Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 340/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť štátneho podniku L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E.

M., Z., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a 2 a podľa a 2 Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť štátneho podniku L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011

doručená sťažnosť štátneho podniku L., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva vlastniť majetok podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa Slovenská republika,

zastúpená prokurátorom Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná

prokuratúra“), voči žalovanému domáhala určenia neplatnosti prevodu majetku štátu

zo štátneho podniku Z. (ďalej len „štátny podnik“) do majetku akciovej spoločnosti Z.

(ďalej len „akciová spoločnosť“).

Podľa vyjadrenia sťažovateľa v danej veci rozhodol okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 23. apríla 2007 v spojení s uznesením sp. zn. z 13. júna

2007 tak, že určil, že prevod majetku štátu (nachádzajúci sa v katastrálnom území L., Č., L.

a Z.) do majetku akciovej spoločnosti vykonaný na základe rozhodnutia Ministerstva

strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky (ďalej len „ministerstvo strojárenstva

a elektrotechniky“) č. 147/1990 z 19. decembra 1990 je neplatný. V rámci

odvolacieho konania Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 22. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a (okrem iného)

v otázke, či na prevod tohto majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti bol potrebný

súhlas príslušného ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej

republiky, pripustil dovolanie.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že o podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, pretože podľa jeho názoru na daný prevod majetku štátu „nebol

potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, nakoľko v čase

uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený súhlas neurčoval ako podmienku platnosti

prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt“.

V súvislosti s aktívnou legitimáciou na podanie sťažnosti podľa

sťažovateľ argumentoval tým, že v konaní pred všeobecnými súdmi zastupoval Slovenskú

republiku prokurátor okresnej prokuratúry ako orgán verejnej moci, ktorý s poukazom

na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 28. januára 2004 nie je v tomto zmysle

nositeľom základných práv a slobôd, a teda ani osobou oprávnenou na podanie sťažnosti

podľa . V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na ustanovenie

o lesoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), podľa ktorého lesný majetok patriaci do vlastníctva štátu spravuje

právnická soba „štátny podnik L... vykonáva práva vlastníka k lesnému majetku

vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred

súdom a orgánmi verejnej správy...“. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal: „Pokiaľ

teda prokuratúra pri podávaní žalobného návrhu zastupovala štát z hľadiska jej

vrchnostenského dohľadu nad zabezpečovaním zákonnosti, tak L., štátny podnik zastupujú

štát ako vlastníka, t. j. ako právnickú osobu vystupujúcu v občianskoprávnych vzťahoch

podľa .“

Sťažovateľ súčasne prezentoval názor, že aj rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým

bolo zrušené rozhodnutie odvolacieho súdu a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie, je „spôsobilou listinou, na základe ktorej sa môže vyznačiť právny stav, aký v ňom

panoval pred zápisom zrušeného rozhodnutia odvolacieho súdu (čo sa v danom prípade aj

prejavilo, pretože nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konaní sú už zapísané v záznamoch

KN v prospech žalovaného)“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného

súdu sp. zn. z 19. júna 2003.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok sťažovateľ uviedol, že

to, že každý má právo vlastniť majetok, neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek

majetok. Podľa jeho názoru len štát môže vlastniť majetok uvedený v , ako aj

ďalší majetok tak, ako to vyplýva z . Pritom výkon vlastníckeho práva

k takémuto majetku môže štát realizovať iba prostredníctvom správcov.

Sťažovateľ tvrdil, že v čase predmetného prevodu majetku štátu do vlastníctva

akciovej spoločnosti štát realizoval výkon svojho vlastníckeho práva k lesnému pôdnemu

fondu podľa o lesoch v znení účinnom do 21. augusta 1993 (ďalej len

„“), ktorý v ustanovoval, že prevody správy lesného

národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného orgánu štátnej správy

lesného hospodárstva republiky. Podľa vyjadrenia sťažovateľa bolo toto ustanovenie

s účinnosťou od 22. augusta 1993 novelizované zákonom Národnej rady Slovenskej

republiky č. , ktorým sa menia a dopĺňajú zákony o lesoch a ich

obhospodarovaní (ďalej len „“), a to tak, že znelo takto: „Prevody

správy a vlastníctva lesného majetku štátu možno uskutočniť len so súhlasom ústredného

orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri nájme“.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo:

„Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným namieta, že dovolací súd pri konštatácii svojho

právneho záveru, že v čase, rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu zákon nespájal

súhlas s prevodom vlastníctva, tento sa vyžadoval až v roku 1993, namieta, že záver súdu

nevychádza zo správneho právneho posúdenia, nakoľko

- vychádzajúc z právneho charakteru aktu, ktorým bolo zrušenie a teda zánik

štátneho podniku bez likvidácie s právnym nástupníctvom do novovznikajúceho subjektu

došlo v rámci univerzálnej sukcesie k prechodu všetkých práv a povinností z právneho

predchodcu na právneho nástupcu, t. j. nie k prevodu vlastníctva ale iba k prevodu správy

k lesnému majetku štátu, ktorý štát ako jeho vlastník zveril do správy zaniknutého štátneho

podniku a v rámci svojho dispozičného oprávnenia uložil svojmu správcovi nakladať

pri prevode tejto správy len so súhlasom príslušného ústredného orgánu lesného

hospodárstva...“

Vychádzajúc z uvedeného bol sťažovateľ toho názoru, že prevod správy štátneho

majetku sa uskutočnil v rozpore s

Sťažovateľ súčasne tvrdil, že dovolací súd «nesprávne aplikoval na daný prípad

právnu normu – hospodársky zákonník, pretože tento už v danom období neupravoval

postup akým štátny podnik konal, výklad súladu je formalistický a nie je možné sa stotožniť

s konštatovaním a odkazom na „zmenenú politickú a hospodársku“ situáciu v štáte v rokoch

1989 a 1993, na ktorú právny poriadok nestačil vždy adekvátne reagovať. Hospodársky

v úplnom znení z. č. platnom k 31. júlu 1989 sa podľa

§ 74b nevzťahoval na štátne podniky zriadené podľa z. č. 88/1988 o štátnych podnikoch,

upravujúcich právo hospodárenia s hmotným národným majetkom upraveného

v ustanoveniach §§-ov 65, 66, 70 a 71 ods. 1 HZ...».

Podľa vyjadrenia sťažovateľa v danom prípade ministerstvo strojárenstva

a elektrotechniky postupovalo podľa o štátnom podniku

v znení účinnom do 14. novembra 1996 (ďalej len „“), podľa ktorého

zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok

zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť

do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Spolu s majetkom prechádzajú

na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.

Sťažovateľ vyslovil názor, že zrušený štátny podnik nebol vlastníkom prevádzaných

lesných pozemkov, mal k nim len právo hospodárenia ako správca majetku štátu podľa § 64

ods. 2 Hospodársky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase

(ďalej len „Hospodársky zákonník“) a podľa , pričom na prevod

správy k tomuto majetku potreboval podľa súhlas

ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdil: „Vloženie uvádzaných pozemkov

do obchodnej spoločnosti s rovnomenným názvom znamenalo porušenie ústavného zákona

č. , porušenie zákonného opatrenia o nakladaní s majetkom

zvereným štátnym podnikom (v konaniach nebola preukázaná výnimka) a v konečnom

dôsledku znamená vážny zásah do vlastníckych práv Slovenskej republiky, keďže ide

o pozemky nachádzajúce sa na jej území, ktoré jej mali pripadnúť podľa čl. 3 ods. 1 písm. a)

ústavného o delení majetku Českej a Slovenskej Federatívnej

republiky medzi Českú republiku a Slovenskú republiku.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. februára 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20

ods. 1 a 2 a podľa a 2 listiny, podľa a podľa

ods. 1 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

namietané rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Dňa 27. septembra 2011 bola ústavnému súdu doručená žiadosť JUDr. J. Z., správcu

konkurznej podstaty úpadcu Z., a. s. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. P., Česká republika, v Slovenskej republike usadeného euroadvokáta,

K., ktorou žiadal o vstup do konania vedeného na ústavnom súde s odôvodnením, že

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. je účastníkom konania

a výsledok konania pred ústavným súdom sa môže dotknúť jeho práv.

Vo vzťahu k podaniu správcu konkurznej podstaty ústavný súd poznamenáva, že

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) možno v konaní pred ústavným

súdom použiť primerane ustanovenia (ďalej aj „OSP“)

alebo len vtedy, ak neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje. Danú otázku však upravuje osobitne v

ods. 2 , podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,

ktorým toto postavenie priznáva tento zákon (t. j. ), ak sa tohto

postavenia nevzdajú.

V zmysle môže byť vedľajším účastníkom napríklad vláda

Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V konaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa však

v upravuje, že účastníkmi konania sú len sťažovateľ a ten, proti

komu sťažnosť smeruje. Z uvedeného preto vyplýva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby

a právnickej osoby nemôžu vystupovať žiadne osoby v postavení vedľajších účastníkov.

Ústavný súd už judikoval, že odvolávanie sa na neznamená,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitúty

. Ustanovenie pripúšťa iba

primerané použitie procesného predpisu občianskeho práva a vo vzťahu k nemu má

povahu lex specialis (mutatis mutandis ,

, ). Ústavný súd preto nepovažoval správcu konkurznej

podstaty za vedľajšieho účastníka konania pred ústavným súdom a na obsah jeho podania

neprihliadal (mutatis mutandis ).

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

na spravodlivý proces a na ochranu majetku uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. februára 2011. Porušenie týchto práv sťažovateľ videl

v nesprávnom právnom posúdení veci, keď najvyšší súd konštatoval, že na prevod majetku

štátu do majetku akciovej spoločnosti sa nevyžadoval súhlas ústredného orgánu štátnej

správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.

Prv, než ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu

námietok sťažovateľa, považoval za prvoradé vyriešiť otázku, či predmetná sťažnosť bola

podaná osobou na to oprávnenou.

