Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/72/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Ľubora Šebu, v právnej veci

žalobcu H., s.r.o., so sídlom v B., zastúpeného Mgr. R., advokátom so sídlom v B., proti

žalovanej V., a.s., so sídlom v B., o zaplatenie 57 507,84 € (1 732 481,30 Sk)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. ,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. marca 2008 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu proti výroku rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 5. marca 2008 sp. zn. , ktorým rozhodol v časti

týkajúcej sa príslušenstva istiny tak, že návrh zamietol, z a m i e t a a vo zvyšku dovolanie

o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 20. septembra 2007 č.k. -345

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 332 373,80 Sk s 13 % úrokom z omeškania zo

sumy 614 126,60 Sk od 24. júna 2003 do zaplatenia, s 0,1 % úrokom z omeškania denne zo

sumy 512 488,30 Sk od 8. augusta 2003 do zaplatenia, zo sumy 205 758,90 Sk od 21. augusta

2003 do zaplatenia a náhradu trov konania 168 274,26 Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku; vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť na

účet súdu prvého stupňa náhradu trov konania štátu 34 492,50 Sk do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že žalobca v zmysle zákona

č. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov mal povolenie na

vykonávanie dopravnej zdravotnej služby, ktorá za obdobie vykonávania tejto činnosti (od

mája 2003 do augusta 2003) bola zaradená do sústavy zdravotných zariadení; a hoci medzi

účastníkmi nebola uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, v prípade

prevozov pacientov, ktoré vykonal žalobca podľa pokynov ošetrujúcich lekárov, išlo

z medicínskeho aspektu o nevyhnutné prevozy a za ne mu vzniklo právo na náhradu

v priznanej sume 1 332 373,80 Sk (so zreteľom na vykonané znalecké dokazovanie prepočtu

nákladov). Právne posúdil túto náhradu ako vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1,

2 ). Vo zvyšku z uplatnenej istiny, t.j. ohľadom 400 107,50 Sk

považoval návrh za nedôvodný vzhľadom na závery znaleckých posudkov, preto v tejto časti

a k nej prislúchajúcemu úroku z omeškania návrh zamietol. Priznaný 13 % úrok z omeškania

odôvodnil tým, že žalobcom požadovaný úrok vo výške 0,1 % denne od 24. júna 2003

predstavuje 36,5 % ročne, čo je v rozpore s dobrými mravmi; priznal preto zákonný úrok

z omeškania vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby vyhlásenej Národnou bankou

Slovenska, ktorá sadzba v čase omeškania bola 6,25 %. V časti týkajúcej sa ďalšieho úroku

z omeškania po zmene návrhu akceptoval námietku premlčania s tým, že nemohol priznať

vyšší úrok než pôvodne požadovaný. Výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi

odôvodnil pomerom úspechu a neúspechu účastníkov v konaní ( ).

Krajský súd v Nitre, ktorý konal o odvolaní žalovanej, rozsudkom z 5. marca 2008

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti

týkajúcej sa istiny 1 332 373,80 Sk; v časti týkajúcej sa príslušenstva istiny rozsudok zmenil

tak, že návrh zamietol. Zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. V odôvodnení sa stotožnil so skutkovými závermi súdu prvého stupňa, právne však

kvalifikoval vec ako plnenie vyplývajúce zo a preto rozsudok súdu

prvého stupňa v časti priznanej istiny ako vecne správny podľa potvrdil. Pokiaľ

ide o zmeňujúci výrok ohľadom príslušenstva – úrokov z omeškania, uviedol, že žalobca sa

domáhal v návrhu zaplatenia poplatku z omeškania z istiny 614 126,60 Sk s odkazom na § 38

ods. 4 Až návrhom na zmenu petitu 15. februára 2007 špecifikoval

príslušenstvo tak, že žiadal v troch častiach úrok z omeškania, ktorú zmenu petitu súd

pripustil. Žalobca si preukázateľne uplatnil úroky z omeškania na pojednávaní

15. septembra 2007. Vzhľadom na uplynutie trojročnej premlčacej doby už v septembri 2006

a námietku dlžníka nebolo možné mu takéto požadované príslušenstvo priznať (§ 100 ods. 1,

