Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 603/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., Z., zastúpeného advokátom

JUDr. J. K., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , , , a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. apríla 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. apríla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012

doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv podľa , , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je osobou, proti ktorej bol

vydaný štátnym zástupcom Úradu verejnej prokuratúry Wiener Neustadt

zo 16. decembra 2009 európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“) sp. zn. pre

účely jeho vydania do Rakúskej republiky na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže

vlámaním a vstupom s priťažujúcimi okolnosťami a pre trestný čin obchodovania

s odcudzenými vozidlami podľa príslušných ustanovení Rakúskej

republiky. Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2010 rozhodol podľa

o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“), že EZR sa

vykoná pre účely vydania sťažovateľa na trestné stíhanie. Vo vzťahu k trestnému činu

obchodovania s odcudzenými vozidlami vo formulácii EZR sa rozhodovať nebude. Zároveň

podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného skončenia trestných vecí

sťažovateľa vrátane výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody v prípade jeho

uloženia vedených na Okresnom súde Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a Okresnej prokuratúre Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“)

pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 31. marca 2010 podal sťažovateľ sťažnosť,

o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2010. Najvyšší

súd rozhodol o sťažnosti podanej sťažovateľom tak, že EZR na sťažovateľa sa vykoná

pre skutky kvalifikované ako zločin krádeže vlámaním a vstupom s priťažujúcimi

okolnosťami a zároveň podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného

skončenia trestného stíhania sťažovateľa v trestnej veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. . Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu už neodložil realizáciu

EZR do skončenia trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnej prokuratúre pod

sp. zn. pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1

písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) .

3. Následne bola na sťažovateľa podaná obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry

sp. zn. z 13. septembra 2010 pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa a a . Rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorého

výkon bol podľa podmienečne odložený s uložením

probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe štyroch rokov. Podstata tohto

skutku spočívala v tom, že sťažovateľ nakladal s konkrétne určeným osobným motorovým

vozidlom v úmysle ho zatajiť a zakryť jeho pôvod v trestnom čine. Zároveň však uvedené

osobné motorové vozidlo pochádza z trestnej činnosti (krádeže) spáchanej na území

Rakúskej republiky, pre ktorú (okrem ďalších skutkov) je sťažovateľ trestne stíhaný

rakúskymi justičnými orgánmi a pre ktorú im bol sťažovateľ vydaný pre účely trestného

stíhania na základe EZR.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2010 odvolanie,

ktoré krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2011 zamietol ako

nedôvodné.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu

zo 7. apríla 2011 dovolanie, ktoré odôvodnil podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku. Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom dovolania a argumentáciou

sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom

podľa a , a preto dovolanie odmietol podľa

.

4. Z opísaného priebehu veci vyplýva, že proti sťažovateľovi sa viedli dve trestné

konania – jedno rakúskymi justičnými orgánmi pre trestný čin krádeže niekoľkých

osobných motorových vozidiel (pre ktorý bol na sťažovateľa vydaný EZR, ktorý slovenské

justičné orgány čiastočne akceptovali) a druhé slovenskými justičnými orgánmi pre zločin

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b)

. V obidvoch trestných konaniach však išlo o totožný predmet útoku –

osobné motorové vozidlo „...“. Sťažovateľ vyjadril názor o neprípustnosti súbežného

trestného stíhania jednej osoby pre trestný čin krádeže a zároveň legalizácie príjmu

z trestnej činnosti v súvislosti s totožným predmetom týchto skutkov. Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2010, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 31. marca 2010 o realizácii EZR na sťažovateľa. Najvyšší súd v tejto

súvislosti uviedol: „Naproti tomu páchateľom zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa nášho môže byť ktokoľvek, okrem páchateľa, ktorý vec získal

iným trestným činom. Vzhľadom k tomu trestné stíhanie menovaného vedené vyšetrovateľom

vo Zvolene (pre zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pozn.) nie je dôvodné.“ Tento

právny názor sa podľa sťažovateľa premietol aj do II. časti výroku uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. , v rámci ktorého už najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu

neodložil realizáciu EZR do právoplatného skončenia trestného stíhania vo veci

vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. .

Naproti tomu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 je

vyjadrený protichodný názor, t. j. že trestné stíhanie sťažovateľa pre krádež vedené

v Rakúsku nie je prekážkou jeho stíhania pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj

keď ide o ten istý predmet útoku – osobné motorové vozidlo. Konanie spočívajúce v zakrytí

jeho pôvodu v trestnom čine je iným samostatným skutkom, aj keď ide o ten istý predmet

útoku.