Podľa čl. IV ods. 1 ,

ktorým sa mení a dopĺňa o pôsobnosti

orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde

národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon

č. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších

predpisov, ak pri prevode alebo prechode majetku vo vlastníctve štátu na iné osoby, ktorý sa

uskutočnil podľa osobitných predpisov, boli porušené ustanovenia všeobecne záväzných

právnych predpisov, je štát oprávnený podať návrh na určenie neplatnosti prevodu alebo

prechodu vlastníctva. Pri podaní návrhu a v konaní pred súdom zastupuje štát prokurátor.

Vychádzajúc z uvedeného je nepochybné, že osobou oprávnenou podať návrh

na začatie konania a zastupovať štát (Slovenskú republiku) v konaní vedenom pred

okresným súdom pod sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn. ),

predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, mal príslušný

prokurátor.

Podľa správu lesného majetku vo vlastníctve

štátu môže vykonávať právnická osoba, ktorej zakladateľom alebo zriaďovateľom je

ministerstvo alebo právnická osoba, ktorá má také postavenie podľa osobitných predpisov.

Podľa správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva

práva vlastníka k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu

a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca

postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak

vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné. Vedie evidenciu lesného majetku

vo vlastníctve štátu podľa osobitného predpisu.

Podľa výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky štátny podnik L. vznikol

na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 2795/1999-

420 z 20. apríla 1999 a zakladacej listiny č. 5063/1999-420 z 23. júna 1999 v súlade s § 12

ods. 1 a na základe zlúčenia viacerých štátnych podnikov

a podľa predmetu činnosti okrem iného vykonáva správu lesného a iného majetku

vo vlastníctve Slovenskej republiky.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v konaní pred všeobecným súdom,

predmetom ktorého je určenie neplatnosti prevodu alebo prechodu majetku štátu na iné

osoby, zastupuje Slovenskú republiku príslušný prokurátor. Vychádzajúc z citovaných

ustanovení prokurátorovi však už nepatrí oprávnenie podať návrh

na začatie konania pred ústavným súdom, predmetom ktorého je ochrana základných práv

a slobôd. Toto oprávnenie, pokiaľ súvisí s problematikou správy lesného majetku

vo vlastníctve štátu, patrí v súlade s citovanými ustanoveniami

právnickej osobe, ktorou je sťažovateľ (štátny podnik L.).

Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť bola podaná

osobou na to oprávnenou.

Následne ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo vzťahu

k uzneseniu najvyššieho súdu.

Pri prerokovaní sťažnosti boli pre ústavný súd rozhodujúce tieto zistenia:

Žalobou doručenou okresnému súdu 17. decembra 1993 sa Slovenská republika

(zastúpená prokurátorom okresnej prokuratúry) voči akciovej spoločnosti domáhala určenia

neplatnosti prevodu majetku štátu do jej majetku, ku ktorému došlo na základe rozhodnutia

ministerstva strojárenstva a elektrotechniky č. 147/1990 z 19. decembra 1990 a predmetom

ktorého boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území L., Z., Č. a L.

Označeným rozhodnutím ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky so súhlasom

vlády Českej republiky (uznesenie č. 334 z 5. decembra 1990) v súlade s § 32 ods. 3 a 4

zrušilo štátny podnik bez likvidácie (k 31. decembru 1990) a celý

jeho hmotný majetok (vrátane pozemkov) vložilo do akciovej spoločnosti, ktorú založilo

ako jediný zakladateľ.

O žalobe Slovenskej republiky rozhodol okresný súd viackrát, a to z dôvodu zrušenia

jeho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania.

V prvých rozhodnutiach okresný súd, ale aj odvolací súd konštatovali, že uvedený

prevod bol vykonaný v rozpore s ústavným , ktorým sa mení

a dopĺňa Česko-slovenskej federatívnej republiky a ústavný

o československej federácii (ďalej len „ústavný

Zb.“).

Kľúčovým rozhodnutím v danej veci bol rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júna 1999, v ktorom dovolací súd vyslovil zásadný právny názor:

«... po politickej a hospodárskej zmene na konci roka 1989 sa pojem „vlastníctva“ zmenil

nielen formálne, ale najmä obsahovo. Nastolila sa opäť jednota vlastníctva a z toho

vyplývajúca rovnaká právna možnosť nadobúdať všetky vlastníctva a vzájomná rovnosť

vlastníkov ako súčasť rovnosti občianskej... Preto aj čl. 10 ods. 1 musí byť interpretovaný

práve v súvislosti s touto situáciou a naviac tento článok prekonal, oproti predchádzajúcej

právnej úprave... jednu zásadnú zmenu,... ktorá spočívala v tom, že základný lesný fond

v novelizovanom znení už nebol vyhlásený za súčasť národného majetku, t. j. za predmet

štátneho socialistického vlastníctva, ktoré v tej dobe už neexistovalo, ale za predmet celkom

inak chápaného vlastníctva štátu, ktoré sa zrovnoprávnilo s každým iným vlastníctvom...

lesný majetok (lesný pôdny fond), ku ktorému mal právo hospodárenia

štátny podnik, nepovažoval za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu

v zmysle čl. 10 ods. 1, preto tento hmotný majetok mohol byť podľa § 28 ods. 1 a § 32 ods. 3

cit. zákona ako celok vložený do akciovej spoločnosti... Doterajšia argumentácia vedie

potom k záveru, že vložené lesné pozemky zo štátneho podniku do akciovej spoločnosti

v rámci jeho privatizácie, bolo v súlade s a s

Zb.»

