Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 124/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. P. M., zastúpenej a., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky v spojení s a a základného

práva podľa , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Malacky č. k. -147 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -175 z 12. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2012 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a základného

práva podľa , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Malacky (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -147 zo 6. decembra 2010 (ďalej

aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -175 z 12. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky

o „vylúčenie odporcu z užívania bytu a garáže“ okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 520/2008-

147 zo 6. decembra 2010 jej návrh (ktorý mu bol doručený 12. septembra 2008) v celom

rozsahu zamietol a súčasne zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania odporcovi.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. -175

z 12. októbra 2011 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažnosť sťažovateľky

smeruje proti napadnutému prvostupňovému rozsudku, ako aj proti napadnutému rozsudku

krajského súdu.

Sťažovateľka uvádza, že k podaniu návrhu prikročila z dôvodu, že «odporca

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v čase, keď bol vo výkone trestu, oznámil

sťažovateľke podaním zo dňa 23. 06. 2008, že je výlučným vlastníkom bytu, odvolávajúc sa

na ust. § 123 ObčZ, podľa ktorého „iba vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho

práva užívať a nakladať s ním a súčasne má právo na ochranu proti tomu, kto neoprávnene

do jeho vlastníckeho práva zasahuje“».

Následne odporca doručil sťažovateľke „výzvu na vypratanie bytu a garáže, ktoré

bez právneho dôvodu užíva“, a upozornil ju, že ak nebude jeho výzvu rešpektovať, dopustí

sa podľa jeho názoru trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218

.

Zo sťažnosti taktiež vyplýva, že 10. decembra 2008 bol sťažovateľke doručený

na vyjadrenie návrh odporcu z 29. septembra 2009, ktorým sa v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. domáhal voči nej vypratania tých istých nehnuteľností ako

sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 12. septembra 2008.

V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľka cituje z jej pohľadu podstatné časti

odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku, ako aj relevantné časti z jej odvolania

proti tomuto rozsudku a tiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli sťažovateľku k podaniu sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 , sťažovateľka ozrejmuje, v čom má podľa nej spočívať namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa upriamujúc pozornosť

na „konkrétne skutočnosti absentujúce v odôvodnení rozsudkov a pri posúdení veci“,

označujúc takéto odôvodnenie rozhodnutia za «absurdné, ak prvostupňový súd zamietol

návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu, keď nepripustil v konaní výsluch spoločného syna

účastníkov J. P. s odôvodnením, že „jeho výpoveď by nič nemohla zmeniť na skutočnosti, že

už z listinných dôkazov súd zistil, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko sa nejedná

o spoločný byt účastníkov konania, ale o výlučné vlastníctvo odporcu k predmetnému

bytu“».

Sťažovateľka napokon uvádza dôvody, na základe ktorých dospela k názoru, že

napadnutým prvostupňovým rozsudkom, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu

boli porušené aj jej ďalšie základné práva označené v petite sťažnosti konštatujúc, že

„Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -175 IČS: 1608206796 zo dňa

12. 10. 2011 a rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. -147 IČS: 1608206796

zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, na

základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu je ochrana

osobnostných práv sťažovateľky, zasahuje aj do vyššie uvedených ústavných práv, t. j. práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti.“.

Osobitne sa sťažovateľka venuje aj splneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). V nadväznosti na to ústavnému

súdu oznámila, že „proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 10. 2011

č. k. -175 IČS: 1608206796 doručenému dňa 05. 12. 2011 podala v lehote

stanovenej v ... dovolanie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky, a to podaním zo dňa 05. 01. 2012. V rámci uvedeného dovolania

žiada zrušiť aj rozsudok súdu prvého stupňa – Okresného súdu Malacky.“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukazuje na to, že „Keďže dovolanie voči

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237

, prípustnosť odvodzuje sťažovateľka od skutočnosti, že jej postupom uvedených súdov

z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudkov bola odňatá možnosť konať pred súdom,

čo by malo podľa jej právneho názoru zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f)

.“.

