Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-83

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2003 v senáte

zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho

prerokoval prijatú sťažnosť Zbrojovky Vsetín, a. s., so sídlom Jasenice 1254, Česká

republika, zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., vo veci porušenia jej práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom Katastrálneho úradu

v Trenčíne, Správy katastra Ilava, a Katastrálneho úradu v Trenčíne, Správy katastra

Púchov, a takto

r o z h o d o l :

1. Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra Ilava, a Katastrálny úrad v Trenčíne,

Správa katastra Púchov, tým, že nevykonali záznam do katastra nehnuteľností na základe

právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 1999 sp. zn.

, p o r u š i l i základné právo obchodnej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s.,

na inú právnu ochranu zaručeného v .

2. Katastrálnemu úradu v Trenčíne, Správe katastra Ilava, a Katastrálnemu úradu

v Trenčíne, Správe katastra Púchov, z a k a z u j e pokračovať v porušovaní práva

obchodnej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s., na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 vysloveného v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie

konanie podnet Zbrojovky Vsetín, a. s. (ďalej aj „sťažovateľka, resp. podnecovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. E. V., B., ktorým namietala porušenie ústavného práva na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva na preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

.

K porušeniu uvedených ústavných práv sťažovateľky malo dôjsť nečinnosťou Správy

katastra Ilava a Správy katastra Púchov, pretože tieto správy katastra nevykonali záznam do

katastra nehnuteľností na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 1999 ohľadom

vlastníckeho práva sťažovateľky k lesným pozemkom zapísaným na LV č. 600 v kat. území

Červený Kameň, na LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, na LV č. 3 v kat. území

Lednica a na LV č. 5 v kat. území Zubák.

Sťažovateľka uviedla, že predmetnému rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo

súdne konanie, v ktorom žalobkyňa Slovenská republika, zastúpená okresným prokurátorom

v Považskej Bystrici, podala 17. decembra 1993 žalobu proti Zbrojovke Vsetín, a. s.,

o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu - lesov v katastri obcí Červený Kameň, Lysá

pod Makytou, Lednica a Zubák do majetku sťažovateľky.

Okresný súd v Považskej Bystrici (ďalej aj „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-264 z 30. júna 1994 žalobe vyhovel. V konaní o odvolaní sťažovateľky Krajský

súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) uznesením z 26. septembra 1994 napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ďalším rozsudkom sp. zn. z 3. februára 1995 okresný súd uvedenej žalobe

opätovne vyhovel. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 11. októbra 1995 krajský súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a pripustil voči

nemu dovolanie.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd

na základe tohto dovolania napadnutý rozsudok preskúmal a dospel k záveru, že dovolanie

je prípustné a dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 30. júna 1999

zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 1995

spolu s rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. z 3. februára

1995 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Keďže proti uvedenému rozsudku

najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, stal sa právoplatným dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Okresný súd zatiaľ o veci, ktorá mu najvyšším súdom bola vrátená na ďalšie konanie,

právoplatne nerozhodol. Na základe návrhu okresného prokurátora v Považskej Bystrici

z 11. novembra 1999, ktorý v konaní zastupuje Slovenskú republiku, okresný súd rozhodol

uznesením č. k. -483 zo 17. decembra 1999 o vydaní predbežného opatrenia,

ktorým zakázal „Zbrojovke Vsetín a. s. so sídlom vo Vsetíne“ akýmkoľvek spôsobom

nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že po vydaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co

2517/95 z 11. októbra 1995 vtedajší katastrálny úrad - Správa katastra Považská Bystrica

akceptoval verejnú listinu, t. j. citovaný rozsudok krajského súdu, a zapísal do katastra

nehnuteľností vlastnícke právo ohľadom predmetných lesov v prospech žalobcu, teda

Slovenskej republiky.

Podľa názoru sťažovateľky aj po vydaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo

28/96 z 30. júna 1999, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 3. februára 1995 a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 1995,

správy katastra, a to Správa katastra Ilava a Správa katastra Púchov – na ktoré medzičasom

prešli právomoci Správy katastra Považská Bystrica – by mali akceptovať novovzniknutý

právny stav, t. j. opätovnú zmenu vlastníckeho práva k predmetným lesným pozemkom

(návrat do pôvodného stavu), a teda mali by na základe tohto rozsudku najvyššieho súdu

vykonať záznam v prospech sťažovateľky, a to Správa katastra Ilava ohľadom LV č. 600

v kat. území Červený Kameň a Správa katastra Púchov ohľadom LV č. 7 v kat. území Lysá

pod Makytou, LV č. 3 v kat. území Lednica a LV č. 5 v kat. území Zubák.

Vzhľadom na to, že označené správy katastra nevykonali ex offo záznam do katastra

nehnuteľností na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1999,

sťažovateľka ich 27. októbra 1999 a 28. februára 2000 požiadala v zmysle § 34 a nasl.

o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) o vykonanie predmetných záznamov,

ktoré však na jej návrhy pôvodne nereagovali.

Dňa 9. augusta 2000 doplnila sťažovateľka svoje podanie a ústavnému súdu

predložila kópie sťažností podľa o sťažnostiach, ktoré podala

voči Správe katastra Ilava a Správe katastra Púchov 7. augusta 2000 vo veci neprevedenia

predmetného záznamu do katastra nehnuteľností.

Dňa 14. septembra 2000 bol ústavnému súdu doručený ďalší dodatok k pôvodnému

podaniu z 28. júna 2000, v ktorom sťažovateľka doplnila svoje podanie o informáciu, že

rozhodnutím Krajského súdu v Ostrave sp. zn. K 32/96 z 21. apríla 1998 bol na majetok

Zbrojovky Vsetín, a. s., vyhlásený konkurz. Sťažovateľka však v tejto súvislosti poukázala

na to, že do konkurznej podstaty nepatria nehnuteľné veci nachádzajúce sa v cudzine – na

území Slovenskej republiky, a teda predmetné nehnuteľnosti nie sú súčasťou konkurznej

podstaty úpadcu – sťažovateľky.

Sťažovateľka doplnila svoje podanie tiež o informáciu, že obe správy katastra riešili

jej sťažnosti, pričom Správa katastra Ilava v odpovedi na jej sťažnosť zaujala stanovisko, že

nevykonaním zápisu do katastra nehnuteľností na základe rozsudku najvyššieho súdu sp.

zn. z 30. júna 1999 „nepostupoval v rozpore so zákonom“, pretože „uvedeným

rozsudkom nebolo rozhodnuté o predmete konania, t. j. o vlastníctve nehnuteľností

zapísaných v LV č. 600 pre kat. územie Červený Kameň. Dôvody rozhodnutia sú záväzné

pre súdy, ktoré budú vo veci konať, ako aj pre každého iného, správne orgány

nevynímajúc“. Správa katastra Púchov považuje sťažnosť tiež za neopodstatnenú, pričom

uviedla, že v katastri nehnuteľností ohľadom LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, LV č.

3 v kat. území Lednica a LV č. 5 v kat. území Zubák bol vykonaný záznam formou

poznámky, „že právo k nehnuteľnostiam bude určené súdom“.

K uzneseniu ústavného súdu sp. zn. sa písomne vyjadrili zástupcovia

Správy katastra Ilava 22. decembra 2000 a 19. januára 2001 a Správy katastra Púchov

4. januára 2001 a 22. januára 2001. Následne na ich vyjadrenie písomne zaujal stanovisko

advokát sťažovateľky 30. januára 2001 a 22. apríla 2003.

