Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 156/2012
PDF · 276.64 KB
No categories available
IV. ÚS 156/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cob 132/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho uznesením z 3.
mája 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011
faxom a 27. júla 2011 poštou doručená sťažnosť E., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 2 Cob 132/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo
34/2010 a jeho uznesením z 3. mája 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ dňa 24. 10. 2006 podal súťažnú ponuku do verejného obstarávania,
ktoré vyhlásila Fakulty sociálnych a ekonomických vied (ďalej ten „obstarávateľ“).
Predmetom verejného obstarávania bolo poskytnutie služieb expertov so skúsenosťami v
oblasti riadenia a rozvoja ľudských zdrojov pre projekt Human Resources Akadémia.
Sťažovateľ sa o získanie zákazky uchádzal s cenou 1.592.000,- Sk. Okrem sťažovateľa podal
súťažnú ponuku iba jeden uchádzač a to občianske združenie C., ktoré ponúklo cenu
1.990.000,- Sk, t. j. o 398.000,- Sk, resp. 25 % vyššiu ako sťažovateľ. Vzhľadom na spôsob
zverejnenia na nástenke ukrytej v labyrinte chodieb obstarávateľa a účasť iba dvoch
uchádzačov, pričom sťažovateľ bol zjavne uchádzačom neželaným, išlo o typický prípad tzv.
nástenkového tendra.
Obstarávateľ dňa 27. 10. 2006 oznámil sťažovateľovi, že ho zo súťaže vylúčil
z dôvodu nepredloženia požadovaných dokladov, pretože podľa názoru obstarávateľa
sťažovateľ nepredložil doklady v zmysle ust. § 26 a § 27 zákona č. 25/2006 Z. z. Ako
úspešný bol vyhodnotený druhý uchádzač občianske združenie C., napriek tomu, že
nepredložil zákonom vyžadovaný doklad o oprávnení podnikať v zmysle ust. § 99 ods. 1
písm. b) zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a jeho ponuka znela na vyššiu cenu
ako ponuka sťažovateľa.»
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na znenie súťažných podkladov a podáva výklad
§ 26, § 27 až § 30 a § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o verejnom obstarávaní“) a v tejto súvislosti uvádza:
«Podľa súťažných podkladov vypracovaných obstarávateľom súčasťou ponuky mali
byť „doklady upravené § 26 zákona NR SR č. 25/2006 Z. z.“ a „doklady a dokumenty
potrebné na preukázanie ďalších podmienok účasti požadovaných v súlade s § 27 zákona
NR SR č. 25/2006 Z. z.“
Vo vzťahu k ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z. však takáto požiadavka odporovala
zneniu ust. § 99 ods. 1 písm. b) zák. č. 25/2006 Z. z., podľa ktorého sa v prípade tzv.
podprahových zákaziek vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti iba predloženie
dokladu o oprávnení podnikať.
Podľa ust. § 99 ods. 1 písm. b) zák. č. 25/2006 Z. z. obstarávateľ síce môže
vyžadovať aj ďalšie doklady na preukázanie finančného a ekonomického postavenia a
technickej alebo odbornej spôsobilosti v zmysle ust. § 27 až § 30 zákona č. 25/2006 Z. z.,
nie však už doklady podľa ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z., nakoľko ust. § 99 ods. 1 písm.
b) zákona č. 25/2006 Z. z. kogentne určuje, že spomedzi týchto sa vyžaduje iba doklad o
oprávnení podnikať.
Ust. § 27 zák. č. 25/2006 Z. z., na ktoré obstarávateľ v súťažných podkladoch
odkazoval, obsahuje iba odporúčajúci a demonštratívny („možno preukázať spravidla“)
zoznam dokladov, ktoré možno požadovať na preukázanie finančného a ekonomického
postavenia, takže obstarávateľ následne musí vždy taxatívne určiť doklady, ktoré požaduje
predložiť. Tieto doklady však pochopiteľne musia mať väzbu na konkrétnu požadovanú
podmienku týkajúcu sa finančného a ekonomického postavenia, ktorej splnenie by mal
uchádzač preukázať. Napríklad doklad podľa ust. § 27 ods. 1 písm. d) zákona č. 25/2006
Z. z. - prehľad o celkovom obrate, je nezmyselný a zbytočný, ak obstarávateľ neuvedie, aký
minimálne obrat je podmienkou účasti.
