Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NR-15S-97-2019.pdf
PDF · 207.68 KB
Case nature
Area
Subarea
NR-15S/97/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M a JUDr. Davida Žáka v právnej veci žalobcu: REDIMER s.r.o., so sídlom Blatnícka 3, Bratislava, IČO: 36 830 631, právne zastúpený: BENČÍK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Aurela Stodolu 12, Prešov, IČO: 36 860 441, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101572338/2019 zo dňa 27. júna 2019, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Nitra, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 102585364/2018 zo dňa 13.12.2018, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.455,60 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101572338/2019 zo dňa 27.06.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
II.
Žaloba
3. Žalobou zo dňa 09.09.2019, doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 13.09.2019, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správcu dane, pričom sa domáhal ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie žalovaného v rozpore s Daňovým poriadkom a zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len ,,zákon o DPH“). Žalovaný svojím rozhodnutím a procesným postupom ukrátil žalobcu na jeho právach, pričom jeho nezákonnosť videl v hmotnoprávnej a procesnoprávnej rovine.
5. Konštatoval, že žalovaný mu neuznal za zdaňovacie obdobie apríl 2015 právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr od dodávateľa Danis Food s.r.o. za nákup hydinového mäsa – kačacie stehná a kačica spolu v sume 1.455,60 €. Zdaniteľné obchody sa však uskutočnili tak, ako
to deklaroval predloženými dokladmi a oprávnene si uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, preto rozporuje závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí. Mal za to, že vyčerpávajúcim spôsobom preukázal dodanie fakturovaných tovarov dodávateľom označeným na faktúrach a následný predaj tovaru svojim odberateľom, a teda, že uniesol vlastné dôkazné bremeno. Skutočnosť, že dodávateľ nepreukázal, že mu vznikla daňová povinnosť, nemôže byť pripísaná na ťarchu žalobcu, ako sa to snažia urobiť daňové orgány.
6. Namietal dĺžku trvania vyrubovacieho konania. Správca dane doručil žalobcovi protokol z daňovej kontroly dňa 14.06.2018, kedy došlo k ukončeniu daňovej kontroly a nasledujúcim dňom začal správca dane vykonávať vyrubovacie konanie, ktoré trvalo šesť mesiacov, keďže rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane vydal správca dane dňa 13.12.2018. Konanie správcu dane považoval za zrejmé porušenie všetkých procesných lehôt v rámci vyrubovacieho konania, ktoré podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku trvá 3 mesiace + 15 pracovných dní (lehota určená správcom dane na vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly). V danom prípade správca dane vykonával vyrubovacie konanie šesť mesiacov, čím prekročil maximálne prípustný limit výkonu vyrubovacieho konania. Okrem toho podľa názoru žalobcu správca dane v tomto prípade zneužíval inštitút daňovej kontroly a jej prerušenia a neobstojí argumentácia správcu dane, že prerušil daňovú kontrolu z dôvodu získania informácií prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Podľa čl. 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Podľa čl. 12 citovanej komunitárnej legislatívy, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Je evidentné, že v danom prípade uvedená 3-mesačná lehota na vybavenie žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií bola opakovane zmeškaná. Túto skutočnosť potvrdzuje fakt, že prerušenie daňovej kontroly trvalo 7 mesiacov. Žalobca predložením všetkých požadovaných dokladov a vyjadreniami, v rámci ktorých vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal otázky správcu dane, preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení a ich dodanie dodávateľom uvedeným na faktúrach. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf 1/2011 zo dňa 15.03.2011 a sp. zn. 7Sžf/41/2013 zo dňa 28.05.2015 a zdôraznil, že jeho dôkazné bremeno nie je absolútne a žalovaný mal vykonať navrhované podporné dôkazy, ktoré žalobca objektívne nemohol predložiť na podporu svojich tvrdení, čo žalovaný ani správca dane nevykonali. Preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav veci.
7. Podotkol, že dôvodom pre neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Danis Food s.r.o. je skutočnosť, že správca dane mal dôvodné pochybnosti o reálnom dodaní fakturovaného tovaru daným dodávateľom. Mal za to, že žalovaný a správca dane vôbec nezobrali do úvahy skutočnosť, že konateľ spoločnosti Danis Food s.r.o. A. B. vypovedal a potvrdil obchodné vzťahy so spoločnosťou žalobcu. Vtedajší konateľ dodávateľa potvrdil dodanie tovaru žalobcovi a vystavenie faktúr pre žalobcu. Preukázanie prepravy tovaru, ktorý bol dovážaný pre spoločnosť Danis Food s.r.o. z Maďarska tým, že bol evidovaný v elektronickom mýtnom systéme v roku 2015, nie je podľa názoru správcu dane dôkazom toho, že sa v ňom nachádzal tovar, ktorý mal byť predmetom fakturácie pre žalobcu.
8. Žalovaný na ťarchu žalobcu pripisuje fakt, že dodávateľ Danis Food s.r.o. si neplnil daňové povinnosti a porušil povinnosti voči Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe SR. Správca dane rovnako postavil proti žalobcovi aj dôkaz, ktorým bola svedecká výpoveď svedka C. D., ktorý bol zamestnancom spoločnosti Danis Food s.r.o., pracoval ako šofér a vozil tovar z Maďarska na automobiloch DAF s evidenčným č. E. XXXXX a E. XXXXX, ktorý vo výpovedi uviedol, že vždy mal CMR a dodacie listy a nikdy nebolo auto prázdne. Napriek tejto výpovedi, ktorá jednoznačne potvrdila dodávku tovaru pre žalobcu, správca dane konštatoval, že tieto skutočnosti nepreukazujú, že tovar bol žalobcovi dodaný práve spoločnosťou Danis Food s.r.o.. Každý dôkaz znejúci v prospech žalobcu daňové orgány prekrútili v neprospech žalobcu a alibisticky uviedli, že tieto dôkazy nepreukazujú, kto tovar dodal. V danom prípade nešlo o formálne deklarovanie dodania tovaru dodávateľom iba na základe dodávateľských faktúr, ale nákup tovaru od dodávateľa preukázal žalobca viacerými podpornými dôkazmi, ktoré vo vzájomnej súvislosti jednoznačne potvrdili nákup tovaru od dodávateľa. Žalovaný nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, ale vzal za svoje dôkazy znejúce v neprospech žalobcu, a preto postoj žalovaného nebol objektívny, nestranný a v súlade so zákonom.
9. Uviedol, že zdaniteľné plnenia sú na základe dôkazov vykonaných v daňovom konaní podporené dôkazmi, ktoré v žalobe označil (výsluch svedkov, potvrdenie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Komárno, potvrdenie Národnej diaľničnej spoločnosti, následný predaj tovaru odberateľom, ktorý bol potvrdený jednotlivými odberateľmi). V daňovej kontrole a vyrubovacom konaní boli vykonané dôkazy, ktoré jednoznačne a nespochybniteľné dokazujú, že žalobca tovar nakúpil od spoločnosti Danis Food s.r.o., pričom žalovaný uvedené dôkazy znejúce v prospech žalobcu v napadnutom rozhodnutí len marginálne spomenul bez toho, aby sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia kvalifikovane vysporiadal. Správca dane použil v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní len tie dôkazy, ktoré sa mu hodia, a dôkazy znejúce v prospech žalobcu odignoroval. Poznamenal, že Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade, ak u správcu dane vzniknú pochybnosti z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľov, resp. subdodávateľov, nemôže to mať negatívny dopad na výsledok daňovej kontroly. Žalobca konal v dobrej viere, preukázateľne obstaral tovar od dodávateľa a je na mieste otázka, kde siaha jeho povinnosť preveriť si konanie iného subjektu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Zákon žalobcovi nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov u dodávateľov. Daňové orgány nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska práva Európskej únie. V tejto súvislosti sa možno odvolať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.01.2006 v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen Ltd), C-355/03 (Fulcrum Electronics Ltd) a C-484/03 (Bond House Systems Ltd), podľa ktorého nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom.
