Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 29/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., V., vo veci namietaného porušenia jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2012 doručená sťažnosť Ing. F. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľ podal 24. júla 2010 žalobu pôvodne Okresnému súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“), ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia Krajského dopravného

inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P. (ďalej len „krajský dopravný

inšpektorát“) č. p... z 21. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Okresného dopravného

inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru V. (ďalej len „okresný dopravný

inšpektorát“) ČPS:... z 9. apríla 2010, (ďalej len „žaloba z 24. júla 2010“). Okresný súd

uznesením č. k. -30 z 25. októbra 2010 postúpil žalobu z 24. júla 2010 vecne

a miestne príslušnému Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorý o nej

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) tak, že ju zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudok

krajského súdu napadnutým rozsudkom potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 26. 9. 2012 (správne

má byť „rozsudok“, pozn.), ktoré som obdržal 12. 10. 2012 trpí vadou podľa Občianskeho

súdneho poriadku a porušuje článok 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie. Porušil aj a 46 odst. 2

SR. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne rozhodnutia súdov vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojich odvolaniach som uviedol množstvo

údajov a faktov, na ktoré súd v konaní neprihliadal a ktoré poukazujú na nesprávne

skutkové právne posúdenie, a nie je ich málo. Už od 10. 9. 2009 v čase 14.40 kedy sa stala

škodová udalosť, keď som stál v P. s mot. vozidlom..., EC:..., mimo cesty na krajnici

a časťou na parkovisku, kde vystúpila z vozidla manželka a dcéra. Vtedy do mňa z pravej

strany narazila vodička Ing. D. K. a spôsobila škodu na svojom vozidle a tiež mojom

vozidle, potom ešte cestou prešlo jedno vozidlo až potom som vyšiel na cestu a pokračoval

za spomínanou vodičkou, ktorá zastavila na krajnici v pravo, lebo pre prácu na ceste

ďalej nemohla pokračovať. Zastavil som hneď za ňou. Vtedy vystúpila z vozidla a chcela

4 000,- Sk za škodu na vozidle, ktorú si sama spôsobila nárazom o moje vozidlo a poškodila

aj moje vozidlo. Škoda na oboch vozidlách bola neskôr ohodnotená na 90 €. Všetko

nasvedčovalo k tomu, že menovaná mala už skúsenosti z vydieračského prístupu.

Bol so nevinný, preto som nepristúpil, aby som niečo platil. Nečakal som

na policajtov lebo som mal na starosti maloleté deti, ktoré som mal vybrať z krúžku

a postarať sa o nich, kým prídu rodičia domov. Tiež som mal so sebou aj manželku, ktorá

bola vážne nemocná. Až o 18.00 hod. prišiel za mnou policajt, ktorý sfotil škodu na aute

a keď som ho oboznámil so skutočnosťou, povedal, že on sa s tým nebude zaoberať, že vec

postúpi na Okresné riaditeľstvo PZ ODI do V.

Postúpil aj so svojim vyjadrením, kde dal za pravdu vodičke Ing. D. K. A to iba

na základe jej tvrdenia, keďže bral v úvahu iba tvrdenie jednej osoby bez dôkazov, dopustil

sa uprednostnenia a zvýhodnenia jednej osoby voči druhej, čím aplikovaná norma bola

aplikovaná jednostranne a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Porušil Ústavu

SR čl. 12 odst. 1, 2 a čl. 47 odst. 2 a 3.

Od 10. 9. 2009, kedy sa škodová udalosť stala nemôžem sa dovolať spravodlivosti...

Vyšetrovateľ ODI vo V. kpt. J. K., aby vyhovel vyšetrovateľovi ODI P. dopustil sa podvodu,

tým že nič netušiacemu dal mi popodpisovať spustu listín, medzi ktorým bolo aj moje

priznanie k vine, a keď som namietal, že s tým nesúhlasím nech to opraví, najprv tvrdil

že ináč nemôže, lebo tak rozhodli v P., keď som sa rozčúlil, že čo je to za spravodlivosť nech

to opraví, lebo sa odvolám povedal, že môžem aj tak s tým už nič neurobím. Dopustil

sa porušenia , 2, 3.

