Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 28/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., a M. R., T., zastúpených advokátom JUDr. V. H.,

G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 a na spravodlivé súdne konanie podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. -368 z 9. júna 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. -469 z 29. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. R. a M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2012 doručená sťažnosť O. R., T., a M. R., T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť

majetok podľa a na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu

Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -368 z 9. júna 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -469 z 29. mája

2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa návrhom doručeným

okresnému súdu 11. januára 2011 domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby

v návrhu uvedených nehnuteľností v prospech záložného veriteľa a odporcu v 1. rade

osvedčenej notárskou zápisnicou sp. zn. N 1842/2010 zo 16. decembra 2010.

Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh tým, že pri dražbe bolo porušené ustanovenie § 7

ods. 2 a o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“)

v spojitosti s ustanovením . Pôvodný vlastník

založených nehnuteľností, ktorý má v predmete svojho podnikania uskutočňovanie stavieb

a ich zmien, previedol vlastnícke práva k týmto nehnuteľnostiam na navrhovateľov z titulu

zámennej zmluvy na základe zmluvy o realizácii spoločného investičného zámeru.

Sťažovatelia v návrhu odôvodnili neplatnosť dražby tým, že vlastníctvo nadobudli

v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania, a preto by tento vzťah

mal byť kvalifikovaný podľa , a tiež tým, že

vyhlásenie navrhovateľa dražby o možnosti dražiť bolo nepresné a v rozpore

s ustanoveniami zákona o dobrovoľných dražbách.

Okresný súd rozhodnutím sp. zn. z 9. júna 2011 návrh sťažovateľov

zamietol, keďže dospel k záveru, že pri dobrovoľnej dražbe nebolo preukázané porušenie

zákona.

Rozhodnutie prvostupňového súdu napadli sťažovatelia včas podaným odvolaním.

Namietali v ňom nesprávnosť skutkového zistenia prvostupňového súdu, podľa ktorého

nadobudnutie dražených nehnuteľností presiahlo rámec prevodov v rámci bežného

obchodného styku, a tiež namietali nesprávne posúdenie pôsobenia záložného práva voči

nim.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozsudok

vo veci samej v odvolacom konaní rozhodnutím sp. zn. z 29. mája 2012

potvrdil.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny rozhodnutím všeobecných súdov vidia sťažovatelia v tom, že všeobecné súdy

potvrdili taký spôsob vykonania dražby, ktorý je v rozpore s citovanými zákonnými

ustanoveniami, a tým boli sťažovatelia zároveň dotknutí na svojich právach podľa čl. 20

ods. 1 .

Sťažovatelia zdôvodňujú opodstatnenosť svojej sťažnosti aj týmito argumentmi:

«3. Sťažovatelia zastávajú názor, že v prípade predmetnej dobrovoľnej dražby boli

porušené ustanovenia o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej iba „ZDD“ v príslušnom gramatickom

tvare), konkrétne ust. § 7 ods. 2 a 16 ods. 2 v spojitosti s ustanovením § 151h Občianskeho

zákonníka a namietali, že navrhovateľ dražby je v zmysle ust. § 7 ods. 2 ZDD povinný

písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť, pričom uvedené vyhlásenie je v zmysle

ust. § 16 ods.2 zákona prílohou zmluvy o vykonaní dražby. Sťažovatelia vyhlásenie

navrhovateľa dražby považovali za rozporné s ust. ,

pretože v jeho zmysle záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca

previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania.

V dôsledku uvedeného je vyhlásenie navrhovateľa dražby absolútne neplatné ( ),

pretože svojim obsahom odporuje ustanoveniu . Z výpisu z Obchodného

registra Okresného súdu Trnava vyplýva, že uskutočňovanie stavieb a ich zmien predstavuje

predmet podnikania investora (obchodnej spoločnosti S., s. r. o., sídlom T.), ktorý v rámci

bežného obchodného styku previedol na sťažovateľov vlastnícke práva k vyššie uvedených

nehnuteľnostiam a majetkovým právam.

Vykonaním dražby za daných podmienok boli sťažovatelia dotknutí na svojich

právach garantovaných článkom 20 ods.1 (ďalej iba

v príslušnom gramatickom tvare) a boli zbavení svojho majetku v rozpore so zákonom.

4. V konaní pred Okresným súdom v Trnave, č. k. -368 sťažovatelia

poukazovali aj na porušenie ďalších ustanovení ZDD, načo však konajúci súd nebral zreteľ

pre údajné márne uplynutie trojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD.

