Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 340/2012
PDF · 413.68 KB
No categories available
III. ÚS 340/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.
M., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011
doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Považská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 1078/99 sa Slovenská republika,
zastúpená prokurátorom Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná
prokuratúra“), voči žalovanému domáhala určenia neplatnosti prevodu majetku štátu
zo štátneho podniku Z. (ďalej len „štátny podnik“) do majetku akciovej spoločnosti Z.
(ďalej len „akciová spoločnosť“).
Podľa vyjadrenia sťažovateľa v danej veci rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 5 C 1078/99 z 23. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn. 5 C 1078/99 z 13. júna
2007 tak, že určil, že prevod majetku štátu (nachádzajúci sa v katastrálnom území L., Č., L.
a Z.) do majetku akciovej spoločnosti vykonaný na základe rozhodnutia Ministerstva
strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky (ďalej len „ministerstvo strojárenstva
a elektrotechniky“) č. 147/1990 z 19. decembra 1990 je neplatný. V rámci
odvolacieho konania Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a (okrem iného)
v otázke, či na prevod tohto majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti bol potrebný
súhlas príslušného ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej
republiky, pripustil dovolanie.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že o podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, pretože podľa jeho názoru na daný prevod majetku štátu „nebol
potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, nakoľko v čase
uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas neurčoval ako podmienku platnosti
prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt“.
V súvislosti s aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažovateľ argumentoval tým, že v konaní pred všeobecnými súdmi zastupoval Slovenskú
republiku prokurátor okresnej prokuratúry ako orgán verejnej moci, ktorý s poukazom
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. januára 2004 nie je v tomto zmysle
nositeľom základných práv a slobôd, a teda ani osobou oprávnenou na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 50 ods. 6
zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 326/2005 Z. z.“), podľa ktorého lesný majetok patriaci do vlastníctva štátu spravuje
právnická soba „štátny podnik L... vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku
vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred
súdom a orgánmi verejnej správy...“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Pokiaľ
teda prokuratúra pri podávaní žalobného návrhu zastupovala štát z hľadiska jej
vrchnostenského dohľadu nad zabezpečovaním zákonnosti, tak L., štátny podnik zastupujú
štát ako vlastníka, t. j. ako právnickú osobu vystupujúcu v občianskoprávnych vzťahoch
podľa § 21 Občianskeho zákonníka.“
Sťažovateľ súčasne prezentoval názor, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým
bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie
konanie, je „spôsobilou listinou, na základe ktorej sa môže vyznačiť právny stav, aký v ňom
panoval pred zápisom zrušeného rozhodnutia odvolacieho súdu (čo sa v danom prípade aj
prejavilo, pretože nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konaní sú už zapísané v záznamoch
KN v prospech žalovaného)“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 62/00 z 19. júna 2003.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok sťažovateľ uviedol, že
to, že každý má právo vlastniť majetok, neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek
majetok. Podľa jeho názoru len štát môže vlastniť majetok uvedený v čl. 4 ústavy, ako aj
ďalší majetok tak, ako to vyplýva z čl. 20 ods. 2 ústavy. Pritom výkon vlastníckeho práva
k takémuto majetku môže štát realizovať iba prostredníctvom správcov.
Sťažovateľ tvrdil, že v čase predmetného prevodu majetku štátu do vlastníctva
akciovej spoločnosti štát realizoval výkon svojho vlastníckeho práva k lesnému pôdnemu
fondu podľa zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení účinnom do 21. augusta 1993 (ďalej len
„zákon č. 61/1977 Zb.“), ktorý v § 11 ods. 4 ustanovoval, že prevody správy lesného
národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy
lesného hospodárstva republiky. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bolo toto ustanovenie
s účinnosťou od 22. augusta 1993 novelizované zákonom Národnej rady Slovenskej
republiky č. 183/1993 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú zákony o lesoch a ich
obhospodarovaní (ďalej len „zákon č. 183/1993 Z. z.“), a to tak, že znelo takto: „Prevody
správy a vlastníctva lesného majetku štátu možno uskutočniť len so súhlasom ústredného
orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri nájme“.
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo:
„Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným namieta, že dovolací súd pri konštatácii svojho
právneho záveru, že v čase, rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu zákon nespájal
súhlas s prevodom vlastníctva, tento sa vyžadoval až v roku 1993, namieta, že záver súdu
nevychádza zo správneho právneho posúdenia, nakoľko
- vychádzajúc z právneho charakteru aktu, ktorým bolo zrušenie a teda zánik
štátneho podniku bez likvidácie s právnym nástupníctvom do novovznikajúceho subjektu
došlo v rámci univerzálnej sukcesie k prechodu všetkých práv a povinností z právneho
predchodcu na právneho nástupcu, t. j. nie k prevodu vlastníctva ale iba k prevodu správy
k lesnému majetku štátu, ktorý štát ako jeho vlastník zveril do správy zaniknutého štátneho
podniku a v rámci svojho dispozičného oprávnenia uložil svojmu správcovi nakladať
pri prevode tejto správy len so súhlasom príslušného ústredného orgánu lesného
hospodárstva...“
Vychádzajúc z uvedeného bol sťažovateľ toho názoru, že prevod správy štátneho
majetku sa uskutočnil v rozpore s § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb.
