Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 75 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)IV. ÚS 116/2013
PDF · 393.54 KB
No categories available
IV. ÚS 116/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom
JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S/25/2012-112 z 23. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „základného práva na verejné
vyhlásenie uznesenia“ v zmysle čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S/25/2012-112 z 23. augusta
2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej len
„daňový úrad“, v citáciách aj „odporca“) začal upovedomením o začatí daňovej kontroly
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 pod
č. 735/320/21352/2011/Plu z 26. júla 2011 (ďalej len „upovedomenie o začatí daňovej
kontroly“) podľa § 15 ods. 14 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe
daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) dňa 3. augusta 2011 daňovú
kontrolu u sťažovateľky. Podľa vymedzenia predmetu daňovej kontroly v uvedenom
oznámení mala daňová kontrola za cieľ zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 v súlade s § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Daňový
úrad rozhodnutím č. 735/320/26535/2011/Plu zo 14. septembra 2011 prerušil kontrolu
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu (ďalej aj „rozhodnutie
o prerušení daňovej kontroly“ alebo „rozhodnutie o prerušení konania“), a to z dôvodu, že
podal medzinárodné dožiadania podľa čl. 5 nariadenia Rady č. 1798/2003/ES zo 7. októbra
2003 o administratívnej spolupráci v oblasti nepriameho zdaňovania (DPH) a o zrušení
nariadenia č. 218/1992/EHS [Úradný vestník Európskych spoločenstiev, L 264, 15/10/2003,
strany 1-11 (ďalej aj „nariadenie o spolupráci“)]. Rozhodnutie o prerušení konania bolo
sťažovateľke doručené 19. septembra 2011. Medzinárodnými dožiadaniami odporca
preveroval odberateľov sťažovateľky, a to obchodné spoločnosti G. a B. S uvedenými
obchodnými spoločnosťami sťažovateľka uskutočnila v zdaňovacom období máj 2011
zdaniteľné obchody, ktoré sú podľa § 43 zákona o DPH oslobodené od dane. Podľa tvrdení
sťažovateľky ale so žiadnou z uvedených spoločností v zdaňovacom období máj 2011
neuskutočnila zdaniteľné obchody, z ktorých by si uplatňovala nárok na odpočet dane.
Žalobou z 12. júna 2012 sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd určil daňovému
úradu povinnosť konať a vydať rozhodnutie v konaní začatom upovedomením o začatí
daňovej kontroly, a to v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia krajského súdu,
a aby jej priznal úhradu trov konania. Ku dňu podania žaloby daňový úrad už mal podľa
sťažovateľky k dispozícii odpoveď na podané medzinárodné dožiadania. Sťažovateľka
ďalej tvrdí, že pri nahliadnutí do spisu daňového úradu týkajúceho sa daňovej kontroly
zistila, že všetky zdaniteľné obchody, na základe ktorých si v daňovom priznaní uplatnila
nárok na odpočet dane, boli obchodnými partnermi potvrdené ako uskutočnené a doložené
aj vystavenými faktúrami. Z toho mala sťažovateľka za preukázané, že všetky zdaniteľné
obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane, boli uskutočnené. Ku dňu podania žaloby
nebol podľa jej tvrdení zo strany daňového úradu spochybnený žiadny sťažovateľkou
predložený dôkaz a nebola ani preukázaná pochybnosť o vierohodnosti, úplnosti
a správnosti účtovnej evidencie, záznamov a dôkazov sťažovateľky. Daňový úrad ani
nevyzval sťažovateľku na objasnenie akýchkoľvek nezrovnalostí, ktoré by mal pri
zhodnotení dôkazov objasniť. V tejto súvislosti sťažovateľka namietala, že lehota šesť
mesiacov na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou a je pre daňový úrad
„záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly“. Ak táto
lehota nie je predĺžená nadriadeným orgánom, je podľa sťažovateľky lehotou maximálnou,
v ktorej daňový úrad musí daňovú kontrolu skončiť. Šesť mesiacov odo dňa začatia daňovej
kontroly uplynulo 3. marca 2012 a ku dňu podania žaloby nebolo sťažovateľke od daňového
úradu doručené oznámenie, že nemôže skončiť daňovú kontrolu do šiestich mesiacov alebo
že by bol požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly.
Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky zamietol, pričom v jeho
odôvodnení okrem iného uviedol:
„Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií z administratívneho spisu odporca začal
dňa 03. 08. 2011 daňovú kontrolu u navrhovateľa riadnym Upovedomením o začatí daňovej
kontroly dňa 26. 07. 2011 v súlade s § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. Od tohto dňa
začal vykonávať potrebné úkony – získavanie potrebných dokladov, listín a informácií
týkajúcich sa oprávnenosti nároku navrhovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 deklarovaný navrhovateľom v
daňovom priznaní. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje
alebo preveruje nielen základ dane, ale aj iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti. Nie je preto opodstatnená námietka navrhovateľa, že
odporca môže kontrolovať iba zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane
a kontrola ostatných zdaniteľných plnení je nad zákonný rámec.
V zmysle § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca
dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie
sú získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania
daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),
o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.
V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca
o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom
prerušil rozhodnutím zo dňa 14. 09. 2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona
č. 513/1992 Zb. do doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia
a obdržania medzinárodnej informácie.
Z ustanovenia § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je
konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade
všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na
ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.
Z odpovedí na základe medzinárodných dožiadaných informácií doručených
odporcovi vyplynulo, že v prípade spoločnosti Z. je táto informácia iba čiastočná
a dožiadaný orgán poskytne ďalšie informácie po preverení dokladov daňového subjektu,
ktoré mu zatiaľ neboli doručené.
Aj súd dáva za pravdu navrhovateľovi, ako to uvádza navrhovateľ v návrhu, že podľa
čl. 8 nariadenia o spolupráci Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci
v oblasti dane z pridanej hodnoty žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5
a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z článku
10 tohto nariadenia o spolupráci však vyplýva, že pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný
odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje žiadajúci orgán
o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude pravdepodobne
schopný odpovedať.
Ak žiadajúci orgán požiadaný odporcom v danom prípade nepostupoval podľa toho
nariadenia o spolupráci, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcovi a vytýkať
mu porušenie právnej povinnosti.
Ku skutočnostiam tvrdeným navrhovateľom, že dožiadania vykonané odporcom
potvrdili, že predložené dôkazy preukazujúce uplatnený nárok na odpočet dane sú pravdivé
a zdaniteľné obchody boli uskutočnené, súd iba poukazuje na vyjadrenie odporcu (ktoré
zodpovedá obsahu administratívneho spisu), že v konaní naopak bolo zistené, že obchodní
partneri navrhovateľa dožadovaní v konaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 a II. štvrťrok
2011 podali negatívne daňové priznania, čiže je spochybnené, že deklarované obchody boli
zrealizované. Týmito skutočnosťami a námietkami navrhovateľa sa súd nezaoberá, lebo je
toho názoru, že uvedené námietky by mohli byť až predmetom preskúmania v prípade
podania žaloby proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v spojení
s rozhodnutím správcu dane podľa § 247 a nasledujúcich ustanovení O. s. p.
