Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 35/2013
PDF · 386.27 KB
No categories available
IV. ÚS 35/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 353/2010 a jeho uznesením z 2. apríla 2012, ako
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 160/2012
a jeho uznesením z 12. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 353/2010 a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CoE 160/2012 a jeho uznesením z 12. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej
doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného S., a. s. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom
postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh
sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky
na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť plniť“, bola dlžníkovi
na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávku spoločne
s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie
na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania
následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju;
na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 CoE 160/2012 z 12. júna 2012.
Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a tiež napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz
diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vyčíta ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd a krajský súd podľa
nej „svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie“ za súbežného porušenia viacerých
procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „rozhodol nad rámec zverenej
právomoci,... rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,...
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,... rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie“.
Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na uváženie vlastnú interpretáciu
právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec uvádzajúc, že „Zákonodarca priznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý... Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
Vo svojej argumentácii sťažovateľka zdôraznila, že exekúcia bola z jej pohľadu
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý
naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní
prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie.
Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali podľa
názoru sťažovateľky žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo
vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“)
sťažovateľka uvádza, že „V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych
noriem sťažovateľ (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej
aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci
aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám... neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia).“.
Pokiaľ ide o namietaný postup krajského súdu v napadnutom konaní sťažovateľka
zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa nej tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“. Túto argumentáciu doplnila podaním doručeným ústavnému súdu
15. novembra 2012, v ktorom poukazuje na § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 9. augusta 2012, podľa ktorého ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)
a k) Exekučného poriadku, nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Sťažovateľka poukazuje na intertemporálne
ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorých sa toto znenie vzťahuje aj na konania
začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Keďže okresný súd nenariadil vo veci ústne
pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa, je sťažovateľka toho
názoru, že v danej veci došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a vec vráti na ďalšie konanie, a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a uznesením krajského
súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ústavný súd v danom prípade považoval za podstatné objasniť kľúčovú skutočnosť
z pohľadu sťažovateľky, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o jej
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu;
uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku
uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil sa so závermi
napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného
konania odôvodnil okrem iného aj poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu
iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade bol dôvodom
neprípustnosti exekučný titul, ktorý bol podkladom pre exekúciu a ktorý bol vydaný
v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola neprijateľnou
podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:
«Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu je
potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi
bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Podľa odvolacieho súdu sa
v prejednávanej veci jedná o zmluvu o úvere uzavretú podľa príslušných ustanovení
Obč. zák., na ktoré sa následne vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľoch podľa § 52 ods. 1
Obč. zák. a nasl. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva,
ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté
podľa Obč. zák. alebo Obch. zák., ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní umožňuje
súdu, príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, zastaviť výkon rozhodcovského
rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd prvého stupňa zistil nedostatky
v rozhodcovskom konaní až po udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie danej
exekúcie. Ex. por., resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade
s celkovým účelom tohto právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie
izolovane. Záver exekučného súdu o jeho oprávnení preskúmavať súlad exekučného titulu
so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia
plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Ex. por.
a nielen v § 44 ods. 2 Ex. por. v platnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 3 Ex. por. vyplýva
viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom
viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté
exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že
exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1
písm. a/ Ex. por.) alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie,
ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Ex. por. v rozhodnom znení) alebo, ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo
(§ 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por.), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por.),
pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení
týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa
§ 37 ods. 3 Ex. por. v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im
exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.). Na základe uvedeného
námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, odvolací súd nepovažoval
za dôvodnú.
Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné
podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal
súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má
zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi
súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade
s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských
sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad
zásad dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských
sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
Z rozhodovacej praxe je súdu všeobecne známe, že je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh
na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu,
ktorý si sám zvolil, a vylúčiť lak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť
sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53
ods. 4 písm. r) Obč. zák. je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O. s. p., ktoré pri
platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka
dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba
vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ale práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.»
Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy aj vo vzťahu
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako
spotrebiteľský právny vzťah. Následne vychádzajúc z § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka v platnom znení a § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov poukázal na to, že spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako rozporné s týmito právami
následne vyhodnotil ustanovenia zmluvy o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského
súdu na konanie z viacerých dôvodov ako napr. absencia individuálneho dojednania takejto
podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný
formulárovou zmluvou a ďalšie. Preto, pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok
rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú okresný súd a aj krajský súd
považovali ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, podľa názoru ústavného súdu správne
postupoval prvostupňový súd v spojení s odvolacím súdom, keď okresný súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil a krajský súd jeho rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil.
Krajský súd v rámci svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal
v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté uznesenie okresného
súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil konštatujúc, že exekučný súd má právo
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu exekučného
konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez takého návrhu.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním
poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale
aj v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Krajský súd poukazuje vo svojom napadnutom
uznesení na viaceré dôvody, kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie
zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.
Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí,
že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57
ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní
zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo
ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom
dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu
súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Za iný dôvod považoval okresný súd
skutočnosť, že rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve o úvere je neprijateľnou
(neprimeranou) podmienkou, ktorá sa prieči dobrý mravom.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice
Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský
štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo
neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno
s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica
sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135,
bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)].
Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok)
majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva
vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietku
sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v predmetnej veci za zjavne
neopodstatnenú.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, považuje
ústavný súd rovnako za zjavne neopodstatnenú.
Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,
odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší
a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd
konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil
ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného
poriadku s príslušnými ustanoveniami ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy
v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva.
Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým
podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho
rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod
sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná
skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je
odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení
všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.
Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky
viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu
úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Ak krajský súd v tomto
procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku
sú v rozpore s ústavou, nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie
stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku
mala sťažovateľka.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne
konformným spôsobom, a preto nemožno prijať záver, že by svojím postupom, resp. ani
napadnutým uznesením mohol porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru.
K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne,
ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje
na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012
z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd
skúma, či exekučný titul je v rozpore so zákonom podľa príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný
súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti
dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených
listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný,
a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú. A navyše, jej ďalšia
argumentácia uplatnená v podaní doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2012 týkajúca
sa nariadenia verejného pojednávania sa opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012, pričom napadnuté uznesenia krajského súdu,
ale aj okresného súdu boli vydané v prvom polroku 2012.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a uznesením
krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu (ako aj uznesením okresného súdu vzhľadom na jeho
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012,
IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012). Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa
právomoci krajského súdu rozhodujúceho v rámci exekučného konania o odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená,
preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu
v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti
obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy
na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako
neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2013