Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 582/2012
PDF · 198.98 KB
No categories available
IV. ÚS 582/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., B., a Ing. V. S., B., zastúpených advokátom
JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Cob/323/2011-526 z 27. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. T. a Ing. V. S. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2012 doručená sťažnosť Š. T. a Ing. V. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/323/2011-526 z 27. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 10. apríla 2002 podali bývalému
Obvodnému súdu Bratislava II žalobu, ktorou sa spolu s ďalšími dvoma navrhovateľmi
domáhali proti žalovanému (fyzickej osobe – podnikateľovi) zaplatenia sumy
1 600 000 Kčs s prísl. z titulu neoprávneného majetkového prospechu. Právnym základom
žaloby bol § 123 Hospodárskeho zákonníka, pričom sťažovatelia tvrdili, že „žalovaný získal
majetkový prospech, ktorý mu nepatrí a ktorý musí bez meškania vydať“.
Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.
12 Cb 121/92-452 z 8. apríla 2011 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) návrh sťažovateľov
v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania. Keďže okresný súd
zamietol žalobu na základe Obchodného zákonníka, malo tým dôjsť podľa sťažovateľov
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Sťažovatelia navyše taktiež tvrdia, že okresný
súd nedostatočne zistil skutkový stav. Vzhľadom na uvedené žalobcovia 16. júna 2011
podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti postupu krajského súdu namietajú
sťažovatelia to, že „nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie navrhované v odvolaní, čím
porušil ustanovenie § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p.“.
Sťažovatelia zastávajú názor, že oba súdy nepostupovali v konaní tak, „aby v zmysle
§ 1 Občianskeho súdneho poriadku bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov žalobcov a aby zabezpečili podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd naše základné ľudské právo na spravodlivé súdne
konanie, ale postupovali tak, aby vyhoveli žalovanému bez ohľadu na to, že sa vytvoria
judikáty, ktoré zlegalizujú, že
- o veci možno rozhodnúť na základe nesprávnych ustanovení právneho predpisu
- vec možno rozhodnúť aj na základe skutkového stavu zisteného z nevykonaných
dôkazov.“.
Uvedené skutočnosti svedčia podľa sťažovateľov o porušení ich v petite sťažnosti
označených práv, pričom zároveň prípustnosť sťažnosti odôvodňujú tým, že o ochrane ich
práv v danej veci nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sú presvedčení, že postupom krajského súdu, ktorý „napriek procesným
návrhom v odvolaní odmietol doplniť a zopakovať dokazovanie“, im bola odňatá možnosť
konať pred súdom a argumentovať k meritu veci. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia
v nadväznosti na to podrobne konkretizujú, ktoré nedostatky v postupe krajského súdu, resp.
odmietnutie akceptovania, ktorých návrhov na doplnenie dokazovania ich viedlo k záveru,
že im v danej veci bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako obšírne sťažovatelia
ozrejmujú, prečo krajský súd z ich pohľadu „nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu“, v dôsledku čoho malo byť konanie postihnuté
vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá
mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Za jednu z kľúčových námietok proti napadnutému rozhodnutiu považujú
sťažovatelia skutočnosť, že o ich návrhu na „pripustenie dovolania sa krajský súd vôbec
nezmienil a nerozhodol o ňom, teda nerozhodol, či dovolanie pripúšťa alebo nepripúšťa.
Navyše podľa § 157 ods. 2 posledná veta v odôvodnení rozsudku ani neodôvodnil, prečo
o prípustnosti dovolania ani nerozhodoval, preto toto odôvodnenie aj v tejto časti je ústavne
nekonformné.“.
Napriek nepripusteniu dovolania však sťažovatelia tento mimoriadny opravný
prostriedok, ako uvádzajú „ z opatrnosti“, 8. októbra 2012 podali a jeho fotokópiu pripojili
aj k svojej sťažnosti. K tomu ešte dodávajú, že predpokladajú, „že naše dovolanie bude
odmietnuté ako neprípustné, preto z obáv o uplynutie dvojmesačnej lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti podávame zároveň aj túto sťažnosť...“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. S. a Š. T. zaručené v článku 46
ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo rozsudkom č. k. 3 Cob/323/2011-526 Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 porušené.
2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok č. k. 3 Cob/323/2011-526
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
3) Ing. V. S. a Š. T. sa priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie
sumou 5 000 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť Ing. V. S. a Š. T.
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4) Ing. V. S. a Š. T. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania
(právneho zastúpenia) sumou 1.026,17 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo podľa ich názoru dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 8. októbra 2012
dovolanie odvolávajúc sa na § 236 a nasl. OSP a tvrdiac, že „v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237 písm. f) O. s. p. [§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.], konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)
O. s. p.] a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2
písm. c) O. s. p.]“.
Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní sťažovateľov
nerozhodol.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sa sťažovatelia môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (m. m. napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného
aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý im
umožňuje odstrániť ten stav, ktorým podľa nich malo dôjsť k porušeniu ich základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu
situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný
súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý
možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii;
sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov
nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd
(m. m. IV. ÚS 21/02).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010,
Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej
rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania
dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP
z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu
sťažovatelia, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012