Sťažovateľ súčasne tvrdil, že dovolací súd «nesprávne aplikoval na daný prípad
právnu normu – hospodársky zákonník, pretože tento už v danom období neupravoval
postup akým štátny podnik konal, výklad súladu je formalistický a nie je možné sa stotožniť
s konštatovaním a odkazom na „zmenenú politickú a hospodársku“ situáciu v štáte v rokoch
1989 a 1993, na ktorú právny poriadok nestačil vždy adekvátne reagovať. Hospodársky
zákonník č. 109/1964 Zb. v úplnom znení z. č. 80/1989 Zb. platnom k 31. júlu 1989 sa podľa
§ 74b nevzťahoval na štátne podniky zriadené podľa z. č. 88/1988 o štátnych podnikoch,
upravujúcich právo hospodárenia s hmotným národným majetkom upraveného
v ustanoveniach §§-ov 65, 66, 70 a 71 ods. 1 HZ...».
Podľa vyjadrenia sťažovateľa v danom prípade ministerstvo strojárenstva
a elektrotechniky postupovalo podľa § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku
v znení účinnom do 14. novembra 1996 (ďalej len „zákon č. 111/1990 Zb.“), podľa ktorého
zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok
zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť
do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Spolu s majetkom prechádzajú
na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.
Sťažovateľ vyslovil názor, že zrušený štátny podnik nebol vlastníkom prevádzaných
lesných pozemkov, mal k nim len právo hospodárenia ako správca majetku štátu podľa § 64
ods. 2 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „Hospodársky zákonník“) a podľa § 6 zákona č. 111/1990 Zb., pričom na prevod
správy k tomuto majetku potreboval podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. súhlas
ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdil: „Vloženie uvádzaných pozemkov
do obchodnej spoločnosti s rovnomenným názvom znamenalo porušenie ústavného zákona
č. 100/1990 Zb., porušenie zákonného opatrenia 364/1990 Zb. o nakladaní s majetkom
zvereným štátnym podnikom (v konaniach nebola preukázaná výnimka) a v konečnom
dôsledku znamená vážny zásah do vlastníckych práv Slovenskej republiky, keďže ide
o pozemky nachádzajúce sa na jej území, ktoré jej mali pripadnúť podľa čl. 3 ods. 1 písm. a)
ústavného zákona č. 541/1992 Z. z. o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20
ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 listiny, podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Dňa 27. septembra 2011 bola ústavnému súdu doručená žiadosť JUDr. J. Z., správcu
konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. P., Česká republika, v Slovenskej republike usadeného euroadvokáta,
K., ktorou žiadal o vstup do konania vedeného na ústavnom súde s odôvodnením, že
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 1078/99 je účastníkom konania
a výsledok konania pred ústavným súdom sa môže dotknúť jeho práv.
Vo vzťahu k podaniu správcu konkurznej podstaty ústavný súd poznamenáva, že
podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) možno v konaní pred ústavným
súdom použiť primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
alebo Trestného poriadku len vtedy, ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje. Danú otázku však zákon o ústavnom súde upravuje osobitne v § 21
ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,
ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. zákon o ústavnom súde), ak sa tohto
postavenia nevzdajú.
V zmysle zákona o ústavnom súde môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda
Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy však
zákon o ústavnom súde v § 51 upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti
komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby
a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.
Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,
že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty
Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde pripúšťa iba
primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má
§ 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde povahu lex specialis (mutatis mutandis IV. ÚS 127/05,
II. ÚS 105/09, III. ÚS 306/2010). Ústavný súd preto nepovažoval správcu konkurznej
podstaty za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho podania
neprihliadal (mutatis mutandis III. ÚS 105/2011).
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)
podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
na spravodlivý proces a na ochranu majetku uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011. Porušenie týchto práv sťažovateľ videl
v nesprávnom právnom posúdení veci, keď najvyšší súd konštatoval, že na prevod majetku
štátu do majetku akciovej spoločnosti sa nevyžadoval súhlas ústredného orgánu štátnej
správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.
Prv, než ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu
námietok sťažovateľa, považoval za prvoradé vyriešiť otázku, či predmetná sťažnosť bola
podaná osobou na to oprávnenou.
