Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 175/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. K., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., L., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 12. mája 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012

doručená sťažnosť JUDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12.

mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2011 (ďalej aj

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Nové

Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. októbra 2010 bola uznaná

vinnou „zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa... v zmysle

obžaloby špeciálneho prokurátora... a bol jej uložený trest odňatia slobody na dobu trvania

jedného roka so skúšobnou dobou dva roky.

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 12. mája 2011, č. k. -1468 zrušil

mojím odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa

05. októbra 2010, č. k. a na pozmenenom skutkovom základe v môj

neprospech konkretizujúcom moje zavinenie ma uznal vinnou zo spáchania trestného činu

podľa ust. §-u 158 odsek 1 písmeno a) ...

Krajský súd v Nitre zmenil skutkovú vetu obžaloby obsiahnutú vo výrokovej časti

rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 05. októbra 2010, č. k. ,

upresňujúc moje zavinenie s konštatovaním, že som svojvoľne konala a rozhodla s cieľom

vyhovieť všetkým návrhom vypracovaným advokátkou JUDr. B. H., napriek tomu, že som

vedela, že som tým poskytla zjavne neoprávnenú výhodu navrhovateľom, ktorá nemala

oporu v právnom poriadku.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie (mimoriadny opravný

prostriedok), o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením bez nariadenia verejného

zasadnutia tak, že ho 23. novembra 2011 odmietol, a zákonná lehota na podanie sťažnosti je

teda v jej prípade zachovaná nielen vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ale aj

vo vzťahu ku krajskému súdu.

V sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na to, že 29. februára 2012 podala nové

dovolanie proti rozsudku krajského súdu „z iných dovolacích dôvodov predpokladaných

, o ktorom dovolaní v čase podania tejto ústavnej sťažnosti súčasnosti

prebieha nové dovolacie konanie“.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že «„Skutok, popísaný

v skutkovej vete obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje

moju rozhodovaciu činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva. Bola som teda

stíhaná a následne odsúdená za svoj právny názor...

Ústavný súd... svojim uznesením -60 zo dňa 27. 06. 2007 dal súhlas

na trestné stíhanie mojej osoby. V tom čase však nebolo vykonané žiadne dokazovanie

vo veci pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe... Žiaľ musím konštatovať, že už

v konaní o pozbavenie imunity bolo porušené moje právo na obhajobu, nakoľko mi bola

Ústavným súdom SR odopretá možnosť nahliadnuť do spisového materiálu... Nemala som

teda možnosť vo svojej výpovedi pred Plénom... adekvátne reagovať na skutočnosti, pre

ktoré mám byť trestne stíhaná...

Moje rozhodnutia o určení otcovstva boli Najvyšším súdom... zrušené s poukazom

na skutočnosť, že bude potrebné v predmetných veciach doplniť dokazovanie. Najvyšší

súd... však vo svojich rozhodnutiach ani len nenaznačil akým smerom má byť dokazovanie.

V zmysle platnej judikatúry - rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -

R č. 39/2001-I „na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa §-u 158 ods. 1 a) (teraz 326 )

nepostačuje zistenie, že špeciálny subjekt − verejný činiteľ vykonával svoju právomoc

spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ, konal

v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

Uvedený motív ako zložka subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho

konanie, musí byť preukázaný.

Podľa odporúčania Výboru ministrov Rady Európy prijatom dňa 13. 10. 1994

v rozhodovacom procese sudcovia majú byt nezávislí a konať bez akéhokoľvek

obmedzovania, neprípustného vplyvu, nátlakov, hrozieb alebo nevhodných zasahovaní, či už

priamych alebo nepriamych, zo strany kohokoľvek alebo z akéhokoľvek dôvodu...

Podľa Bangalórskych princípov sudcovskej etikety, schválených hospodárskou

a sociálnou radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006 sudcovská nezávislosť

je podmienkou právneho štátu a zárukou spravodlivého procesu. Sudca má svoj úrad

vykonávať nezávisle, na základe vlastného hodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým

výkladom zákona. Sudcovia majú rozhodovať v absolútnej nezávislosti a konať bez

obmedzenia.

