Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 792/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice,

vo veci namietaného porušenia uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo

31/2012 z 13. júna 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Úhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra

2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) podľa čl. 127

(ďalej aj „“), ktorou namietala porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1468 z 12. mája 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k.

16 z 13. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť v časti, v ktorej

sťažovateľka namieta porušenie uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z listín vyžiadaných od sťažovateľky bol zistený tento

skutkový stav:

1.1 Uvedeným rozsudkom krajského súdu bola sťažovateľka (na základe svojho

odvolania) uznaná za vinnú z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,

ktorého sa podľa obžaloby dopustila v podstate tým, že ako sudkyňa Okresného súdu Levice

vo viacerých konaniach o určenie otcovstva, resp. starootcovstva postupovala v rozpore

so svojimi povinnosťami sudkyne a s príslušnými ustanoveniami procesných

a hmotnoprávnych predpisov a príslušným návrhom vyhovela, čím umožnila

navrhovateľom v týchto konaniach získať neoprávnený prospech. Za to ju krajský súd

odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom na dva

roky. Tento rozsudok vyniesol senát krajského súdu zložený z predsedu JUDr. Stanislava

Libanta a členov – sudcov JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej

1.2 Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 26. augusta 2011 dovolanie, ktoré

odôvodnila odkazom na ustanovenie (nesprávne

právne posúdenie zisteného skutkového stavu). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videla

najmä v tom, že súdy neprihliadli na to, že skutok, z ktorého bola obvinená, spočíval v jej

rozhodovacej činnosti sudkyne. Ustanovenie o sudcoch

a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov však

vylučuje stíhanie sudcu za jeho rozhodovaciu činnosť. Ďalej súdy nepreukázali úmysel

spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. V neposlednom rade

uplatnila sťažovateľka aj dovolací dôvod podľa

(porušenie práva na obhajobu), pretože jej nebolo umožnené súvisle sa vyjadriť k veci.

1.3 Najvyšší súd toto dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku (zrejmé nenaplnenie namietaných dôvodov dovolania) odmietol uznesením sp. zn.

z 23. novembra 2011 vyneseným na neverejnom zasadnutí. Sťažnosť proti

tomuto uzneseniu, ako aj proti rozsudku krajského súdu ústavný súd uznesením č. k.

12 z 24. apríla 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

1.4 Dňa 1. marca 2012 podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu

z 12. mája 2011 dovolanie opätovne. Tentoraz ho však založila na dovolacom dôvode

uvedenom v (vo veci rozhodoval vylúčený sudca),

a to na tomto základe:

Sťažovateľkin strýc si v roku 1997 požičal určitú sumu peňazí od bližšie neurčených

fyzických osôb, ktoré boli podľa sťažovateľky v tejto oblasti skúsené a ktoré sa mali

vyjadriť, že „im v prípade problémov pomáhajú niektorí prokurátori Krajskej prokuratúry

v Nitre“ (ďalej len „krajská prokuratúra“). Tieto osoby neskôr iniciovali proti

sťažovateľkinmu strýcovi trestné stíhanie kvôli nesplácaniu uvedenej pôžičky. V rámci neho

bola vypočutá aj sťažovateľka, ktorá v podstate uviedla, že jej strýc podpísal uznanie dlhu na

podstatne vyššie sumy, než si reálne požičal. To však viedlo k narušeniu rodinných vzťahov,

v dôsledku čoho s ním prestala komunikovať, vedela však, že naňho bola krajskou

prokuratúrou podaná obžaloba. Až po zverejnení informácií o trestnom stíhaní sťažovateľky

sa s ňou jej brat spojil a predložil jej listiny, z ktorých podľa nej vyplýva, že prokurátor

krajskej prokuratúry bol vylúčený z úkonov trestného konania voči

nemu kvôli priateľskému vzťahu k poškodeným veriteľom. Ďalej, že sťažovateľkin strýc bol

ako obvinený vzatý do väzby senátom pod predsedníctvom JUDr. Stanislava Libanta,

uznesenie o vzatí do väzby však bolo najvyšším súdom zrušené kvôli neexistencii dôvodov