Po vrátení veci súdu prvého stupňa okresný súd rešpektoval právny názor

najvyššieho súdu, ale na základe vykonaného dokazovania v rozhodnutí z 13. januára 2003

opäť dospel k záveru, že sporný prevod majetku štátu je neplatný, ale tentoraz z iného

dôvodu, a teda že bol vykonaný v rozpore s , keďže

s týmto prevodom nevyslovil súhlas ústredný orgán štátnej správy lesného hospodárstva

Slovenskej republiky. V rámci odvolacieho konania bol tento rozsudok zrušený uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2004.

Okresný súd po zrušení rozsudku krajským súdom vo veci rozhodol štvrtýkrát

rozsudkom sp. zn. z 23. apríla 2007 v spojení s opravným uznesením z 13. júna

2007 tak, že sporný prevod majetku štátu vyhlásil za neplatný práve pre absenciu súhlasu

podľa Označený rozsudok okresného súdu potvrdil

v rámci odvolacieho konania krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. apríla

2009.

Tieto rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli podkladom na vykonanie

zmien v katastri nehnuteľností, keď ako vlastník sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa

v katastrálnych územiach L., L., Z. a Č. bola zapísaná Slovenská republika s tým, že správu

tohto majetku vykonával sťažovateľ (štátny podnik L.).

V rozsudku sp. zn. z 22. apríla 2009 krajský súd na základe návrhu

žalovaného (správcu konkurznej podstaty) pripustil dovolanie na dve právne otázky

zásadného významu. Jednou z týchto otázok bola otázka, s ktorou sa spája aj podanie

sťažnosti ústavnému súdu. Z označeného rozsudku krajského súdu vyplýva, že relevantná

otázka znela takto: „Či v prípade transformácie š. p. Z., t. j. zrušenie štátneho podniku

a vloženia jeho majetku do akciovej spoločnosti, Ministerstvo strojárstva a energetiky ČR

potrebovalo v zmysle § 11 ods. 4 zákona o lesoch, v tej dobe platnom znení, súhlas

ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva SR, ako podmienku platnosti takto

právneho úkonu.“

O dovolaní, ktoré podal žalovaný, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Opravným uznesením sp. zn. z 29. júna 2011

najvyšší súd opravil záhlavie svojho rozhodnutia, pretože v ňom bolo nesprávne uvedené

krstné meno právnej zástupkyne vedľajšieho účastníka konania.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval:

«Do skupiny predpisov, ktoré začali realizovať a napĺňať myšlienky novelizovanej

z r. 1990, nesporne patrí aj , ktorým sa novelizoval

Hospodársky zákonník (ďalej len HZ). Týmto zákonom sa okrem iného doplnil zákon

o ustanovenia § 74b a § 69 odst. 3, zmyslom ktorých bolo štátnym podnikom v období

prechodu na trhový mechanizmus vytvoriť čo najväčšiu samostatnosť, na štátne podniky sa

prestali vzťahovať ustanovenia upravujúce príslušnosť k hospodáreniu s národným

majetkom, oprávnenia a povinnosti organizácie vykonávajúce právo hospodárenia, trvalé

a dočasné užívanie oprávnenia riadiacich orgánov obmedziť organizáciu vo výkone jej

práva hospodárenia (pozri aj Havlan. Vlastníctví státu v letech 1948 - 1989, Právník

5/1998) a prevody vlastníctva národného majetku neobmedzovať vykonávacou vyhláškou

o hospodárení s národným majetkom.

Pojem národný majetok upravoval hospodársky zákonník v ustanovení § 64. V čase

rozhodnom pre posúdenie veci sa za národný majetok považovali veci a majetkové práva

včítane práv k výsledkom výskumnej, vývojovej, projektovej a inej obdobnej činnosti, ktoré

boli v socialistickom celospoločenskom vlastníctve. Jediným vlastníkom tohto majetku bol

štát a štátnym organizáciám, ktoré s týmto majetkom hospodárili patrilo iba právo správy,

resp. v čase uskutočnenia sporného prevodu právo hospodárenia...

Subjektom správy , resp. práva hospodárenia mohli byť iba štátne organizácie. Iným

než štátnym organizáciám, resp. občanom mohol byť národný majetok prevedený len

do vlastníctva (§ 69 HZ) alebo mohol byť tento majetok daný do trvalého užívania iným ako

štátnym organizáciám (§ 70 HZ). V týchto prípadoch sa už neprevádzala správa majetku,

resp. právo hospodárenia...

