Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 116/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom

JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a v spojitosti s

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -112 z 23. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a „základného práva na verejné

vyhlásenie uznesenia“ v zmysle v spojitosti s uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -112 z 23. augusta

2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej len

„daňový úrad“, v citáciách aj „odporca“) začal upovedomením o začatí daňovej kontroly

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 pod

č. /Plu z 26. júla 2011 (ďalej len „upovedomenie o začatí daňovej

kontroly“) podľa o správe

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) dňa 3. augusta 2011 daňovú

kontrolu u sťažovateľky. Podľa vymedzenia predmetu daňovej kontroly v uvedenom

oznámení mala daňová kontrola za cieľ zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 v súlade s

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Daňový

úrad rozhodnutím č. /Plu zo 14. septembra 2011 prerušil kontrolu

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu (ďalej aj „rozhodnutie

o prerušení daňovej kontroly“ alebo „rozhodnutie o prerušení konania“), a to z dôvodu, že

podal medzinárodné dožiadania podľa čl. 5 nariadenia Rady č. 1798/2003/ES zo 7. októbra

2003 o administratívnej spolupráci v oblasti nepriameho zdaňovania (DPH) a o zrušení

nariadenia č. 218/1992/EHS [Úradný vestník Európskych spoločenstiev, L 264, 15/10/2003,

strany 1-11 (ďalej aj „nariadenie o spolupráci“)]. Rozhodnutie o prerušení konania bolo

sťažovateľke doručené 19. septembra 2011. Medzinárodnými dožiadaniami odporca

preveroval odberateľov sťažovateľky, a to obchodné spoločnosti G. a B. S uvedenými

obchodnými spoločnosťami sťažovateľka uskutočnila v zdaňovacom období máj 2011

zdaniteľné obchody, ktoré sú podľa § 43 zákona o DPH oslobodené od dane. Podľa tvrdení

sťažovateľky ale so žiadnou z uvedených spoločností v zdaňovacom období máj 2011

neuskutočnila zdaniteľné obchody, z ktorých by si uplatňovala nárok na odpočet dane.

Žalobou z 12. júna 2012 sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd určil daňovému

úradu povinnosť konať a vydať rozhodnutie v konaní začatom upovedomením o začatí

daňovej kontroly, a to v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia krajského súdu,

a aby jej priznal úhradu trov konania. Ku dňu podania žaloby daňový úrad už mal podľa

sťažovateľky k dispozícii odpoveď na podané medzinárodné dožiadania. Sťažovateľka

ďalej tvrdí, že pri nahliadnutí do spisu daňového úradu týkajúceho sa daňovej kontroly

zistila, že všetky zdaniteľné obchody, na základe ktorých si v daňovom priznaní uplatnila

nárok na odpočet dane, boli obchodnými partnermi potvrdené ako uskutočnené a doložené

aj vystavenými faktúrami. Z toho mala sťažovateľka za preukázané, že všetky zdaniteľné

obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane, boli uskutočnené. Ku dňu podania žaloby

nebol podľa jej tvrdení zo strany daňového úradu spochybnený žiadny sťažovateľkou

predložený dôkaz a nebola ani preukázaná pochybnosť o vierohodnosti, úplnosti

a správnosti účtovnej evidencie, záznamov a dôkazov sťažovateľky. Daňový úrad ani

nevyzval sťažovateľku na objasnenie akýchkoľvek nezrovnalostí, ktoré by mal pri

zhodnotení dôkazov objasniť. V tejto súvislosti sťažovateľka namietala, že lehota šesť

mesiacov na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a je pre daňový úrad

„záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly“. Ak táto

lehota nie je predĺžená nadriadeným orgánom, je podľa sťažovateľky lehotou maximálnou,

v ktorej daňový úrad musí daňovú kontrolu skončiť. Šesť mesiacov odo dňa začatia daňovej

kontroly uplynulo 3. marca 2012 a ku dňu podania žaloby nebolo sťažovateľke od daňového

úradu doručené oznámenie, že nemôže skončiť daňovú kontrolu do šiestich mesiacov alebo

