Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 29/2013
PDF · 254.45 KB
No categories available
IV. ÚS 29/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., V., vo veci namietaného porušenia jeho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžd 4/2012 z 26. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2012 doručená sťažnosť Ing. F. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 4/2012 z 26. septembra 2012 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľ podal 24. júla 2010 žalobu pôvodne Okresnému súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“), ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia Krajského dopravného
inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. (ďalej len „krajský dopravný
inšpektorát“) č. p... z 21. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Okresného dopravného
inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru V. (ďalej len „okresný dopravný
inšpektorát“) ČPS:... z 9. apríla 2010, (ďalej len „žaloba z 24. júla 2010“). Okresný súd
uznesením č. k. 13 C 154/2010-30 z 25. októbra 2010 postúpil žalobu z 24. júla 2010 vecne
a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý o nej
rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 S 98/2010 z 25. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) tak, že ju zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudok
krajského súdu napadnutým rozsudkom potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
«Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 10 Sžd/4/2012 zo dňa 26. 9. 2012 (správne
má byť „rozsudok“, pozn.), ktoré som obdržal 12. 10. 2012 trpí vadou podľa Občianskeho
súdneho poriadku a porušuje článok 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie. Porušil aj článok 48 a 46 odst. 2 Ústavy
SR. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutia súdov vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojich odvolaniach som uviedol množstvo
údajov a faktov, na ktoré súd v konaní neprihliadal a ktoré poukazujú na nesprávne
skutkové právne posúdenie, a nie je ich málo. Už od 10. 9. 2009 v čase 14.40 kedy sa stala
škodová udalosť, keď som stál v P. s mot. vozidlom..., EC:..., mimo cesty na krajnici
a časťou na parkovisku, kde vystúpila z vozidla manželka a dcéra. Vtedy do mňa z pravej
strany narazila vodička Ing. D. K. a spôsobila škodu na svojom vozidle a tiež mojom
vozidle, potom ešte cestou prešlo jedno vozidlo až potom som vyšiel na cestu a pokračoval
za spomínanou vodičkou, ktorá zastavila na krajnici v pravo, lebo pre prácu na ceste
ďalej nemohla pokračovať. Zastavil som hneď za ňou. Vtedy vystúpila z vozidla a chcela
4 000,- Sk za škodu na vozidle, ktorú si sama spôsobila nárazom o moje vozidlo a poškodila
aj moje vozidlo. Škoda na oboch vozidlách bola neskôr ohodnotená na 90 €. Všetko
nasvedčovalo k tomu, že menovaná mala už skúsenosti z vydieračského prístupu.
Bol so nevinný, preto som nepristúpil, aby som niečo platil. Nečakal som
na policajtov lebo som mal na starosti maloleté deti, ktoré som mal vybrať z krúžku
a postarať sa o nich, kým prídu rodičia domov. Tiež som mal so sebou aj manželku, ktorá
bola vážne nemocná. Až o 18.00 hod. prišiel za mnou policajt, ktorý sfotil škodu na aute
a keď som ho oboznámil so skutočnosťou, povedal, že on sa s tým nebude zaoberať, že vec
postúpi na Okresné riaditeľstvo PZ ODI do V.
Postúpil aj so svojim vyjadrením, kde dal za pravdu vodičke Ing. D. K. A to iba
na základe jej tvrdenia, keďže bral v úvahu iba tvrdenie jednej osoby bez dôkazov, dopustil
sa uprednostnenia a zvýhodnenia jednej osoby voči druhej, čím aplikovaná norma bola
aplikovaná jednostranne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Porušil Ústavu
SR čl. 12 odst. 1, 2 a čl. 47 odst. 2 a 3.
Od 10. 9. 2009, kedy sa škodová udalosť stala nemôžem sa dovolať spravodlivosti...
Vyšetrovateľ ODI vo V. kpt. J. K., aby vyhovel vyšetrovateľovi ODI P. dopustil sa podvodu,
tým že nič netušiacemu dal mi popodpisovať spustu listín, medzi ktorým bolo aj moje
priznanie k vine, a keď som namietal, že s tým nesúhlasím nech to opraví, najprv tvrdil
že ináč nemôže, lebo tak rozhodli v P., keď som sa rozčúlil, že čo je to za spravodlivosť nech
to opraví, lebo sa odvolám povedal, že môžem aj tak s tým už nič neurobím. Dopustil
sa porušenia Ústavy čl. 46 odst. 1, 2, 3.
