Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 329/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. K., M., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva vlastniť majetok podľa a 4

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13.

októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. E. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť MUDr. E. K., M. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„žalobca“), zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa a 4 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka je podľa o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti

v odbore všeobecný lekár pre deti a dorast, ktorá sa žalobným návrhom doručeným

Okresnému súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2008 domáhala proti

obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), „uloženia povinnosti zaplatiť

460,07 € s prísl. titulom neuhradenia ceny práce za 4/2008, podľa faktúr č.

2008038, č. 2008091, č. 2008093, č. 2008094“. Žalovaná vykonáva „na základe povolenia

udeleného Košickým samosprávnym krajom činnosť poskytovateľa lekárskej služby prvej

pomoci“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Podaním zo dňa 14. 8. 2009 zobral žalobca návrh v časti späť z dôvodu čiastočnej

úhrady dlžnej sumy zo strany žalovaného. Zároveň spresnil a rozšíril petit návrhu ohľadom

úhrady ďalších faktúr a to č. 2008030 za 3/2008 a č. 2008063 za 6/2008 tak, že žiadal, aby

súd zaviazal žalovaného na úhradu 394,57 € s prísl. a trovy konania. Súd uznesením zo dňa

24. 3. 2010 konanie v časti o zaplatenie 171,00 € zastavil a pripustil zmenu návrhu.

Vyčlenený nárok na zaplatenie 394,57 € s prísl. a trov konania bol vedený pod sp. zn.

.

Podaním zo dňa 20. 5. 2010 žalobca zmenil návrh tak, že žiadal aby súd zaviazal

žalovaného na sumu 1113,14 € s prísl. a žalovanému bola uložená povinnosť odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia uhrádzať žalobcovi za vykonávanie LSPP hodinovú odmenu vo

výške 6,63 € za každú hodinu odpracovanú počas pracovného dňa a hod. odmenu vo výške

9,95 € za každú hod. odpracovanú počas pracovného pokoja, sviatku a trovy konania.

Súd uznesením zo dňa 24. 5. 2010 č. k. -45 konanie v časti

o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške zo súm a za obdobie špecifikované vo výroku

uvedeného uznesenia zastavil a vo zvyšku zmenu návrhu tak, ako to vyplýva z podania

žalobcu zo dňa 20. 5. 2010 nepripustil.

Argumentácia žalobcu na prvostupňovom súde bola založená na týchto pilieroch:

A. nárok na zaplatenie žiadanej sumy opiera o znenie . Podľa

spomínaného ustanovenia ods. l (cit.) „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať.“ Žalobca bol toho názoru, že k bezdôvodnému obohateniu došlo

v jeho negatívnej podobe. Teda že sa doterajší majetok poskytovateľa LSPP nezmenšil, hoci

by k tomu inak došlo, kedy obohatený plnil svoje povinnosti (uhrádzal lekárovi spravodlivú

odmenu a nie tú, ktorú mu do podania žaloby poskytoval).

B. Pod pojmom spravodlivá odmena si žalobca predstavoval nárok na celý zisk,

ktorý poskytovateľa LSPP ostane z inkasovaných príjmov (zo služby žalobcu), po odrátaní

nákladov priamo spojených so zabezpečením fungovania LSPP vo výške vykalkulovanej na

dobu, v rámci ktorej lekár službu poskytoval. Zároveň by spravodlivá odmena mala zahŕňať

aj paušálnu náhradu toho, že lekár musí proti svojej vôli vykonávať službu a svoj čas tráviť

mimo rodiny.

C. Určenie výšky odmeny súdom tak, aby spĺňala kritéria „spravodlivosti“ je

zložitým právnym problémom. Pri kreácii výšky odmeny je nutné zohľadniť viacero

skutočností. Úvodnou otázkou, ktorú si je potrebné ozrejmiť je, na základe akých kritérií

možno vychádzať pri jej určení a aké sú relevantné pramene, z ktorých je tieto kritéria

možné vyabstrahovať.