Podľa čl. IV ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 17/1993 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti
orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde
národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon
č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších
predpisov, ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa
uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných
právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo
prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.
Vychádzajúc z uvedeného je nepochybné, že osobou oprávnenou podať návrh
na začatie konania a zastupovať štát (Slovenskú republiku) v konaní vedenom pred
okresným súdom pod sp. zn. 5 C 1078/99 (predtým vedenom pod sp. zn. 5 C 47/94),
predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, mal príslušný
prokurátor.
Podľa § 50 ods. 3 zákona č. 326/2005 Z. z. správu lesného majetku vo vlastníctve
štátu môže vykonávať právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je
ministerstvo alebo právnická osoba, ktorá má také postavenie podľa osobitných predpisov.
Podľa § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva
práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu
a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca
postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak
vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné. Vedie evidenciu lesného majetku
vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu.
Podľa výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky štátny podnik L. vznikol
na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 2795/1999-
420 z 20. apríla 1999 a zakladacej listiny č. 5063/1999-420 z 23. júna 1999 v súlade s § 12
ods. 1 a § 14 zákona č. 111/1990 Zb. na základe zlúčenia viacerých štátnych podnikov
a podľa predmetu činnosti okrem iného vykonáva správu lesného a iného majetku
vo vlastníctve Slovenskej republiky.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v konaní pred všeobecným súdom,
predmetom ktorého je určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu na iné
osoby, zastupuje Slovenskú republiku príslušný prokurátor. Vychádzajúc z citovaných
ustanovení zákona č. 326/2005 Z. z. prokurátorovi však už nepatrí oprávnenie podať návrh
na začatie konania pred ústavným súdom, predmetom ktorého je ochrana základných práv
a slobôd. Toto oprávnenie, pokiaľ súvisí s problematikou správy lesného majetku
vo vlastníctve štátu, patrí v súlade s citovanými ustanoveniami zákona č. 326/2005 Z. z.
právnickej osobe, ktorou je sťažovateľ (štátny podnik L.).
Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť bola podaná
osobou na to oprávnenou.
Následne ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo vzťahu
k uzneseniu najvyššieho súdu.
Pri prerokovaní sťažnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce tieto zistenia:
Žalobou doručenou okresnému súdu 17. decembra 1993 sa Slovenská republika
(zastúpená prokurátorom okresnej prokuratúry) voči akciovej spoločnosti domáhala určenia
neplatnosti prevodu majetku štátu do jej majetku, ku ktorému došlo na základe rozhodnutia
ministerstva strojárenstva a elektrotechniky č. 147/1990 z 19. decembra 1990 a predmetom
ktorého boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území L., Z., Č. a L.
Označeným rozhodnutím ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky so súhlasom
vlády Českej republiky (uznesenie č. 334 z 5. decembra 1990) v súlade s § 32 ods. 3 a 4
zákona č. 111/1990 Zb. zrušilo štátny podnik bez likvidácie (k 31. decembru 1990) a celý
jeho hmotný majetok (vrátane pozemkov) vložilo do akciovej spoločnosti, ktorú založilo
ako jediný zakladateľ.
O žalobe Slovenskej republiky rozhodol okresný súd viackrát, a to z dôvodu zrušenia
jeho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania.
V prvých rozhodnutiach okresný súd, ale aj odvolací súd konštatovali, že uvedený
prevod bol vykonaný v rozpore s ústavným zákonom č. 100/1990 Zb., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky a ústavný
zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii (ďalej len „ústavný zákon č. 100/1990
Zb.“).
Kľúčovým rozhodnutím v danej veci bol rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999, v ktorom dovolací súd vyslovil zásadný právny názor:
«... po politickej a hospodárskej zmene na konci roka 1989 sa pojem „vlastníctva“ zmenil
nielen formálne, ale najmä obsahovo. Nastolila sa opäť jednota vlastníctva a z toho
vyplývajúca rovnaká právna možnosť nadobúdať všetky vlastníctva a vzájomná rovnosť
vlastníkov ako súčasť rovnosti občianskej... Preto aj čl. 10 ods. 1 musí byť interpretovaný
práve v súvislosti s touto situáciou a naviac tento článok prekonal, oproti predchádzajúcej
právnej úprave... jednu zásadnú zmenu,... ktorá spočívala v tom, že základný lesný fond
v novelizovanom znení už nebol vyhlásený za súčasť národného majetku, t. j. za predmet
štátneho socialistického vlastníctva, ktoré v tej dobe už neexistovalo, ale za predmet celkom
inak chápaného vlastníctva štátu, ktoré sa zrovnoprávnilo s každým iným vlastníctvom...
zákon č. 11/1990 Zb. lesný majetok (lesný pôdny fond), ku ktorému mal právo hospodárenia
štátny podnik, nepovažoval za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu
v zmysle čl. 10 ods. 1, preto tento hmotný majetok mohol byť podľa § 28 ods. 1 a § 32 ods. 3
cit. zákona ako celok vložený do akciovej spoločnosti... Doterajšia argumentácia vedie
potom k záveru, že vložené lesné pozemky zo štátneho podniku do akciovej spoločnosti
v rámci jeho privatizácie, bolo v súlade s čl. 10 ods. 1 a s § 28 ods. 1 zákona č. 111/1990
Zb.»
