Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 175/2012
PDF · 238.93 KB
No categories available
III. ÚS 175/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. K., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., L., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To/67/2010 z 12. mája 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 52/2011 z 23. novembra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2012
doručená sťažnosť JUDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/67/2010 z 12.
mája 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 (ďalej aj
„uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Nové
Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T/188/2009 z 5. októbra 2010 bola uznaná
vinnou „zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa... v zmysle
obžaloby špeciálneho prokurátora... a bol jej uložený trest odňatia slobody na dobu trvania
jedného roka so skúšobnou dobou dva roky.
Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 12. mája 2011, č. k. 3 To/67/2010-1468 zrušil
mojím odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa
05. októbra 2010, č. k. 3 T/188/2009 a na pozmenenom skutkovom základe v môj
neprospech konkretizujúcom moje zavinenie ma uznal vinnou zo spáchania trestného činu
podľa ust. §-u 158 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona...
Krajský súd v Nitre zmenil skutkovú vetu obžaloby obsiahnutú vo výrokovej časti
rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 05. októbra 2010, č. k. 3 T/188/2009,
upresňujúc moje zavinenie s konštatovaním, že som svojvoľne konala a rozhodla s cieľom
vyhovieť všetkým návrhom vypracovaným advokátkou JUDr. B. H., napriek tomu, že som
vedela, že som tým poskytla zjavne neoprávnenú výhodu navrhovateľom, ktorá nemala
oporu v právnom poriadku.“.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie (mimoriadny opravný
prostriedok), o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením bez nariadenia verejného
zasadnutia tak, že ho 23. novembra 2011 odmietol, a zákonná lehota na podanie sťažnosti je
teda v jej prípade zachovaná nielen vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ale aj
vo vzťahu ku krajskému súdu.
V sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na to, že 29. februára 2012 podala nové
dovolanie proti rozsudku krajského súdu „z iných dovolacích dôvodov predpokladaných
Trestným poriadkom, o ktorom dovolaní v čase podania tejto ústavnej sťažnosti súčasnosti
prebieha nové dovolacie konanie“.
Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že «„Skutok, popísaný
v skutkovej vete obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje
moju rozhodovaciu činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva. Bola som teda
stíhaná a následne odsúdená za svoj právny názor...
Ústavný súd... svojim uznesením PL. ÚS 104/07-60 zo dňa 27. 06. 2007 dal súhlas
na trestné stíhanie mojej osoby. V tom čase však nebolo vykonané žiadne dokazovanie
vo veci pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe... Žiaľ musím konštatovať, že už
v konaní o pozbavenie imunity bolo porušené moje právo na obhajobu, nakoľko mi bola
Ústavným súdom SR odopretá možnosť nahliadnuť do spisového materiálu... Nemala som
teda možnosť vo svojej výpovedi pred Plénom... adekvátne reagovať na skutočnosti, pre
ktoré mám byť trestne stíhaná...
Moje rozhodnutia o určení otcovstva boli Najvyšším súdom... zrušené s poukazom
na skutočnosť, že bude potrebné v predmetných veciach doplniť dokazovanie. Najvyšší
súd... však vo svojich rozhodnutiach ani len nenaznačil akým smerom má byť dokazovanie.
V zmysle platnej judikatúry - rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -
R č. 39/2001-I „na naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa §-u 158 ods. 1 a) Trestného zákona (teraz 326 TZ)
nepostačuje zistenie, že špeciálny subjekt − verejný činiteľ vykonával svoju právomoc
spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ, konal
v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.
Uvedený motív ako zložka subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho
konanie, musí byť preukázaný.
Podľa odporúčania Výboru ministrov Rady Európy prijatom dňa 13. 10. 1994
v rozhodovacom procese sudcovia majú byt nezávislí a konať bez akéhokoľvek
obmedzovania, neprípustného vplyvu, nátlakov, hrozieb alebo nevhodných zasahovaní, či už
priamych alebo nepriamych, zo strany kohokoľvek alebo z akéhokoľvek dôvodu...
Podľa Bangalórskych princípov sudcovskej etikety, schválených hospodárskou
a sociálnou radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006 sudcovská nezávislosť
je podmienkou právneho štátu a zárukou spravodlivého procesu. Sudca má svoj úrad
vykonávať nezávisle, na základe vlastného hodnotenia skutočností a v súlade so svedomitým
výkladom zákona. Sudcovia majú rozhodovať v absolútnej nezávislosti a konať bez
obmedzenia.