Vzhľadom na povahové znaky vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sa najviac

približujú charakterovým črtám obchodnoprávneho vzťahu je potrebné pri hľadaní

odpovedí na predošlé otázky vychádzať z lex generalis

(ďalej tiež ako „OBZ“). Tento základný kódex pre podnikateľov na

takéto situácie pamätá a k riešeniu týchto medzier zaujal na viacerých miestach aj

hodnotové stanovisko (axiologický postoj zákonodarcu). Azda najbližším ustanovením

v rámci , ktoré svojím obsahom a účelom môžeme a simili použiť pri

riešení vzniknutej situácie je ustanovenia pojednávajúce o určení ceny diela

v prípade absencie dohody zmluvných strán. Zákon túto situáciu rieši v ods. l nasledovne

(cit.) „Ak nie je cena dohodnutá alebo určiteľná je objednávateľ povinný zaplatiť cenu,

ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných

obchodných podmienok“ Záver, o tom že pri určovaní odmeny sa má automaticky

vychádzať z výšky odmien obvykle dohodnutých pri iných poskytovateľoch LSPP s odkazom

na ustanovenie , ktorý sa núka v predmetnom spore použiť je však podľa nášho

názoru pre tento prípad nepoužiteľný. Vychádzal by z argumentu per petitio principi.

Ustanovenie upravuje ideálnu situáciu, kde štandardné ceny za diela sú

dohodnuté poctivým obchodným stykom a výsledkom slobodného vyjednávania

podnikateľských subjektov.

Kontrahovanie poskytovateľov povinných vykonávať službu v prospech

poskytovateľov LSPP však nepodlieha takej slobode, ako v iných prípadoch podnikania,

pretože je výsledkom nepoctivého konania žalovaného, ako aj iných poskytovateľoch LSPP.

Dôkazom nepoctivého konania žalovaného je zneužívanie hrozby disciplinárnych opatrení

samosprávneho kraja, ktoré aj v tomto prípade sankcionovali žalobcu za neplnenie si svojej

zákonnej povinnosti (rozhodnutie Košického samosprávneho kraja č.

5172 zo dňa 25. 2. 2008). Rovnako dôkazom nepoctivého konania žalovaného je úplné

alebo len čiastočné uhrádzanie faktúr aj 5 ročným oneskorením. Rešpekt k zákonu a strach

z disciplinárneho konania pred samosprávnym krajom dávajú navrch poskytovateľom LSPP

pri negociovaní ako odmeny, tak aj ostatných podmienok zmluvy. Je zrejmé, že vzťah medzi

žalobcom a žalovaným nemá kontraktuálnu povahu, pretože v ňom zo strany žalobcu chýba

podstatný znak platného právneho úkonu, ktorým je slobodná vôľa (pozri § 34 a § 37 ods. 1

).

D. Vzhľadom na skutočnosti a závery vyplývajúce z osobitosti tohto prípadu je

žalobca toho názoru, že najobjektívnejším spôsobom ako sa dopracovať k tzv. spravodlivej

odmene za služby poskytované žalobcom je jej ustálenie prostredníctvom znaleckého

posudku. Ako bolo naznačené, pri určovaní tejto výšky sa nemožno limitovať existujúcim

stavom pri ostatných prevádzkovateľoch LSPP, pretože odmeňovanie u iných

poskytovateľoch LSPP taktiež vychádza rovnako z nesprávne nastaveného systému

a nereflektuje hodnotu služby vykonávanú slúžiacimi poskytovateľmi. Predmetom

znaleckého posudku je:

Vyčísliť aký bol príjem (za výkony, inkasované poplatky od pacientov, pomernú časť

paušálnych náhrad pripadajúce na dĺžku služby žalobcu) žalovaného zo služieb vykonaných

žalobcom. Prehľad služieb žalobca prikladá k tomuto podaniu ako prílohu.

Vyčísliť aké boli náklady na prevádzkovanie LSPP a určiť aká pomerná časť pripadá

na obdobie, v ktorom slúžil žalobca. Posúdiť ekonomickú opodstatnenosť nákladov na

prevádzku a v prípade zistenia nehospodárnych nákladov vyčísliť na základe ekonomických

ukazovateľov aká by mala byť ich opodstatnená výška.

Vyčísliť rozdiel medzi bodom 1 a bodom 2 - toto je podľa názoru žalobcu bezdôvodné

obohatenie žalovaného, ktoré žalobca žiada vydať.

E. Na ilustráciu a obhajobu tvrdenia o podobe spravodlivej odmeny žalobca

poukazuje na zdroje financovania žalovaného:

- odplata za konkrétne poskytnuté zdravotné výkony podľa nariadenia Vlády SR

č. o výške úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorú uhrádza zdravotná

poisťovňa poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v platnom znení

- úhrada priamo od poistenca za spracovanie údajov zistených pri poskytovaní

ambulantnej starostlivosti v rámci lekárskej služby prvej pomoci najviac vo výške 1,7 % zo

sumy životného minima (cca 2 €) - o rozsahu

zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia

a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

- paušálna platbu za každého poistenca v rámci ich spádového územia - podľa

príslušného opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR.»

