Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 156/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3.

mája 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

faxom a 27. júla 2011 poštou doručená sťažnosť E., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ dňa 24. 10. 2006 podal súťažnú ponuku do verejného obstarávania,

ktoré vyhlásila Fakulty sociálnych a ekonomických vied (ďalej ten „obstarávateľ“).

Predmetom verejného obstarávania bolo poskytnutie služieb expertov so skúsenosťami v

oblasti riadenia a rozvoja ľudských zdrojov pre projekt Human Resources Akadémia.

Sťažovateľ sa o získanie zákazky uchádzal s cenou 1.592.000,- Sk. Okrem sťažovateľa podal

súťažnú ponuku iba jeden uchádzač a to občianske združenie C., ktoré ponúklo cenu

1.990.000,- Sk, t. j. o 398.000,- Sk, resp. 25 % vyššiu ako sťažovateľ. Vzhľadom na spôsob

zverejnenia na nástenke ukrytej v labyrinte chodieb obstarávateľa a účasť iba dvoch

uchádzačov, pričom sťažovateľ bol zjavne uchádzačom neželaným, išlo o typický prípad tzv.

nástenkového tendra.

Obstarávateľ dňa 27. 10. 2006 oznámil sťažovateľovi, že ho zo súťaže vylúčil

z dôvodu nepredloženia požadovaných dokladov, pretože podľa názoru obstarávateľa

sťažovateľ nepredložil doklady v zmysle ust. a Ako

úspešný bol vyhodnotený druhý uchádzač občianske združenie C., napriek tomu, že

nepredložil zákonom vyžadovaný doklad o oprávnení podnikať v zmysle ust. § 99 ods. 1

písm. b) o verejnom obstarávaní a jeho ponuka znela na vyššiu cenu

ako ponuka sťažovateľa.»

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na znenie súťažných podkladov a podáva výklad

, až a o verejnom obstarávaní

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o verejnom obstarávaní“) a v tejto súvislosti uvádza:

«Podľa súťažných podkladov vypracovaných obstarávateľom súčasťou ponuky mali

byť „doklady upravené “ a „doklady a dokumenty

potrebné na preukázanie ďalších podmienok účasti požadovaných v súlade s § 27 zákona

NR SR č. “

Vo vzťahu k ust. však takáto požiadavka odporovala

zneniu ust. , podľa ktorého sa v prípade tzv.

podprahových zákaziek vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti iba predloženie

dokladu o oprávnení podnikať.

Podľa ust. obstarávateľ síce môže

vyžadovať aj ďalšie doklady na preukázanie finančného a ekonomického postavenia a

technickej alebo odbornej spôsobilosti v zmysle ust. až ,

nie však už doklady podľa ust. , nakoľko ust. písm.

b) kogentne určuje, že spomedzi týchto sa vyžaduje iba doklad o

oprávnení podnikať.

Ust. , na ktoré obstarávateľ v súťažných podkladoch

odkazoval, obsahuje iba odporúčajúci a demonštratívny („možno preukázať spravidla“)

zoznam dokladov, ktoré možno požadovať na preukázanie finančného a ekonomického

postavenia, takže obstarávateľ následne musí vždy taxatívne určiť doklady, ktoré požaduje

predložiť. Tieto doklady však pochopiteľne musia mať väzbu na konkrétnu požadovanú

podmienku týkajúcu sa finančného a ekonomického postavenia, ktorej splnenie by mal

uchádzač preukázať. Napríklad doklad podľa ust.

Z. z. - prehľad o celkovom obrate, je nezmyselný a zbytočný, ak obstarávateľ neuvedie, aký

minimálne obrat je podmienkou účasti.

V danom prípade bol v súťažných podkladoch uvedený iba jeden z možných dokladov

preukazujúcich finančné a ekonomické postavenie a to výpis z účtu uchádzača, jeho

nepredloženie však paradoxne podľa súťažných podkladov nemalo za následok vylúčenie

zo súťaže (nebolo teda podmienkou účasti), ale iba stratu bodov. Súťažné podmienky však

paradoxne neuvádzali splnenie akého kritéria, okrem púheho predloženia výpisu z účtu, by

tento doklad mal preukazovať. Obstarávateľ neuvádzal žiadne požiadavky, napr.

na aktuálny zostatok na účte, mesačný sumár kreditných položiek, priemerný zostatok

a podobne, ale požadoval iba predložiť akýkoľvek výpis z účtu.

