Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 603/2012
PDF · 251.8 KB
No categories available
I. ÚS 603/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., Z., zastúpeného advokátom
JUDr. J. K., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012
doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je osobou, proti ktorej bol
vydaný štátnym zástupcom Úradu verejnej prokuratúry Wiener Neustadt
zo 16. decembra 2009 európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“) sp. zn. 5 St 388/09 pre
účely jeho vydania do Rakúskej republiky na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže
vlámaním a vstupom s priťažujúcimi okolnosťami a pre trestný čin obchodovania
s odcudzenými vozidlami podľa príslušných ustanovení Trestného zákona Rakúskej
republiky. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010 rozhodol podľa
§ 21 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“), že EZR sa
vykoná pre účely vydania sťažovateľa na trestné stíhanie. Vo vzťahu k trestnému činu
obchodovania s odcudzenými vozidlami vo formulácii EZR sa rozhodovať nebude. Zároveň
podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného skončenia trestných vecí
sťažovateľa vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody v prípade jeho
uloženia vedených na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 5 T 112/09 a Okresnej prokuratúre Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“)
pod sp. zn. 3 Pv 265/09.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 31. marca 2010 podal sťažovateľ sťažnosť,
o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010. Najvyšší
súd rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom tak, že EZR na sťažovateľa sa vykoná
pre skutky kvalifikované ako zločin krádeže vlámaním a vstupom s priťažujúcimi
okolnosťami a zároveň podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného
skončenia trestného stíhania sťažovateľa v trestnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 5 T 112/09. Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu už neodložil realizáciu
EZR do skončenia trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnej prokuratúre pod
sp. zn. 3 Pv 265/09 pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1
písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
3. Následne bola na sťažovateľa podaná obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry
sp. zn. 3 Pv 265/09 z 13. septembra 2010 pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorého
výkon bol podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený s uložením
probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe štyroch rokov. Podstata tohto
skutku spočívala v tom, že sťažovateľ nakladal s konkrétne určeným osobným motorovým
vozidlom v úmysle ho zatajiť a zakryť jeho pôvod v trestnom čine. Zároveň však uvedené
osobné motorové vozidlo pochádza z trestnej činnosti (krádeže) spáchanej na území
Rakúskej republiky, pre ktorú (okrem ďalších skutkov) je sťažovateľ trestne stíhaný
rakúskymi justičnými orgánmi a pre ktorú im bol sťažovateľ vydaný pre účely trestného
stíhania na základe EZR.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2010 odvolanie,
ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 zamietol ako
nedôvodné.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu
zo 7. apríla 2011 dovolanie, ktoré odôvodnil podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom dovolania a argumentáciou
sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom
podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, a preto dovolanie odmietol podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku.
4. Z opísaného priebehu veci vyplýva, že proti sťažovateľovi sa viedli dve trestné
konania – jedno rakúskymi justičnými orgánmi pre trestný čin krádeže niekoľkých
osobných motorových vozidiel (pre ktorý bol na sťažovateľa vydaný EZR, ktorý slovenské
justičné orgány čiastočne akceptovali) a druhé slovenskými justičnými orgánmi pre zločin
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b)
Trestného zákona. V obidvoch trestných konaniach však išlo o totožný predmet útoku –
osobné motorové vozidlo „...“. Sťažovateľ vyjadril názor o neprípustnosti súbežného
trestného stíhania jednej osoby pre trestný čin krádeže a zároveň legalizácie príjmu
z trestnej činnosti v súvislosti s totožným predmetom týchto skutkov. Sťažovateľ v tejto
súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2010
z 28. júna 2010, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010 o realizácii EZR na sťažovateľa. Najvyšší súd v tejto
súvislosti uviedol: „Naproti tomu páchateľom zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 233 nášho Trestného zákona môže byť ktokoľvek, okrem páchateľa, ktorý vec získal
iným trestným činom. Vzhľadom k tomu trestné stíhanie menovaného vedené vyšetrovateľom
vo Zvolene (pre zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pozn.) nie je dôvodné.“ Tento
právny názor sa podľa sťažovateľa premietol aj do II. časti výroku uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tost 13/2010, v rámci ktorého už najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu
neodložil realizáciu EZR do právoplatného skončenia trestného stíhania vo veci
vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 3 Pv 265/09.
Naproti tomu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012 je
vyjadrený protichodný názor, t. j. že trestné stíhanie sťažovateľa pre krádež vedené
v Rakúsku nie je prekážkou jeho stíhania pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj
keď ide o ten istý predmet útoku – osobné motorové vozidlo. Konanie spočívajúce v zakrytí
jeho pôvodu v trestnom čine je iným samostatným skutkom, aj keď ide o ten istý predmet
útoku.