Vyjadrenie Správy katastra Ilava z 22. decembra 2000 možno zhrnúť nasledovne:

Správa katastra je orgán štátnej správy katastra nehnuteľností a ako taký môže

konať len to, čo mu zákon dovoľuje alebo ukladá. Sťažovateľka tvrdí, že správa katastra

mala v prípade záznamu rozsudku najvyššieho súdu postupovať tak, ako postupoval pri

zázname predmetného rozsudku krajského súdu. Podľa názoru správy katastra jej postup

v jednej veci nemôže byť prameňom práva v ďalších veciach. Okrem toho sťažovateľka

neberie do úvahy, že podkladom pre záznam, na ktorý poukazuje, nebolo len samotné

rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

č. 42/1996-1000 z 2. februára 1996 o zverení správy predmetného lesného majetku štátu

Slovenskej republike – Lesy Trenčín, š. p., odštepný lesný závod Považská Bystrica, IČO

3629915400. Právne dôsledky predmetného rozsudku krajského súdu tu neskúmala správa

katastra, ale uvedené ministerstvo, čo je oproti zaznamenávaniu rozsudku najvyššieho súdu

do katastra nehnuteľností podstatný rozdiel.

Zástupca Správy katastra Ilava ďalej uviedol, že nie je pravda, že správa katastra po

predložení rozsudku najvyššieho súdu nekonala. Správa katastra rozsudok najvyššieho súdu

posúdila podľa platného a účinného katastrálneho zákona a usúdila, že rozsudok

najvyššieho súdu v súvislosti so žiadosťou Okresného súdu v Považskej Bystrici z

2. novembra 1999 sp. zn. bol podkladom na vykonanie poznámky do katastra

nehnuteľností o tom, že vlastnícke právo k predmetným pozemkom má byť určené súdom,

a zapísanie poznámky oznámila sťažovateľke. To podľa názoru správy katastra nie je možné

v žiadnom prípade považovať za nečinnosť, ale je to činnosť v súlade s ustanoveniami

katastrálneho zákona.

Podľa Správy katastra Ilava na základe § 37 katastrálneho zákona je rozsudok

najvyššieho súdu ďalšou listinou predloženou na vykonanie záznamu do katastra a mal by

teda podľa tohto ustanovenia obsahovať rozhodnutie súdu o určení, že je tu právo

k nehnuteľnosti. Pri skúmaní toho, čo sa má rozumieť pod rozhodnutím súdu o určení, že je

tu právo k nehnuteľnosti, vychádzala správa katastra najmä zo znenia § 42 ods. 2

katastrálneho zákona.

Správa katastra je pri zázname práv do katastra podľa § 5 ods. 2 katastrálneho

zákona evidenčným orgánom a má údaje uvedené v § 42 ods. 2 len zaznamenať do katastra

nehnuteľností tak, ako sú uvedené v listine. V tomto prípade je listinou rozsudok najvyššieho

súdu. V jeho výrokovej časti je uvedené len to, že sa ruší napadnuté rozhodnutie súdu a vec

sa vracia na nové konanie okresnému súdu. Nie je tam uvedené, že niekto z účastníkov má

vlastnícke právo, a nie sú tam uvedené ani parcelné čísla a ďalšie katastrálnym zákonom

stanovené údaje o pozemkoch, ktoré by mali byť predmetom vlastníckeho práva

a predmetom záznamu do katastra nehnuteľností. Preto nebolo a ani nie je možné záznam

do katastra nehnuteľností podľa rozsudku najvyššieho súdu vykonať, tak ako to

sťažovateľka žiada od správy katastra.

Ak by správa katastra postupovala tak ako to žiadala sťažovateľka, nebol by

evidenčným orgánom zaznamenávajúcim údaje uvedené v listine do katastra nehnuteľností,

ale bol by orgánom, ktorý skúma obsah listiny a rozhoduje o ňom. Na rozhodovanie

o vlastníctve pri záznamovom konaní nemá správa katastra právomoci. Právomoc v týchto

veciach je daná súdu.

Podľa Správy katastra Ilava v uvedených súvislostiach je významné i to, že rozsudok

najvyššieho súdu nedoručil na zapísanie tento súd, ale sťažovateľka. Podľa § 21

katastrálneho zákona orgány a osoby tam uvedené, medzi ktoré patria aj súdy, sú povinné

zasielať správam katastra nimi vyhotovené listiny o nehnuteľnostiach a právach

k nehnuteľnostiam. V prípadoch, ako je rozsudok najvyššieho súdu, je lehota na zaslanie do

30 dní od nadobudnutia právoplatnosti. Ak najvyšší súd doteraz, dávno po právoplatnosti,

nezaslal katastrálnemu odboru predmetný rozsudok, svedčí to podľa správy katastra o tom,

že tento rozsudok ani najvyšší súd nepovažoval za rozsudok, podľa ktorého majú byť

zaznamenané práva do katastra, ale rozsudok najvyššieho súdu bol určený účastníkom

a súdom nižšieho stupňa, ktoré majú na jeho základe konať.

Správa katastra Ilava sa domnieva, že právomoc rozhodnúť v spore medzi

sťažovateľkou a správou katastra o tom, či postup správy katastra po predložení rozsudku

najvyššieho súdu na záznam do katastra je alebo nie je v súlade s ustanoveniami

katastrálneho zákona, je daná súdu, v tomto prípade Okresnému súdu v Trenčíne. Otázka

zákonnosti postupu správy katastra je rozhodujúca aj pre posúdenie údajného porušenia

ústavných práv sťažovateľky. Ak je postup správy katastra zákonný, k porušeniu ústavných

práv sťažovateľky by mohlo dôjsť len nesúladom príslušných častí katastrálneho zákona

s a účastníkom takéhoto konania by mala byť Národná rada Slovenskej republiky,

a nie správa katastra. Postupom podľa sťažovateľky by bola správe katastra odňatá

možnosť obhájiť zákonnosť svojho postupu pri zaznamenávaní rozsudku najvyššieho súdu

do katastra nehnuteľností pred nestranným súdom. Jediným hodnoverným spôsobom

preukázania postupu správy katastra v rozpore so zákonom by bolo predloženie

právoplatného rozhodnutia súdu. To sťažovateľka neurobila a ani urobiť nemôže, pretože

takéto rozhodnutie súdu neexistuje.

Tvrdenia právneho zástupcu sťažovateľky o tom, že správa katastra bola nečinná

v súvislosti s vybavením návrhu na zápis nehnuteľností do katastra, sa nezakladajú na

pravde, nakoľko tento podal sťažnosť Okresnému úradu v Ilave listom zo 7. augusta 2000,

na ktorú dostal podľa ich názoru vyčerpávajúcu odpoveď.

Správa katastra Ilava ďalej poukázala na to, že pred zápisom sťažovateľkou

požadovaných údajov do katastra nehnuteľností je treba brať do úvahy i dôsledok –

vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľky, ku ktorému došlo nezávisle od vôle

účastníkov tohto konania, a že v zmysle

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov platného v Slovenskej republike (ďalej

len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) zanikajú úpadcove príkazy, plnomocenstvá a prokúry.

