Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 120/2012
PDF · 159.61 KB
No categories available
III. ÚS 120/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R., zastúpených advokátkou
JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. V. a E. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C/199/2007-57
z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C/199/2007 vystupovali
sťažovatelia v procesnom postavení navrhovateľov v 1. a 2. rade. Okresný súd rozsudkom
č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009 návrh sťažovateľov zamietol. Z odôvodnenia toho
rozsudku vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 9 C/199/2007-29 z 21. augusta 2008,
ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co/259/2008 z 5. novembra
2008, zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy (predmetom
ktorej boli tieto nehnuteľnosti) z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae);
okresný súd rozsudkom č. k. 8 C/240/83-26 zo 4. júna 1984, ktorý bol potvrdený rozsudkom
krajského súdu č. k. 18 Co/279/84-35 zo 6. septembra 1984, a rozsudkom č. k. 9 C/47/91-93
zo 17. marca 1993, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co/2867/1993-
109 z 20. októbra 1993, zamietol návrh navrhovateľov na určenie neplatnosti
kúpnopredajnej zmluvy. Keďže týmto rozhodnutím pominul stav neistoty navrhovateľov,
nemajú na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem a zároveň nimi navrhovaným
výrokom rozsudku túto neistotu nemožno odstrániť. Z týchto dôvodov okresný návrh
sťažovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.
Na základe odvolania navrhovateľov odôvodneného absolútnou neplatnosťou kúpnej
zmluvy, na základe ktorej odporcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam, krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009
rozsudok okresného súdu č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009 potvrdil. V odôvodnení
toho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aj keď navrhovatelia dosiaľ žiadali
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z rôznych dôvodov, ani v jednom prípade im nebolo
vyhovené. Na danú zmluvu treba hľadieť ako na platnú a okresný súd správne rozhodol,
keď nemohol vyhovieť návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže toto
právo navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, pričom logickým predpokladom
možnosti vyhovenia takémuto návrhu je nesporne vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy.
Odvolací súd nezistil, že by táto zmluva bola absolútne neplatná, ako to navrhovatelia
namietali.
Dovolanie sťažovateľov založené na odňatí možnosti konať pred súdom najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo/54/2011 z 29. septembra 2011 odmietol z dôvodu, že v danom
prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a vady konania v zmysle § 237 OSP zistené neboli.
Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietali, že uvedeným
postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a ústava, pretože kúpna
zmluva, vyslovenia neplatnosti ktorej sa domáhali, je absolútne neplatným právnym
úkonom, na čo je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Keďže na to prihliadnuté
nebolo, nemôžu sa s úspechom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom
okresného súdu č. k. 9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom krajského
súdu č. k. 15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, aby napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
1. Sťažovatelia namietali, že postupom a rozsudkom okresného súdu č. k.
9 C/199/2007-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom krajského súdu č. k.
15 Co/311/2009-98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cdo 54/2011 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy), ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,
III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 465/2011). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takýmto postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, avšak bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.
Námietku porušenia niektorého z ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich
z čl. 46 až čl. 48 ústavy sťažovatelia do petitu sťažnosti nezahrnuli.
Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že sa nemôžu s úspechom domáhať
ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože všeobecné súdy
neprihliadali z úradnej povinnosti na absolútnu neplatnosť právneho úkonu – kúpnej
zmluvy.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľov je v danom prípade účelová
a ich tvrdenie sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre nich skončilo
nepriaznivým výsledkom.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany.
Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým
aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (I. ÚS 22/03).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie
konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie
základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie tohto základného práva (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04,
III. ÚS 67/06, III. ÚS 302/09).
Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy uplatnili svoju právomoc danú im
Občianskym súdnym poriadkom a rozhodli ako o návrhu, tak aj o opravných prostriedkoch
sťažovateľov – okresný súd návrh sťažovateľov zamietol, krajský súd rozsudok okresného
súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol. Postup, resp. rozhodnutia
všeobecných súdov nemali za následok odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že všeobecné súdy poskytli súdnu ochranu základnému
právu sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, aj keď nerozhodli v súlade s ich právnym
názorom. Vzhľadom na petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nebolo v danom
prípade potrebné bližšie citovať odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov
(pozri s. 2 a 3 tohto uznesenia, pozn.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd hodnotí námietku sťažovateľov ako zjavne
neopodstatnenú, a keďže nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozhodnutiami všeobecných súdov a základným právom sťažovateľov zaručeným čl. 20
ods. 1 ústavy, porušenie ktorého namietali, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
2. V medziach predbežného prerokovania ústavný súd konštatuje, že sťažnosť by
odmietol aj v prípade, ak by sťažovatelia namietali porušenie niektorého
z ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
2. 1 Preskúmaniu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavným súdom bráni princíp
subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred
uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,
ktorý (na základe odvolania sťažovateľov) rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodom
odmietnutia sťažnosti je preto nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. 2 Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už
prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok,
nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore
s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Krajský súd
nezistil, že by kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, čo náležite
odôvodnil. V takomto prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Absencia priamej súvislosti medzi
námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a napadnutým rozsudkom všeobecného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej.
2. 3 Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
(m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľov nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012