Podľa sťažovateľa je „korektný a ústavne konformný“ právny názor najvyššieho
súdu prezentovaný v uznesení sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010, pretože ak je „...
trestne stíhaný ako páchateľ pre krádež vo vzťahu ku konkrétnemu osobnému motorovému
vozidlu rakúskymi justičnými orgánmi a pre účely tohto trestného stíhania bol aj vydaný
justičnými orgánmi Slovenskej republiky, nemôže byť za dispozíciu s týmto istým vozidlom
trestne stíhaný aj ako páchateľ trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti“.
Sťažovateľ takto zhrnul svoje námietky proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“):
„Sťažovateľ má za teda to, že najvyšší súd a ani krajský súd jasným, zrozumiteľným
a preskúmateľným spôsobom neozrejmili najmä úvahy, na základe ktorých dospeli
k záverom o naplnení zákonom predpokladanej vedomosti obvineného o pôvode
legalizovanej veci (súčiastok, dielov, vozidla), to znamená nie vedomosť o tom, že na
opravu použité veci sú zrejme odlišné ako pôvodné, ale vedomosť ( jednoznačnú a
spoľahlivú ), že tieto pochádzajú z konkrétnej trestnej činnosti spáchanej na území Rakúskej
republiky.
Obdobne tak neboli uvedenými súdmi predpísaným a ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnené úvahy, na podklade ktorých je možné voči fyzickej osobe obvinenej
z trestného činu krádeže osobného motorového vozidla v Rakúskej republike vyvodiť
súčasne trestnú zodpovednosť pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233
Trestného zákona v súvislosti s nakladaním s týmto vozidlom, resp. dielmi a súčiastkami
pochádzajúcimi z uvedeného vozidla, keď túto zodpovednosť vylúčil iný senát Najvyššieho
súdu SR v konaní o európskom zatýkacom rozkaze.“
Sťažovateľ v závere sťažnosti poukázal tiež na to, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu spôsobuje nestabilitu v otázke realizácie výkonu
EZR. Najvyšší súd, ktorý rozhodoval uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010
o sťažnosti sťažovateľa ako vyžiadanej osoby proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010, totiž neodložil realizáciu EZR do skončenia
trestného stíhania sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233
ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ však bol následne
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 uznaný vinným
zo spáchania tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch
rokov, ktorého výkon bol podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený
s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe štyroch rokov.
Správnosť tohto rozsudku bola potvrdená napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý
rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, a následne aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011.
Výkon trestu odňatia slobody s probačným dohľadom je pritom reálne možný iba
za predpokladu, že sa odsúdený nachádza na území Slovenskej republiky. V prípade výkonu
EZR na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010
a vydania sťažovateľa do Rakúska preto nebude možné realizovať uložený trest odňatia
slobody s probačným dohľadom.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takýmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa R. A. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 , čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, tiež právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli konaním a rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 2To 56/2011, zo 07. apríla 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Tdo 7/2012, z 18. apríla 2012 p o r u š e n é .
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. apríla 2012, spis. zn. 3 Tdo 7/2012, a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 7. apríla 2011, spis. zn. 2 To 56/2011, a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému
súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 426/08,
8. Podstata sťažnosti sa týka nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho
súdu a krajského súdu, podľa ktorého trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin krádeže
(vedené v Rakúsku) nepredstavuje prekážku, ktorá by bránila trestnému stíhaniu
sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj keď ide o ten istý predmet
útoku – osobné motorové vozidlo. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd napadnuté
uznesenia nedostatočne odôvodnili, pretože z nich nie sú zrejmé úvahy, na základe ktorých
dospeli k záveru o vedomosti sťažovateľa o pôvode osobného motorového vozidla v trestnej
činnosti ako znaku skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Zároveň
sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade realizácie EZR a jeho vydania do Rakúska mu
bude znemožnený výkon trestu odňatia slobody s probačným dohľadom uložený rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 za zločin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti.
Tieto nedostatky mali mať za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie týchto práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho
súdu, a súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil v rozsahu
zrušenia krajskému súdu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti
(návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
9. Ústavný súd najprv preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým
zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010
zo 6. decembra 2010 ako nedôvodné, a potom podrobil kontrole aj napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa
prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
10. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu
ku krajskému súdu nezistil nič, čo by robilo napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Napadnuté
uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia
(§ 176 ods. 2 Trestného poriadku). Rozhodnutie primerane reaguje na odvolacie námietky
sťažovateľa a jeho obhajcu a jeho zistenia a závery vychádzajú z faktov, listinných dôkazov
– fotodokumentácie z obhliadky motorového vozidla a dopravnej nehody, úradného
záznamu týkajúceho sa rozdielov motorového vozidla, ako aj odborného vyjadrenia
kriminalistického expertízneho ústavu a znaleckého posudku tohto ústavu. Z týchto
dôkazných prostriedkov krajský súd považoval aj za preukázanú vedomostnú stránku
sťažovateľa o pôvode motorového vozidla. Krajský súd preto nemal pochybnosti
o správnosti skutkových zistení okresného súdu a o tom, že sťažovateľ svojím konaním
naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Krajský súd
preto vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.