Obdobná právna úprava je aj v Českej republike. Z tohto pohľadu je podľa správy katastra

prinajmenšom veľmi diskutabilné, či právny zástupca sťažovateľky mal v čase podania

návrhu na zápis do katastra nehnuteľností (dňa 27. októbra 1999) platné plnomocenstvo,

keďže v prílohe tohto návrhu priložil plnomocenstvo zo 16. januára 1995 s dvoma

nečitateľnými podpismi zástupcov sťažovateľky, a nie s podpisom správcu konkurznej

podstaty JUDr. Jana Zetocha, pretože na Zbrojovku Vsetín, akciovú spoločnosť, so sídlom

vo Vsetíne, Jasenice 1254, bol vyhlásený 21. apríla 1998 konkurz pod sp. zn.

vedený na Krajskom obchodnom súde v Ostrave. Správa katastra Ilava vyslovila názor, že

ak právny zástupca sťažovateľky nepredložil spolu s návrhom na zápis do katastra

nehnuteľností z 27. októbra 1999 nové plnomocenstvo podpísané správcom konkurznej

podstaty, bol tento návrh na zápis záznamu do katastra nehnuteľností podaný neoprávnenou

osobou.

Správa katastra Ilava ďalej uviedla, že je toho názoru, že predmetné nehnuteľnosti

nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky nie sú súčasťou konkurznej podstaty

úpadcu. Vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu – sťažovateľky však vzniká

pomerne neprehľadná právna situácia, kde je veľmi sporné, kto by vlastne mohol

s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti, nakladať.

Uvedené vyjadrenie Správa katastra Ilava 19. januára 2001 doplnila o ďalšie

nasledovné podstatné skutočnosti:

Podľa Správy katastra Ilava najvyšší súd 30. júna 1999, keď rozhodol rozsudkom sp.

zn. , nemal vedomosť o tom, že sa zmenil právny stav v tom smere, že na

sťažovateľku bol už rok predtým, a to 21. apríla 1998, vyhlásený konkurz, vzhľadom na to,

že Krajský súd v Ostrave si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť o vyhlásení konkurzu

vyplývajúcu z § 13 ods. 3 zákona č. 328/1991 Sb. o konkursu a vyrovnání ve znění

pozdějších předpisu platného v Českej republike (ďalej len „zákon o konkursu

a vyrovnání“) a podľa slovenskej právnej úpravy podľa § 13 ods. 4 zákona o konkurze a

vyrovnaní. Takisto ani úpadca, ani správca konkurznej podstaty túto skutočnosť neoznámili

súdu ani príslušným správam katastra.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkursu a vyrovnání sa zo zákona prerušili

všetky začaté sporové súdne konania, v ktorých je úpadca žalobcom alebo žalovaným

a ktoré sa týkajú majetku, teda aj konania pred súdom I. stupňa, ale aj dovolacie konania

a konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch (o obnove konania a dovolaní).

V zmysle citovaných ustanovení zákonov v Čechách, ako aj na Slovensku dochádza

k prerušeniu správneho konania, daňového konania, colného konania, ako aj iných konaní,

a teda nebolo možné pokračovať ani v katastrálnom konaní.

Účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli

súdu. Vyhlásenie konkurzu malo dôležité procesnoprávne účinky, ktoré sú upravené v § 14

ods. 1 písm. c) až e) zákona o konkursu a vyrovnání. Vo všetkých sporoch, ktoré prebiehajú,

sa účastníkom v sporovom konaní stal správca konkurznej podstaty namiesto úpadcu, ktorý

stratil nielen spôsobilosť byť v týchto konaniach žalobcom alebo žalovaným, ale aj

procesnú spôsobilosť. Vychádzajúc z § 69 ods. 1 zákona o konkursu a vyrovnání konkurz

prehlásený českým alebo slovenským súdom sa vzťahuje len na úpadcove hnuteľné veci

v cudzine. Toto je zrejme dôvod, prečo sťažovateľka zamlčala pred najvyšším súdom,

správami katastra, ale aj pred ústavným súdom skutočnosť, že je v konkurze. Z tohto

pohľadu je jej námietka porušenia označených základných práv nedôvodná, pretože sa

domáha ich ochrany v konaniach, ktoré by nemali vôbec prebiehať.

Sťažovateľka sa domáha ochrany na súde a namieta, že nekonaním Správy

katastra Ilava a Správy katastra Púchov došlo k porušeniu v spojení

s , argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie uvedených

ústavných práv, je však podľa Správy katastra Ilava neopodstatnená, ktorá najmä

zdôrazňuje, že sťažovateľka nevyužila všetky dostupné prostriedky právnej ochrany, pretože

sa v každom prípade mohla sťažovať na katastrálnom úrade (predtým krajskom úrade,

odbore katastra), ak považovala postup správy katastra za nezákonný. Sťažovateľka však

nevyužila všetky opravné prostriedky pred tým, ako sa obrátila na ústavný súd, pričom

treba ešte uviesť, že sa v každom prípade mohla obrátiť na všeobecný súd so žalobou,

ktorou by sa domáhala ochrany svojich práv. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami

správa katastra poukázala na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ktorý vo svojich

judikátoch opakovane konštatoval, že nevyužitie opravných prostriedkov je dôvodom na

odmietnutie návrhu ako návrhu zjavne neopodstatneného.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že zo strany správy katastra došlo aj k porušeniu čl. 48

ods. 2 , totiž aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, správa

katastra k tomu dodala, že správne konanie nepozná zásadu verejnosti a ústnosti v takom

rozsahu, ako to pozná občianskoprávne konanie. K rozhodovaniu v správnych veciach

dochádza zásadne bez ústneho vypočutia účastníka konania a už vôbec tu nemá prístup

verejnosť. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky dotýkajúce sa zbytočných prieťahov v konaní,

správa katastra je toho názoru, že vzhľadom na to, že na sťažovateľku bol vyhlásený

konkurz, o návrhu sťažovateľky ani nemôže konať. Podanie sťažovateľky smeruje aj

k ochrane jej základného práva na inú právnu ochranu. Správa katastra v tejto súvislosti

poukázala aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. .

Za pochybné podľa Správy katastra Ilava je možné považovať, či sa vlastne

sťažovateľka domáha ochrany svojho práva, ktorého porušenie namieta, a či teda boli

splnené základné podmienky pre podanie tohto návrhu na ústavný súd, pretože z podania

sťažovateľky nevyplýva, že Zbrojovka Vsetín, a. s., je v konkurze a že by za ňu konala osoba

oprávnená. Návrh bol teda podaný za právnickú osobu (Zbrojovka Vsetín, a. s.), ktorá pod

takýmto obchodným menom neexistuje, a naviac ho podpísali osoby na to neoprávnené.

Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z výpisu z obchodného registra Krajského súdu

v Ostrave dotýkajúceho sa Zbrojovky Vsetín, a. s., v konkurze. Takisto je pochybné, či

právny zástupca sťažovateľky mal na podanie tohto návrhu platné plnomocenstvo. Pokiaľ

sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Správa

katastra Ilava na túto argumentáciu reaguje tak, že podľa jej názoru čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na správne konanie nie aplikovateľný.

Záverom svojho vyjadrenia Správa katastra Ilava v súvislosti s rýchlosťou konania

o zápis záznamu na základe návrhu sťažovateľky opätovne zdôraznila, že správa katastra

nemala k vykonaniu záznamu v katastri nehnuteľností právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie súdu, príp. iného orgánu. Z tohto pohľadu ani nemohla začať plynúť lehota,

ktorá sa odvíja odo dňa začatia konania. Začiatok lehoty sa obyčajne datuje od podania

návrhu na príslušný súd alebo správny orgán, prípadne od doručenia právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia alebo vykonaním iného právne závažného úkonu orgánom na

to oprávneným. V súvislosti s uvedeným Správa katastra Ilava poukázala na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pugliese c/a Taliansko, séria A, č. 281-A a iné.

Keďže však v danej veci Správa katastra Ilava by nevydávala rozhodnutie, nie je možné

určiť, kedy by bol začiatok a koniec lehoty, keď by sme mohli povedať, že dĺžka konania by

bola primeraná obtiažnosti a náročnosti veci.

Vzhľadom na uvedené Správa katastra Ilava zotrvala na svojich stanoviskách a

žiadala, aby bola predmetná sťažnosť odmietnutá ako „zjavne neopodstatnená“.

Vyjadrenia Správy katastra Púchov zo 4. januára 2001 a 22. januára 2001

k uzneseniu ústavného súdu sp. zn. sú obsahovo totožné s uvedenými

vyjadreniami Správy katastra Ilava, pričom identické sú aj jej návrhy adresované ústavnému

súdu na rozhodnutie v predmetnej veci, preto nie je dôvod tieto argumenty a návrhy

opakovať.

Dňa 30. januára 2001 k vyjadreniam Správy katastra Ilava z 22. decembra 2000

a Správy Katastra Púchov zo 4. januára 2001 písomne zaujal stanovisko právny zástupca

sťažovateľky, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

Z pomerne rozsiahlych vyjadrení oboch zainteresovaných orgánov miestnej štátnej

správy okrem účelovo prispôsobených tvrdení, resp. odôvodnení ich doterajšieho postupu

vo veci nevykonania záznamu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky nevyplývajú

žiadne nové skutočnosti, ktoré by ich odmietavý vzťah k danej veci na právne

akceptovateľnej úrovni korektne odôvodnili. Z oboch predložených vyjadrení ďalej

nesporne vyplýva, že doteraz vôbec nepochopili, resp. nechcú pochopiť existujúci právny

stav v danej veci po vydaní rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1999.

Ním boli zrušené rozsudky Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. z 3.

februára 1995 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra

1995, ktorý po nadobudnutí právoplatnosti ako verejná listina bol akceptovaný pre

vykonanie záznamu vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky operátu katastra

podľa § 34 a nasl. zákona o katastri nehnuteľností.

Po 30. júni 1999 teda v danej veci existuje zvláštny právny stav (zásadne neprípustný

v právnom štáte) spočívajúci v tom, že ako podklad pre potvrdenie existencie vlastníckeho

práva Slovenskej republiky na základe záznamu v operáte katastra je i naďalej považovaný

citovaný rozsudok krajského súdu , ktorý však, ako už bolo uvedené, bol takmer pred

dvoma rokmi v celom rozsahu zrušený. Teda na základe už dlhšie zrušeného rozsudku

(verejnej listiny) sa v operáte katastra naďalej nachádza ničím nedotknutý záznam

nepretržite potvrdzujúci vlastnícke právo Slovenskej republiky k nehnuteľnostiam (lesným

pozemkom) v ňom špecifikovaným.

Podľa názoru sťažovateľky v danej veci existuje ničím neodôvodnený stav, že

i napriek zrušeniu verejnej listiny (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11.

októbra 1995) je táto i naďalej akceptovaná označenými orgánmi miestnej štátnej správy.

Na rozdiel od takéhoto naprosto neprípustného stavu spôsobeného postupom oboch

označených orgánov je sťažovateľka presvedčená o správnosti jej právneho názoru, podľa

ktorého zrušením citovaného rozsudku krajského súdu, na základe ktorého bola Slovenská

republika zapísaná ako vlastník označených lesných pozemkov v katastrálnych územiach

Červený kameň, Lysá pod Makytou, Lednice a Zubák, zanikol právny titul na ďalšiu

existenciu tohto právneho stavu. To teda ďalej nepochybne znamená, že po zrušení

citovaného rozsudku krajského súdu nastal, presnejšie obnovil sa taký právny stav, ako

existoval pred vykonaním záznamu, t. j. subjektom vlastníckeho práva k predmetným lesným

pozemkom sa opätovne stala Zbrojovka Vsetín, a. s. Po vydaní zrušujúceho rozsudku

najvyššieho súdu 30. júna 1999 Slovenská republika nemôže byť vlastníkom lesných

pozemkov v uvedených katastrálnych územiach, pretože od 30. júna 1999 neexistuje pre

takýto stav žiadny právny podklad. Inak povedané, v súčasnosti neexistuje žiadny právny

titul na akceptovanie záznamu v operáte katastra v prospech Slovenskej republiky, pretože

jeho účinky bez adekvátneho právneho podkladu (verejnej listiny) dňom 30. júna 1999

zanikli v celom rozsahu.

K problematike plnomocenstva právneho zastúpenia podnecovateľa, ktoré oba štátne

orgány spochybnili, poznamenávam:

Do konkurznej podstaty nepatrí nehnuteľnosť nachádzajúca sa v zahraničí. Uvedené právne

konštatovanie vychádza z textu ustanovenia § 69 ods. 1 zákona č. 328/1991 Sb. o konkursu

a vyrovnání, podľa ktorého ak medzinárodná zmluva, ktorou je Česká republika viazaná

a ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov, neustanovuje inak, vzťahuje sa konkurz

vyhlásený súdom aj na úpadcove hnuteľné veci, ktoré sú v cudzine. Z uvedeného zákonného

ustanovenia je zrejmá prednosť medzinárodnoprávne úpravy týkajúcej sa hnuteľných vecí

úpadcu, spĺňajúcej vyššie uvedené zákonné predpoklady. Ak vyššie uvedená

medzinárodnoprávna úprava absentuje, potom je namieste postup podľa ustanovenia § 69

ods. 1 zákona o konkursu a vyrovnání (t. j. hnuteľné veci patriace úpadcovi spĺňajúce vyššie

uvedené podmienky). Vyššie uvedené ustanovenie zákona o konkursu a vyrovnání sa

vzťahuje len na hnuteľné veci, z čoho vyplýva, že ani prípadná medzinárodná zmluva

nemôže ohľadne nehnuteľností nachádzajúcich sa v cudzine ustanoviť odlišný právny režim,

ako je ten, ktorý vyplýva z príslušných ustanovení zákona o konkursu a vyrovnání, pretože

príslušné ustanovenia zákona o konkursu a vyrovnání s ňou pre vyššie uvedený prípad ani

nepočítajú. Z textu ustanovení zákona o konkursu a vyrovnání nevyplýva možnosť

začlenenia nehnuteľnosti patriacej úpadcovi nachádzajúcej sa na území iného štátu do

konkurznej podstaty (uvedený právny záver platí v plnom rozsahu aj pre text ustanovenia

§ 6 zákona o konkursu a vyrovnání upravujúceho konkurznú podstatu).

Vychádzajúc z právneho záveru uvedeného v texte vyššie je potom zrejmé, že keďže

nehnuteľnosti netvoria súčasť predmetnej konkurznej podstaty, nie je možné, aby správca

konkurznej podstaty bol oprávnený s predmetnou nehnuteľnosťou nakladať. Uvedená

skutočnosť vyplýva aj z textu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) zákona o konkursu

a vyrovnání, podľa ktorého oprávnenie nakladať s majetkom konkurznej podstaty prechádza

na správcu, z čoho je zrejmé, že vyššie uvedený prechod sa týka ex lege len majetku

tvoriaceho konkurznú podstatu. Keďže z textu vyššie vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť

netvorí súčasť konkurznej podstaty, je potom zrejmé, že oprávnenie nakladať

s nehnuteľnosťou neprešlo na správcu konkurznej podstaty.

Teda je evidentné, že plná moc, ktorou sťažovateľku poverili členovia predstavenstva

(riadne identifikovaní v plnej moci), je z hľadiska jej zastúpenia plne v súlade so zákonom.