Po vrátení veci súdu prvého stupňa okresný súd rešpektoval právny názor
najvyššieho súdu, ale na základe vykonaného dokazovania v rozhodnutí z 13. januára 2003
opäť dospel k záveru, že sporný prevod majetku štátu je neplatný, ale tentoraz z iného
dôvodu, a teda že bol vykonaný v rozpore s § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb., keďže
s týmto prevodom nevyslovil súhlas ústredný orgán štátnej správy lesného hospodárstva
Slovenskej republiky. V rámci odvolacieho konania bol tento rozsudok zrušený uznesením
krajského súdu sp. zn. 19 Co 186/03 z 15. júla 2004.
Okresný súd po zrušení rozsudku krajským súdom vo veci rozhodol štvrtýkrát
rozsudkom sp. zn. 5 C 1078/99 z 23. apríla 2007 v spojení s opravným uznesením z 13. júna
2007 tak, že sporný prevod majetku štátu vyhlásil za neplatný práve pre absenciu súhlasu
podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. Označený rozsudok okresného súdu potvrdil
v rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla
2009.
Tieto rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli podkladom na vykonanie
zmien v katastri nehnuteľností, keď ako vlastník sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa
v katastrálnych územiach L., L., Z. a Č. bola zapísaná Slovenská republika s tým, že správu
tohto majetku vykonával sťažovateľ (štátny podnik L.).
V rozsudku sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009 krajský súd na základe návrhu
žalovaného (správcu konkurznej podstaty) pripustil dovolanie na dve právne otázky
zásadného významu. Jednou z týchto otázok bola otázka, s ktorou sa spája aj podanie
sťažnosti ústavnému súdu. Z označeného rozsudku krajského súdu vyplýva, že relevantná
otázka znela takto: „Či v prípade transformácie š. p. Z., t. j. zrušenie štátneho podniku
a vloženia jeho majetku do akciovej spoločnosti, Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR
potrebovalo v zmysle § 11 ods. 4 zákona o lesoch, v tej dobe platnom znení, súhlas
ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, ako podmienku platnosti takto
právneho úkonu.“
O dovolaní, ktoré podal žalovaný, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Opravným uznesením sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 29. júna 2011
najvyšší súd opravil záhlavie svojho rozhodnutia, pretože v ňom bolo nesprávne uvedené
krstné meno právnej zástupkyne vedľajšieho účastníka konania.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval:
«Do skupiny predpisov, ktoré začali realizovať a napĺňať myšlienky novelizovanej
ústavy z r. 1990, nesporne patrí aj zákon č. 103/1990 Zb., ktorým sa novelizoval
Hospodársky zákonník (ďalej len HZ). Týmto zákonom sa okrem iného doplnil zákon
o ustanovenia § 74b a § 69 odst. 3, zmyslom ktorých bolo štátnym podnikom v období
prechodu na trhový mechanizmus vytvoriť čo najväčšiu samostatnosť, na štátne podniky sa
prestali vzťahovať ustanovenia upravujúce príslušnosť k hospodáreniu s národným
majetkom, oprávnenia a povinnosti organizácie vykonávajúce právo hospodárenia, trvalé
a dočasné užívanie oprávnenia riadiacich orgánov obmedziť organizáciu vo výkone jej
práva hospodárenia (pozri aj Havlan. Vlastníctví státu v letech 1948 - 1989, Právník
5/1998) a prevody vlastníctva národného majetku neobmedzovať vykonávacou vyhláškou
o hospodárení s národným majetkom.
Pojem národný majetok upravoval hospodársky zákonník v ustanovení § 64. V čase
rozhodnom pre posúdenie veci sa za národný majetok považovali veci a majetkové práva
včítane práv k výsledkom výskumnej, vývojovej, projektovej a inej obdobnej činnosti, ktoré
boli v socialistickom celospoločenskom vlastníctve. Jediným vlastníkom tohto majetku bol
štát a štátnym organizáciám, ktoré s týmto majetkom hospodárili patrilo iba právo správy,
resp. v čase uskutočnenia sporného prevodu právo hospodárenia...
Subjektom správy , resp. práva hospodárenia mohli byť iba štátne organizácie. Iným
než štátnym organizáciám, resp. občanom mohol byť národný majetok prevedený len
do vlastníctva (§ 69 HZ) alebo mohol byť tento majetok daný do trvalého užívania iným ako
štátnym organizáciám (§ 70 HZ). V týchto prípadoch sa už neprevádzala správa majetku,
resp. právo hospodárenia...
Právny poriadok rozlišoval prevody správy národného majetku zásadne len medzi
štátnymi organizáciami, pri ktorých zostalo vlastníctvo štátu zachované a prevody
vlastníctva národného majetku, ktoré sa uskutočňovali medzi štátnymi organizáciami
a inými než štátnymi organizáciami, resp. občanmi. Pri prevodoch vlastníctva dochádzalo
k zániku vlastníckeho práva štátu a súčasne k zániku práva správy, resp. hospodárenia
s národným majetkom. Inými slovami pri prevode vlastníctva štátu už nedochádzalo
k prevodu práva správy, resp. hospodárenia s národným majetkom, pretože toto právo
zaniklo okamihom zmeny vlastníctva.
Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v ustanovení § 11 ods. 4 v znení účinnom v čase
sporného prevodu spájal prevod správy lesného národného majetku so súhlasom
ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky...
V čase rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu však zákon takýto súhlas
nespájal s prevodom vlastníctva, takýto právny stav nastal až dňom 22. augusta 1993.
Pre posúdenie daného nároku to však nemá právnu relevanciu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací z vyššie uvedených dôvodov
dospel k záveru, že na prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., a. s. vykonaný
rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19. 12.
1990 pod číslom 140/90,1030/674/90 nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej
správy lesného hospodárstva SR. V čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený
súhlas neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt.»
Z hľadiska nastolenej problematiky ústavný súd vychádzal z tejto právnej úpravy:
Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom do 21. augusta 1993)
lesný fond, ktorý je v štátnom socialistickom vlastníctve (ďalej len „lesný národný
majetok“), spravujú štátne organizácie lesného hospodárstva, riadené ústredným orgánom
štátnej správy lesného hospodárstva republiky.
Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom do 21. augusta 1993)
prevody správy lesného národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného
orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.
Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom od 22. augusta 1993)
prevody správy a vlastníctva lesného majetku štátu možno uskutočniť len so súhlasom
ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri
nájme.
Podľa čl. 4 ods. 5 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii
v znení účinnom do 31. decembra 1990 (ďalej len „ústavný zákon č. 143/1968 Zb.“) orgány
Českej republiky a Slovenskej republiky riadia orgány a organizácie, ktoré pracujú
v odvetviach spravovaných v pôsobnosti týchto republík; pokiaľ činnosť týchto orgánov
a organizácií zasahuje do druhej republiky, robia tak koordinovane s jej orgánmi. Orgány
Českej republiky a Slovenskej republiky vykonávajú pôsobnosť vo veciach správy
národného majetku v odvetviach, ktoré riadia.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 31. decembra 1995)
podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej
s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci,
s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať
s ním v súlade s právnymi predpismi.
Podľa § 1 ods. 1 zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia
č. 364/1990 Zb. o nakladaní s majetkom zvereným štátnemu podniku (ďalej len „zákonné
opatrenie“) štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu
nemôžu okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku,
ku ktorému majú právo hospodárenia, a nemôžu sa svojimi vkladmi podieľať na spoločných
podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových alebo iných
obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou účasťou.
Podľa § 1 ods. 2 zákonného opatrenia výnimky z ustanovení odseku 1 môže
v odôvodnených prípadoch povoliť zakladateľ.
Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 14. novembra 1996)
zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok
zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť
do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Spolu s majetkom prechádzajú
na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku. Ustanovenie § 251 prvá veta
Zákonníka práce sa v takom prípade nepoužije.
Podľa § 32 ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. (v znení účinnom do 14. novembra 1996)
opatrenia podľa odseku 3 vyžadujú predchádzajúci súhlas vlády Česko-slovenskej
federatívnej republiky, prípadne vlády Českej republiky alebo Slovenskej republiky, ak je
zakladateľom ústredný orgán štátnej správy republiky alebo národný výbor.
Podľa § 64 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 1990)
národným majetkom sú veci vo vlastníctve štátu, majetkové práva štátu a majetkové práva
štátnych organizácií. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia k jednotlivým veciam,
pohľadávkam a iným majetkovým právam štátu majú štátne organizácie právo
hospodárenia.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach v znení
účinnom od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 (ďalej len „zákon č. 104/1990 Zb.“)
akciová spoločnosť je právnickou osobou pre podnikateľskú činnosť, ktorej základný
kapitál je rozvrhnutý na určený počet podielov (akcií) s vopred určenou menovitou
hodnotou.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 104/1990 Zb. spoločnosť je vlastníkom zaplatených
peňažných prostriedkov a vecí jej odovzdaných jej účastníkmi (akcionármi), ako aj majetku
nadobudnutého pri jej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 15 zákona č. 104/1990 Zb. zakladateľom spoločnosti môže byť štát,
právnická osoba aj fyzická osoba.
Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný
súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov alebo s vecou súvisiacich
právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného podkladu.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní je povinný
poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
Pri posudzovaní námietky nastolenej sťažovateľom ústavný súd vychádzal
z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie práva s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 260/07).
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom uznesení, pokiaľ ide predmet
sporného prevodu majetku štátu do vlastníctva akciovej spoločnosti, vychádzal zo skoršieho
právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v danej veci a obsiahnutého v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999. V označenom rozsudku najvyšší súd konštatoval, že
lesný národný majetok, ku ktorému mal právo hospodárenia štátny podnik, nebol
považovaný za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu podľa čl. 10
ods. 1 ústavného zákona č. 100/1990 Zb., a preto mohol byť podľa § 32 ods. 3 zákona
č. 111/1990 Zb. vložený ako celok do akciovej spoločnosti.
To znamená, že otázka predmetu prevodu majetku štátu do vlastníctva akciovej
spoločnosti bola zodpovedaná v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. júna 1999.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argumenty,
ktoré mali svedčať pre záver o tom, že sporné nehnuteľnosti nemohli byť s poukazom
na čl. 10 ods. 1 ústavného zákona č. 100/1990 Zb. predmetom tohto prevodu, a to aj
s prihliadnutím na to, že sa nachádzali na území Slovenskej republiky.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal tieto skutočnosti namietať
v relevantnom čase, keď po rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999
boli jeho právnym názorom viazané súdy nižšieho stupňa, teda okresný súd a krajský súd.
Ústavný súd si uvedomuje, že takúto možnosť sťažovateľ nemal priamo voči rozsudku
najvyššieho súdu z 30. júna 1999, keďže právo namietať porušenie základných práv
a slobôd podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, patrí
fyzickej osobe a právnickej osobe až od zmeny čl. 127 ústavy, ktorá sa uskutočnila
na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov s účinnosťou
od 1. januára 2002.
Ústavný súd však zastáva názor, že námietky o spôsobilosti označených
nehnuteľností byť predmetom prevodu majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti
mohol sťažovateľ prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy prvýkrát predostrieť
vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 19 Co 186/03 z 15. júla 2004, v ktorom
krajský súd vychádzal z právneho názoru najvyššieho súdu obsiahnutého v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 28/96 z 30. júna 1999.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že úspešnosť podania sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy závisí aj od splnenia istých procesných podmienok a predpokladov, ktoré je
sťažovateľ povinný dodržať a splniť. Totiž chyba pri vyžadovanom postupe má za následok
nesplnenie podmienky konania o sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Jednou z týchto
podmienok je aj včasnosť podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ si nemôže vyberať, v akom
okamihu uplatní svoje námietky o porušení svojich základných práv a slobôd, ale je povinný
tak učiniť v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ak teda sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. júla 2011 namietal
porušenie svojich práv tým, že podľa jeho názoru nebolo možné scudziť nehnuteľnosti,
o ktorých tvrdil, že boli vo výlučnom vlastníctve štátu a netvorili hmotný majetok zrušeného
štátneho podniku, učinil tak po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej
skutočnosti. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľ mal uvedené skutočnosti namietať
v zákonom stanovenej lehote vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 19 Co 186/03
z 15. júla 2004, a nie voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára
2012 v spojení s opravným uznesením z 29. júna 2011, pretože v tomto rozhodnutí najvyšší
súd problematiku spôsobilosti predmetu prevodu majetku štátu do majetku akciovej
spoločnosti už neriešil.
Na základe uvedeného ústavný súd označené námietky sťažovateľa odmietol už
na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podané oneskorene.
V nadväznosti na uvedené mal ústavný súd na pamäti, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v namietanom uznesení
sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2012 v spojení s opravným uznesením z 29. júna
2011, predstavuje akúsi výnimku zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia,
a preto aj jeho prípustnosť je obmedzená.
V tejto veci krajský súd v jednom z výrokov potvrdzujúceho rozsudku
sp. zn. 19 Co 229/2007 z 22. apríla 2009 pripustil dovolanie (formálny – procesný
predpoklad prípustnosti dovolania) týkajúce sa zodpovedania dvoch právnych otázok
(materiálny – hmotnoprávny predpoklad prípustnosti dovolania), z ktorých ale ani jedna sa
netýkala problematiky predmetu prevodu majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti.
Predmetom konania na dovolacom súde, výsledkom ktorého bolo uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009 z 28. februára 2011 v spojení s opravným
uznesením z 29. júna 2011, bolo teda zodpovedanie dvoch právnych otázok, pričom tá,
ktorá súvisela s podanou sťažnosťou ústavnému súdu, sa týkala posúdenia potreby súhlasu
ako platnosti prevodu podľa § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb. (v znení účinnom
do 21. augusta 1993).
Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri preskúmaní ústavnej konformnosti
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v predmetnom uznesení veľmi zreteľne
poukázal na rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva
k národnému majetku. Svoje právne názory v tomto smere v dostatočnej miere zdôvodnil
a vyvodil legitímny právny názor súladný s právnou úpravou, ktorá platila v rozhodnej
dobe, a teda že na vloženie majetku štátu (s ktorým hospodáril, resp. spravoval ho štátny
podnik) do rovnomennej akciovej spoločnosti nebol potrebný súhlas ústredného orgánu
štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí identifikoval rozdiel
medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva k tomuto majetku.
Rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníckeho práva
k tomuto majetku je právne významný z pohľadu dikcie § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb.
v znení účinnom v čase sporného prevodu.
V zmysle už citovaných právnych predpisov účinných v čase sporného prevodu
štátne organizácie mali právo správy (hospodárenia) k lesnému národnému majetku
(§ 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb; § 64 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom
od 1. mája 1990) a konkrétne štátny podnik (v rámci Hospodárskeho zákonníka upravený
v druhej časti s názvom Hospodárska činnosť štátnych organizácií) mal v zmysle § 6 ods. 1
zákona č. 111/1990 Zb. právo hospodáriť s vecami, ktoré sú v štátnom vlastníctve. V tomto
smere štátny podnik vykonával obsah vlastníckeho práva štátu k veciam zvereným mu
do správy. Výkon tohto vlastníckeho práva štátu svedčal výslovne len štátnym
organizáciám, nie však iným subjektom. Iným subjektom než štátnym organizáciám
nepatrilo právo správy (hospodárenia) s majetkom štátu (národným majetkom). Týmto iným
subjektom mohol byť majetok štátu odovzdaný do trvalého užívania (§ 70 Hospodárskeho
zákonníka – týmto spôsobom však nemohol postupovať štátny podnik), prípadne mohol im
byť prevedený do vlastníctva (§ 69 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktorý explicitne
uvádzal, že k prevodu vlastníctva národného majetku mohlo dôjsť len zo štátu na subjekt
odlišný od štátnej organizácie). Pritom k prevodu správy národného majetku mohlo
v rozhodnom období dochádzať len medzi štátnymi organizáciami, ktoré vykonávali práva
vlastníka – štátu k predmetnému majetku. Vlastníkom tohto majetku aj pri prevode správy
(hospodárenia) bol vždy štát. Pokiaľ došlo k prevodu vlastníctva národného majetku, štát
prestával byť vlastníkom tohto majetku a jeho vlastníkom sa stával iný subjekt.
K prevodu národného majetku zo štátneho podniku do akciovej spoločnosti
došlo na základe rozhodnutia ministerstva strojárenstva a elektrotechniky č. 147/1990
z 19. decembra 1990.
V tom čase platilo zákonné opatrenie, ktoré v § 1 ods. 1 zakazovalo štátnym
podnikom do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu okrem
obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku, ku ktorému majú
právo hospodárenia. Odsek 2 citovaného zákonného opatrenia zakotvoval, že výnimky z § 1
ods. 1 môže povoliť zakladateľ.
Z uvedeného vyplýva, že zakladateľ štátneho podniku mohol urobiť výnimku
a povoliť prevod národného majetku, ku ktorému mal štátny podnik právo hospodárenia,
do vlastníctva iného subjektu.
Týmto povolením zakladateľa bolo už spomínané rozhodnutie ministra strojárenstva
a elektrotechniky z 19. decembra 1990, ktorým zakladateľ postupoval spôsobom, ktorý mu
dovoľoval § 28 ods. 1 a § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb., keď do 31. decembra 1990 sa
rozhodol štátny podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku (vrátane
sporných nehnuteľností) ako celok vložiť do akciovej spoločnosti.
V zmysle § 32 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. spolu s majetkom prechádzajú
na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.
Z hľadiska subjektu uplatňujúceho si majetkové práva k spornému majetku považuje
ústavný súd za významné poukázať na rozdielnosť vzťahu medzi štátnym podnikom
a národným majetkom na jednej strane a akciovou spoločnosťou a majetkom, ktorý získala
od zrušeného štátneho podniku bez likvidácie, na strane druhej.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. štátny podnik hospodári s vecami
a majetkovými právami, ktoré sú v štátnom vlastníctve, pričom tento majetok má štátny
podnik právo držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi.
