Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 12/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., D., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. C. s. r. o., N., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. C., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. augusta 2012 doručená sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bol Okresným súdom

Karviná v Českej republike vydaný 16. februára 2012 európsky zatýkací rozkaz (ďalej len

„EZR“). Jeho účelom bol výkon trestu odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, ktorý bol

sťažovateľovi uložený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Karviná

sp. zn. z 27. októbra 2010 pre trestný čin krádeže čiastočne dokonaný

a čiastočne v štádiu pokusu a trestný čin poškodzovania cudzej veci.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) uznesením

sp. zn. z 3. apríla 2012 rozhodol, že sa EZR vykoná a jeho realizáciu odložil

až do vykonania trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený trestným rozkazom

Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. z 28. septembra 2011 pre trestný čin

krádeže a trestný čin porušovania domovej slobody vo výmere jedného roka. Zároveň

krajský prokurátor podaním z 3. apríla 2012 navrhol vziať sťažovateľa do vydávacej väzby.

O tomto návrhu rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením

sp. zn. z 26. apríla 2012 tak, že sťažovateľa ako vyžiadanú osobu podľa § 16

ods. 2 a o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len

„zákon o EZR“) vzal do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať. Proti tomuto uzneseniu

podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej vyčítal uzneseniu krajského súdu predovšetkým

neurčitosť, pokiaľ ide o vymedzenie doby, dokedy bude vydávacia väzba spočívať.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť

sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje predovšetkým na to, že v uznesení krajského

súdu sp. zn. z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej

väzby, nie je určená doba, dokedy bude vydávacia väzba spočívať. Spočívanie vydávacej

väzby totiž nebolo viazané na súčasne uložený konkrétny trest odňatia slobody, ktorý

sťažovateľ vykonáva. Zároveň podľa sťažovateľa z uznesenia krajského súdu nie sú zrejmé

dôvody, pre ktoré bol vzatý do vydávacej väzby. Sťažovateľ na tieto nedostatky poukazoval

už v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012, no najvyšší súd, ktorý

o sťažnosti rozhodoval, ich považoval za nedôvodné a sťažnosť napadnutým uznesením

zamietol. Podľa sťažovateľa tým najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné

práva podľa a a 5 .

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 a 5

, a aby zároveň zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a priznal sťažovateľovi

trovy konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním

a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

).

7. Sťažovateľ namieta predovšetkým nedostatok vo vymedzení doby, dokedy bude

vydávacia väzba spočívať, a v určení dôvodov na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby.

Týmto nedostatkom bolo postihnuté uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol

sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby. Najvyšší súd, ktorý rozhodoval o sťažnosti proti

tomuto uzneseniu krajského súdu, tieto nedostatky neodstránil, naopak, vyhodnotil ich ako

nedôvodné a napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa. Tým podľa

sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a na osobnú slobodu podľa a 5 .

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v

8. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, sa domáhal ochrany

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v . V tejto časti

poukazoval sťažovateľ na nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, pokiaľ ide o určenie doby, dokedy bude vydávacia väzba spočívať, ako aj dôvodov,

pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby. Najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý

do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

porušenie základného práva zaručeného v , ústavný súd vo svojej

judikatúre opakovane konštatoval (napr. , , ), že ide

o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu

ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné

ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia

osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

9. Za týchto okolností neexistuje vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí

do vydávacej väzby, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na to, aby ju ústavný súd odmietol už

na predbežnom prerokovaní podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5

10. Podľa § 16 ods. 2 zákona o EZR ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak

bolo rozhodnuté, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná, vezme sudca krajského súdu túto

osobu do vydávacej väzby.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o EZR ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe

v súvislosti s jej trestným stíhaním slovenskými orgánmi, alebo sa nachádza vo výkone

trestu odňatia slobody právoplatne uloženého slovenským súdom, po doručení originálu

európskeho zatýkacieho rozkazu... vezme vyžiadanú osobu do vydávacej väzby, ktorá bude

spočívať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

11. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k obidvom námietkam

sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie dôvodov na vzatie

do vydávacej väzby, najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia zákona o EZR.

Zo zákonnej úpravy obsiahnutej v § 16 ods. 2 zákona o EZR, ako aj skutočnosti, že

sťažovateľ po zákonnom poučení súhlasil s vydaním na výkon trestu do Českej republiky,

najvyšší súd ustálil, že vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby bolo v súlade s príslušnou

zákonnou úpravou. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „S rozhodnutím krajského

prokurátora o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu je spojené vzatie sťažovateľa

do väzby, ktoré v tomto prípade je obligatórne.“

Námietku sťažovateľa o absencii vymedzenia doby spočívania vydávacej väzby

najvyšší súd vyhodnotil tiež ako neodôvodnenú. Trestný rozkaz Okresného súdu Dunajská

Streda sp. zn. z 28. septembra 2011 bol totiž presne špecifikovaný

„... v uznesení krajského prokurátora v Nitre, ktorým rozhodol o jeho vydaní do Českej

republiky“. Ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby,

jednoznačne vyplýva, že v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby tento

vykonával trest odňatia slobody uložený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu

Dunajská Streda. Najvyšší súd preto vyhodnotil uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012,

ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, ako dostatočne odôvodnené a zároveň

spĺňajúce atribúty zákona o EZR, ako aj . Z uvedeného dôvodu najvyšší

súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012 zamietol ako

nedôvodnú.

12. Najvyšší súd dal primeranú odpoveď na argumenty sťažovateľa týkajúce sa tak

dôvodov pre jeho vzatie do vydávacej väzby, ako aj určenia doby jej spočívania.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia krajského súdu, ktorým bol

sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, je jednoznačne, a pritom logicky zrejmá doba,

dokedy bude vydávacia väzba spočívať. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že napadnuté

uznesenie je neurčité či nepreskúmateľné, sú preto neprijateľné. Navyše, ústavný súd

hodnotí sťažnosť ako vnútorne rozpornú, pretože v záhlaví sťažnosti, ako aj petite

sťažovateľ označuje ako porušovateľa svojich práv najvyšší súd, no v obsahu sťažnosti

uvádza predovšetkým výhrady proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol

sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je však

vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia (§ 176 ods.

2 ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti

názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

javí ako plne akceptovateľné.

Z tohto hľadiska treba považovať vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby, ktorá bude

spočívať, za zákonné, pretože sa udialo v súlade s konaním ustanoveným v zákone

na základe rozhodnutia príslušného súdu, ktoré bolo kvalifikovane preskúmané najvyšším

súdom, a z dôvodu uvedeného v zákone o EZR ako relevantnej hmotnoprávnej normy.

13. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že v danom prípade nemohlo napadnutým uznesením najvyššieho súdu dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 ,

preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

14. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013