väzby. Senát pod vedením JUDr. Libanta následne sťažovateľkinho strýca uznal za vinného

z trestného činu podvodu rozsudkom z 2. júna 2006, ktorý však bol najvyšším súdom tiež

zrušený z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a vec bola vrátená

prokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, že

vzhľadom na úroky, ktoré boli požadované od sťažovateľkinho strýca zo strany veriteľov, by

títo mali byť stíhaní za trestný čin úžery. Podľa sťažovateľky sa od tohto momentu nikto

trestným činom úžery nezaoberal, ak by sa však bol zaoberal, usvedčujúcou by bola práve

jej výpoveď. Kvôli tomu musela byť sťažovateľka podľa vlastných slov zdiskreditovaná.

Podľa nej si krajská prokuratúra až koncom roka 2006 zapožičala jej spisy o určení

otcovstva, následne poskytla informácie bulvárnym médiám. Konkrétni prokurátori krajskej

prokuratúry mali podľa nej intervenovať u špeciálneho prokurátora JUDr. Kováčika, aby dal

podnet na jej vydanie na trestné stíhanie. V ďalšom trestnom konaní proti sťažovateľkinmu

strýcovi za trestný čin krivého obvinenia, v ktorom bol poškodeným prokurátor krajskej

prokuratúry , najvyšší súd vylúčil postupne takmer všetkých sudcov krajského

súdu pre ich priateľský vzťah k tomuto prokurátorovi a vec prikázal až Krajskému súdu

v Trenčíne.

Z uvedených skutočností sťažovateľka vyvodzovala, že všetci sudcovia krajského

súdu boli voči nej zaujatí, pretože boli v uvedenom priateľskom vzťahu s prokurátorom, ale

aj ďalšími veriteľmi, ktorí sa mohli dopustiť trestného činu úžery voči jej strýcovi, a z tohto

trestného činu ich mala usvedčovať práve ona svojimi výpoveďami. Sudcovia krajského

súdu tak mali dôvodný záujem na jej odsúdení v tu prerokúvanej veci, aby sa stala

nedôveryhodnou. Tieto konkrétne skutočnosti, na ktorých dokázanie sťažovateľka aj

ponúkla dôkazné prostriedky (svedkov, listiny), odôvodňovali podľa nej záver, že vo veci

sp. zn. „rozhodoval sudca, resp. senát, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania

úkonov trestného stíhania“. Navyše, sťažovateľkin strýc voči JUDr. Libantovi adresoval

množstvo sťažností, ktorý z toho mohol vyvodiť, že ich pisateľkou je práve sťažovateľka.

Všetky uvedené skutočnosti sa sťažovateľka dozvedela až 27. februára 2012, teda v deň

spísania dovolania.

V závere tohto dovolania sťažovateľka zopakovala aj námietky uplatnené už

v predchádzajúcom dovolaní a navrhla, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil

a prikázal mu vec znova prerokovať.

2. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. júna 2012 podané dovolanie

sťažovateľky odmietol podľa a v jeho dôvodoch uviedol:

«Podľa (v znení účinnom od 1. septembra 2011) ten, koho

dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie, obvinený a osoby

uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie

podané v prospech obvineného.

Toto nové ustanovenie nebolo prechodným ustanovením

príslušnej (obsahujúcej ho) novelizácie, teda ( )

nijako dotknuté. Počnúc 1. septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach

o dovolaní v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj keď vyššie citované ustanovenie používa pojem „zamietnuté“, bráni aj

„odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa , aby dovolateľ mohol v tej

istej veci opätovne podať dovolanie (resp., aby mohlo byť podané dovolanie v prospech

obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).

Dôvod odmietnutia dovolania podľa totiž obsahovo

zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa Dovolanie sa podľa §

382 písm. c/ odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania,

vykonávaného v zmysle zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody

dovolania podľa

Preto ustanovenie (v znení účinnom od 1. septembra 2011) sa

per analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo

odmietnuté podľa V takom prípade dovolací súd musí ďalšie

dovolanie odmietnuť podľa (v tomto smere bol prijatý aj judikát na

zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu... konaného dňa 12. decembra 2011,

a to pod Tpj 81/2011 2, konkrétne ide o uznesenie Najvyššieho súdu... z 20. septembra

2011, sp. zn. ).

Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa

a rovnako odmietnutia dovolania podľa je prekážkou

neodstrániteľnou.»

Toto napadnuté uznesenie bolo sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručené 4. augusta

2012.

3. Proti napadnutému uzneseniu smeruje sťažnosť sťažovateľky.

3.1 Sťažovateľka v nej predovšetkým tvrdí, že doručením uznesenia najvyššieho súdu

jej začala plynúť nová dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti aj vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu. Tieto závery podľa nej vyplývajú z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS

481/2011 19 a v ňom citovanej judikatúry. Keďže sťažnosť proti uvedenému rozsudku

podala 1. októbra 2012, bola podaná včas.

3.2 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka polemizuje so závermi súdov, že boli

naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa. Podľa nej nebolo dokázané, že by ním chcela inému spôsobiť škodu alebo sebe

zadovážiť prospech. O tom, že jej rozhodnutia boli niekým zneužité, sa dozvedela až

z bulvárnej tlače. Podľa jej presvedčenia bola potrestaná výlučne za svoj právny názor

a trestné stíhanie voči nej bolo zneužité. V sústave všeobecných súdov podľa nej prakticky

nie je možné docieliť spravodlivý súdny proces, o čom svedčí uznesenie najvyššieho súdu

z 23. novembra 2011, ktorý sa odmietol vecne zaoberať jej prvým dovolaním.

3.3 Napokon tretí okruh námietok smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. júna 2012, resp. proti jeho právnym záverom. Podľa sťažovateľky

ustanovenie , ktoré nepripúšťa opakovanie dovolania po

jeho zamietnutí, nemožno analogicky aplikovať na situáciu, keď predchádzajúce dovolanie

bolo odmietnuté podľa . Kým o zamietnutí dovolania sa

rozhoduje na verejnom zasadnutí, tak o odmietnutí sa rozhoduje len na neverejnom

zasadnutí. Osoba podávajúca dovolanie sa k nemu v takom prípade nemôže ústne vyjadriť.

Tým v podstate dochádza k odňatiu práva konať pred súdom, čo je v „rozpore

so základnými právami a to s právom na spravodlivý proces“. Sťažovateľka mala podľa

svojich slov záujem doplniť podané dovolanie (zrejme druhé v poradí) na verejnom

zasadnutí (zrejme o skutočnosti, ktoré sa týkali trestného stíhania voči nej), to však nebolo

nariadené, čím jej bolo odňaté aj právo na obhajobu.

3.4 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„Základné právo ... podľa článku 46 ods. 1 ...

uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. ... porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 13. 06. 2012, č. k. ... sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

4. Ústavnému súdu bolo 16. marca 2015 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu

k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že pri svojom rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľky postupoval v súlade so súdnou praxou a v tom čase platným

judikátom najvyššieho súdu č. 118 uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov č. 6/2012. Vzhľadom na existenciu rozhodnutia prijatého

trestnoprávnym kolégiom najvyššieho súdu dovolací súd podľa jeho vyjadrenia rozhodol

v súlade so zákonom a považuje sťažnosť za neopodstatnenú a nedôvodnú. Najvyšší súd

zároveň súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci.

5. Dňa 2. apríla 2015 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľky. V nej

sťažovateľka uviedla, že nesúhlasí s obsahom vyjadrenia najvyššieho súdu. Podľa

sťažovateľky judikát najvyššieho súdu č. 118 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov č. 6/2012 nie je v súlade s , jeho aplikovanie

v danom prípade je v rozpore so základnými právami, konkrétne s právom na spravodlivý

proces. Sťažovateľka zároveň oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo verejné

ústne pojednávanie.

