Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 581/2013
PDF · 216.32 KB
No categories available
III. ÚS 581/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti R. H., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Kurucom, Ulica
29. augusta 5, Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 takto
rozhodol:
1. Základné právo R. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 14/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. R. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
R. H. v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Kuruca, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 581/2013-14 z 10. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že v konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 2 T 14/2007 dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré
u sťažovateľa, a to vzhľadom aj na to, že ide o trestnú vec, prehlbujú stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza až do právoplatného skončenia veci. Sťažovateľ poukázal na to, že
v tejto trestnej veci Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)
podala naňho na okresnom súde obžalobu za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len
„Trestný zákon“) ešte vo februári 2007. Sťažovateľ namietal, že ani po uplynutí niekoľkých
rokov vec nie je právoplatne skončená, čo je podľa jeho názoru dôsledkom neefektívnej
činnosti okresného súdu, keďže v odvolacom konaní došlo už k trojnásobnému zrušeniu
prvostupňového rozsudku.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 porušené
boli, okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, uložil mu
povinnosť zaplatiť finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 284,08 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného
súdu listom sp. zn. Spr. 3048/2014 z 5. februára 2014, ktorého súčasťou bolo vyjadrenie
zákonného sudcu. Ten vo vyjadrení uviedol prehľad úkonov, ktoré boli v konaní vykonané,
a to od 4. januára 2010, keď mu bola predmetná vec ako zákonnému sudcovi pridelená.
V závere vyjadrenia zákonný sudca uviedol, že „vzhľadom na chronológiu úkonov a rozsah
dokazovania, ktoré nariadil vykonať odvolací súd, nie sú vo veci prieťahy. Súd vo veci koná
plynule, termíny hlavných pojednávaní sú určované podľa možností daných aj rozsiahlou
agendou zákonného sudcu.“.
V označenom liste podpredseda okresného súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá
na ústnom prerokovaní danej veci. Totožnú skutočnosť oznámil ústavnému súdu aj právny
zástupca sťažovateľa, a to v podaní doručenom ústavnému súdu 19. februára 2014.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj zo spisu
okresného súdu sp. zn. 2 T 14/2007 ústavný súd zistil takýto skutkový stav veci:
Dňa 8. februára 2007 krajská prokuratúra doručila okresnému súdu obžalobu
na sťažovateľa, pričom už 28. marca 2007 sa uskutočnilo predbežné prerokovanie obžaloby.
Termín verejného zasadnutia bol odročený na 25. apríl 2007. V tento deň bol určený termín
hlavného pojednávania.
V dňoch 13. júna 2007, 12. septembra 2007 (v spise je uvedený dátum 13. júna
2007), 12. novembra 2007 a 12. decembra 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné
pojednávanie. Na poslednom z nich bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol sťažovateľ
oslobodený spod obžaloby. Proti rozsudku podala krajská prokuratúra odvolanie, ktoré
odôvodila podaním z 21. decembra 2007.
Dňa 18. marca 2008 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“), ktorý na verejnom zasadnutí 15. apríla 2008 uznesením sp. zn. 4 To 24/08
zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
Dňa 12. mája 2008 okresný súd oznámil sťažovateľovi zmenu predsedu senátu,
s ktorou sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 27. mája 2008 nesúhlasil.
V dňoch 9. júla 2008, 8. októbra 2008, 3. decembra 2008, 9. februára 2009,
25. marca 2009, 18. mája 2009, 14. septembra 2009 a 5. októbra 2009 sa na okresnom súde
uskutočnilo hlavné pojednávanie.
Dňa 4. januára 2010 bol spis pridelený inému zákonnému sudcovi.
Na hlavnom pojednávaní 20. septembra 2010 bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok,
proti ktorému podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu 10. novembra 2010
odvolanie.
