Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 324/2012
PDF · 234.24 KB
No categories available
III. ÚS 324/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B.,
Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného
porušenia všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
13 C/232/2008 z 5. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012
doručená sťažnosť P. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
neidentifikovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie všeobecného
zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „protokolu č. 12 k dohovoru“) uznesením Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C/232/2008 z 5. marca 2012 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným
okresnému súdu 20. novembra 2008 v spojení s pripustenou zmenou návrhu uznesením
okresného súdu z 8. apríla 2010 domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu,
ktorým malo byť osvedčenie o vydržaní proti odporcom v 1. až 5. rade. Sťažovateľ uvádza,
že uvedené osvedčenie bolo urobené „formou notárskej zápisnice z 19. mája 2008, sp. zn.
N 174/2008, NZ 20820/2008 a pokračovanie notárskej zápisnice z 18. septembra 2008,
sp. zn. N 174/2008, NZ 20820/2008, ktorým boli v prospech odporkyni v 1. rade osvedčené
– prevedené 3/4 nasledovných nehnuteľností...“, a okresný súd žiadal, aby tento „právny
úkon“ – osvedčenie o vydržaní vyhlásil za neplatný a odporcov zaviazal nahradiť trovy
konania. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v priebehu konania zistil, že osvedčenie
o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je verejnou listinou, na ktorej sa
nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach, preto „som zmenil žalobu
o neplatnosť právneho úkonu na: Žaloba o určenie, že žalovaná v 1/ rade nespĺňa
podmienky oprávnenej držby“. Sťažovateľ tak urobil podaním z 2. januára 2012.
Okresný súd uznesením z 5. marca 2012 o návrhu sťažovateľa rozhodol tak, že
nepripustil zmenu návrhu, pričom v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „súd... zmenu
návrhu nepripustil, nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom
pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou právnou
povahou petitu v doterajšom znení (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu –
osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa
v rade 1) nesplnila podmienky oprávnenej držby, preto nie je spoluvlastníčkou
nehnuteľností) a samozrejme s tým spojenými právnymi nárokmi ako takými, ale je to
napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba
smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že
by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa
po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom
priebehu konania.“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že tým, že „mi okresný súd nepripustil zmenu
návrhu podania datovaného dňa 02.01.2012, ktoré som osobne súdu doručil dňa
05.01.2012 mi vzniká ujma, a to tým, že pokiaľ podám novú žalobu a dostane sa na
prejednávanie, bude to značný čas, budú sa musieť opakovať úkony súdu, ktoré už boli
vykonané, t. j. celé konanie bude nehospodárne neekonomické a zdĺhavé...
Predsa ak zmenu návrhu ústava a zákon - §95 ods. 2 O. s. p. ju umožňuje urobiť,
potom je povinný to spraviť. V opačnom prípade je to diskriminačné a je v rozpore s čl. 1
ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Tým, že notárka JUDr. K. vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila
uplatniť si predkupné právo na osvedčované pozemky, preto mi odoprela vlastniť osvedčené
podiely, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Notárka mi v danom
prípade porušila čl. 1 Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práva
a základných slobôd.
Mám zato, že Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 05.03.2012 sp. zn.
13C/232/2008-237 mi porušil právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi garantuje čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako aj článok č. 1 bod. 2
Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Sťažovateľ namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy videl v tom, že „predmetným uznesením mi okresný súd zmaril možnosť
domôcť sa svojho práva“.
Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie už iba citoval príslušné články ústavy,
dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 k dohovoru a tvrdil porušenie svojich
označených práv podľa ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12
k dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa: P. M. na spravodlivé súdne konanie a právo
na súdnu ochranu upravenej v čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa
05.03.2012, sp. zn. 13C/232/2008-237.
2. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastnenie majetku upravene v čl. 20 ods. 1,
Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 13C/232/2008-237.
3. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastniť majetok upravený v čl. 20 ods. 1,
Ústavy Slovenskej republiky a právo na všeobecný zakáž diskriminácie zaručené v čl. 1
Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené
uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. 3C/232/2008-237.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa
05.03.2012, sp. zn. 13C/232/2008-237 a prikazuje Okresnému súdu, aby vo veci samej
vydal uznesenie, ktorým pripusti zmenu návrhu.
5. Sťažovateľovi: P. M., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000,-€. (slovom:
Päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B., a to do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je
zmätočná, vágna a nekonkrétna. Jadrom sťažovateľových námietok je vlastne nesúhlas
s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd nepripustil sťažovateľom
navrhovanú zmenu petitu jeho žaloby. Na vydanie napadnutého uznesenia okresného súdu
podľa názoru sťažovateľa neboli splnené podmienky, respektíve nebol dôvod. Na základe
uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ostatných
označených práv.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa ustanovenia § 95 ods. 2 OSP súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky
doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu...
Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu
žaloby, odôvodnil práve s poukazom na už citované ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku, pričom uviedol, že „výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť
podkladom pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou
právnou povahou petitu v doterajšom znení (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu –
osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa
v rade 1) nesplnila podmienky oprávnenej držby, preto nie je spoluvlastníčkou
nehnuteľností) a samozrejme s tým spojenými právnymi nárokmi ako takými, ale je to
napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba
smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že
by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa
po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom
priebehu konania.“.
Podľa názoru ústavného súdu je citovaná argumentácia okresného súdu
v napadnutom uznesení dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom
právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo nepripustil navrhovanú zmenu návrhu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu
nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je
otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), túto časť
sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
okresného súdu
Vo vzťahu k týmto označeným právam sťažovateľ v sťažnosti nepredostrel žiadne
relevantné argumenty podopreté právnymi a skutkovými okolnosťami, z ktorých by malo
vyplynúť porušenie toho-ktorého označeného práva napadnutým uznesením okresného
súdu. Z tohto pohľadu odôvodnenie časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru úplne chýba a čo sa týka
odôvodnenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je toto odôvodnenie
nelogické, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že
„notárka vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila uplatniť si predkupné
právo na osvedčované pozemky, preto mi odoprela vlastniť osvedčené podiely, čo je
v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... notárky mi v danom prípade
porušila čl. 1 Dodatkový protokol k Dohovoru...“, a nie napadnutým uznesením okresného
súdu.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Odôvodnenie sťažnosti tvorí esenciálnu náležitosť každej sťažnosti, bez nej nie je
možné posúdiť, v čom spočíva tvrdené porušenie základného práva alebo slobody,
a vzhľadom na to, že ústavný súd ex offo neskúma všetky možné aspekty označených
základných práv alebo slobôd sťažovateľom napadnutým rozhodnutím alebo postupom
orgánu verejnej moci, ale len na základe racionálnych riadne odôvodnených námietok
sťažovateľa, preto nie je ani oprávnený nahrádzať, respektíve dopĺňať argumentáciu
sťažovateľa, ktorá by svedčila v prospech vyslovenia porušenia toho-ktorého označeného
práva alebo slobody.
Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať ex offo
(z úradnej povinnosti). Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov
konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 47/2012).
Ústavný súd berúc do úvahy všetky uvedené dôvody a aspekty s prihliadnutím na
procesnú ekonómiu ani nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti,
pretože vo vzťahu k namietanému porušeniu práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné konštatovať aj zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr.
II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08) a už uvedené závery v bode 1 druhej časti odôvodnenia tohto
rozhodnutia (o namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, respektíve spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vo vzťahu
k namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredostrel žiadny rozumný dôvod, ktorým bo bolo
možné predpokladať jeho ústavnoprávny rozmer (porušenia označeného práva), pričom
ústavný súd, ako už uviedol, považuje za neprípustné, aby sám bez riadneho návrhu
a zdôvodnenia zo strany sťažovateľa takéto súvislosti skúmal či vyhľadával.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
3. K namietanému porušeniu základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy“ napadnutým uznesením okresného súdu
Ústavný súd vo vzťahu k takto označenému základnému právu sťažovateľom
v sťažnosti konštatuje, že čl. 48 ods. 2 ústavy upravuje viacero aspektov práva na súdnu
ochranu. Vzhľadom na to, že ani s prihliadnutím na celkový obsah sťažnosti nebolo možné
identifikovať, ktoré čiastkové právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy mal sťažovateľ
na mysli, a to najmä preto, že k namietanému porušeniu neidentifikovaného práva podľa
tohto článku úplne absentuje akákoľvek argumentácia, ústavný súd túto aj túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
4. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou
sťažovateľa, že napadnutým uznesením okresného súdu malo dôjsť k porušeniu
všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci, pretože
Slovenská republika predmetný protokol č. 12 k dohovoru zatiaľ neratifikovala, preto ani
uvedený protokol nemohol vstúpiť do účinnosti, a teda nie je záväzný pre Slovenskú
republiku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
5. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva...
upraveného v čl. 2 ods. 2... Ústavy...“ napadnutým uznesením okresného súdu. Ustanovenie
čl. 2 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr.
IV. ÚS 70/2011) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto
ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť jeho porušenie (napr.
III. ÚS 119/2011). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne
neopodstatnená.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2012