že by bol požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky zamietol, pričom v jeho

odôvodnení okrem iného uviedol:

„Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií z administratívneho spisu odporca začal

dňa 03. 08. 2011 daňovú kontrolu u navrhovateľa riadnym Upovedomením o začatí daňovej

kontroly dňa 26. 07. 2011 v súlade s Od tohto dňa

začal vykonávať potrebné úkony – získavanie potrebných dokladov, listín a informácií

týkajúcich sa oprávnenosti nároku navrhovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 deklarovaný navrhovateľom v

daňovom priznaní. Podľa daňovou kontrolou sa zisťuje

alebo preveruje nielen základ dane, ale aj iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

dane alebo vznik daňovej povinnosti. Nie je preto opodstatnená námietka navrhovateľa, že

odporca môže kontrolovať iba zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane

a kontrola ostatných zdaniteľných plnení je nad zákonný rámec.

V zmysle , a , dokazovanie vykonáva správca

dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba

návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie

sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania

daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),

o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,

zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim.

V rámci dokazovania v súlade s požiadal odporca

o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom

prerušil rozhodnutím zo dňa 14. 09. 2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona

č. do doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia

a obdržania medzinárodnej informácie.

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak je

konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade

všetkých lehôt určených , teda aj zákonom stanovenej lehoty na

ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.

Z odpovedí na základe medzinárodných dožiadaných informácií doručených

odporcovi vyplynulo, že v prípade spoločnosti Z. je táto informácia iba čiastočná

a dožiadaný orgán poskytne ďalšie informácie po preverení dokladov daňového subjektu,

ktoré mu zatiaľ neboli doručené.

Aj súd dáva za pravdu navrhovateľovi, ako to uvádza navrhovateľ v návrhu, že podľa

čl. 8 nariadenia o spolupráci Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci

v oblasti dane z pridanej hodnoty žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5

a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z článku

10 tohto nariadenia o spolupráci však vyplýva, že pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný

odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje žiadajúci orgán

o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne

schopný odpovedať.

Ak žiadajúci orgán požiadaný odporcom v danom prípade nepostupoval podľa toho

nariadenia o spolupráci, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcovi a vytýkať

mu porušenie právnej povinnosti.

Ku skutočnostiam tvrdeným navrhovateľom, že dožiadania vykonané odporcom

potvrdili, že predložené dôkazy preukazujúce uplatnený nárok na odpočet dane sú pravdivé

a zdaniteľné obchody boli uskutočnené, súd iba poukazuje na vyjadrenie odporcu (ktoré

zodpovedá obsahu administratívneho spisu), že v konaní naopak bolo zistené, že obchodní

partneri navrhovateľa dožadovaní v konaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 a II. štvrťrok

2011 podali negatívne daňové priznania, čiže je spochybnené, že deklarované obchody boli

zrealizované. Týmito skutočnosťami a námietkami navrhovateľa sa súd nezaoberá, lebo je

toho názoru, že uvedené námietky by mohli byť až predmetom preskúmania v prípade

podania žaloby proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v spojení

s rozhodnutím správcu dane podľa a nasledujúcich ustanovení

Rovnako z toho istého dôvodu osobitne neposudzoval námietky, či odporca bol alebo

nebol oprávnený kontrolovať aj iné zdaniteľné obchody za kontrolované obdobie, z ktorých

si odpočet dane neuplatňoval. Navrhovateľ v konečnom dôsledku nešpecifikoval, o ktoré

zdaniteľné obchody malo v danom prípade ísť. Pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré boli

predmetom medzinárodného dožiadania, je potrebné zdôrazniť, že z dožiadania vyplýva, že

súviseli so zdaniteľnými obchodmi navrhovateľa s právnickými osobami na území

Slovenskej republiky T., a. s., Č., J., s. r. o., V., nemá od 9. 07. 2011, P. P. L., G., s. r. o., K.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu

vo veci vykonávania daňovej kontroly u navrhovateľa za účelom zistenia oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2011 je