A tak už vyše tri roky sa nemôžem dovolať spravodlivosti, dokonca nielen, že nie som

vinný, ale bezvýznamnú škodovú udalosť prekvalifikovali na vážny dopravný priestupok

a uložili mi sankciu 500 € pokutu a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu

12 mesiacov v rozpore aj so zákonom stanovených pokút, čo zdôvodňujú na moje priestupky

pred piatimi rokmi. Neviem o tom, aby som bol spôsobil veľa priestupkov a ak tak iba

bezvýznamné, za ktoré som určite znášal dvojnásobné sankcie oproti stanoveným zákonom,

čo vo V. na DI je zaužívané, aby za úplatky mali čo odpúšťať, začo bol aj riaditeľ pred

časom odvolaný. Porušili tak Ústavu čl. 13 odst. 3 a čl. 50 odst. 5...

24. 7. 2010 som podal žalobu na postup správnych orgánov a požiadal preskúmať

Zákonnosť a správnosť rozhodnutia Okresným súdom v Prešove, ktorý postúpil podľa

príslušnosti Krajskému súdu v Prešove...

Ochrany spravodlivosti a základných ľudských práv som sa nedočkal, bol som nútený

podať dovolanie 10. 5. 2011 (správne má byť „odvolanie“, pozn.) na Najvyšší súd

v Bratislave, ktorý sa mojim dovolaním (správne má byť „odvolaním“, pozn.) nezaoberal

a jednostranným aplikovaním normy v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

potvrdil rozsudok Krajského súdu, čím porušil článok 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že „Vzhľadom na vady v konaní

správnych orgánov a porušenie základných práv a slobôd podľa SR článku 127

a článku 6 odst. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a v rozpore so spravodlivosťou“ zruší

„uznesenie Najvyššieho súdu SR podľa “.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažnosť podľa a musí obsahovať

jednak všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené v .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

V súlade s sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení a možno konštatovať,

že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané

, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod

na jeho odmietnutie podľa z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa

obsahu.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu

a formuláciu petitu ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa

, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. septembra 2012, ktorý vychádza „z nesprávnych

skutkových zistení“, keďže sťažovateľ „vo svojich odvolaniach uviedol množstvo údajov

a faktov, na ktoré súd v konaní neprihliadal a ktoré poukazujú na nesprávne skutkové

právne posúdenie“.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie,

či ju možno považovať za opodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej judikatúry,

v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol:

«Preskúmaním predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že správne

orgány – Okresný aj Krajský dopravný inšpektorát – aplikovali správne najmä ustanovenia

zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu. Krajský súd

v Prešove vydal správne a zákonné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými

ustanoveniami zákonov, vzhľadom na jednoznačnosť skutkového a právneho stavu

v prerokúvanej veci, v podstate odkazuje na konanie pred krajským súdom a odôvodnenie

jeho napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením , podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

So zreteľom na to, že z vykonaných dôkazov je nepochybné, že skutok sa stal tak,

ako bol uvedený v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov – Okresného riaditeľstva

Policajného zboru vo V., Okresného dopravného inšpektorátu z 9. apríla 2010, č. k...

a Krajského dopravného inšpektorátu v P. č. p... z 21. júna 2010, nemá odvolací súd

v podstate čo dodať. Z uvedených dôkazov a rozhodnutí vyplynulo, že pri vychádzaní

na cestu z miesta ležiaceho mimo cesty žalobca nedal prednosť vozidlu Ing. D. K., spôsobil

jej škodu na vozidle, po nehode na mieste jej vzniku nezotrval napriek tomu, že sa s ňou

o náhrade škody nedohodol. Tým naplnil zákonné znaky priestupku, za ktorý bol postihnutý

a sankcia, ktorá mu bola uložená je primeraná, najmä so zreteľom na predchádzajúce

niekoľkonásobné postihnutie za priestupok najmä v posledných piatich, resp. desiatich

rokoch.

Znalecké dokazovanie ani rekonštrukcia, či dokonca vypočúvanie manželky a dcéry

žalobcu nemôžu nič zmeniť na tom, že žalobca si nesplnil po škodovej udalosti svoje

povinnosti účastníka cestnej premávky ako vodiča, ktorý škodovú udalosť spôsobil, a tým ju

podľa zákona „povýšil“ na dopravnú nehodu. Odvolací súd pochybenie v konaní správnych

orgánov nezistil, rovnako ani v konaní krajského súdu. Práve naopak vzhľadom na povahu

veci a závažnosť následkov priestupku boli vykonané dôkazy v rozsahu, ktorý sa javí až nad

rámec potrieb jeho preukázania a vyvodenia zodpovednosti za jeho spáchanie.