). Z týchto dôvodov odvolací súd podľa

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa priznaného príslušenstva (úrokov

z omeškania) a návrh žalobcu v tejto časti zamietol. Výrok o trovách celého konania

odôvodnil aplikáciou , a Uviedol, že prihliadol nielen na

úspech ohľadom istiny, ale aj na osud uplatneného príslušenstva. „Porovnajúc výšku

požadovanej istiny s výškou požadovaného príslušenstva v oboch stupňoch, vzhľadom na

pomer a nepomer úspechu účastníkov konania, konštatoval, že žiadny z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa príslušenstva istiny – úrokov

z omeškania (zmeňujúceho výroku) a proti výroku o náhrade trov konania podal žalobca

dovolanie. Žiadal v tejto časti napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie z dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a z dôvodu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Tvrdil, že si „uplatnil hneď pri podaní návrhu voči žalovanej úrok

z omeškania podľa všeobecných zákonných ustanovení upravujúcich práva dlžníka pri

omeškaní veriteľa a dňa 15. februára 2007 zmenil iba jeho výšku“. „Vzhľadom na vznesenú

námietku premlčania mal teda prvostupňový súd zamietnuť iba nárok na zaplatenie úroku

z omeškania v rozširujúcej časti, čo aj urobil. Táto vada v konaní odvolacieho súdu

spočívajúca v prehliadnutí uplatneného nároku mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci“. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania vytýkal odvolaciemu súdu nesprávne právne

posúdenie veci, namietajúc, že pre priznanie nároku na náhradu trov konania je rozhodujúci

úspech v časti istiny.

Žalovaná vo vyjadrení navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a dospel k záveru, že

dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ods. l ).

Dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku, ktorým odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že v časti priznaného príslušenstva istiny (úrokov

z omeškania) návrh zamietol, podáva osoba (subjektívne) oprávnená podať dovolanie proti

uvedenému výroku. Napáda zmeňujúci výrok rozsudku (tak po formálnej ako aj obsahovej

stránke), ktorým odvolací súd rozhodol o právach a povinnostiach inak, ako súd prvého

stupňa. Procesná prípustnosť dovolania smerujúceho proti tomuto výroku rozsudku

odvolacieho súdu vyplýva z ustanovenia , podľa ktorého dovolanie je tiež

prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedených v ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil,

ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád vymenovaných v , odvolací súd sa zaoberal otázkou, či nejde o prípad, kedy

by a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ vady konania v zmysle netvrdil a ani dovolací súd nezistil, že

by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Dovolanie v tejto veci preto podľa

prípustné nie je (dovolací dôvod podľa nie je daný).

Dovolací súd tiež skúmal, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou

vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Dovolateľ podľa obsahu opravného prostriedku vlastne nenamieta vadu takejto

povahy, lebo jeho námietka, že odvolací súd prehliadol, že počas celého konania, teda už pri

podaní návrhu požadoval úrok z omeškania (t.j. že si v konaní neuplatnil poplatok

z omeškania) a že 15. februára 2007 zmenil iba výšku úrokov z omeškania, je uplatnením

dovolacieho dôvodu podľa Vytýka sa tu totiž nesprávne právne

posúdenie povahy uplatneného príslušenstva (v návrhu) a v nadväznosti na túto argumentáciu

sa spochybňuje ďalší právny záver odvolacieho súdu, a to o premlčaní príslušenstva - úrokov

z omeškania, ktoré žalobcovi priznal v rozsudku súdu prvého stupňa. Existencia tzv. inej vady

konania nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. b/

preto nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou

dovolacieho súdu v prípade dovolania, ktoré je odôvodnené nesprávnym právnym posúdením

veci je preskúmať, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny predpis a či ho

správne interpretoval.

Podľa , príslušenstvom pohľadávky sú úroky,

úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka

popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok

z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis ( ).