Právny poriadok rozlišoval prevody správy národného majetku zásadne len medzi

štátnymi organizáciami, pri ktorých zostalo vlastníctvo štátu zachované a prevody

vlastníctva národného majetku, ktoré sa uskutočňovali medzi štátnymi organizáciami

a inými než štátnymi organizáciami, resp. občanmi. Pri prevodoch vlastníctva dochádzalo

k zániku vlastníckeho práva štátu a súčasne k zániku práva správy, resp. hospodárenia

s národným majetkom. Inými slovami pri prevode vlastníctva štátu už nedochádzalo

k prevodu práva správy, resp. hospodárenia s národným majetkom, pretože toto právo

zaniklo okamihom zmeny vlastníctva.

o lesoch v ustanovení v znení účinnom v čase

sporného prevodu spájal prevod správy lesného národného majetku so súhlasom

ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky...

V čase rozhodnom pre posúdenie sporného prevodu však zákon takýto súhlas

nespájal s prevodom vlastníctva, takýto právny stav nastal až dňom 22. augusta 1993.

Pre posúdenie daného nároku to však nemá právnu relevanciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací z vyššie uvedených dôvodov

dospel k záveru, že na prevod majetku štátu do majetku spoločnosti Z., a. s. vykonaný

rozhodnutím Ministerstva strojárenstva a elektrotechniky Českej republiky zo dňa 19. 12.

1990 pod číslom 140/90,1030/674/90 nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej

správy lesného hospodárstva SR. V čase uskutočnenia prevodu právny poriadok uvedený

súhlas neurčoval ako podmienku platnosti prevodu vlastníctva štátu na iný subjekt.»

Z hľadiska nastolenej problematiky ústavný súd vychádzal z tejto právnej úpravy:

Podľa (v znení účinnom do 21. augusta 1993)

lesný fond, ktorý je v štátnom socialistickom vlastníctve (ďalej len „lesný národný

majetok“), spravujú štátne organizácie lesného hospodárstva, riadené ústredným orgánom

štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

Podľa (v znení účinnom do 21. augusta 1993)

prevody správy lesného národného majetku možno uskutočniť len so súhlasom ústredného

orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky.

Podľa (v znení účinnom od 22. augusta 1993)

prevody správy a vlastníctva lesného majetku štátu možno uskutočniť len so súhlasom

ústredného orgánu štátnej správy lesného hospodárstva republiky, obdobne sa postupuje pri

nájme.

Podľa ústavného o československej federácii

v znení účinnom do 31. decembra 1990 (ďalej len „ústavný “) orgány

Českej republiky a Slovenskej republiky riadia orgány a organizácie, ktoré pracujú

v odvetviach spravovaných v pôsobnosti týchto republík; pokiaľ činnosť týchto orgánov

a organizácií zasahuje do druhej republiky, robia tak koordinovane s jej orgánmi. Orgány

Českej republiky a Slovenskej republiky vykonávajú pôsobnosť vo veciach správy

národného majetku v odvetviach, ktoré riadia.

Podľa (v znení účinnom do 31. decembra 1995)

podnik hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení, a ďalej

s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci,

s ktorými podnik hospodári, sú v štátnom vlastníctve. Podľa odseku 2 citovaného

ustanovenia podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, držať, užívať ho a nakladať

s ním v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 1 ods. 1 zákonného opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia

č. o nakladaní s majetkom zvereným štátnemu podniku (ďalej len „zákonné

opatrenie“) štátne podniky do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu

nemôžu okrem obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku,

ku ktorému majú právo hospodárenia, a nemôžu sa svojimi vkladmi podieľať na spoločných

podnikoch, združeniach, ktoré sú právnickými osobami, alebo na akciových alebo iných

obchodných spoločnostiach, ak nejde o podniky so zahraničnou majetkovou účasťou.

Podľa § 1 ods. 2 zákonného opatrenia výnimky z ustanovení odseku 1 môže

v odôvodnených prípadoch povoliť zakladateľ.

Podľa (v znení účinnom do 14. novembra 1996)

zakladateľ môže do 31. decembra 1990 podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok

zrušeného podniku ako celok vložiť do akciovej spoločnosti, prípadne ho zmluvne previesť

do vlastníctva inej právnickej alebo fyzickej osoby. Spolu s majetkom prechádzajú

na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku. Ustanovenie § 251 prvá veta

sa v takom prípade nepoužije.

Podľa (v znení účinnom do 14. novembra 1996)

opatrenia podľa odseku 3 vyžadujú predchádzajúci súhlas vlády Česko-slovenskej

federatívnej republiky, prípadne vlády Českej republiky alebo Slovenskej republiky, ak je

zakladateľom ústredný orgán štátnej správy republiky alebo národný výbor.

Podľa § 64 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 1990)

národným majetkom sú veci vo vlastníctve štátu, majetkové práva štátu a majetkové práva

štátnych organizácií. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia k jednotlivým veciam,

pohľadávkam a iným majetkovým právam štátu majú štátne organizácie právo

hospodárenia.