O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že „zaviazal žalovaného

k úhrade sumy 88,81 € spolu s prísl., v ostatnej časti nárok zamietol. Rovnako nepriznal

účastníkom náhradu trov konania.“. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti a zároveň nepriznal

účastníkom trovy odvolacieho konania, pričom odvolanie sťažovateľky „... považoval za

nedôvodné. Pokiaľ ide o odôvodnenie predmetného rozhodnutia odvolací súd sa stotožnil zo

závermi prvostupňového súdu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, «že rozhodnutím Okresného súdu Michalovce zo dňa

7. 3. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu Košice zo dňa 13. 10. 2011 bolo porušené

základné právo na súdnu ochranu zaručené v

a právo na spravodlivý proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv

a slobôd, a to z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutí. Tento nedostatok v konečnom dôsledku

spôsobuje neospravedlniteľnosť a neudržateľnosť jeho rozhodnutia ako predpoklad

porušenia ústavnosti...

Za účelom sumarizovania predkladá sťažovateľ tento prehľad príčin porušenia práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ktorých výsledkom je nezákonné

a protiústavné rozhodnutie ako Okresného súdu, tak aj Krajského súdu, a ktoré v konečnom

dôsledku vedú k porušeniu práva na vlastníctvo:

Vnímanie odmeny v rozsahu iba „obvyklej odmeny“ je pre sťažovateľa z odkazom na

hore uvedené argumenty viď. neprijateľné a sťažovateľ v ňom vidí arbitrárnosť. Možnosti

generovania zisku žalovaným a spôsob odmeňovania žalobcu sa dostávajú do zjavného

nepomeru, čo v konečnom dôsledku narúša elementárny mechanizmus pri strete práva na

podnikanie, práva na vlastníctvo a generálneho zákazu nútenej práce s princípom

majetkovej rovnováhy tak, ako je vnímaná nielen vnútroštátnymi, ale aj medzinárodnými

prameňmi práva. Súdy svojimi rozhodnutiami tak narúšajú princíp rovnosti a nestrannosti.

Na podklade tohto vzťahu dochádza v súčasnosti k narušeniu majetkovej rovnováhy medzi

účastníkmi konania v zmysle zásady „suum cuique tribuere“.

Odmietnutie vyčíslenia spravodlivej odmeny prostredníctvom znaleckého posudku je

z pohľadu sťažovateľa v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného

rozhodnutia. Odkaz na neidentifikovateľnú judikatúru nevytvára dostatočné záruky právnej

istoty a predvídateľnosti rozhodovania pre žalobcu. Nepripustenie rozšírenia návrhu

o služby vykonané v roku 2009, ale predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho

jednou vetou konštatované zákonné ustanovenie, že výsledky doterajšieho konania nemohli

byť podkladom pre konanie o rozšírenom návrhu), je ústavne neudržateľné. Nespĺňa

požiadavku riadneho odôvodnenia, preskúmateľnosti. Zároveň narúša právo sťažovateľa na

prístup k súdu. Neprerušenie konania a nepodania prejudiciálnej otázky protiústavnosti

predpisu o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že predmetná právna úprava

upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa

alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych ochrancov ústavnosti

(sp. zn. ). Režim (protiústavného) fungovania LSSP v stále jeho aktuálnej

zákonnej podobe a jeho akceptovanie súdmi v podobe ich postupu a rozhodovania

(neprerušenie konania a obmedzenie rozhodnutia len na obvyklú odmenu) je v príkrom

rozpore a zasahuje do základného práva žalobcu vlastniť majetok tak ako ho SR

upravuje vo svojom čl. 20 a dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru v čl. 1. Princíp rovnakej

zákonnej ochrany vlastníckeho práva bol rozhodnutiami Okresného a Krajského súdu

porušený. Súdy priznali vyššiu ochranu žalovanému. Takisto nebolo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva konformné sústavou SR, nakoľko absentuje požiadavka primeranej

náhrady v zmysle SR.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorým Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Michalovce

v konaní sp. zn. a nepriznal náhradu trov konania bolo porušené právo na

súdnu ochranu v , právo na spravodlivý proces v zmysle

Dohovoru, právo na vlastníctvo podľa a ods. 4 a právo na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 10. 2011

sp. zn. v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. októbra 2011.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -160 zo 7. marca 2011, ktorým bola