Výhrady a útoky žalobcu na adresu správnych orgánov, resp. Ing. D. K.

o nezákonnosti a osobitosti ich postupov a realizácie ich práv, nemajú oporu v obsahu

spisov, ani ďalších listín zadovážených v priebehu priestupkového konania, resp. jeho

preskúmavania súdmi. Sú produkované žalobcom výhradne v snahe ospravedlniť svoje

protiprávne konanie. Z týchto dôvodov, najmä preto, že sa priamo netýkajú predmetu

konania, ale ho len subjektívne hodnotia, sa ani odvolací súd nemal dôvod nimi zaoberať.»

Ústavný súd v nadväznosti na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu považoval ďalej za potrebné poukázať na § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

V prerokúvanej veci sa najvyšší súd z dôvodu jednoznačného skutkového a právneho

stavu v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi krajského súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s .

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

V ďalšej časti preto ústavný súd poukazuje na podstatnú časť rozsudku krajského

súdu č. k. -49 z 25. marca 2011, v ktorom tento po podrobnom oboznámení

sa s administratívnym spisom a skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a hodnotením predovšetkým uviedol:

«Krajský súd podľa

(ďalej len ) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo

v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil

sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo

rozhodnutia a postup správnych orgánov v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým uznal žalobcu

vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22

ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch, lebo porušil § 21 ods. 1 a § 66 ods. 2 písm. a/, d/,

h/ Zákona o cestnej premávke tým, že dňa 10. 9. 2009 okolo 14.40 hod. viedol v P. z miesta

ležiaceho mimo cesty motorové vozidlo, kde pri vchádzaní na K. ulicu nedal prednosť z jeho

pohľadu z pravej strany prichádzajúcemu osobnému motorovému vozidlu, ktoré viedla

Ing. D. K., v dôsledku čoho narazil pravou prednou časťou svojho vozidla do ľavej zadnej

časti vozidla vodičky K. Po nehode s vozidlom síce zastavil, ale následne vodičke K.

uviedol, že to nie je jeho vina a z miesta nehody odišiel bez toho, aby túto oznámil

policajtovi, nezotrval na mieste nehody až do príchodu policajta, nepreukázal svoju

totožnosť inému účastníkovi dopravnej nehody, ani sa s poškodenou nedohodol na náhrade

škody. U vodičky K. nebolo zistené požitie alkoholických nápojov, u žalobcu pre

neprítomnosť dychová skúška vykonaná nebola. Pri dopravnej nehode k zraneniu osôb

nedošlo. Za priestupok bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 Zákona o

priestupkoch vo výške 500,- Eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12

mesiacov.

Základom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti upravujúcej konanie

o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov bolo posúdenie, či správny orgán

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, či dodržal procesný postup, či vykonané dôkazy

správne vyhodnotil a či tieto naozaj vedú k záveru, že žalobca porušil Zákon o cestnej

premávke, a že sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky...

V danom prípade sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje so zisteniami správneho

orgánu uvedenými v napadnutom rozhodnutí, na tieto poukazuje a s týmito sa stotožňuje.

Predovšetkým poukazuje na obsah zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku konaného

dňa 10. 12. 2009, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bolo oznámené, že je obvinený

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b/, g/ Zákona o priestupkoch s presným

popisom za aké skutky, bol poučený podľa § 73 ods. 1 Zákona o priestupkoch o práve

vyjadriť sa k všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, k dôkazom o nich,

uplatňovať skutočnosti a iné dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy. Bol poučený

aj podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku, že má právo dať sa zastupovať advokátom alebo

iným zástupcom. Po zákonom poučení ktorému žalobca porozumel a po oboznámení

sa s obsahom spisového materiálu do zápisnice uviedol: „... práva dať sa zastupovať

advokátom nevyužívam, budem sa obhajovať sám. Súhlasím obsahom spisového materiálu

ako aj s tým, čo je uvedené v predloženom spisovom materiály. Na svoju obhajobu

uvádzam, že som sa necítil vinným zo zavinenia dopravnej nehody a vodička K. na mieste

ihneď odo mňa pýtala 4 000,- Sk, s čím som ja nesúhlasil, preto som odišiel preč. Policajt

ma nevyzval k dychovej skúške. Svoje konanie ľutujem. Súhlasím s obsahom spisového

materiálu a tento nehodlám pozmeniť ani doplniť. Spáchanie priestupku priznávam.“

