Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 28/2013
PDF · 246.88 KB
No categories available
III. ÚS 28/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., a M. R., T., zastúpených advokátom JUDr. V. H.,
G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011-368 z 9. júna 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/151/2011-469 z 29. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. R. a M. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra
2012 doručená sťažnosť O. R., T., a M. R., T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 C/3/2011-368 z 9. júna 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/151/2011-469 z 29. mája
2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa návrhom doručeným
okresnému súdu 11. januára 2011 domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby
v návrhu uvedených nehnuteľností v prospech záložného veriteľa a odporcu v 1. rade
osvedčenej notárskou zápisnicou sp. zn. N 1842/2010 zo 16. decembra 2010.
Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh tým, že pri dražbe bolo porušené ustanovenie § 7
ods. 2 a § 16 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“)
v spojitosti s ustanovením § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pôvodný vlastník
založených nehnuteľností, ktorý má v predmete svojho podnikania uskutočňovanie stavieb
a ich zmien, previedol vlastnícke práva k týmto nehnuteľnostiam na navrhovateľov z titulu
zámennej zmluvy na základe zmluvy o realizácii spoločného investičného zámeru.
Sťažovatelia v návrhu odôvodnili neplatnosť dražby tým, že vlastníctvo nadobudli
v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania, a preto by tento vzťah
mal byť kvalifikovaný podľa § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, a tiež tým, že
vyhlásenie navrhovateľa dražby o možnosti dražiť bolo nepresné a v rozpore
s ustanoveniami zákona o dobrovoľných dražbách.
Okresný súd rozhodnutím sp. zn. 27 C/3/2011 z 9. júna 2011 návrh sťažovateľov
zamietol, keďže dospel k záveru, že pri dobrovoľnej dražbe nebolo preukázané porušenie
zákona.
Rozhodnutie prvostupňového súdu napadli sťažovatelia včas podaným odvolaním.
Namietali v ňom nesprávnosť skutkového zistenia prvostupňového súdu, podľa ktorého
nadobudnutie dražených nehnuteľností presiahlo rámec prevodov v rámci bežného
obchodného styku, a tiež namietali nesprávne posúdenie pôsobenia záložného práva voči
nim.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu a jeho rozsudok
vo veci samej v odvolacom konaní rozhodnutím sp. zn. 10 Co/151/2011 z 29. mája 2012
potvrdil.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny rozhodnutím všeobecných súdov vidia sťažovatelia v tom, že všeobecné súdy
potvrdili taký spôsob vykonania dražby, ktorý je v rozpore s citovanými zákonnými
ustanoveniami, a tým boli sťažovatelia zároveň dotknutí na svojich právach podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
Sťažovatelia zdôvodňujú opodstatnenosť svojej sťažnosti aj týmito argumentmi:
«3. Sťažovatelia zastávajú názor, že v prípade predmetnej dobrovoľnej dražby boli
porušené ustanovenia zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej iba „ZDD“ v príslušnom gramatickom
tvare), konkrétne ust. § 7 ods. 2 a 16 ods. 2 v spojitosti s ustanovením § 151h Občianskeho
zákonníka a namietali, že navrhovateľ dražby je v zmysle ust. § 7 ods. 2 ZDD povinný
písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť, pričom uvedené vyhlásenie je v zmysle
ust. § 16 ods.2 zákona prílohou zmluvy o vykonaní dražby. Sťažovatelia vyhlásenie
navrhovateľa dražby považovali za rozporné s ust. § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka,
pretože v jeho zmysle záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca
previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania.
V dôsledku uvedeného je vyhlásenie navrhovateľa dražby absolútne neplatné (§ 39 OZ),
pretože svojim obsahom odporuje ustanoveniu § 151h ods. 3 OZ. Z výpisu z Obchodného
registra Okresného súdu Trnava vyplýva, že uskutočňovanie stavieb a ich zmien predstavuje
predmet podnikania investora (obchodnej spoločnosti S., s. r. o., sídlom T.), ktorý v rámci
bežného obchodného styku previedol na sťažovateľov vlastnícke práva k vyššie uvedených
nehnuteľnostiam a majetkovým právam.
Vykonaním dražby za daných podmienok boli sťažovatelia dotknutí na svojich
právach garantovaných článkom 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba ústava
v príslušnom gramatickom tvare) a boli zbavení svojho majetku v rozpore so zákonom.
4. V konaní pred Okresným súdom v Trnave, č. k. 27 C/3/2011-368 sťažovatelia
poukazovali aj na porušenie ďalších ustanovení ZDD, načo však konajúci súd nebral zreteľ
pre údajné márne uplynutie trojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD.
