Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 124/2012
PDF · 252.39 KB
No categories available
IV. ÚS 124/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. P. M., zastúpenej a., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Malacky č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2012 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Malacky (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010 (ďalej
aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľky
o „vylúčenie odporcu z užívania bytu a garáže“ okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 520/2008-
147 zo 6. decembra 2010 jej návrh (ktorý mu bol doručený 12. septembra 2008) v celom
rozsahu zamietol a súčasne zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania odporcovi.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. 2 Co 147/2011-175
z 12. októbra 2011 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažnosť sťažovateľky
smeruje proti napadnutému prvostupňovému rozsudku, ako aj proti napadnutému rozsudku
krajského súdu.
Sťažovateľka uvádza, že k podaniu návrhu prikročila z dôvodu, že «odporca
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v čase, keď bol vo výkone trestu, oznámil
sťažovateľke podaním zo dňa 23. 06. 2008, že je výlučným vlastníkom bytu, odvolávajúc sa
na ust. § 123 ObčZ, podľa ktorého „iba vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníckeho
práva užívať a nakladať s ním a súčasne má právo na ochranu proti tomu, kto neoprávnene
do jeho vlastníckeho práva zasahuje“».
Následne odporca doručil sťažovateľke „výzvu na vypratanie bytu a garáže, ktoré
bez právneho dôvodu užíva“, a upozornil ju, že ak nebude jeho výzvu rešpektovať, dopustí
sa podľa jeho názoru trestného činu neoprávneného zásahu do práva k domu podľa § 218
Zo sťažnosti taktiež vyplýva, že 10. decembra 2008 bol sťažovateľke doručený
na vyjadrenie návrh odporcu z 29. septembra 2009, ktorým sa v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 5 C 724/08 domáhal voči nej vypratania tých istých nehnuteľností ako
sťažovateľka návrhom doručeným okresnému súdu 12. septembra 2008.
V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľka cituje z jej pohľadu podstatné časti
odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku, ako aj relevantné časti z jej odvolania
proti tomuto rozsudku a tiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.
Pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli sťažovateľku k podaniu sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, sťažovateľka ozrejmuje, v čom má podľa nej spočívať namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy upriamujúc pozornosť
na „konkrétne skutočnosti absentujúce v odôvodnení rozsudkov a pri posúdení veci“,
označujúc takéto odôvodnenie rozhodnutia za «absurdné, ak prvostupňový súd zamietol
návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu, keď nepripustil v konaní výsluch spoločného syna
účastníkov J. P. s odôvodnením, že „jeho výpoveď by nič nemohla zmeniť na skutočnosti, že
už z listinných dôkazov súd zistil, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko sa nejedná
o spoločný byt účastníkov konania, ale o výlučné vlastníctvo odporcu k predmetnému
bytu“».
Sťažovateľka napokon uvádza dôvody, na základe ktorých dospela k názoru, že
napadnutým prvostupňovým rozsudkom, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu
boli porušené aj jej ďalšie základné práva označené v petite sťažnosti konštatujúc, že
„Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 147/2011-175 IČS: 1608206796 zo dňa
12. 10. 2011 a rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 4 C 520/2008-147 IČS: 1608206796
zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo veci samej, na
základe vyššie uvedených skutočností, z dôvodu, že faktickým predmetom sporu je ochrana
osobnostných práv sťažovateľky, zasahuje aj do vyššie uvedených ústavných práv, t. j. práva
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti.“.
Osobitne sa sťažovateľka venuje aj splneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa
§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V nadväznosti na to ústavnému
súdu oznámila, že „proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 10. 2011
č. k. 2 Co 147/2011-175 IČS: 1608206796 doručenému dňa 05. 12. 2011 podala v lehote
stanovenej v § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... dovolanie na Najvyšší súd
Slovenskej republiky, a to podaním zo dňa 05. 01. 2012. V rámci uvedeného dovolania
žiada zrušiť aj rozsudok súdu prvého stupňa – Okresného súdu Malacky.“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka poukazuje na to, že „Keďže dovolanie voči
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237
OSP, prípustnosť odvodzuje sťažovateľka od skutočnosti, že jej postupom uvedených súdov
z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudkov bola odňatá možnosť konať pred súdom,
čo by malo podľa jej právneho názoru zakladať dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f)
OSP.“.