V danom prípade bol v súťažných podkladoch uvedený iba jeden z možných dokladov
preukazujúcich finančné a ekonomické postavenie a to výpis z účtu uchádzača, jeho
nepredloženie však paradoxne podľa súťažných podkladov nemalo za následok vylúčenie
zo súťaže (nebolo teda podmienkou účasti), ale iba stratu bodov. Súťažné podmienky však
paradoxne neuvádzali splnenie akého kritéria, okrem púheho predloženia výpisu z účtu, by
tento doklad mal preukazovať. Obstarávateľ neuvádzal žiadne požiadavky, napr.
na aktuálny zostatok na účte, mesačný sumár kreditných položiek, priemerný zostatok
a podobne, ale požadoval iba predložiť akýkoľvek výpis z účtu.
Sťažovateľ k svojej ponuke priložil v súlade s ust. § 99 zák. č. 25/2006 Z. z. kópiu
dokladu o oprávnení podnikať (živnostenského listu) a potvrdenie banky o disponibilnom
zostatku na účte. Súčasťou ponuky neboli ostatné doklady špecifikované v ust. § 26 zák.
č. 25/2006 Z. z. nakoľko týmto ustanovením sa riadi zadávanie zákaziek s vyššou hodnotou
a ust. § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. predstavuje lex specialis vo vzťahu k ust.
§ 26 zákona č. 25/2006 Z. z. pre podprahové zákazky. Na dodanie všetkých dokladov
uvádzaných v ust. § 26 zák. č. 25/2006 Z. z. nebol poskytnutý ani dostatočný časový
priestor, ako to vyžadovalo ust. § 99 ods. 1 písm. i) zák. č. 25/2006 Z. z. vo vtedajšom znení,
nakoľko medzi vyhlásením verejného obstarávania a lehotou na predkladanie ponúk
uplynulo menej ako 30 dní, čo je lehota, v ktorej príslušné inštitúcie vydávajú potvrdenia
špecifikované v § 26 zák. č. 25/2006 Z. z.
Požiadavka obstarávateľa na predloženie dokladov taxatívne vymenovaných v ust.
§ 26 zákona č. 25/2006 Z. z. teda bola v príkrom rozpore so zákonom, keďže osobitné
ustanovenie § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. ako lex specialis určovalo, že
spomedzi uvedených dokladov sa vyžaduje iba jeden - doklad o oprávnení podnikať, ktorý
sťažovateľ aj predložil. ...
Obstarávateľ výslovne požadoval iba predloženie výpisu z účtu, čo sťažovateľ aj
splnil. Napriek tomu obstarávateľ sťažovateľa z verejného obstarávania vylúčil a následne
verejné obstarávanie zrušil s odôvodnením, že žiaden z uchádzačov nesplnil podmienky
účasti, čo však bolo pravdou iba vo vzťahu k druhému uchádzačovi, ktorý nepredložil
doklad o oprávnení podnikať.
Sťažovateľ teda splnil podmienky účasti a jeho ponuka znela na nižšiu cenu ako
ponuka druhého uchádzača, ktorý naviac nepredložil požadované doklady a preto mal byť
zo súťaže vylúčený. Pokiaľ by sťažovateľ nebol z verejného obstarávania vylúčený a verejné
obstarávanie by nebolo následne zrušené, získal by zákazku so ziskom vo výške 947.260,-
Sk. V dôsledku nezákonného postupu obstarávateľa sťažovateľovi tento zisk ušiel.»
Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ žalobou podanou Okresnému súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči U. náhrady ušlého zisku. Okresný súd
rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 22 Cb/150/2008-69 z 12. februára 2009 tak, že
určil, že sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z
verejného obstarávania. V odôvodnení rozsudku okresný súd iba formálne skonštatoval, že
„sťažovateľ nepredložil doklady uvedené v ust. § 26 a § 27 zákona č. 25/2006 Z. z. a
dôsledne ignoroval námietky sťažovateľa, že ust. § 26 zákona č. 25/2006 Z. z. sa na
podprahové zákazky neaplikuje z dôvodu existencie osobitného ustanovenia § 99 ods. 1
písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. a že obstarávateľ spomedzi možných dokladov týkajúcich
sa finančného a ekonomického postavenia v zmysle ust. § 27 zákona č. 25/2006 Z. z.
výslovne požadoval iba jeden doklad - výpis z účtu, ktorý sťažovateľ aj predložil“.
Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 132/2009-89 z 27. apríla 2010 tak, že tento rozsudok
potvrdil, „pričom na odvolacie argumenty sťažovateľa ani v najmenšom nereagoval a svoje
odôvodnenie obmedzil iba na strohé konštatovanie, že s odvodnením prvostupňového súdu
sa stotožňuje a tento sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na základe § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Obdo 34/2010 z 3. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol. Sťažovateľ
v tejto súvislosti uvádza:
„Prvostupňový súd reagoval iba na niektoré námietky sťažovateľa, aj to nelogicky
a v rozpore s výslovným znením zákona aj zmyslom a účelom. Prvostupňový súd v rozsudku:
1. Nelogicky najprv presne citoval ust. § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z.
umožňujúce pri podprahových zákazkách vyžadovať iba doklad o oprávnení podnikať
a následne v rozpore s uvedeným skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj ďalšie
doklady.
2. Nelogicky skonštatoval, že obstarávateľ mohol požadovať aj predloženie ďalších
dokladov preukazujúcich splnenie podmienok účasti týkajúcich sa ekonomického
a finančného postavenia (§ 27 zákona č. 25/2006 Z. z.) úplne však opomenul, že žiadne
takéto podmienky účasti neboli zo strany obstarávateľa určené, sťažovateľ preto nemal
splnenie akých podmienok preukazovať.
3. Formálne a bez akéhokoľvek odôvodnenia skonštatoval, že neboli splnené zákonné
podmienky zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 OZ (porušenie právnej povinnosti,
existencia škody, príčinná súvislosť), pričom k týmto otázkam nevykonával žiadne
dokazovanie a v rozsudku sa s nimi vôbec nevysporiadal.
4. Vyslovil záver, že zákon č. 25/2006 Z. z. nepriznáva uchádzačovi nárok na
náhradu nákladov spojených s účasťou vo verejnom obstarávaní - sťažovateľ však
nepožadoval úhradu nákladov, ale úhradu ušlého zisku, čo je úplne odlišná právna
kategória.
Prvostupňový rozsudok trpí závažnými vadami odôvodnenia, keďže súd vôbec
nereagoval na argumenty sťažovateľa a vec posúdil v rozpore s výslovným znením aj
zmyslom a účelom príslušných právnych noriem, pričom právne závery, súdom iba
naznačené, sa javia ako svojvoľné. Už rozhodnutie prvostupňového súdu teda trpí vadami
takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie a súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Odvolací súd namiesto toho, aby vady konania a porušenie práv sťažovateľa
odstránil, znovu jeho práva porušil. Odvolací súd na námietky sťažovateľa uvedené
v odvolaní ani v najmenšom nereagoval, iba formálne skonštatoval správnosť dôvodov
prvostupňového rozsudku.
Ust. § 219 ods. 2 OSP síce odvolaciemu súdu dovoľuje odôvodnenie zredukovať na
skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia, to ho však nezbavuje
povinnosti reagovať na relevantné odvolacie námietky účastníka konania, a to najmä
v situácii, keď je aj prvostupňové rozhodnutie postihnuté vážnymi vadami odôvodnenia. ...
OS BA III aj KS BA... aplikovali ust. § 99 ods. 1 písm. b) a ust. § 27 zákona
č. 25/2006 Z. z. v rozpore s ich znením aj zmyslom a účelom, čo má za následok porušenie
ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu...