Podľa o akciových spoločnostiach v znení

účinnom od 1. mája 1990 do 31. decembra 1991 (ďalej len „“)

akciová spoločnosť je právnickou osobou pre podnikateľskú činnosť, ktorej základný

kapitál je rozvrhnutý na určený počet podielov (akcií) s vopred určenou menovitou

hodnotou.

Podľa spoločnosť je vlastníkom zaplatených

peňažných prostriedkov a vecí jej odovzdaných jej účastníkmi (akcionármi), ako aj majetku

nadobudnutého pri jej podnikateľskej činnosti.

Podľa zakladateľom spoločnosti môže byť štát,

právnická osoba aj fyzická osoba.

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že všeobecný

súd je povinný interpretovať a aplikovať ustanovenia ,

prípadne iných všeobecne záväzných právnych predpisov alebo s vecou súvisiacich

právnych aktov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

či práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť uvedené práva bez zákonného podkladu.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že v občianskom súdnom konaní je povinný

poskytnúť materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ) (obdobne napr. ,

).

Pri posudzovaní námietky nastolenej sťažovateľom ústavný súd vychádzal

z konštantnej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom uznesení, pokiaľ ide predmet

sporného prevodu majetku štátu do vlastníctva akciovej spoločnosti, vychádzal zo skoršieho

právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v danej veci a obsiahnutého v rozsudku

sp. zn. z 30. júna 1999. V označenom rozsudku najvyšší súd konštatoval, že

lesný národný majetok, ku ktorému mal právo hospodárenia štátny podnik, nebol

považovaný za súčasť nescudziteľného základného lesného pôdneho fondu podľa čl. 10

ods. 1 ústavného , a preto mohol byť podľa zákona

č. vložený ako celok do akciovej spoločnosti.

To znamená, že otázka predmetu prevodu majetku štátu do vlastníctva akciovej

spoločnosti bola zodpovedaná v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 30. júna 1999.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v sťažnosti predostrel aj argumenty,

ktoré mali svedčať pre záver o tom, že sporné nehnuteľnosti nemohli byť s poukazom

na ústavného predmetom tohto prevodu, a to aj

s prihliadnutím na to, že sa nachádzali na území Slovenskej republiky.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal tieto skutočnosti namietať

v relevantnom čase, keď po rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1999

boli jeho právnym názorom viazané súdy nižšieho stupňa, teda okresný súd a krajský súd.

Ústavný súd si uvedomuje, že takúto možnosť sťažovateľ nemal priamo voči rozsudku

najvyššieho súdu z 30. júna 1999, keďže právo namietať porušenie základných práv

a slobôd podľa a medzinárodnej zmluvy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, patrí

fyzickej osobe a právnickej osobe až od zmeny , ktorá sa uskutočnila

na základe ústavného z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa

č. v znení neskorších predpisov s účinnosťou

od 1. januára 2002.

Ústavný súd však zastáva názor, že námietky o spôsobilosti označených

nehnuteľností byť predmetom prevodu majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti

mohol sťažovateľ prostredníctvom sťažnosti podľa prvýkrát predostrieť

vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. júla 2004, v ktorom

krajský súd vychádzal z právneho názoru najvyššieho súdu obsiahnutého v rozsudku

sp. zn. z 30. júna 1999.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že úspešnosť podania sťažnosti podľa

závisí aj od splnenia istých procesných podmienok a predpokladov, ktoré je

sťažovateľ povinný dodržať a splniť. Totiž chyba pri vyžadovanom postupe má za následok

nesplnenie podmienky konania o sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Jednou z týchto

podmienok je aj včasnosť podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ si nemôže vyberať, v akom

okamihu uplatní svoje námietky o porušení svojich základných práv a slobôd, ale je povinný

tak učiniť v lehote podľa .

Ak teda sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. júla 2011 namietal

porušenie svojich práv tým, že podľa jeho názoru nebolo možné scudziť nehnuteľnosti,

o ktorých tvrdil, že boli vo výlučnom vlastníctve štátu a netvorili hmotný majetok zrušeného

štátneho podniku, učinil tak po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej

skutočnosti. Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľ mal uvedené skutočnosti namietať

v zákonom stanovenej lehote vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. júla 2004, a nie voči uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára

2012 v spojení s opravným uznesením z 29. júna 2011, pretože v tomto rozhodnutí najvyšší

súd problematiku spôsobilosti predmetu prevodu majetku štátu do majetku akciovej

spoločnosti už neriešil.

Na základe uvedeného ústavný súd označené námietky sťažovateľa odmietol už

na predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ako

podané oneskorene.

V nadväznosti na uvedené mal ústavný súd na pamäti, že dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v namietanom uznesení

sp. zn. z 28. februára 2012 v spojení s opravným uznesením z 29. júna

2011, predstavuje akúsi výnimku zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia,

a preto aj jeho prípustnosť je obmedzená.

