Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)II. ÚS 792/2014
PDF · 514.61 KB
No categories available
II. ÚS 792/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo
31/2012 z 13. júna 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Úhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra
2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), ktorou namietala porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 67/2010 1468 z 12. mája 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 31/2012
z 13. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k.
II. ÚS 792/2014 16 z 13. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť v časti, v ktorej
sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z listín vyžiadaných od sťažovateľky bol zistený tento
skutkový stav:
1.1 Uvedeným rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka (na základe svojho
odvolania) uznaná za vinnú z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,
ktorého sa podľa obžaloby dopustila v podstate tým, že ako sudkyňa Okresného súdu Levice
vo viacerých konaniach o určenie otcovstva, resp. starootcovstva postupovala v rozpore
so svojimi povinnosťami sudkyne a s príslušnými ustanoveniami procesných
a hmotnoprávnych predpisov a príslušným návrhom vyhovela, čím umožnila
navrhovateľom v týchto konaniach získať neoprávnený prospech. Za to ju krajský súd
odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom na dva
roky. Tento rozsudok vyniesol senát krajského súdu zložený z predsedu JUDr. Stanislava
Libanta a členov – sudcov JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej
1.2 Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 26. augusta 2011 dovolanie, ktoré
odôvodnila odkazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (nesprávne
právne posúdenie zisteného skutkového stavu). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videla
najmä v tom, že súdy neprihliadli na to, že skutok, z ktorého bola obvinená, spočíval v jej
rozhodovacej činnosti sudkyne. Ustanovenie § 29 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov však
vylučuje stíhanie sudcu za jeho rozhodovaciu činnosť. Ďalej súdy nepreukázali úmysel
spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. V neposlednom rade
uplatnila sťažovateľka aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
(porušenie práva na obhajobu), pretože jej nebolo umožnené súvisle sa vyjadriť k veci.
1.3 Najvyšší súd toto dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku (zrejmé nenaplnenie namietaných dôvodov dovolania) odmietol uznesením sp. zn.
1 Tdo 52/2011 z 23. novembra 2011 vyneseným na neverejnom zasadnutí. Sťažnosť proti
tomuto uzneseniu, ako aj proti rozsudku krajského súdu ústavný súd uznesením č. k.
III. ÚS 175/2012 12 z 24. apríla 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
1.4 Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu
z 12. mája 2011 dovolanie opätovne. Tentoraz ho však založila na dovolacom dôvode
uvedenom v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci rozhodoval vylúčený sudca),
a to na tomto základe:
Sťažovateľkin strýc si v roku 1997 požičal určitú sumu peňazí od bližšie neurčených
fyzických osôb, ktoré boli podľa sťažovateľky v tejto oblasti skúsené a ktoré sa mali
vyjadriť, že „im v prípade problémov pomáhajú niektorí prokurátori Krajskej prokuratúry
v Nitre“ (ďalej len „krajská prokuratúra“). Tieto osoby neskôr iniciovali proti
sťažovateľkinmu strýcovi trestné stíhanie kvôli nesplácaniu uvedenej pôžičky. V rámci neho
bola vypočutá aj sťažovateľka, ktorá v podstate uviedla, že jej strýc podpísal uznanie dlhu na
podstatne vyššie sumy, než si reálne požičal. To však viedlo k narušeniu rodinných vzťahov,
v dôsledku čoho s ním prestala komunikovať, vedela však, že naňho bola krajskou
prokuratúrou podaná obžaloba. Až po zverejnení informácií o trestnom stíhaní sťažovateľky
sa s ňou jej brat spojil a predložil jej listiny, z ktorých podľa nej vyplýva, že prokurátor
krajskej prokuratúry bol vylúčený z úkonov trestného konania voči
nemu kvôli priateľskému vzťahu k poškodeným veriteľom. Ďalej, že sťažovateľkin strýc bol
ako obvinený vzatý do väzby senátom pod predsedníctvom JUDr. Stanislava Libanta,
uznesenie o vzatí do väzby však bolo najvyšším súdom zrušené kvôli neexistencii dôvodov
väzby. Senát pod vedením JUDr. Libanta následne sťažovateľkinho strýca uznal za vinného
z trestného činu podvodu rozsudkom z 2. júna 2006, ktorý však bol najvyšším súdom tiež
zrušený z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a vec bola vrátená
prokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, že
vzhľadom na úroky, ktoré boli požadované od sťažovateľkinho strýca zo strany veriteľov, by
títo mali byť stíhaní za trestný čin úžery. Podľa sťažovateľky sa od tohto momentu nikto
trestným činom úžery nezaoberal, ak by sa však bol zaoberal, usvedčujúcou by bola práve
jej výpoveď. Kvôli tomu musela byť sťažovateľka podľa vlastných slov zdiskreditovaná.