10. Nezákonnosť vykonaného dokazovania žalobca videl v tom, že správca dane sa neriadil relevantnými ustanoveniami Daňového poriadku o dokazovaní, pretože od žalobcu vyžadoval predloženie dôkazov, ktorými on nedisponoval a ani disponovať nemohol, ako i preukázanie skutočností, na ktorých preukázanie reálnu možnosť žalobca nemal. Správca dane konal v rozpore s § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku, a preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho právneho názoru a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci.
11. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 a C-142/11, ktorého podstata spočíva v tom, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby preverovali dodávateľov. Žalobca zdaniteľné obchody realizoval, pričom si splnil všetky povinnosti súvisiace s úhradami a odvodmi. V čase obchodovania s dodávateľom Danis Food s.r.o. si žalobca tohto dodávateľa preveril a nič nenaznačovalo, že by sa malo jednať o nespoľahlivého dodávateľa, nakoľko to bol dodávateľ, s ktorým žalobca obchodoval aj predchádzajúci rok, vykazoval v roku 2013 zisk vo výške viac ako 2 milióny eur a vlastnil majetok.
12. Namietal, že žalovaný v celom napadnutom rozhodnutí poukazoval na závery správcu dane a jeho vyhodnotenia, pritom vlastný rozbor dôkazov získaných v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní absentoval. Žalovaný okrem vyhodnotenia skutkového stavu správcom dane v napadnutom rozhodnutí neuviedol vlastné vyhodnotenie vo vzťahu ku skutkovému stavu a právnej kvalifikácii, pričom neuviedol, ktoré ustanovenia hmotnoprávneho a procesnoprávneho predpisu boli žalobcom porušené. Skutočnosť, že dodávateľ žalobcu porušil niektoré z ustanovení zákona a nepodal daňové priznania, nemôže byť na ťarchu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/47/2017 a uviedol, že správca dane sa nevysporiadal s jeho návrhmi a námietkami v žiadnom štádiu daňového konania, pričom neaplikoval ani ustanovenie, na základe ktorého neuznal právo na uplatnenie odpočítania dane, a to ani v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.
13. Záverom mal za to, že správca dane nevykonal v daňovej kontrole dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo jeho závery uvedené v prvostupňovom rozhodnutí ako i v napadnutom rozhodnutí žalovaného a vykonané dôkazy nesprávne právne posúdil, a preto považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci.
III.
Vyjadrenie žalovaného
14. Žalovaný vo vyjadrení k predmetnej žalobe zo dňa 08.07.2020 uviedol, že žalobca prostredníctvom predložených faktúr deklaroval, že tam označený dodávateľ (Danis Food s.r.o.) mu v zdaňovacom období apríl 2015 dodal tovar - hydinové mäso. Správca dane vyhodnotil predložené a získané dôkazy a prijal záver, že právo na odpočítanie dane spolu v sume 1.455,60 €, ktoré si žalobca uplatnil na základe predložených faktúr, je neopodstatnené, nakoľko pri deklarovaných zdaniteľných plneniach neboli splnené podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Nebolo preukázané, že označený dodávateľ žalobcovi tovar v danom druhu, objeme a cene reálne dodal. Ak nebolo preukázané, že dodávateľ tovar dodal, nevznikla mu potom z tohto titulu ani daňová povinnosť. Túto skutočnosť dodávateľ ani nepreukázal. Ak nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, žalobca ako odberateľ si nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na predložených faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu zo strany subjektu na nich označeného ako dodávateľ (platiteľ dane). Splnenie podmienok pre uplatnenie si práva na odpočítanie dane nebolo preukázané ani u deklarovaného dodávateľa a ani prostredníctvom samotného žalobcu. Z uvedeného dôvodu správca dane nepriznal žalobcovi v zdaňovacom období apríl 2015 právo na odpočítanie dane v sume 1.455,60 €.
15. V rámci odvolacieho konania žalovaný preskúmal rozhodnutie správcu dane a konštatoval, že toto rozhodnutie a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, je v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Žalobca nepredložil v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v danej veci relevantný dôkaz, ktorý preukazuje oprávnenosť uplatnenia si práva na odpočítanie dane z predložených dodávateľských faktúr a ani vo svojom odvolaní nepodal námietky a dôkazy, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane tak, ako to žiadal. Žalobca nepostupoval v danej veci s potrebnou odbornou starostlivosťou, keď ignorujúc citlivosť danej komodity a legislatívne požiadavky na jej vysledovateľnosť, neprijal dostatočné opatrenia, aby sa jeho účasť v danom obchodnom reťazci mohla považovať za konanie v súlade s „dobrou vierou“. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca vedel, mohol, resp. mal vedieť, že tieto plnenia môžu byť poznačené nezákonným konaním a za danej situácie bol správca dane plne oprávnený nepriznať žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Danis Food s.r.o. a rozhodnutím mu vyrubiť rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 1.455,60 €.
16. Žalobca vo svojej žalobe prezentoval najmä svoj nesúhlas so závermi daňových orgánov, ale neuviedol nijaký relevantný dôkaz, ktorý by mal vplyv na výrok ich rozhodnutí. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými zásadnými skutočnosťami, ktoré žalobca opätovne uviedol v žalobe. Nebola medzi nimi však nijaká námietka, dôkaz, či argument, ktoré by preukazovali, že podanie žaloby je opodstatnené.