Za vinu je mi dávané, že som svojimi rozhodnutiami umožnila uplatniť si nároky
podľa zákona č. 503/2003 Z. z. V prípade predmetných rozhodnutí sa jedná o osoby
zaradené do kategórie kolaborantov a zradcov resp. o osoby, ktorým bol majetok odňatý
na základe Benešových dekrétov, preto predmetné osoby nemali právo na reštitúcie, taktiež
uvedeným osobám nedošlo k odňatiu majetku v takzvanom období neslobody, teda v období
od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990. O tom, že niekto zrejme zneužil moje rozhodnutia, som sa
dozvedela iba z bulvárnej tlače. Moje rozhodnutia boli takto jednoznačne zneužité na účely,
na ktoré neslúžili, na čo poukazujem od samého počiatku môjho stíhania, avšak táto
skutočnosť orgány činné v trestnom konaní nezaujímala...
Najvyšší súd... svojim uznesením č. k. 1 Tdo 52/2011 zo dňa 23. novembra 2011
v konaní o mojom dovolaní konštatoval, že dovolanie je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád,
ale nie revíziou skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa. Z uvedeného
vyplýva, že v sústave všeobecných súdov nie je prakticky možné dosiahnuť spravodlivý
súdny proces, pokiaľ neumožňuje v hierarchii všeobecných súdov najvyššej z týchto
inštitúcií zaberať sa otázkou v trestnom konaní najvýznamnejšou a to otázkou viny.
V zmysle obsahu dovolania podaného dňa 29. marca 2012, na ktoré poukazujem
v bode II tejto sťažnosti jednoznačne vyplýva, že mojom prípade jednoznačne došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, bolo porušené právo na nestranného sudcu a žiaľ
možno konštatovať, že trestným stíhaním moje osoby mal byť dosiahnutý práve iný cieľ ako
spravodlivý proces a to moja osobná a profesionálna diskreditácia v čase, keď som
mala možnosť v zmysle uzneseniam Najvyššieho súdu... zo dňa 30. augusta 2006,
č. k. 1 To 75/2005, usvedčiť konkrétne osoby - priateľov chránených niektorými
prokurátormi Krajskej prokuratúry v Nitre zo spáchania trestného činu úžery.
Postupom orgánov činných v trestnom konaní, polície, Krajskej prokuratúry v Nitre,
Špeciálnej prokuratúry, Okresného súdu v Nových Zámkoch v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 T 188/2009, Krajským súdom v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/67/2010
došlo k porušeniu procesnoprávnych práv a slobôd, vedúceho v nesprávnu aplikáciu práva
vo veci skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa...
Sudkyňa Okresného súdu v Nových Zámkoch, taktiež senát Krajského súdu v Nitre si
uvedenou servilitou jednoznačne upevňovali svoje postavenie a vylepšovali svoj obraz pred
špeciálnym prokurátorom pre prípad, že by sa uvedený prokurátor v budúcnosti zaoberal
prípadnými podozreniami z korupcie uvedených sudcov, nakoľko podozrenia z korupčného
správania sa sudcov všeobecných súdov rozhodujúcich v trestných veciach sú všeobecne
známe.
Aj týmto správaním sudcov rozhodujúcich v trestnej veci voči mojej osobe bolo
porušené moje základné právo na spravodlivý proces. Samosudca špecializovaného
trestného súdu, súc byť podrobený bezpečnostne previerke, nemá dôvod na obavy pred
špeciálnym prokurátorom. Vyňatím časti skutkovej podstaty trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa spod jurisdikcie Špecializovaného trestného súdu
a ponechanie už začatých trestných stíhaní pod dozorom Úradu špeciálnej prokuratúry bola
porušená zásada rovnosti zbraní a tým aj právo na spravodlivý proces.
Najvyšší súd SR, ako som už uviedla moje pôvodne podané dovolanie odmietol
uznesením zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 1 Tdo 52/2011. Trestný poriadok takýto postup síce
umožňuje, tento postup je však v logickom rozpore so skutočnosťou predpokladanou iným
ustanovením trestného poriadku, ktorý umožňuje dovolanie po jeho podaní doplniť. Mala
som záujem doplniť podané dovolanie, nakoľko však nebolo vo veci podaného dovolania
nariadené verejné zasadnutie, postupom súdu mi bolo takto odňaté právo na obhajobu.
Taktiež týmto postupom bola porušená zásada ústnosti trestného konania. Nakoľko celé
moje trestné stíhanie bolo sprevádzané nepretržitým nebezpečným vyhrážaním sa jednak
mojej osobe ako aj celej rodine, sú skutočnosti, ktoré v obave o vlastný život a zdravie
a z obavy ohrozenia mojej rodiny, nie som ochotná uviesť vo svojich písomných podaniach.