Dňa 27. januára 2011 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu,
ktorý mu ho 14. februára 2011 vrátil ako predčasne predložený. Následne 11. marca 2011
okresný súd opäť predložil spis krajskému súdu, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením
sp. zn. 4 To 37/2011 z 21. apríla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Spis bol okresnému súdu
vrátený 19. mája 2011.
V dňoch 21. novembra 2011 a 18. januára 2012 sa na okresnom súde uskutočnilo
hlavné pojednávanie, pričom na druhom z nich bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, proti
ktorému 3. mája 2012 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie.
Dňa 14. júna 2012 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý na neverejnom
zasadnutí 6. septembra 2012 uznesením sp. zn. 4 To 76/2012 rozsudok okresného súdu už
po tretíkrát zrušil a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Spis bol okresnému súdu vrátený 5. októbra 2012.
V priebehu novembra 2012 okresný súd žiadal o právnu pomoc dotknuté orgány
Českej republiky pre účely zabezpečenia výsluchu svedka. Odpoveď na právnu pomoc bola
okresnému súdu doručená 18. februára 2013.
V dňoch 21. októbra 2013 a 16. decembra 2013 sa na okresnom súde uskutočnilo
hlavné pojednávanie. Ďalší termín hlavného pojednávania bol určený na 26. marec 2014.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého
zmyslom a podstatou je právo každého na to, aby jeho vec bola prerokovaná bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07, III. ÚS 45/2012).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený (obžalovaný) právo na to, aby o jeho trestnom
obvinení (o skutku uvedenom v obžalobnom návrhu) bolo rozhodnuté v primeranej lehote.
Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo
spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich
dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom
do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff
v. Nemecko z 27. júna 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného (obžalovaného)
prerokovaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne ustanovená
doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná.
Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu
(napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).
Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch
základných kritérií právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet konania
(povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
III. ÚS 272/07). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
posúdenia je trestná vec sťažovateľa, na ktorého bola podaná obžaloba za trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť ako konateľ
obchodnej spoločnosti v roku 1993 v snahe získať úver z banky. Podľa názoru ústavného
súdu prerokovávanie trestných činov proti majetku nie je ojedinelou záležitosťou, práve
naopak, všeobecné súdy rozhodujúce v trestných veciach sa s takouto agendou v praxi
bežne stretávajú. V danej veci okresný súd na početných pojednávaniach vykonal výsluch
sťažovateľa (obžalovaného), zástupcu poškodenej banky, výsluchy svedkov, čítal znalecký
posudok, vypočul znalca a oboznámil procesné strany s listinnými dôkazmi, ktoré s trestnou
činnosťou mali súvisieť. Vychádzajúc z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 14/2007
ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali záver o tom,
že by daná vec bola skutkovo alebo právne náročná.
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd k tomu uvádza, že hlavné
pojednávanie bolo vo výraznom rozsahu vykonané so súhlasom sťažovateľa v jeho
neprítomnosti, avšak v prítomnosti jeho obhajcu, ktorý štyrikrát ospravedlnil svoju neúčasť
na ňom z rôznych dôvodov, medzi ktoré patrila práceneschopnosť, kolízia s inými
pojednávaniami či čerpanie dovolenky. Podľa názoru ústavného súdu tieto zistenia nemali
zásadný vplyv na plynulosť postupu okresného súdu v trestnom konaní trvajúcom sedem
rokov.
Ústavný súd sa v neposlednom rade zaoberal aj samotným postupom okresného
súdu. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za prvoradé poukázať na to, že predmetné
konanie vedené na okresnom súde trvá už sedem rokov (obžaloba bola podaná vo februári
2007). Už len toto zistenie signalizuje, že postup okresného súdu v predmetnej trestnej veci
nekorešponduje s obsahom základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov či jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Do tohto
obdobia podľa názoru ústavného súdu nemožno zahrnúť obdobie v trvaní osem a pol
mesiaca, počas ktorého sa spis z dôvodu podania opravných prostriedkov vo veci samej
nachádzal na krajskom súde (od 18. marca 2008 do mája 2008, od 27. januára 2011
do 14. februára 2011, od 11. marca 2011 do 19. mája 2011 a od 14. júna 2012 do 5. októbra
2012). O nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu svedčí aj skutočnosť, že
rozsudok okresného súdu bol v rámci odvolacieho konania trikrát zrušený krajským súdom,
a to z dôvodu nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie a pre procesné pochybenia.