17. K procesnému postupu správcu dane žalovaný zdôraznil, že daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnute potrebný na dosiahnutie jej účelu. Tiež podotkol, že žalobca prvýkrát námietky tohto charakteru vzniesol až v správnej žalobe. U žalobcu bola vykonaná kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 až september 2015, november 2015 a december 2015 v období od 07.12.2016 do 14.06.2018, pričom jej výkon bol prerušený od 11.10.2017 do 15.05.2018 z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (Nariadenie rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty). Dôvodom na prerušenie daňovej kontroly bola skutočnosť, že správca dane potreboval podľa osobitného predpisu získať informácie a podklady pre správne určenie dane. Ak má správca dane podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku pokračovať v daňovom konaní (resp. v daňovej kontrole) vtedy, keď pominú dôvody, pre ktoré bolo konanie prerušené, žalovaný je toho názoru, že správca dane môže v konaní pokračovať až vtedy, keď obdrží potrebné informácie a podklady. V predmetnej veci bola daňová kontrola prerušená do 15.05.2018, kedy správca dane obdržal odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a túto skutočnosť, teda pominutie dôvodov na prerušenie daňovej kontroly správca dane oznámil žalobcovi v podaní zo dňa 17.05.2018. Zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií sa považuje za zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly, nakoľko bez potrebných informácií a podkladov, ktoré sa dajú zistiť len osobitným spôsobom, správca dane nemôže správne určiť daň. V oddiele 2, čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 sú uvedené lehoty na poskytovanie informácií, ktoré sa majú chápať ako maximálne lehoty a nemajú sa prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktoré má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu. Na základe uvedeného je zrejmé, že nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 v tejto
časti odporúča maximálne lehoty na poskytnutie informácií pre žiadaný orgán. Z uvedeného však nie je možné vyvodiť záver, že ak žiadaný orgán tieto lehoty nedodrží, resp. si nesplní svoje povinnosti, musí žiadajúci orgán pokračovať v daňovej kontrole aj napriek tomu, že odpoveď na zaslanú žiadosť neobdržal. Dôsledky nedodržania lehoty na odpoveď žiadaným orgánom nie sú stanovené a nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že správca dane zneužil inštitút daňovej kontroly a jej prerušenie. V prípade neprerušenia daňovej kontroly v predmetnej veci reálne hrozilo nedodržanie lehoty na jej vykonanie. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na závery, ktoré vyslovil k tejto otázke Ústavný súd SR vo svojom uznesení č. k. IV. ÚS 116/2013-11 zo dňa 28.02.2013, z ktorého vyplýva, že v dôsledku riadneho prerušenia daňovej kontroly neplynú lehoty na jej vykonanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodné dožiadania, na vybavenie ktorých dožiadané orgány príslušných členských štátov nedodržali lehoty stanovené v Nariadení rady (ES) č. 1798/2003, resp. v Nariadení rady (EÚ) č. 904/2010, pričom úprava lehôt na poskytnutie informácii je uvedená v čl. 10 až 12 nového nariadenia a sú prakticky totožné s úpravou platnou do 31.12.2011. Prerušenie daňovej kontroly v súlade s § 61 Daňového poriadku malo za následok, že lehoty podľa tohto zákona neplynuli a prerušenie daňovej kontroly nie je zákonom explicitne ohraničené stanovenou lehotou. Daňová kontrola bola prerušená zákonne, pričom prerušenie bolo dôvodné a aj primerané. Po zohľadnení prerušenia daňovej kontroly nebol prekročený časový rámec na jej vykonanie, pričom samotný výkon daňovej kontroly trval 337 dní.
18. K dĺžke vyrubovacieho konania žalovaný poukázal na § 68 Daňového poriadku a na lehoty, ktoré sú v ňom upravené. Správca dane doručil žalobcovi protokol z daňovej kontroly dňa 14.06.2018, kedy došlo k ukončeniu daňovej kontroly a nasledujúcim dňom po dni doručenia protokolu z daňovej kontroly sa začalo vyrubovacie konanie. Vo výzve zo dňa 01.06.2018 správca dane určil žalobcovi lehotu 15 pracovných dní na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a dňa 17.07.2018 písomne požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na rozhodnutie v danej veci, pričom svoju žiadosť aj odôvodnil. Žalovaný vyhovel žiadosti správcu dane a vo svojom vyjadrení zo dňa 20.07.2018 oznámil správcovi dane, že lehotu na rozhodnutie vo vyrubovacom konaní predlžuje o tri mesiace. O predĺžení lehoty na vydanie rozhodnutia správca dane upovedomil žalobcu. Posledná zápisnica o ústnom pojednávaní bola so žalobcom spísaná dňa 10.12.2018 a správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane dňa 19.12.2018, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 11.01.2019, čím bolo vyrubovacie konanie ukončené. Rozhodnutie teda bolo vydané v zákonnej lehote a správca dane postupoval v súlade so zákonom.
19. K dôkaznému bremenu žalovaný uviedol, že žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty si uplatnil konkrétne práva na základe zákona o DPH a musí byť schopný preukázať, že tieto práva boli uplatnené po splnení podmienok, ktoré tento zákon striktne určuje. Tento záver podporil napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3 Sžf/1/2011, či rozsudok v konaní pod sp. zn. 7Sžf/41/2013, na ktoré poukazoval aj žalobca vo svojej žalobe. Dôkazné bremeno žalobcu však nesmie byť absolútne a sekundárne dôkazné bremeno, ktoré spočíva vo verifikácii tvrdení a dôkazov predkladaných žalobcom, znáša správca dane. Žalobca v rámci daňovej kontroly poskytol doklady a svoje tvrdenia a správca dane ich v priebehu dokazovania verifikoval. Dokazovaním sa však vecná opodstatnenosť týchto listinných dokladov nepreukázala a správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o ich pravdivosti, s ktorými oboznámil žalobcu a vyzval ho na ich odstránenie. Žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane a nepredložil, resp. nenavrhol vykonať v danej veci nijaký dôkaz, na základe ktorého by správca dane mohol prijať iný záver, než aký je vyslovený vo výroku jeho rozhodnutia. Nebolo možné prisvedčiť tomu, že žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno, nakoľko samotná existencia materiálneho plnenia v uvedenom objeme, druhu a cene nebola preukázaná a tovar na faktúrach, resp. v prílohách nebol špecifikovaný tak podrobne, aby bola možná jeho jednoznačná identifikácia.
20. V ďalšej časti svojho vyjadrenia (vo vzťahu k Danis Food s.r.o.) žalovaný zopakoval vykonané dôkazy a zistené skutočnosti (výsluchy svedkov, žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, zmena konateľov a zánik deklarovaného dodávateľa ako i jeho právneho nástupcu), ktoré nepreukázali, že tovar na základe označených faktúr bol dodaný práve spoločnosťou Danis Food s.r.o. v uvedenom objeme, druhu a cene pre žalobcu. Správca dane nemal pochybnosť o tom, že žalobca v prenajatých skladových priestoroch disponoval tovarom, ktorý dodával svojim odberateľom, ale ani dokazovaním vedeným u odberateľov žalobcu (aj s ohľadom na nedostatočnú špecifikáciu tovaru) však nebolo preukázané, že žalobca ďalej disponoval tovarom, ktorý mu bol dodaný práve označeným dodávateľom (Danis Food s.r.o.).
