Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 329/2012
PDF · 371.41 KB
No categories available
IV. ÚS 329/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. K., M., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13.
októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. E. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť MUDr. E. K., M. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„žalobca“), zastúpenej advokátom JUDr. I. H., K., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka je podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti
v odbore všeobecný lekár pre deti a dorast, ktorá sa žalobným návrhom doručeným
Okresnému súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) 14. novembra 2008 domáhala proti
obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), „uloženia povinnosti zaplatiť
460,07 € s prísl. titulom neuhradenia ceny práce za 4/2008, 7-10/2008 podľa faktúr č.
2008038, č. 2008091, č. 2008093, č. 2008094“. Žalovaná vykonáva „na základe povolenia
udeleného Košickým samosprávnym krajom činnosť poskytovateľa lekárskej služby prvej
pomoci“.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Podaním zo dňa 14. 8. 2009 zobral žalobca návrh v časti späť z dôvodu čiastočnej
úhrady dlžnej sumy zo strany žalovaného. Zároveň spresnil a rozšíril petit návrhu ohľadom
úhrady ďalších faktúr a to č. 2008030 za 3/2008 a č. 2008063 za 6/2008 tak, že žiadal, aby
súd zaviazal žalovaného na úhradu 394,57 € s prísl. a trovy konania. Súd uznesením zo dňa
24. 3. 2010 konanie v časti o zaplatenie 171,00 € zastavil a pripustil zmenu návrhu.
Vyčlenený nárok na zaplatenie 394,57 € s prísl. a trov konania bol vedený pod sp. zn.
Podaním zo dňa 20. 5. 2010 žalobca zmenil návrh tak, že žiadal aby súd zaviazal
žalovaného na sumu 1113,14 € s prísl. a žalovanému bola uložená povinnosť odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia uhrádzať žalobcovi za vykonávanie LSPP hodinovú odmenu vo
výške 6,63 € za každú hodinu odpracovanú počas pracovného dňa a hod. odmenu vo výške
9,95 € za každú hod. odpracovanú počas pracovného pokoja, sviatku a trovy konania.
Súd uznesením zo dňa 24. 5. 2010 č. k. 22 Cb/72/2010-45 konanie v časti
o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške zo súm a za obdobie špecifikované vo výroku
uvedeného uznesenia zastavil a vo zvyšku zmenu návrhu tak, ako to vyplýva z podania
žalobcu zo dňa 20. 5. 2010 nepripustil.
Argumentácia žalobcu na prvostupňovom súde bola založená na týchto pilieroch:
A. nárok na zaplatenie žiadanej sumy opiera o znenie § 451 ods. 1 OZ. Podľa
spomínaného ustanovenia § 451 ods. l OZ (cit.) „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať.“ Žalobca bol toho názoru, že k bezdôvodnému obohateniu došlo
v jeho negatívnej podobe. Teda že sa doterajší majetok poskytovateľa LSPP nezmenšil, hoci
by k tomu inak došlo, kedy obohatený plnil svoje povinnosti (uhrádzal lekárovi spravodlivú
odmenu a nie tú, ktorú mu do podania žaloby poskytoval).
B. Pod pojmom spravodlivá odmena si žalobca predstavoval nárok na celý zisk,
ktorý poskytovateľa LSPP ostane z inkasovaných príjmov (zo služby žalobcu), po odrátaní
nákladov priamo spojených so zabezpečením fungovania LSPP vo výške vykalkulovanej na
dobu, v rámci ktorej lekár službu poskytoval. Zároveň by spravodlivá odmena mala zahŕňať
aj paušálnu náhradu toho, že lekár musí proti svojej vôli vykonávať službu a svoj čas tráviť
mimo rodiny.
C. Určenie výšky odmeny súdom tak, aby spĺňala kritéria „spravodlivosti“ je
zložitým právnym problémom. Pri kreácii výšky odmeny je nutné zohľadniť viacero
skutočností. Úvodnou otázkou, ktorú si je potrebné ozrejmiť je, na základe akých kritérií
možno vychádzať pri jej určení a aké sú relevantné pramene, z ktorých je tieto kritéria
možné vyabstrahovať.