Sťažovateľ k svojej ponuke priložil v súlade s ust. kópiu

dokladu o oprávnení podnikať (živnostenského listu) a potvrdenie banky o disponibilnom

zostatku na účte. Súčasťou ponuky neboli ostatné doklady špecifikované v ust. § 26 zák.

č. nakoľko týmto ustanovením sa riadi zadávanie zákaziek s vyššou hodnotou

a ust. predstavuje lex specialis vo vzťahu k ust.

pre podprahové zákazky. Na dodanie všetkých dokladov

uvádzaných v ust. nebol poskytnutý ani dostatočný časový

priestor, ako to vyžadovalo ust. vo vtedajšom znení,

nakoľko medzi vyhlásením verejného obstarávania a lehotou na predkladanie ponúk

uplynulo menej ako 30 dní, čo je lehota, v ktorej príslušné inštitúcie vydávajú potvrdenia

špecifikované v

Požiadavka obstarávateľa na predloženie dokladov taxatívne vymenovaných v ust.

teda bola v príkrom rozpore so zákonom, keďže osobitné

ustanovenie ako lex specialis určovalo, že

spomedzi uvedených dokladov sa vyžaduje iba jeden - doklad o oprávnení podnikať, ktorý

sťažovateľ aj predložil. ...

Obstarávateľ výslovne požadoval iba predloženie výpisu z účtu, čo sťažovateľ aj

splnil. Napriek tomu obstarávateľ sťažovateľa z verejného obstarávania vylúčil a následne

verejné obstarávanie zrušil s odôvodnením, že žiaden z uchádzačov nesplnil podmienky

účasti, čo však bolo pravdou iba vo vzťahu k druhému uchádzačovi, ktorý nepredložil

doklad o oprávnení podnikať.

Sťažovateľ teda splnil podmienky účasti a jeho ponuka znela na nižšiu cenu ako

ponuka druhého uchádzača, ktorý naviac nepredložil požadované doklady a preto mal byť

zo súťaže vylúčený. Pokiaľ by sťažovateľ nebol z verejného obstarávania vylúčený a verejné

obstarávanie by nebolo následne zrušené, získal by zákazku so ziskom vo výške 947.260,-

Sk. V dôsledku nezákonného postupu obstarávateľa sťažovateľovi tento zisk ušiel.»

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ žalobou podanou Okresnému súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči U. náhrady ušlého zisku. Okresný súd

rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. -69 z 12. februára 2009 tak, že

určil, že sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z

verejného obstarávania. V odôvodnení rozsudku okresný súd iba formálne skonštatoval, že

„sťažovateľ nepredložil doklady uvedené v ust. a a

dôsledne ignoroval námietky sťažovateľa, že ust. sa na

podprahové zákazky neaplikuje z dôvodu existencie osobitného ustanovenia § 99 ods. 1

písm. b) a že obstarávateľ spomedzi možných dokladov týkajúcich

sa finančného a ekonomického postavenia v zmysle ust.

výslovne požadoval iba jeden doklad - výpis z účtu, ktorý sťažovateľ aj predložil“.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -89 z 27. apríla 2010 tak, že tento rozsudok

potvrdil, „pričom na odvolacie argumenty sťažovateľa ani v najmenšom nereagoval a svoje

odôvodnenie obmedzil iba na strohé konštatovanie, že s odvodnením prvostupňového súdu

sa stotožňuje a tento sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na základe § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 3. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol. Sťažovateľ

v tejto súvislosti uvádza:

„Prvostupňový súd reagoval iba na niektoré námietky sťažovateľa, aj to nelogicky

a v rozpore s výslovným znením zákona aj zmyslom a účelom. Prvostupňový súd v rozsudku:

1. Nelogicky najprv presne citoval ust.

umožňujúce pri podprahových zákazkách vyžadovať iba doklad o oprávnení podnikať

a následne v rozpore s uvedeným skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj ďalšie

doklady.