III.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu o jej dovolaní došlo k porušeniu jej základného práva garantovaného

.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Problematika vzťahu dôvodu odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)

a dôvodu zamietnutia dovolania podľa ,

ako aj možnosť aplikácie na podané dovolanie, ktoré už raz

bolo odmietnuté podľa , bola už v minulosti predmetom

rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

10. Tretí senát ústavného súdu vo veci sp. zn. uznesením z 2. mája

2012 v obdobnej (resp. takmer identickej) veci odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ako zjavne neopodstatnenú. Odmietnutie

sťažnosti odôvodnil takto:

«Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné... Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu

procesného rozhodnutia, bez prejednania veci v jej merite.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu s konštatovaním, že by došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,

ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje...»

10.1 Z odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 2. mája 2012 možno

vyvodiť, že III. senát ústavného súdu odmietol sťažnosť sťažovateľa po tom, ako sa po

posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra

2011 stotožnil s jeho právnym názorom o obsahovej totožnosti zamietnutia dovolania podľa

a odmietnutia dovolania podľa Trestného

poriadku a s na to nadväzujúcim právnym názorom o analogickej aplikácii § 372 ods. 2

na prípady odmietnutia skoršieho dovolania podľa

v napadnutom uznesení, ktoré považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľné.

11. Naopak, druhý senát ústavného súdu v obdobnej (resp. takmer identickej) veci

sp. zn. sa s právnym názorom najvyššieho súdu a rovnako ani s právnym

názorom III. senátu ústavného súdu nestotožnil z týchto dôvodov:

«Podľa názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania

podľa so zamietnutím dovolania podľa

.

K uvedenému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom

predmetných ustanovení . Relevantná formulácia v

je „nie sú splnené dôvody dovolania podľa “. Podľa komentára

k (ASPI – Kolektív: Minárik, Š.) súd postupuje podľa tohto ustanovenia

„ak podané dovolanie neobsahuje žiadny dôvod v zmysle § 371“. Relevantná formulácia

v je: „dôvody dovolania nie sú preukázané“. Uvedené

ustanovenie možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo

zodpovedajú dovolacím dôvodom podľa , avšak po preskúmaní veci bolo

zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti

niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti.

Tento výklad možno podporiť ďalšou argumentáciou. Dôvod odmietnutia dovolania

podľa je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení

tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť (a v zásade k nemu dospeje)

„bez preskúmania veci“. Záver podľa nie je na prvý

pohľad zrejmý, na jeho zistenie je potrebné preskúmať vec, t. j. preskúmať zákonnosť

a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktorý predchádzal rozhodnutiu, so zameraním na dôvody

dovolania podľa a , ktoré sú uvedené v dovolaní (

ods. 1 ).

Rozdielnosť uvedených dôvodov vyplýva aj z rozdielneho procesného postupu,

ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami. Dovolací súd rozhodne

o dovolaní podľa na neverejnom zasadnutí. O dovolaní

podľa rozhodne však dovolací súd len na verejnom

zasadnutí.

Odlišnosť uvedených dôvodov je vyjadrená aj v zákonnej formulácii výroku

dovolacieho rozhodnutia. Pri postupe podľa dovolací

súd dovolanie „odmietne“, pri rozhodovaní podľa

dovolací súd dovolanie „zamietne“: Právna úprava (napr. alebo

) spravidla dôsledne rozlišuje odmietnutie a zamietnutie

opravného prostriedku, uvedené pojmy nemožno stotožňovať a vnímať ich synonymicky.

Zjednodušene možno konštatovať, že opravný prostriedok sa odmieta z procesných dôvodov

bez toho, aby súd vecne preskúmal dôvody uvedené v opravnom prostriedku. Opravný

prostriedok súd zamietne po jeho vecnom preskúmaní, na základe ktorého zistí, že dôvody

uvedené v opravnom prostriedku sa nepreukázali.

Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia najvyššieho súdu o tom, že odmietnutie

dovolania podľa obsahovo zodpovedá zamietnutiu

dovolania podľa . ...

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že analogickú

aplikáciu považuje za opodstatnenú z dôvodu obsahovej

totožnosti odmietnutia dovolania podľa a zamietnutia

dovolania podľa . ...

