Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 623/2012
PDF · 233.32 KB
No categories available
IV. ÚS 623/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. G., B., zastúpeného N. s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. N., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 11 Co/94/2011 z 31. mája 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. G., o d m i e t a pre jej neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. I. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného N. s. r. o., B.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. N., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/94/2011 z 31. mája 2012.
Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplývajú
tieto skutočnosti:
Návrhom na začatie konania, ktorý bol okresnému súdu doručený 23. septembra
2009, sa sťažovateľ domáhal proti mestu P. podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) určenia
neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C Mestského
zastupiteľstva mesta P. z 20. októbra 2006 a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 60 000
€. O návrhu na začatie konania okresný súd uznesením sp. zn. 8 C/213/2009 z 21. februára
2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) takto rozhodol:
„I. Konanie v časti o určenie neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra
uznesením č. 178/2006/C mestského zastupiteľstva Mesta P. zastavuje.
II. Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje konanie v časti o určenie neplatnosti
odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského
zastupiteľstva Mesta P. Okresnej prokuratúre P.
III. Konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur
prerušuje do právoplatnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P, o návrhu v časti určenia
neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského
zastupiteľstva Mesta P.“
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „... v danom prípade nie je splnená
podmienka konania spočívajúca v právomoci tunajšieho súdu na konanie o predmetnom
návrhu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného
kontrolóra, ku ktorému došlo vyššie špecifikovaným uznesením prijatým mestským
zastupiteľstvom Mesta P.
Je zrejmé, že navrhovateľ na základe podaného návrhu v podstate žiada preskúmať
zákonnosť uznesenia mestského zastupiteľstva a následne určiť jeho neplatnosť, pretože
k odvolaniu z funkcie došlo práve uznesením prijatým mestským zastupiteľstvom. Vyššie
citované zákonné ustanovenie zákona o prokuratúre výslovne upravuje osobitný postup,
ktorým je takéto preskúmanie možné, t. j. prostredníctvom protestu prokurátora, a v prípade
nevyhovenia protestu dáva ustanovenie § 250zf ods. 1 O. s. p. prokurátorovi možnosť podal
v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto uznesenia.
Uvedená právna úprava, podľa názoru súdu, súčasne vylučuje možnosť domáhať sa
určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme
uznesenia mestského zastupiteľstva, určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) O. s. p.,
nakoľko týmto spôsobom by sa v podstate obchádzala osobitná právna úprava obsiahnutá
v zákone o prokuratúre a následne v V. časti O. s. p.
Súd preto dospel záveru, že v danom prípade nie je s poukazom na § 7 ods. 1 O. s. p.
daná právomoc tunajšieho súdu na konanie o podanom návrhu v časti určenia neplatnosti
odvolania z funkcie hlavného kontrolóra a preto konanie v tejto časti zastavil, s tým, že po
právoplatnosti uznesenia, bude konanie v tejto časti postúpené príslušnej prokuratúre.
O prerušení konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000
eur súd rozhodol s poukazom na § 109 ods. 2, písm. c) O.s.p., nakoľko na Okresnej
prokuratúre sa v zmysle výroku II. tohto uznesenia bude riešiť otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu v zostávajúcej časti návrhu.“.
Sťažovateľ uznesenie okresného súdu napadol odvolaním. Krajský súd na základe
podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 11 Co/94/2011
z 31. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)
rozhodol o odvolaní tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že „jednou zo základných
podmienok konania, ktorých dodržanie je predpokladom toho, aby konanie mohlo
prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie, je právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
vo veci. Na to, či je daná právomoc súdu na konanie v konkrétnej veci, súd prihliadne
z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. Ak súd zistí, že vec nepatrí do jeho
právomoci, konanie zastaví a vysloví, ktorému orgánu bude vec postúpená. ... Nedostatok
právomoci súdu na konanie vo veci je totiž neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania. Právomoc súdu je v ustanovení § 7 Občianskeho súdneho poriadku vymedzená
tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (ods. 1). Ďalej v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov
územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej
správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a
nerozhodujú o nich iné orgány (ods. 2). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v
občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3).
Konanie o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského
zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku je
upravené v siedmej hlave upravujúcej osobitné konania, konkrétne v ustanovení § 250zf
piatej časti OSP.
Podľa § 250zf ods. 1 OSP ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne
zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu
prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd
návrh na zrušenie tohto uznesenia.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na to, že prvostupňový súd vec
správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje s použitím ustanovenia
§ 219 ods. 2 O. s. p. sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“
K odvolacím argumentom sťažovateľa krajský súd uviedol: „... odvolací súd za to, že
preskúmavané uznesenie mestského zastupiteľstva je zmiešaným typom správneho aktu,
v ktorom sa prelína znak individuálneho správneho aktu tým, že sa dotýka práv
a oprávnených záujmov konkrétnej fyzickej osoby, ale rovnako aj znak normatívneho
správneho aktu, keďže ho mestské zastupiteľstvo vydalo na základe zákonom zverenej
právomoci a jeho zákonnosť sa preskúmava podľa § 250zf OSP tak ako to uviedol aj
Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Sžo 146/2010. ... Limitom súdneho prieskumu
je zákonnosť. Zákonnosťou rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov
s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Správny súd pri preskúmavaní
zákonnosti a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa zásadne obmedzí len
na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä
s ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej
zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec
možným skutkový záver, ku ktorému orgán verejnej správy dospel. Správny súd pri
preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či
správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. ... Správny
súd nemôže preskúmavať vhodnosť a účelnosť obsahu výrokov napadnutého rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Posudzovanie vhodnosti a účelnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy správnemu súdnictvu nepatrí, lebo súdy by takýmto posudzovaním nahradzovali
orgány výkonnej moci a zasahovali by nedovoleným spôsobom do otázok voľnej úvahy
správneho orgánu. Ak by súd posudzoval kvalitu plnenia povinností hlavného kontrolóra,
dokonca určiac, že v danej veci nebolo hrubé ani opakované zanedbanie povinnosti z jeho
strany preukázané, prekročil by tak právomoc súdu a súd by tak v podstate zasiahol do
právomoci mestského zastupiteľstva vymedzenej v § 11 ods. 4 Zákona o obecnom zariadení.
Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že uznesenie mestského zastupiteľstva nie je
právnym úkonom, ktorého (ne)platnosť by mohol súd prvého stupňa posúdiť podľa tretej
a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku a ktoré konanie by tak mohlo byť predmetom
tzv. určovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. ako to žiada navrhovateľ.
Ustanovenie § 22 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre totiž výslovne
upravuje osobitný postup, ktorým je takéto preskúmanie možné, a to prostredníctvom
protestu prokurátora a v prípade nevyhovenia protestu dáva ustanovenie § 250 zf ods. 1
O. s. p. prokurátorovi možnosť podať v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto
uznesenia. Uvedená právna úprava tak súčasne vylučuje možnosť domáhať sa určenia
neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme uznesenia
mestského zastupiteľstva určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Z vyššie uvedených
dôvodov, ak by aj zo strany prokurátora nebol v zmysle § 26 Zák. o prokuratúre podaný
protest a následne by nenastal postup podľa § 250 zf O. s. p., nešlo by u navrhovateľa
o postup priečiaci sa zásadám demokratického právneho štátu (tzv. denegatio iustitiae,
odopretie spravodlivosti).“
Porušenie sťažovateľom označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že «... mu
bolo Uznesením OS a Uznesením KS odňaté právo konať pred súdom, a to tvrdením, že
uvedené súdy nemajú právomoc rozhodnúť o predloženej veci a tvrdením, že v zmysle § 7
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 22 ods. 1 písm. c) zákona o prokuratúre, ako aj
§ 250zf ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, je „upravený osobitný postup, ktorým je
takéto preskúmanie možné, t. j. prostredníctvom protestu prokurátora, a v prípade
nevyhovenia protestu je daná možnosť prokurátorom podať v rámci správneho súdnictva
návrh na zrušenie uznesenia“.»
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... vo svojom návrhu poukazoval tak na jeho (uznesenie
mestského zastupiteľstva č. 178/2006/C mesta P. z 20. októbra 2006, pozn.) nezákonnosť čo
do väčšiny použitej na jeho odvolanie, ako aj na nedostatok dôvodov a dôkazov
preukazujúcich hrubé porušenie jeho povinností ako dôvodu na odvolanie z funkcie.
Uznesením mestského zastupiteľstva došlo k zásahu do práv navrhovateľa, čím bol
jednoznačne dotknutý jeho osobný status.“. Z uvedených dôvodov je toho názoru, že
„... takáto právomoc je jednoznačne daná všeobecným súdom, na ktoré sa so svojím
návrhom aj neúspešne obrátil. ... Navrhovateľ má za to, že súdy mali jeho vec riadne
prejednať. V právnom štáte je neprijateľný stav, keď osoba ktorá bola dotknutá na svojich
právach, okrem iných aj práva na prístup k funkcii, nemá možnosť obrátiť sa na žiadny
nestranný a nezávislý tribunál, ktorý by vec preskúmal. S poukazom na vyššie uvedené
máme za to, že konaním Okresného súdu Piešťany, ako aj Krajského súdu v Trnave, došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského súdu
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„Okresný súd Piešťany vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/213/2009 a Krajský súd
v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: 11Co/94/2011 porušili základné právo sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 21. 02. 2011, sp. zn. 8C/213/2009
a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 05. 2012, sp. zn. 11Co/94/2011, sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR,
ktorú sú Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave povinní vyplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa vedený v U., a.s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
sťažovateľ podal 24. augusta 2012 proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu dovolanie. V čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom
okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh
smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný
prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práv (ktorý aj
využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto
zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti
ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú
ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti dospel k záveru, že podmienky prijatia sťažnosti na ďalšie konanie splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.
2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné
namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.
Ústavný súd je v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu obsahuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Zo skutočností uvedených sťažovateľom, z príloh pripojených k sťažnosti, ako aj
zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa
sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným
najvyššiemu súdu, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ podaním dovolania (založeného v zásade na obdobnej argumentácii, akú
uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by
tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na
skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 242/2010).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až
vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do
základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m.
IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010, III. ÚS 504/2011).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd ani v danom prípade nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už
stabilne v jeho judikatúre vyslovovaného názoru (m. m. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za
zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Nie je preto dôvodné, aby
sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer
proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
S poukazom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie
sťažovateľom označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov odmietol, tak
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia
okresného súdu, uznesenia krajského súdu a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia),
ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012