2. Nelogicky skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj predloženie ďalších

dokladov preukazujúcich splnenie podmienok účasti týkajúcich sa ekonomického

a finančného postavenia ( ) úplne však opomenul, že žiadne

takéto podmienky účasti neboli zo strany obstarávateľa určené, sťažovateľ preto nemal

splnenie akých podmienok preukazovať.

3. Formálne a bez akéhokoľvek odôvodnenia skonštatoval, že neboli splnené zákonné

podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle ust. (porušenie právnej povinnosti,

existencia škody, príčinná súvislosť), pričom k týmto otázkam nevykonával žiadne

dokazovanie a v rozsudku sa s nimi vôbec nevysporiadal.

4. Vyslovil záver, že nepriznáva uchádzačovi nárok na

náhradu nákladov spojených s účasťou vo verejnom obstarávaní - sťažovateľ však

nepožadoval úhradu nákladov, ale úhradu ušlého zisku, čo je úplne odlišná právna

kategória.

Prvostupňový rozsudok trpí závažnými vadami odôvodnenia, keďže súd vôbec

nereagoval na argumenty sťažovateľa a vec posúdil v rozpore s výslovným znením aj

zmyslom a účelom príslušných právnych noriem, pričom právne závery, súdom iba

naznačené, sa javia ako svojvoľné. Už rozhodnutie prvostupňového súdu teda trpí vadami

takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie a súdnu ochranu v zmysle SR.

Odvolací súd namiesto toho, aby vady konania a porušenie práv sťažovateľa

odstránil, znovu jeho práva porušil. Odvolací súd na námietky sťažovateľa uvedené

v odvolaní ani v najmenšom nereagoval, iba formálne skonštatoval správnosť dôvodov

prvostupňového rozsudku.

Ust. síce odvolaciemu súdu dovoľuje odôvodnenie zredukovať na

skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia, to ho však nezbavuje

povinnosti reagovať na relevantné odvolacie námietky účastníka konania, a to najmä

v situácii, keď je aj prvostupňové rozhodnutie postihnuté vážnymi vadami odôvodnenia. ...

OS BA III aj KS BA... aplikovali ust. § 99 ods. 1 písm. b) a ust. § 27 zákona

č. v rozpore s ich znením aj zmyslom a účelom, čo má za následok porušenie

ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu...

Rozsudok KS BA bol postihnutý zásadnými vadami opísanými v predchádzajúcich

častiach ústavnej sťažností. Tieto pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry za následok

vady v zmysle ust. , na ktoré je dovolací súd v zmysle ust.

povinný prihliadať ex offo. Sťažovateľ preto napadol rozsudok KS BA dovolaním, ktoré

však NS SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. odmietol.

Pokiaľ napriek uvedeným vadám NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol, odoprel mu

právo na súdnu ochranu...

Aplikáciou ust v rozpore s jeho znením aj

účelom a zmyslom NS SR porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 04. 2010, č. k. -89

porušil základné práva sťažovateľa zaručené v SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 04. 2010, č. k. 2Cob/132/2009-

89 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. mája 2011

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. mája 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 3. mája 2011, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľa, s prihliadnutím na obsah jeho dovolania skúmal predovšetkým

prípustnosť dovolania podľa a v tejto súvislosti uviedol:

«Dovolateľ predovšetkým namieta nesúlad odôvodnenia napadnutého rozsudku v ust.

aj odôvodnenia rozsudku súdu 1. stupňa, s ktorým sa odvolací súd

stotožnil.

Dovolací súd konštatoval, že táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená. Odvolací

súd využil legálnu možnosť danú mu ust. a stotožnil sa s odôvodnením

rozsudku súdu I. stupňa, ktoré je plne v súlade s ust. Dovolateľ síce

uvádza, že sa súd nevysporiadal s jeho špecifickými námietkami, nekonkretizuje ich však.