Sťažovateľka sa na jednej strane odvoláva na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,

v zmysle ktorej je sťažnosť podľa prípustná až po rozhodnutí

o dovolaní s tým, že lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (), ale napriek

tomu tvrdí, že „podáva sťažnosť z dôvodu právnej istoty“. V súvislosti s tým sťažovateľka

vyslovuje právny názor, „že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený túto

sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú podľa § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného

súdu skôr, ako bude Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté o vyššie uvedenom

dovolaní, t. j. skôr ako bude z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, či

mala sťažovateľka (t. j. či bolo prípustné) aj iné opravné prostriedky proti napadnutým

rozsudkom (okrem ústavnej sťažnosti), alebo nie.“.

Čo sa týka súbežne podanej sťažnosti podľa a dovolania

sťažovateľka argumentuje tým, že k tomuto kroku pristúpila preto, lebo „nie je zrejmé,

akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdi prípustnosť dovolania

v predmetnej veci... t. j. nemôže mať vedomosť, či nebude napriek jej právnemu názoru

uvedenému v dovolaní dovolanie odmietnuté v zmysle v spojení s

ods. 1 písm. c) ...“. Na podporu tejto argumentácie poukazuje aj na podľa jej názoru

«inkonzistentnosť rozhodovacej praxe práve Ústavného súdu Slovenskej republiky (ktorý

na jednej strane v Náleze sp. zn. zo dňa 08. 12. 2010 vyslovil, že

nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá odňatie možnosti konať pred

súdom a teda i prípustnosť dovolania v zmysle , pričom právny názor

o tom, že ide len o tzv. inú vadu konania, považoval za prekonaný, na strane druhej však

Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení č. k. , zo dňa 22. 11. 2011

vyslovil opäť daný „prekonaný“ právny názor, t. j. že v prípade nedostatočného

odôvodnenia ide len o tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, kedy prípustnosť dovolania daná nie je.».

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Základné práva M. P...

a. podľa článku 46 ods. 1 a právo podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článkov 20 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 ,

všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 a článkom 12 ods. 1

,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -175, IČS: 1608206796,

zo dňa 12. 10. 2011, ako aj rozsudkom Okresného súdu Malacky, číslo konania

-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh

vo veci samej, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -175, IČS: 1608206796

zo dňa 12. 10. 2011, ako aj rozsudok Okresného súdu Malacky, číslo konania

-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo

veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky, aby o veci znovu konal a

rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť M. P... trovy právneho zastúpenia

v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho

zástupcu, JUDr. Z. B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv

podľa , a 2 a v spojení s a

ods. 1 a samostatne základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -147 zo 6. decembra 2010

a rozsudkom krajského súdu č. k. -175 z 12. októbra 2011, pričom podstatou

sťažnostných námietok je jej tvrdenie, že okresný súd, a rovnako tak aj krajský súd sa

nezaoberali s jej „právne relevantnou argumentáciou“, ako aj s jej nesúhlasom

so skutkovými zisteniami, interpretáciou príslušných ustanovení

a právnym názorom okresného súdu i krajského súdu, a v neposlednom rade aj námietka

nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti

vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa domáha tak sťažnosťou podľa

, ako aj dovolaním podaným najvyššiemu súdu, a to podaním

z 5. januára 2012, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania

sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka

podaním dovolania (založeného zrejme v zásade na obdobnej argumentácii, akú uplatňuje

v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpala všetky jej dostupné právne

prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola

s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa

pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu

treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd ani na základe argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej sťažnosti

nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už stabilne v jeho judikatúre vyslovovaného

názoru (podobne napr. , , , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Bez ohľadu na to, ako rozhodne najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky, teda

aj v prípade, že by ho prípadne v zmysle

(ďalej len „OSP“) v spojení s odmietol, zostane jej lehota

na podanie sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. ,

, , , , )

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Z toho dôvodu nemohol ústavný súd akceptovať

argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcej podanie sťažnosti ústavnému súdu súčasne

s podaním dovolania „z dôvodu právnej istoty“.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S poukazom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá,

ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal. Z toho istého

dôvodu stratilo už opodstatnenie vyzývať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej

sťažnosti, keďže k nej nepripojila kópie právoplatných rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), proti ktorým sťažnosť smeruje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012