Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 623/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. G., B., zastúpeného N. s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. N., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Piešťany sp. zn. z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 31. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. G., o d m i e t a pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. I. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného N. s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. N., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 21. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplývajú

tieto skutočnosti:

Návrhom na začatie konania, ktorý bol okresnému súdu doručený 23. septembra

2009, sa sťažovateľ domáhal proti mestu P. podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) určenia

neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C Mestského

zastupiteľstva mesta P. z 20. októbra 2006 a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 60 000

€. O návrhu na začatie konania okresný súd uznesením sp. zn. z 21. februára

2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) takto rozhodol:

„I. Konanie v časti o určenie neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra

uznesením č. 178/2006/C mestského zastupiteľstva Mesta P. zastavuje.

II. Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje konanie v časti o určenie neplatnosti

odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského

zastupiteľstva Mesta P. Okresnej prokuratúre P.

III. Konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000 eur

prerušuje do právoplatnosti rozhodnutia Okresnej prokuratúry P, o návrhu v časti určenia

neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra uznesením č. 178/2006/C mestského

zastupiteľstva Mesta P.“

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „... v danom prípade nie je splnená

podmienka konania spočívajúca v právomoci tunajšieho súdu na konanie o predmetnom

návrhu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti odvolania navrhovateľa z funkcie hlavného

kontrolóra, ku ktorému došlo vyššie špecifikovaným uznesením prijatým mestským

zastupiteľstvom Mesta P.

Je zrejmé, že navrhovateľ na základe podaného návrhu v podstate žiada preskúmať

zákonnosť uznesenia mestského zastupiteľstva a následne určiť jeho neplatnosť, pretože

k odvolaniu z funkcie došlo práve uznesením prijatým mestským zastupiteľstvom. Vyššie

citované zákonné ustanovenie zákona o prokuratúre výslovne upravuje osobitný postup,

ktorým je takéto preskúmanie možné, t. j. prostredníctvom protestu prokurátora, a v prípade

nevyhovenia protestu dáva ustanovenie prokurátorovi možnosť podal

v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Uvedená právna úprava, podľa názoru súdu, súčasne vylučuje možnosť domáhať sa

určenia neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme

uznesenia mestského zastupiteľstva, určovacou žalobou podľa ,

nakoľko týmto spôsobom by sa v podstate obchádzala osobitná právna úprava obsiahnutá

v zákone o prokuratúre a následne v V. časti

Súd preto dospel záveru, že v danom prípade nie je s poukazom na

daná právomoc tunajšieho súdu na konanie o podanom návrhu v časti určenia neplatnosti

odvolania z funkcie hlavného kontrolóra a preto konanie v tejto časti zastavil, s tým, že po

právoplatnosti uznesenia, bude konanie v tejto časti postúpené príslušnej prokuratúre.

O prerušení konania v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000

eur súd rozhodol s poukazom na , , nakoľko na Okresnej

prokuratúre sa v zmysle výroku II. tohto uznesenia bude riešiť otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie súdu v zostávajúcej časti návrhu.“.

Sťažovateľ uznesenie okresného súdu napadol odvolaním. Krajský súd na základe

podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn.

z 31. mája 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“)

rozhodol o odvolaní tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že „jednou zo základných

podmienok konania, ktorých dodržanie je predpokladom toho, aby konanie mohlo

prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie, je právomoc súdu na konanie a rozhodovanie

vo veci. Na to, či je daná právomoc súdu na konanie v konkrétnej veci, súd prihliadne

z úradnej povinnosti v každom štádiu konania. Ak súd zistí, že vec nepatrí do jeho

právomoci, konanie zastaví a vysloví, ktorému orgánu bude vec postúpená. ... Nedostatok

právomoci súdu na konanie vo veci je totiž neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania. Právomoc súdu je v ustanovení vymedzená

tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne

veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (ods. 1). Ďalej v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov

územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej

správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a

ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a

nerozhodujú o nich iné orgány (ods. 2). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v

občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3).

Konanie o preskúmaní zákonnosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského

zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku je

upravené v siedmej hlave upravujúcej osobitné konania, konkrétne v ustanovení § 250zf

piatej časti .

Podľa ak obecné zastupiteľstvo, mestské zastupiteľstvo, miestne

zastupiteľstvo alebo zastupiteľstvo vyššieho územného celku nezruší na základe protestu

prokurátora svoje uznesenie, ktoré je v rozpore so zákonom, môže prokurátor podať na súd

návrh na zrušenie tohto uznesenia.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na to, že prvostupňový súd vec

správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.

Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje s použitím ustanovenia

sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“

K odvolacím argumentom sťažovateľa krajský súd uviedol: „... odvolací súd za to, že

preskúmavané uznesenie mestského zastupiteľstva je zmiešaným typom správneho aktu,

v ktorom sa prelína znak individuálneho správneho aktu tým, že sa dotýka práv

a oprávnených záujmov konkrétnej fyzickej osoby, ale rovnako aj znak normatívneho

správneho aktu, keďže ho mestské zastupiteľstvo vydalo na základe zákonom zverenej

právomoci a jeho zákonnosť sa preskúmava podľa tak ako to uviedol aj

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. . ... Limitom súdneho prieskumu

je zákonnosť. Zákonnosťou rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov

s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Správny súd pri preskúmavaní

zákonnosti a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa zásadne obmedzí len