Rovnako z toho istého dôvodu osobitne neposudzoval námietky, či odporca bol alebo
nebol oprávnený kontrolovať aj iné zdaniteľné obchody za kontrolované obdobie, z ktorých
si odpočet dane neuplatňoval. Navrhovateľ v konečnom dôsledku nešpecifikoval, o ktoré
zdaniteľné obchody malo v danom prípade ísť. Pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré boli
predmetom medzinárodného dožiadania, je potrebné zdôrazniť, že z dožiadania vyplýva, že
súviseli so zdaniteľnými obchodmi navrhovateľa s právnickými osobami na území
Slovenskej republiky T., a. s., Č., J., s. r. o., V., nemá od 9. 07. 2011, P. P. L., G., s. r. o., K.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu
vo veci vykonávania daňovej kontroly u navrhovateľa za účelom zistenia oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2011 je
v súlade so zákonom a odporca nie je v predmetnom konaní nečinný.“
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie
a vyslovil, že ním boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka napokon v zmysle § 26 zákona o ústavnom súde žiada o prednostné
prerokovanie jej sťažnosti, a to z dôvodu, že „sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu krajského
súdu preskúmavajúceho nečinnosť správneho orgánu, kde je potrebné konať bez zbytočných
prieťahov“, a zdržiavaním daňovej kontroly dochádza k podstatnej finančnej ujme.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy došlo najmä tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je „arbitrárne, vychádza
z nesprávneho skutkového zistenia veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, konajúci
súd sa nedostatočne vysporiadal s vecnými a právnymi argumentmi... a v konečnom
dôsledku nesprávne aplikoval zákonné ustanovenia, ktorých súdny výklad nemá oporu
v zákone a v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora a nakoľko je napadnuté rozhodnutie
v konečnom dôsledku nedostatočne odôvodnené“. Porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy malo podľa sťažovateľky spočívať v tom, že jej „nebola
súdom poskytnutá ústavou a zákonmi garantovaná ochrana vlastníckeho práva“. Zároveň
malo podľa sťažovateľky dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na verejné vyhlásenie
uznesenia podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo
ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo
popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Ústavný súd v prvom rade skúmal námietky sťažovateľky týkajúce sa možnosti
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu vydaným v konaní podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Prostredníctvom § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým
osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach pred
orgánmi verejnej správy, pokiaľ tieto nekonajú bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnosti
považoval za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej
správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť
predovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania pred
orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu
verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom
ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu
verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto
konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza
k porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať
na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom
konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného
a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu
verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje
k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne
Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na
ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo odpovedať, bola otázka, či je (bol)
daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne
relevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanie
otázky, či bolo prerušenie konania z dôvodu podania medzinárodných dožiadaní v súlade
so zákonom a či viedlo k prerušeniu lehoty na vykonanie kontroly s tým účinkom, že jej
neukončenie by sa malo považovať za nečinnosť daňového úradu.
Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú
kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi
dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane
predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov...
Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie
prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej
skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 25a ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie
prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci
konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť,
najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 25a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov ak je konanie prerušené, lehoty
podľa tohto zákona neplynú.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca
o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom
prerušil rozhodnutím zo dňa 14. 09. 2011 daňovú kontrolu podľa § 25a ods. 1 zákona
č. 513/1992 Zb. do doby zistenia skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia
a obdržania medzinárodnej informácie.
Z ustanovenia § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je
konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Týka sa to v danom prípade
všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na
ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.“
Podľa sťažovateľky výklad, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení krajský súd,
popiera zmysel a účel § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov, keďže v konečnom
dôsledku vedie k záveru, že je prípustné, aby o predĺžení lehoty rozhodoval sám daňový
úrad, a nie najbližšie nadriadený orgán tak, ako to predpokladá § 15 ods. 17 druhá veta
zákona o správe daní. Navyše, poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06
zo 16. decembra 2008 sťažovateľka tvrdí, že daňová kontrola nie je samostatnou fázou
daňového konania, ale úkonom správcu dane, ktorý nemožno prerušiť v zmysle § 25a
zákona o správe daní a poplatkov. Podľa sťažovateľky krajský súd pochybil aj v tom, že
nezohľadnil, že aj nariadenie o spolupráci upravuje maximálnu lehotu na vybavenie
dožiadania na poskytnutie informácie a porušenie týchto lehôt nemožno pripísať na jej
ťarchu.
Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa
ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide
(meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces [napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B].
Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, na túto otázku
odpovedal jasne a zrozumiteľne aplikujúc ustanovenie o vplyve prerušenia konania
aj na plynutie lehôt na vykonanie daňovej kontroly. Ústavný súd sa s námietkami
sťažovateľky nestotožnil, a to z nasledujúcich dôvodov:
Oproti právnemu stavu, ktorého sa týkal sťažovateľkou citovaný nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, už zákon o správe daní a poplatkov v znení
relevantnom pre napadnuté uznesenie krajského súdu obsahoval v § 1a písm. d) vymedzenie
daňového konania, ktorým je také konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach
a povinnostiach daňových subjektov. Zároveň ale možno naďalej zotrvať na záveroch
uvedeného nálezu ústavného súdu, podľa ktorého je daňová kontrola čiastkovým procesným
postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania. Daňová kontrola je teda svojou
povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím. Takýto záver však nevylučuje
alternatívu aplikovania ustanovení o možnosti prerušiť konanie aj na daňovú kontrolu
(rovnako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového
konania v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov). Krajský súd k takému záveru
dospel a tento záver síce stručne, ale ústavne konformne odôvodnil.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému faktickému prisvojeniu si právomoci
rozhodovať o lehote na vykonanie daňovej kontroly daňovým úradom (a nie jeho najbližšie
nadriadeným orgánom) ústavný súd poukazuje na § 25a ods. 2 zákona o správe daní
a poplatkov, podľa ktorého oprávnenie rozhodovať o predĺžení trvania prerušenia konania
prislúcha práve správcovi dane, teda orgánu, ktorý o prerušení rozhodol, a nie jemu
nadriadenému orgánu.
Krajský súd sa s názorom sťažovateľky na lehoty na vybavenie dožiadania podľa
nariadenia o spolupráci stotožnil, zároveň však uviedol, že porušenie povinností
ustanovených nariadením o spolupráci dožiadaným orgánom nemožno pripísať na ťarchu
dožiadajúceho orgánu, teda daňového úradu, ktorý svoje povinnosti neporušil.
Podľa čl. 8 nariadenia o spolupráci dožiadaný orgán poskytuje informácie uvedené
v čl. 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.
Pokiaľ dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, sa časová lehota znižuje na maximálne
jeden mesiac.
Podľa čl. 9 nariadenia o spolupráci v určitých zvláštnych skupinách prípadov môžu
byť medzi dožiadaným a dožiadajúcim orgánom dohodnuté iné časové lehoty, ako sú
ustanovené v článku 8.
Podľa čl. 10 nariadenia o spolupráci pokiaľ dožiadaný orgán nie je schopný
odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje dožiadajúci
orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvádza, kedy podľa neho bude
pravdepodobne schopný odpovedať.
Ústavný súd poukazuje na to, že zo samotného nariadenia o spolupráci síce
vyplývajú lehoty na vykonanie určitého úkonu, ale nariadenie zároveň výslovne
predpokladá, že vybavenie dožiadania môže trvať dlhšie, ako sú ustanovené lehoty. Krajský
súd z predmetnej právnej úpravy (citovaných článkov nariadenia o spolupráci v spojitosti
so zákonom o správe daní a poplatkov) vyvodil záver, že v dôsledku riadneho prerušenia
konania neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre
medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené
v predmetnom nariadení. Bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad predmetných
ustanovení nariadenia o spolupráci a zákona o správe daní a poplatkov, ústavný súd
nepovažuje tento záver za svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu aplikovateľných noriem
a tento záver krajského súdu je aj ústavne konformným spôsobom odôvodnený. Ústavný
súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že výklad ustanovení zákona o správe daní
a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie
nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia.
Takýto záver nekoliduje ani s nálezom ústavného súdu č. k. III. ÚS 24/2010-57
z 29. júna 2010, na ktorý sa odoláva sťažovateľka, podľa ktorého nie je prípustné
vykonávať daňovú kontrolu dlhšie, než to ustanovuje zákon o správe daní a poplatkov,
avšak v okolnostiach danej veci išlo o prerušenie konania (daňovej kontroly) na základe
právom predpokladaného dôvodu, teda účinkom prerušenia plynutia lehoty na vykonanie
daňovej kontroly. Ústavný súd navyše poznamenáva, že v uvedenom náleze zdôraznil, že
„v zhode so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť
zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len
za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu
daňovú kontrolu potrebnú súčinnosť (rozsudok najvyššieho súdu z 29. januára 2009
v konaní sp. zn. 3 Sžf 1/2009).“. Opačný záver nevyplýva ani z ďalšieho sťažovateľkou
uvedeného nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 62/1999 zo 14. júla 1999. V danom prípade
totiž ústavný súd posudzoval okolnosti prípadu, v ktorom bola rozhodná iná úprava lehôt
na vykonanie daňovej kontroly, a vplyv prerušenia konania na tieto lehoty, v ktorom bolo
rozhodnutím daňového úradu prerušené konanie bez toho, aby bol na prerušenie konania
dôvod, a zároveň v danom prípade daňový úrad „... formálnym rozhodnutím o prerušení
konania znovu predĺžil daňové konanie (v ktorom už boli porušené lehoty určené
zákonom)“.