Podľa nej si krajská prokuratúra až koncom roka 2006 zapožičala jej spisy o určení
otcovstva, následne poskytla informácie bulvárnym médiám. Konkrétni prokurátori krajskej
prokuratúry mali podľa nej intervenovať u špeciálneho prokurátora JUDr. Kováčika, aby dal
podnet na jej vydanie na trestné stíhanie. V ďalšom trestnom konaní proti sťažovateľkinmu
strýcovi za trestný čin krivého obvinenia, v ktorom bol poškodeným prokurátor krajskej
prokuratúry , najvyšší súd vylúčil postupne takmer všetkých sudcov krajského
súdu pre ich priateľský vzťah k tomuto prokurátorovi a vec prikázal až Krajskému súdu
v Trenčíne.
Z uvedených skutočností sťažovateľka vyvodzovala, že všetci sudcovia krajského
súdu boli voči nej zaujatí, pretože boli v uvedenom priateľskom vzťahu s prokurátorom, ale
aj ďalšími veriteľmi, ktorí sa mohli dopustiť trestného činu úžery voči jej strýcovi, a z tohto
trestného činu ich mala usvedčovať práve ona svojimi výpoveďami. Sudcovia krajského
súdu tak mali dôvodný záujem na jej odsúdení v tu prerokúvanej veci, aby sa stala
nedôveryhodnou. Tieto konkrétne skutočnosti, na ktorých dokázanie sťažovateľka aj
ponúkla dôkazné prostriedky (svedkov, listiny), odôvodňovali podľa nej záver, že vo veci
sp. zn. 3 To 67/2010 „rozhodoval sudca, resp. senát, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania
úkonov trestného stíhania“. Navyše, sťažovateľkin strýc voči JUDr. Libantovi adresoval
množstvo sťažností, ktorý z toho mohol vyvodiť, že ich pisateľkou je práve sťažovateľka.
Všetky uvedené skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela až 27. februára 2012, teda v deň
spísania dovolania.
V závere tohto dovolania sťažovateľka zopakovala aj námietky uplatnené už
v predchádzajúcom dovolaní a navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil
a prikázal mu vec znova prerokovať.
2. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012 podané dovolanie
sťažovateľky odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku a v jeho dôvodoch uviedol:
«Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho
dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby
uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie
podané v prospech obvineného.
Toto nové ustanovenie Trestného poriadku nebolo prechodným ustanovením
príslušnej (obsahujúcej ho) novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.)
nijako dotknuté. Počnúc 1. septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach
o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.
Aj keď vyššie citované ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, bráni aj
„odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c/ Tr. por., aby dovolateľ mohol v tej
istej veci opätovne podať dovolanie (resp., aby mohlo byť podané dovolanie v prospech
obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).
Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. totiž obsahovo
zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa §
382 písm. c/ Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania,
vykonávaného v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody
dovolania podľa § 371 Tr. por.
Preto ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa
per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo
odmietnuté podľa § 382 písm. c/ Tr. por. V takom prípade dovolací súd musí ďalšie
dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d/ Tr. por. (v tomto smere bol prijatý aj judikát na
zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... konaného dňa 12. decembra 2011,
a to pod Tpj 81/2011 2, konkrétne ide o uznesenie Najvyššieho súdu... z 20. septembra
2011, sp. zn. 2 Tdo 40/2011).
Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por.
a rovnako odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. je prekážkou
neodstrániteľnou.»
Toto napadnuté uznesenie bolo sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručené 4. augusta
2012.
3. Proti napadnutému uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľky.
3.1 Sťažovateľka v nej predovšetkým tvrdí, že doručením uznesenia najvyššieho súdu
jej začala plynúť nová dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu. Tieto závery podľa nej vyplývajú z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS
481/2011 19 a v ňom citovanej judikatúry. Keďže sťažnosť proti uvedenému rozsudku
podala 1. októbra 2012, bola podaná včas.