Vzhľadom na povahové znaky vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sa najviac
približujú charakterovým črtám obchodnoprávneho vzťahu je potrebné pri hľadaní
odpovedí na predošlé otázky vychádzať z lex generalis zákona č. 513/1991 Z. z.
Obchodného zákonníka (ďalej tiež ako „OBZ“). Tento základný kódex pre podnikateľov na
takéto situácie pamätá a k riešeniu týchto medzier zaujal na viacerých miestach aj
hodnotové stanovisko (axiologický postoj zákonodarcu). Azda najbližším ustanovením
v rámci Obchodného zákonníka, ktoré svojím obsahom a účelom môžeme a simili použiť pri
riešení vzniknutej situácie je ustanovenia § 546 OBZ pojednávajúce o určení ceny diela
v prípade absencie dohody zmluvných strán. Zákon túto situáciu rieši v ods. l nasledovne
(cit.) „Ak nie je cena dohodnutá alebo určiteľná je objednávateľ povinný zaplatiť cenu,
ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných
obchodných podmienok“ Záver, o tom že pri určovaní odmeny sa má automaticky
vychádzať z výšky odmien obvykle dohodnutých pri iných poskytovateľoch LSPP s odkazom
na ustanovenie § 546 OBZ, ktorý sa núka v predmetnom spore použiť je však podľa nášho
názoru pre tento prípad nepoužiteľný. Vychádzal by z argumentu per petitio principi.
Ustanovenie § 546 OBZ upravuje ideálnu situáciu, kde štandardné ceny za diela sú
dohodnuté poctivým obchodným stykom a výsledkom slobodného vyjednávania
podnikateľských subjektov.
Kontrahovanie poskytovateľov povinných vykonávať službu v prospech
poskytovateľov LSPP však nepodlieha takej slobode, ako v iných prípadoch podnikania,
pretože je výsledkom nepoctivého konania žalovaného, ako aj iných poskytovateľoch LSPP.
Dôkazom nepoctivého konania žalovaného je zneužívanie hrozby disciplinárnych opatrení
samosprávneho kraja, ktoré aj v tomto prípade sankcionovali žalobcu za neplnenie si svojej
zákonnej povinnosti (rozhodnutie Košického samosprávneho kraja č. 1497/2008-RU20-
5172 zo dňa 25. 2. 2008). Rovnako dôkazom nepoctivého konania žalovaného je úplné
alebo len čiastočné uhrádzanie faktúr aj 5 ročným oneskorením. Rešpekt k zákonu a strach
z disciplinárneho konania pred samosprávnym krajom dávajú navrch poskytovateľom LSPP
pri negociovaní ako odmeny, tak aj ostatných podmienok zmluvy. Je zrejmé, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným nemá kontraktuálnu povahu, pretože v ňom zo strany žalobcu chýba
podstatný znak platného právneho úkonu, ktorým je slobodná vôľa (pozri § 34 a § 37 ods. 1
OZ).
D. Vzhľadom na skutočnosti a závery vyplývajúce z osobitosti tohto prípadu je
žalobca toho názoru, že najobjektívnejším spôsobom ako sa dopracovať k tzv. spravodlivej
odmene za služby poskytované žalobcom je jej ustálenie prostredníctvom znaleckého
posudku. Ako bolo naznačené, pri určovaní tejto výšky sa nemožno limitovať existujúcim
stavom pri ostatných prevádzkovateľoch LSPP, pretože odmeňovanie u iných
poskytovateľoch LSPP taktiež vychádza rovnako z nesprávne nastaveného systému
a nereflektuje hodnotu služby vykonávanú slúžiacimi poskytovateľmi. Predmetom
znaleckého posudku je:
Vyčísliť aký bol príjem (za výkony, inkasované poplatky od pacientov, pomernú časť
paušálnych náhrad pripadajúce na dĺžku služby žalobcu) žalovaného zo služieb vykonaných
žalobcom. Prehľad služieb žalobca prikladá k tomuto podaniu ako prílohu.
