Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 578/2012
PDF · 444.46 KB
No categories available
IV. ÚS 578/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F. P., s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 11660/2012, Rvp 11661/2012, Rvp 11662/2012, Rvp 11663/2012,
Rvp 11664/2012, Rvp 11665/2012, Rvp 11666/2012, Rvp 11667/2012, Rvp 11668/2012,
Rvp 11669/2012, Rvp 11670/2012, Rvp 11671/2012, Rvp 11672/2012, Rvp 11673/2012,
Rvp 11674/2012, Rvp 11675/2012, Rvp 11676/2012, Rvp 11677/2012, Rvp 11678/2012,
Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012 vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Er/604/2007 a uznesením z 21. júna 2012, sp. zn. 24 Er/21/2003
a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/668/2005 a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn.
24 Er/1214/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/1408/2005 a uznesením
z 15. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1002/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.
33 Er/926/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1001/2012 a uznesením
z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1168/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.
33 Er/1167/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 22 Er/11/2003 a uznesením
z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/376/2006 a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/443/20073
a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. 24 Er/203/2005 a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn.
24 Er/1146/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/378/2006 a uznesením
z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/2068/2005 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.
24 Er/368/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/1084/2004 a uznesením
zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/756/2003 a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn.
24 Er/562/2004 a uznesením zo 14. júna 2012 a sp. zn. 24 Er/374/2006 a uznesením
z 15. júna 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod spisovými značkami: Rvp 11660/2012,
Rvp 11661/2012, Rvp 11662/2012, Rvp 11663/2012, Rvp 11664/2012, Rvp 11665/2012,
Rvp 11666/2012, Rvp 11667/2012, Rvp 11668/2012, Rvp 11669/2012, Rvp 11670/2012,
Rvp 11671/2012, Rvp 11672/2012, Rvp 11673/2012, Rvp 11674/2012, Rvp 11675/2012,
Rvp 11676/2012, Rvp 11677/2012, Rvp 11678/2012, Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012
a Rvp 11681/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta
2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er/604/2007 a uznesením
z 21. júna 2012, sp. zn. 24 Er/21/2003 a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/668/2005
a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn. 24 Er/1214/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.
24 Er/1408/2005 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1002/2012 a uznesením
z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/926/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.
33 Er/1001/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1168/2012 a uznesením
z 18. júna 2012, sp. zn. 33 Er/1167/2012 a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. 22 Er/11/2003
a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/376/2006 a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn.
24 Er/443/20073 a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. 24 Er/203/2005 a uznesením
z 29. mája 2012, sp. zn. 24 Er/1146/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.
24 Er/378/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/2068/2005 a uznesením
z 15. júna 2012, sp. zn. 24 Er/368/2006 a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.
24 Er/1084/2004 a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/756/2003 a uznesením
zo 14. júna 2012, sp. zn. 24 Er/562/2004 a uznesením zo 14. júna 2012 a sp. zn.
24 Er/374/2006 a uznesením z 15. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnutý postup“ alebo
„napadnuté uznesenia“).
Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa ako súdneho exekútora
z vykonávania exekúcií v označených konaniach okresného súdu z dôvodu, že bol pred
vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom obchodnej spoločnosti P.,
s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), ako účastníčky exekučného konania (v danom prípade
oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Ústavný súd uvádza, že sťažnosti sťažovateľa vedené pod spisovými značkami:
Rvp 11660/2012, Rvp 11661/2012, Rvp 11662/2012, Rvp 11663/2012, Rvp 11664/2012,
Rvp 11665/2012, Rvp 11666/2012, Rvp 11667/2012, Rvp 11668/2012, Rvp 11669/2012,
Rvp 11670/2012, Rvp 11671/2012, Rvp 11672/2012, Rvp 11673/2012, Rvp 11674/2012,
Rvp 11675/2012, Rvp 11676/2012, Rvp 11677/2012, Rvp 11678/2012, Rvp 11679/2012,
Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012 obsahujú identickú argumentáciu odôvodnenia
porušenia označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v označených konaniach
a jeho napadnutými uzneseniami a v rámci odôvodnenia týchto sťažností sa odlišujú iba
v osobe povinnej v označených exekučných konaniach a spisovými značkami jednotlivých
konaní a v nich vydaných uznesení.