Sťažovateľka podaním svojho právneho zástupcu z 15. apríla 2002, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 17. apríla 2002, žiadala, aby sa jej pôvodný návrh posudzoval

podľa , a zároveň

podľa požiadala, aby jej z dôvodu pretrvávajúcej

neistoty vyplývajúcej zo zbytočného a neodôvodneného predlžovania termínu vykonania

požadovaného zápisu právneho vzťahu k nehnuteľnostiam, resp. z úplného odmietnutia jej

zapísania do katastrálneho operátu príslušnými orgánmi miestnej štátnej správy (správami

katastra) vychádzajúc z princípov spravodlivosti bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Dňa 22. apríla 2003 k doplňujúcim vyjadreniam Správy katastra Ilava z 19. januára

2001 a Správy katastra Púchov z 22. januára 2001 písomne zaujal stanovisko právny

zástupca sťažovateľky, ktoré možno zhrnúť nasledovne:

Právny zástupca sťažovateľky predovšetkým opakovane zdôraznil skutočnosti

uvedené vo svojom vyjadrení z 30. januára 2001 a k týmto dodal, že dotknuté správy

katastrov v Ilave a v Púchove sa vo svojich vyjadreniach k rozhodujúcej skutočnosti v danej

veci, totiž k „existujúcemu právnemu stavu v danej veci po vydaní rozsudku najvyššieho

súdu č. k. z 30. júna 1999“ korektne nevyjadrili, pretože pozornosť venovali

svojim účelovo vykonštruovaným tvrdeniam. Nie je totiž ani možné, aby právne

akceptovateľným spôsobom mohli odôvodniť opodstatnenosť existujúceho záznamu

v prospech Slovenskej republiky a súčasne odmietanie vykonanie záznamu vlastníckeho

práva v prospech sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky správy katastrov Ilava a Púchov porušili jej ústavné

právo na súdnu a inú právnu ochranu upravné v .

K tvrdeniu katastrálnych orgánov voči namietanému porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v právny

zástupca sťažovateľky uvádza, že oba katastrálne orgány porušenie tohto základného práva

(podľa nich k jeho porušeniu nedošlo) dávajú do spojitosti s dôsledkami vyplývajúcimi z

§ 14 ods. 1 písm. g) zákona o konkursu a vyrovnání. K samotnej ústavnoprávnej podstate

porušenia tohto práva sa však nijako nevyjadrili a ani neuviedli žiadny argument.

V tomto smere poukazuje na závery nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 1. marca 2001, ktorý exaktne riešil otázku prerokovania veci bez zbytočných prieťahov

v konaní katastrálnych orgánov.

K tvrdeniu katastrálnych orgánov o namietanom porušení základného práva na inú

právnu ochranu poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. . Ústavný súd

v ňom okrem iného konštatoval, že práve je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle možné

domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú, pričom však v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1

majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že

dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“. V našej veci je táto

výkladová technika relevantná v rozsahu, v akom nečinnosť oboch katastrálnych orgánov

konať vo veci (zrušenie doterajšieho záznamu a vykonanie nového záznamu v prospech

sťažovateľky) zasiahla do práva sťažovateľky na „inú právnu ochranu“ zaručeného

v citovanom článku .

Z priložených doplnení oboch správ katastrov ďalej vyplýva, že podľa ich názoru

„použitie čl. 6 ods. 1 dohovoru na správne konanie nie je možné“. Toto tvrdenie je síce

správne, avšak v danej záležitosti je rozdiel v tom, že záznam nemá právotvorné účinky a na

jeho vykonanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a nepoužijú sa ani

ustanovenia § 23 až 25 katastrálneho zákona (§ 34 ods. 2 katastrálneho zákona ). Podľa

názoru právneho zástupcu sťažovateľky práve táto skutočnosť, t. j. že pri zápise záznamom

katastrálny úrad nevydáva rozhodnutie, znamenala jednak, že Zbrojovka Vsetín, a. s.,

nemala žiadnu právnu možnosť dosiahnuť vykonanie záznamu, resp. inak povedané brániť

sa proti nečinnosti katastrálnych orgánov, a ďalej že jedinou možnou alternatívou v tomto

smere bolo namietanie porušenia základného práva upraveného v na

ústavnom súde.

K doplneným vyjadreniam Správy katastra Ilava z 19. januára 2001 a Správy katastra

Púchov z 22. januára 2001 právny zástupca sťažovateľky zaujal nasledovné stanovisko:

Právny zástupca sťažovateľky opätovne poukázal na závery nálezu ústavného súdu

sp. zn. a znovu podrobne analyzoval a argumentoval v predmetnej veci

nálezom ústavného súdu sp. zn. a dodal, že z priložených doplnení oboch správ

katastrov vyplýva, že podľa ich názoru „použitie čl. 6 ods. 1 dohovoru na správne konanie

nie je možné“. Toto tvrdenie je síce správne, avšak v danej záležitosti je rozdiel v tom, že

záznam nemá právotvorné účinky a na jeho vykonanie sa nevzťahujú všeobecné predpisy

o správnom konaní a nepoužijú sa ani ustanovenia § 23 až 25 (§ 34 ods. 2 zákona o katastri

nehnuteľností). Práve táto skutočnosť, t. j. že pri zápise záznamom katastrálny úrad

nevydáva rozhodnutie, znamenala jednak, že Zbrojovka Vsetín, a. s., nemala žiadnu právnu

možnosť dosiahnuť vykonanie záznamu, resp. inak povedané brániť sa proti nečinnosti

katastrálnych orgánov, a ďalej že jedinou možnou alternatívou v tomto smere bolo

namietanie porušenia základného práva upraveného v na ústavnom

súde. Na podporu svojho argumentu poukázal na publikáciu B. Repíka: Ľudské práva

v súdnom konaní, vydavateľstvo MANZ, r. 1999 (str. 33 a nasl.). Na týchto miestach podľa

sťažovateľky autor jasne vymedzil vzťah medzi čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom čl. 46 ods.

1 dotýkajúci sa súdnej a inej právnej ochrany. Napokon správnosť postupu

sťažovateľky pri namietaní porušenia bola nakoniec celkom jasne

potvrdená prijatím podnetu na konanie aj v tejto časti, čím ústavný súd jednoznačne dal

odpoveď na tvrdenia správ katastrov, podľa ktorých posúdenie

neprichádza do úvahy.

Sťažovateľka podaniami z 29. apríla 2003 a 5. mája 2003 zaujala opäť stanovisko

k predmetnej veci, zopakovala a rozšírila svoju doterajšiu argumentáciu, upravila „petit“

svojej sťažnosti a žiadala, aby ústavný súd v právnej veci vydal nasledovný

nález:

„Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Ilava a Katastrálny úrad v Trenčíne

Správa katastra Púchov tým, že v dôsledku svojej nečinnosti nevykonali záznam do katastra

nehnuteľností o vlastníckom práve Zbrojovky Vsetín, a. s., so sídlom Jasenice 1254, Vsetín,

Česká republika k označeným nehnuteľnostiam – lesným pozemkom podľa § 34 a nasl.

(katastrálny zákon) porušili jej základné práva na súdnu

a inú právnu ochranu upravené v a na

preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov upravené v Slovenskej

republiky.

Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Púchov je povinná do 15 dní odo dňa

doručenia tohto nálezu zapísať podľa a nasl.

(katastrálny zákon) záznamom vlastnícke právo Zbrojovky Vsetín, a. s. so sídlom Jasenice

1254, Vsetín, Česká republika k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 7, katastrálne

územie Lysá pod Makytou, k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 3, katastrálne

územie Lednice a k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 5, katastrálne územie

Zubák.

Katastrálny úrad v Trenčíne Správa katastra Ilava je povinná do 15 dní odo dňa

doručenia tohto nálezu zapísať podľa a nasl.