Vyčísliť aké boli náklady na prevádzkovanie LSPP a určiť aká pomerná časť pripadá
na obdobie, v ktorom slúžil žalobca. Posúdiť ekonomickú opodstatnenosť nákladov na
prevádzku a v prípade zistenia nehospodárnych nákladov vyčísliť na základe ekonomických
ukazovateľov aká by mala byť ich opodstatnená výška.
Vyčísliť rozdiel medzi bodom 1 a bodom 2 - toto je podľa názoru žalobcu bezdôvodné
obohatenie žalovaného, ktoré žalobca žiada vydať.
E. Na ilustráciu a obhajobu tvrdenia o podobe spravodlivej odmeny žalobca
poukazuje na zdroje financovania žalovaného:
- odplata za konkrétne poskytnuté zdravotné výkony podľa nariadenia Vlády SR
č. 226/2005 Z. z. o výške úhrady za zdravotnú starostlivosť, ktorú uhrádza zdravotná
poisťovňa poskytovateľovi lekárskej služby prvej pomoci v platnom znení
- úhrada priamo od poistenca za spracovanie údajov zistených pri poskytovaní
ambulantnej starostlivosti v rámci lekárskej služby prvej pomoci najviac vo výške 1,7 % zo
sumy životného minima (cca 2 €) - § 38a ods. 1 písm. b) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia
a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
- paušálna platbu za každého poistenca v rámci ich spádového územia - podľa
príslušného opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR.»
O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 22 Cb 72/2010
zo 7. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že „zaviazal žalovaného
k úhrade sumy 88,81 € spolu s prísl., v ostatnej časti nárok zamietol. Rovnako nepriznal
účastníkom náhradu trov konania.“. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol namietaným rozsudkom krajský súd tak, že
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti a zároveň nepriznal
účastníkom trovy odvolacieho konania, pričom odvolanie sťažovateľky „... považoval za
nedôvodné. Pokiaľ ide o odôvodnenie predmetného rozhodnutia odvolací súd sa stotožnil zo
závermi prvostupňového súdu.“.
Sťažovateľka zastáva názor, «že rozhodnutím Okresného súdu Michalovce zo dňa
7. 3. 2011 a rozhodnutím Krajského súdu Košice zo dňa 13. 10. 2011 bolo porušené
základné právo na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1
a právo na spravodlivý proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu základných práv
a slobôd, a to z dôvodu arbitrárnosti rozhodnutí. Tento nedostatok v konečnom dôsledku
spôsobuje neospravedlniteľnosť a neudržateľnosť jeho rozhodnutia ako predpoklad
porušenia ústavnosti...
Za účelom sumarizovania predkladá sťažovateľ tento prehľad príčin porušenia práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ktorých výsledkom je nezákonné
a protiústavné rozhodnutie ako Okresného súdu, tak aj Krajského súdu, a ktoré v konečnom
dôsledku vedú k porušeniu práva na vlastníctvo:
Vnímanie odmeny v rozsahu iba „obvyklej odmeny“ je pre sťažovateľa z odkazom na
hore uvedené argumenty viď. neprijateľné a sťažovateľ v ňom vidí arbitrárnosť. Možnosti
generovania zisku žalovaným a spôsob odmeňovania žalobcu sa dostávajú do zjavného
nepomeru, čo v konečnom dôsledku narúša elementárny mechanizmus pri strete práva na
podnikanie, práva na vlastníctvo a generálneho zákazu nútenej práce s princípom
majetkovej rovnováhy tak, ako je vnímaná nielen vnútroštátnymi, ale aj medzinárodnými
prameňmi práva. Súdy svojimi rozhodnutiami tak narúšajú princíp rovnosti a nestrannosti.
Na podklade tohto vzťahu dochádza v súčasnosti k narušeniu majetkovej rovnováhy medzi
účastníkmi konania v zmysle zásady „suum cuique tribuere“.