Sťažovatelia v zákonnej trojmesačnej lehote (ust. § 21 ods. 2 ZDD) namietali
porušenie ustanovení ZDD a domáhali sa určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby súdom
z dôvodu, že boli dotknutí na svojich právach, pričom v žalobe upresnili o ktoré práva sa
má jednať.
V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákone, môže osoba, ktorá tvrdí, že
tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo
domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa
príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného člnu
a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu
dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, v tomto prípade je
možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej
dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).(ust.§ 21
ods. 2 ZDD)
Sťažovatelia pritom považujú za fundamentálnu skutočnosť, že rozhodovanie o tom,
či boli porušené ustanovenia ZDD nie je v kompetencii účastníka konania, ktorý žalobou
iba namieta podozrenia v tomto smere. Je na príslušnom súde, aby zákonnosť dobrovoľnej
dražby preskúmal v rozsahu umožňujúcom rozhodnúť či boli, resp. neboli porušené
ustanovenia ZDD, Zákonný základ pre takýto postup súdu vytvára ust. § 21 ods. 5 ZDD,
z ktorého vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania pre prípad, ak
súd urči dobrovoľnú dražbu za neplatnú spočívajúci v tom, že účinky príklepu zanikajú ku
dňu príklepu, t. j. nastáva navrátenie do predchádzajúceho stavu vlastníckych pomerov.
Ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu
zanikajú ku dňu príklepu.(ust. § 21 ods. 5 ZDD)
Okresný ani krajský súd nebol pri určovaní neplatnosti dobrovoľnej dražby,
s prihliadnutím na citované ust. § 21 ods. 5 ZDD, viazaný návrhom, resp. odvolaním
sťažovateľov a okresný súd mal zákonnú možnosť posúdiť legálnosť dobrovoľnej dražby
i nad rámec žalobného návrhu, resp. krajský súd i nad rámec odvolacích dôvodov
sťažovateľov.
1. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho so domáhajú, iba
vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. (ust. § 153 ods. 2 O. s. p.)
2. Súd nie je viazaný rozsahom odvolania
a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,
b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý
odvolaním nebol dotknutý,
c) v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa
musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony
jedného z nich oj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý i
účastníkov,
d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi
(ust. § 212 ods. 2 O. s. p.)
Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd nepostupoval správne keď odmietol
po uplynutí trojmesačnej zákonnej lehoty na podanie žaloby podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD
posúdiť ďalšie indície o nasvedčujúce porušeniu ustanovení ZDD. Z ust.§21 ods. 2 ZDD
nevyplýva, žeby sťažovatelia mali povinnosť v žalobnom návrhu predložiť súdu
vyčerpávajúcu enumeráciu ustanovení ZDD o ktorých sa domnievajú, že v procese
dobrovoľnej dražby boli porušené.
Sťažovatelia sú presvedčení, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave
10 Co/151/2011-469 zo dňa 29. mája 2012, ako aj predchádzajúcim postupom tohto súdu,
v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Trnava 27 C/3/2011-368 20 dňa 9. júna 2011 bolo
porušené ich právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy zjavnou
arbitrárnosťou uvedených rozsudkov, spočívajúcou v ich extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti tým, že tieto rozsudky deklarujú zákonnosť dobrovoľnej dražby napriek tomu,
že pri jej uskutočňovaní boli nespochybniteľné porušené ustanovenia ZDD a napriek tomu,
že oba konajúce súdy mali možnosť nezákonnosť dobrovoľnej dražby odstrániť.
Tým, že krajský súd bez ďalšieho odôvodnenia prevzal závery okresného súdu, trpí
jeho rozhodnutie vysokou mierou arbitrárnosti. Za arbitrárnu, resp. nie dostatočne
zdôvodnenú treba považovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní
zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (I. ÚS 154/05).»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti
takto rozhodol:
„Základné právo O. R., T., a M. R., T., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave 10 Co/151/2011-469 zo dňa 29. mája 2012 v spojitosti
s rozsudkom Okresného súdu Trnava 27 C/3/2011-368 zo dňa 9. júna 2011 bolo porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave 10 Co/151/2011-469 zo dňa 29. mája 2012
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ide vtedy, keď
namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na spravodlivé
súdne konanie nesprávnym výkladom a aplikáciou noriem práva, v dôsledku čoho došlo aj
k porušeniu ich vlastníckeho práva. Krajský súd podľa nich tiež bez ďalšieho odôvodnenia
prevzal závery okresného súdu, v dôsledku čoho považujú sťažovatelia jeho rozhodnutie
za arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľov rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 27 C/3/2011 z 9. júna 2011, ústavný súd uvádza, že jeho
preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého
je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom
opravného konania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. V súvislosti
s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska
podstatné a určujúce preto len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne
napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný
súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľov preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co/151/2011, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie
okresného súdu a konštatoval správnosť skutkových zistení prvostupňového súdu.