Aj keď okresný súd vo veci konal, vykonal dokazovanie na početných
pojednávaniach, pričom jedenkrát sťažovateľa oslobodil spod obžaloby a v dvoch prípadoch
ho uznal vinným zo spáchania trestného činu, ústavný súd nepovažoval za podstatné
množstvo hlavných pojednávaní a úkonov, ktoré okresný súd v trestnom konaní vykonal,
ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 71/01, I. ÚS 298/08, III. ÚS 90/2010)
bolo preňho podstatné, či okresný súd konal efektívne a či svojím postupom vytváral
podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu
okresný súd svojím neefektívnym postupom neprispieval a neprispel ku včasnému
rozhodnutiu vo veci samej, ktorým by došlo k právoplatnému skončeniu konania, a tým aj
k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemohol prihliadnuť na skutočnosť, že
v priebehu konania došlo k zmene prísediaceho a zákonného sudcu, čo malo za následok
opakovanie dokazovania. Ústavný súd nemohol vziať do úvahy ani rozsiahlosť agendy
zákonného sudcu, na ktorú sa tento odvolal. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že takéto
okolnosti v zásade nezohľadňuje pri posudzovaní konaní vedených všeobecnými súdmi
v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo dotknutej osoby na súdne
konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 77/09).
Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd
prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa.
Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného
konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach,
a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd,
vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta
v. Taliansko z 25. júna 1987)].
Ústavný súd poukazuje na to, že doba trestného konania po podaní obžaloby je
neprimerane dlhá. Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa, ktorý
sa ani po uplynutí siedmich rokov nedočkal právoplatného rozhodnutia vo veci. V rámci
trestného konania je osoba obvinená (obžalovaná) z trestného činu vzhľadom
na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania povinná podriadiť sa trestnému
procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jej záležitosť bola čo najskôr objasnená
a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby všeobecný súd rozhodujúci
o otázke viny a trestu dotknutej osoby venoval predmetu konania náležitú pozornosť a aby
ju čo najskôr prerokoval a o nej rozhodol, pretože od výsledku trestného konania závisí
charakter spoločenských vzťahov, v ktorých sa taká osoba po jeho ukončení ocitne
(obdobne III. ÚS 74/2012).
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 14/2007 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Pretože ústavný súd zistil namietané porušenie označených práv sťažovateľa
postupom okresného súdu v predmetnom konaní, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods.
3 písm. a) zákona o ústavnom súde mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ až do právoplatného
skončenia veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodu, že dlhotrvajúce trestné konanie bez právoplatného rozhodnutia vo veci
negatívnym spôsobom ovplyvňuje jeho zdravotný stav, životné situácie a spoločenské
uplatnenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania okresného súdu, podiel sťažovateľa na jeho
priebehu a význam trestného konania pre sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru priznať
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu) a zvyšnej
časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel aj z dôvodu účasti
sťažovateľa, resp. jeho zástupcu, ktorý sa niekoľkokrát ospravedlnil z pojednávania.
Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny
zástupca vyčíslil v sume 284,08 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 275,94 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 po 130,16 € (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) vrátane dvoch režijných paušálov po
7,81 €. Keďže takto vyčíslená suma sa nezhoduje so sumou vypočítanou právnym
zástupcom sťažovateľa, zvyšnej časti uplatnených trov konania ústavný súd nevyhovel.
Ústavný súd teda rozhodol o priznaní úhrady trov konania sťažovateľovi v sume 275,94 €,
ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2014