Z ustanovenia – v znení viažucemu sa

k spomenutému obdobiu - vyplýva, že pri nedodržaní lehoty splatnosti mohlo uplatniť

zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania z dlžnej

sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Žalobcovi ako zdravotníckemu zariadeniu, ktoré nebolo v zmluvnom vzťahu

s poisťovňou (žalovanou), patrila za poskytnutú nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú

starostlivosť poistencom náhrada vynaložených nákladov, ktorá mu bola priznaná v sume

1 332 373,80 Sk. Pri nedodržaní lehoty splatnosti na zaplatenie úhrady týchto nákladov za

poskytnutú zdravotnú starostlivosť vzniklo žalobcovi ako nezmluvnému zdravotníckemu

zariadeniu právo na poplatok z omeškania v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č.

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, t.j. právo na rovnaké

príslušenstvo ako patrí zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu. Len takýto záver o aplikácií

cit. ustanovenia je v súlade s princípom rovnosti

a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z a 2 a z Slovenskej

republiky (porovnaj najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a tiež ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej otázke, napr.

rozsudok sp. zn. ). Žalobcovi teda vzniklo právo na poplatok z omeškania, nie

právo na úrok z omeškania.

Je nesporné, že oba nižšie súdy rozhodli, pokiaľ ide o príslušenstvo, o žalobcom

požadovanom úroku z omeškania (nerozhodovali o poplatku z omeškania). Žalobca

v dovolaní jednoznačne a kategoricky zdôraznil stanovisko, že v konaní ako príslušenstvo

k súdom prvého stupňa priznanej mu úhrade (istine) výslovne uplatňoval úrok z omeškania.

Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty, ktoré zákon ako

sankčné opatrenie za nesplnenie povinnosti z konkrétnych právnych vzťahov odlišuje

(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2006). Nie je preto možné bez návrhu súdnym rozhodnutím priznať žalobcovi

poplatok z omeškania (takýto návrh výslovne dovolateľ popiera a oba nižšie súdy po zmene

návrhu rozhodovali výlučne o jeho návrhu požadujúcom úroky z omeškania), hoci na takúto

sankciu mu právo vzniklo. Rovnako mu nie je možné priznať úroky z omeškania, ktoré

žalobca síce požadoval ( navrhol), avšak na takéto príslušenstvo mu právo nevzniklo.

Odvolací súd aplikoval na danú vec ustanovenia o premlčaní

požadovaného príslušenstva (úrokov z omeškania), hoci žalobcovi na úroky z omeškania

právo nevzniklo. Keďže tu chýbalo právo žalobcu na úroky z omeškania, ktoré by sa mohlo

premlčať, odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenie o premlčaní práva (§ 110 ods. 3

). Vzhľadom však na neexistenciu takéhoto práva, uplatnené

(požadované) právo žalobcovi nemohlo byť i tak priznané. So zreteľom na uvedené, dovolací

súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa príslušenstva istiny

(úrokov z omeškania), hoci spočíva na aplikácii nesprávneho ustanovenia Občianskeho

zákonníka, je vecne správne.

Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania, treba uviesť, že dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce

súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má však povahu uznesenia a túto povahu nestráca, hoci

rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci súvisí a je v ňom zahrnuté ( ).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania je treba

prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré

vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ). Dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239

ods. 1 ) alebo uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky ( ). Podľa

ustanovenia odsekov 1 a 2 však neplatia, ak ide - okrem iných tam vymenovaných

prípadov uznesení - o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie teda

vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania. Keďže vo vzťahu k tomuto výroku dovolateľ netvrdil existenciu vady konania

v zmysle a vada tejto povahy v dovolacom konaní nevyšla najavo, nie je

dovolanie proti tomuto výroku prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie žalobcu proti

zamietajúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozhodol v časti týkajúcej sa

príslušenstva istiny (úrokov z omeškania), zamietol ( ) a vo zvyšku jeho

dovolanie ako neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1

a ) nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože nepodala návrh na

uloženie povinnosti nahradiť trovy ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2009

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková