Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 324/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., R., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B.,

Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky, porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa ,

neidentifikovaného základného práva podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného

porušenia všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 5. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012

doručená sťažnosť P. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2

(ďalej len „“), porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu podľa ,

neidentifikovaného základného práva podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie všeobecného

zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „protokolu č. 12 k dohovoru“) uznesením Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. marca 2012 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným

okresnému súdu 20. novembra 2008 v spojení s pripustenou zmenou návrhu uznesením

okresného súdu z 8. apríla 2010 domáhal vyslovenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu,

ktorým malo byť osvedčenie o vydržaní proti odporcom v 1. až 5. rade. Sťažovateľ uvádza,

že uvedené osvedčenie bolo urobené „formou notárskej zápisnice z 19. mája 2008, sp. zn.

N 174/2008, NZ 20820/2008 a pokračovanie notárskej zápisnice z 18. septembra 2008,

sp. zn. N 174/2008, NZ 20820/2008, ktorým boli v prospech odporkyni v 1. rade osvedčené

– prevedené 3/4 nasledovných nehnuteľností...“, a okresný súd žiadal, aby tento „právny

úkon“ – osvedčenie o vydržaní vyhlásil za neplatný a odporcov zaviazal nahradiť trovy

konania. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v priebehu konania zistil, že osvedčenie

o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je verejnou listinou, na ktorej sa

nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach, preto „som zmenil žalobu

o neplatnosť právneho úkonu na: Žaloba o určenie, že žalovaná v 1/ rade nespĺňa

podmienky oprávnenej držby“. Sťažovateľ tak urobil podaním z 2. januára 2012.

Okresný súd uznesením z 5. marca 2012 o návrhu sťažovateľa rozhodol tak, že

nepripustil zmenu návrhu, pričom v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „súd... zmenu

návrhu nepripustil, nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom

pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou právnou

povahou petitu v doterajšom znení (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu –

osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa

v rade 1) nesplnila podmienky oprávnenej držby, preto nie je spoluvlastníčkou

nehnuteľností) a samozrejme s tým spojenými právnymi nárokmi ako takými, ale je to

napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba

smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že

by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa

po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom

priebehu konania.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že tým, že „mi okresný súd nepripustil zmenu

návrhu podania datovaného dňa 02.01.2012, ktoré som osobne súdu doručil dňa

05.01.2012 mi vzniká ujma, a to tým, že pokiaľ podám novú žalobu a dostane sa na

prejednávanie, bude to značný čas, budú sa musieť opakovať úkony súdu, ktoré už boli

vykonané, t. j. celé konanie bude nehospodárne neekonomické a zdĺhavé...

Predsa ak zmenu návrhu a zákon - ju umožňuje urobiť,

potom je povinný to spraviť. V opačnom prípade je to diskriminačné a je v rozpore s čl. 1

ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Tým, že notárka JUDr. K. vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila

uplatniť si predkupné právo na osvedčované pozemky, preto mi odoprela vlastniť osvedčené

podiely, čo je v rozpore s . Notárka mi v danom

prípade porušila čl. 1 Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práva

a základných slobôd.

Mám zato, že Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 05.03.2012 sp. zn.

-237 mi porušil právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi garantuje čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako aj článok č. 1 bod. 2

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 videl v tom, že „predmetným uznesením mi okresný súd zmaril možnosť

domôcť sa svojho práva“.

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej argumentácie už iba citoval príslušné články ,

dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12 k dohovoru a tvrdil porušenie svojich

označených práv podľa , dohovoru, dodatkového protokolu a protokolu č. 12

k dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa: P. M. na spravodlivé súdne konanie a právo

na súdnu ochranu upravenej v , , Slovenskej

republiky a právo na súdnu ochranu zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa

05.03.2012, sp. zn. -237.

2. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastnenie majetku upravene v čl. 20 ods. 1,

a právo na ochranu majetku zaručené v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. -237.

3. Základné právo sťažovateľa: P. M. na vlastniť majetok upravený v čl. 20 ods. 1,

a právo na všeobecný zakáž diskriminácie zaručené v

Protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené

uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05.03.2012, sp. zn. -237.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa

05.03.2012, sp. zn. -237 a prikazuje Okresnému súdu, aby vo veci samej

vydal uznesenie, ktorým pripusti zmenu návrhu.

5. Sťažovateľovi: P. M., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5000,-€. (slovom:

Päťtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B., a to do 3 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je

zmätočná, vágna a nekonkrétna. Jadrom sťažovateľových námietok je vlastne nesúhlas

s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd nepripustil sťažovateľom

navrhovanú zmenu petitu jeho žaloby. Na vydanie napadnutého uznesenia okresného súdu

podľa názoru sťažovateľa neboli splnené podmienky, respektíve nebol dôvod. Na základe

uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa a , k porušeniu

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ostatných

označených práv.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa je

týmto v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ustanovenia súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky

doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu...

Okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu

žaloby, odôvodnil práve s poukazom na už citované ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku, pričom uviedol, že „výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť

podkladom pre konanie o takto zmenenom návrhu. Súvisí to nielen s evidentne rozdielnou

právnou povahou petitu v doterajšom znení (žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu –

osvedčenia o vydržaní) v porovnaní so žiadanou zmenou petitu (určenie, že odporkyňa

v rade 1) nesplnila podmienky oprávnenej držby, preto nie je spoluvlastníčkou

nehnuteľností) a samozrejme s tým spojenými právnymi nárokmi ako takými, ale je to

napokon zrejmé aj z doterajšieho okruhu účastníkov, keď podľa doterajšieho petitu žaloba

smeruje proti odporcom v rade 1) až 5), a naproti tomu zo žiadanej zmeny petitu vyplýva, že

by po jeho pripustení návrh smeroval už len proti odporkyni v rade 1). Dokazovanie by sa

po pripustení takejto zmeny návrhu muselo uberať úplne iným smerom ako v doterajšom

priebehu konania.“.

Podľa názoru ústavného súdu je citovaná argumentácia okresného súdu

v napadnutom uznesení dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom

právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo nepripustil navrhovanú zmenu návrhu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu

nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je

otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), túto časť

sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , práva na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

okresného súdu

Vo vzťahu k týmto označeným právam sťažovateľ v sťažnosti nepredostrel žiadne

relevantné argumenty podopreté právnymi a skutkovými okolnosťami, z ktorých by malo

vyplynúť porušenie toho-ktorého označeného práva napadnutým uznesením okresného

súdu. Z tohto pohľadu odôvodnenie časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru úplne chýba a čo sa týka

odôvodnenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je toto odôvodnenie

nelogické, pretože podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu týchto práv malo dôjsť tým, že

„notárka vydala nezákonné osvedčenie o vydržaní mi znemožnila uplatniť si predkupné

právo na osvedčované pozemky, preto mi odoprela vlastniť osvedčené podiely, čo je

v rozpore s ... notárky mi v danom prípade

porušila čl. 1 Dodatkový protokol k Dohovoru...“, a nie napadnutým uznesením okresného

súdu.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

Odôvodnenie sťažnosti tvorí esenciálnu náležitosť každej sťažnosti, bez nej nie je

možné posúdiť, v čom spočíva tvrdené porušenie základného práva alebo slobody,

a vzhľadom na to, že ústavný súd ex offo neskúma všetky možné aspekty označených

základných práv alebo slobôd sťažovateľom napadnutým rozhodnutím alebo postupom

orgánu verejnej moci, ale len na základe racionálnych riadne odôvodnených námietok

sťažovateľa, preto nie je ani oprávnený nahrádzať, respektíve dopĺňať argumentáciu

sťažovateľa, ktorá by svedčila v prospech vyslovenia porušenia toho-ktorého označeného

práva alebo slobody.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať ex offo

(z úradnej povinnosti). Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako

ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov

konania (, , , ).

Ústavný súd berúc do úvahy všetky uvedené dôvody a aspekty s prihliadnutím na

procesnú ekonómiu ani nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti,

pretože vo vzťahu k namietanému porušeniu práv hmotného charakteru podľa čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu by bolo možné konštatovať aj zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (napr.

, ) a už uvedené závery v bode 1 druhej časti odôvodnenia tohto

rozhodnutia (o namietanom porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, respektíve spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru). Vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredostrel žiadny rozumný dôvod, ktorým bo bolo

možné predpokladať jeho ústavnoprávny rozmer (porušenia označeného práva), pričom

ústavný súd, ako už uviedol, považuje za neprípustné, aby sám bez riadneho návrhu

a zdôvodnenia zo strany sťažovateľa takéto súvislosti skúmal či vyhľadával.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

3. K namietanému porušeniu základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 48

ods. 2 “ napadnutým uznesením okresného súdu

Ústavný súd vo vzťahu k takto označenému základnému právu sťažovateľom

v sťažnosti konštatuje, že upravuje viacero aspektov práva na súdnu

ochranu. Vzhľadom na to, že ani s prihliadnutím na celkový obsah sťažnosti nebolo možné

identifikovať, ktoré čiastkové právo upravené v mal sťažovateľ

na mysli, a to najmä preto, že k namietanému porušeniu neidentifikovaného práva podľa

tohto článku úplne absentuje akákoľvek argumentácia, ústavný súd túto aj túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

4. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou

sťažovateľa, že napadnutým uznesením okresného súdu malo dôjsť k porušeniu

všeobecného zákazu diskriminácie podľa čl. 1 ods. 2 protokolu č. 12 k dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje nedostatok svojej právomoci, pretože

Slovenská republika predmetný protokol č. 12 k dohovoru zatiaľ neratifikovala, preto ani

uvedený protokol nemohol vstúpiť do účinnosti, a teda nie je záväzný pre Slovenskú

republiku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa

pre nedostatok právomoci.

5. K namietanému porušeniu napadnutým uznesením

okresného súdu

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol vysloviť porušenie „základného práva...

upraveného v ... ...“ napadnutým uznesením okresného súdu. Ustanovenie

má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr.

) a neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto

ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť jeho porušenie (napr.

). Z uvedeného dôvodu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012