Bola som a aj som pripravená o týchto skutočnostiach podrobne vypovedať v rámci konania
o dovolaní, resp. v konaní o ústavnej sťažnosti...
Preto zdvorile žiadam, napriek doposiaľ prebiehajúcemu konaniu o dovolaní, aby
ctený Ústavný súd... v konaní o tejto sťažnosti aplikoval na ust. §-u 53 odsek 2 Zákona
o organizácii Ústavného súdu... v platnom znení.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol: „Základné právo JUDr. E. K... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... uznesením
Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 1 Tdo 52/2011 a rozsudkom Krajského súdu...
zo dňa 12. mája 2011, č. k. 3 To/67/2010-1468 poručené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 11. 2011,
č. k. 1 Tdo 52/2011 a rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 12. mája 2011,
č. k. 3 To/67/2010-1468 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstatou predloženej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s postupom všeobecných
súdov (rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu) v jej trestnej veci, pri
ktorom malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka nesúhlasí s dôvodmi, na základe ktorých najvyšší súd uznesením odmietol jej
dovolanie proti rozsudku krajského súdu, a tvrdí, že „skutok, popísaný v skutkovej vete
obžaloby špeciálneho prokurátora, ktorý mi je dávaný za vinu popisuje moju rozhodovaciu
činnosť v prípade štyroch rozhodnutí o určení otcovstva“, za ktorý bola stíhaná a následne
odsúdená, je vlastne jej právnym názorom a neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval
jej „motív a to konať v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech...“.
Uvádza tiež, že „procesne jednotlivých veciach postupovala presne tak, ako
v obdobných prípadoch postupovali jej kolegovia sudcovia...“, a domnieva sa, že najvyšší
súd tým, že v konaní o dovolaní nenariadil „verejné zasadnutie“, odňal jej „právo
na obhajobu“ a tiež porušil zásadu „ústnosti trestného konania“.
Okrem toho jej sťažnosť smeruje aj proti uzneseniu ústavného súdu
č. k. „PL. ÚS 104/07-60 zo dňa 27. 06. 2007“, ktorým dal súhlas na jej trestné stíhanie
v tejto veci. V tejto súvislosti namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu
(v petite sťažnosti ho vôbec neoznačuje), pretože v tomto konaní jej bola odopretá možnosť
nahliadnuť do spisového materiálu a nemohla vo svojej výpovedi pred plénom ústavného
súdu adekvátne reagovať na skutočnosti, pre ktoré bola trestne stíhaná. Tvrdí tiež, že jej
konanie ako sudkyne nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu zneužitia
právomoci verejného činiteľa, čo preukazuje aj judikatúrou najvyššieho súdu, resp.
odporúčaním „Výboru ministrov Rady Európy prijatom dňa 13. 10. 1994“
a „Bangalórskych princípov sudcovskej etikety, schválených hospodárskou a sociálnou
radou Organizácie Spojených národov dňa 27. 06. 2006“.
1. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
a súčasne navrhuje rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec im
vrátiť na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto najprv preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2010
z 12. mája 2011, ktorým zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T/188/2009
z 5. októbra 2010, a potom podrobil kontrole aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky,
a v súvislosti s jej námietkami v sťažnosti konštatuje, že nie sú dôvodné.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To/67/2010 z 12. mája 2011 (obdobne
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti
ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu ku krajskému
súdu nezistil nič, čo by robilo rozsudok krajského súdu ústavne neakceptovateľným, a teda
vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Rozsudok krajského súdu je vnútorne
logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu
a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku). Rozhodnutie reaguje na všetky podstatné odvolacie námietky
sťažovateľky a jej obhajcov (s. 6 až s. 8), odvolací súd na verejnom zasadnutí tiež doplnil
dokazovanie (vypočul sťažovateľku, jej obhajcov a prokurátora špeciálnej prokuratúry)
a jeho zistenia a závery uvedené na s. 11 až s. 18 vychádzajú z faktov a logických súvislostí,
ktoré preukazujú, že svojím konaním v trestnej veci sťažovateľka ako sudkyňa (a verejný
činiteľ) „naplnila znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa...“.
V tomto smere ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré
rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže ústavný súd nezistil
žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a rozsudkom krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo
zjavne neodôvodnený), sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho
súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú
zákonné dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, ako rozhodol. Najvyšší súd
posudzoval rozsudok krajského súdu vecne len z hľadiska sťažovateľkou vymedzených
dovolacích otázok [sťažovateľka tvrdila, že zásadným spôsobom malo byť porušené jej
právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a krajský súd vec údajne
nesprávne právne posúdil podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].
