Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 578/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F. P., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 11664/2012, , , , ,

Rvp 11669/2012, , , , ,

Rvp 11674/2012, , , , ,

Rvp 11679/2012, a vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a tiež porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením z 21. júna 2012, sp. zn.

a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 11. júla 2012, sp. zn. a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. 24 Er/443/20073

a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením

zo 14. júna 2012, sp. zn. a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn.

a uznesením zo 14. júna 2012 a sp. zn. a uznesením

z 15. júna 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 11661/2012, , , , ,

Rvp 11666/2012, , , , ,

Rvp 11671/2012, , , , ,

Rvp 11676/2012, , , ,

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta

2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia a

dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

z 21. júna 2012, sp. zn. a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 29. mája 2012, sp. zn. a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 18. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 18. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn. a uznesením z 11. júla 2012, sp. zn.

24 Er/443/20073 a uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 29. mája 2012, sp. zn. a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením

z 15. júna 2012, sp. zn. a uznesením z 15. júna 2012, sp. zn.

a uznesením zo 14. júna 2012, sp. zn. a uznesením

zo 14. júna 2012, sp. zn. a uznesením zo 14. júna 2012 a sp. zn.

a uznesením z 15. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnutý postup“ alebo

„napadnuté uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa ako súdneho exekútora

z vykonávania exekúcií v označených konaniach okresného súdu z dôvodu, že bol pred

vymenovaním do funkcie súdneho exekútora zamestnancom obchodnej spoločnosti P.,

s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), ako účastníčky exekučného konania (v danom prípade

oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Ústavný súd uvádza, že sťažnosti sťažovateľa vedené pod spisovými značkami:

Rvp 11660/2012, , , , ,

Rvp 11665/2012, , , , ,

Rvp 11670/2012, , , , ,

Rvp 11675/2012, , , , ,

Rvp 11680/2012 a obsahujú identickú argumentáciu odôvodnenia

porušenia označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v označených konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami a v rámci odôvodnenia týchto sťažností sa odlišujú iba

v osobe povinnej v označených exekučných konaniach a spisovými značkami jednotlivých

konaní a v nich vydaných uznesení.

Sťažovateľ vo sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva

exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný

poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa

16. 05. 2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne

a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie

ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti

oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom

exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej

komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však

vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa

6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil

pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného

pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa

06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesne

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti, bola aj právnická osoba – obchodná

spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., (rozsudok je detailne

špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym

zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach porušil

jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že tieto sťažnosti podáva «a)... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolani[a] podané podľa ust. a nasl. a bude o [nich] vecne rozhodovať a to

najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit.

ust. : „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie

aj vedľajší účastník.“. V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona

č. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že

v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom

ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich]

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou

osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva

porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali

práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že

je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo vec[iach] alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúci[í];

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom S. spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu

exekúcií v čase, keď „takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať, pretože

nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Sťažovateľ podaním

zo dňa 21. 07. 2011 požiadal porušovateľa o udelenie poveren[í] na vykonanie exekúci[í].

Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uzneseni[a],

ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúci[í].“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúci[í] (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania

exekúci[í] veden[ých] pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal

možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom

ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával

povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie

sťažovateľa, došlo k mareniu exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu.

Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči

nemu pohľadávk[y] oprávnen[ých]. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný

prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo

nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie vec[í] vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak

prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý

súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konani[a], v ktor[ých] rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) nepripúšťa, aby podal proti napadnutým

uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená

formálna podmienka upravená ust. “.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svoj[imi]

rozhodnut[iami], ktoré bol[i] vydané v konan[iach] veden[ých] bez dodržania zásad

spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom,

ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1...

V danom prípade sťažovateľa mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej obsah bol

tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti... Rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej

miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle.“.

Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie a dohovoru

tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť

rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto

rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako

povinný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by

mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné

zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením

oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresného súdu

a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa

, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články

a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha

aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 11664/2012, , , , ,

Rvp 11669/2012, , , , ,

Rvp 11674/2012, , , , ,

Rvp 11679/2012, a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľa a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ,

bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Okresný súd v odôvodneniach označených uznesení okrem iného uviedol, že

nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v prerokúvanej veci oprávnenej), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu (s poukazom aj na odôvodnenie nálezu ústavného súdu

sp. zn. ). Okresný súd rešpektujúc právny názor ústavného súdu, podľa

ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,

či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel k záveru, že

v prerokúvaných exekučných veciach sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie súdneho

exekútora z vykonávania týchto exekúcií.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku

predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3

Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná

s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti

a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje

ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme

v porovnateľných veciach sp. zn. , ,

a ). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje

ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd

(§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v.

Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že okresný súd nemohol rozhodovať

v napadnutých konaniach o jeho vylúčení z výkonu exekúcií v čase, keď takéto rozhodnutie

nebolo možné zo strany okresného súdu vydať, pretože nedošlo k udeleniu poverení

na vykonanie exekúcií sťažovateľovi, a o „jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len

napadnuté uznesenie, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúci[í]“, poukazuje

ústavný súd na svoj ustálený právny názor (pozri napr. ), podľa ktorého

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36

ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh

na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania (m. m. ), okrem iného aj zabezpečenie nestrannosti

exekútora v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu

v napadnutých konaniach, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií ešte

predtým, ako rozhodol o jeho žiadostiach o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, preto

nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v označených uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľa ako súdneho exekútora.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď označenými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť

o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažností na ďalšie

konanie vysloviť porušenie ním označených práv. Základné právo na spravodlivý proces

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s označenými

rozhodnutiami okresného súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol

podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označených

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach

a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní označených uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, keďže okresný súd

v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval

príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi označenými uzneseniami okresného súdu a právom

podľa a dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

4. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu

v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie čl. 14 dohovoru napadnutým

postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného

súdu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením tohto článku a napadnutým postupom a označenými uzneseniami

okresného súdu, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie tohto článku po prijatí

sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

5. K namietanému porušeniu postupom okresného súdu

v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ tiež namietal porušenie postupom okresného súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Uvedené

ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1, a preto ak nebolo možné prijať záver o porušení základných práv a slobôd

sťažovateľa po prijatí sťažností na ďalšie konanie, rovnako tak neprichádza do úvahy ani

možnosť vyslovenia porušenia tohto ustanovenia (). Z tohto dôvodu

ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012