Za vinu je mi dávané, že som svojimi rozhodnutiami umožnila uplatniť si nároky

podľa V prípade predmetných rozhodnutí sa jedná o osoby

zaradené do kategórie kolaborantov a zradcov resp. o osoby, ktorým bol majetok odňatý

na základe Benešových dekrétov, preto predmetné osoby nemali právo na reštitúcie, taktiež

uvedeným osobám nedošlo k odňatiu majetku v takzvanom období neslobody, teda v období

od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. O tom, že niekto zrejme zneužil moje rozhodnutia, som sa

dozvedela iba z bulvárnej tlače. Moje rozhodnutia boli takto jednoznačne zneužité na účely,

na ktoré neslúžili, na čo poukazujem od samého počiatku môjho stíhania, avšak táto

skutočnosť orgány činné v trestnom konaní nezaujímala...

Najvyšší súd... svojim uznesením č. k. zo dňa 23. novembra 2011

v konaní o mojom dovolaní konštatoval, že dovolanie je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád,

ale nie revíziou skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa. Z uvedeného

vyplýva, že v sústave všeobecných súdov nie je prakticky možné dosiahnuť spravodlivý

súdny proces, pokiaľ neumožňuje v hierarchii všeobecných súdov najvyššej z týchto

inštitúcií zaberať sa otázkou v trestnom konaní najvýznamnejšou a to otázkou viny.

V zmysle obsahu dovolania podaného dňa 29. marca 2012, na ktoré poukazujem

v bode II tejto sťažnosti jednoznačne vyplýva, že mojom prípade jednoznačne došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, bolo porušené právo na nestranného sudcu a žiaľ

možno konštatovať, že trestným stíhaním moje osoby mal byť dosiahnutý práve iný cieľ ako

spravodlivý proces a to moja osobná a profesionálna diskreditácia v čase, keď som

mala možnosť v zmysle uzneseniam Najvyššieho súdu... zo dňa 30. augusta 2006,

č. k. , usvedčiť konkrétne osoby - priateľov chránených niektorými

prokurátormi Krajskej prokuratúry v Nitre zo spáchania trestného činu úžery.

Postupom orgánov činných v trestnom konaní, polície, Krajskej prokuratúry v Nitre,

Špeciálnej prokuratúry, Okresného súdu v Nových Zámkoch v konaní vedenom pod

sp. zn. , Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

došlo k porušeniu procesnoprávnych práv a slobôd, vedúceho v nesprávnu aplikáciu práva

vo veci skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa...

Sudkyňa Okresného súdu v Nových Zámkoch, taktiež senát Krajského súdu v Nitre si

uvedenou servilitou jednoznačne upevňovali svoje postavenie a vylepšovali svoj obraz pred

špeciálnym prokurátorom pre prípad, že by sa uvedený prokurátor v budúcnosti zaoberal

prípadnými podozreniami z korupcie uvedených sudcov, nakoľko podozrenia z korupčného

správania sa sudcov všeobecných súdov rozhodujúcich v trestných veciach sú všeobecne

známe.

Aj týmto správaním sudcov rozhodujúcich v trestnej veci voči mojej osobe bolo

porušené moje základné právo na spravodlivý proces. Samosudca špecializovaného

trestného súdu, súc byť podrobený bezpečnostne previerke, nemá dôvod na obavy pred

špeciálnym prokurátorom. Vyňatím časti skutkovej podstaty trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa spod jurisdikcie Špecializovaného trestného súdu

a ponechanie už začatých trestných stíhaní pod dozorom Úradu špeciálnej prokuratúry bola

porušená zásada rovnosti zbraní a tým aj právo na spravodlivý proces.

Najvyšší súd SR, ako som už uviedla moje pôvodne podané dovolanie odmietol

uznesením zo dňa 23. 11. 2011, č. k. . takýto postup síce

umožňuje, tento postup je však v logickom rozpore so skutočnosťou predpokladanou iným

ustanovením , ktorý umožňuje dovolanie po jeho podaní doplniť. Mala

som záujem doplniť podané dovolanie, nakoľko však nebolo vo veci podaného dovolania

nariadené verejné zasadnutie, postupom súdu mi bolo takto odňaté právo na obhajobu.

Taktiež týmto postupom bola porušená zásada ústnosti trestného konania. Nakoľko celé

moje trestné stíhanie bolo sprevádzané nepretržitým nebezpečným vyhrážaním sa jednak

mojej osobe ako aj celej rodine, sú skutočnosti, ktoré v obave o vlastný život a zdravie

a z obavy ohrozenia mojej rodiny, nie som ochotná uviesť vo svojich písomných podaniach.