Pokiaľ namieta, že súd neuviedol, prečo rozhodol práve uvedeným spôsobom, dovolací súd

konštatoval, že odôvodenie rozhodnutia je náležité a že nie je možné interpretovať ust. §

157 ods. 2 tak, že súd musí odôvodňovať aj to, prečo rozhodol inak, čo by vyplývalo

z dovolateľovej interpretácie, že súd neuviedol, prečo nerozhodol práve tak. Citované

ustanovenie ukladá súdu povinnosť uviesť, ako vec právne posúdil. Znamená to, že súd musí

uviesť, ktorú právnu normu na daný skutkový stav aplikoval a ako ju v rozhodovanej veci

interpretoval. Výraz „ako vec právne posúdil“ v citovanom ustanovení nijako nemožno

vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu v odôvodnení uviesť, prečo rozhodol inak. Pokiaľ

dovolateľ vytýka súdu I. stupňa nesprávnu interpretáciu právnej normy a uvádza, že súd nie

je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný, že sa musí od neho odchýliť, ak to

vyžaduje účel zákona alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov, odvolávajúc sa

na SR a obsah dovolania nasvedčuje tomu, že má na mysli ust.

ods. 1 písm. d/ ZVO, táto jeho výtka je neopodstatnená. Základom výkladu právnej normy

nie je výklad gramatický, ale sémantický, teda podľa zmyslu použitého výrazu a pokiaľ

sémantický výklad je jednoznačný, nie je súd oprávnený vykladať normy inak, než ju

vyjadril zákonodarca. Nápravu možno urobiť výlučne príslušnou zmenou zákona. Ak teda

dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu 1. stupňa namietal, že súd 1. stupňa nerešpektoval

kogentné ust. § 99 ods. 1 písm. b/ ZVO, resp. že ho nesprávne interpretoval tým, že uznal za

záväzné znenie bodu 13.1.2 a 13.1.3 vyžadujúce od uchádzača aj doklady upravené podľa §

26 a § 27 ZVO, hoci citované ustanovenie § 99 ods. 1 písm. b/ ZVO to podľa neho

nepripúšťa pri zadávaní podprahových zákaziek, ide o dovolateľovu nesprávnu

interpretáciu. Podľa citovaného ustanovenia pri zadávaní podprahových zákaziek verejný

obstarávateľ vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti doklad o oprávnení

podnikať, prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické

postavenie a technická alebo odborná spôsobilosť. V súlade s týmto ustanovením žalovaný v

Súťažných podmienkach v bode 13, označenom ako obsah ponuky, špecifikuje v bode 13.1.2

doklady upravené podľa § 26 ZVO, v bode 13.1.3 doklady a dokumenty potrebné na

preukázanie ďalších podmienok účasti, požadovaných v súlade s § 27 ZVO. Podľa § 26 ods.

1 ZVO verejného obstarávania sa môže zúčastniť len ten, kto spĺňa tieto podmienky,

týkajúce sa osobného postavenia a konkretizuje ich v ďalších ustanoveniach tohto

paragrafu, § 27 ZVO je označený ako finančné a ekonomické postavenie. Výraz „doklad o

oprávnení podnikať“ nemožno bez ďalšieho vykladať zúžene ako živnostenský list, príp.

výpis z obchodného registra, ale v súlade s ust. § 26 ZVO, ktorá špecifikuje požiadavky na

osobu, či fyzickú alebo právnickú. V súlade s interpretáciou ust. § 99 ZVO dovolací súd

poukazuje aj na stanovisko žalovaného zo dňa 16. 11. 2006 (čl. 20), ktoré uvádza aj súd 1.

stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a žalovaný ho žalobcovi zaslal po tom, čo dal vec

prešetriť na základe žalobcovej žiadosti o nápravu podľa § 135 písm. a/ ZVO. Referát

vnútornej kontroly podľa § 147 ods. 1 ZVO konštatoval, že ZVO nezakazuje verejnému

obstarávateľovi, aby podľa svojho uváženia požadoval predloženie iných dokladov, ako

uvádza § 99.

Pokiaľ dovolateľ v závere časti III. dovolania uvádza, že súd formálne a bez

akéhokoľvek odôvodnenia konštatoval, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti

za škodu v zmysle § 420 Obč. zák. (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná

súvislosť), pričom k týmto otázkam nevykonal žiadnu dokazovanie a v rozsudku sa s nimi

vôbec nevyrovnal, tento záver dovolateľa nie je opodstatnený. Dovolateľ nezohľadnil

okolnosť, že ide o medzitýmny rozsudok, týkajúci sa základu nároku, čo ust. § 152 ods. 2

umožňuje, pričom nesporným dôvodom zakotvenia tohto ustanovenia je zrýchlenie

a zhospodárnenie konania. Dovolateľ tiež v tomto názore nevzal do úvahy celé odôvodnenie

rozhodnutia.