Rozsudok KS BA bol postihnutý zásadnými vadami opísanými v predchádzajúcich
častiach ústavnej sťažností. Tieto pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry za následok
vady v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktoré je dovolací súd v zmysle ust. § 242 ods. 1
OSP povinný prihliadať ex offo. Sťažovateľ preto napadol rozsudok KS BA dovolaním, ktoré
však NS SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 odmietol.
Pokiaľ napriek uvedeným vadám NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol, odoprel mu
právo na súdnu ochranu...
Aplikáciou ust § 99 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. v rozpore s jeho znením aj
účelom a zmyslom NS SR porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu...“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 27. 04. 2010, č. k. 2Cob/132/2009-89
porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 04. 2010, č. k. 2Cob/132/2009-
89 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. 1Obdo/34/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho
uznesením z 3. mája 2011
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 34/2010 a jeho
uznesením z 3. mája 2011.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 3. mája 2011, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľa, s prihliadnutím na obsah jeho dovolania skúmal predovšetkým
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v tejto súvislosti uviedol:
«Dovolateľ predovšetkým namieta nesúlad odôvodnenia napadnutého rozsudku v ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. aj odôvodnenia rozsudku súdu 1. stupňa, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil.
Dovolací súd konštatoval, že táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená. Odvolací
súd využil legálnu možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O. s. p. a stotožnil sa s odôvodnením
rozsudku súdu I. stupňa, ktoré je plne v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Dovolateľ síce
uvádza, že sa súd nevysporiadal s jeho špecifickými námietkami, nekonkretizuje ich však.
Pokiaľ namieta, že súd neuviedol, prečo rozhodol práve uvedeným spôsobom, dovolací súd
konštatoval, že odôvodenie rozhodnutia je náležité a že nie je možné interpretovať ust. §
157 ods. 2 O. s. p. tak, že súd musí odôvodňovať aj to, prečo rozhodol inak, čo by vyplývalo
z dovolateľovej interpretácie, že súd neuviedol, prečo nerozhodol práve tak. Citované
ustanovenie ukladá súdu povinnosť uviesť, ako vec právne posúdil. Znamená to, že súd musí
uviesť, ktorú právnu normu na daný skutkový stav aplikoval a ako ju v rozhodovanej veci
interpretoval. Výraz „ako vec právne posúdil“ v citovanom ustanovení nijako nemožno
vykladať tak, že by bolo povinnosťou súdu v odôvodnení uviesť, prečo rozhodol inak. Pokiaľ
dovolateľ vytýka súdu I. stupňa nesprávnu interpretáciu právnej normy a uvádza, že súd nie
je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný, že sa musí od neho odchýliť, ak to
vyžaduje účel zákona alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov, odvolávajúc sa
na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a obsah dovolania nasvedčuje tomu, že má na mysli ust. § 99
ods. 1 písm. d/ ZVO, táto jeho výtka je neopodstatnená. Základom výkladu právnej normy
nie je výklad gramatický, ale sémantický, teda podľa zmyslu použitého výrazu a pokiaľ
sémantický výklad je jednoznačný, nie je súd oprávnený vykladať normy inak, než ju
vyjadril zákonodarca. Nápravu možno urobiť výlučne príslušnou zmenou zákona. Ak teda
dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu 1. stupňa namietal, že súd 1. stupňa nerešpektoval
kogentné ust. § 99 ods. 1 písm. b/ ZVO, resp. že ho nesprávne interpretoval tým, že uznal za
záväzné znenie bodu 13.1.2 a 13.1.3 vyžadujúce od uchádzača aj doklady upravené podľa §
26 a § 27 ZVO, hoci citované ustanovenie § 99 ods. 1 písm. b/ ZVO to podľa neho
nepripúšťa pri zadávaní podprahových zákaziek, ide o dovolateľovu nesprávnu
interpretáciu. Podľa citovaného ustanovenia pri zadávaní podprahových zákaziek verejný
obstarávateľ vyžaduje na preukázanie splnenia podmienok účasti doklad o oprávnení
podnikať, prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické
postavenie a technická alebo odborná spôsobilosť. V súlade s týmto ustanovením žalovaný v
Súťažných podmienkach v bode 13, označenom ako obsah ponuky, špecifikuje v bode 13.1.2
doklady upravené podľa § 26 ZVO, v bode 13.1.3 doklady a dokumenty potrebné na
preukázanie ďalších podmienok účasti, požadovaných v súlade s § 27 ZVO. Podľa § 26 ods.