na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä

s ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej

zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec

možným skutkový záver, ku ktorému orgán verejnej správy dospel. Správny súd pri

preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či

správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. ... Správny

súd nemôže preskúmavať vhodnosť a účelnosť obsahu výrokov napadnutého rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Posudzovanie vhodnosti a účelnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy správnemu súdnictvu nepatrí, lebo súdy by takýmto posudzovaním nahradzovali

orgány výkonnej moci a zasahovali by nedovoleným spôsobom do otázok voľnej úvahy

správneho orgánu. Ak by súd posudzoval kvalitu plnenia povinností hlavného kontrolóra,

dokonca určiac, že v danej veci nebolo hrubé ani opakované zanedbanie povinnosti z jeho

strany preukázané, prekročil by tak právomoc súdu a súd by tak v podstate zasiahol do

právomoci mestského zastupiteľstva vymedzenej v § 11 ods. 4 Zákona o obecnom zariadení.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že uznesenie mestského zastupiteľstva nie je

právnym úkonom, ktorého (ne)platnosť by mohol súd prvého stupňa posúdiť podľa tretej

a štvrtej časti a ktoré konanie by tak mohlo byť predmetom

tzv. určovacej žaloby v zmysle ustanovenia ako to žiada navrhovateľ.

Ustanovenie o prokuratúre totiž výslovne

upravuje osobitný postup, ktorým je takéto preskúmanie možné, a to prostredníctvom

protestu prokurátora a v prípade nevyhovenia protestu dáva ustanovenie § 250 zf ods. 1

prokurátorovi možnosť podať v rámci správneho súdnictva návrh na zrušenie tohto

uznesenia. Uvedená právna úprava tak súčasne vylučuje možnosť domáhať sa určenia

neplatnosti odvolania z funkcie hlavného kontrolóra, ktoré bolo prijaté vo forme uznesenia

mestského zastupiteľstva určovacou žalobou podľa Z vyššie uvedených

dôvodov, ak by aj zo strany prokurátora nebol v zmysle § 26 Zák. o prokuratúre podaný

protest a následne by nenastal postup podľa zf , nešlo by u navrhovateľa

o postup priečiaci sa zásadám demokratického právneho štátu (tzv. denegatio iustitiae,

odopretie spravodlivosti).“

Porušenie sťažovateľom označených práv sťažovateľ odôvodňuje tým, že «... mu

bolo Uznesením OS a Uznesením KS odňaté právo konať pred súdom, a to tvrdením, že

uvedené súdy nemajú právomoc rozhodnúť o predloženej veci a tvrdením, že v zmysle § 7

ods. 1 a zákona o prokuratúre, ako aj

a , je „upravený osobitný postup, ktorým je

takéto preskúmanie možné, t. j. prostredníctvom protestu prokurátora, a v prípade

nevyhovenia protestu je daná možnosť prokurátorom podať v rámci správneho súdnictva

návrh na zrušenie uznesenia“.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... vo svojom návrhu poukazoval tak na jeho (uznesenie

mestského zastupiteľstva č. 178/2006/C mesta P. z 20. októbra 2006, pozn.) nezákonnosť čo

do väčšiny použitej na jeho odvolanie, ako aj na nedostatok dôvodov a dôkazov

preukazujúcich hrubé porušenie jeho povinností ako dôvodu na odvolanie z funkcie.

Uznesením mestského zastupiteľstva došlo k zásahu do práv navrhovateľa, čím bol

jednoznačne dotknutý jeho osobný status.“. Z uvedených dôvodov je toho názoru, že

„... takáto právomoc je jednoznačne daná všeobecným súdom, na ktoré sa so svojím

návrhom aj neúspešne obrátil. ... Navrhovateľ má za to, že súdy mali jeho vec riadne

prejednať. V právnom štáte je neprijateľný stav, keď osoba ktorá bola dotknutá na svojich

právach, okrem iných aj práva na prístup k funkcii, nemá možnosť obrátiť sa na žiadny

nestranný a nezávislý tribunál, ktorý by vec preskúmal. S poukazom na vyššie uvedené

máme za to, že konaním Okresného súdu Piešťany, ako aj Krajského súdu v Trnave, došlo

k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského súdu

bolo porušené jeho základné právo podľa a 2 a právo podľa

dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Okresný súd Piešťany vo veci vedenej pod sp. zn. a Krajský súd

v Trnave vo veci vedenej pod sp. zn.: porušili základné právo sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 a 2

a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 21. 02. 2011, sp. zn.

a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 05. 2012, sp. zn. , sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR,

ktorú sú Okresný súd Piešťany a Krajský súd v Trnave povinní vyplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa vedený v U., a.s., č. účtu..., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

sťažovateľ podal 24. augusta 2012 proti uzneseniu krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu dovolanie. V čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom

okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa a nasl. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práv (ktorý aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto

zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti

ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú

ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky prijatia sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.

Ústavný súd je v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(m. m. , ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu obsahuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Zo skutočností uvedených sťažovateľom, z príloh pripojených k sťažnosti, ako aj

zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany svojich v sťažnosti označených práv sa

sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním podaným

najvyššiemu súdu, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ podaním dovolania (založeného v zásade na obdobnej argumentácii, akú

uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by

tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na

skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až

vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do

základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (m. m.

, , , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd ani v danom prípade nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odklonil od už

stabilne v jeho judikatúre vyslovovaného názoru (m. m. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (m. m. ,

, , , ). Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer

proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S poukazom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú podľa v spojení s .

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie

sťažovateľom označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov odmietol, tak

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia

okresného súdu, uznesenia krajského súdu a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia),

ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012