K jednotlivým sťažovateľkou namietaným dovolacím dôvodom najvyšší súd
vo svojom uznesení okrem iného uviedol: „Obvinená sa k predmetnej veci vyjadrovala
na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 28. a 29. januára 2010 pred Okresným súdom
v Nových Zámkoch, kde uviedla, že sa cíti byť nevinná. Je stíhaná za rozhodnutie a
procesný postup, pričom rozhodovala podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia.
Následne bola samosudkyňou poučená v zmysle § 257 ods. 1 Tr. por. Keďže
nevyužila svoje právo nevypovedať, nasledoval výsluch zo strany prokurátora, samosudkyne
a obhajcov obvinenej. Zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by samosudkyňa
prerušovala reč obvinenej. Obvinená takéto konanie na pojednávaní nenamietala.
Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. októbra 2010 sa obvinená
opätovne vyjadrila ku skutkom kladeným jej za vinu písomným vyhotovením záverečnej reči.
Rovnako obaja obhajcovia obvinenej predniesli svoje vyjadrenia, ako i rozsiahle
záverečné reči.
V odvolacom konaní na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. mája 2011 obvinená
uviedla skutočnosti týkajúce sa ňou podaných dvoch trestných oznámení a incidentu
so svojim motorovým vozidlom, po čom bola predsedom senátu upozornená, aby sa držala
námietok voči rozsudku súdu prvého stupňa. Následne opätovné argumentovala, že konanie
sa týka jej rozhodovacej činnosti a je nevinná. Po prečítaní dôkazov odpovedala na otázky
člena senátu a prokurátora. Obvinená, ako aj jej obhajcovia, mali možnosť sa vyjadriť aj
v rámci konečného návrhu. Súčasne bolo do spisu založené jej verejné vyhlásenie
(č. l. 1466).
Zásadným porušením práva na obhajobu sa totiž rozumie najmä porušenie
ustanovení o povinnej obhajobe (§ 37 Tr. por). V prípade, ak obvinený po určitú časť
trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, potom je splnená táto
podmienka dovolania spravidla vtedy, ak orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto
čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho
rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.
Obvinená mala počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie
sa ku všetkým skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by jej bolo bránené,
resp. odopreté vykonávať svoje práva. Usmerňovanie pojednávania, prípadne kladenie
otázok zo strany súdu nemožno chápať ako zasahovanie do práva vyjadriť
sa ku skutočnostiam a skutkom kladeným za vinu. Ak obvinená mala za to, že je porušované
jej právo na obhajobu, mala žiadať zaprotokolovanie námietky.
Nakoľko obvinenú zastupovali dvaja obhajcovia, ktorí taktiež využili právo vyjadriť
sa k predmetu konania a dostatočným spôsobom obhajovali svoju klientku, obvinenej
argumentácia o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinená napáda skutkové zistenia súdov
prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) je viazaný
zisteným skutkovým stavom veci lak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného
ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu
právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.).
Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých
rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže
posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na
rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v
obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia
byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku
nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Dovolací súd je preto viazaný zistením skutkového stavu veci, ako ho zistil a ustálil
krajský súd. V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce
zistenie, podľa ktorého obvinená JUDr. E. K. spáchala skutok tak, ako je uvedené v
rozsudku druhostupňového súdu. Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom
poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pre trestný čin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do
1. januára 2006, zo spáchania ktorých bola obvinená uznaná vinnou.
Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne
napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu
skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr.por. pripúšťa možnosť podať dovolanie
len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo použité
nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo založené
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Ani dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinenej nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382
písm. c/ Tr. por. dovolanie obvinenej JUDr. E. K. na neverejnom zasadnutí odmietol.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia vyplýva, že najvyšší súd uviedol jasné
a zákonné dôvody, prečo dovolanie sťažovateľky odmietol a ústavný súd nemá žiadny
dôvod prehodnocovať, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší súd nezistil danosť ani
jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľkou v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku
a nemožno mu vytknúť iný nesprávny procesný postup podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu možnosť
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľky tiež odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že vo vzťahu
k ústavnému súdu (ktorý dal súhlas na jej trestné stíhanie podľa čl. 136 ods. 3 ústavy) je jej
sťažnosť neprípustná [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde], pretože proti rozhodnutiu
ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok (čl. 133 ústavy) a tiež preto, že údajný
namietaný nezákonný postup „orgánov činných v trestnom konaní, polície, Krajskej
prokuratúry v Nitre, Špeciálnej prokuratúry a Okresného súdu v Nových Zámkoch“ nie je
premietnutý ani v petite jej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2012