21. Ku konaniu žalobcu súlade s tzv. dobrou vierou žalovaný uviedol, že z predloženého spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že žalobca pri uskutočňovaní svojej ekonomickej činnosti nepostupoval
s potrebnou starostlivosťou. Podľa tvrdenia žalobcu bol pôvod tovaru nakúpeného od Danis Food s.r.o. v Maďarsku, ale nevedel, odkiaľ bol tovar odoslaný a domnieval sa, že Danis Food s.r.o. už tovar „niekde“ skladovala a on nebol jeho prvým príjemcom. Vo svojom vyjadrení k výzve uviedol, že tovar bol označený v súlade s požiadavkami na označenie potravín spolu so slovenským prekladom textu a uvedením krajiny pôvodu a dovozcu, resp. distribútora. Uvedené skutočnosti však neboli preukázané. Šarže výrobkov uviesť nevedel. Priložil dokumenty v maďarskej, anglickej a nemeckej verzii, ktoré označil ako „potvrdenia o pôvode od dodávateľa“. Súčasťou spisového materiálu skutočne sú dokumenty s označením „Kereskedelmi Okirat/Commercial Document/Handelsdiplom“, no ani jeden takýto dokument sa netýka zdaňovacieho obdobia apríl 2015. Konateľ žalobcu uviedol, že „Kereskedelmi Okirat“ je obchodný dokument a neexistuje ku každej faktúre od Danis Food s.r.o. Podľa spôsobu manipulácie s tovarom v skladových priestoroch spoločnosti ICE-BERG SLOVAKIA, spol. s r.o. a rovnako podľa vyjadrenia žalobcu a vedúceho skladu je zrejmé, že žalobca pri jeho naskladnení a ani vyskladnení nie je osobne prítomný. Nekontroluje jeho označenie a ani kvalitu. Aj táto skutočnosť je znakom toho, že k výkonu svojej ekonomickej činnosti nepristupoval s potrebnou starostlivosťou. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 3Sžf/1/2011 nie je možné prisvedčiť tomu, že žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno, nakoľko samotná existencia materiálneho plnenia v uvedenom objeme, druhu a cene nebola preukázaná a tovar na faktúrach, resp. v prílohách nebol špecifikovaný tak podrobne, aby bola možná jeho jednoznačná identifikácia. Judikáty európskych súdnych dvorov sa ustálili na názore, že nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Špecifickosť komodity a požiadavky na jej vysledovateľnosť poskytli žalobcovi priestor a zákonné možnosti na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca tento priestor a možnosti nevyužil a vo svojej žalobe sa tejto skutočnosti účelovo vyhol.
22. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že jednotlivé časti odôvodnenia jeho rozhodnutia vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, presne definujú dôvody prijatých záverov vo vzťahu k aplikovaným zákonným ustanoveniam a reflektujú na námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní. Samotný nesúhlas žalobcu so závermi však nie je relevantný dôkaz na to, aby mohli byť prijaté závery iné. Správca dane v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ako i žalovaný v priebehu odvolacieho konania postupovali v súlade s Daňovým poriadkom, a preto navrhol, aby správny súd
IV.
Relevantná právna úprava
23. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
24. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
25. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
26. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie
obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.
27. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie.
28. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
29. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8.
30. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
31. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
32. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
33. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
34. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
35. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
36. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.
37. Podľa § 68 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, ak a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole; b) daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole; c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.
38. Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu, najneskôr však do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej správcom dane podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán.
39. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
40. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
41. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
42. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
43. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak: a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
44. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
V.
Právne posúdenie veci správnym súdom
45. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15S/97/2019. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-15S/97/2019. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.
46. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), na pojednávaní konanom dňa 9. mája 2024 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
47. Úlohou správneho súdu bolo zaoberať sa námietkami žalobcu a posúdiť správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2015 v sume 1.455,60 € po daňovej kontrole vykonanej u žalobcu a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Kľúčovou otázkou pre správny súd bolo, či žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní a preukázal splnenie podmienok pre priznanie nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH vo vzťahu k spornému dodaniu tovaru spoločnosťou Danis Food s.r.o.. Bolo tiež potrebné preto zodpovedať, či sú správne závery správcu dane, žalovaného ako aj správneho súdu o nepriznaní nároku na odpočet dane z tohto dodania tovaru v dôsledku nepreukázaného uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany žalobcom deklarovaného dodávateľa.
48. Jednou zo vznesených námietok žalobcu bola aj námietka týkajúca sa inštitútu daňovej kontroly, dôvodu a trvania jej prerušenia ako i trvania vyrubovacieho konania, na vysporiadanie s ktorou sa správny súd primárne zameral. Úlohou správneho súdu bolo teda posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 - september 2015, november 2015 a december 2015, keďže v prípade, ak by správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil by tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke jej trvania, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola by v takom prípade nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej by nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že by takýto protokol použitý bol, tak celé daňové konanie by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a rovnako tak by bolo nezákonné i rozhodnutie (ktoré je vlastne zavŕšením celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania), pretože by vychádzalo zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z takejto nezákonnej kontroly. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že predmetná daňová kontrola u žalobcu sa začala dňa 07.12.2016 a v kontrolovanom zdaňovacom období (v danej veci apríl 2015) žalobca v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 13.827,49 €. Z dokladov, ktoré žalobca predložil v rámci kontroly, vyplynula potreba preverenia nadobudnutia tohto tovaru, a teda potreba požiadať finančnú správu dotknutého členského štátu (Rakúsko) o potvrdenie nadobudnutia deklarovaných dodávok tovaru od daňového subjektu FAMKO HANDELS GMBH so sídlom v Rakúsku v období od februára 2015 do decembra 2015. Nadobudnutie tovaru žalobcom z iného členského štátu má vplyv na jeho daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a preto je logické, že v rámci daňovej kontroly uvedeného zdaňovacieho obdobia a správneho určenia daňovej povinnosti žalobcu bolo potrebné preveriť tieto žalobcom deklarované dodávky a nadobudnutia tovaru z iného členského štátu a v konečnom dôsledku i správnosť a pravdivosť údajov na daňovom priznaní žalobcu k dani z pridanej hodnoty, na čo poukázal i žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia. Dňa 04.10.2017 správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (do Rakúska - dodávateľ tovaru FAMKO HANDELS GMBH), pričom k žiadosti pripojil i faktúry, ktoré bolo potrebné preveriť. Je plne v kompetencii správcu dane v odôvodnených prípadoch požiadať o poskytnutie medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle priamo aplikovateľného Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (prepracované znenie), ktoré sa uplatňuje od 01.01.2012 (ďalej aj nariadenie č. 904/2010 alebo nariadenie). Rozhodnutím zo dňa 10.10.2017 správca dane daňovú kontrolu prerušil od 11.10.2017 podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku z dôvodu, že je potrebné získať informácie podľa osobitného predpisu a zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií na preverenie zdaniteľných obchodov pod č. 130000008951/2017. Podľa názoru správneho súdu bolo prerušenie daňovej kontroly, vzhľadom k potrebe preverenia žalobcom predložených dokladov dôvodné. Daňová kontrola bola prerušená od 11.10.2017 do doby doručenia odpovede na predmetnú žiadosť s tým, že sa v nej bude pokračovať len čo pominú dôvody, pre ktoré bola prerušená. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že kontrola je prerušená do obdržania podkladov, na základe ktorých je možné určiť daňovú povinnosť. Z uvedeného potom vyplýva, že daňová kontrola v predmetnej veci bola prerušená do doručenia takej odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, na základe ktorej bude možné pristúpiť k určeniu daňovej povinnosti žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období. Predmetnú žiadosť správca dane urgoval dňa 14.03.2018 a dňa 15.05.2018 mu bola doručená odpoveď rakúskej finančnej správy, pričom dodanie tovaru pre žalobcu zo strany daňového subjektu z iného členského štátu (Rakúsko) bolo potvrdené. Následne správca dane v oznámení zo dňa 17.05.2018 žalobcovi oznámil, že dňa 15.05.2018 mu bola doručená odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a pokračuje vo výkone daňovej kontroly.
49. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku je upravené pokračovanie v daňovom konaní tak, že správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Správca dane takto i postupoval a vo vykonávaní daňovej kontroly pokračoval dňom 16.05.2018 (čo oznámil žalobcovi v podaní zo dňa 17.05.2018) do 14.06.2018, kedy bol žalobcovi doručený protokol zo dňa 01.06.2018 z daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, pričom tento úkon sa považuje za ukončenie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku, Predmetná daňová kontrola u žalobcu prebiehala od 07.12.2016 do 10.10.2017 vrátane (t. j. 308 dní), prerušená bola od 11.10.2017 do 15.05.2018 vrátane (pričom toto obdobie sa podľa § 61 ods. 5 vyššie citovaného zákona nepočíta do lehoty na vykonanie daňovej kontroly) a ďalej pokračovala od 16.05.2018 do 14.06.2018 vrátane (t. j. 30 dní). Výkon daňovej kontroly
trval 338 dní (308 + 30), čo znamená, že zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola prekročená.
50. Správny súd poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že neobstojí všeobecná námietka žalobcu o zneužití inštitútu daňovej kontroly a jej prerušenia. Argumentácia správcu dane a žalovaného o potrebe prerušenia daňovej kontroly z dôvodu preverenia pravdivosti údajov žalobcu v daňovom priznaní formou získania informácií prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií má oporu v administratívnom spise, pretože pokiaľ žalobca predložil správcovi dane príslušné faktúry a deklaroval v daňovom priznaní nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, bolo právom a povinnosťou správcu dane tieto údaje preveriť. Zistenia z medzinárodnej výmeny daňových informácií boli teda použité v rámci daňovej kontroly, a to v prospech žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom nekonkretizoval svoje všeobecné tvrdenie o tom, že neobstojí argumentácia správcu dane o prerušení daňovej kontroly z dôvodu získania informácií prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií. V čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 (na ktorý poukazoval žalobca) je stanovená lehota na poskytnutie informácií, pričom čl. 12 tohto nariadenia uvažuje i so situáciou a postupom v prípade, keď žiadaný orgán nebude môcť dodržať stanovenú lehotu a v takom prípade informuje žiadajúci orgán o dôvodoch a o tom, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať, čo v predmetnej veci nebolo naplnené. Správca dane teda postupoval aktívne, keď urgoval poskytnutie odpovede na žiadosť o poskytnutie informácií, ale nebolo v jeho možnostiach zabezpečiť dodržanie týchto lehôt, resp. iným spôsobom urýchliť poskytnutie žiadaných informácií. Už skutočnosť, že samotné Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 počíta s možnosťou nedodržania lehoty pre dožiadaného správcu dane v inom členskom štáte na poskytnutie informácií, je podľa názoru správneho súdu dôkazom toho, že lehota na poskytnutie informácií je procesnou lehotou a jej prípadné dodržanie alebo nedodržanie správca dane nemôže relevantným spôsobom ovplyvniť. Nedodržanie trojmesačnej lehoty na vybavenie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 nespôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly, pretože sa jedná o procesnú lehotu určenú pre dožiadanie správcu dane v inom členskom štáte, ktorej nedodržanie nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane v daňovom konaní. Podstatné je to, že daňová kontrola bola v tomto čase prerušená a správcovi dane neplynula lehota na jej vykonanie. Po prerušení daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu ako daňového subjektu, neuplatňoval voči nemu žiadne svoje práva a ani nepožadoval od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účely výkonu daňovej kontroly. Správny súd posúdil námietku žalobcu, týkajúcu sa zneužitia inštitútu daňovej kontroly a jej prerušenia, za nedôvodnú. Potreba správcu dane v predmetnej daňovej kontrole preveriť údaje v daňovom priznaní žalobcu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu spôsobom podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 a zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií rakúskej finančnej správe boli podľa názoru správneho súdu jednoznačne zákonným dôvodom na prerušenie daňovej kontroly a všeobecné tvrdenie žalobcu v žalobe (o tom, že neobstojí argumentácia správcu dane o prerušení daňovej kontroly z dôvodu získania informácií prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií) nie je spôsobilé spochybniť dôvodnosť postupu správcu dane. Žalobca bol oboznámený s informáciami získanými na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré potvrdili správnosť údajov žalobcu o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015. Správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly účelne a ukončil ju v zákonnej lehote jedného roka, pričom obdobie, kedy bola daňová kontrola prerušená sa do lehoty daňovej kontroly nepočíta. Podľa názoru správneho súdu treba vychádzať z legitímneho účelu inštitútu prerušenia daňového konania, resp. daňovej kontroly, ktorým je potreba získania informácií slúžiacich na preverenie priznanej daňovej povinnosti alebo uplatneného odpočítania dane a zároveň mať na zreteli, že Daňový poriadok úpravou dĺžky trvania daňovej kontroly a úpravou jej prerušenia (ktoré nie je konkrétne časovo ohraničené) nespája žiadne právne účinky s prekročením procesných lehôt stanovených na uskutočnenie medzinárodnej výmeny daňových informácií. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti žalobcu rozsudok Súdneho dvora EÚ (desiata komora) vo veci C-186/20 zo dňa 30.09.2021, ktorý sa týkal slovenského daňového subjektu, t. j. HYDINA s.r.o. c/a Finančné riaditeľstvo SR. Súdny dvor rozhodol tak, že „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“
51. K námietke žalobcu týkajúcej sa dĺžky vyrubovacieho konania, správny súd uvádza, že vyrubovacie konanie sa začalo dňa 15.06.2018, teda nasledujúci deň po doručení protokolu z daňovej kontroly spolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku na vyjadrenie sa k nemu, pričom správca dane žalobcovi určil lehotu, v ktorej sa môže vyjadriť k protokolu, resp. predložiť dôkazy, a to do 15 pracovných dní od doručenia výzvy, teda do 06.07.2018 vrátane. Žalobca v tejto lehote podal vyjadrenie. V zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 01.01.2018 (ktoré bolo potrebné aplikovať v predmetnej veci podľa § 165g tohto zákona, nakoľko vyrubovacie konanie sa začalo po 31.12.2017) bola určená lehota na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní tak, že správca dane vydá rozhodnutie najneskôr do troch mesiacov od uplynutia lehoty ním určenej podľa § 68 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, t. j. v predmetnej veci do 06.10.2018 vrátane. Vzhľadom na vyjadrenie žalobcu k protokolu správca dane podľa § 68 ods. 3 veta tretia Daňového poriadku vykonal dokazovanie a v podaní zo dňa 16.07.2018 požiadal žalovaného odôvodnenou žiadosťou o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia (§ 68 ods. 3 veta posledná Daňového poriadku). Žalovaný lehotu na vydanie rozhodnutia predĺžil správcovi dane o tri mesiace (teda do 06.01.2019) a túto skutočnosť správca dane oznámil žalobcovi v podaní zo dňa 13.09.2018, ktoré bolo zástupkyni žalobcu doručené dňa 13.09.2018. Správca dane vydal rozhodnutie dňa 13.12.2018, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie apríl 2015 a ktoré bolo expedované na poštovú prepravu a na pošte uložené v decembri 2018. Rozhodnutie prevzala zástupkyňa žalobcu dňa 11.01.2019. Predĺžená lehota na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní bola teda v zmysle § 27 ods. 5 Daňového poriadku zachovaná, keďže rozhodnutie bolo odovzdané na poštovú prepravu ešte v decembri 2018 (čo preukazuje doručenka k rozhodnutiu, na ktorej je vyznačený poštovým podnikom dátum uloženia zásielky v decembri 2018) a je vecou žalobcu, resp. jeho splnomocnenej zástupkyne, že zásielku s rozhodnutím si prevzala až dňa 11.01.2019.
52. Vo vzťahu k námietke žalobcu o dĺžke trvania vyrubovacieho konania ešte správny súd uvádza, že lehota na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle Daňového poriadku má poriadkový charakter, je to procesná lehota a ani jej prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu daňového subjektu a nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. V predmetnej veci však správca dane dodržal žalovaným predĺženú lehotu na vydanie rozhodnutia, a teda námietka žalobcu o nedodržaní procesných lehôt je celkom irelevantná a takou by bola i v prípade, ak by procesné lehoty, resp. predĺžené procesné lehoty neboli dodržané.
53. Po zistení, že daňová kontrola u žalobcu nepresiahla zákonom stanovenú dĺžku a že protokol z tejto daňovej kontroly nemožno považovať za nezákonný dôkaz, sa správny súd zaoberal ďalšími námietkami žalobcu a posudzoval správnosť postupu a právnych záverov daňových orgánov pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2015 v sume 1.455,60 € (rozdiel medzi daňou vyrubenou v daňovom priznaní žalobcu za vyššie uvedené zdaňovacie obdobie, t. j. 8.733,60 € a daňou zistenou správcom dane vo vyrubovacom konaní, t. j. 7.278 €) po daňovej kontrole u žalobcu a zistiť, či daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany ním deklarovaného dodávateľa - spoločnosti Danis Food s.r.o.
54. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z ktorých daňové orgány vychádzali a ktoré žalobca taktiež v žalobe namietal, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové orgány správne posúdili, a to jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti.
55. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane v plnej výške na základe dodávateľských faktúr od dodávateľa Danis Food s.r.o., a to:
- faktúry č. 84/2015 s dátumom dodania 14.04.2015, základ dane 5.100 €, DPH 20 % 1.020 €;
- faktúry č. 88/2015 s dátumom dodania 23.04.2015, základ dane 2.178 €, DPH 20 % 435,60 €.
56. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že predloženie faktúr prestavuje len jednu z podmienok pre uznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty, ale nie je tým ešte preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie zo strany tam uvedeného dodávateľa, pretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i
reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady bez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne uskutočnené daňovým subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ. Zákon o DPH stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a) až d) ako i v § 51 ods. 1 písm. a) až d) zákona o DPH. Ide sa o hmotno-právne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť tohto nároku zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania uplatňuje nárok na odpočítanie dane, bol schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom doklade, teda v tomto prípade v dodávateľských faktúrach od spoločnosti Danis Food s.r.o.
57. Z § 49 ods. 1 zákona o DPH jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť inému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty v prípade dodávok plnenia, ktoré mu mal dodať ním deklarovaný dodávateľ, t. j. Danis Food s.r.o. len v prípade, ak by pri týchto dodávkach vznikla označeným dodávateľom daňová povinnosť. Vo vzťahu k dodávateľovi Danis Food s.r.o. teda správca dane v potrebnom rozsahu vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa výpisu z obchodného registra konateľom spoločnosti Danis Food s.r.o. bol A. B., ktorého funkcia skončila 09.12.2015 (teda bol konateľom i v zdaňovacom období apríl 2015) a následne bola konateľkou spoločnosti F. G. so vznikom funkcie dňa 09.12.2015. Spoločnosť Danis Food s.r.o. bola zrušená bez likvidácie od 29.04.2016 zlúčením s nástupníckou spoločnosťou FATIMKA s.r.o. a dňa 18.05.2016 bola dobrovoľne vymazaná z obchodného registra. Konateľom spoločnosti FATIMKA s.r.o. bol od 29.03.2016 (teda i v čase zlúčenia so spoločnosťou Danis Food s.r.o.) H. A. s pobytom v Slovinsku. Spoločnosť FATIMKA s.r.o. bola zrušená bez likvidácie od 28.06.2017 a dňa 26.07.2017 bola ex offo vymaznaná z obchodného registra. Správca dane v podaní zo dňa 05.04.2017 vyzval žalobcu na predloženie dokladov k faktúram za zdaňovacie obdobie apríl 2015 od dodávateľa Danis Food s.r.o. (okrem iných i doklady o pôvode tovaru, evidenciu o skladovaní, doklady k preprave tovaru a pod.). Žalobca správcovi dane zaslal z počítačovej evidencie vytlačené skladové karty za rok 2015 s dátumom 03.05.2017, doklady „Kereskedelmi Okirat Commercial Document Handelsdiplom“ tvrdiac, že krajnou pôvodu tovaru bolo Maďarsko. Dňa 18.05.2017 správca dane vypočul konateľa žalobcu, ktorý okrem iného uviedol, že doklad „kereskedelmi okirat“ je obchodný dokument o pôvode tovaru a neexistuje ku každej faktúre, predpokladal, že vozidlá s evidenčným číslom E. XXXXX a E. XXXXX patrili Danis Food s.r.o., ktoré vozili tovar od tejto spoločnosti, pričom, táto tovar už niekde skladovala a žalobca teda nebol jeho prvým príjemcom.
58. Spoločnosť ICE - BERG SLOVAKIA, spol. s r.o. predložila správcovi dane zmluvu o nájme mraziarenského skladu č. 32/2014 zo dňa 22.08.2014 medzi ňou ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom, predmetom ktorej bola skladovacia plocha mraziarenského skladu. Súčinnosť poskytla i Regionálna veterinárna a potravinová správa Komárno a Regionálna veterinárna a potravinová správa Bratislava - mesto. Konateľka spoločnosti Danis Food s.r.o. F. G. z Maďarska sa na predvolanie správcu dane nedostavila, napriek tomu, že doručenie predvolania mala vykázané. Správca dane v predmetnej veci využil i informačný systém finančnej správy a nahliadol do daňového spisu z daňovej kontroly v spoločnosti MIRKOM s.r.o., z ktorého si vyhotovil fotokópie (výzva pre spoločnosť FATIMKA s.r.o. na adresu I. J. XXXX/XX, K., ktorá sa vrátila správcovi dane s poznámkou doručovateľa, že adresát je neznámy, zápisnica zo dňa 16.02.2017 o ústnom pojednávaní, na ktorom bol vypočutý bývalý konateľ spoločnosti Danis Food s.r.o. A. B., predvolanie pre H. A. s adresou v Slovinsku, ktoré a vrátilo správcovi dane s tým, že ulica neexistuje). Národná diaľničná spoločnosť a.s. oznámila v podaní zo dňa 08.06.2017, že vozidlá s evidenčným číslom E. XXXXX a E. XXXXX sú/boli registrované v elektronickom mýtnom systéme a v období roku 2015 využívali vymedzené úseky ciest.