(katastrálny zákon) záznamom vlastnícke právo Zbrojovky Vsetín, a. s. so sídlom Jasenice

1254, Vsetín, Česká republika k pozemkom zapísaným na liste vlastníctva č. 600,

katastrálne územie Červený kameň.

Katastrálny úrad v Trenčíne je povinný zaplatiť Zbrojovke Vsetín, a. s. so sídlom

Jasenice 1254, Vsetín, Česká republika primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

K stanovisku sťažovateľky, k úpravám a zmenám petitu z 29. apríla 2003 a

z 5. mája 2003 Správa katastra Ilava zaujala nasledovné stanovisko:

„Správa katastra Ilava odmieta tvrdenie podnecovateľa, že v dôsledku nečinnosti

nevykonala záznam do katastra nehnuteľností o vlastníckom práve Zbrojovky Vsetín, a. s.,

so sídlom Jasenice 1254, Vsetín, ČR, k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 600 k. ú.

Červený Kameň a čím mala porušiť jej základné práva na súdnu a inú právnu ochranu

upravené v SR a na preskúmanie jej veci bez zbytočných prieťahov

upravené v SR.

Správa katastra Ilava už vo svojich stanoviskách dokazovala, že na základe rozsudku

Najvyššieho súdu č. z 30. 6. 1999, nebolo možné zapísať vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. 600 pre k. ú. Červený Kameň, nakoľko predmetný

rozsudok NS SR nespĺňal náležitosti ust. v platnom znení,

t. j. označenie nehnuteľností podľa katastrálneho územia, parcelných čísiel pozemkov

evidovaných v súbore popisných informácií, druhov pozemkov, súpisných čísiel pozemkov

evidovaných v súbore popisných informácií, druhov pozemkov, súpisných čísiel stavieb

a pod. Podľa ust. ods. 4 tohto ustanovenia sa zápis do katastra nehnuteľností nevykoná ak

verejná listina o. i. neobsahuje náležitosti, ktoré sú vyššie uvedené.

Správa katastra Ilava oznámením o vybavení sťažnosti zo dňa 2. 8. 2000 pokladala

vec za ukončenú.

Ďalším dôvodom, prečo záznam do katastra nehnuteľností nebol vykonaný bolo aj

uznesenie o predbežnom opatrení č. zo dňa 17. 12. 1999 (...), proti ktorému sa

podnecovateľ odvolal a ktoré bolo potvrdené KS v Trenčíne až 29. 12. 2000.

V ostatnom zotrvávame ako sme uviedli vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

Na základe vyššie uvedeného, ako aj predchádzajúcich písomných vyjadrení,

navrhujeme Ústavnému súdu SR, aby v právnej veci vydal nasledovný nález:

Správa katastra Ilava neporušila základné práva na súdnu a inú právnu ochranu

podnecovateľa upravené v SR a na preskúmanie jej veci bez zbytočných

prieťahov v SR.

Katastrálny úrad v Trenčíne nie je povinný zaplatiť podnecovateľovi zadosťučinenie.

Správa katastra Ilava dospela k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasíme, aby vec bola prerokovaná na

neverejnom prerokovaní ...“

K stanovisku sťažovateľky, k úpravám a zmenám petitu z 29. apríla 2003 a

z 5. mája 2003 Správa katastra Púchov zaujala nasledovné stanovisko:

„Podnecovateľ podal vtedajšiemu správnemu orgánu návrh na zápis zrušujúceho

rozsudku do katastra nehnuteľnosti záznamom. Dôkazom je časť overenej kópie listiny

Z 1922/99, ktorú tvorí návrh podnecovateľa na vykonanie zápisu záznamom, overená kópia

plnomocenstva a overená kópia zrušujúceho rozsudku.

(...) Vtedajší správny orgán správne a preukázateľne aj v súlade s názorom

konajúceho súdu usúdil, že zrušujúci rozsudok nie je listinou spôsobilou na vykonanie

záznamu práv k nehnuteľnostiam do katastra a vykonal na podklade návrhu podnecovateľa

a súčasne aj na podklade listu Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorý je súčasťou

listiny Z 1922/99 len poznámku do katastra. (...)

Podnecovateľ považoval postup vtedajšieho správneho orgánu za chybný. Dokonca

podnecovateľ tvrdí, že vtedajší správny orgán vo veci vôbec nekonal, čo je však v rozpore

s uvedenými dôkazmi. Podnecovateľ však nevyužil vyššie uvedené inštitúty predbežného

opatrenia podľa alebo žiadosti o odstránenie chyby

v katastrálnom operáte, ale obrátil sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom

vyrieknuť nález o porušení jeho ústavných práv postupom vtedajšieho správneho orgánu,

tvrdiac, v rozpore s uvedenými dôkazmi, že sa nekonalo vôbec a tvrdiac v rozpore

s obsahom inštitútu predbežného opatrenia a inštitútu opravy chýb v katastrálnom operáte,

že obrátenie sa na Ústavný súd Slovenskej republiky bola jediná možnosť ako sa brániť

proti nečinnosti katastrálnych orgánov. Pritom podľa vyššie uvedených dôkazov zjavne

nejde o nečinnosť ale o činnosť, ktorá nie je v súlade s názorom podnecovateľa.

(...) Dňom 1. januára 2002 zanikol dovtedajší správny orgán a pre územný obvod

Okresu Púchov a boli zriadené dva nové správne orgány a to: Katastrálny úrad v Trenčíne

a Správa katastra Púchov. Na Katastrálny úrad v Trenčíne prešli z dovtedajšieho

správneho orgánu vyššie uvedené práva a povinnosti podľa ustanovenia § 79b ods. 2

katastrálneho zákona. Na Správu katastra Púchov prešla podľa ustanovení paragrafov 79c

a 79d katastrálneho zákona povinnosť dokončiť začaté konania tam uvedené, medzi ktorými

sa vykonávanie záznamov ani poznámok nenachádza, čo súhlasí s našim vyššie uvedeným

tvrdením o tom, že ide o jednorazové neopakovateľné úkony, ktorých výsledky, okrem

ďalších právnych aktov alebo úkonov, možno meniť len vyššie uvedenými inštitútmi alebo

inou právoplatnou listinou spôsobilou na záznam. Tiež to potvrdzuje naše pochybnosti

o tom, že Správa katastra Púchov je vôbec účastníkom konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.

(...) Podnecovateľ doplnil a zmenil petit. Podnecovateľ navrhuje:

a) priznať porušenie podnecovateľom uvedených ústavných práv nejestvujúcimi štátnymi

orgánmi,

b) spôsobom nespôsobilým na zápis do katastra uložiť nejestvujúcim miestnym

orgánom štátnej správy na úseku katastra povinnosť zapísať vlastnícke právo v prospech

podnecovateľa bez účasti toho, na úkor koho sa zapísanie vlastníckeho práva má

vykonať a v katastrálnom území Zubák zapísať podnecovateľovi vlastnícke právo

k vyššie uvedeným pozemkom, ktorých sa pokračujúci súdny spor preukázateľne nikdy

netýkal,

c) napokon vyrieknuť povinnosť zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia

štátnemu orgánu, ktorý nie je považovaný za účastníka konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.

Správa katastra Púchov má len jednu pracovníčku s požadovaným právnym

vzdelaním pre zastupovanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Tá sa však

v dôsledku starostlivosti o dieťa nemôže vzdialiť na viac hodín. (...) Ak sa táto situácia dá

riešiť neverejným prerokovaním, tak s neverejným prerokovaním súhlasíme, lebo právne

zastúpenie nie sme si trvale schopní obstarať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

navrhujeme vydať nasledovný Nález:

Správa katastra Púchov neporušila ústavné práva podnecovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu upravené v a na preskúmanie

jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v .