Sťažovateľka sa na jednej strane odvoláva na aktuálnu judikatúru ústavného súdu,
v zmysle ktorej je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prípustná až po rozhodnutí
o dovolaní s tým, že lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 165/2010), ale napriek
tomu tvrdí, že „podáva sťažnosť z dôvodu právnej istoty“. V súvislosti s tým sťažovateľka
vyslovuje právny názor, „že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je oprávnený túto
sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú podľa § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného
súdu skôr, ako bude Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté o vyššie uvedenom
dovolaní, t. j. skôr ako bude z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé, či
mala sťažovateľka (t. j. či bolo prípustné) aj iné opravné prostriedky proti napadnutým
rozsudkom (okrem ústavnej sťažnosti), alebo nie.“.
Čo sa týka súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania
sťažovateľka argumentuje tým, že k tomuto kroku pristúpila preto, lebo „nie je zrejmé,
akým spôsobom Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdi prípustnosť dovolania
v predmetnej veci... t. j. nemôže mať vedomosť, či nebude napriek jej právnemu názoru
uvedenému v dovolaní dovolanie odmietnuté v zmysle § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218
ods. 1 písm. c) OSP...“. Na podporu tejto argumentácie poukazuje aj na podľa jej názoru
«inkonzistentnosť rozhodovacej praxe práve Ústavného súdu Slovenskej republiky (ktorý
na jednej strane v Náleze sp. zn. I. ÚS 342/2010 zo dňa 08. 12. 2010 vyslovil, že
nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá odňatie možnosti konať pred
súdom a teda i prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, pričom právny názor
o tom, že ide len o tzv. inú vadu konania, považoval za prekonaný, na strane druhej však
Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení č. k. IV. ÚS 499/20121, zo dňa 22. 11. 2011
vyslovil opäť daný „prekonaný“ právny názor, t. j. že v prípade nedostatočného
odôvodnenia ide len o tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, kedy prípustnosť dovolania daná nie je.».
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:
„1. Základné práva M. P...
a. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
b. podľa článkov 20 ods. 1, 16 ods. 1, 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 12 ods. 1
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796,
zo dňa 12. 10. 2011, ako aj rozsudkom Okresného súdu Malacky, číslo konania
4 C 520/2008-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh
vo veci samej, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Co 147/2011-175, IČS: 1608206796
zo dňa 12. 10. 2011, ako aj rozsudok Okresného súdu Malacky, číslo konania
4 C 520/2008-147, zo dňa 06. 12. 2010, ktorým bol v plnom rozsahu zamietnutý návrh vo
veci samej, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Malacky, aby o veci znovu konal a
rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť M. P... trovy právneho zastúpenia
v sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu, JUDr. Z. B... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a samostatne základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 520/2008-147 zo 6. decembra 2010
a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 147/2011-175 z 12. októbra 2011, pričom podstatou
sťažnostných námietok je jej tvrdenie, že okresný súd, a rovnako tak aj krajský súd sa
nezaoberali s jej „právne relevantnou argumentáciou“, ako aj s jej nesúhlasom
so skutkovými zisteniami, interpretáciou príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
a právnym názorom okresného súdu i krajského súdu, a v neposlednom rade aj námietka
nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné
namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh pripojených k sťažnosti
vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa domáha tak sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným najvyššiemu súdu, a to podaním
z 5. januára 2012, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania
sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka
podaním dovolania (založeného zrejme v zásade na obdobnej argumentácii, akú uplatňuje
v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť
k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010, III. ÚS 504/2011).
Iba za predpokladu, že sťažovateľka vyčerpala všetky jej dostupné právne
prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola
s ich uplatnením úspešná, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu
treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd ani na základe argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej sťažnosti
nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už stabilne v jeho judikatúre vyslovovaného
názoru (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010,
IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Bez ohľadu na to, ako rozhodne najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky, teda
aj v prípade, že by ho prípadne v zmysle § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol, zostane jej lehota
na podanie sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010)
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu
aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Z toho dôvodu nemohol ústavný súd akceptovať
argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcej podanie sťažnosti ústavnému súdu súčasne
s podaním dovolania „z dôvodu právnej istoty“.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
S poukazom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol
ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá,
ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezaoberal. Z toho istého
dôvodu stratilo už opodstatnenie vyzývať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej
sťažnosti, keďže k nej nepripojila kópie právoplatných rozhodnutí (§ 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), proti ktorým sťažnosť smeruje.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2012