Neobstojí ani dovolateľova námietka, že v žalobe nepožaduje úhradu žiadnych

nákladov, ale len úhradu ušlého zisku. Podľa k žalobe pripojeného vyčíslenia škody zo dňa

11. 10. 2008, na ktoré sa v návrhu odvoláva (čl. 24), škoda predstavuje plánovaný zisk

v sume 947 260 Sk a vynaložené náklady na prípravu a podanie ponuky vo verejnom

obstarávaní - obnos 25 000 Sk, spolu 972 260 Sk.

Na tomto základe dovolací súd konštatoval, že ani dovolateľom tvrdená prípustnosť

dovolania podľa nie je daná, preto dovolanie podľa

v spojení s ust. odmietol.»

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu, ktorý podľa neho nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v dovolaní.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd

v prvom rade skúmal námietku sťažovateľa o tom, že rozsudky súdov nižšieho stupňa, ktoré

prerokúvali vec, neboli dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal

na to, že krajský súd ako odvolací súd využil zákonný postup podľa

a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Najvyšší

súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je v súlade s § 157 ods. 2

. Poukázal na zákonnú povinnosť konajúceho súdu podľa uviesť, ako

vec právne posúdil, ktorá zahŕňa povinnosť súdu uviesť právnu normu, ktorú vo veci

aplikoval, a uviesť to, ako ju interpretoval.

Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ namieta predovšetkým výklad § 99 ods. 1

písm. b) zákona o verejnom obstarávaní konajúcimi súdmi, pričom podľa sťažovateľa

na základe predmetného ustanovenia nemožno požadovať iné doklady podľa § 26 a § 27

zákona o verejnom obstarávaní okrem dokladu o oprávnení podnikať. Najvyšší súd sa

nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa a poukázal na znenie § 99 ods. 1 písm. b)

zákona o verejnom obstarávaní, ktoré podľa neho umožňuje vyžadovať ďalšie doklady

podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti poukázal najvyšší súd aj

na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej zákon o verejnom obstarávaní nezakazuje

verejnému obstarávateľovi požadovať predloženie iných dokladov, ako uvádza § 99 zákona

o verejnom obstarávaní.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s tým, či

boli splnené zákonné podmienky zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, najvyšší súd uviedol, že závery v tomto smere vyplývajú čiastočne

z odôvodnenia rozsudku okresného súdu s tým, že je potrebné zohľadniť to, že tento

rozsudok je len medzitýmny. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní a dospel k záveru,

že postupom konajúcich súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom,

preto jeho dovolanie nie je prípustné ani v zmysle .

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver primeraným spôsobom

odôvodnil, tento záver je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných

ustanovení [, a

], nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Závery

najvyššieho súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä

). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu (, ). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,

ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad príslušných ustanovení najvyšším

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti

zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , a z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. apríla 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že

namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným

rozsudkom okresného súdu 10. júna 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu

sťažnosť 25. júla 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj

v prípade sťažovateľa akceptoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací

súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu z ostatného

obdobia nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu,

ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva namietaným rozsudkom krajského

súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.

-69 z 12. februára 2009, ktorým okresný súd určil, že sťažovateľovi

nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného

obstarávania. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho

odôvodnenia:

„Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd

dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť najskôr o základe uplatneného

nároku formou medzitýmneho rozsudku, až následne po ustálení nároku bude rozhodnuté

o výške škody znaleckým dokazovaním.

Súd preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe nároku tak ako je uvedené

vo výroku tohto rozsudku.

Žalobca sa žalobou domáhal ušlého zisku aký by dosahoval keby nebol vylúčený

z verejného obstarávania. Porušenie povinnosti v zmysle o verejnom

obstarávaní videl žalobca v tom, že vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania pre

nedoloženie k súťažnej ponuke potrebných dokladov uvedených v Súťažných podkladoch

z 29. 09. 2006 v bode 13/ s poukazom na ust. § 26 týkajúce sa osobného postavenia a § 27

týkajúce sa finančného a ekonomického postavenia, nebolo potrebné, pretože sa jedná

o podprahovú zákazku podľa , ktorá nevyžaduje tieto doklady.