Odmietnutie vyčíslenia spravodlivej odmeny prostredníctvom znaleckého posudku je
z pohľadu sťažovateľa v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného
rozhodnutia. Odkaz na neidentifikovateľnú judikatúru nevytvára dostatočné záruky právnej
istoty a predvídateľnosti rozhodovania pre žalobcu. Nepripustenie rozšírenia návrhu
o služby vykonané v roku 2009, ale predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho
jednou vetou konštatované zákonné ustanovenie, že výsledky doterajšieho konania nemohli
byť podkladom pre konanie o rozšírenom návrhu), je ústavne neudržateľné. Nespĺňa
požiadavku riadneho odôvodnenia, preskúmateľnosti. Zároveň narúša právo sťažovateľa na
prístup k súdu. Neprerušenie konania a nepodania prejudiciálnej otázky protiústavnosti
predpisu § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že predmetná právna úprava
upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa
alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych ochrancov ústavnosti
(sp. zn. III. ÚS 79/02). Režim (protiústavného) fungovania LSSP v stále jeho aktuálnej
zákonnej podobe a jeho akceptovanie súdmi v podobe ich postupu a rozhodovania
(neprerušenie konania a obmedzenie rozhodnutia len na obvyklú odmenu) je v príkrom
rozpore a zasahuje do základného práva žalobcu vlastniť majetok tak ako ho Ústava SR
upravuje vo svojom čl. 20 a dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru v čl. 1. Princíp rovnakej
zákonnej ochrany vlastníckeho práva bol rozhodnutiami Okresného a Krajského súdu
porušený. Súdy priznali vyššiu ochranu žalovanému. Takisto nebolo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva konformné sústavou SR, nakoľko absentuje požiadavka primeranej
náhrady v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:
„1. Rozhodnutím Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob/146/2011, ktorým Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Michalovce
v konaní sp. zn. 22 Cb/72/2010 a nepriznal náhradu trov konania bolo porušené právo na
súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy a právo na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. 10. 2011
sp. zn. 3 Cob/146/2011 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
doručenia tohto nálezu.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od
doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 146/2011 z 13. októbra 2011.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 22 Cb 72/2010-160 zo 7. marca 2011, ktorým bola
žalovanému uložená povinnosť uhradiť sťažovateľke sumu 81,81 € s príslušenstvom
a ktorým bol nárok sťažovateľky vo zvyšku zamietnutý.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Zo sťažnosti vyplývajú tieto kľúčové námietky sťažovateľky, podľa ktorých
namietaný rozsudok krajského súdu
a) je arbitrárny v časti týkajúcej sa priznania odmeny iba v rozsahu „obvyklej
odmeny“ (ďalej aj „námietka arbitrárnosti rozhodnutia“),
b) je „v rozpore s princípom riadne odôvodneného a preskúmateľného rozhodnutia“
z dôvodu odmietnutia „vyčíslenia spravodlivej odmeny prostredníctvom znaleckého
Posudku“ (ďalej aj „námietka neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia“),
c) je neakceptovateľný z dôvodu „neprerušenie(a) konania a nepodanie(a)
prejudiciálnej otázky protiústavnosti predpisu § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov s odôvodnením že
predmetná právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa
odplatnosti je z pohľadu sťažovateľa alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov
ako primárnych ochrancov ústavnosti“ [ďalej aj „námietka neprerušenia konania
z dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku“ (ďalej aj „OSP“)],
d) je neakceptovateľný z dôvodu nepripustenia rozšírenia návrhu „o služby vykonané
v roku 2009“ (ďalej aj „námietka nepripustenia rozšírenia návrhu“).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Krajský súd v napadnutom rozsudku predovšetkým uviedol:
«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po
právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd
uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi ako
obchodno-právny a pri zisťovaní odmeny vychádzal z „obvyklej odmeny“, ktorú poskytovali
LSPP v iných obdobných prípadoch. Skutočnosť, že nastavenie odmeňovania
u poskytovateľoch LSPP je podľa názoru žalobkyne nesprávne a nereflektuje hodnotu
služby vykonávanú slúžiacimi poskytovateľmi v tomto prípade, nemôže ani pri prípadnej
správnosti tohto tvrdenia súd zohľadniť, pretože by to bolo v rozpore so zák. č. 578/2004 Z.
z. Námietky týkajúce sa nepripustenia zmeny žaloby a na prerušenie konania sú v tomto
štádiu konania právne bezvýznamné.»