Okrem toho ani sťažovateľkou namietaná okolnosť, že určitá časť obsahu
a formulácie odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je totožná s iným
uznesením vydaným iným senátom, sama osebe nevedie k pochybnostiam o ústavnej
konformite tohto odôvodnenia, ak toto odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
inak napĺňa atribúty ústavne konformne odôvodneného rozhodnutia. Jednotná formulácia
rozhodnutí môže navyše v prípade rovnakých skutkových a právnych otázok prospievať
k zvýšeniu právnej istoty.
Sťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad podávaním medzinárodných dožiadaní
vykonáva dokazovanie, o ktorom sťažovateľka nemá žiadnu vedomosť, a nie je umožnené
sa jej k nemu vyjadriť. Vo svojej sťažnosti tvrdí, že tým, že krajský súd „uvedené opomenul
skúmať v rámci preskúmania postupu správneho orgánu, došlo postupom krajského súdu
k odňatiu práva sťažovateľa na spravodlivý proces“.
Vo vzťahu k tejto jej námietke ústavný súd uvádza, že samotná žiadosť o poskytnutie
informácie je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne
môže dotknutá osoba vyjadriť, a nie dôkazný prostriedok. Tento záver pritom nezávisí
od posúdenia otázky, či medzinárodné dožiadanie je samostatným procesným inštitútom
v zmysle priamo aplikovateľného nariadenia o spolupráci Európskej únie alebo, ako tvrdí
sťažovateľka, dožiadaním podľa § 16 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Správca
dane je pritom oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí ani
vopred kontrolovanému subjektu objasňovať, aké okolnosti, akým spôsobom a z akých
dôvodov zisťuje. Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu získavania dôkazov
v daňovom konaní. Ako vyplýva z predložených podkladov, sťažovateľka mala možnosť
vyjadriť sa k výsledku, ku ktorému predmetné žiadosti o poskytnutie informácie viedli.
Podľa názoru ústavného súdu je preto argumentácia krajského súdu týkajúca sa rozsahu
dokazovania daňovým úradom a jeho právomoci podať žiadosť o poskytnutie informácie
ústavne udržateľná.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ochrana oprávnených záujmov
a práv dotknutej osoby súvisiacich s právom vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je
primárne zabezpečená prostredníctvom opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správcu
dane, ktoré môžu byť odôvodnené aj porušeniami procesných pravidiel vrátane pravidiel
týkajúcich sa dokazovania. Nezohrávajú ale podstatnejšiu úlohu pri konaniach o žalobách
proti nečinnosti orgánov verejnej správy, v rámci ktorých ešte spravidla nie je zrejmé,
k akému výsledku orgán verejnej správy pri uskutočnenom dokazovaní dospel a či vôbec pri
svojom konaní na určité zistenie prihliadol alebo nie. Aj preto sa ústavný súd s námietkou
sťažovateľky nestotožnil.
Rovnaký záver vyplýva aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že daňový úrad nemal
vôbec pristúpiť k medzinárodnému dožiadaniu, ale mal vychádzať z ňou predložených
podkladov. Ústavný súd v súvislosti s tým posúdil aj sťažovateľkou namietaný rozpor
medzi nečinnosťou daňového úradu a napadnutým uznesením krajského súdu na strane
jednej a rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci
C-409/04, The Queen, na návrh Teleos plc a iní proti Commissioners of Customs & Excise
z 27. septembra 2007 (Zb. 2007, s. I-07797) na strane druhej. Z predmetného rozsudku
Súdneho dvora má podľa sťažovateľky vyplývať zákaz uložiť jej povinnosť, aby
preukazovala fyzický vývoz tovaru. Dokazovanie prostredníctvom medzinárodných
dožiadaní a s tým súvisiace prerušenie daňovej kontroly však podľa sťažovateľky
vo výsledku vedie k tomu, že predpokladá jej povinnosť preukázať fyzický vývoz tovaru.