žalovanému uložená povinnosť uhradiť sťažovateľke sumu 81,81 € s príslušenstvom

a ktorým bol nárok sťažovateľky vo zvyšku zamietnutý.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Zo sťažnosti vyplývajú tieto kľúčové námietky sťažovateľky, podľa ktorých

namietaný rozsudok krajského súdu

a) je arbitrárny v časti týkajúcej sa priznania odmeny iba v rozsahu „obvyklej

odmeny“ (ďalej aj „námietka arbitrárnosti rozhodnutia“),

b) je „v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného rozhodnutia“

z dôvodu odmietnutia „vyčíslenia spravodlivej odmeny prostredníctvom znaleckého

Posudku“ (ďalej aj „námietka neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia“),

c) je neakceptovateľný z dôvodu „neprerušenie(a) konania a nepodanie(a)

prejudiciálnej otázky protiústavnosti predpisu

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že

predmetná právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa

odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov

ako primárnych ochrancov ústavnosti“ [ďalej aj „námietka neprerušenia konania

z dôvodov podľa “ (ďalej aj „OSP“)],

d) je neakceptovateľný z dôvodu nepripustenia rozšírenia návrhu „o služby vykonané

v roku 2009“ (ďalej aj „námietka nepripustenia rozšírenia návrhu“).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:

«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad

uvedených v ust. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že

odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po

právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol. Odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku ( ).

Na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd

uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi ako

obchodno-právny a pri zisťovaní odmeny vychádzal z „obvyklej odmeny“, ktorú poskytovali

LSPP v iných obdobných prípadoch. Skutočnosť, že nastavenie odmeňovania

u poskytovateľoch LSPP je podľa názoru žalobkyne nesprávne a nereflektuje hodnotu

služby vykonávanú slúžiacimi poskytovateľmi v tomto prípade, nemôže ani pri prípadnej

správnosti tohto tvrdenia súd zohľadniť, pretože by to bolo v rozpore so Z.

z. Námietky týkajúce sa nepripustenia zmeny žaloby a na prerušenie konania sú v tomto

štádiu konania právne bezvýznamné.»

V súlade s ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vo svojej ustálenej judikatúre v nadväznosti na ústavný súd

zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2011, v ktorom okresný súd

zaujal podrobné stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľky, pričom krajský súd sa

v napadnutom rozsudku s právnymi názormi prvostupňového súdu stotožnil.

II.1.1 K námietke arbitrárnosti rozhodnutia a námietke neodôvodnenosti

a nepreskúmateľnosti rozhodnutia

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu a aj krajského súdu vyplýva, že sa stotožnili

s právnym názorom sťažovateľky (žalobkyne), že v okolnostiach posudzovaného sporu ide

zo strany žalovanej o bezdôvodné obohatenie z dôvodu služieb poskytovaných

sťažovateľkou, za ktoré jej (sťažovateľke) patrí peňažná náhrada. Sporným sa však stalo

samotné ustanovenie výšky bezdôvodného obohatenia.

Okresný súd v rozsudku k týmto námietkam uviedol:

„Právny vzťah medzi účastníkmi konania vyhodnotil súd s poukazom na ich

postavenie ako obchodno-právny sui generis. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že

žalobca vykonával v jednotlivých mesiacoch služby LSPP u žalovaného. Účastníci však mali

rozdielny názor na výšku odplaty, ktorá patrí žalobcovi za výkon takejto služby. Keďže ide

o podnikateľov, v rámci ich podnikateľskej činnosti, súd sa nestotožnil s názorom, žeby

uvedené služby mali byť zo strany žalobcu poskytované bezodplatne, hoci kogentná právna