A tak už vyše tri roky sa nemôžem dovolať spravodlivosti, dokonca nielen, že nie som
vinný, ale bezvýznamnú škodovú udalosť prekvalifikovali na vážny dopravný priestupok
a uložili mi sankciu 500 € pokutu a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu
12 mesiacov v rozpore aj so zákonom stanovených pokút, čo zdôvodňujú na moje priestupky
pred piatimi rokmi. Neviem o tom, aby som bol spôsobil veľa priestupkov a ak tak iba
bezvýznamné, za ktoré som určite znášal dvojnásobné sankcie oproti stanoveným zákonom,
čo vo V. na DI je zaužívané, aby za úplatky mali čo odpúšťať, začo bol aj riaditeľ pred
časom odvolaný. Porušili tak Ústavu čl. 13 odst. 3 a čl. 50 odst. 5...
24. 7. 2010 som podal žalobu na postup správnych orgánov a požiadal preskúmať
Zákonnosť a správnosť rozhodnutia Okresným súdom v Prešove, ktorý postúpil podľa
príslušnosti Krajskému súdu v Prešove...
Ochrany spravodlivosti a základných ľudských práv som sa nedočkal, bol som nútený
podať dovolanie 10. 5. 2011 (správne má byť „odvolanie“, pozn.) na Najvyšší súd
v Bratislave, ktorý sa mojim dovolaním (správne má byť „odvolaním“, pozn.) nezaoberal
a jednostranným aplikovaním normy v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
potvrdil rozsudok Krajského súdu, čím porušil článok 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že „Vzhľadom na vady v konaní
správnych orgánov a porušenie základných práv a slobôd podľa Ústavy SR článku 127
a článku 6 odst. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a v rozpore so spravodlivosťou“ zruší
„uznesenie Najvyššieho súdu SR podľa Ústavy čl.127 odstavec 2“.
II.
Podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať
jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné
náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
V súlade s § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Vychádzajúc z ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať,
že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa
obsahu.
Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu
a formuláciu petitu ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 10 Sžd 4/2012 z 26. septembra 2012, ktorý vychádza „z nesprávnych
skutkových zistení“, keďže sťažovateľ „vo svojich odvolaniach uviedol množstvo údajov
a faktov, na ktoré súd v konaní neprihliadal a ktoré poukazujú na nesprávne skutkové
právne posúdenie“.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie,
či ju možno považovať za opodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry,
v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol:
«Preskúmaním predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že správne
orgány – Okresný aj Krajský dopravný inšpektorát – aplikovali správne najmä ustanovenia
zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu. Krajský súd
v Prešove vydal správne a zákonné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými
ustanoveniami zákonov, vzhľadom na jednoznačnosť skutkového a právneho stavu
v prerokúvanej veci, v podstate odkazuje na konanie pred krajským súdom a odôvodnenie
jeho napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
So zreteľom na to, že z vykonaných dôkazov je nepochybné, že skutok sa stal tak,
ako bol uvedený v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov – Okresného riaditeľstva
Policajného zboru vo V., Okresného dopravného inšpektorátu z 9. apríla 2010, č. k...
a Krajského dopravného inšpektorátu v P. č. p... z 21. júna 2010, nemá odvolací súd
v podstate čo dodať. Z uvedených dôkazov a rozhodnutí vyplynulo, že pri vychádzaní
na cestu z miesta ležiaceho mimo cesty žalobca nedal prednosť vozidlu Ing. D. K., spôsobil
jej škodu na vozidle, po nehode na mieste jej vzniku nezotrval napriek tomu, že sa s ňou
o náhrade škody nedohodol. Tým naplnil zákonné znaky priestupku, za ktorý bol postihnutý
a sankcia, ktorá mu bola uložená je primeraná, najmä so zreteľom na predchádzajúce
niekoľkonásobné postihnutie za priestupok najmä v posledných piatich, resp. desiatich
rokoch.