v súlade so zákonom a odporca nie je v predmetnom konaní nečinný.“

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie

a vyslovil, že ním boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 v spojitosti s . Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka napokon v zmysle žiada o prednostné

prerokovanie jej sťažnosti, a to z dôvodu, že „sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu krajského

súdu preskúmavajúceho nečinnosť správneho orgánu, kde je potrebné konať bez zbytočných

prieťahov“, a zdržiavaním daňovej kontroly dochádza k podstatnej finančnej ujme.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

došlo najmä tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je „arbitrárne, vychádza

z nesprávneho skutkového zistenia veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, konajúci

súd sa nedostatočne vysporiadal s vecnými a právnymi argumentmi... a v konečnom

dôsledku nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia, ktorých súdny výklad nemá oporu

v zákone a v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora a nakoľko je napadnuté rozhodnutie

v konečnom dôsledku nedostatočne odôvodnené“. Porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa malo podľa sťažovateľky spočívať v tom, že jej „nebola

súdom poskytnutá a zákonmi garantovaná ochrana vlastníckeho práva“. Zároveň

malo podľa sťažovateľky dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na verejné vyhlásenie

uznesenia podľa v spojitosti s .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo

ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Ústavný súd v prvom rade skúmal námietky sťažovateľky týkajúce sa možnosti

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

uznesením krajského súdu vydaným v konaní podľa

(ďalej aj „OSP“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Prostredníctvom poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým

osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v konaniach pred

orgánmi verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnosti

považoval za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej

správy podľa štvrtej hlavy piatej časti , ktorú možno vyvodiť

predovšetkým z prvej vety a spočíva v možnosti účastníkov konania pred

orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu

verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu

verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto

konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza

k porušovaniu ich základného práva podľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať

na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom

konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného

a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu

verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje

k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne

().

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na

ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol)

daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne

relevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanie

otázky, či bolo prerušenie konania z dôvodu podania medzinárodných dožiadaní v súlade

so zákonom a či viedlo k prerušeniu lehoty na vykonanie kontroly s tým účinkom, že jej

neukončenie by sa malo považovať za nečinnosť daňového úradu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú

kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi

dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane

predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov...

Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie

prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej

skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie

prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci

konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť,

najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov ak je konanie prerušené, lehoty

podľa tohto zákona neplynú.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„V rámci dokazovania v súlade s požiadal odporca

o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom

prerušil rozhodnutím zo dňa 14. 09. 2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona

č. do doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia

a obdržania medzinárodnej informácie.

Z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak je

konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade

všetkých lehôt určených , teda aj zákonom stanovenej lehoty na

ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.“

Podľa sťažovateľky výklad, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení krajský súd,

popiera zmysel a účel § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov, keďže v konečnom

dôsledku vedie k záveru, že je prípustné, aby o predĺžení lehoty rozhodoval sám daňový

úrad, a nie najbližšie nadriadený orgán tak, ako to predpokladá § 15 ods. 17 druhá veta

zákona o správe daní. Navyše, poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2008 sťažovateľka tvrdí, že daňová kontrola nie je samostatnou fázou

daňového konania, ale úkonom správcu dane, ktorý nemožno prerušiť v zmysle § 25a

zákona o správe daní a poplatkov. Podľa sťažovateľky krajský súd pochybil aj v tom, že

nezohľadnil, že aj nariadenie o spolupráci upravuje maximálnu lehotu na vybavenie

dožiadania na poskytnutie informácie a porušenie týchto lehôt nemožno pripísať na jej

ťarchu.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa

ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide

(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces [napr. ,

, , , , rovnako aj rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B].

Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, na túto otázku

odpovedal jasne a zrozumiteľne aplikujúc ustanovenie o vplyve prerušenia konania

aj na plynutie lehôt na vykonanie daňovej kontroly. Ústavný súd sa s námietkami

sťažovateľky nestotožnil, a to z nasledujúcich dôvodov:

Oproti právnemu stavu, ktorého sa týkal sťažovateľkou citovaný nález ústavného

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008, už zákon o správe daní a poplatkov v znení

relevantnom pre napadnuté uznesenie krajského súdu obsahoval v § 1a písm. d) vymedzenie

daňového konania, ktorým je také konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach

a povinnostiach daňových subjektov. Zároveň ale možno naďalej zotrvať na záveroch

uvedeného nálezu ústavného súdu, podľa ktorého je daňová kontrola čiastkovým procesným

postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania. Daňová kontrola je teda svojou

povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím. Takýto záver však nevylučuje

alternatívu aplikovania ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu

(rovnako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového

konania v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov). Krajský súd k takému záveru

dospel a tento záver síce stručne, ale ústavne konformne odôvodnil.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému faktickému prisvojeniu si právomoci

rozhodovať o lehote na vykonanie daňovej kontroly daňovým úradom (a nie jeho najbližšie

nadriadeným orgánom) ústavný súd poukazuje na § 25a ods. 2 zákona o správe daní

a poplatkov, podľa ktorého oprávnenie rozhodovať o predĺžení trvania prerušenia konania

prislúcha práve správcovi dane, teda orgánu, ktorý o prerušení rozhodol, a nie jemu

nadriadenému orgánu.

Krajský súd sa s názorom sťažovateľky na lehoty na vybavenie dožiadania podľa

nariadenia o spolupráci stotožnil, zároveň však uviedol, že porušenie povinností

ustanovených nariadením o spolupráci dožiadaným orgánom nemožno pripísať na ťarchu

dožiadajúceho orgánu, teda daňového úradu, ktorý svoje povinnosti neporušil.

Podľa čl. 8 nariadenia o spolupráci dožiadaný orgán poskytuje informácie uvedené

v čl. 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.

Pokiaľ dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, sa časová lehota znižuje na maximálne

jeden mesiac.

Podľa čl. 9 nariadenia o spolupráci v určitých zvláštnych skupinách prípadov môžu

byť medzi dožiadaným a dožiadajúcim orgánom dohodnuté iné časové lehoty, ako sú

ustanovené v článku 8.

Podľa čl. 10 nariadenia o spolupráci pokiaľ dožiadaný orgán nie je schopný

odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje dožiadajúci

orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude

pravdepodobne schopný odpovedať.

Ústavný súd poukazuje na to, že zo samotného nariadenia o spolupráci síce

vyplývajú lehoty na vykonanie určitého úkonu, ale nariadenie zároveň výslovne

predpokladá, že vybavenie dožiadania môže trvať dlhšie, ako sú ustanovené lehoty. Krajský

súd z predmetnej právnej úpravy (citovaných článkov nariadenia o spolupráci v spojitosti

so zákonom o správe daní a poplatkov) vyvodil záver, že v dôsledku riadneho prerušenia

konania neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre

medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené

v predmetnom nariadení. Bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad predmetných

ustanovení nariadenia o spolupráci a zákona o správe daní a poplatkov, ústavný súd

nepovažuje tento záver za svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu aplikovateľných noriem

a tento záver krajského súdu je aj ústavne konformným spôsobom odôvodnený. Ústavný

súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že výklad ustanovení zákona o správe daní

a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie

nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia.

Takýto záver nekoliduje ani s nálezom ústavného súdu č. k. -57

z 29. júna 2010, na ktorý sa odoláva sťažovateľka, podľa ktorého nie je prípustné

vykonávať daňovú kontrolu dlhšie, než to ustanovuje zákon o správe daní a poplatkov,

avšak v okolnostiach danej veci išlo o prerušenie konania (daňovej kontroly) na základe

právom predpokladaného dôvodu, teda účinkom prerušenia plynutia lehoty na vykonanie

daňovej kontroly. Ústavný súd navyše poznamenáva, že v uvedenom náleze zdôraznil, že