1 ZVO verejného obstarávania sa môže zúčastniť len ten, kto spĺňa tieto podmienky,
týkajúce sa osobného postavenia a konkretizuje ich v ďalších ustanoveniach tohto
paragrafu, § 27 ZVO je označený ako finančné a ekonomické postavenie. Výraz „doklad o
oprávnení podnikať“ nemožno bez ďalšieho vykladať zúžene ako živnostenský list, príp.
výpis z obchodného registra, ale v súlade s ust. § 26 ZVO, ktorá špecifikuje požiadavky na
osobu, či fyzickú alebo právnickú. V súlade s interpretáciou ust. § 99 ZVO dovolací súd
poukazuje aj na stanovisko žalovaného zo dňa 16. 11. 2006 (čl. 20), ktoré uvádza aj súd 1.
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia a žalovaný ho žalobcovi zaslal po tom, čo dal vec
prešetriť na základe žalobcovej žiadosti o nápravu podľa § 135 písm. a/ ZVO. Referát
vnútornej kontroly podľa § 147 ods. 1 ZVO konštatoval, že ZVO nezakazuje verejnému
obstarávateľovi, aby podľa svojho uváženia požadoval predloženie iných dokladov, ako
uvádza § 99.
Pokiaľ dovolateľ v závere časti III. dovolania uvádza, že súd formálne a bez
akéhokoľvek odôvodnenia konštatoval, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti
za škodu v zmysle § 420 Obč. zák. (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná
súvislosť), pričom k týmto otázkam nevykonal žiadnu dokazovanie a v rozsudku sa s nimi
vôbec nevyrovnal, tento záver dovolateľa nie je opodstatnený. Dovolateľ nezohľadnil
okolnosť, že ide o medzitýmny rozsudok, týkajúci sa základu nároku, čo ust. § 152 ods. 2
O. s. p. umožňuje, pričom nesporným dôvodom zakotvenia tohto ustanovenia je zrýchlenie
a zhospodárnenie konania. Dovolateľ tiež v tomto názore nevzal do úvahy celé odôvodnenie
rozhodnutia.
Neobstojí ani dovolateľova námietka, že v žalobe nepožaduje úhradu žiadnych
nákladov, ale len úhradu ušlého zisku. Podľa k žalobe pripojeného vyčíslenia škody zo dňa
11. 10. 2008, na ktoré sa v návrhu odvoláva (čl. 24), škoda predstavuje plánovaný zisk
v sume 947 260 Sk a vynaložené náklady na prípravu a podanie ponuky vo verejnom
obstarávaní - obnos 25 000 Sk, spolu 972 260 Sk.
Na tomto základe dovolací súd konštatoval, že ani dovolateľom tvrdená prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná, preto dovolanie podľa § 243b ods. 5
v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.»
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu, ktorý podľa neho nesprávne posúdil jeho námietky uvedené v dovolaní.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd
v prvom rade skúmal námietku sťažovateľa o tom, že rozsudky súdov nižšieho stupňa, ktoré
prerokúvali vec, neboli dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal
na to, že krajský súd ako odvolací súd využil zákonný postup podľa § 219 ods. 2 OSP
a stotožnil sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Najvyšší
súd tiež konštatoval, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je v súlade s § 157 ods. 2
OSP. Poukázal na zákonnú povinnosť konajúceho súdu podľa § 157 ods. 2 OSP uviesť, ako
vec právne posúdil, ktorá zahŕňa povinnosť súdu uviesť právnu normu, ktorú vo veci
aplikoval, a uviesť to, ako ju interpretoval.
Najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ namieta predovšetkým výklad § 99 ods. 1
písm. b) zákona o verejnom obstarávaní konajúcimi súdmi, pričom podľa sťažovateľa
na základe predmetného ustanovenia nemožno požadovať iné doklady podľa § 26 a § 27
zákona o verejnom obstarávaní okrem dokladu o oprávnení podnikať. Najvyšší súd sa
nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa a poukázal na znenie § 99 ods. 1 písm. b)
zákona o verejnom obstarávaní, ktoré podľa neho umožňuje vyžadovať ďalšie doklady
podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti poukázal najvyšší súd aj
na argumentáciu žalovaného, podľa ktorej zákon o verejnom obstarávaní nezakazuje
verejnému obstarávateľovi požadovať predloženie iných dokladov, ako uvádza § 99 zákona
o verejnom obstarávaní.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s tým, či
boli splnené zákonné podmienky zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, najvyšší súd uviedol, že závery v tomto smere vyplývajú čiastočne
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu s tým, že je potrebné zohľadniť to, že tento
rozsudok je len medzitýmny. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní a dospel k záveru,
že postupom konajúcich súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom,
preto jeho dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoj právny záver primeraným spôsobom
odôvodnil, tento záver je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [§ 157 ods. 2, § 219 ods. 2 a § 237 písm. f)
OSP], nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Závery
najvyššieho súdu rešpektujú zmysel a účel príslušných procesnoprávnych ustanovení (najmä
§ 237 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej
postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti,
ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším
súdom takéto nedostatky nevykazuje.
V nadväznosti na to ústavný súd uzavrel, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti
zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 132/2009 a jeho
rozsudkom z 27. apríla 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že
namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť v spojení s namietaným
rozsudkom okresného súdu 10. júna 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu
sťažnosť 25. júla 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj
v prípade sťažovateľa akceptoval svoju judikatúru z ostatného obdobia (napr. m. m.
I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to
konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom dovolací
súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s judikatúrou ústavného súdu z ostatného
obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal časť sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva namietaným rozsudkom krajského
súdu aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.
22 Cb 150/2008-69 z 12. februára 2009, ktorým okresný súd určil, že sťažovateľovi
nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného
obstarávania. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho
odôvodnenia:
„Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd
dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné rozhodnúť najskôr o základe uplatneného
nároku formou medzitýmneho rozsudku, až následne po ustálení nároku bude rozhodnuté
o výške škody znaleckým dokazovaním.
Súd preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe nároku tak ako je uvedené
vo výroku tohto rozsudku.
Žalobca sa žalobou domáhal ušlého zisku aký by dosahoval keby nebol vylúčený
z verejného obstarávania. Porušenie povinnosti v zmysle Zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní videl žalobca v tom, že vylúčenie žalobcu z verejného obstarávania pre
nedoloženie k súťažnej ponuke potrebných dokladov uvedených v Súťažných podkladoch
z 29. 09. 2006 v bode 13/ s poukazom na ust. § 26 týkajúce sa osobného postavenia a § 27
týkajúce sa finančného a ekonomického postavenia, nebolo potrebné, pretože sa jedná
o podprahovú zákazku podľa § 99 Zák. č. 25/2006 Z. z., ktorá nevyžaduje tieto doklady.
Za nesporné treba považovať, že žalobca v ponuke verejného obstarávania predložil
iba doklady: živnostenské oprávnenie a potvrdenie banky a doklady uvedené v § 26 a § 27
Zák. č. 25/2006 Z. z. žalobca nepredložil.
Súd neuznal námietky žalobcu za dôvodné pokiaľ vyslovil názor, že doklady podľa
§ 26 a § 27 nie sú potrebné pre podprahovú zákazku, pretože podľa § 99 ods. 1 písm. b/
Zák. č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Pri zadávaní podprahových zákaziek verejný
obstarávateľ vyžaduje na preukázanie podmienok účasti doklad o oprávnení podnikať,
prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické postavenie
a technická alebo odborná spôsobilosť.