V súlade s § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo svojej ustálenej judikatúre v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd
zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie
rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 zo 7. marca 2011, v ktorom okresný súd
zaujal podrobné stanovisko k jednotlivým námietkam sťažovateľky, pričom krajský súd sa
v napadnutom rozsudku s právnymi názormi prvostupňového súdu stotožnil.
II.1.1 K námietke arbitrárnosti rozhodnutia a námietke neodôvodnenosti
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu a aj krajského súdu vyplýva, že sa stotožnili
s právnym názorom sťažovateľky (žalobkyne), že v okolnostiach posudzovaného sporu ide
zo strany žalovanej o bezdôvodné obohatenie z dôvodu služieb poskytovaných
sťažovateľkou, za ktoré jej (sťažovateľke) patrí peňažná náhrada. Sporným sa však stalo
samotné ustanovenie výšky bezdôvodného obohatenia.
Okresný súd v rozsudku k týmto námietkam uviedol:
„Právny vzťah medzi účastníkmi konania vyhodnotil súd s poukazom na ich
postavenie ako obchodno-právny sui generis. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že
žalobca vykonával v jednotlivých mesiacoch služby LSPP u žalovaného. Účastníci však mali
rozdielny názor na výšku odplaty, ktorá patrí žalobcovi za výkon takejto služby. Keďže ide
o podnikateľov, v rámci ich podnikateľskej činnosti, súd sa nestotožnil s názorom, žeby
uvedené služby mali byť zo strany žalobcu poskytované bezodplatne, hoci kogentná právna
úprava expressis verbis jej odplatnosť neupravuje. Napokon aj žalovaný tým, že uzatváral
s jednotlivými lekármi ako poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nepomenované zmluvy,
kde bola dohodnutá cena takejto služby, uznáva jej odplatný charakter. Súd právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným posudzoval analogicky pokiaľ ide o nárok na odplatu za
výkon LSPP podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Ide
o použitie tzv. analógie legis vtedy, ak tu existuje právny vzťah, avšak neexistuje právna
norma na tento vzťah priamo dopadajúca (medzera v práve), a ak existuje právna norma
svojim obsahom a účelom najbližšia. t. j. upravujúca podobný vzťah. Nemožno pripustiť, že
v danom prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu nepoctivých zdrojov, ak
samotný právny predpis upravuje vzájomný vzťah žalobcu a žalovaného a ich práva
a povinnosti. To isté platí aj na prípad bezdôvodného obohatenia pri plnení bez právneho
dôvodu. Preto súd mal za to, že výkonom služby LSPP žalobcu u žalovaného a to bez
zmluvného rámca, sa žalovaný na úkor žalobcu obohacoval. Preto toto obohatenie musí
žalobcovi vydať. Keďže bezdôvodné obohatenie spočívalo v poskytnutí služby, patrí
žalobcovi peňažná náhrada. Pokiaľ však ide o jej výšku, súd tu vychádzal z toho, že účelom
LSPP je zabezpečiť fungovanie a výkon LSPP a nie fungovanie trhového hospodárstva
a hospodárskej súťaže. Tým je odôvodnený verejný záujem, ktorého cieľom je poskytovanie
zdravotnej starostlivosti, čo predstavuje aj významnú garanciu základného práva na
ochranu zdravia podľa čl. 40 ústavy. Žalobca síce navrhol za účelom zistenia spravodlivej
odmeny za výkon LSPP nariadiť znalecké dokazovanie, ktorým by bol vyčíslený príjem
žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom a vyčíslené náklady na prevádzkovanie LSPP
s posúdením ekonomickej opodstatnenosti týchto nákladov a v prípade nehospodárnych
nákladov vyčísliť iba ich opodstatnenú výšku, pričom rozdiel týchto položiek by tvoril
bezdôvodné obohatenie žalovaného, tu však súd vychádzal z ustálenej judikatúry, kde zisk,
ktorý podnikateľ dosiahne svojou podnikateľskou činnosťou, nie je úžitkom v zmysle