59. S výsledkami takto vykonaného dokazovania a so záverom, ktorý z neho správca dane vyvodil (dodanie tovaru dodávateľom Danis Food s.r.o. nebolo preukázané), bol žalobca oboznámený v podaní správcu dane zo dňa 27.06.2017, ku ktorému podal vyjadrenie. Správca dane nahliadol do daňového spisu z daňovej kontroly v spoločnosti LIŠKA Slovakia s.r.o. a využil výsledky žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, na základe ktorej maďarská finančná správa oznámila, že F. G. (konateľka spoločnosti Danis Food s.r.o. od 09.12.2015) nemá všetky dokumenty týkajúce spoločnosti Danis Food s.r.o., nakoľko nepotrebné dokumenty zničila a nebola schopná poskytnúť informácie týkajúce sa ekonomickej aktivity spoločnosti, ktorej bola konateľkou. Nahliadnutím do daňového spisu spoločnosti Deák, spol. s r.o. správca dane zistil, že slovinská finančná správa oznámila, že osoba menom H. A. (od
29.03.2016 konateľ spoločnosti FATIMKA s.r.o., ktorá bola právnym nástupcom spoločnosti Danis Food s.r.o.) neexistuje a taktiež neexistuje ani adresa Orlova ulica v meste Maribor. V rámci vyrubovacieho konania bol za prítomnosti konateľa žalobcu dňa 15.08.2018 vypočutý ako svedok A. B. (bývalý konateľ spoločnosti Danis Food s.r.o.), ktorý potvrdil vystavenie faktúr pre žalobcu a dodanie fakturovaného tovaru, nemal o tom žiadne doklady, ktoré odovzdal F. G., o čom taktiež nemal žiadne doklady. Nechcel povedať, od koho spoločnosť nakúpila tovar, ktorý nebol nikde skladovaný, ale priamo odovzdaný odberateľom, pričom ho odovzdávali vodiči do skladových priestorov odberateľa na adrese ICE - BERG Bratislava, Trenčianska 53, Bratislava a prevzali ho skladníci. Dňa 13.09.2018 bol vypočutý C. D. (zamestnanec spoločnosti Danis Food s.r.o v roku 2015), ktorý uviedol, že tovar dovážali z Maďarska, on podľa vlastného tvrdenia rozvážal mrazený tovar, v Chotíne ho vyložili do skladu a v prípade potreby rozvážali po celom Slovensku. Pamätal si, že tovar dodávali aj pre žalobcu do Bratislavy, evidenciu jázd si neviedol. Ďalší svedok L. D. (zamestnanec spoločnosti ICE - BERG SLOVAKIA spol. s r.o.) bol vypočutý 05.11.2018 a potvrdil, že pracoval ako vedúci skladu. Skladovú evidenciu o dodávateľoch, odberateľoch a prepravcoch neviedli, a preto nie je možné uviesť, od koho tovar na sklad prijali. Viedli len evidenciu spoločností, ktoré u nich tovar skladovali. Na otázku konateľa žalobcu uviedol, že spoločnosť Danis Food s.r.o. dodávala tovar do skladu pre spoločnosť žalobcu, čo identifikovali podľa dokladov (dodacie listy), ktoré mali vodiči pri sebe a preberali ho zamestnanci spoločnosti ICE-BERG SLOVAKIA spol. s r.o., ktorí potvrdili a opečiatkovali dodací list. Na ďalšiu otázku konateľa žalobcu uviedol, že M. N. bol zamestnancom spoločnosti žalobcu, mal voľný prístup k tovaru v tejto spoločnosti a mohol s ním manipulovať. Dožiadaný Daňový úrad Bratislava správcovi dane v podaní zo dňa 05.06.2017 oznámil, že M. N., Poľnohospodárska 51, Bratislava (ktorý mal podľa mailovej správy konateľa žalobcu zo dňa 08.02.2017 uzatvorenú so žalobcom ústnu dohodu o obchodnom zastúpení) sa na predvolanie nedostavil, pričom si nevyzdvihol ani zásielku s predvolaním a podľa oznámenia príslušného oddelenia polície zo dňa 31.05.2017 ho nebolo možné ani predviesť z uvedenej adresy, nakoľko susedia uviedli, že takúto osobu nepoznajú a v registri obyvateľov nebolo zistené iné bydlisko tejto osoby.
60. Z vyššie popísaného dokazovania, vrátane výpovedí svedkov je zrejmé, že nebolo preukázané žalobcom deklarované dodanie tovaru (hydinového mäsa) v zmysle predložených faktúr a dodacích listov. Vypočuté osoby sa jednoznačne nevedeli vyjadriť ku konkrétnym dodávkam medzi spoločnosťou Danis Food s.r.o. (dodávateľ) a odberateľom (žalobca) v zmysle predložených faktúr za mesiac apríl 2015. Potvrdenie obchodných vzťahov a vystavenie faktúr konateľom deklarovaného dodávateľa ešte nepotvrdzuje dôvodnosť fakturácie za mesiac apríl 2015, a teda dodanie tam uvedeného tovaru žalobcovi zo strany vyššie uvedeného dodávateľa. Dôkazom o dodaní tovaru zo strany tohto dodávateľa nie sú ani žalobcom predložené faktúry, dodacie listy a skladové karty. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na odlišnosti v označení tovaru na faktúrach, čo znemožňuje jeho stotožnenie, resp. presnú identifikáciu a celý obchod len spochybňuje. Je potrebné zdôrazniť, že žiadnym spôsobom nebola preukázaná preprava tovaru, neboli o tom predložené žiadne doklady a ani nie je zrejmé, či cena za prepravu bola súčasťou ceny za tovar (čo z faktúr nevyplýva) alebo bola fakturovaná osobitne, o čom neboli predložené žiadne doklady. Preprava tovaru fakturovaného žalobcovi konkretizovanými faktúrami nemohla byť a ani nebola preukázaná tým, že vozidlá s evidenčným číslom E. XXXXX a E. XXXXX boli evidované v elektronickom mýtnom systéme a v roku 2015 užívali vymedzené úseky ciest. Správca dane v predmetnej veci vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie a popísal jednotlivé vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil, uviedol, aké skutočnosti z nich zistil a aké skutkové závery z nich vyvodil a rovnako postupoval i žalovaný. Nie všetky skutočnosti, z ktorých správca dane pri svojom rozhodovaní vychádzal a uvádzal v rozhodnutí, majú rovnakú preukaznú silu, pričom niektoré podklady a dôkazy možno označiť ako kľúčové a niektoré spĺňajú podpornú funkciu. Podľa názoru správneho súdu je ale podstatné zistenie, že všetky zhromaždené podklady a dôkazy predstavujú presvedčivý a vnútorne nerozporný, konzistentný dôkaz, dostatočne relevantný pre rozhodnutie správcu dane a žalovaného v predmetnej veci. Nezodpovedá skutočnosti a stavu administratívneho spisu tvrdenie žalobcu, že preukázal nákup tovaru od dodávateľa viacerými podpornými dôkazmi. Za danej dôkaznej situácie nebolo možné považovať za podporné dôkazy tie, ktoré žalobca uviedol. Samotné faktúry, ich úhrada a dodacie listy, z ktorých ani jeden nie je potvrdený zástupcom žalobcu (odberateľa) nie sú sami o sebe dôkazom o tom, že fakturované tovary boli žalobcovi dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach, a teda dodávateľom, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Výsledkom preverenia deklarovaných zdaniteľných obchodov v mesiaci apríl 2015 správcom dane bolo zistenie, že reálne dodanie fakturovaných tovarov práve od deklarovaného dodávateľa uvedeného na predmetných faktúrach vystavených dodávateľom Danis Food s.r.o. nebolo vierohodne preukázané. Na tomto konštatovaní nič nemení ani zistenie, že žalobca ďalej tovar dodával svojim odberateľom, pretože
skutočnosť, že žalobca dodal tovar svojim odberateľom ešte nepreukazuje, že tento tovar mu v apríli 2015 dodal dodávateľ uvedený na predložených faktúrach.