Podnecovateľ tieto svoje práva nevyužil. Hoci podnecovateľ mohol využiť inštitút

predbežného opatrenia podľa alebo inštitút opravy chýb

v katastrálnom operáte podľa katastrálneho zákona, domáhal sa výlučne vykonania

záznamu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, na podklade listiny nespôsobilej

podľa ustanovení katastrálneho zákona na zápis vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností.

Finančné plnenie sa podľa podnecovateľom navrhovaného petitu Správy katastra

Púchov zjavne netýka. Preto nenavrhujeme v tomto smere žiadne znenie nálezu. Podľa

nášho názoru však podnecovateľ na finančné plnenie zjavne nárok nemá.“

Katastrálny úrad v Trenčíne listom z 20. mája 2003 č. A/2003/001004 oznámil

ústavnému súdu, že „súhlasíme s tým, aby vec bola prerokovaná na neverejnom

prerokovaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

so stanoviskami sťažovateľky a stanoviskami dotknutých katastrálnych orgánov

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom

zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne

podaných stanovísk a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť bola podaná proti postupu orgánov

verejnej (štátnej) správy v označení Okresný úrad v Ilave, odbor katastrálny, a Okresný úrad

v Púchove, odbor katastrálny, a v takomto označení ju ústavný súd svojím uznesením sp. zn.

aj prijal na ďalšie konanie. Zároveň tým záväzným spôsobom vymedzil predmet

konania vrátane jeho účastníkov (mutatis mutandis ). Pretože novelou

katastrálneho zákona č. 255/01 Z. z. došlo k zmene v organizácii a v označení miestnych

orgánov štátnej správy na úseku katastra, ústavný súd musel na túto zmenu prihliadnuť

a pokračovať ďalej v konaní s „Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správou katastra Ilava, a

Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správou katastra Púchov“, a to vzhľadom na ustanovenú

pôsobnosť miestnych orgánov štátnej správy na úseku katastra a na vymedzený predmet

konania pred ústavným súdom.

Podľa fyzická

osoba alebo právnická osoba, o ktorej ústavnej sťažnosti alebo podnete sa do nadobudnutia

účinnosti tohto zákona (20. marca 2002) nerozhodlo vo veci samej, môže do 30 dní od

nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo podľa tohto

zákona, v takom prípade sa vo veci ďalej koná podľa tohto zákona po nadobudnutí jeho

účinnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu takúto

žiadosť doručila ústavnému súdu v zákonom stanovenej lehote 17. apríla 2002, ústavný súd

posudzoval jej podanie podľa ako

ústavnú sťažnosť podľa .

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Predmetom konania je tvrdenie sťažovateľky, že nečinnosťou Katastrálneho úradu

v Trenčíne, Správy katastra Ilava, a Katastrálnym úradom v Trenčíne, Správy

katastra Púchov (ďalej aj „správy katastra“), boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 ods. 1

a , pretože tieto správy katastra na návrhy sťažovateľky z 27. októbra

1999 a 28. februára 2000 nevykonali záznam do katastra nehnuteľností na základe

právoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1999, ktorým bol

zrušený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra

1995 a rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. z 3. februára 1995,

napriek tomu, že po vydaní uvedeného zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu Slovenská

republika nemôže byť evidovaná ako vlastník predmetných lesných pozemkov, pretože od

30. júna 1999 neexistuje pre takýto stav žiadny právny podklad.

Správy katastra netvrdili, že by v danom prípade neodmietli vykonať záznam do

katastra nehnuteľností na základe uvedeného rozsudku najvyššieho súdu, tento svoj postup

však odôvodnili v podstate tým, že uvedeným rozsudkom nebolo rozhodnuté o predmete

konania, t. j. o vlastníctve nehnuteľností (...). Dôvody rozhodnutia sú záväzné pre súdy,

ktoré budú vo veci konať (...). Sťažovateľka neberie do úvahy, že podkladom pre záznam, na

ktorý poukazuje, nebolo len samotné rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 42/1996-1000 z 2. februára 1996 o zverení

správy predmetného lesného majetku štátu Slovenskej republike – Lesy Trenčín, š. p.,

odštepný lesný závod Považská Bystrica. (...) Nie je pravda, že správa katastra po obdržaní

rozsudku najvyššieho súdu nekonala. Správa katastra rozsudok najvyššieho súdu posúdila

podľa platného a účinného katastrálneho zákona a usúdila, že rozsudok najvyššieho súdu

v súvislosti so žiadosťou Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. z 2.

novembra 1999 bol podkladom na vykonanie poznámky do katastra nehnuteľností o tom, že

vlastnícke právo k predmetným pozemkom má byť určené súdom a zapísanie poznámky

oznámil sťažovateľke. (...) Nie je tam uvedené, že niekto z účastníkov má vlastnícke právo

a nie sú tam uvedené ani parcelné čísla a ďalšie katastrálnym zákonom stanovené údaje

o pozemkoch, ktoré by mali byť predmetom vlastníckeho práva a predmetom záznamu do

katastra nehnuteľností. Preto nebolo a ani nie je možné záznam do katastra nehnuteľností

podľa rozsudku najvyššieho súdu vykonať, tak ako to sťažovateľka žiada od správy

katastra (...). V uvedených súvislostiach je významné i to, že rozsudok najvyššieho súdu

nedoručil na zapísanie tento súd, ale sťažovateľka (...). Sťažovateľka nevyužila všetky

dostupné prostriedky právnej ochrany (...). Treba brať do úvahy i dôsledok – vyhlásenie

konkurzu na majetok sťažovateľky.

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy ) je

umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť

o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených

v druhej hlave siedmom oddiele . Inej právnej ochrany podľa sa

v spojení s možno domáhať len „v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú“ ().

Podľa § 5 ods. 2 katastrálneho zákona záznam je úkon správy katastra plniaci

evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam.

Záznamom sa do katastra nehnuteľností zapisujú aj vecné práva k nehnuteľnostiam,

ktoré potvrdzujú právo k nehnuteľnosti. Záznam do katastra nehnuteľností vzhľadom na

jeho definíciu v § 5 ods. 2 katastrálneho zákona má deklaratórny charakter, pretože

potvrdzuje alebo upravuje zapísané vlastnícke vzťahy. Odmietnutie uskutočnenia záznamu

do katastra nehnuteľností treba považovať v zmysle za iný zásah

správneho orgánu (orgánu verejnej moci), ktorým môžu byť porušené základné práva, preto

je povinnosťou aj katastrálnych orgánov jednotlivé ustanovenia katastrálneho zákona

a iných zákonov vykladať a aplikovať predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany

garantovaných základných práv a slobôd.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je

záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány (...).