ustanovenia § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho
podnikania, ktoré predstavuje široký súbor činností, a to najmä fyzickej a duševnej práce,
ako aj činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný
druh bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale ani úžitok
z tohto obohatenia (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd vychádzal z obvyklej odmeny
ako kategórie, ktorá sa použije aj v prípade napr. mandátnej zmluvy, zmluvy o dielo a pod.,
keď výška ceny (odplaty) nebola dohodnutá. Preto oslovil viacerých poskytovateľov LSPP
a z toho vychádzal pri určení tzv. obvyklej odmeny, ktorá patrí žalobcovi. Z oznámení týchto
subjektov bolo zistené, že odmena sa pohybovala v roku 2008 v rozpätí od 70,- Sk do 130,-
Sk za 1 hodinu pokiaľ ide o pracovný deň a od 90,- Sk do 155,- Sk za 1 hodinu pokiaľ ide
o sviatok a víkend. Na základe toho súd ustálil, že žalobcovi patrila v roku 2008 odmena vo
výške 100.-Sk/hodina pokiaľ ide o pracovný deň a vo výške 150,- Sk/hodina pokiaľ ide
o víkend. Pri sadzbe za pracovný deň sa súd priklonil k dolnej sadzbe hodinovej odmeny,
pri službe za víkend k jej hornej sadzbe, čo odzrkadľuje určitú kompenzáciu za povinné
služby proti vôli žalobcu v čase dní pracovného voľna, ktorý je prevažne určený na
regeneráciu pracovných síl. Žalobca požadoval za rozhodné obdobie na žalovanom 565,63
EUR (za 3/2008 sumu 65,72 EUR, za 4/2008 sumu 71,70 EUR, za 6/2008 sumu 39,83 EUR,
za 7/2008 sumu 79,67 EUR, za 8/2008 sumu 119,50 EUR, za 9/2008 sumu 69,71 EUR, za
10/2008 sumu 119,50 EUR, žalovaný mu uhradil sumu 239,81 EUR (za 3/2008 sumu 47,13
EUR, za 4/2008 sumu 42,42 EUR, za 6/2008 sumu 16,13 EUR, za 7/2008 sumu 26,29 Eur,
za 8/2008 sumu 42,42 EUR, za 9/2008 sumu 23 EUR, za 10/2008 sumu 42,42 EUR). Podľa
sadzby, ktorú súd považoval za obvyklú mal žalovaný žalobcovi poskytnúť sumu 328,62
EUR (za 3/2008 sumu 54,77 EUR, za 4/2008 sumu 59,75 EUR, za 6/2008 sumu 19,92 EUR,
za 7/2008 sumu 39,83 EUR, za 8/2008 sumu 59,75 EUR, za 9/2008 sumu 34,85 EUR, za
10/2008 sumu 59,75 EUR). Rozdiel v nezaplatenej sume tak predstavuje suma 88,81 EUR,
na ktorú úhradu súd zaviazal žalovaného. Vo zvyšku presahujúcu túto sumu súd žalobu
žalobcu zamietol. Súd taktiež nepripustil rozšírenie návrhu o odplatu za služby za rok 2009,
pretože by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o rozšírenom
návrhu.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného do 31. 12. 2008, ak je dlžník
v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je
základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym
dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba
Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka, v ktorom
došlo k omeškaniu sa použije počas celého tohto polroka. Žalobcovi súd priznal nárok na
úrok z omeškania vo výške 12,50 % ročne zo súm nezaplateného peňažného záväzku,
vzhľadom k tomu, že sa žalovaný dostal do omeškania deň po dni splatnosti jednotlivých
faktúr, ktoré sú považoval za výzvu na vydanie plnenia. O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo. Pretože žalobca žiadal na žalovanom celkovo sumu 565,63 EUR,
pričom v čase podania návrhu bola dôvodná suma čo do výšky 328,62 EUR a až po podaní
návrhu uhradil žalovaný žalobcovi sumu 2389,81 EUR, rozhodol súd, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť
právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak
sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná
a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
V citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu sú zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa posúdil
záväzkovo-právny vzťah medzi sťažovateľkou a žalovaným ako vzťah sui generis a použil
