Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 74/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom

Mgr. M. C.,T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo I. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod

sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Trnave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 307,55 € (slovom tristosedem eur a päťdesiatpäť centov)

na účet právneho zástupcu Mgr. M. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 307,55 € (slovom tristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-23 z 28. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. G., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., pre namietané porušenie

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

). V namietanom konaní má sťažovateľ postavenie obžalovaného, keď sa mu

kladie za vinu spáchanie trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. h) Trestného

zákona v znení účinnom do 31. júla 2001 (ďalej len „“), trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa a trestného činu

porušovania domovej slobody podľa a . Podľa názoru

sťažovateľa namietané konanie na krajskom súde trvá už veľmi dlhú dobu a v priebehu 10

rokov od podania obžaloby nebolo právoplatne skončené, čím sa prehlbuje jeho právna

neistota.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že jeho základné právo podľa a jeho právo podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. ) porušené bolo, krajskému súdu uložil povinnosť zaplatiť

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 442,34 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu

listom sp. zn. Spr. 248/12 z 23. apríla 2012, v ktorom uviedol podstatné skutočnosti

o priebehu konania. Predseda krajského súdu v liste informoval o tom, že daná trestná vec

napadla na tamojší súd 7. júna 2002, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo

v decembri 2002. Podľa jeho vyjadrenia krajský súd vykonal rozsiahle dokazovanie a po

určení 8 termínov hlavného pojednávania rozhodol vo veci rozsudkom z 24. apríla 2003,

ktorý bol v rámci odvolacieho konania zrušený Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) 4. decembra 2003. Predseda krajského súdu ďalej oznámil, že po

vrátení veci prvostupňovému súdu bolo určených ďalších 7 termínov hlavného

pojednávania a 16. decembra 2005 krajský súd vyhlásil rozsudok vo veci samej.

V odvolacom konaní došlo opäť k zrušeniu tohto rozsudku uznesením najvyššieho súdu

z 22. júna 2006. Po vrátení veci krajskému súdu bolo určených ďalších 10 termínov

hlavného pojednávania a na základe informácie z Národnej ústredne Interpol (ďalej len

„Interpol“) z 30. apríla 2008 o tom, že sťažovateľ si má odpykať trojročný trest odňatia

slobody v Spolkovej republike Nemecko a následne má byť vydaný do Rakúska, krajský

súd uznesením z 12. mája 2008 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie.

Podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu bol 1. februára 2012 vyhlásený v danej veci

rozsudok a na základe sťažovateľovho odvolania bol spis 29. februára 2012 predložený

na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Predseda krajského súdu zároveň podotkol, že dĺžka konania bola ovplyvnená nielen

podávaním opravných prostriedkov zo strany sťažovateľa a ďalších obžalovaných, ale aj

podávaním námietok zaujatosti, dlhotrvajúcou práceneschopnosťou a následným úmrtím

jedného z členov senátu a potrebou opakovania celého dokazovania, ako aj tým, že

sťažovateľ si isté časové obdobie odpykával trest v cudzine.

V označenom liste predseda krajského súdu oznámil ústavnému súdu, že netrvá

na ústnom prerokovaní danej veci. Totožnú skutočnosť oznámil ústavnému súdu aj právny

zástupca sťažovateľa, a to v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. marca 2012.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj zo spisu

krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil nasledujúci skutkový stav veci:

Dňa 7. júna 2002 bola krajskému súdu doručená obžaloba na sťažovateľa (a ďalšie tri

osoby) zo spáchania trestného činu vraždy a iných trestných činov. Prvé hlavné

pojednávanie bolo určené na 9. december 2002 až 12. december 2002, pričom po vykonaní

dokazovania na viacerých pojednávaniach bol vypočutý sťažovateľ, ďalší obžalovaní,

poškodení, svedkovia a znalci. Po takmer 11 mesiacoch od začatia konania na krajskom

súde bol vyhlásený rozsudok sp. zn. z 24. apríla 2003, na základe ktorého bol

sťažovateľ (okrem iných) uznaný za vinného zo žalovanej trestnej činnosti, za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov so zaradením do III. (tretej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci obžalovaní vrátane sťažovateľa

a krajský súd predložil 4. júla 2003 spis najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn.