Keďže takáto povinnosť podľa sťažovateľky neexistuje, nebol dôvod na to, aby daňový úrad
využil medzinárodné dožiadanie. Nad rámec uvedených úvah o rozsahu dokazovania
daňovým úradom a ich význame pre konanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, na ktoré
ústavný súd aj na tomto mieste odkazuje, ústavný súd dodáva, že podľa sťažovateľkou
citovaného rozsudku Súdneho dvora zohráva dokazovanie daňovými úradmi dôležitú úlohu,
ktorá nemôže byť nahradená samotnými tvrdeniami účastníka v konaní. Podľa predmetného
rozsudku Súdneho dvora je „nutné, aby sa kvalifikácia dodávky alebo nadobudnutia tovaru
v rámci Spoločenstva uskutočnila na základe objektívnych dôkazov, ako je existencia
fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi“, a navyše „skutočnosť, že nadobúdateľ
predložil daňovým orgánom členského štátu určenia vyhlásenie týkajúce sa nadobudnutia
tovaru v rámci Spoločenstva, môže byť doplňujúcim dôkazom na účely preukázania, že
tovar skutočne opustil územie členského štátu dodania, nemožno ho však považovať
za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej
hodnoty“.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je
svojvoľné a nulitné, preto nemohla spočívať ani lehota na vykonanie daňovej kontroly, čo
podľa nej vedie k záveru o zneužití práva alebo o zámernom predlžovaní vykonávanej
kontroly, ústavný súd uvádza, že v rámci sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu neskúma svojvoľnosť alebo prípadnú „nulitnosť“ rozhodnutia správneho orgánu,
ale ústavnú konformitu záverov krajského súdu v napadnutom uznesení vydanom v konaní
o nečinnosť orgánov verejnej správy. Krajský súd v tomto uznesení a v okolnostiach danej
veci považoval rozhodnutie daňového úradu o prerušení konania za dôvod prerušenia
plynutia lehoty určenej na vykonanie kontroly a tento dôvod ústavný súd nepovažuje
za potrebné spochybňovať.
Zásah do základných práv sťažovateľky spočíva podľa nej v jej značnom finančnom
zaťažení, ktorý má základ v zadržiavaní nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti
namieta tiež to, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa
práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, osobitne pritom poukazuje na rozsudok vo veci
C-25/07, Alicja Sosnowska proti Dyrektor Izby Skarbowej we Wrocławiu Ośrodek
Zamiejscowy w Wałbrzychu („Sosnovska“), Zb. 2008, s. I-05129, z ktorého podľa
sťažovateľky vyplýva záver, že „vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa má uskutočniť
v primeranej lehote a touto primeranou lehotou v žiadnom prípade nie je lehota
presahujúca 180 dní odo dňa podania daňového priznania“.
Ústavný súd uvádza, že predmetný rozsudok Súdneho dvora vychádzal z odlišnej
vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá ustanovovala pravidlá vrátenia nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty, ktoré boli pre určitú kategóriu osôb prísnejšie z dôvodu
predpokladaného nebezpečenstva daňových únikov bez toho, aby mali zdaniteľné osoby
možnosť preukázať neexistenciu daňových únikov alebo obchádzanie daňových povinností,
a tým mali nárok na menej prísne podmienky. Opačný záver nevyplýva ani z iných
rozhodnutí, na ktoré odkazovala sťažovateľka bez toho, aby uviedla, aké závery by z nich
pre konanie o jej sťažnosti mali vyplývať.
