Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 35/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a tiež porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2012, ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu

Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu

založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej

doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného S., a. s. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom

postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh

sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky

na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť plniť“, bola dlžníkovi

na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávku spoločne

s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie

na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania

následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju;

na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené

uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. júna 2012.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a tiež napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ; 6) zákaz

diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vyčíta ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd podľa

nej „svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie“ za súbežného porušenia viacerých

procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „rozhodol nad rámec zverenej

právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,...

svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,... rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na uváženie vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec uvádzajúc, že „Zákonodarca priznal

všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba

v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

Vo svojej argumentácii sťažovateľka zdôraznila, že exekúcia bola z jej pohľadu

začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý

naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní

prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.

Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali podľa

názoru sťažovateľky žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene

postoja súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“)

sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych

noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike

povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej

aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci

aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože

je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým

osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia).“.

Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní sťažovateľka

zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa nej tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“. Túto argumentáciu doplnila podaním doručeným ústavnému súdu

15. novembra 2012, v ktorom poukazuje na § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení

účinnom od 9. augusta 2012, podľa ktorého ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)

a k) Exekučného poriadku, nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Sťažovateľka poukazuje na intertemporálne

ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorých sa toto znenie vzťahuje aj na konania

začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Keďže okresný súd nenariadil vo veci ústne

pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa, je sťažovateľka toho

názoru, že v danej veci došlo k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a vec vráti na ďalšie konanie, a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a k porušeniu a dohovoru napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského

súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za podstatné objasniť kľúčovú skutočnosť

z pohľadu sťažovateľky, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o jej

odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená

za neprípustnú a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu;

uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku

uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil sa so závermi

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného

konania odôvodnil okrem iného aj poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,

podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu

iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade bol dôvodom

neprípustnosti exekučný titul, ktorý bol podkladom pre exekúciu a ktorý bol vydaný

v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola neprijateľnou

podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

«Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je

potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi

bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Podľa odvolacieho súdu sa

v prejednávanej veci jedná o zmluvu o úvere uzavretú podľa príslušných ustanovení

Obč. zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1

Obč. zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva,

ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3

o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu

pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté

podľa Obč. zák. alebo Obch. zák., ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Ustanovenie o rozhodcovskom konaní umožňuje

súdu, príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, zastaviť výkon rozhodcovského

rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok

uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd prvého stupňa zistil nedostatky

v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej

exekúcie. Ex. por., resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade

s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie

izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu

so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia

plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por.

a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 3 Ex. por. vyplýva

viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom

viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté

exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že

exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1

písm. a/ Ex. por.) alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie,

ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Ex. por. v rozhodnom znení) alebo, ak v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo

(§ 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por.), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.),

pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení

týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa

§ 37 ods. 3 Ex. por. v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im

exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.). Na základe uvedeného

námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou ust. postavil do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci

zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, odvolací súd nepovažoval

za dôvodnú.

Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné

podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel

na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal

súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má

zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi

súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre

spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade

s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998

o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských

sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad

zásad dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských

sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.

Z rozhodovacej praxe je súdu všeobecne známe, že je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh

na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe

predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,

ktorý si sám zvolil, a vylúčiť lak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto

rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť

sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53

ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. , ktoré pri

platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka

dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania

rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému

konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba

vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ale práva

v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.»

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy aj vo vzťahu

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako

spotrebiteľský právny vzťah. Následne vychádzajúc z § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho

zákonníka v platnom znení a o ochrane spotrebiteľa

a o zmene o priestupkoch v znení

neskorších predpisov poukázal na to, že spotrebiteľ má právo na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako rozporné s týmito právami

následne vyhodnotil ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského

súdu na konanie z viacerých dôvodov ako napr. absencia individuálneho dojednania takejto

podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný

formulárovou zmluvou a ďalšie. Preto, pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok

rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú okresný súd a aj krajský súd

považovali ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, podľa názoru ústavného súdu správne

postupoval prvostupňový súd v spojení s odvolacím súdom, keď okresný súd exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a krajský súd jeho rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného

súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil konštatujúc, že exekučný súd má právo

preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením

poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného

konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez takého návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale

aj v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Krajský súd poukazuje vo svojom napadnutom

uznesení na viaceré dôvody, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie

zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.

Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí,

že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57

ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní

zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie

zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo

ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom

dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu

súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať

§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Za iný dôvod považoval okresný súd

skutočnosť, že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve o úvere je neprijateľnou

(neprimeranou) podmienkou, ktorá sa prieči dobrý mravom.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice

Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský

štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica

sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky

Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135,

bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)].

Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok)

majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva

vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietku

sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v predmetnej veci za zjavne

neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1

písm. b) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh

na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1

veta prvá a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, považuje

ústavný súd rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší

a podá návrh na začatie konania na základe .

Podľa (ďalej len „OSP“) súd

konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil

ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného

poriadku s príslušnými ustanoveniami . Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ) uvádza, že z

v spojení s takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.

Z vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým

podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho

rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (). V konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná

skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa , nie je

odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa

ustanovenia druhej vety možno len vtedy, ak konajúci súd dospel

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení

všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. ).“.

Postup krajského súdu podľa bol vo veci sťažovateľky

viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu

úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto

procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku

sú v rozpore s , nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie

stanoviska ústavnému súdu podľa , a to bez ohľadu

na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku

mala sťažovateľka.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne

konformným spôsobom, a preto nemožno prijať záver, že by svojím postupom, resp. ani

napadnutým uznesením mohol porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa

a práva podľa dohovoru.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne,

ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd

skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa príslušných ustanovení

Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených

listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný,

a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú. A navyše, jej ďalšia

argumentácia uplatnená v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 týkajúca

sa nariadenia verejného pojednávania sa opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného

poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012, pričom napadnuté uznesenia krajského súdu,

ale aj okresného súdu boli vydané v prvom polroku 2012.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením

krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu (ako aj uznesením okresného súdu vzhľadom na jeho

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné

uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer

identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim

jednoznačné právne závery (pozri m. m. , ,

, , ). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa

právomoci krajského súdu rozhodujúceho v rámci exekučného konania o odvolaní proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená,

preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým je

rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva

otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu

v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti

obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy

na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako

neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van

Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však

uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú

podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej

podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu

mu z ustanovenia poslednej vety , v zmysle ktorej

nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013