Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 120/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R., zastúpených advokátkou

JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 postupom a rozsudkom Okresného súdu Rimavská

Sobota č. k. -57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. a E. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2012 doručená sťažnosť J. V. a E. V., obaja bytom R. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie ich základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) postupom a rozsudkom

Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) č. k. -57

z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -98 zo 16. decembra 2009 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vedenom okresným súdom pod sp. zn. vystupovali

sťažovatelia v procesnom postavení navrhovateľov v 1. a 2. rade. Okresný súd rozsudkom

č. k. -57 z 2. februára 2009 návrh sťažovateľov zamietol. Z odôvodnenia toho

rozsudku vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. -29 z 21. augusta 2008,

ktoré bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. novembra

2008, zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy (predmetom

ktorej boli tieto nehnuteľnosti) z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicatae);

okresný súd rozsudkom č. k. -26 zo 4. júna 1984, ktorý bol potvrdený rozsudkom

krajského súdu č. k. -35 zo 6. septembra 1984, a rozsudkom č. k. -93

zo 17. marca 1993, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k.

109 z 20. októbra 1993, zamietol návrh navrhovateľov na určenie neplatnosti

kúpnopredajnej zmluvy. Keďže týmto rozhodnutím pominul stav neistoty navrhovateľov,

nemajú na určení vlastníckeho práva naliehavý právny záujem a zároveň nimi navrhovaným

výrokom rozsudku túto neistotu nemožno odstrániť. Z týchto dôvodov okresný návrh

sťažovateľov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľov odôvodneného absolútnou neplatnosťou kúpnej

zmluvy, na základe ktorej odporcovia nadobudli vlastnícke právo k sporným

nehnuteľnostiam, krajský súd rozsudkom č. k. -98 zo 16. decembra 2009

rozsudok okresného súdu č. k. -57 z 2. februára 2009 potvrdil. V odôvodnení

toho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že aj keď navrhovatelia dosiaľ žiadali

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z rôznych dôvodov, ani v jednom prípade im nebolo

vyhovené. Na danú zmluvu treba hľadieť ako na platnú a okresný súd správne rozhodol,

keď nemohol vyhovieť návrhu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keďže toto

právo navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali, pričom logickým predpokladom

možnosti vyhovenia takémuto návrhu je nesporne vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy.

Odvolací súd nezistil, že by táto zmluva bola absolútne neplatná, ako to navrhovatelia

namietali.

Dovolanie sťažovateľov založené na odňatí možnosti konať pred súdom najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 29. septembra 2011 odmietol z dôvodu, že v danom

prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a vady konania v zmysle zistené neboli.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietali, že uvedeným

postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov bol porušený zákon a , pretože kúpna

zmluva, vyslovenia neplatnosti ktorej sa domáhali, je absolútne neplatným právnym

úkonom, na čo je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Keďže na to prihliadnuté

nebolo, nemôžu sa s úspechom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného

.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom

okresného súdu č. k. -57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom krajského

súdu č. k. -98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1

, aby napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

1. Sťažovatelia namietali, že postupom a rozsudkom okresného súdu č. k.

-57 z 2. februára 2009, postupom a rozsudkom krajského súdu č. k.

-98 zo 16. decembra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené ich základné právo podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo podľa ), ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až (napr. , ,

, , ). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takýmto postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, avšak bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Námietku porušenia niektorého z ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich

z až sťažovatelia do petitu sťažnosti nezahrnuli.

Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že sa nemôžu s úspechom domáhať

ochrany svojho vlastníckeho práva zaručeného , pretože všeobecné súdy

neprihliadali z úradnej povinnosti na absolútnu neplatnosť právneho úkonu – kúpnej

zmluvy.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia sťažovateľov je v danom prípade účelová

a ich tvrdenie sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre nich skončilo

nepriaznivým výsledkom.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany.

Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým

aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Zároveň v zmysle domáhať sa práv uvedených v sa možno

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie

konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných práv a slobôd (, ). Základné právo na súdnu ochranu podľa

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho

právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie tohto základného práva (, ). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy uplatnili svoju právomoc danú im

a rozhodli ako o návrhu, tak aj o opravných prostriedkoch

sťažovateľov – okresný súd návrh sťažovateľov zamietol, krajský súd rozsudok okresného

súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol. Postup, resp. rozhodnutia

všeobecných súdov nemali za následok odoprenie prístupu sťažovateľom k súdnej ochrane.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že všeobecné súdy poskytli súdnu ochranu základnému

právu sťažovateľov podľa , aj keď nerozhodli v súlade s ich právnym

názorom. Vzhľadom na petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nebolo v danom

prípade potrebné bližšie citovať odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

(pozri s. 2 a 3 tohto uznesenia, pozn.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd hodnotí námietku sťažovateľov ako zjavne

neopodstatnenú, a keďže nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozhodnutiami všeobecných súdov a základným právom sťažovateľov zaručeným čl. 20

ods. 1 , porušenie ktorého namietali, sťažnosť podľa zákona o ústavnom

súde odmietol.

2. V medziach predbežného prerokovania ústavný súd konštatuje, že sťažnosť by

odmietol aj v prípade, ak by sťažovatelia namietali porušenie niektorého

z ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až .

2. 1 Preskúmaniu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa ústavným súdom bráni princíp

subsidiarity vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred

uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý (na základe odvolania sťažovateľov) rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodom

odmietnutia sťažnosti je preto nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. 2 Ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozsudku krajského súdu už

prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok,

nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore

s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Krajský súd

nezistil, že by kúpna zmluva bola absolútne neplatným právnym úkonom, čo náležite

odôvodnil. V takomto prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Absencia priamej súvislosti medzi

námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a napadnutým rozsudkom všeobecného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

2. 3 Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

(m. m. , , ).

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012