Argument o obsahovej totožnosti odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c)

a zamietnutia dovolania podľa

neobstojí. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na svoju argumentáciu

v predchádzajúcej časti tohto uznesenia.

Pokiaľ ide o argumentáciu systematickým zaradením § 372 ods. 2 Trestného

poriadku pred relevantné ustanovenia , tento argument nepovažuje

ústavný súd za správny a ani za presvedčivý. Samotná skutočnosť, že § 372 ods. 2 Trestného

poriadku je zaradený pred relevantné ustanovenia , neznamená, že toto

ustanovenie možno aplikovať aj na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku. Z relevantnej časti upravujúcej dovolanie ( −

) vyplýva, že postup dovolacieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní je

jednoznačne založený na prioritnom preskúmavaní formálnoprávnych náležitostí dovolania

a až potom dovolací súd pristupuje k jeho meritórnemu preskúmaniu.

Najvyšší súd tiež argumentuje účelom a úmyslom

zákonodarcu, ktorý vyvodzuje z dôvodovej správy k , ktorým

sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“), ktorým

bolo uvedené ustanovenie zahrnuté do . ...

Analógia zákona (analogia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú

upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, tj. nachádzanie práva v oblasti mimo

rozsah pojmu“ (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace.

Praha: C. H. BECK, 2010, s. 211). Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier

zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi,

ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch.“

(tamtiež, s. 240). Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej

argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia)

a z vyvažovania právnych princípov (pozri tamtiež, s. 240 − 241).

V prerokúvanom prípade pod hypotézu v „ten, koho

dovolanie bolo zamietnuté“ nemožno na základe gramatického výkladu subsumovať

situáciu, keď dovolanie bolo odmietnuté podľa . Najvyšší

súd však argumentuje, že dispozíciu právnej normy v

vyjadrenú slovami „nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie“ je potrebné aplikovať

aj na prípady, keď „dovolanie bolo odmietnuté podľa “.

V tejto súvislosti poukazuje na účel a na úmysel

zákonodarcu, ktorý vyjadril v dôvodovej správe k , ktorý spočíva

v tom, aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní, v rámci

ktorého sa vec rozhodne s konečnou platnosťou.

Ústavný súd v prvom rade uznáva, že argumentácia najvyššieho súdu má racionálny

základ a zjavne rešpektuje úmysel zákonodarcu tak, ako ho vyjadril v dôvodovej správe

k , ktorý však po legislatívnej stránke v samotnom znení právneho

predpisu nevyjadril adekvátne (navyše dôvodová správa nie je súčasťou schváleného

právneho predpisu). Najvyšším súdom uplatnená aplikácia a výklad § 372 ods. 2 Trestného

poriadku nepochybne koncentruje dovolacie argumenty do jedného konania, zabraňuje

špekulatívnemu uplatneniu rozhodujúceho dovolacieho dôvodu, resp. dôvodov tesne pred

uplynutím lehoty na podanie dovolania a prispieva k nastoleniu právnej istoty vzhľadom

na trojročnú lehotu na podanie dovolania ( ).

Napriek týmto nepochybne silným a racionálnym argumentom v prospech uvedenej

aplikácie a výkladu sa ústavný súd domnieva, že existujú

iné dôvody, ktoré považuje za presvedčivejšie a ktorým je v uvedenej situácii potrebné

dať prednosť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že analógia v trestnom práve procesnom je

prípustná, nie však neobmedzene. Použitie analógie v trestnom práve procesnom by malo

prichádzať do úvahy len v obzvlášť výnimočných a ojedinelých prípadoch. Analógia

v trestnom práve, ktorej dôsledky sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné

konanie, je v zásade neprípustná. V prerokúvanom prípade nejde o obzvlášť výnimočnú

a ojedinelú situáciu s tým, že účinky tejto analógie sú v neprospech osoby, voči ktorej

sa viedlo trestné konanie, a zasahujú do jej základného práva na súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že takýto výklad a aplikácia § 372

ods. 2 reflektuje úmysel zákonodarcu, táto argumentácia obstojí len

vo vzťahu k úmyslu tak, ako ho zákonodarca vyjadril v dôvodovej správe k zákonu

č. Jazyková formulácia právnej normy však

zjavne nezahŕňa situácie, keď skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c)