Sťažovatelia v zákonnej trojmesačnej lehote (ust. § 21 ods. 2 ZDD) namietali

porušenie ustanovení ZDD a domáhali sa určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby súdom

z dôvodu, že boli dotknutí na svojich právach, pričom v žalobe upresnili o ktoré práva sa

má jednať.

V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákone, môže osoba, ktorá tvrdí, že

tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo

domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa

príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného člnu

a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu

dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, v tomto prípade je

možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej

dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).(ust.§ 21

ods. 2 ZDD)

Sťažovatelia pritom považujú za fundamentálnu skutočnosť, že rozhodovanie o tom,

či boli porušené ustanovenia ZDD nie je v kompetencii účastníka konania, ktorý žalobou

iba namieta podozrenia v tomto smere. Je na príslušnom súde, aby zákonnosť dobrovoľnej

dražby preskúmal v rozsahu umožňujúcom rozhodnúť či boli, resp. neboli porušené

ustanovenia ZDD, Zákonný základ pre takýto postup súdu vytvára ust. § 21 ods. 5 ZDD,

z ktorého vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania pre prípad, ak

súd urči dobrovoľnú dražbu za neplatnú spočívajúci v tom, že účinky príklepu zanikajú ku

dňu príklepu, t. j. nastáva navrátenie do predchádzajúceho stavu vlastníckych pomerov.

Ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu

zanikajú ku dňu príklepu.(ust. § 21 ods. 5 ZDD)

Okresný ani krajský súd nebol pri určovaní neplatnosti dobrovoľnej dražby,

s prihliadnutím na citované ust. § 21 ods. 5 ZDD, viazaný návrhom, resp. odvolaním

sťažovateľov a okresný súd mal zákonnú možnosť posúdiť legálnosť dobrovoľnej dražby

i nad rámec žalobného návrhu, resp. krajský súd i nad rámec odvolacích dôvodov

sťažovateľov.

1. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho so domáhajú, iba

vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý

spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. (ust. )

2. Súd nie je viazaný rozsahom odvolania

a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,

b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý

odvolaním nebol dotknutý,

c) v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa

musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony

jedného z nich oj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý i

účastníkov,

d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi

(ust. )

Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd nepostupoval správne keď odmietol

po uplynutí trojmesačnej zákonnej lehoty na podanie žaloby podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD

posúdiť ďalšie indície o nasvedčujúce porušeniu ustanovení ZDD. Z ust.§21 ods. 2 ZDD

nevyplýva, žeby sťažovatelia mali povinnosť v žalobnom návrhu predložiť súdu

vyčerpávajúcu enumeráciu ustanovení ZDD o ktorých sa domnievajú, že v procese

dobrovoľnej dražby boli porušené.

Sťažovatelia sú presvedčení, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave

-469 zo dňa 29. mája 2012, ako aj predchádzajúcim postupom tohto súdu,

v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Trnava dňa 9. júna 2011 bolo

porušené ich právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 zjavnou

arbitrárnosťou uvedených rozsudkov, spočívajúcou v ich extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti tým, že tieto rozsudky deklarujú zákonnosť dobrovoľnej dražby napriek tomu,

že pri jej uskutočňovaní boli nespochybniteľné porušené ustanovenia ZDD a napriek tomu,

že oba konajúce súdy mali možnosť nezákonnosť dobrovoľnej dražby odstrániť.

Tým, že krajský súd bez ďalšieho odôvodnenia prevzal závery okresného súdu, trpí

jeho rozhodnutie vysokou mierou arbitrárnosti. Za arbitrárnu, resp. nie dostatočne

zdôvodnenú treba považovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní

zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy ().»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti

takto rozhodol:

„Základné právo O. R., T., a M. R., T., vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave -469 zo dňa 29. mája 2012 v spojitosti

s rozsudkom Okresného súdu Trnava -368 zo dňa 9. júna 2011 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave -469 zo dňa 29. mája 2012

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na spravodlivé konanie podľa , ide vtedy, keď

namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na spravodlivé

súdne konanie nesprávnym výkladom a aplikáciou noriem práva, v dôsledku čoho došlo aj

k porušeniu ich vlastníckeho práva. Krajský súd podľa nich tiež bez ďalšieho odôvodnenia

prevzal závery okresného súdu, v dôsledku čoho považujú sťažovatelia jeho rozhodnutie

za arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 9. júna 2011, ústavný súd uvádza, že jeho

preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého

je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. , , , ,

).