zo 4. decembra 2003 rozsudok krajského súdu podľa § 258 ods. 1 písm. b), c),

d), e) a f) v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný

poriadok“) zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol zrušený pre vady, najmä pre nejasnosť a neúplnosť

skutkových zistení, pretože krajský súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie; pretože existovali pochybnosti o správnosti skutkových

zistení a na objasnenie veci bolo treba opakovať alebo vykonávať dôkazy, pričom ďalšie

vykonávanie dôkazov pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu

prvého stupňa; pretože napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného

zákona; pretože uložený trest bol neprimeraný a taktiež aj z dôvodu, že rozhodnutie

o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody bolo nesprávne.

Spis bol krajskému súdu vrátený 12. marca 2004 a vo veci bolo nariadených ďalších

7 termínov pojednávaní.

Dňa 19. decembra 2005 krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

opäť uznal sťažovateľa (aj iných) za vinného zo žalovaných skutkov a uložil mu trest

odňatia slobody v trvaní 12,5 roka so zaradením do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny,

zároveň mu uložil trest prepadnutia veci a zaviazal ho na povinnosť nahradiť poškodeným

škodu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie príslušný prokurátor a obžalovaní vrátane

sťažovateľa.

Spis bol najvyššiemu súdu predložený 13. januára 2006. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. februára 2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

vrátil krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K zrušeniu

rozsudku krajského súdu došlo z takmer totožných dôvodov ako v predchádzajúcom prípade

s výnimkou toho, že by rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody

bolo nesprávne.

Spis bol krajskému súdu vrátený 2. júna 2006, pričom krajský súd vykonával

dokazovanie v zmysle záverov najvyššieho súdu na 10 hlavných pojednávaniach.

Listom z 30. apríla 2008 bolo krajskému súdu zo strany Interpolu oznámené, že

sťažovateľ bol v Spolkovej republike Nemecko odsúdený za trestný čin krádeže na výkon

trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov, pričom tento trest si odpykával vo väznici L.

Po odpykaní trestu mal byť sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaný

do Rakúska.

Toto zistenie bolo podkladom pre rozhodnutie krajského súdu z 12. mája 2008,

ktorým bola trestná vec sťažovateľa vylúčená na samostatné konanie a ďalej vedená pod

sp. zn. .

Po vylúčení sťažovateľovej veci na samostatné konanie bolo o trestnej veci zvyšných

obžalovaných rozhodnuté na základe rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 2. februára 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára

2011. V súvislosti s podaním odvolania sa spis v čase od 26. apríla 2010 do 23. februára

2011 nachádzal na najvyššom súde.

Po vrátení spisu z najvyššieho súdu krajský súd v trestnej veci sťažovateľa vedenej

pod sp. zn. určil viaceré termíny pojednávania, tie však boli zrušené (nie

z dôvodu na strane sťažovateľa, pretože ten sa v uvedenom čase nachádzal vo výkone trestu

v slovenskej väznici), pričom pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 1. júna 2011, bolo

odročené na neurčito z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej zo strany sťažovateľa.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. júna 2011 zrušil uznesenie

krajského súdu o nevylúčení predsedu senátu a členky senátu z vykonávania úkonov

trestného konania v danej trestnej veci.

Dňa 29. júna 2011 bol spis vrátený krajskému súdu.

Dňa 4. júla 2011 bol určený termín hlavného pojednávania na 3. október 2011.

Dňa 3. októbra 2011 sa na krajskom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie. Ďalší

termín pojednávania bol určený na 5. december 2011. Toto hlavné pojednávanie sa

uskutočnilo a ďalší termín bol určený na 1. február 2012.

Dňa 1. februára 2012 krajský súd vyhlásil rozsudok vo veci sp. zn.

, ktorým sťažovateľa uznal za vinného zo žalovaných skutkov a odsúdil ho

k úhrnno-súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 14 a pol roka so zaradením do

III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, taktiež mu uložil trest prepadnutia veci a ochranný

dohľad v trvaní dvoch rokov.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 17. februára 2012 odvolanie a 29. februára

2012 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa i práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého

zmyslom a podstatou je právo každého na to, aby jeho vec bola prerokovaná bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn.

) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (i právo podľa dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch

základných kritérií: a) právna a faktická zložitosť veci, b) správanie účastníkov konania a c)

postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na d)

predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom

posúdenia je trestná vec sťažovateľa, na ktorého bola podaná obžaloba za trestné činy

vraždy, nedovoleného ozbrojovania a porušovania domovej slobody. Okrem toho bola

v tejto veci podaná obžaloba aj na ďalšie tri osoby, a to za účastníctvo na trestnom čine

vraždy a trestný čin nedovolaného ozbrojovania. Podľa názoru ústavného súdu

prejednávanie trestných činov všeobecne nebezpečných, trestných činov proti životu

a zdraviu a trestných činov proti slobode a ľudskej dôstojnosti nie je ojedinelou

záležitosťou, práve naopak, všeobecné súdy rozhodujúce v trestných veciach sa s takouto

agendou v praxi bežne stretávajú. Medzi rutinné úkony, ktoré je v takýchto veciach

potrebné vykonať, patrí výsluch obžalovaného, prípadne obžalovaných, výsluch

poškodeného, prípadne poškodených a výsluchy svedkov, ak existujú. Ak je to pre účely

trestného konania potrebné, na posúdenie a zodpovedanie otázok vyžadujúcich si odborné

znalosti, sa do konania priberajú znalci, prípadne vo veci sa vykonávajú aj ďalšie procesné

úkony. Je pravdou, že v danej veci bolo na zistenie dôkaznej situácie potrebné vykonať

rozsiahle dokazovanie.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, k tomu ústavný súd uvádza, že jeho výkon trestu

v cudzine v trvaní 3 rokov istým spôsobom ovplyvnil priebeh trestného konania a v rámci

neho aj priebeh a spôsob dokazovania. Výkon trestu v cudzine je potrebné pokladať

za subjektívnu okolnosť na strane sťažovateľa ovplyvňujúcu postup krajského súdu, pričom

v tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že tento stav si sťažovateľ privodil sám páchaním

protiprávnej činnosti, za ktorú musel niesť právne následky v podobe uloženej sankcie.

Ústavný súd sa v neposlednom rade zaoberal aj samotným postupom krajského súdu.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za prvoradé poukázať na to, že predmetné konanie

vedené na krajskom súde trvá takmer 10 rokov (obžaloba bola podaná v júni 2002). Už len

toto zistenie signalizuje, že postup krajského súdu v predmetnej trestnej veci

nekorešponduje s obsahom základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, či jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Do tohto

obdobia podľa názoru ústavného súdu nemožno obsiahnuť čas, ktorý sťažovateľ strávil

vo výkone trestu v cudzine a ktorý podľa správy z Interpolu z 30. apríla 2008 trval 3 roky.

Pod takmer 10 rokov trvajúce konanie nemožno subsumovať ani obdobie v trvaní takmer 2

rokov a 2 mesiacov, keď sa spis z dôvodu podania opravných prostriedkov vo veci samej

nachádzal na najvyššom súde (od 4. júla 2003 do 12. marca 2004, od 13. januára 2006 do 2.

júna 2006, od 26. apríla 2010 do 23. februára 2011 a od 29. februára 2012 do súčasnosti).

Ústavný súd zároveň zastáva názor, že skutočnosť, že krajský súd 12. mája 2008

vylúčil sťažovateľovu vec na samostatné konanie, nezohráva z pohľadu doby trvania

konania významnú skutočnosť.

V súvislosti s postupom krajského súdu považuje ústavný súd za nevyhnutné

poukázať aj na zistenie, že krajský súd vykonal dokazovanie takým spôsobom, že najvyšší

súd v rámci odvolacieho konania dvakrát jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil, aby v nej

znovu konal a rozhodol. Tieto skutočnosti svedčia predovšetkým o nesústrednej činnosti

krajského súdu.