V tejto veci krajský súd v jednom z výrokov potvrdzujúceho rozsudku

sp. zn. z 22. apríla 2009 pripustil dovolanie (formálny – procesný

predpoklad prípustnosti dovolania) týkajúce sa zodpovedania dvoch právnych otázok

(materiálny – hmotnoprávny predpoklad prípustnosti dovolania), z ktorých ale ani jedna sa

netýkala problematiky predmetu prevodu majetku štátu do majetku akciovej spoločnosti.

Predmetom konania na dovolacom súde, výsledkom ktorého bolo uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011 v spojení s opravným

uznesením z 29. júna 2011, bolo teda zodpovedanie dvoch právnych otázok, pričom tá,

ktorá súvisela s podanou sťažnosťou ústavnému súdu, sa týkala posúdenia potreby súhlasu

ako platnosti prevodu podľa (v znení účinnom

do 21. augusta 1993).

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri preskúmaní ústavnej konformnosti

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v predmetnom uznesení veľmi zreteľne

poukázal na rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva

k národnému majetku. Svoje právne názory v tomto smere v dostatočnej miere zdôvodnil

a vyvodil legitímny právny názor súladný s právnou úpravou, ktorá platila v rozhodnej

dobe, a teda že na vloženie majetku štátu (s ktorým hospodáril, resp. spravoval ho štátny

podnik) do rovnomennej akciovej spoločnosti nebol potrebný súhlas ústredného orgánu

štátnej správy lesného hospodárstva Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí identifikoval rozdiel

medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníctva k tomuto majetku.

Rozdiel medzi prevodom správy národného majetku a prevodom vlastníckeho práva

k tomuto majetku je právne významný z pohľadu dikcie

v znení účinnom v čase sporného prevodu.

V zmysle už citovaných právnych predpisov účinných v čase sporného prevodu

štátne organizácie mali právo správy (hospodárenia) k lesnému národnému majetku

( Zb; Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom

od 1. mája 1990) a konkrétne štátny podnik (v rámci Hospodárskeho zákonníka upravený

v druhej časti s názvom Hospodárska činnosť štátnych organizácií) mal v zmysle § 6 ods. 1

právo hospodáriť s vecami, ktoré sú v štátnom vlastníctve. V tomto

smere štátny podnik vykonával obsah vlastníckeho práva štátu k veciam zvereným mu

do správy. Výkon tohto vlastníckeho práva štátu svedčal výslovne len štátnym

organizáciám, nie však iným subjektom. Iným subjektom než štátnym organizáciám

nepatrilo právo správy (hospodárenia) s majetkom štátu (národným majetkom). Týmto iným

subjektom mohol byť majetok štátu odovzdaný do trvalého užívania (§ 70 Hospodárskeho

zákonníka – týmto spôsobom však nemohol postupovať štátny podnik), prípadne mohol im

byť prevedený do vlastníctva (§ 69 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktorý explicitne

uvádzal, že k prevodu vlastníctva národného majetku mohlo dôjsť len zo štátu na subjekt

odlišný od štátnej organizácie). Pritom k prevodu správy národného majetku mohlo

v rozhodnom období dochádzať len medzi štátnymi organizáciami, ktoré vykonávali práva

vlastníka – štátu k predmetnému majetku. Vlastníkom tohto majetku aj pri prevode správy

(hospodárenia) bol vždy štát. Pokiaľ došlo k prevodu vlastníctva národného majetku, štát

prestával byť vlastníkom tohto majetku a jeho vlastníkom sa stával iný subjekt.

K prevodu národného majetku zo štátneho podniku do akciovej spoločnosti

došlo na základe rozhodnutia ministerstva strojárenstva a elektrotechniky č. 147/1990

z 19. decembra 1990.

V tom čase platilo zákonné opatrenie, ktoré v § 1 ods. 1 zakazovalo štátnym

podnikom do dňa účinnosti zákona o podmienkach prevodov majetku štátu okrem

obvyklého hospodárenia uzavierať zmluvy o prevode vlastníctva majetku, ku ktorému majú

právo hospodárenia. Odsek 2 citovaného zákonného opatrenia zakotvoval, že výnimky z § 1

ods. 1 môže povoliť zakladateľ.

Z uvedeného vyplýva, že zakladateľ štátneho podniku mohol urobiť výnimku

a povoliť prevod národného majetku, ku ktorému mal štátny podnik právo hospodárenia,

do vlastníctva iného subjektu.

Týmto povolením zakladateľa bolo už spomínané rozhodnutie ministra strojárenstva

a elektrotechniky z 19. decembra 1990, ktorým zakladateľ postupoval spôsobom, ktorý mu

dovoľoval a , keď do 31. decembra 1990 sa

rozhodol štátny podnik zrušiť bez likvidácie a hmotný majetok zrušeného podniku (vrátane

sporných nehnuteľností) ako celok vložiť do akciovej spoločnosti.

V zmysle spolu s majetkom prechádzajú

na nadobúdateľa práva a povinnosti zrušeného podniku.

