil prekážku právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné

pochybenie“.

Podľa dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci. Ak je sťažovateľka toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k takémuto

pochybeniu, že nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu, mala na ochranu

svojich základných práv využiť prostriedok nápravy, ktorý jej zákon účinne poskytuje

a na využitie ktorého bola oprávnená podľa osobitných predpisov, t. j. mala proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podať dovolanie s poukazom na ,

čo však neurobila.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

zásady ratio temporis aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Za takýchto okolností ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujímať stanovisko

k námietke sťažovateľky týkajúcej sa odlišnej judikatúry všeobecných súdov.

b) K namietanému porušeniu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a obsahom základného práva podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri

predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

c) K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

V konaní o sťažnostiach podľa by bolo možné podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu vysloviť porušenie tohto článku dohovoru len v spojení

s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto, ak ústavný súd

nedospel k záveru, že v danej veci boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky,

neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru ().

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť vo vzťahu k tej časti,

v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru

napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.

V Košiciach 24. februára 2012