Navyše, ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré
rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže z obsahu rozhodnutia
nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený),
sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
11. Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c)
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú
zákonné dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie odmietol. Najvyšší súd posudzoval
uznesenie krajského súdu z hľadiska sťažovateľom vymedzených dovolacích otázok
[sťažovateľ tvrdil, že krajský súd a aj okresný súd sa nedostatočne vysporiadali
s preukázaním subjektívnej stránky zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti z hľadiska
vedomosti sťažovateľa o pôvode vozidla, v dôsledku čoho krajský súd vec údajne nesprávne
právne posúdil podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, zároveň považoval
rozhodnutia všeobecných súdov v tejto otázke za nedostatočne odôvodnené, čo považoval
sťažovateľ za zásadné porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku]. Sťažovateľ tiež vyjadril svoj názor, že trestné stíhanie vedené proti nemu
v Rakúsku pre krádež je prekážkou jeho trestného postihu v prerokovávanej veci, pretože
predmetom útoku je to isté motorové vozidlo. K týmto sťažovateľom namietaným
dovolacím dôvodom sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril a zaujal k nim jasné,
no plne korektné stanovisko. Najvyšší súd zrozumiteľne vyvrátil argumentáciu sťažovateľa
o tom, že nevedel o pôvode vozidla, a to napriek jeho zreteľným úpravám, a neopomenul
ani objasniť rozdiely medzi trestným činom krádeže a legalizácie príjmu z trestnej činnosti,
z čoho vyplynula nesprávnosť tvrdenia sťažovateľa o nemožnosti jeho postihu z dôvodu
trestného stíhania vedeného proti nemu v Rakúsku pre krádež. V závere preto konštatoval,
že závery krajského súdu (a aj okresného súdu) boli správne, preto napokon dovolanie
sťažovateľa odmietol.
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu je toho názoru, že
rozhodnutie nie je svojvoľné a arbitrárne, a preto ani v tomto prípade nemá žiadny
relevantný dôvod prehodnocovať jeho obsah, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší
súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1
písm. c) a i) Trestného poriadku a dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Sťažovateľ namietal v sťažnosti tiež neistotu v súvislosti s výkonom podmienečne
odloženého trestu odňatia slobody s probačným dohľadom v prípade jeho vydania
do Rakúska, pretože v takom prípade nebude možné vykonávať nad ním kontrolu podľa
§ 51 ods. 5 Trestného zákona a § 418 a § 419 Trestného poriadku. Táto situácia je však
fakticky na prospech sťažovateľa, ktorého úlohou nie je domáhať sa zabezpečenia realizácie
tohto trestu. Bude preto povinnosťou príslušných všeobecných súdov Slovenskej republiky
zabezpečiť reálny výkon tohto trestu. Z uvedeného dôvodu táto nedôslednosť nemohla
spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľa tiež
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
12. Sťažovateľ namieta tiež porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 1 ústavy
a čl. 50 ods. 4 ústavy, ktoré zaručujú právo odoprieť výpoveď, resp. právo obvineného
odoprieť výpoveď. V sťažnosti však neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
možnému porušeniu týchto práv, pretože jej obsah sa vzťahuje iba na porušenie základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
ústavný súd ani nezistil v napadnutých rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu
žiaden nedostatok, ktorý by signalizoval možné porušenie základných práv sťažovateľa
podľa čl. 47 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 4 ústavy.
Rovnaké stanovisko platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje, jeho argumentácia sa týka porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský
súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010
zo 6. decembra 2010 uznesením zo 7. apríla 2011, t. j. po štyroch mesiacoch, čo
nevzbudzuje žiadne pochybnosti o možných zbytočných prieťahoch v konaní. Najvyšší súd
rozhodol o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011 uznesením z 18. apríla
2012, t. j. po roku, čo predstavuje dlhšie časové obdobie. Najvyšší súd však rozhodoval
o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku a preskúmaval dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu, ktorým už bola trestná vec sťažovateľa právoplatne skončená.
Samotná dĺžka konania najvyššieho súdu o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu preto
nepredstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, čo je
dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ústavy, ústavný súd konštatuje, že aj
v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Článok 49 ústavy vyjadruje jeden
z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje
podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu
a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej
republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej
zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok možno za spáchanie trestného činu uložiť.
Trestný zákon musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov
a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity
obmedzenia základných práv a slobôd občanov (obdobne napr. II. ÚS 241/06).
14. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012