Z hľadiska subjektu uplatňujúceho si majetkové práva k spornému majetku považuje

ústavný súd za významné poukázať na rozdielnosť vzťahu medzi štátnym podnikom

a národným majetkom na jednej strane a akciovou spoločnosťou a majetkom, ktorý získala

od zrušeného štátneho podniku bez likvidácie, na strane druhej.

Podľa štátny podnik hospodári s vecami

a majetkovými právami, ktoré sú v štátnom vlastníctve, pričom tento majetok má štátny

podnik právo držať, užívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi.

Naopak, podľa je akciová spoločnosť právnickou osobou,

ktorej zakladateľom môže byť aj štát, vykonáva podnikateľskú činnosť a vlastníkom vecí

a iného majetku (napr. aj zaplatených peňažných prostriedkov) odovzdaných jej akcionármi,

je ona samotná. Ak akciová spoločnosť má k svojmu majetku vlastnícke právo, nemôže

vykonávať právo správy, či hospodárenia k majetku štátu, hoci jej zakladateľom je štát,

pretože taký majetok už nie je majetkom štátu (zakladateľa), ale majetkom podnikateľského

subjektu, ktorý podľa za porušenie svojich záväzkov

a iných povinností zodpovedá týmto svojím majetkom. Vzhľadom na uvedené preto pri

zrušení štátneho podniku bez likvidácie a vložení jeho hmotného majetku do rovnomennej

akciovej spoločnosti nemohlo na novovzniknutý subjekt prejsť aj právo správy

(hospodárenia) s národným majetkom, pretože akciovej spoločnosti toto právo nevyplývalo

zo žiadneho právneho predpisu. Akciová spoločnosť totiž nebola štátnou organizáciou.

Ústavný súd konštatuje, že ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky svojím

rozhodnutím č. 147/1990 z 19. decembra 1990 naplnilo dikciu čl. 4 ods. 5 ústavného zákona

č. , pretože ako orgán Českej republiky tým uplatnilo svoju pôsobnosť

vo veciach správy národného majetku v odvetví, ktoré riadilo. V zmysle citovaného

ustanovenia uvedeného ústavného zákona v prípade, ak by činnosť štátnej organizácie

siahala aj do oblasti Slovenskej republiky, bolo ministerstvo strojárenstva a elektrotechniky

povinné postupovať koordinovane so slovenskými orgánmi. Podľa názoru ústavného súdu

pojem koordinovane je v tomto kontexte potrebné vykladať ako „zosúladene“, „uvedenie

do súladu“, „usporiadane“ a „spôsobom súladným so zákonom“. Pod tento pojem nemožno

automaticky subsumovať potrebu súhlasu ústredného orgánu štátnej správy lesného

hospodárstva republiky (ktorým v rozhodnom období bolo Ministerstvo lesného a vodného

hospodárstva Slovenskej republiky) na prevod správy národného majetku. Znenie ústavného

zákona v naznačených súvislostiach zakotvuje len všeobecné pravidlo správania sa. Reálna

podoba znenia toho ústavného zákona a jeho vykonávanie tkvie vo všeobecne záväzných

právnych predpisoch upravujúcich konkrétny okruh spoločenských (i právnych) vzťahov.

V čase prevodu majetku zo štátneho podniku do majetku akciovej spoločnosti zákon

č. vo svojom ustanovení vyžadoval súhlas ústredného orgánu

štátnej správy lesného hospodárstva republiky len na prevody správy lesného národného

majetku. V rámci tejto transformácie však k prevodu správy národného majetku nedošlo,

došlo k prevodu vlastníctva štátneho majetku na iný subjekt, a preto ak najvyšší súd

vyslovil, že v prípade zrušenia štátneho podniku bez likvidácie a vloženia jeho majetku

do majetku akciovej spoločnosti nebol potrebný súhlas ústredného orgánu štátnej správy

lesného hospodárstva Slovenskej republiky, vychádzal z relevantnej právnej úpravy. Súhlas

tohto orgánu aj k prevodom vlastníctva (i nájmu) lesného majetku štátu sa vyžadoval až

po novele , to znamená od účinnosti zákona

č. , ktorá nastala 22. augusta 1993.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie zreteľne odôvodnil,

predstavil svoje myšlienkové pochody a právne úvahy, ktoré uzatvoril do vysloveného

právneho záveru, ktorý je potrebné hodnotiť ako logický a vychádzajúci z (v tom čase)

platnej a účinnej právnej normy.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že slovné spojenie

„právo na ochranu“, ktoré je použité aj v (i listiny a dodatkového

protokolu) implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú

ustanovené priamo v týchto článkoch a ktorých nedodržanie môže mať za následok ich

porušenie popri porušení práva na spravodlivý súdny proces (obdobne ,

).

Vzhľadom na to, že namietané uznesenie najvyššieho súdu korešponduje s obsahom

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd

nemohol dospieť k záveru o porušení garancií obsiahnutých v článkoch týkajúcich sa

ochrany vlastníckeho práva.

S prihliadnutím na prezentovanú odôvodnenosť napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (i základného

práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ako aj s poukazom

na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012