Aj keď krajský súd vo veci konal, vykonal dokazovanie na početných

pojednávaniach a o vine a treste sťažovateľa a ďalších obžalovaných rozhodol trikrát,

ústavný súd nepovažoval za podstatné množstvo úkonov, ktoré krajský súd v trestnom

konaní vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) bolo preňho podstatné, či krajský súd konal efektívne, či rešpektoval zásadu

procesnej ekonomiky a či vytváral podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty

sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svojím neefektívnym postupom

neprispieval a neprispel ku včasnému rozhodnutiu vo veci samej, ktorým by došlo

k právoplatnému skončeniu konania, a tým aj k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Na uvedenom názore ústavného súdu nemení nič ani zistenie, že po oznámení Interpolu

z apríla 2008 o tom, že sťažovateľ si má v cudzine odpykať trojročný trest odňatia slobody,

krajský súd vo veci priebežne konal, v marci 2011 určil termín hlavného pojednávania,

následne sa vo veci konali 4 hlavné pojednávania, rozhodovalo sa o námietke zaujatosti a na

pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 1. februára 2012, bol vo veci samej vyhlásený rozsudok.

Ani tieto zistenia nepresvedčili ústavný súd o tom, žeby krajský súd v namietanom konaní

rešpektoval základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemohol prihliadnuť na argument

krajského súdu o tom, že došlo k práceneschopnosti a následnému úmrtiu jedného z členov

senátu, čo podmienilo nutnosť opakovať dokazovanie. V tejto súvislosti ústavný súd

uvádza, že takéto okolnosti v zásade nezohľadňuje pri posudzovaní konaní vedených

všeobecnými súdmi v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo dotknutej

osoby na súdne konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. ,

).

Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd

prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že doba trestného konania po podaní obžaloby je

neprimerane dlhá. Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa, ktorý

sa v súčasnosti nachádza v právnom postavení odsúdeného súdom prvého stupňa. V rámci

trestného konania je osoba obvinená (obžalovaná) z trestného činu vzhľadom

na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania povinná podriadiť sa trestnému

procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jej záležitosť bola čo najskôr objasnená

a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby všeobecný súd rozhodujúci

o otázke viny a trestu dotknutej osoby venoval predmetu konania náležitú pozornosť a aby

ju čo najskôr prejednal a o nej rozhodol, pretože od výsledku trestného konania závisí

charakter spoločenských vzťahov, v ktorých sa taká osoba po jeho ukončení ocitne. Aj keď

sa sťažovateľ v čase, keď krajský súd o veci konal, nachádzal vo výkone trestu odňatia

slobody, táto skutočnosť ešte nezbavovala krajský súd povinnosti čo najskôr odstrániť stav

právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza až do právoplatného skončenia trestného

konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48

ods. 2 a jeho práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Krajský súd v danej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 1. februára 2012,

proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, a preto bol spis 29. februára 2012 predložený

najvyššiemu súdu, ktorého postup sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd prikázal krajskému

súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a to z dôvodu, že aj v prípade, ak

najvyšší súd jeho rozhodnutie potvrdí, bude zabezpečovať agendu na realizáciu tohto

rozhodnutia (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

30 000 € z dôvodu pretrvávania stavu právnej neistoty.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (, ).

Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania krajského súdu, podiel sťažovateľa na jeho

priebehu a význam trestného konania pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku nálezu), pričom

zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny

zástupca vyčíslil v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 12. marca 2012 v sume

442,34 €.

Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 15, § 16 ods. 3 a

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov s použitím o cestovných náhradách

v znení neskorších predpisov a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky č. o sumách základnej náhrady za používanie

cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách priznal sťažovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 307,55 € [dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a podanie

sťažnosti – po 127,16 € + dvakrát režijný paušál po 7,63 € + cestovné v sume 13,93 € (z

T. do L. a späť) + náhrada za stratu času v sume 24,04 €]. Zvyšnej časti uplatnenej

náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel, pretože právnym

zástupcom prezentovaný úkon ako „návšteva sťažovateľa v Ú. L. dňa 02. 03. 2012“

ústavný súd subsumoval pod úkon prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej

porady s klientom.

Priznanú úhradu trov konania v sume 307,55 € je povinná zaplatiť Kancelária

ústavného súdu (ďalej len „kancelária“) na účet ustanoveného právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. M. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4

výroku nálezu).

Krajský súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 307,55 €

na účet kancelárie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012