Bola som a aj som pripravená o týchto skutočnostiach podrobne vypovedať v rámci konania

o dovolaní, resp. v konaní o ústavnej sťažnosti...

Preto zdvorile žiadam, napriek doposiaľ prebiehajúcemu konaniu o dovolaní, aby

ctený Ústavný súd... v konaní o tejto sťažnosti aplikoval na ust. §-u 53 odsek 2 Zákona

o organizácii Ústavného súdu... v platnom znení.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol: „Základné právo JUDr. E. K... podľa článku 46 ods. 1 ... uznesením

Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 11. 2011, č. k. a rozsudkom Krajského súdu...

zo dňa 12. mája 2011, č. k. -1468 poručené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 11. 2011,

č. k. a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. mája 2011,

č. k. -1468 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom všeobecných

súdov (rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu) v jej trestnej veci, pri

ktorom malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa .

Sťažovateľka nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd uznesením odmietol jej

dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a tvrdí, že „skutok, popísaný v skutkovej vete

obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje moju rozhodovaciu

činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva“, za ktorý bola stíhaná a následne

odsúdená, je vlastne jej právnym názorom a neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval

jej „motív a to konať v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému

neoprávnený prospech...“.

Uvádza tiež, že „procesne jednotlivých veciach postupovala presne tak, ako

v obdobných prípadoch postupovali jej kolegovia sudcovia...“, a domnieva sa, že najvyšší

súd tým, že v konaní o dovolaní nenariadil „verejné zasadnutie“, odňal jej „právo

na obhajobu“ a tiež porušil zásadu „ústnosti trestného konania“.

Okrem toho jej sťažnosť smeruje aj proti uzneseniu ústavného súdu

č. k. „PL. ÚS 104/07-60 zo dňa 27. 06. 2007“, ktorým dal súhlas na jej trestné stíhanie

v tejto veci. V tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu

(v petite sťažnosti ho vôbec neoznačuje), pretože v tomto konaní jej bola odopretá možnosť

nahliadnuť do spisového materiálu a nemohla vo svojej výpovedi pred plénom ústavného

súdu adekvátne reagovať na skutočnosti, pre ktoré bola trestne stíhaná. Tvrdí tiež, že jej

konanie ako sudkyne nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu zneužitia

právomoci verejného činiteľa, čo preukazuje aj judikatúrou najvyššieho súdu, resp.

odporúčaním „Výboru ministrov Rady Európy prijatom dňa 13. 10. 1994“

a „Bangalórskych princípov sudcovskej etikety, schválených hospodárskou a sociálnou

radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006“.

1. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva

podľa rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

a súčasne navrhuje rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec im

vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto najprv preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 12. mája 2011, ktorým zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 5. októbra 2010, a potom podrobil kontrole aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. novembra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,

a v súvislosti s jej námietkami v sťažnosti konštatuje, že nie sú dôvodné.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2011 (obdobne

napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti

ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu ku krajskému

súdu nezistil nič, čo by robilo rozsudok krajského súdu ústavne neakceptovateľným, a teda

vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Rozsudok krajského súdu je vnútorne

logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu

a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku). Rozhodnutie reaguje na všetky podstatné odvolacie námietky

sťažovateľky a jej obhajcov (s. 6 až s. 8), odvolací súd na verejnom zasadnutí tiež doplnil

dokazovanie (vypočul sťažovateľku, jej obhajcov a prokurátora špeciálnej prokuratúry)

a jeho zistenia a závery uvedené na s. 11 až s. 18 vychádzajú z faktov a logických súvislostí,

ktoré preukazujú, že svojím konaním v trestnej veci sťažovateľka ako sudkyňa (a verejný

činiteľ) „naplnila znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa...“.

V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré

rozhodujú v trestnoprávnych veciach ( ), a keďže ústavný súd nezistil

žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a rozsudkom krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo

zjavne neodôvodnený), sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho

súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú

zákonné dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol. Najvyšší súd

posudzoval rozsudok krajského súdu vecne len z hľadiska sťažovateľkou vymedzených

dovolacích otázok [sťažovateľka tvrdila, že zásadným spôsobom malo byť porušené jej

právo na obhajobu podľa a krajský súd vec údajne

nesprávne právne posúdil podľa ].