„v zhode so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť

zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len

za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu

daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť (rozsudok najvyššieho súdu z 29. januára 2009

v konaní sp. zn. ).“. Opačný záver nevyplýva ani z ďalšieho sťažovateľkou

uvedeného nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 14. júla 1999. V danom prípade

totiž ústavný súd posudzoval okolnosti prípadu, v ktorom bola rozhodná iná úprava lehôt

na vykonanie daňovej kontroly, a vplyv prerušenia konania na tieto lehoty, v ktorom bolo

rozhodnutím daňového úradu prerušené konanie bez toho, aby bol na prerušenie konania

dôvod, a zároveň v danom prípade daňový úrad „... formálnym rozhodnutím o prerušení

konania znovu predĺžil daňové konanie (v ktorom už boli porušené lehoty určené

zákonom)“.

Okrem toho ani sťažovateľkou namietaná okolnosť, že určitá časť obsahu

a formulácie odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je totožná s iným

uznesením vydaným iným senátom, sama osebe nevedie k pochybnostiam o ústavnej

konformite tohto odôvodnenia, ak toto odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

inak napĺňa atribúty ústavne konformne odôvodneného rozhodnutia. Jednotná formulácia

rozhodnutí môže navyše v prípade rovnakých skutkových a právnych otázok prospievať

k zvýšeniu právnej istoty.

Sťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad podávaním medzinárodných dožiadaní

vykonáva dokazovanie, o ktorom sťažovateľka nemá žiadnu vedomosť, a nie je umožnené

sa jej k nemu vyjadriť. Vo svojej sťažnosti tvrdí, že tým, že krajský súd „uvedené opomenul

skúmať v rámci preskúmania postupu správneho orgánu, došlo postupom krajského súdu

k odňatiu práva sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Vo vzťahu k tejto jej námietke ústavný súd uvádza, že samotná žiadosť o poskytnutie

informácie je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne

môže dotknutá osoba vyjadriť, a nie dôkazný prostriedok. Tento záver pritom nezávisí

od posúdenia otázky, či medzinárodné dožiadanie je samostatným procesným inštitútom

v zmysle priamo aplikovateľného nariadenia o spolupráci Európskej únie alebo, ako tvrdí

sťažovateľka, dožiadaním podľa § 16 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Správca

dane je pritom oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí ani

vopred kontrolovanému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých

dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov

v daňovom konaní. Ako vyplýva z predložených podkladov, sťažovateľka mala možnosť

vyjadriť sa k výsledku, ku ktorému predmetné žiadosti o poskytnutie informácie viedli.

Podľa názoru ústavného súdu je preto argumentácia krajského súdu týkajúca sa rozsahu

dokazovania daňovým úradom a jeho právomoci podať žiadosť o poskytnutie informácie

ústavne udržateľná.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ochrana oprávnených záujmov

a práv dotknutej osoby súvisiacich s právom vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je

primárne zabezpečená prostredníctvom opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správcu

dane, ktoré môžu byť odôvodnené aj porušeniami procesných pravidiel vrátane pravidiel

týkajúcich sa dokazovania. Nezohrávajú ale podstatnejšiu úlohu pri konaniach o žalobách

proti nečinnosti orgánov verejnej správy, v rámci ktorých ešte spravidla nie je zrejmé,

k akému výsledku orgán verejnej správy pri uskutočnenom dokazovaní dospel a či vôbec pri

svojom konaní na určité zistenie prihliadol alebo nie. Aj preto sa ústavný súd s námietkou

sťažovateľky nestotožnil.

Rovnaký záver vyplýva aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že daňový úrad nemal

vôbec pristúpiť k medzinárodnému dožiadaniu, ale mal vychádzať z ňou predložených

podkladov. Ústavný súd v súvislosti s tým posúdil aj sťažovateľkou namietaný rozpor

medzi nečinnosťou daňového úradu a napadnutým uznesením krajského súdu na strane

jednej a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci

C-409/04, The Queen, na návrh Teleos plc a iní proti Commissioners of Customs & Excise

z 27. septembra 2007 (Zb. 2007, s. I-07797) na strane druhej. Z predmetného rozsudku

Súdneho dvora má podľa sťažovateľky vyplývať zákaz uložiť jej povinnosť, aby

preukazovala fyzický vývoz tovaru. Dokazovanie prostredníctvom medzinárodných

dožiadaní a s tým súvisiace prerušenie daňovej kontroly však podľa sťažovateľky

vo výsledku vedie k tomu, že predpokladá jej povinnosť preukázať fyzický vývoz tovaru.