Znalecké dokazovanie ani rekonštrukcia, či dokonca vypočúvanie manželky a dcéry
žalobcu nemôžu nič zmeniť na tom, že žalobca si nesplnil po škodovej udalosti svoje
povinnosti účastníka cestnej premávky ako vodiča, ktorý škodovú udalosť spôsobil, a tým ju
podľa zákona „povýšil“ na dopravnú nehodu. Odvolací súd pochybenie v konaní správnych
orgánov nezistil, rovnako ani v konaní krajského súdu. Práve naopak vzhľadom na povahu
veci a závažnosť následkov priestupku boli vykonané dôkazy v rozsahu, ktorý sa javí až nad
rámec potrieb jeho preukázania a vyvodenia zodpovednosti za jeho spáchanie.
Výhrady a útoky žalobcu na adresu správnych orgánov, resp. Ing. D. K.
o nezákonnosti a osobitosti ich postupov a realizácie ich práv, nemajú oporu v obsahu
spisov, ani ďalších listín zadovážených v priebehu priestupkového konania, resp. jeho
preskúmavania súdmi. Sú produkované žalobcom výhradne v snahe ospravedlniť svoje
protiprávne konanie. Z týchto dôvodov, najmä preto, že sa priamo netýkajú predmetu
konania, ale ho len subjektívne hodnotia, sa ani odvolací súd nemal dôvod nimi zaoberať.»
Ústavný súd v nadväznosti na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu považoval ďalej za potrebné poukázať na § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
V prerokúvanej veci sa najvyšší súd z dôvodu jednoznačného skutkového a právneho
stavu v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi krajského súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
V ďalšej časti preto ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku krajského
súdu č. k. 3 S 98/2010-49 z 25. marca 2011, v ktorom tento po podrobnom oboznámení
sa s administratívnym spisom a skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym
posúdením a hodnotením predovšetkým uviedol:
«Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo
v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil
sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo
rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým uznal žalobcu
vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22
ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch, lebo porušil § 21 ods. 1 a § 66 ods. 2 písm. a/, d/,
h/ Zákona o cestnej premávke tým, že dňa 10. 9. 2009 okolo 14.40 hod. viedol v P. z miesta
ležiaceho mimo cesty motorové vozidlo, kde pri vchádzaní na K. ulicu nedal prednosť z jeho
pohľadu z pravej strany prichádzajúcemu osobnému motorovému vozidlu, ktoré viedla
Ing. D. K., v dôsledku čoho narazil pravou prednou časťou svojho vozidla do ľavej zadnej
časti vozidla vodičky K. Po nehode s vozidlom síce zastavil, ale následne vodičke K.
uviedol, že to nie je jeho vina a z miesta nehody odišiel bez toho, aby túto oznámil
policajtovi, nezotrval na mieste nehody až do príchodu policajta, nepreukázal svoju
totožnosť inému účastníkovi dopravnej nehody, ani sa s poškodenou nedohodol na náhrade
škody. U vodičky K. nebolo zistené požitie alkoholických nápojov, u žalobcu pre
neprítomnosť dychová skúška vykonaná nebola. Pri dopravnej nehode k zraneniu osôb
nedošlo. Za priestupok bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 Zákona o
priestupkoch vo výške 500,- Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12
mesiacov.
Základom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. upravujúcej konanie
o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov bolo posúdenie, či správny orgán
vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, či dodržal procesný postup, či vykonané dôkazy
správne vyhodnotil a či tieto naozaj vedú k záveru, že žalobca porušil Zákon o cestnej
premávke, a že sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky...
V danom prípade sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so zisteniami správneho
orgánu uvedenými v napadnutom rozhodnutí, na tieto poukazuje a s týmito sa stotožňuje.