K jednotlivým sťažovateľkou namietaným dovolacím dôvodom najvyšší súd

vo svojom uznesení okrem iného uviedol: „Obvinená sa k predmetnej veci vyjadrovala

na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 28. a 29. januára 2010 pred Okresným súdom

v Nových Zámkoch, kde uviedla, že sa cíti byť nevinná. Je stíhaná za rozhodnutie a

procesný postup, pričom rozhodovala podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia.

Následne bola samosudkyňou poučená v zmysle Keďže

nevyužila svoje právo nevypovedať, nasledoval výsluch zo strany prokurátora, samosudkyne

a obhajcov obvinenej. Zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by samosudkyňa

prerušovala reč obvinenej. Obvinená takéto konanie na pojednávaní nenamietala.

Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. októbra 2010 sa obvinená

opätovne vyjadrila ku skutkom kladeným jej za vinu písomným vyhotovením záverečnej reči.

Rovnako obaja obhajcovia obvinenej predniesli svoje vyjadrenia, ako i rozsiahle

záverečné reči.

V odvolacom konaní na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. mája 2011 obvinená

uviedla skutočnosti týkajúce sa ňou podaných dvoch trestných oznámení a incidentu

so svojim motorovým vozidlom, po čom bola predsedom senátu upozornená, aby sa držala

námietok voči rozsudku súdu prvého stupňa. Následne opätovné argumentovala, že konanie

sa týka jej rozhodovacej činnosti a je nevinná. Po prečítaní dôkazov odpovedala na otázky

člena senátu a prokurátora. Obvinená, ako aj jej obhajcovia, mali možnosť sa vyjadriť aj

v rámci konečného návrhu. Súčasne bolo do spisu založené jej verejné vyhlásenie

(č. l. 1466).

Zásadným porušením práva na obhajobu sa totiž rozumie najmä porušenie

ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Tr. por). V prípade, ak obvinený po určitú časť

trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, potom je splnená táto

podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto

čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho

rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.

Obvinená mala počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie

sa ku všetkým skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by jej bolo bránené,

resp. odopreté vykonávať svoje práva. Usmerňovanie pojednávania, prípadne kladenie

otázok zo strany súdu nemožno chápať ako zasahovanie do práva vyjadriť

sa ku skutočnostiam a skutkom kladeným za vinu. Ak obvinená mala za to, že je porušované

jej právo na obhajobu, mala žiadať zaprotokolovanie námietky.

Nakoľko obvinenú zastupovali dvaja obhajcovia, ktorí taktiež využili právo vyjadriť

sa k predmetu konania a dostatočným spôsobom obhajovali svoju klientku, obvinenej

argumentácia o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinená napáda skutkové zistenia súdov

prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) je viazaný

zisteným skutkovým stavom veci lak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného

ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení

ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného

dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (, ).

Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých

rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže

posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na

rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v

obmedzenom rozsahu podľa Preto možnosti podania dovolania musia

byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku

nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil

krajský súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce

zistenie, podľa ktorého obvinená JUDr. E. K. spáchala skutok tak, ako je uvedené v

rozsudku druhostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom

poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pre trestný čin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do

1. januára 2006, zo spáchania ktorých bola obvinená uznaná vinnou.

Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne

napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu

skutku. Zákon v ustanovení pripúšťa možnosť podať dovolanie

len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité

nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Ani dovolací dôvod podľa

teda nie je daný.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinenej nie sú splnené dôvody

dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

písm. c/ dovolanie obvinenej JUDr. E. K. na neverejnom zasadnutí odmietol.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia vyplýva, že najvyšší súd uviedol jasné

a zákonné dôvody, prečo dovolanie sťažovateľky odmietol a ústavný súd nemá žiadny

dôvod prehodnocovať, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší súd nezistil danosť ani

jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľkou v zmysle

a nemožno mu vytknúť iný nesprávny procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu možnosť

porušenia základného práva sťažovateľky podľa , reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľky tiež odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že vo vzťahu

k ústavnému súdu (ktorý dal súhlas na jej trestné stíhanie podľa ) je jej

sťažnosť neprípustná [ ], pretože proti rozhodnutiu

ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok ( ) a tiež preto, že údajný

namietaný nezákonný postup „orgánov činných v trestnom konaní, polície, Krajskej

prokuratúry v Nitre, Špeciálnej prokuratúry a Okresného súdu v Nových Zámkoch“ nie je

premietnutý ani v petite jej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012