úprava expressis verbis jej odplatnosť neupravuje. Napokon aj žalovaný tým, že uzatváral

s jednotlivými lekármi ako poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nepomenované zmluvy,

kde bola dohodnutá cena takejto služby, uznáva jej odplatný charakter. Súd právny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným posudzoval analogicky pokiaľ ide o nárok na odplatu za

výkon LSPP podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení. Ide

o použitie tzv. analógie legis vtedy, ak tu existuje právny vzťah, avšak neexistuje právna

norma na tento vzťah priamo dopadajúca (medzera v práve), a ak existuje právna norma

svojim obsahom a účelom najbližšia. t. j. upravujúca podobný vzťah. Nemožno pripustiť, že

v danom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nepoctivých zdrojov, ak

samotný právny predpis upravuje vzájomný vzťah žalobcu a žalovaného a ich práva

a povinnosti. To isté platí aj na prípad bezdôvodného obohatenia pri plnení bez právneho

dôvodu. Preto súd mal za to, že výkonom služby LSPP žalobcu u žalovaného a to bez

zmluvného rámca, sa žalovaný na úkor žalobcu obohacoval. Preto toto obohatenie musí

žalobcovi vydať. Keďže bezdôvodné obohatenie spočívalo v poskytnutí služby, patrí

žalobcovi peňažná náhrada. Pokiaľ však ide o jej výšku, súd tu vychádzal z toho, že účelom

LSPP je zabezpečiť fungovanie a výkon LSPP a nie fungovanie trhového hospodárstva

a hospodárskej súťaže. Tým je odôvodnený verejný záujem, ktorého cieľom je poskytovanie

zdravotnej starostlivosti, čo predstavuje aj významnú garanciu základného práva na

ochranu zdravia podľa . Žalobca síce navrhol za účelom zistenia spravodlivej

odmeny za výkon LSPP nariadiť znalecké dokazovanie, ktorým by bol vyčíslený príjem

žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom a vyčíslené náklady na prevádzkovanie LSPP

s posúdením ekonomickej opodstatnenosti týchto nákladov a v prípade nehospodárnych

nákladov vyčísliť iba ich opodstatnenú výšku, pričom rozdiel týchto položiek by tvoril

bezdôvodné obohatenie žalovaného, tu však súd vychádzal z ustálenej judikatúry, kde zisk,

ktorý podnikateľ dosiahne svojou podnikateľskou činnosťou, nie je úžitkom v zmysle

ustanovenia . Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho

podnikania, ktoré predstavuje široký súbor činností, a to najmä fyzickej a duševnej práce,

ako aj činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný

druh bezdôvodného obohatenia ( ), ale ani úžitok

z tohto obohatenia ( ). Súd vychádzal z obvyklej odmeny

ako kategórie, ktorá sa použije aj v prípade napr. mandátnej zmluvy, zmluvy o dielo a pod.,

keď výška ceny (odplaty) nebola dohodnutá. Preto oslovil viacerých poskytovateľov LSPP

a z toho vychádzal pri určení tzv. obvyklej odmeny, ktorá patrí žalobcovi. Z oznámení týchto

subjektov bolo zistené, že odmena sa pohybovala v roku 2008 v rozpätí od 70,- Sk do 130,-

Sk za 1 hodinu pokiaľ ide o pracovný deň a od 90,- Sk do 155,- Sk za 1 hodinu pokiaľ ide

o sviatok a víkend. Na základe toho súd ustálil, že žalobcovi patrila v roku 2008 odmena vo

výške 100.-Sk/hodina pokiaľ ide o pracovný deň a vo výške 150,- Sk/hodina pokiaľ ide

o víkend. Pri sadzbe za pracovný deň sa súd priklonil k dolnej sadzbe hodinovej odmeny,

pri službe za víkend k jej hornej sadzbe, čo odzrkadľuje určitú kompenzáciu za povinné

služby proti vôli žalobcu v čase dní pracovného voľna, ktorý je prevažne určený na

regeneráciu pracovných síl. Žalobca požadoval za rozhodné obdobie na žalovanom 565,63

EUR (za 3/2008 sumu 65,72 EUR, za 4/2008 sumu 71,70 EUR, za 6/2008 sumu 39,83 EUR,

za 7/2008 sumu 79,67 EUR, za 8/2008 sumu 119,50 EUR, za 9/2008 sumu 69,71 EUR, za

10/2008 sumu 119,50 EUR, žalovaný mu uhradil sumu 239,81 EUR (za 3/2008 sumu 47,13

EUR, za 4/2008 sumu 42,42 EUR, za 6/2008 sumu 16,13 EUR, za 7/2008 sumu 26,29 Eur,

za 8/2008 sumu 42,42 EUR, za 9/2008 sumu 23 EUR, za 10/2008 sumu 42,42 EUR). Podľa

sadzby, ktorú súd považoval za obvyklú mal žalovaný žalobcovi poskytnúť sumu 328,62