Sťažovateľ vo sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva
exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný
poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa
16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne
a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie
ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti
oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom
exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej
komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však
vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa
6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil
pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného
pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa
06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesne
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti, bola aj právnická osoba – obchodná
spoločnosť – P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., (rozsudok je detailne
špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym
zásahom do základných práv sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach porušil
jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že tieto sťažnosti podáva «a)... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to
najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit.
ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.“. V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že
v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom
ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich]
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou
osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované
v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda
v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva
porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali
práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že
je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo vec[iach] alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúci[í];
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu
exekúcií v čase, keď „takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať, pretože
nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ podaním
zo dňa 21. 07. 2011 požiadal porušovateľa o udelenie poveren[í] na vykonanie exekúci[í].
Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uzneseni[a],
ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúci[í].“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd
bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúci[í] (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania
exekúci[í] veden[ých] pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom
ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával
povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie
sťažovateľa, došlo k mareniu exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu.
Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči
nemu pohľadávk[y] oprávnen[ých]. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný
prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo
nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie vec[í] vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak
prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konani[a], v ktor[ých] rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) nepripúšťa, aby podal proti napadnutým
uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená
formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svoj[imi]
rozhodnut[iami], ktoré bol[i] vydané v konan[iach] veden[ých] bez dodržania zásad
spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1...
V danom prípade sťažovateľa mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej obsah bol
tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti... Rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej
miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle.“.
Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresného súdu
a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa
ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články ústavy
a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha
aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 11660/2012, Rvp 11661/2012, Rvp 11662/2012, Rvp 11663/2012,
Rvp 11664/2012, Rvp 11665/2012, Rvp 11666/2012, Rvp 11667/2012, Rvp 11668/2012,
Rvp 11669/2012, Rvp 11670/2012, Rvp 11671/2012, Rvp 11672/2012, Rvp 11673/2012,
Rvp 11674/2012, Rvp 11675/2012, Rvp 11676/2012, Rvp 11677/2012, Rvp 11678/2012,
Rvp 11679/2012, Rvp 11680/2012 a Rvp 11681/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ,
bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer
k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho
vylúčenie z vykonávania exekúcie.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Okresný súd v odôvodneniach označených uznesení okrem iného uviedol, že
nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4
Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu
v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne
v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti,
ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho
nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania
(v prerokúvanej veci oprávnenej), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie
podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
povinný bezodkladne oznámiť súdu (s poukazom aj na odôvodnenie nálezu ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 322/2010). Okresný súd rešpektujúc právny názor ústavného súdu, podľa
ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,
či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel k záveru, že
v prerokúvaných exekučných veciach sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie súdneho
exekútora z vykonávania týchto exekúcií.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku
predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone
súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3
Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná
s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti
a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje
ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30
ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný
bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme
v porovnateľných veciach sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012
a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje
ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd
(§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť
nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v.
Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že okresný súd nemohol rozhodovať
v napadnutých konaniach o jeho vylúčení z výkonu exekúcií v čase, keď takéto rozhodnutie
nebolo možné zo strany okresného súdu vydať, pretože nedošlo k udeleniu poverení
na vykonanie exekúcií sťažovateľovi, a o „jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len
napadnuté uznesenie, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúci[í]“, poukazuje
ústavný súd na svoj ustálený právny názor (pozri napr. IV. ÚS 354/2012), podľa ktorého
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36
ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh
na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania (m. m. III. ÚS 322/2010), okrem iného aj zabezpečenie nestrannosti
exekútora v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu
v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte
predtým, ako rozhodol o jeho žiadostiach o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, preto
nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v označených uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa ako súdneho exekútora.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď označenými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania
exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť
o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými
uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažností na ďalšie
konanie vysloviť porušenie ním označených práv. Základné právo na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu
ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s označenými
rozhodnutiami okresného súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označených
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach
a napadnutými uzneseniami okresného súdu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní označených uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že medzi označenými uzneseniami okresného súdu a právom
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Predmetom sťažností je aj namietané porušenie čl. 14 dohovoru napadnutým
postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného
súdu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením tohto článku a napadnutým postupom a označenými uzneseniami
okresného súdu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie tohto článku po prijatí
sťažností na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Sťažovateľ tiež namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené
ustanovenie ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1, a preto ak nebolo možné prijať záver o porušení základných práv a slobôd
sťažovateľa po prijatí sťažností na ďalšie konanie, rovnako tak neprichádza do úvahy ani
možnosť vyslovenia porušenia tohto ustanovenia ústavy (IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu
ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012