S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
v odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd zároveň vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľov.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:
«Odvolací súd totiž najmä nemá prečo nesúhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého
stupňa na podporu názoru, podľa ktorého dražba spochybňovaná žalobou v prejednávanej
veci netrpela tými vadami, ktoré jej žalobcovia vytýkali, preto ani nemohla byť neplatnou
a požiadavka na vyslovenie opaku nemohla byť úspešnou. Ak argumentácia okresného súdu
pojatá do odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykazovala žiadne vecné, logické ani
právne medzery, šlo i o prípad, v ktorom by principiálne nič nebránilo aj len konštatovaniu
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219 ods. 2 alinea prvá
O. s. p.). Pretože je tu však na druhej strane (a to prakticky v každej odvolacím súdom
prejednávanej veci) i povinnosť vyporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami, žiadúcim je
uvedenie (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovného:
Popieranie správnosti skutkového zistenia súdu prvého stupňa o vybočení (zámennou
zmluvou žalobcov a S.) z medzí bežného obchodného styku v rámci výkonu predmetu
podnikania nemôže obstáť.
Je to tak preto, že len vo všeobecnosti nemožno nič namietať proti tomu, že prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzniknutým výstavbou bytového domu. zahrňujúceho
i nebytové priestory môže spadať do rámca výkonu podnikateľskej činnosti osoby, ktorá sa
vlastníckeho práva v prospech inej osoby zbavila, v tomto prípade však rozhodujúcim bolo
jednak to, že takto sa prevádzali nehnuteľnosti; to, že z oboch strán zámennou zmluvou
zakladaného právneho vzťahu len S. prislúchalo postavenie podnikateľa a tiež to, že
zámennou zmluvou nadobúdali vlastnícke právo nielen žalobcovia, ale i S.
Prevádzanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam malo za následok charakter
právneho vzťahu účastníkov zámennej zmluvy ako tzv. absolútneho neobchodu (riadiaceho
sa vždy predpismi občianskeho práva v užšom slova zmysle, teda najmä Občianskym
zákonníkom), pri ktorom o bežnom obchodnom styku hovoriť možno nanajvýš na strane
toho účastníka, ktorý je podnikateľom. Tým v tu diskutovaných súvislostiach bol len
vymieňajúci odchylný od žalobcov (S.), pričom žalobcov pri snahe obhájiť prevod
nehnuteľností spôsobom podávajúcim sa zo zámennej zmluvy paradoxne dostihla nimi
samými použitá argumentácia - vymedzujúca predmet podnikateľskej činnosti S.
a poukazujúca tiež na to, že cieľom stavebnej výroby nie je hromadenie hmotného majetku
vo vlastníctve investorov. Pri vyjdení z týchto predpokladov totiž udržateľným by bolo len
prevádzanie vlastníctva z S. na žalobcov, nie však i naopak, ktoré práve obom kritériám
nastaveným žalobcami (v ich odvolaní) odporovalo (nadobúdame nových nehnuteľností čo i
formou zámeny s inými nie je nielen súčasťou predmetu podnikateľskej činnosti S., ale ani v
súlade s vytýčenou zásadou nehromadenia týmto hmotného majetku).
Ani úvaha o použiteľnosti ustanovenia § 151h ods. 3 vety prvej O. z. (resp. i vety
druhej takéhoto ustanovenia), založená na odvolaním zmieňovanej potrebe gramaticko-
logického výkladu i súvisiaceho odseku 4 rovnakého paragrafu podľa názoru odvolacieho
súdu nie je akceptovateľnou.
Doslovný gramatický výklad má zaiste pri výklade obsahu právnych predpisov svoje
miesto, v hierarchii všetkých do úvahy prichádzajúcich metód výkladu práva mu však
rozhodne nemôže patriť taký význam ako výkladu systematickému či teleologickému
(vyhodnocovaním účelu, ktorému má vykladaná právna úprava slúžiť) i s prípadným
použitím výkladu historického. Práve porovnaním oboch takýchto metód (či pri záujme
na úplnej presnosti metódy v prvom a skupiny metód v druhom prípade) potom treba
dospieť k záveru, že práve gramatickému výkladu podsúvanému odvolaním v prejednávanej
veci chýba atribút logiky (ktorým by ale každá v konečnom dôsledku použitá metóda
výkladu mala oplývať predovšetkým).