Predovšetkým poukazuje na obsah zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku konaného
dňa 10. 12. 2009, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bolo oznámené, že je obvinený
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch s presným
popisom za aké skutky, bol poučený podľa § 73 ods. 1 Zákona o priestupkoch o práve
vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, k dôkazom o nich,
uplatňovať skutočnosti a iné dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy. Bol poučený
aj podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, že má právo dať sa zastupovať advokátom alebo
iným zástupcom. Po zákonom poučení ktorému žalobca porozumel a po oboznámení
sa s obsahom spisového materiálu do zápisnice uviedol: „... práva dať sa zastupovať
advokátom nevyužívam, budem sa obhajovať sám. Súhlasím obsahom spisového materiálu
ako aj s tým, čo je uvedené v predloženom spisovom materiály. Na svoju obhajobu
uvádzam, že som sa necítil vinným zo zavinenia dopravnej nehody a vodička K. na mieste
ihneď odo mňa pýtala 4 000,- Sk, s čím som ja nesúhlasil, preto som odišiel preč. Policajt
ma nevyzval k dychovej skúške. Svoje konanie ľutujem. Súhlasím s obsahom spisového
materiálu a tento nehodlám pozmeniť ani doplniť. Spáchanie priestupku priznávam.“
Po vyhlásení rozhodnutia o priestupku a po náležitom poučení o práve podať
odvolanie žalobca do zápisnice uviedol, že žiada doručiť písomné vyhotovenie vyhláseného
rozhodnutia s tým, že sa vzdáva práva podať odvolanie, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom.
Niet preto pochýb, že sa žalobca dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky konaním uvedeným v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky ďalšie
vyjadrenia a námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti prvému rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 pri opätovnom jednaní priestupku
dňa 9. 4. 2010, v odvolaní proti druhému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu
zo dňa 9. 4. 2010 ako aj v konaní pred súdom, kde už diametrálne odlišne od výpovede
zo dňa 10. 12. 2009, či od svojho vyjadrenia k veci spísaného v deň dopravnej nehody dňa
10. 9. 2009 tvrdil, že nesúhlasí s obsahom spisového materiálu, že zákon o cestnej premávke
neporušil, lebo nie on narazil do motorového vozidla Ing. K., ale Ing. K. narazila do jeho
motorového vozidla, ktoré stálo na parkovisku pred obytným domom, vyhodnotil ako
účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok.
Súd poukazuje aj na obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v priestupkovom
spise, ktoré boli citované v napadnutom rozhodnutí, a ktoré sú dostatočným podkladom
pre vydanie meritórneho rozhodnutia, predovšetkým na záznam o podaní vysvetlenia zo dňa
10. 9. 2009, v ktorom je uvedené, že žalobca po „... vypátraní v čase okolo 18.00 hod. dňa
10. 9. 2009 v obci K. a po objasnení veci k dopravnej nehode na ul. K. uviedol iba toľko,
že s vozidlom jazdil, kde vychádzal od okraja cesty na cestu ulici K. kde narazil prednou
časťou svojho vozidla zn... do vozidla zn... t. j. aj podľa tohto žalobca narazil
do motorového vozidla Ing. K. a nie Ing. K. do motorového vozidla žalobcu.
Na vadu konania spočívajúcu v tom, že žalovaný prihliadal na odvolanie žalobcu
proti prvému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 napriek
tomu, že žalobca sa svojho práva podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu účinne
vzdal, čo potvrdil vlastnoručným podpisom do zápisnice o prejednaní priestupku
zo dňa 10. 12. 2009 nemohol prihliadať, lebo rozhodnutie žalovaného zo dňa 1. 3. 2010,
č..., ktorým žalovaný zrušil toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (zo dňa 10.
12. 2009) a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
4. 3. 2010, pričom nebolo účinne napadnuté žalobou (vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola
žaloba podaná oneskorene) a nebolo žalobcom tvrdené a preukázané splnenie podmienok
upravených v § 245 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré
sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné
a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.»
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých
medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05,
I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa
o nenáležitom zistení skutkového stavu zjavne neobstojí. Najvyšší súd v napadnutom
rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam vo veci konajúcich správnych
orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými otázkami, pričom
tieto závery nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považovať za ústavne
neudržateľné a neakceptovateľné, a teda majúce za následok porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade najvyšší súd
rozhodoval v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa V. časti druhej
hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
výslovne uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením krajského súdu vyplývajúcim z jeho
rozsudku, a to na základe jednoznačného skutkového a právneho stavu. Za daných okolností
musí ústavný súd pri prieskume ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku
zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, a to predovšetkým skutočnosť, že v rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ktorým predovšetkým prislúcha zisťovanie skutkových okolností
predmetnej veci, ale preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,
či kompetentné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
napr. vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)
uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade
nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy
správne právne vyhodnotili zistený stav.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 S 98/2010 z 25. marca 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé
súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno
ho považovať ani za arbitrárny, a preto medzi ním a obsahom sťažovateľom označeného
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť
k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013