Naopak, podľa zákona č. 104/1990 Zb. je akciová spoločnosť právnickou osobou,
ktorej zakladateľom môže byť aj štát, vykonáva podnikateľskú činnosť a vlastníkom vecí
a iného majetku (napr. aj zaplatených peňažných prostriedkov) odovzdaných jej akcionármi,
je ona samotná. Ak akciová spoločnosť má k svojmu majetku vlastnícke právo, nemôže
vykonávať právo správy, či hospodárenia k majetku štátu, hoci jej zakladateľom je štát,
pretože taký majetok už nie je majetkom štátu (zakladateľa), ale majetkom podnikateľského
subjektu, ktorý podľa § 2 ods. 1 zákona č. 104/1990 Zb. za porušenie svojich záväzkov
a iných povinností zodpovedá týmto svojím majetkom. Vzhľadom na uvedené preto pri
zrušení štátneho podniku bez likvidácie a vložení jeho hmotného majetku do rovnomennej
akciovej spoločnosti nemohlo na novovzniknutý subjekt prejsť aj právo správy
(hospodárenia) s národným majetkom, pretože akciovej spoločnosti toto právo nevyplývalo
zo žiadneho právneho predpisu. Akciová spoločnosť totiž nebola štátnou organizáciou.
Ústavný súd konštatuje, že ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky svojím
rozhodnutím č. 147/1990 z 19. decembra 1990 naplnilo dikciu čl. 4 ods. 5 ústavného zákona
č. 143/1968 Zb., pretože ako orgán Českej republiky tým uplatnilo svoju pôsobnosť
vo veciach správy národného majetku v odvetví, ktoré riadilo. V zmysle citovaného
ustanovenia uvedeného ústavného zákona v prípade, ak by činnosť štátnej organizácie
siahala aj do oblasti Slovenskej republiky, bolo ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky
povinné postupovať koordinovane so slovenskými orgánmi. Podľa názoru ústavného súdu
pojem koordinovane je v tomto kontexte potrebné vykladať ako „zosúladene“, „uvedenie
do súladu“, „usporiadane“ a „spôsobom súladným so zákonom“. Pod tento pojem nemožno
automaticky subsumovať potrebu súhlasu ústredného orgánu štátnej správy lesného
hospodárstva republiky (ktorým v rozhodnom období bolo Ministerstvo lesného a vodného
hospodárstva Slovenskej republiky) na prevod správy národného majetku. Znenie ústavného
zákona v naznačených súvislostiach zakotvuje len všeobecné pravidlo správania sa. Reálna
podoba znenia toho ústavného zákona a jeho vykonávanie tkvie vo všeobecne záväzných
právnych predpisoch upravujúcich konkrétny okruh spoločenských (i právnych) vzťahov.
V čase prevodu majetku zo štátneho podniku do majetku akciovej spoločnosti zákon
č. 61/1977 Zb. vo svojom ustanovení § 11 ods. 4 vyžadoval súhlas ústredného orgánu
štátnej správy lesného hospodárstva republiky len na prevody správy lesného národného
majetku. V rámci tejto transformácie však k prevodu správy národného majetku nedošlo,
došlo k prevodu vlastníctva štátneho majetku na iný subjekt, a preto ak najvyšší súd
vyslovil, že v prípade zrušenia štátneho podniku bez likvidácie a vloženia jeho majetku
do majetku akciovej spoločnosti nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy
lesného hospodárstva Slovenskej republiky, vychádzal z relevantnej právnej úpravy. Súhlas
tohto orgánu aj k prevodom vlastníctva (i nájmu) lesného majetku štátu sa vyžadoval až
po novele § 11 ods. 4 zákona č. 61/1977 Zb., to znamená od účinnosti zákona
č. 183/1993 Z. z., ktorá nastala 22. augusta 1993.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie zreteľne odôvodnil,
predstavil svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré uzatvoril do vysloveného
právneho záveru, ktorý je potrebné hodnotiť ako logický a vychádzajúci z (v tom čase)
platnej a účinnej právnej normy.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že slovné spojenie
„právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ústavy (i čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového
protokolu) implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú
ustanovené priamo v týchto článkoch a ktorých nedodržanie môže mať za následok ich
porušenie popri porušení práva na spravodlivý súdny proces (obdobne I. ÚS 23/01,
Vzhľadom na to, že namietané uznesenie najvyššieho súdu korešponduje s obsahom
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd
nemohol dospieť k záveru o porušení garancií obsiahnutých v článkoch týkajúcich sa
ochrany vlastníckeho práva.
S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (i základného
práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom
na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Rudolf Tkáčik.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012