EUR (za 3/2008 sumu 54,77 EUR, za 4/2008 sumu 59,75 EUR, za 6/2008 sumu 19,92 EUR,

za 7/2008 sumu 39,83 EUR, za 8/2008 sumu 59,75 EUR, za 9/2008 sumu 34,85 EUR, za

10/2008 sumu 59,75 EUR). Rozdiel v nezaplatenej sume tak predstavuje suma 88,81 EUR,

na ktorú úhradu súd zaviazal žalovaného. Vo zvyšku presahujúcu túto sumu súd žalobu

žalobcu zamietol. Súd taktiež nepripustil rozšírenie návrhu o odplatu za služby za rok 2009,

pretože by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o rozšírenom

návrhu.

Podľa , účinného do 31. 12. 2008, ak je dlžník

v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť

z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je

základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym

dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba

Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka, v ktorom

došlo k omeškaniu sa použije počas celého tohto polroka. Žalobcovi súd priznal nárok na

úrok z omeškania vo výške 12,50 % ročne zo súm nezaplateného peňažného záväzku,

vzhľadom k tomu, že sa žalovaný dostal do omeškania deň po dni splatnosti jednotlivých

faktúr, ktoré sú považoval za výzvu na vydanie plnenia. O trovách konania súd rozhodol

podľa ustanovenia , podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá

na náhradu trov právo. Pretože žalobca žiadal na žalovanom celkovo sumu 565,63 EUR,

pričom v čase podania návrhu bola dôvodná suma čo do výšky 328,62 EUR a až po podaní

návrhu uhradil žalovaný žalobcovi sumu 2389,81 EUR, rozhodol súd, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť

právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak

sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná

a účinná právna norma (m. m. , , , ).

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sú zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa posúdil

záväzkovo-právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako vzťah sui generis a použil

uplatnením analogie legis ustanovenia (ďalej len „“) upravujúce

inštitút bezdôvodného obohatenia, pričom pri stanovení jej výšky (obvyklej odmeny)

vychádzal inter alia aj z účelu lekárskej služby prvej pomoci spätého v širšom kontexte

s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je ochrana zdravia, a nie zo sťažovateľkou

navrhovaného znaleckého dokazovania, na základe ktorého by tzv. spravodlivá odmena bola

stanovená ako rozdiel medzi „príjmom žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom

a vyčíslených ekonomicky opodstatnených nákladov na prevádzkovanie lekárskej služby

prvej pomoci“. Okresný súd zároveň v nadväznosti na („S predmetom

bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie

získal, nekonal dobromyseľne.“) a v súvislosti so sťažovateľkou navrhovaným určením

výšky tzv. spravodlivej odmeny poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „zisk, ktorý

podnikateľ dosiahne svojou podnikateľskou činnosťou, nie je úžitkom v zmysle ustanovenia

. Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho podnikania,

ktoré predstavuje široký súbor činností, a to najmä fyzickej a duševnej práce, ako aj

činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný druh

bezdôvodného obohatenia ( ), ale ani úžitok z tohto

obohatenia ( ).“. Sťažovateľka v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že „Odkaz na neidentifikovateľnú judikatúru nevytvára dostatočné záruky

právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania pre žalobcu.“.

Ústavný súd pripúšťa, že odôvodneniu rozsudku okresného súdu chýba precíznosť

z hľadiska neoznačenia konkrétnej judikatúry, ktorú okresný súd zobral ako základ pri

vysporiadavaní sa s argumentáciou sťažovateľky súvisiacou s ustanovením výšky

bezdôvodného obohatenia. Zároveň však ústavný súd zdôrazňuje, že tento nedostatok

odôvodnenia rozsudku okresného súdu nemôže mať za následok jeho protiústavnosť

za predpokladu existencie takejto judikatúry. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 59/2002 z 31. mája

2004, z ktorého vyplýva, že zisk, ktorý dosiahol žalobca svojou podnikateľskou činnosťou,

nie je úžitkom v zmysle . Podľa tohto ustanovenia s predmetom

bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie

získal, nekonal dobromyseľne. Úžitok v zmysle tohto ustanovenia môže predstavovať iba

to, čo sa nadobudlo určitým zhodnotením samotného bezdôvodného obohatenia.

Podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na uvedené napadnutý rozsudok

krajského súdu, ktorým sa tento stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu vo vzťahu

k posudzovaným námietkam sťažovateľky, ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje uvedené námietky sťažovateľky

za zjavne neopodstatnené.

II.1.2 K námietke neprerušenia konania z dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b)

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka napáda sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2011 a namietané porušenie označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru odôvodňuje tým, že okresný súd uznesením nevyhovel jej návrhu

na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. „s odôvodnením že predmetná

právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti“, čo je

podľa jej názoru „alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych

ochrancov ústavnosti“. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie sp. zn.

z 18. novembra 2010 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie

konania nadobudlo právoplatnosť 10. decembra 2010. Sťažovateľka totožnú námietku

uviedla vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 7. marca 2011, pričom krajský súd k nej v napadnutom rozsudku uviedol, že ide

o námietku, ktorá je v danom štádiu konania právne bezvýznamná.

Podľa názoru ústavného súdu je námietka sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu zjavne neopodstatnená. Sťažovateľka mala právo podať proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 18. novembra 2010 o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania (ďalej len „uznesenie o zamietnutí prerušenia konania“) odvolanie,

o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd v rámci odvolacieho konania a v rámci

neho sa s námietkou vysporiadať. Vzhľadom na skutočnosť, že svoje právo nevyužila

a uznesenie okresného súdu o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 10. decembra

2010, bol postup krajského súdu, ktorý k námietke sťažovateľky v rámci konania o odvolaní

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2011 uviedol, že je

v danom štádiu konania právne bezvýznamná, ústavne udržateľný. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť medzi

napádaným rozsudkom krajského súdu a ňou namietaným porušením základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. ) uvádza, že z v spojení s

povinnosť prerušiť konanie pre všeobecné súdy nevyplýva. Z

vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať návrh

na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou,

a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod sp. zn.

ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval

v konaní postup podľa , nie je odopretím prístupu sťažovateľa

k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)

druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný

právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , so zákonom alebo

s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí

však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu,

nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj

s touto námietkou sťažovateľky sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom,

a preto napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou označené základné právo

podľa ani právo podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje aj túto

námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

II.1.3 K námietke nepripustenia rozšírenia návrhu

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podaním z 20. mája 2010 navrhla

okresnému súdu pripustenie zmeny žalobného návrhu v súlade s , keďže

podľa jej názoru „výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom aj pre konanie

o zmenenom návrhu“. Okresný súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2010

„konanie v časti úrokov z omeškania... zastavil“ a „vo zvyšku zmenu návrhu, tak ako to

vyplýva z podania žalobcu zo dňa 20. 5. 2010 nepripustil“. Sťažovateľka namieta

„predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho jednou vetou konštatované zákonné

ustanovenie, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie

o rozšírenom návrhu)“, ktoré považuje za ústavne neudržateľné, keďže nespĺňa požiadavku

riadneho odôvodnenia.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd predovšetkým pripomína, že jej podstatou je

nesúhlas s procesným rozhodnutím vo veci konajúceho súdu, na ktorého odôvodnenie

nemožno klásť také požiadavky ako na rozhodnutie vo veci samej. Toto konštatovanie

nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že nepripúšťa podať proti

takémuto uzneseniu odvolanie [pozri 202 ods. 3 písm. f) ]. Ústavný súd nespochybňuje

tvrdenie sťažovateľky o strohosti odôvodnenia tohto rozhodnutia okresného súdu

a pripúšťa, že ho okresný súd mohol odôvodniť aj podrobnejšie, ale zároveň uvádza, že

k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nepostačuje

akýkoľvek nedostatok v činnosti všeobecného súdu, t. j. musí ísť o pochybenie, ktoré má

ústavný rozmer.

Za situácie, keď podstatou posudzovanej odvolacej námietky sťažovateľky je

nesúhlas s procesným rozhodnutím súdu prvého stupňa, proti ktorému Občiansky súdny

poriadok odvolanie samostatne nepripúšťa, nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať reakciu krajského súdu na ňu spočívajúcu v konštatovaní, že „Námietky týkajúce

sa nepripustenia zmeny žaloby... sú v tomto štádiu konania právne bezvýznamné“, za také

jeho pochybenie, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo zakladať

reálny dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto

považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní kľúčových námietok

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2011 a ňou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by vytvárala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákona a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv podľa a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základnými právami podľa a 4 a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť

porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012