, hoci by sa to javilo byť logické vzhľadom na úmysel vyjadrený

v dôvodovej správe. Úmysel zákonodarcu znemožniť podanie ďalšieho dovolania

aj v prípade, ak skoršie dovolanie bolo odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, „nebol vyjadrený spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám na určitosť a jasnosť

právnych predpisov v podmienkach právneho štátu... ( ). Toto pochybenie

musí ísť na ťarchu zákonodarcu, ktorý ho môže napraviť jedine tým, že... (tento dôvod)

uvedie priamo v texte príslušného ustanovenia... V právnom štáte nesmie súd naprávať

pochybenia zákonodarcu pri formulácii právnych predpisov interpertáciou, ktorá takto

zmení ústavne konformný, ale z pohľadu štátnej moci nevýhodný text právneho predpisu.“

(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 2. februára 2000). Najvyšší

súd použil taký výklad , ktorý v pochybnostiach

bol v prospech štátnej moci a v neprospech nositeľa základných práv a slobôd,

čím nerešpektoval základný princíp vzťahu jednotlivca a štátnej moci (m. m. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Vzhľadom na to, že štát má záujem na

stíhaní trestných činov a je jedinou autoritou, ktorej patrí táto právomoc, je v jeho záujme,

aby aj trestnoprocesné predpisy vymedzil s náležitou jasnosťou a presnosťou. Štát sa

nemôže dovolávať voči jednotlivcovi ako adresátovi týchto právnych noriem neurčitosti

právnej úpravy, ktorej je on sám pôvodcom. V prípade pochybností by nejasnosť právnej

úpravy mala zaťažovať štát, a nie jednotlivca (pozri tiež Melzer, F. c. d., s. 236).

Na základe týchto dôvodov dospel II. senát ústavného súdu k právnemu záveru,

že výklad najvyšším súdom je arbitrárny, a tým ústavne

neudržateľný.»

12. V dôsledku odchylných právnych názorov dvoch senátov ústavného súdu prijalo

plénum ústavného súdu 22. októbra 2014 podľa uznesením

sp. zn. PLz. toto zjednocujúce stanovisko:

„Ustanovenie nemožno analogicky aplikovať

na prípady odmietnutia skôr podaného dovolania v tej istej trestnej veci podľa § 382

písm. c) , keďže takéto použitie analógie je spôsobilé porušiť základné

práva vyplývajúce zo siedmeho oddielu druhej hlavy (

a nasl.)“

13. Ústavný súd tak v prerokovávanej veci sťažovateľky odkazuje na predložené

stanovisko pléna ústavného súdu a k jej sťažnosti slovami pléna ústavného súdu uvádza:

13.1 Ústavný súd sa nestotožnil s právnym názorom najvyššieho súdu, že

rozhodnutie o dovolaní podľa a podľa

je obsahovo totožné.

13.2 Ústavný súd pripúšťa, že zákonodarca aj sám prispel k spochybneniu rozdielov

medzi „procesným odmietnutím“ dovolania na neverejnom zasadnutí a jeho „meritórnym“

prerokovaním na verejnom zasadnutí, keď v doplnil možnosť

rozhodnúť meritórne o dovolaní na neverejnom zasadnutí, ak dovolací súd zistí, že dôvody

dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú „zjavne preukázané a je zrejmé,

že vytýkané nedostatky povedú k postupu podľa § 386 a § 388 ods. 1“.