Podľa sťažovateľa je „korektný a ústavne konformný“ právny názor najvyššieho

súdu prezentovaný v uznesení sp. zn. z 28. júna 2010, pretože ak je „...

trestne stíhaný ako páchateľ pre krádež vo vzťahu ku konkrétnemu osobnému motorovému

vozidlu rakúskymi justičnými orgánmi a pre účely tohto trestného stíhania bol aj vydaný

justičnými orgánmi Slovenskej republiky, nemôže byť za dispozíciu s týmto istým vozidlom

trestne stíhaný aj ako páchateľ trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti“.

Sťažovateľ takto zhrnul svoje námietky proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. zo 7. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 18. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“):

„Sťažovateľ má za teda to, že najvyšší súd a ani krajský súd jasným, zrozumiteľným

a preskúmateľným spôsobom neozrejmili najmä úvahy, na základe ktorých dospeli

k záverom o naplnení zákonom predpokladanej vedomosti obvineného o pôvode

legalizovanej veci (súčiastok, dielov, vozidla), to znamená nie vedomosť o tom, že na

opravu použité veci sú zrejme odlišné ako pôvodné, ale vedomosť ( jednoznačnú a

spoľahlivú ), že tieto pochádzajú z konkrétnej trestnej činnosti spáchanej na území Rakúskej

republiky.

Obdobne tak neboli uvedenými súdmi predpísaným a ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnené úvahy, na podklade ktorých je možné voči fyzickej osobe obvinenej

z trestného činu krádeže osobného motorového vozidla v Rakúskej republike vyvodiť

súčasne trestnú zodpovednosť pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233

v súvislosti s nakladaním s týmto vozidlom, resp. dielmi a súčiastkami

pochádzajúcimi z uvedeného vozidla, keď túto zodpovednosť vylúčil iný senát Najvyššieho

súdu SR v konaní o európskom zatýkacom rozkaze.“

Sťažovateľ v závere sťažnosti poukázal tiež na to, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu spôsobuje nestabilitu v otázke realizácie výkonu

EZR. Najvyšší súd, ktorý rozhodoval uznesením sp. zn. z 28. júna 2010

o sťažnosti sťažovateľa ako vyžiadanej osoby proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 31. marca 2010, totiž neodložil realizáciu EZR do skončenia

trestného stíhania sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233

ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) . Sťažovateľ však bol následne

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010 uznaný vinným

zo spáchania tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch

rokov, ktorého výkon bol podľa podmienečne odložený

s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe štyroch rokov.

Správnosť tohto rozsudku bola potvrdená napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, a následne aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011.

Výkon trestu odňatia slobody s probačným dohľadom je pritom reálne možný iba

za predpokladu, že sa odsúdený nachádza na území Slovenskej republiky. V prípade výkonu

EZR na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2010

a vydania sťažovateľa do Rakúska preto nebude možné realizovať uložený trest odňatia

slobody s probačným dohľadom.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takýmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa R. A. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

podľa , , , a Slovenskej

republiky, tiež právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli konaním a rozhodnutím Krajského súdu v

Banskej Bystrici, sp. zn. , zo 07. apríla 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , z 18. apríla 2012 p o r u š e n é .

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

18. apríla 2012, spis. zn. , a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 7. apríla 2011, spis. zn. , a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému

súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

).

8. Podstata sťažnosti sa týka nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho

súdu a krajského súdu, podľa ktorého trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin krádeže

(vedené v Rakúsku) nepredstavuje prekážku, ktorá by bránila trestnému stíhaniu

sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj keď ide o ten istý predmet

útoku – osobné motorové vozidlo. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd napadnuté

uznesenia nedostatočne odôvodnili, pretože z nich nie sú zrejmé úvahy, na základe ktorých

dospeli k záveru o vedomosti sťažovateľa o pôvode osobného motorového vozidla v trestnej

činnosti ako znaku skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Zároveň

sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade realizácie EZR a jeho vydania do Rakúska mu

bude znemožnený výkon trestu odňatia slobody s probačným dohľadom uložený rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010 za zločin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti.

Tieto nedostatky mali mať za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa

, , , a a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie týchto práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho

súdu, a súčasne žiada, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil v rozsahu

zrušenia krajskému súdu.

Podľa je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti

(návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

9. Ústavný súd najprv preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým

zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2010 ako nedôvodné, a potom podrobil kontrole aj napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

10. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv vo vzťahu

ku krajskému súdu nezistil nič, čo by robilo napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Napadnuté

uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia

( ). Rozhodnutie primerane reaguje na odvolacie námietky

sťažovateľa a jeho obhajcu a jeho zistenia a závery vychádzajú z faktov, listinných dôkazov

– fotodokumentácie z obhliadky motorového vozidla a dopravnej nehody, úradného

záznamu týkajúceho sa rozdielov motorového vozidla, ako aj odborného vyjadrenia

kriminalistického expertízneho ústavu a znaleckého posudku tohto ústavu. Z týchto

dôkazných prostriedkov krajský súd považoval aj za preukázanú vedomostnú stránku

sťažovateľa o pôvode motorového vozidla. Krajský súd preto nemal pochybnosti

o správnosti skutkových zistení okresného súdu a o tom, že sťažovateľ svojím konaním

naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Krajský súd

preto vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.