V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom

opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. V súvislosti

s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska

podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne

napr. m. m. , , ). Na základe uvedeného ústavný

súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľov preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu sp. zn. , ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie

okresného súdu a konštatoval správnosť skutkových zistení prvostupňového súdu.

S poukazom na ustanovenie (ďalej len „OSP“)

v odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd zároveň vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľov.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:

«Odvolací súd totiž najmä nemá prečo nesúhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého

stupňa na podporu názoru, podľa ktorého dražba spochybňovaná žalobou v prejednávanej

veci netrpela tými vadami, ktoré jej žalobcovia vytýkali, preto ani nemohla byť neplatnou

a požiadavka na vyslovenie opaku nemohla byť úspešnou. Ak argumentácia okresného súdu

pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykazovala žiadne vecné, logické ani

právne medzery, šlo i o prípad, v ktorom by principiálne nič nebránilo aj len konštatovaniu

správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219 ods. 2 alinea prvá

). Pretože je tu však na druhej strane (a to prakticky v každej odvolacím súdom

prejednávanej veci) i povinnosť vyporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami, žiadúcim je

uvedenie ( in fine) nasledovného:

Popieranie správnosti skutkového zistenia súdu prvého stupňa o vybočení (zámennou

zmluvou žalobcov a S.) z medzí bežného obchodného styku v rámci výkonu predmetu

podnikania nemôže obstáť.

Je to tak preto, že len vo všeobecnosti nemožno nič namietať proti tomu, že prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzniknutým výstavbou bytového domu. zahrňujúceho

i nebytové priestory môže spadať do rámca výkonu podnikateľskej činnosti osoby, ktorá sa

vlastníckeho práva v prospech inej osoby zbavila, v tomto prípade však rozhodujúcim bolo

jednak to, že takto sa prevádzali nehnuteľnosti; to, že z oboch strán zámennou zmluvou

zakladaného právneho vzťahu len S. prislúchalo postavenie podnikateľa a tiež to, že

zámennou zmluvou nadobúdali vlastnícke právo nielen žalobcovia, ale i S.

Prevádzanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam malo za následok charakter

právneho vzťahu účastníkov zámennej zmluvy ako tzv. absolútneho neobchodu (riadiaceho

sa vždy predpismi občianskeho práva v užšom slova zmysle, teda najmä Občianskym

zákonníkom), pri ktorom o bežnom obchodnom styku hovoriť možno nanajvýš na strane

toho účastníka, ktorý je podnikateľom. Tým v tu diskutovaných súvislostiach bol len

vymieňajúci odchylný od žalobcov (S.), pričom žalobcov pri snahe obhájiť prevod

nehnuteľností spôsobom podávajúcim sa zo zámennej zmluvy paradoxne dostihla nimi

samými použitá argumentácia - vymedzujúca predmet podnikateľskej činnosti S.

a poukazujúca tiež na to, že cieľom stavebnej výroby nie je hromadenie hmotného majetku

vo vlastníctve investorov. Pri vyjdení z týchto predpokladov totiž udržateľným by bolo len

prevádzanie vlastníctva z S. na žalobcov, nie však i naopak, ktoré práve obom kritériám

nastaveným žalobcami (v ich odvolaní) odporovalo (nadobúdame nových nehnuteľností čo i

formou zámeny s inými nie je nielen súčasťou predmetu podnikateľskej činnosti S., ale ani v

súlade s vytýčenou zásadou nehromadenia týmto hmotného majetku).

Ani úvaha o použiteľnosti ustanovenia § 151h ods. 3 vety prvej O. z. (resp. i vety

druhej takéhoto ustanovenia), založená na odvolaním zmieňovanej potrebe gramaticko-

logického výkladu i súvisiaceho odseku 4 rovnakého paragrafu podľa názoru odvolacieho

súdu nie je akceptovateľnou.