Po vyhlásení rozhodnutia o priestupku a po náležitom poučení o práve podať

odvolanie žalobca do zápisnice uviedol, že žiada doručiť písomné vyhotovenie vyhláseného

rozhodnutia s tým, že sa vzdáva práva podať odvolanie, čo potvrdil vlastnoručným

podpisom.

Niet preto pochýb, že sa žalobca dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky konaním uvedeným v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky ďalšie

vyjadrenia a námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti prvému rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 pri opätovnom jednaní priestupku

dňa 9. 4. 2010, v odvolaní proti druhému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu

zo dňa 9. 4. 2010 ako aj v konaní pred súdom, kde už diametrálne odlišne od výpovede

zo dňa 10. 12. 2009, či od svojho vyjadrenia k veci spísaného v deň dopravnej nehody dňa

10. 9. 2009 tvrdil, že nesúhlasí s obsahom spisového materiálu, že zákon o cestnej premávke

neporušil, lebo nie on narazil do motorového vozidla Ing. K., ale Ing. K. narazila do jeho

motorového vozidla, ktoré stálo na parkovisku pred obytným domom, vyhodnotil ako

účelové v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok.

Súd poukazuje aj na obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v priestupkovom

spise, ktoré boli citované v napadnutom rozhodnutí, a ktoré sú dostatočným podkladom

pre vydanie meritórneho rozhodnutia, predovšetkým na záznam o podaní vysvetlenia zo dňa

10. 9. 2009, v ktorom je uvedené, že žalobca po „... vypátraní v čase okolo 18.00 hod. dňa

10. 9. 2009 v obci K. a po objasnení veci k dopravnej nehode na ul. K. uviedol iba toľko,

že s vozidlom jazdil, kde vychádzal od okraja cesty na cestu ulici K. kde narazil prednou

časťou svojho vozidla zn... do vozidla zn... t. j. aj podľa tohto žalobca narazil

do motorového vozidla Ing. K. a nie Ing. K. do motorového vozidla žalobcu.

Na vadu konania spočívajúcu v tom, že žalovaný prihliadal na odvolanie žalobcu

proti prvému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu zo dňa 10. 12. 2009 napriek

tomu, že žalobca sa svojho práva podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu účinne

vzdal, čo potvrdil vlastnoručným podpisom do zápisnice o prejednaní priestupku

zo dňa 10. 12. 2009 nemohol prihliadať, lebo rozhodnutie žalovaného zo dňa 1. 3. 2010,

č..., ktorým žalovaný zrušil toto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (zo dňa 10.

12. 2009) a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

4. 3. 2010, pričom nebolo účinne napadnuté žalobou (vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu bola

žaloba podaná oneskorene) a nebolo žalobcom tvrdené a preukázané splnenie podmienok

upravených v , podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré

sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné

a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa žalobu zamietol.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých

medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. , ,

, ).

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa

o nenáležitom zistení skutkového stavu zjavne neobstojí. Najvyšší súd v napadnutom

rozsudku zaujal hodnotiace závery aj ku skutkovým zisteniam vo veci konajúcich správnych

orgánov, ako aj k postupu krajského súdu súvisiacemu so skutkovými otázkami, pričom

tieto závery nemožno v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považovať za ústavne

neudržateľné a neakceptovateľné, a teda majúce za následok porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade najvyšší súd

rozhodoval v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa V. časti druhej

hlavy . Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

výslovne uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením krajského súdu vyplývajúcim z jeho

rozsudku, a to na základe jednoznačného skutkového a právneho stavu. Za daných okolností

musí ústavný súd pri prieskume ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, a to predovšetkým skutočnosť, že v rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov, ktorým predovšetkým prislúcha zisťovanie skutkových okolností

predmetnej veci, ale preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý

napr. vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)

uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a nemožno

ho považovať ani za arbitrárny, a preto medzi ním a obsahom sťažovateľom označeného

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013