Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 582/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., B., a Ing. V. S., B., zastúpených advokátom

JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-526 z 27. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. T. a Ing. V. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2012 doručená sťažnosť Š. T. a Ing. V. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -526 z 27. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 10. apríla 2002 podali bývalému

Obvodnému súdu Bratislava II žalobu, ktorou sa spolu s ďalšími dvoma navrhovateľmi

domáhali proti žalovanému (fyzickej osobe – podnikateľovi) zaplatenia sumy

1 600 000 Kčs s prísl. z titulu neoprávneného majetkového prospechu. Právnym základom

žaloby bol § 123 Hospodárskeho zákonníka, pričom sťažovatelia tvrdili, že „žalovaný získal

majetkový prospech, ktorý mu nepatrí a ktorý musí bez meškania vydať“.

Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-452 z 8. apríla 2011 (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) návrh sťažovateľov

v celom rozsahu zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania. Keďže okresný súd

zamietol žalobu na základe , malo tým dôjsť podľa sťažovateľov

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Sťažovatelia navyše taktiež tvrdia, že okresný

súd nedostatočne zistil skutkový stav. Vzhľadom na uvedené žalobcovia 16. júna 2011

podali proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti postupu krajského súdu namietajú

sťažovatelia to, že „nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie navrhované v odvolaní, čím

porušil ustanovenie “.

Sťažovatelia zastávajú názor, že oba súdy nepostupovali v konaní tak, „aby v zmysle

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov žalobcov a aby zabezpečili podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd naše základné ľudské právo na spravodlivé súdne

konanie, ale postupovali tak, aby vyhoveli žalovanému bez ohľadu na to, že sa vytvoria

judikáty, ktoré zlegalizujú, že

- o veci možno rozhodnúť na základe nesprávnych ustanovení právneho predpisu

- vec možno rozhodnúť aj na základe skutkového stavu zisteného z nevykonaných

dôkazov.“.

Uvedené skutočnosti svedčia podľa sťažovateľov o porušení ich v petite sťažnosti

označených práv, pričom zároveň prípustnosť sťažnosti odôvodňujú tým, že o ochrane ich

práv v danej veci nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sú presvedčení, že postupom krajského súdu, ktorý „napriek procesným

návrhom v odvolaní odmietol doplniť a zopakovať dokazovanie“, im bola odňatá možnosť

konať pred súdom a argumentovať k meritu veci. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia

v nadväznosti na to podrobne konkretizujú, ktoré nedostatky v postupe krajského súdu, resp.

odmietnutie akceptovania, ktorých návrhov na doplnenie dokazovania ich viedlo k záveru,

že im v danej veci bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnako obšírne sťažovatelia

ozrejmujú, prečo krajský súd z ich pohľadu „nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu“, v dôsledku čoho malo byť konanie postihnuté

vadou podľa (ďalej len „OSP“), ktorá

mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Za jednu z kľúčových námietok proti napadnutému rozhodnutiu považujú

sťažovatelia skutočnosť, že o ich návrhu na „pripustenie dovolania sa krajský súd vôbec

nezmienil a nerozhodol o ňom, teda nerozhodol, či dovolanie pripúšťa alebo nepripúšťa.

Navyše podľa § 157 ods. 2 posledná veta v odôvodnení rozsudku ani neodôvodnil, prečo

o prípustnosti dovolania ani nerozhodoval, preto toto odôvodnenie aj v tejto časti je ústavne

nekonformné.“.

Napriek nepripusteniu dovolania však sťažovatelia tento mimoriadny opravný

prostriedok, ako uvádzajú „ z opatrnosti“, 8. októbra 2012 podali a jeho fotokópiu pripojili

aj k svojej sťažnosti. K tomu ešte dodávajú, že predpokladajú, „že naše dovolanie bude

odmietnuté ako neprípustné, preto z obáv o uplynutie dvojmesačnej lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti podávame zároveň aj túto sťažnosť...“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1) Základné ľudské právo na súdnu ochranu Ing. V. S. a Š. T. zaručené v článku 46

ods. 1 a v článku 48 ods. 2 , ako aj základné ľudské právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo rozsudkom č. k. -526 Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok č. k. -526

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 06. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

3) Ing. V. S. a Š. T. sa priznáva spoločne a nerozdielne finančné zadosťučinenie

sumou 5 000 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť Ing. V. S. a Š. T.

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing. V. S. a Š. T. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania

(právneho zastúpenia) sumou 1.026,17 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný

vyplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru, ku ktorému

malo podľa ich názoru dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 8. októbra 2012

dovolanie odvolávajúc sa na a nasl. a tvrdiac, že „v konaní došlo k vadám

uvedeným v [ ], konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

] a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [

písm. c) ]“.

Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní sťažovateľov

nerozhodol.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sa sťažovatelia môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (m. m. napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,

že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (m. m. ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného

aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý im

umožňuje odstrániť ten stav, ktorým podľa nich malo dôjsť k porušeniu ich základného

práva alebo slobody ().

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu

situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný

súd. Sťažnosť podľa nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý

možno využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii;

sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov

nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd

(m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné (,

).

Ústavný súd sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej

rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr. , ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania

dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu

sťažovatelia, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012