Ak za jeden z princípov, na ktorých je vystavaný právny poriadok demokratického
štátu (za aký Slovenskú republiku deklaruje článok 1 jej Ústavy, čiže ústavného zákona SNR
č. 460/ 1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), možno definovať aj princíp
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa práv, takáto ochrana sa musí uplatňovať dôsledne,
ani ona však nemôže byť neobmedzenou, ale byť podriadená určitým pravidlám. Jedným
z takýchto pravidiel je potom i zásada dôvery v správnosť zápisov vo verejných evidenciách
slúžiacich pre orientáciu účastníkov právnych vzťahov pri vstupovaní do nich všeobecne
a robení nimi právnych úkonov osobitne (s možným preukázaním opaku).
Ak potom všetky vecné práva k nehnuteľnostiam (teda i právo záložné) sa zapisujú
v katastri, nehnuteľnosti a to dokonca s ustanovením vzniku práva na základe zmluvy až
zápisom v katastri nehnuteľností (čo analogicky platí v prípadoch zmien vecných práv a tiež
ich zániku), práve existenciou či neexistenciou príslušného zápisu v katastri treba
považovať za vyriešenú aj otázku dobromyseľnosti.
Napriek možnosti prisvedčenia žalobcom v tom smere, že súbežné používanie
formulácií „registrácia v osobitnom registri“ a „zápis v katastri nehnuteľností“
v ustanoveniach O. z. majúcich sa použiť aj v prejednávanej veci vyvoláva pochybnosti
o čitateľnosti úmyslu zákonodarcu, resp. o jeho úmysle vylúčiť dopad ustanovenia § 151 h
ods. 3 O. z. aj v prípadoch práv vznikajúcich zápisom do jedného z tzv. tradičných registrov
(ktorým je dnes kataster nehnuteľností a skôr ním bola skoršia evidencia práv
k nehnuteľnostiam, najmä však zápisy v niekdajších pozemkových knihách), uplatnením
úvah zhora treba vyvodiť, že aj kataster nehnuteľností má charakter osobitného registra
podľa ust. § 151h ods. 4 O. z., zvlášť ak podmienku vzniku práva až zápisom v takomto
registri ustanovujú popri sebe O. z. i zákon č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení (katastrálny zákon).
Nemožno totiž prehliadať, že k istému precizovaniu skoršej (menej podrobnej)
úpravy záložného práva v O. z. vrátane jeho tu (a predtým už súdom prvého stupňa)
vykladaných ustanovení došlo práve zákonom č. 526/2002 Z. z. súčinnosťou od 1. januára
2003, teda prakticky súbežne s nadobudnutím účinností dražobného zákona (ktorému v
príslušnom ročníku Zbierky zákonov bolo priradené hneď nasledujúce číslo, teda č. 527) a
práve preto treba zámer ustanoviť následok nepôsobenia záložného práva k predmetom
zapisovaným v osobitnom registri „od nepamäti“ (teda k nehnuteľnostiam už tradične
podliehajúcim evidencii) vylúčiť.
Riadenie sa aj týmito úvahami logicky muselo viesť k tomu, že odvolací súd obdobne
ako pred ním už súd prvého stupňa, nezistil žiadne porušenie zákona spôsobujúce
neplatnosť dražby. To platilo za situácie, keď namieste je (nad rámec výhrad z odvolania)
stotožniť sa i so záverom, že treba odmietnuť rozširovanie dôvodov majúcich zakladať
neplatnosť dražby až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie príslušnej žaloby a navyše
u žalobcami uvádzaných nájomných zmlúv podkladajúcich tvrdenie o záväzkoch nevzatých
pri dražbe do úvahy dosť ťažko šlo pominúť faktor nezapisovania tvrdených práv v žiadnej
z verejne prístupných evidencií (za ktorého stavu by „vyrobenie“ listín spochybňujúcich
regulárnosť dražby bolo možným prakticky kedykoľvek a to bez reálnej možnosti
potenciálneho nadobúdateľa predmetu dražby akokoľvek si overiť, či k urobeniu úkonov
v tvrdenom čase aj skutočne došlo).