Doslovný gramatický výklad má zaiste pri výklade obsahu právnych predpisov svoje

miesto, v hierarchii všetkých do úvahy prichádzajúcich metód výkladu práva mu však

rozhodne nemôže patriť taký význam ako výkladu systematickému či teleologickému

(vyhodnocovaním účelu, ktorému má vykladaná právna úprava slúžiť) i s prípadným

použitím výkladu historického. Práve porovnaním oboch takýchto metód (či pri záujme

na úplnej presnosti metódy v prvom a skupiny metód v druhom prípade) potom treba

dospieť k záveru, že práve gramatickému výkladu podsúvanému odvolaním v prejednávanej

veci chýba atribút logiky (ktorým by ale každá v konečnom dôsledku použitá metóda

výkladu mala oplývať predovšetkým).

Ak za jeden z princípov, na ktorých je vystavaný právny poriadok demokratického

štátu (za aký Slovenskú republiku deklaruje jej , čiže ústavného zákona SNR

č. 460/ 1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), možno definovať aj princíp

ochrany dobromyseľného nadobúdateľa práv, takáto ochrana sa musí uplatňovať dôsledne,

ani ona však nemôže byť neobmedzenou, ale byť podriadená určitým pravidlám. Jedným

z takýchto pravidiel je potom i zásada dôvery v správnosť zápisov vo verejných evidenciách

slúžiacich pre orientáciu účastníkov právnych vzťahov pri vstupovaní do nich všeobecne

a robení nimi právnych úkonov osobitne (s možným preukázaním opaku).

Ak potom všetky vecné práva k nehnuteľnostiam (teda i právo záložné) sa zapisujú

v katastri, nehnuteľnosti a to dokonca s ustanovením vzniku práva na základe zmluvy až

zápisom v katastri nehnuteľností (čo analogicky platí v prípadoch zmien vecných práv a tiež

ich zániku), práve existenciou či neexistenciou príslušného zápisu v katastri treba

považovať za vyriešenú aj otázku dobromyseľnosti.

Napriek možnosti prisvedčenia žalobcom v tom smere, že súbežné používanie

formulácií „registrácia v osobitnom registri“ a „zápis v katastri nehnuteľností“

v ustanoveniach O. z. majúcich sa použiť aj v prejednávanej veci vyvoláva pochybnosti

o čitateľnosti úmyslu zákonodarcu, resp. o jeho úmysle vylúčiť dopad ustanovenia § 151 h

ods. 3 O. z. aj v prípadoch práv vznikajúcich zápisom do jedného z tzv. tradičných registrov

(ktorým je dnes kataster nehnuteľností a skôr ním bola skoršia evidencia práv

k nehnuteľnostiam, najmä však zápisy v niekdajších pozemkových knihách), uplatnením

úvah zhora treba vyvodiť, že aj kataster nehnuteľností má charakter osobitného registra

podľa ust. § 151h ods. 4 O. z., zvlášť ak podmienku vzniku práva až zápisom v takomto

registri ustanovujú popri sebe O. z. i v znení neskorších zmien

a doplnení (katastrálny zákon).

Nemožno totiž prehliadať, že k istému precizovaniu skoršej (menej podrobnej)

úpravy záložného práva v O. z. vrátane jeho tu (a predtým už súdom prvého stupňa)

vykladaných ustanovení došlo práve súčinnosťou od 1. januára

2003, teda prakticky súbežne s nadobudnutím účinností dražobného zákona (ktorému v

príslušnom ročníku Zbierky zákonov bolo priradené hneď nasledujúce číslo, teda č. 527) a

práve preto treba zámer ustanoviť následok nepôsobenia záložného práva k predmetom

zapisovaným v osobitnom registri „od nepamäti“ (teda k nehnuteľnostiam už tradične

podliehajúcim evidencii) vylúčiť.

Riadenie sa aj týmito úvahami logicky muselo viesť k tomu, že odvolací súd obdobne

ako pred ním už súd prvého stupňa, nezistil žiadne porušenie zákona spôsobujúce

neplatnosť dražby. To platilo za situácie, keď namieste je (nad rámec výhrad z odvolania)

stotožniť sa i so záverom, že treba odmietnuť rozširovanie dôvodov majúcich zakladať

neplatnosť dražby až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie príslušnej žaloby a navyše

u žalobcami uvádzaných nájomných zmlúv podkladajúcich tvrdenie o záväzkoch nevzatých

pri dražbe do úvahy dosť ťažko šlo pominúť faktor nezapisovania tvrdených práv v žiadnej

z verejne prístupných evidencií (za ktorého stavu by „vyrobenie“ listín spochybňujúcich

regulárnosť dražby bolo možným prakticky kedykoľvek a to bez reálnej možnosti

potenciálneho nadobúdateľa predmetu dražby akokoľvek si overiť, či k urobeniu úkonov

v tvrdenom čase aj skutočne došlo).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, zamietajúci žalobu ako

bezzákladnú, bol preto vecne správnym rozhodnutím a dovolací súd ho preto podľa § 219

ods. 2 v takejto časti potvrdil.»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , ), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj

ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

Ústavný súd preto posudzoval, či krajský súd postupoval v konaní odvolaní

sťažovateľov v súlade s princípmi vyplývajúcimi z , resp.

listiny. Prihliadol pritom aj na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd sa preto

sústredil najprv na posúdenie otázky interpretácie právnych noriem relevantných

pre rozhodnutie veci prvostupňovým súdom.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby je povinný

písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný

veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa

navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

Podľa § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách zmluva o vykonaní dražby musí

obsahovať označenie navrhovateľa dražby, dražobníka, predmetu dražby, najnižšie podanie,

predpokladané náklady dražby a výšku odmeny dražobníka alebo spôsob jej určenia alebo

dohodu o tom, že dražba bude vykonaná bezplatne. Prílohou zmluvy je aj písomné

vyhlásenie navrhovateľa dražby, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2).

Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v prípade, ak boli porušené

ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,

požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby

zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody

neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo

bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý

pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby

aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby,

ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

Podľa záložné právo nepôsobí voči

nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci

výkonu predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani

vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti

dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo

registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je

dobromyseľný, ak nepreukáže opak.

Porušenie uvádzaných ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách vidia

sťažovatelia najmä v tom, že vyhlásenie navrhovateľa dražby je rozporné s ustanovením

, keďže predmet dražby podľa sťažovateľov nebolo

možné dražiť, pretože sa prevádzal v bežnom obchodnom styku. V zmysle tohto

ustanovenia záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu,

ak ide o záloh určený na obchodnú a podnikateľskú činnosť a v rámci bežného obchodného

styku sa prevádza. Okresný súd však poukázal na skutočnosť, že „nehnuteľnosti neboli

prevedené na navrhovateľov v bežnom obchodnom styku, ale v obchodnom styku značne

presahujúcom rámec bežného hospodárenia spoločnosti S.“. Súd zároveň poukázal

na ustanovenie , ktoré vylučuje možnosť nadobúdania

zálohu bez zaťaženia záložným právom v prípade zálohov, ktoré sú registrované

v osobitnom registri. Takýmto typom zálohu sú bezpochyby aj nehnuteľnosti. Ústavný súd

po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu považuje jeho interpretáciu a aplikáciu

príslušných právnych noriem za ústavne konformnú a akceptovateľnú, pričom poukazuje

na skutočnosť, že bežným obchodným stykom sa v zmysle jednotlivých komentárov k

(ASPI) aj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov považuje

spravidla bežne obchodovateľný tovar nachádzajúci sa napr. na sklade, a nie nehnuteľnosti,

ktoré zároveň z režimu podľa vylučuje.

Krajský súd mal potom podľa sťažovateľov pochybiť tým, že sa v značnej miere

obmedzil na využitie postupu podľa a nerešpektoval právo sťažovateľov

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd je (aj v zmysle už uvedeného) toho názoru, že okresný súd dostatočne

zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy pri právnom posudzovaní platnosti

dobrovoľnej dražby. Jeho úvahy sú zároveň dostatočne logicky podložené. V odvolaní

sťažovatelia nepredniesli vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú či právnu

argumentáciu, z obsahového hľadiska vyslovili iba nesúhlas s právnym hodnotením veci

zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne

stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu podľa . Naopak, ak by

v daných okolnostiach uvedené ustanovenie na vlastný procesný postup neaplikoval,

popieral by jeho účel, ktorým je zjednodušenie konania a rozhodovania odvolacieho súdu

v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu prípustnými novými

relevantnými skutkovými tvrdeniami alebo podstatnými novými právnymi argumentmi.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade postup krajského súdu

nevykazuje ani známky možnej ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným

právom sťažovateľov na súdnu ochranu a s ich právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú

by bolo potrebné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie a listiny,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení všeobecných súdov zároveň

dospel k záveru, že z odôvodnenia týchto uznesení nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť

majetok podľa , keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch

ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa aj časť sťažnosti

smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu namietajúcu porušenie základného práva podľa

.

Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti

žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu

a krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami, ich sťažnosť odmietol

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013