Keďže takáto povinnosť podľa sťažovateľky neexistuje, nebol dôvod na to, aby daňový úrad

využil medzinárodné dožiadanie. Nad rámec uvedených úvah o rozsahu dokazovania

daňovým úradom a ich význame pre konanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, na ktoré

ústavný súd aj na tomto mieste odkazuje, ústavný súd dodáva, že podľa sťažovateľkou

citovaného rozsudku Súdneho dvora zohráva dokazovanie daňovými úradmi dôležitú úlohu,

ktorá nemôže byť nahradená samotnými tvrdeniami účastníka v konaní. Podľa predmetného

rozsudku Súdneho dvora je „nutné, aby sa kvalifikácia dodávky alebo nadobudnutia tovaru

v rámci Spoločenstva uskutočnila na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia

fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi“, a navyše „skutočnosť, že nadobúdateľ

predložil daňovým orgánom členského štátu určenia vyhlásenie týkajúce sa nadobudnutia

tovaru v rámci Spoločenstva, môže byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že

tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania, nemožno ho však považovať

za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej

hodnoty“.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je

svojvoľné a nulitné, preto nemohla spočívať ani lehota na vykonanie daňovej kontroly, čo

podľa nej vedie k záveru o zneužití práva alebo o zámernom predlžovaní vykonávanej

kontroly, ústavný súd uvádza, že v rámci sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu neskúma svojvoľnosť alebo prípadnú „nulitnosť“ rozhodnutia správneho orgánu,

ale ústavnú konformitu záverov krajského súdu v napadnutom uznesení vydanom v konaní

o nečinnosť orgánov verejnej správy. Krajský súd v tomto uznesení a v okolnostiach danej

veci považoval rozhodnutie daňového úradu o prerušení konania za dôvod prerušenia

plynutia lehoty určenej na vykonanie kontroly a tento dôvod ústavný súd nepovažuje

za potrebné spochybňovať.

Zásah do základných práv sťažovateľky spočíva podľa nej v jej značnom finančnom

zaťažení, ktorý má základ v zadržiavaní nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti

namieta tiež to, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa

práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, osobitne pritom poukazuje na rozsudok vo veci

C-25/07, Alicja Sosnowska proti Dyrektor Izby Skarbowej we Wrocławiu Ośrodek

Zamiejscowy w Wałbrzychu („Sosnovska“), Zb. 2008, s. I-05129, z ktorého podľa

sťažovateľky vyplýva záver, že „vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa má uskutočniť

v primeranej lehote a touto primeranou lehotou v žiadnom prípade nie je lehota

presahujúca 180 dní odo dňa podania daňového priznania“.

Ústavný súd uvádza, že predmetný rozsudok Súdneho dvora vychádzal z odlišnej

vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá ustanovovala pravidlá vrátenia nadmerného odpočtu

dane z pridanej hodnoty, ktoré boli pre určitú kategóriu osôb prísnejšie z dôvodu

predpokladaného nebezpečenstva daňových únikov bez toho, aby mali zdaniteľné osoby

možnosť preukázať neexistenciu daňových únikov alebo obchádzanie daňových povinností,

a tým mali nárok na menej prísne podmienky. Opačný záver nevyplýva ani z iných

rozhodnutí, na ktoré odkazovala sťažovateľka bez toho, aby uviedla, aké závery by z nich

pre konanie o jej sťažnosti mali vyplývať.