Ústavný súd považuje za potrebné nad rámec uvedeného zdôrazniť, že v konaní pred
všeobecným súdom sa sťažovateľka v podstate nedomáhala toho, aby daňový úrad konal
a uskutočnil daňovú kontrolu, ale dovoláva sa právnych následkov uplynutia lehoty
na výkon daňovej kontroly. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že sťažovateľke
nepochybne ostáva možnosť dovolávať sa namietaných procesných pochybení, ku ktorým
podľa jej tvrdení malo dôjsť v rámci daňovej kontroly pri prípadnom napadnutí správneho
rozhodnutia, ktoré nasleduje po daňovej kontrole, prostredníctvom opravných prostriedkov,
resp. v súvislosti s jeho prípadným súdnym prieskumom na základe žaloby v rámci
správneho súdnictva.
Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd sa v danom prípade ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľky, posúdenie ktorých bolo
relevantné na rozhodnutie o veci, a závery jeho napadnutého uznesenia sú dostatočne
odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel,
boli svojvoľné. Výklad príslušných zákonných ustanovení, ako aj článkov nariadenia
o spolupráci bol nepochybne v právomoci krajského súdu a nemožno dospieť ani k záveru,
že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného
hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd
primeraným a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu
z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom
„Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľky
preskúmal, či je žalovaný správny orgán v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či
nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na základe
toho napadnutým uznesením rozhodol. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky
sťažovateľky neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo
ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Tvrdenia sťažovateľky prednesené v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu
sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu
nepriaznivo.
Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti
s čl. 142 ods. 3 ústavy tým, že krajský súd nevyhlásil napadnuté uznesenie verejne.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
Krajský súd rozhodoval o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa
§ 250t OSP. Podľa § 250t ods. 4 prvej vety OSP o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej
správy súd rozhodne „... bez pojednávania uznesením“.
Sťažovateľka uvádza, že bez ohľadu na to, že sa o jej žalobe podľa § 250t ods. 4
prvej vety OSP rozhodlo bez nariadenia o spolupráci pojednávania, malo byť uznesenie,
ktorým sa o žalobe rozhodlo, vyhlásené verejne. Podľa sťažovateľky „v prípadoch, ak súd
uznesením rozhoduje o veci samej na pojednávaní, i v prípade, ak bola verejnosť inak
z konania vylúčená, uznesenie musí súd vyhlásiť verejne, a to aj v prípade, ak sa rozhoduje
bez pojednávania. Krajský súd termín vyhlásenia uznesenia nezverejnil na úradnej tabuli
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.“.
Podľa názoru ústavného súdu zo záveru, že rozsudok musí byť v zmysle čl. 142
ods. 3 ústavy vždy vyhlásený verejne (napr. III. ÚS 6/00), nevyplýva, že by aj uznesenie
muselo byť vždy vyhlásené verejne. Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku sa
nevzťahuje na uznesenie, ktoré je formou (druhom) rozhodnutiu súdu, ktorým sa o veci
samej – až na zákonom ustanovené výnimky (§ 152 druhá veta OSP) – nerozhoduje.
Ústavný súd navyše uvádza, že Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovuje
povinnosť verejného vyhlásenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o žalobe podľa § 250t OSP.
Ústavný súd bez toho, aby skúmal, či bolo napadnuté uznesenie krajského súdu
verejne vyhlásené, konštatuje, že tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného
súdneho konania (konanie proti nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním
o prerušení daňovej kontroly, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní príslušný súd rozhoduje
v zmysle § 250t ods. 4 OSP bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky
takej intenzity, že by na jeho základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade totiž namietaný nedostatok
v postupe krajského súdu zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej
súvislosti s rozhodnutím o uplatnenom nároku sťažovateľky [zamietnutie žaloby proti
nečinnosti žalovaného úradu (m. m. IV. ÚS 389/2011)].
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie
krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by
relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3
ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených
práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, avšak bez toho, aby presnejšie špecifikovala, v čom má toto porušenie
jej základného práva spočívať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Ústavný súd uvádza, že súčasťou jeho stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd spravidla nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by namietaným uznesením krajského súdu
mohli byť porušené práva sťažovateľky procesnoprávneho charakteru, neprichádza
do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného základného práva
hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti vrátane návrhu na odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013