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, zamietajúci žalobu ako
bezzákladnú, bol preto vecne správnym rozhodnutím a dovolací súd ho preto podľa § 219
ods. 2 O. s. p. v takejto časti potvrdil.»
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru
(napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj
ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Ústavný súd preto posudzoval, či krajský súd postupoval v konaní odvolaní
sťažovateľov v súlade s princípmi vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny. Prihliadol pritom aj na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd sa preto
sústredil najprv na posúdenie otázky interpretácie právnych noriem relevantných
pre rozhodnutie veci prvostupňovým súdom.
Podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby je povinný
písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný
veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa
navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).
Podľa § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách zmluva o vykonaní dražby musí
obsahovať označenie navrhovateľa dražby, dražobníka, predmetu dražby, najnižšie podanie,
predpokladané náklady dražby a výšku odmeny dražobníka alebo spôsob jej určenia alebo
dohodu o tom, že dražba bude vykonaná bezplatne. Prílohou zmluvy je aj písomné
vyhlásenie navrhovateľa dražby, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2).
Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v prípade, ak boli porušené
ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach,
požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby
zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody
neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo
bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý
pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby
aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby,
ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).
Podľa § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka záložné právo nepôsobí voči
nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci
výkonu predmetu podnikania. Záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu ani
vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti
dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom. Ak je záložné právo
registrované v registri záložných práv, predpokladá sa, že nadobúdateľ zálohu nie je
dobromyseľný, ak nepreukáže opak.
Porušenie uvádzaných ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách vidia
sťažovatelia najmä v tom, že vyhlásenie navrhovateľa dražby je rozporné s ustanovením
§ 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže predmet dražby podľa sťažovateľov nebolo
možné dražiť, pretože sa prevádzal v bežnom obchodnom styku. V zmysle tohto
ustanovenia Občianskeho zákonníka záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu,
ak ide o záloh určený na obchodnú a podnikateľskú činnosť a v rámci bežného obchodného
styku sa prevádza. Okresný súd však poukázal na skutočnosť, že „nehnuteľnosti neboli
prevedené na navrhovateľov v bežnom obchodnom styku, ale v obchodnom styku značne
presahujúcom rámec bežného hospodárenia spoločnosti S.“. Súd zároveň poukázal
na ustanovenie § 151h ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré vylučuje možnosť nadobúdania
zálohu bez zaťaženia záložným právom v prípade zálohov, ktoré sú registrované
v osobitnom registri. Takýmto typom zálohu sú bezpochyby aj nehnuteľnosti. Ústavný súd
po preskúmaní rozhodnutia okresného súdu považuje jeho interpretáciu a aplikáciu
príslušných právnych noriem za ústavne konformnú a akceptovateľnú, pričom poukazuje
na skutočnosť, že bežným obchodným stykom sa v zmysle jednotlivých komentárov k
Občianskemu zákonníku (ASPI) aj rozhodovacej činnosti všeobecných súdov považuje
spravidla bežne obchodovateľný tovar nachádzajúci sa napr. na sklade, a nie nehnuteľnosti,
ktoré zároveň Občiansky zákonník z režimu podľa § 151h ods. 3 vylučuje.
Krajský súd mal potom podľa sťažovateľov pochybiť tým, že sa v značnej miere
obmedzil na využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP a nerešpektoval právo sťažovateľov
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavný súd je (aj v zmysle už uvedeného) toho názoru, že okresný súd dostatočne
zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy pri právnom posudzovaní platnosti
dobrovoľnej dražby. Jeho úvahy sú zároveň dostatočne logicky podložené. V odvolaní
sťažovatelia nepredniesli vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú či právnu
argumentáciu, z obsahového hľadiska vyslovili iba nesúhlas s právnym hodnotením veci
zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne
stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP. Naopak, ak by
v daných okolnostiach uvedené ustanovenie na vlastný procesný postup neaplikoval,
popieral by jeho účel, ktorým je zjednodušenie konania a rozhodovania odvolacieho súdu
v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu prípustnými novými
relevantnými skutkovými tvrdeniami alebo podstatnými novými právnymi argumentmi.
Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade postup krajského súdu
nevykazuje ani známky možnej ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným
právom sťažovateľov na súdnu ochranu a s ich právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú
by bolo potrebné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Krajský súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľov.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení všeobecných súdov zároveň
dospel k záveru, že z odôvodnenia týchto uznesení nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch
ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj časť sťažnosti
smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu namietajúcu porušenie základného práva podľa
Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti
žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu
a krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami, ich sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2013