uplatnením analogie legis ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravujúce
inštitút bezdôvodného obohatenia, pričom pri stanovení jej výšky (obvyklej odmeny)
vychádzal inter alia aj z účelu lekárskej služby prvej pomoci spätého v širšom kontexte
s verejným záujmom, ktorým v danom prípade je ochrana zdravia, a nie zo sťažovateľkou
navrhovaného znaleckého dokazovania, na základe ktorého by tzv. spravodlivá odmena bola
stanovená ako rozdiel medzi „príjmom žalovaného zo služieb vykonaných žalobcom
a vyčíslených ekonomicky opodstatnených nákladov na prevádzkovanie lekárskej služby
prvej pomoci“. Okresný súd zároveň v nadväznosti na § 428 ods. 2 OZ („S predmetom
bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie
získal, nekonal dobromyseľne.“) a v súvislosti so sťažovateľkou navrhovaným určením
výšky tzv. spravodlivej odmeny poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „zisk, ktorý
podnikateľ dosiahne svojou podnikateľskou činnosťou, nie je úžitkom v zmysle ustanovenia
§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zisk žalovaného je totiž výsledok jeho podnikania,
ktoré predstavuje široký súbor činností, a to najmä fyzickej a duševnej práce, ako aj
činnosti strojov a zariadení. Z týchto dôvodov uvedený zisk nepredstavuje samostatný druh
bezdôvodného obohatenia (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale ani úžitok z tohto
obohatenia (§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“. Sťažovateľka v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že „Odkaz na neidentifikovateľnú judikatúru nevytvára dostatočné záruky
právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania pre žalobcu.“.
Ústavný súd pripúšťa, že odôvodneniu rozsudku okresného súdu chýba precíznosť
z hľadiska neoznačenia konkrétnej judikatúry, ktorú okresný súd zobral ako základ pri
vysporiadavaní sa s argumentáciou sťažovateľky súvisiacou s ustanovením výšky
bezdôvodného obohatenia. Zároveň však ústavný súd zdôrazňuje, že tento nedostatok
odôvodnenia rozsudku okresného súdu nemôže mať za následok jeho protiústavnosť
za predpokladu existencie takejto judikatúry. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 59/2002 z 31. mája
2004, z ktorého vyplýva, že zisk, ktorý dosiahol žalobca svojou podnikateľskou činnosťou,
nie je úžitkom v zmysle § 458 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia s predmetom
bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie
získal, nekonal dobromyseľne. Úžitok v zmysle tohto ustanovenia môže predstavovať iba
to, čo sa nadobudlo určitým zhodnotením samotného bezdôvodného obohatenia.
Podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na uvedené napadnutý rozsudok
krajského súdu, ktorým sa tento stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu vo vzťahu
k posudzovaným námietkam sťažovateľky, ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje uvedené námietky sťažovateľky
za zjavne neopodstatnené.
II.1.2 K námietke neprerušenia konania z dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší
a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka napáda sťažnosťou rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob/146/2011
z 13. októbra 2011 a namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru odôvodňuje tým, že okresný súd uznesením nevyhovel jej návrhu
na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb/72/2010 „s odôvodnením že predmetná
právna úprava upravuje iba povinnosť vykonávať LSPP a nedotýka sa odplatnosti“, čo je
podľa jej názoru „alibistické a je v rozpore s úlohou všeobecných súdov ako primárnych
ochrancov ústavnosti“. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie sp. zn.