Ak v súťažných podmienkach bolo v bode 13.1.2.3 výslovne uvedené, že požiadavkou
verejného obstarávateľa sú doklady uvedené v § 26 a § 27 Zák. č. 25/2006 Z. z. a žalobca
tieto v Ponuke k verejnému obstarávaniu nepredložiť, bol preto daný dôvod na strane
žalovaného ako verejného obstarávateľa na jeho vylúčenie z verejnej súťaže a pokiaľ žiaden
z uchádzačov nesplnil podmienky súťaže, bol dôvod aj na zrušenie verejného obstarávania.
Pokiaľ žalobca uplatnil náhradu škody, ušlého zisku, ktorý by dosahoval keby nebol
vylúčený zo súťaže a náklady spojené s verejným obstarávaním, neboli splnené základné
podmienky v zmysle ust. § 420 OZ porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná
súvislosť medzi porušením povinností a škodou a zavinenie. Zo Zák. č. 25/2006 Z. z. ani
zo Súťažných podmienok verejného obstarávania nevyplýva, že by mal verejný obstarávateľ
zákonnú alebo zmluvne dohodnutú povinnosť nahradiť náklady uchádzačovi verejného
obstarávania.
Na základe vykonaného dokazovania, s prihliadnutím na citované ustanovenia súd
preto rozhodol medzitýmnym rozsudkom, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody
z dôvodov vylúčenia uchádzača z verejného obstarávania.“
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k.
2 Cob 132/2009-89 z 27. apríla 2010 s poukazom na § 219 ods. 2 OSP uviedol:
„Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom vysloveným súdom prvého
stupňa a aj s obsahom zdôvodnenia jeho rozsudku. Súd prvého stupňa sa dostatočne
vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní navrhovateľa a jeho rozhodnutie
je aj presvedčivé.
Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa vo vzťahu k ich
interpretácii § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní a záver o tom, že verejný
obstarávateľ mohol aj pri podprahovej zákazke žiadať doklady podľa § 26 a § 27 zákona
o verejnom obstarávaní.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu
a odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že krajský súd aplikujúc § 219
ods. 2 OSP odôvodnil svoj rozsudok primeraným spôsobom, relevantné skutkové zistenia
vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické
a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového stavu.
Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení
zákona o verejnom obstarávaní, pričom tento výklad je logický, zodpovedá zmyslu a účelu
krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení. Krajský súd s poukazom na
rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať
za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sa týkajú najmä výkladu
§ 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní konajúcimi súdmi a znenia súťažných
podkladov z 29. septembra 2006, a to najmä bodu 13, kde sa sťažovateľ domnieva, že
verejný obstarávateľ pri podprahovej zákazke nemohol požadovať predloženie dokladov
podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom obstarávaní.
Podľa § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní pri zadávaní
podprahových zákaziek verejný obstarávateľ postupuje podľa prvej časti a vyžaduje
na preukázanie splnenia podmienok účasti podľa § 26 zákona o verejnom obstarávaní najmä
doklad o oprávnení dodávať tovar, uskutočňovať stavebné práce alebo poskytovať službu,
prípadne ďalšie doklady, ktorými sa preukazuje finančné a ekonomické postavenie
a technická alebo odborná spôsobilosť podľa § 27 až § 30 zákona o verejnom obstarávaní.
Okresný súd a krajský súd v namietaných rozsudkoch v zásade konštatovali, že
verejný obstarávateľ mohol na základe § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní
požadovať predloženie všetkých dokladov podľa § 26 a § 27 zákona o verejnom
obstarávaní. Ústavný súd považuje takýto výklad § 99 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom
obstarávaní za legitímny, neodporujúci zneniu a účelu tohto zákonného ustanovenia
a predstavuje jeden z možných spôsobov jeho interpretácie, preto je ústavne udržateľný
[(tak ako už bolo uvedené v tomto uznesení (s. 13)].
Z uvedených dôvodov je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti
sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012