Za nesporné treba považovať, že žalobca v ponuke verejného obstarávania predložil

iba doklady: živnostenské oprávnenie a potvrdenie banky a doklady uvedené v § 26 a § 27

žalobca nepredložil.

Súd neuznal námietky žalobcu za dôvodné pokiaľ vyslovil názor, že doklady podľa

§ 26 a § 27 nie sú potrebné pre podprahovú zákazku, pretože podľa § 99 ods. 1 písm. b/

o verejnom obstarávaní. Pri zadávaní podprahových zákaziek verejný

obstarávateľ vyžaduje na preukázanie podmienok účasti doklad o oprávnení podnikať,

prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické postavenie

a technická alebo odborná spôsobilosť.

Ak v súťažných podmienkach bolo v bode 13.1.2.3 výslovne uvedené, že požiadavkou

verejného obstarávateľa sú doklady uvedené v a a žalobca

tieto v Ponuke k verejnému obstarávaniu nepredložiť, bol preto daný dôvod na strane

žalovaného ako verejného obstarávateľa na jeho vylúčenie z verejnej súťaže a pokiaľ žiaden

z uchádzačov nesplnil podmienky súťaže, bol dôvod aj na zrušenie verejného obstarávania.

Pokiaľ žalobca uplatnil náhradu škody, ušlého zisku, ktorý by dosahoval keby nebol

vylúčený zo súťaže a náklady spojené s verejným obstarávaním, neboli splnené základné

podmienky v zmysle ust. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná

súvislosť medzi porušením povinností a škodou a zavinenie. Zo ani

zo Súťažných podmienok verejného obstarávania nevyplýva, že by mal verejný obstarávateľ

zákonnú alebo zmluvne dohodnutú povinnosť nahradiť náklady uchádzačovi verejného

obstarávania.

Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd

preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody

z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného obstarávania.“

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k.

-89 z 27. apríla 2010 s poukazom na uviedol:

„Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom vysloveným súdom prvého

stupňa a aj s obsahom zdôvodnenia jeho rozsudku. Súd prvého stupňa sa dostatočne

vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní navrhovateľa a jeho rozhodnutie

je aj presvedčivé.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa vo vzťahu k ich

interpretácii § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní a záver o tom, že verejný

obstarávateľ mohol aj pri podprahovej zákazke žiadať doklady podľa § 26 a § 27 zákona

o verejnom obstarávaní.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu

a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219

ods. 2 odôvodnil svoj rozsudok primeraným spôsobom, relevantné skutkové zistenia

vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické

a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu.

Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení

zákona o verejnom obstarávaní, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu

krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom na

rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať

za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sa týkajú najmä výkladu

§ 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní konajúcimi súdmi a znenia súťažných

podkladov z 29. septembra 2006, a to najmä bodu 13, kde sa sťažovateľ domnieva, že

verejný obstarávateľ pri podprahovej zákazke nemohol požadovať predloženie dokladov

podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní.

Podľa § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní pri zadávaní

podprahových zákaziek verejný obstarávateľ postupuje podľa prvej časti a vyžaduje

na preukázanie splnenia podmienok účasti podľa § 26 zákona o verejnom obstarávaní najmä

doklad o oprávnení dodávať tovar, uskutočňovať stavebné práce alebo poskytovať službu,

prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické postavenie

a technická alebo odborná spôsobilosť podľa § 27 až § 30 zákona o verejnom obstarávaní.

Okresný súd a krajský súd v namietaných rozsudkoch v zásade konštatovali, že

verejný obstarávateľ mohol na základe § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní

požadovať predloženie všetkých dokladov podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom

obstarávaní. Ústavný súd považuje takýto výklad § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom

obstarávaní za legitímny, neodporujúci zneniu a účelu tohto zákonného ustanovenia

a predstavuje jeden z možných spôsobov jeho interpretácie, preto je ústavne udržateľný

[(tak ako už bolo uvedené v tomto uznesení (s. 13)].

Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti

sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť podľa aj v tejto časti odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012