Navyše, ústavný súd nemôže nahrádzať právomoc všeobecných súdov, ktoré

rozhodujú v trestnoprávnych veciach ( ), a keďže z obsahu rozhodnutia

nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa

a právom podľa dohovoru a napadnutým uznesením

krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený),

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

11. Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c)

.

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú

zákonné dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie odmietol. Najvyšší súd posudzoval

uznesenie krajského súdu z hľadiska sťažovateľom vymedzených dovolacích otázok

[sťažovateľ tvrdil, že krajský súd a aj okresný súd sa nedostatočne vysporiadali

s preukázaním subjektívnej stránky zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti z hľadiska

vedomosti sťažovateľa o pôvode vozidla, v dôsledku čoho krajský súd vec údajne nesprávne

právne posúdil podľa , zároveň považoval

rozhodnutia všeobecných súdov v tejto otázke za nedostatočne odôvodnené, čo považoval

sťažovateľ za zásadné porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku]. Sťažovateľ tiež vyjadril svoj názor, že trestné stíhanie vedené proti nemu

v Rakúsku pre krádež je prekážkou jeho trestného postihu v prerokovávanej veci, pretože

predmetom útoku je to isté motorové vozidlo. K týmto sťažovateľom namietaným

dovolacím dôvodom sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril a zaujal k nim jasné,

no plne korektné stanovisko. Najvyšší súd zrozumiteľne vyvrátil argumentáciu sťažovateľa

o tom, že nevedel o pôvode vozidla, a to napriek jeho zreteľným úpravám, a neopomenul

ani objasniť rozdiely medzi trestným činom krádeže a legalizácie príjmu z trestnej činnosti,

z čoho vyplynula nesprávnosť tvrdenia sťažovateľa o nemožnosti jeho postihu z dôvodu

trestného stíhania vedeného proti nemu v Rakúsku pre krádež. V závere preto konštatoval,

že závery krajského súdu (a aj okresného súdu) boli správne, preto napokon dovolanie

sťažovateľa odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu je toho názoru, že

rozhodnutie nie je svojvoľné a arbitrárne, a preto ani v tomto prípade nemá žiadny

relevantný dôvod prehodnocovať jeho obsah, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší

súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1

písm. c) a i) a dovolanie sťažovateľa odmietol podľa

, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti nesignalizujú žiadnu

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namietal v sťažnosti tiež neistotu v súvislosti s výkonom podmienečne

odloženého trestu odňatia slobody s probačným dohľadom v prípade jeho vydania

do Rakúska, pretože v takom prípade nebude možné vykonávať nad ním kontrolu podľa

a a . Táto situácia je však

fakticky na prospech sťažovateľa, ktorého úlohou nie je domáhať sa zabezpečenia realizácie

tohto trestu. Bude preto povinnosťou príslušných všeobecných súdov Slovenskej republiky

zabezpečiť reálny výkon tohto trestu. Z uvedeného dôvodu táto nedôslednosť nemohla

spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa

rozhodol aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu tak, že sťažnosť sťažovateľa tiež

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ namieta tiež porušenie základných práv podľa

a , ktoré zaručujú právo odoprieť výpoveď, resp. právo obvineného

odoprieť výpoveď. V sťažnosti však neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali

možnému porušeniu týchto práv, pretože jej obsah sa vzťahuje iba na porušenie základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru. Zároveň

ústavný súd ani nezistil v napadnutých rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu

žiaden nedostatok, ktorý by signalizoval možné porušenie základných práv sťažovateľa

podľa a .

Rovnaké stanovisko platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Sťažovateľ sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje, jeho argumentácia sa týka porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Krajský

súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 6. decembra 2010 uznesením zo 7. apríla 2011, t. j. po štyroch mesiacoch, čo

nevzbudzuje žiadne pochybnosti o možných zbytočných prieťahoch v konaní. Najvyšší súd

rozhodol o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011 uznesením z 18. apríla

2012, t. j. po roku, čo predstavuje dlhšie časové obdobie. Najvyšší súd však rozhodoval

o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku a preskúmaval dovolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorým už bola trestná vec sťažovateľa právoplatne skončená.

Samotná dĺžka konania najvyššieho súdu o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu preto

nepredstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, čo je

dôvodom na jej odmietnutie podľa .

13. Čo sa týka namietaného porušenia , ústavný súd konštatuje, že aj

v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Článok 49 vyjadruje jeden

z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje

podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu

a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej

republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej

zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok možno za spáchanie trestného činu uložiť.

musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov

a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity

obmedzenia základných práv a slobôd občanov (obdobne napr. ).

14. Keďže sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012