13.3 Ústavný súd neprehliadol skutočnosť, že

odkazuje na celý , nielen na jeho odseky 1 a 2, ako aj to, že

v prípade posudzovania splnenia dôvodov dovolania podľa

už možno len veľmi ťažko „hovoriť“ o procesnom charaktere rozhodovania. Posudzovanie,

či je splnený dôvod, že rozhodnutie, ktoré je predmetom dovolania, vychádza

„... zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných

okolnostiach nesprávne zistený...“ ( ), sa už svojou

podstatou blíži, resp. prelína s posudzovaním „preukázania“ dôvodov dovolania v zmysle

. V tomto kontexte názor najvyššieho súdu, že dôvody

odmietnutia dovolania podľa a jeho zamietnutia podľa

, ak sa na ne nazerá z hľadiska účelu Trestného

poriadku (t. j. aby sa všetky dôvody dovolania uplatnili v jednom dovolacom konaní),

možno považovať za analogické, nemožno hodnotiť za zjavne nepodložený.

13.4 Výklad a aplikácia relevantných ustanovení , ktoré

v posudzovaných prípadoch použil najvyšší súd, sa opierajú o analógiu legis.

13.5 Analógia nie je v trestnom práve vylúčená úplne. Vylúčená je analógia

v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady

„nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v a v

Listiny základných práv a slobôd („len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“).

13.6 Analógia v prospech páchateľa by mohla byť za istých okolností prípustná

(napr. v prípade konštrukcie či rozšírenia okolností vylučujúcich protiprávnosť alebo

spôsobujúcich zánik trestnosti činu, napr. ak by bola odôvodnená požiadavkou účinnej

ochrany základných práv a slobôd a ústavne konformného výkladu), v posudzovanom

prípade sťažovateľky však nejde o analógiu v trestnom práve hmotnom. Ide o analógiu

v trestnom práve procesnom, ktorá nie je až taká nezvyčajná, ako by sa na prvý pohľad

mohlo zdať, a v praxi sa aj využíva. Použitie takejto analógie v trestnom práve procesnom

v zásade nie je problematické (aspoň z hľadiska trestnoprávnej teórie), pokiaľ nie je

prejavom arbitrárnosti (jej použitie umožňuje medzera v právnej úprave, pričom je

racionálne a argumentačne podložené) a nemá negatívny dopad na práva účastníka konania

(osobitne v zmysle obmedzenia jeho základných práv a slobôd).

13.7 Trestné právo je však odvetvím verejného práva, v ktorom dochádza

k štátnomocenským zásahom do základných práv a slobôd.

13.8 V kontexte už uvedeného ak ústavný súd mieni dôsledne aplikovať svoju

doktrínu o požiadavke ústavne súladného výkladu, v rámci ktorej okrem iného uviedol,

že ak sú k dispozícii viaceré možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť

tú z alternatív, ktorá zaisťuje najväčšiu ochranu základných práv a slobôd, je zrejme

potrebné prisvedčiť záveru, že v prípade voľby medzi výkladom gramatickým a výkladom

per analogiam legis spojeným s reštriktívnym obmedzením prístupu k súdnej ochrane

v podobe možnosti využiť mimoriadny opravný prostriedok, by mal dostať prednosť výklad

gramatický.

13.9 Uvedené platí o to viac aj z dôvodu, že teleologický výklad a výklad per

analogiam legis v tomto prípade kompenzuje nedostatky legislatívnej úpravy v miere, ktorá

je už ústavne neprípustná. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na potrebu jasnej

a precíznej úpravy trestného procesu, ktorá by v zásade mala umožňovať jednoznačný

výklad o právach a povinnostiach strán trestného konania.

14. V duchu takto koncipovaných konklúzií ústavný súd hodnotí napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako nesúladné s koncepciou ochrany základných práv a slobôd

(t. j. požiadavkou ústavne súladného výkladu, podľa ktorého ak sú k dispozícii viaceré

možnosti výkladu právnej normy, je potrebné uprednostniť tú z alternatív, ktorá zaisťuje

najväčšiu ochranu základných práv a slobôd) a konštatuje, že ním najvyšší súd porušil

sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa .

15. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bodoch 1 a 2

výroku tohto nálezu.

IV.

16. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

16.1 Sťažovateľka si vo svojej sťažnosti ani v jej doplneniach neuplatnila úhradu trov

konania.

16.2 Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o trovách konania vzniknutých na

strane sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015