3.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka polemizuje so závermi súdov, že boli
naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa. Podľa nej nebolo dokázané, že by ním chcela inému spôsobiť škodu alebo sebe
zadovážiť prospech. O tom, že jej rozhodnutia boli niekým zneužité, sa dozvedela až
z bulvárnej tlače. Podľa jej presvedčenia bola potrestaná výlučne za svoj právny názor
a trestné stíhanie voči nej bolo zneužité. V sústave všeobecných súdov podľa nej prakticky
nie je možné docieliť spravodlivý súdny proces, o čom svedčí uznesenie najvyššieho súdu
z 23. novembra 2011, ktorý sa odmietol vecne zaoberať jej prvým dovolaním.
3.3 Napokon tretí okruh námietok smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo 31/2012 z 13. júna 2012, resp. proti jeho právnym záverom. Podľa sťažovateľky
ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré nepripúšťa opakovanie dovolania po
jeho zamietnutí, nemožno analogicky aplikovať na situáciu, keď predchádzajúce dovolanie
bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Kým o zamietnutí dovolania sa
rozhoduje na verejnom zasadnutí, tak o odmietnutí sa rozhoduje len na neverejnom
zasadnutí. Osoba podávajúca dovolanie sa k nemu v takom prípade nemôže ústne vyjadriť.
Tým v podstate dochádza k odňatiu práva konať pred súdom, čo je v „rozpore
so základnými právami a to s právom na spravodlivý proces“. Sťažovateľka mala podľa
svojich slov záujem doplniť podané dovolanie (zrejme druhé v poradí) na verejnom
zasadnutí (zrejme o skutočnosti, ktoré sa týkali trestného stíhania voči nej), to však nebolo
nariadené, čím jej bolo odňaté aj právo na obhajobu.
3.4 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„Základné právo ... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...
uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. 1Tdo31/2012... sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
4. Ústavnému súdu bolo 16. marca 2015 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu
k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri svojom rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľky postupoval v súlade so súdnou praxou a v tom čase platným
judikátom najvyššieho súdu č. 118 uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov č. 6/2012. Vzhľadom na existenciu rozhodnutia prijatého
trestnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu dovolací súd podľa jeho vyjadrenia rozhodol
v súlade so zákonom a považuje sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú. Najvyšší súd
zároveň súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.
5. Dňa 2. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľky. V nej
sťažovateľka uviedla, že nesúhlasí s obsahom vyjadrenia najvyššieho súdu. Podľa
sťažovateľky judikát najvyššieho súdu č. 118 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov č. 6/2012 nie je v súlade s Trestným poriadkom, jeho aplikovanie
v danom prípade je v rozpore so základnými právami, konkrétne s právom na spravodlivý
proces. Sťažovateľka zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo verejné
ústne pojednávanie.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu o jej dovolaní došlo k porušeniu jej základného práva garantovaného
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Problematika vzťahu dôvodu odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku a dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,
ako aj možnosť aplikácie § 372 ods. 2 Trestného poriadku na podané dovolanie, ktoré už raz
bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, bola už v minulosti predmetom
rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
10. Tretí senát ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 188/2012 uznesením z 2. mája
2012 v obdobnej (resp. takmer identickej) veci odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú. Odmietnutie
sťažnosti odôvodnil takto:
«Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011
z 9. novembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné
a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo
odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné... Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu
procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu s konštatovaním, že by došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,
ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje...»
10.1 Z odôvodnenia uznesenia sp. zn. III. ÚS 188/2012 z 2. mája 2012 možno
vyvodiť, že III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa po tom, ako sa po
posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra
2011 stotožnil s jeho právnym názorom o obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku a odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku a s na to nadväzujúcim právnym názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2
Trestného poriadku na prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku v napadnutom uznesení, ktoré považuje z ústavného hľadiska
za akceptovateľné.
11. Naopak, druhý senát ústavného súdu v obdobnej (resp. takmer identickej) veci
sp. zn. IV. ÚS 336/2012 sa s právnym názorom najvyššieho súdu a rovnako ani s právnym
názorom III. senátu ústavného súdu nestotožnil z týchto dôvodov:
«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku so zamietnutím dovolania podľa § 392 ods. 1
K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom
predmetných ustanovení Trestného poriadku. Relevantná formulácia v § 382 písm. c)
Trestného poriadku je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371“. Podľa komentára
k Trestnému poriadku (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia
„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia
v § 392 ods. 1 Trestného poriadku je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené
ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo
zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci bolo
zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti
niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.
Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania
podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení
tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť (a v zásade k nemu dospeje)
„bez preskúmania veci“. Záver podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku nie je na prvý
pohľad zrejmý, na jeho zistenie je potrebné preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť
a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktorý predchádzal rozhodnutiu, so zameraním na dôvody
dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384
ods. 1 Trestného poriadku).
Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu,
ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne
o dovolaní podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. O dovolaní
podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne však dovolací súd len na verejnom
zasadnutí.
Odlišnosť uvedených dôvodov je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku
dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací
súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku
dovolací súd dovolanie „zamietne“: Právna úprava (napr. Trestný poriadok alebo
Občiansky súdny poriadok) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie
opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.
Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov
bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný
prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody
uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.
Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie
dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku obsahovo zodpovedá zamietnutiu
dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku. ...
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že analogickú
aplikáciu § 372 ods. 2 Trestného poriadku považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej
totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a zamietnutia
dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku. ...
Argument o obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku a zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku
neobstojí. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju argumentáciu
v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.
Pokiaľ ide o argumentáciu systematickým zaradením § 372 ods. 2 Trestného
poriadku pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, tento argument nepovažuje
ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2 Trestného
poriadku je zaradený pred relevantné ustanovenia Trestného poriadku, neznamená, že toto
ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku. Z relevantnej časti Trestného poriadku upravujúcej dovolanie (§ 368 − § 392
Trestného poriadku) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní je
jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí dovolania
a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.
Najvyšší súd tiež argumentuje účelom § 372 ods. 2 Trestného poriadku a úmyslom
zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 262/2011 Z. z.“), ktorým
bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do Trestného poriadku. ...
Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú
upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo
rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.
Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier
zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi,
ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“
(tamtiež, s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej
argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia)
a z vyvažovania právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).
V prerokúvanom prípade pod hypotézu v § 372 ods. 2 Trestného poriadku „ten, koho
dovolanie bolo zamietnuté“ nemožno na základe gramatického výkladu subsumovať
situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší
súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v § 372 ods. 2 Trestného poriadku
vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať
aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku“.
V tejto súvislosti poukazuje na účel § 372 ods. 2 Trestného poriadku a na úmysel
zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý spočíva
v tom, aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní, v rámci
ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.
Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny
základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe
k zákonu č. 262/2011 Z. z., ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho
predpisu nevyjadril adekvátne (navyše dôvodová správa nie je súčasťou schváleného
právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného
poriadku nepochybne koncentruje dovolacie argumenty do jedného konania, zabraňuje
špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred
uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom
na trojročnú lehotu na podanie dovolania (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku).
Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej
aplikácie a výkladu § 372 ods. 2 Trestného poriadku sa ústavný súd domnieva, že existujú
iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné
dať prednosť.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je
prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo
prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých prípadoch. Analógia
v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné
konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú
a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej
sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.
Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že takýto výklad a aplikácia § 372
ods. 2 Trestného poriadku reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len
vo vzťahu k úmyslu tak, ako ho zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu
č. 262/2011 Z. z. Jazyková formulácia právnej normy § 372 ods. 2 Trestného poriadku však
zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel vyjadrený
v dôvodovej správe. Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania
aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť
právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... (čl. 1 ods. 1 ústavy). Toto pochybenie
musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod)
uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať
pochybenia zákonodarcu pri formulácii právnych predpisov interpertáciou, ktorá takto
zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“
(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99 z 2. februára 2000). Najvyšší
súd použil taký výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý v pochybnostiach
bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd,
čím nerešpektoval základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99). Vzhľadom na to, že štát má záujem na
stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho záujme,
aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou a presnosťou. Štát sa
nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych noriem neurčitosti
právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej
úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).
Na základe týchto dôvodov dospel II. senát ústavného súdu k právnemu záveru,
že výklad § 372 ods. 2 Trestného poriadku najvyšším súdom je arbitrárny, a tým ústavne
neudržateľný.»