22 Cb/72/2010 z 18. novembra 2010 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na prerušenie
konania nadobudlo právoplatnosť 10. decembra 2010. Sťažovateľka totožnú námietku
uviedla vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010
zo 7. marca 2011, pričom krajský súd k nej v napadnutom rozsudku uviedol, že ide
o námietku, ktorá je v danom štádiu konania právne bezvýznamná.
Podľa názoru ústavného súdu je námietka sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu zjavne neopodstatnená. Sťažovateľka mala právo podať proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 z 18. novembra 2010 o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania (ďalej len „uznesenie o zamietnutí prerušenia konania“) odvolanie,
o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd v rámci odvolacieho konania a v rámci
neho sa s námietkou vysporiadať. Vzhľadom na skutočnosť, že svoje právo nevyužila
a uznesenie okresného súdu o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 10. decembra
2010, bol postup krajského súdu, ktorý k námietke sťažovateľky v rámci konania o odvolaní
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb/72/2010 zo 7. marca 2011 uviedol, že je
v danom štádiu konania právne bezvýznamná, ústavne udržateľný. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky nezistil takú príčinnú súvislosť medzi
napádaným rozsudkom krajského súdu a ňou namietaným porušením základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b)
OSP povinnosť prerušiť konanie pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d)
zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať návrh
na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou,
a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 259/09
ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval
v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa
k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)
druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo
s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí
však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu,
nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj
s touto námietkou sťažovateľky sa krajský súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom,
a preto napadnutým rozsudkom nemohol porušiť sťažovateľkou označené základné právo
podľa ústavy ani právo podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje aj túto
námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
II.1.3 K námietke nepripustenia rozšírenia návrhu
Z príloh k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podaním z 20. mája 2010 navrhla
okresnému súdu pripustenie zmeny žalobného návrhu v súlade s § 95 ods. 1 OSP, keďže
podľa jej názoru „výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom aj pre konanie
o zmenenom návrhu“. Okresný súd uznesením sp. zn. 23 Cb/72/2010 z 24. mája 2010
„konanie v časti úrokov z omeškania... zastavil“ a „vo zvyšku zmenu návrhu, tak ako to
vyplýva z podania žalobcu zo dňa 20. 5. 2010 nepripustil“. Sťažovateľka namieta
„predovšetkým odôvodnenie tohto rozhodnutia (stroho jednou vetou konštatované zákonné
ustanovenie, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie
o rozšírenom návrhu)“, ktoré považuje za ústavne neudržateľné, keďže nespĺňa požiadavku
riadneho odôvodnenia.
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd predovšetkým pripomína, že jej podstatou je
nesúhlas s procesným rozhodnutím vo veci konajúceho súdu, na ktorého odôvodnenie
nemožno klásť také požiadavky ako na rozhodnutie vo veci samej. Toto konštatovanie
nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok nepripúšťa podať proti
takémuto uzneseniu odvolanie [pozri 202 ods. 3 písm. f) OSP]. Ústavný súd nespochybňuje
tvrdenie sťažovateľky o strohosti odôvodnenia tohto rozhodnutia okresného súdu
a pripúšťa, že ho okresný súd mohol odôvodniť aj podrobnejšie, ale zároveň uvádza, že
k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepostačuje
akýkoľvek nedostatok v činnosti všeobecného súdu, t. j. musí ísť o pochybenie, ktoré má
ústavný rozmer.
Za situácie, keď podstatou posudzovanej odvolacej námietky sťažovateľky je
nesúhlas s procesným rozhodnutím súdu prvého stupňa, proti ktorému Občiansky súdny
poriadok odvolanie samostatne nepripúšťa, nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať reakciu krajského súdu na ňu spočívajúcu v konštatovaní, že „Námietky týkajúce
sa nepripustenia zmeny žaloby... sú v tomto štádiu konania právne bezvýznamné“, za také
jeho pochybenie, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo zakladať
reálny dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto
považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po preskúmaní kľúčových námietok
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 146/2011
z 13. októbra 2011 a ňou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by vytvárala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákona a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria aj základné právo podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy, ako aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel
k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť
porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012