Právoplatný rozsudok najvyššieho súdu je závažným rozhodnutím štátneho orgánu, je

verejnou listinou, ktorú musia rešpektovať okrem účastníkov konania aj všetky štátne

orgány, a teda i správy katastra, a to aj v prípade, že táto verejná listina im nebola doručená

najvyšším súdom, ale vlastníčkou (sťažovateľkou) dotknutých nehnuteľností, ktorá je

povinná „dbať, aby všetky údaje katastra týkajúce sa nehnuteľností, ako aj zmeny týchto

údajov mohli byť v katastri riadne evidované, a ohlásiť každú zmenu správe katastra (...)“

(§ 19 písm. a) katastrálneho zákona). V danej súvislosti právoplatný rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. júna 1999 je verejná listina, na základe ktorej sa obnovil

právny stav k nehnuteľnostiam, ktorý existoval pred zrušeným rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 1995 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. z 3. februára 1995. Nepremietnutie

tejto skutočnosti do príslušnej evidencie znamená de facto nerešpektovanie právoplatného

súdneho rozhodnutia orgánmi verejnej moci. Ústavný súd v tvrdeniach správ katastra

nezistil dôvod, aby uvedený rozsudok najvyššieho súdu nebol podkladom na vykonanie

zápisu v katastri nehnuteľností záznamom, a nie poznámkou, ako to riešili v danom prípade

správy katastra. Za rozsudok obnovujúci právo k nehnuteľnosti možno totiž považovať aj

také rozsudky, ktoré síce výslovne neurčujú, kto je vlastníkom konkrétnej nehnuteľnosti, ale

z nich táto skutočnosť nepochybne vyplýva (mutatis mutandis rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. ).

Je nesporné, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 1999

došlo k obnoveniu pôvodného stavu vlastníckych práv sťažovateľky, pretože týmto

rozsudkom boli zrušené rozhodnutia, ktoré sa pôvodne stali právnymi titulmi na zápis

vlastníctva v neprospech sťažovateľky ohľadom lesných pozemkov vedených na LV č. 600

v kat. území Červený Kameň, na LV č. 7 v kat. území Lysá pod Makytou, na LV č. 3 v kat.

území Lednica a na LV č. 5 v kat. území Zubák. Inak povedané, uvedeným rozsudkom

najvyššieho súdu bolo rozhodnuté o zániku právneho titulu, na základe ktorého získala

vlastníctvo k predmetným lesným pozemkom Slovenská republika a obnovil sa právny stav

quo ante, pričom vlastnícke právo k predmetným lesným pozemkom nebolo medzičasom

dotknuté ani ďalšou právnou zmenou, teda prevedením záznamu in concreto, a nemohlo

dôjsť k porušeniu práv tretích osôb. Práva správcu Lesy Trenčín, š. p., odštepný lesný závod

Považská Bystrica, sú v daných súvislostiach iba sekundárne, viažuce sa na vlastníctvo

Slovenskej republiky k predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka návrhmi z 27. októbra 1999 a 28. februára 2000 požiadala na základe

uvedeného rozsudku najvyššieho súdu Správu katastra Ilava, a Správu katastra Púchov,

o vykonanie záznamu (v podstate o zrušenie, resp. o „výmaz“ skoršieho záznamu)

vlastníckeho práva ohľadom predmetných lesných pozemkov, uvedené správy katastra však

na základe návrhov sťažovateľky nevykonali záznam v katastri nehnuteľností a ani nevrátili

sťažovateľke alebo najvyššiemu súdu predloženú listinu. Podľa názoru ústavného súdu

v právnom štáte ( ) nemožno pripustiť taký postup orgánov verejnej moci,

ktorý vo svojej podstate je nerešpektovaním právoplatného súdneho rozhodnutia, tak ako

tomu bolo v prípade rozsudku najvyššieho súdu v danej veci, lebo tak dochádza

k výraznému oslabeniu dôvery nositeľov základných práv a slobôd v právo a v jeho ochranu

pred ústavne nekonformným zasahovaním zo strany orgánov štátnej (verejnej) moci. Okrem

toho, že správy katastra v danom prípade odmietnutím uskutočnenia záznamu v katastri

nehnuteľností nerešpektovali podstatu a zmysel základného práva sťažovateľky na inú

právnu ochranu podľa , popreli aj zmysel vedenia katastra nehnuteľností,

ktorý spočíva v tom, aby odrážal právny a faktický stav evidovaných nehnuteľností a

verejnosti poskytoval reálne informácie o vlastníckych a ďalších právach

k nehnuteľnostiam.

Uvedeným odmietnutím vykonania predmetných záznamov v katastri nehnuteľností

Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa katastra Ilava, a Katastrálny úrad v Trenčíne, Správa

katastra Púchov, nepostupovali ústavne konformným spôsobom a porušili právo

sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa .

V týchto okolnostiach zisteného porušenia práva podľa je podľa

názoru ústavného súdu vo svojej podstate konzumované aj namietané porušenie práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2

. Z tohto dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný

súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné

právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uplatnila a odôvodnila aj nárok na priznanie

nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal

ústavný súd z ustanovenia a prihliadol na všetky

okolnosti zakladajúce namietané porušenie označeného práva, ako aj na skutočnosť, že

disponovanie sťažovateľky s predmetným vlastníctvom je inak obmedzené uznesením

Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. -49 zo 17. decembra 1999.

S prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že vyslovenie porušenia označeného

základného práva je pre sťažovateľku dostatočnou satisfakciou, a preto nevyhovel jej

žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na konštatované porušenie základného práva sťažovateľky, tak ako to je

uvedené pod bodom 1 výroku tohto rozhodnutia, ústavný súd podľa a

zakázal Katastrálnemu úradu v Trenčíne,

Správe katastra Ilava, a Katastrálnemu úradu v Trenčíne, Správe katastra Púchov,

pokračovať v porušovaní práva obchodnej spoločnosti Zbrojovka Vsetín, a. s., na inú

právnu ochranu zaručeného v . Ústavný súd považoval za nutné prijať aj

toto opatrenie tak, aby už nedochádzalo k porušeniam, ktoré ústavný súd svojím

rozhodnutím konštatoval. Týmto výrokom sa ústavný súd odchýlil od konečného návrhu

sťažovateľky na rozhodnutie uvedené v jeho petite, pretože účelom konania pred ústavným

súdom nie je zastupovať orgány štátu, orgány verejnej moci alebo iné orgány verejnej

(štátnej) správy pri výkone právomocí, ktoré a zákony týmto orgánom zverujú.

Z tohto dôvodu nemôžu byť predmetom rozhodovania ústavného súdu podľa § 56 ods. 3

práva a povinnosti, ktoré sú obsahom hmotnoprávneho vzťahu

účastníkov konania, tak ako to navrhovala sťažovateľka. K tomu ústavný súd dodáva, že pri

rozhodovaní podľa a ústavný súd

nie je (na rozdiel od návrhu na vyslovenie porušenia základného práva a slobody podľa čl.

127 ods. 1 a ) viazaný návrhmi na rozhodnutie,

z dôvodu ktorého ani o týchto návrhoch nerozhoduje v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti (pozri ).

Sťažovateľka si náhradu trov právneho zastúpenia neuplatnila.

Nad rámec uvedeného k procesnoprávnym námietkam správ katastra vo vzťahu

k vyhlásenému konkurzu (nerelevantnosť plnomocenstva pre právneho zástupcu

sťažovateľky, prerušenie konaní a pod., pozri časť I nálezu ) na majetok Zbrojovky Vsetín,

a. s., ústavný súd poznamenáva, že s uvedenými námietkami sa už ústavný súd vysporiadal

pri prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie, keď vychádzal z toho, že vyhlásenie

konkurzu na majetok sťažovateľky v Českej republike súdom tohto štátu nemá na území

Slovenskej republiky s prihliadnutím na príslušnú právnu úpravu uvedeného cudzieho štátu

(§ 69 zákona o konkursu a vyrovnání) a jej výkladu Najvyšším súdom Českej republiky

(napr. ) také právne účinky zvlášť vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré by

bránili tomu, aby ústavný súd nemohol poskytnúť ochranu ústavnosti sťažovateľke, ktorá

ustanovené podmienky na poskytnutie takejto ochrany splnila.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2003