12. V dôsledku odchylných právnych názorov dvoch senátov ústavného súdu prijalo
plénum ústavného súdu 22. októbra 2014 podľa § 6 zákona o ústavnom súde uznesením
sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 toto zjednocujúce stanovisko:
„Ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku nemožno analogicky aplikovať
na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku, keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základné
práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46
a nasl.)“
13. Ústavný súd tak v prerokovávanej veci sťažovateľky odkazuje na predložené
stanovisko pléna ústavného súdu a k jej sťažnosti slovami pléna ústavného súdu uvádza:
13.1 Ústavný súd sa nestotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu, že
rozhodnutie o dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku a podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku je obsahovo totožné.
13.2 Ústavný súd pripúšťa, že zákonodarca aj sám prispel k spochybneniu rozdielov
medzi „procesným odmietnutím“ dovolania na neverejnom zasadnutí a jeho „meritórnym“
prerokovaním na verejnom zasadnutí, keď v § 382a Trestného poriadku doplnil možnosť
rozhodnúť meritórne o dovolaní na neverejnom zasadnutí, ak dovolací súd zistí, že dôvody
dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé,
že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.
13.3 Ústavný súd neprehliadol skutočnosť, že § 382 písm. c) Trestného poriadku
odkazuje na celý § 371 Trestného poriadku, nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, že
v prípade posudzovania splnenia dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku
už možno len veľmi ťažko „hovoriť“ o procesnom charaktere rozhodovania. Posudzovanie,
či je splnený dôvod, že rozhodnutie, ktoré je predmetom dovolania, vychádza
„... zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných
okolnostiach nesprávne zistený...“ (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku), sa už svojou
podstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním „preukázania“ dôvodov dovolania v zmysle
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku. V tomto kontexte názor najvyššieho súdu, že dôvody
odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku a jeho zamietnutia podľa
§ 392 ods. 1 Trestného poriadku, ak sa na ne nazerá z hľadiska účelu § 372 ods. 2 Trestného
poriadku (t. j. aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní),
možno považovať za analogické, nemožno hodnotiť za zjavne nepodložený.
13.4 Výklad a aplikácia relevantných ustanovení Trestného poriadku, ktoré
v posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.
13.5 Analógia nie je v trestnom práve vylúčená úplne. Vylúčená je analógia
v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady
„nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39
Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).
13.6 Analógia v prospech páchateľa by mohla byť za istých okolností prípustná
(napr. v prípade konštrukcie či rozšírenia okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo
spôsobujúcich zánik trestnosti činu, napr. ak by bola odôvodnená požiadavkou účinnej
ochrany základných práv a slobôd a ústavne konformného výkladu), v posudzovanom
prípade sťažovateľky však nejde o analógiu v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiu
v trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľad
mohlo zdať, a v praxi sa aj využíva. Použitie takejto analógie v trestnom práve procesnom
v zásade nie je problematické (aspoň z hľadiska trestnoprávnej teórie), pokiaľ nie je
prejavom arbitrárnosti (jej použitie umožňuje medzera v právnej úprave, pričom je
racionálne a argumentačne podložené) a nemá negatívny dopad na práva účastníka konania
(osobitne v zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).
13.7 Trestné právo je však odvetvím verejného práva, v ktorom dochádza
k štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.
13.8 V kontexte už uvedeného ak ústavný súd mieni dôsledne aplikovať svoju
doktrínu o požiadavke ústavne súladného výkladu, v rámci ktorej okrem iného uviedol,
že ak sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť
tú z alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd, je zrejme
potrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladom
per analogiam legis spojeným s reštriktívnym obmedzením prístupu k súdnej ochrane
v podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výklad
gramatický.
13.9 Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per
analogiam legis v tomto prípade kompenzuje nedostatky legislatívnej úpravy v miere, ktorá
je už ústavne neprípustná. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na potrebu jasnej
a precíznej úpravy trestného procesu, ktorá by v zásade mala umožňovať jednoznačný
výklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.
14. V duchu takto koncipovaných konklúzií ústavný súd hodnotí napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu ako nesúladné s koncepciou ochrany základných práv a slobôd
(t. j. požiadavkou ústavne súladného výkladu, podľa ktorého ak sú k dispozícii viaceré
možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú z alternatív, ktorá zaisťuje
najväčšiu ochranu základných práv a slobôd) a konštatuje, že ním najvyšší súd porušil
sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
15. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 1 a 2
výroku tohto nálezu.
IV.
16. Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
16.1 Sťažovateľka si vo svojej sťažnosti ani v jej doplneniach neuplatnila úhradu trov
konania.
16.2 Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o trovách konania vzniknutých na
strane sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015