Ústavný súd považuje za potrebné nad rámec uvedeného zdôrazniť, že v konaní pred

všeobecným súdom sa sťažovateľka v podstate nedomáhala toho, aby daňový úrad konal

a uskutočnil daňovú kontrolu, ale dovoláva sa právnych následkov uplynutia lehoty

na výkon daňovej kontroly. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že sťažovateľke

nepochybne ostáva možnosť dovolávať sa namietaných procesných pochybení, ku ktorým

podľa jej tvrdení malo dôjsť v rámci daňovej kontroly pri prípadnom napadnutí správneho

rozhodnutia, ktoré nasleduje po daňovej kontrole, prostredníctvom opravných prostriedkov,

resp. v súvislosti s jeho prípadným súdnym prieskumom na základe žaloby v rámci

správneho súdnictva.

Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd sa v danom prípade ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, posúdenie ktorých bolo

relevantné na rozhodnutie o veci, a závery jeho napadnutého uznesenia sú dostatočne

odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel,

boli svojvoľné. Výklad príslušných zákonných ustanovení, ako aj článkov nariadenia

o spolupráci bol nepochybne v právomoci krajského súdu a nemožno dospieť ani k záveru,

že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného

hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd

primeraným a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu

z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti označenej nadpisom

„Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľky

preskúmal, či je žalovaný správny orgán v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či

nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na základe

toho napadnutým uznesením rozhodol. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky

sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo

ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 . Tvrdenia sťažovateľky prednesené v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu

sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu

nepriaznivo.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti

s tým, že krajský súd nevyhlásil napadnuté uznesenie verejne.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Krajský súd rozhodoval o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa

. Podľa prvej vety o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej

správy súd rozhodne „... bez pojednávania uznesením“.

Sťažovateľka uvádza, že bez ohľadu na to, že sa o jej žalobe podľa § 250t ods. 4

prvej vety rozhodlo bez nariadenia o spolupráci pojednávania, malo byť uznesenie,

ktorým sa o žalobe rozhodlo, vyhlásené verejne. Podľa sťažovateľky „v prípadoch, ak súd

uznesením rozhoduje o veci samej na pojednávaní, i v prípade, ak bola verejnosť inak

z konania vylúčená, uznesenie musí súd vyhlásiť verejne, a to aj v prípade, ak sa rozhoduje

bez pojednávania. Krajský súd termín vyhlásenia uznesenia nezverejnil na úradnej tabuli

súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.“.

Podľa názoru ústavného súdu zo záveru, že rozsudok musí byť v zmysle čl. 142

ods. 3 vždy vyhlásený verejne (napr. ), nevyplýva, že by aj uznesenie

muselo byť vždy vyhlásené verejne. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku sa

nevzťahuje na uznesenie, ktoré je formou (druhom) rozhodnutiu súdu, ktorým sa o veci

samej – až na zákonom ustanovené výnimky ( druhá veta ) – nerozhoduje.

Ústavný súd navyše uvádza, že výslovne neustanovuje

povinnosť verejného vyhlásenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o žalobe podľa .

Ústavný súd bez toho, aby skúmal, či bolo napadnuté uznesenie krajského súdu

verejne vyhlásené, konštatuje, že tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného

súdneho konania (konanie proti nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním

o prerušení daňovej kontroly, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní príslušný súd rozhoduje

v zmysle bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky

takej intenzity, že by na jeho základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného

práva sťažovateľky podľa . V danom prípade totiž namietaný nedostatok

v postupe krajského súdu zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej

súvislosti s rozhodnutím o uplatnenom nároku sťažovateľky [zamietnutie žaloby proti

nečinnosti žalovaného úradu (m. m. )].

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie

krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by

relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a tiež porušenia základného práva podľa v spojitosti s

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených

práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti

podľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, avšak bez toho, aby presnejšie špecifikovala, v čom má toto porušenie

jej základného práva spočívať.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Ústavný súd uvádza, že súčasťou jeho stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by namietaným uznesením krajského súdu

mohli byť porušené práva sťažovateľky procesnoprávneho charakteru, neprichádza

do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného základného práva

hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti vrátane návrhu na odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013