61. V prejednávanej veci teda nebolo v administratívnom konaní preukázané poskytnutie plnení zo strany dodávateľa deklarovaného na predmetných faktúrach, teda dodávateľom Danis Food s.r.o.. Za týchto okolností bolo potom na žalobcovi, aby preukázal reálny obsah faktúr inými dôkazmi pred daňovými orgánmi, čo žalobca v prejednávanej veci nesporne neurobil, keďže nepreukázal, že plnenie, za ktoré mu boli vystavené predmetné faktúry, bolo poskytnuté práve uvedeným dodávateľom ako vystaviteľom faktúr. Daňový subjekt ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov (a to už v rámci realizácie deklarovaného obchodného vzťahu), ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre jej odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
62. Správny súd vo vzťahu k dôkaznému bremenu zdôrazňuje, že v daňovom konaní platí zásada, podľa ktorej daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. K prenosu dôkazného bremena z daňového subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, na správcu dane, tak ako to konštatoval NS SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf 1/2011, dochádza totiž až v prípade vyčerpania vlastného dôkazného bremena daňovým subjektom. Vo veci, v ktorej bolo vydané napr. rozhodnutie NS SR, na ktoré poukazoval i žalobca, k vyčerpaniu vlastného dôkazného bremena daňovým subjektom došlo tým, že daňový subjekt preukázal, že tovar deklarovaný na faktúrach skutočne nadobudol, a to práve od osôb uvedených na faktúre, avšak správca dane to spochybnil v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľov. V administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného, ktoré správny súd preskúmava v tomto súdnom konaní, však nejde o taký prípad, kedy by žalobca ako daňový subjekt vyčerpal svoje vlastné dôkazné bremeno, pričom to, v čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena žalobcu, správny súd uviedol už vyššie, vrátane rozsahu, v akom dôkazné bremeno žalobcu zaťažovalo. Podstatná pre rozhodnutie správcu dane ako i žalovaného v tejto veci bola skutočnosť, že žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pričom ich splnenie nebolo preukázané. Správny súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/4/2009, 5Sžf/63/2011, 5Sžf/52/2011, 3Sžf/100/2012), ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, ale aj novšie rozhodnutie v konaní pod sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.11.2017), z ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (žalobcovi). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
63. Daňový subjekt uplatňujúci si odpočítanie dane z pridanej hodnoty má teda v daňovom konaní preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia konkrétnym subjektom, pretože jeho uskutočnenie
a vykonanie zákon automaticky nepredpokladá. Bolo povinnosťou žalobcu v prípade, ak si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri plnení, ktoré mu mala dodať spoločnosť Danis Food s.r.o. ako dodávateľ, aby preukázal nielen existenciu zdaniteľného plnenia, ale aj jeho skutočné dodanie zo strany tohto dodávateľa. Cieľom daňového konania je overiť, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Preverovaním žalobcom tvrdených obchodných transakcií v mesiaci apríl 2015 na základe ním predložených dokladov - faktúr správca dane zistil a konštatoval, že deklarované obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako je to uvedené na žalobcom predložených faktúrach, keďže v priebehu daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania okrem týchto faktúr, resp. dokladov o ich úhrade, dodacích listov a skladových kariet, nebol správcovi dane predložený žiadny dôkaz preukazujúci uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Daňové orgány si urobili správny záver, že daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda že plnenie (dodanie tovaru) bolo i reálne dodané od dodávateľa uvedeného na predložených faktúrach.
64. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby, ktorá za neho koná. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak si daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť predmetného obchodu a v prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto prípade, keď žalobca nevedel preukázať reálne naplnenie tvrdeného obchodu medzi dodávateľmi v zmysle predložených faktúr a ním.
65. Hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru, na ktoré sa vzťahujú faktúry, a to dodávateľom na nich uvedených. Súdny dvor EÚ už rozhodol, že overenie existencie zdaniteľného plnenia sa musí uskutočniť v súlade s pravidlami dokazovania vnútroštátneho práva na základe celkového posúdenia všetkých dôkazov a skutkových okolností prejednávanej veci (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-285/11, C-642/11, C-610/19). Obchod s deklarovaným dodávateľom, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Správca dane je oprávnený v prípade spochybnenia reálneho obchodu žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti. Taktiež má právo preveriť pôvod tovaru a doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, ak vierohodnosť faktúr vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi bola na základe dokazovania spochybnená.
66. Žalobcovi skutočne možno vytknúť nedostatok opatrnosti a odbornej starostlivosti (§ 135a Obchodného zákonníka) pri výbere obchodného partnera (Danis Food s.r.o.), s ktorým podľa predložených faktúr obchodoval. Taktiež treba uviesť, že daňové orgány preverujú len správnosť výšky daňovými subjektami priznanej daňovej povinnosti, príp. uplatnených nárokov na odpočítanie dane, ale nezisťujú, ako sa deklarované zdaniteľné obchody v skutočnosti odohrali, pretože toto je dôkazná povinnosť daňového subjektu, ktorý si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uplatňuje. Nie je povinnosťou správcu dane presne označiť subjekt, od ktorého žalobca alebo jeho dodávateľ deklarované plnenie v skutočnosti nadobudol. Z uvedeného podľa názoru správneho súdu vyplýva, že žalobca nevynaložil dostatočnú starostlivosť na preverenie svojho obchodného partnera a nepredložil v rámci daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania žiadne dôkazy o tom, akým spôsobom si overoval obchodného partnera. Následky svojho neobozretného konania, spočívajúce v pochybnostiach o dodávateľovi tovaru, potom musí žalobca znášať sám (rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, C-384/04, Teleos a i., C-409/04, Netto Supermarkt, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Napokon, ako i žalovaný zdôraznil, žalobca vykonával podnikanie s potravinami živočíšneho pôvodu, pričom podľa spôsobu manipulácie s tovarom v skladových priestoroch spoločnosti ICE-BERG SLOVAKIA, spol. s r.o. je zrejmé, že k výkonu svojej ekonomickej činnosti nepristupoval s potrebnou starostlivosťou, keďže nedodržiaval všetky potrebné opatrenie v zmysle príslušných právnych predpisov.
67. Rozhodnutia daňových orgánov v predmetnej veci jednoznačne vychádzajú z toho, že nebolo preukázané reálne dodanie plnenia zo strany deklarovaného dodávateľa žalobcovi. Reálny základ
zdaniteľného plnenia priamo medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom teda nebol preukázaný a v takom prípade nie je potrebné preukazovanie vedomosti žalobcu o jeho účasti na prípadnom podvodnom konaní alebo na zneužití práva, keďže práve ním deklarované prijaté zdaniteľné plnenia nespĺňajú podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/10/2020, 4Sžfk/23/2020, 5Sžfk/14/2020). S poukazom na vyššie uvedené je potom celkom nedôvodná i námietka žalobcu spočívajúca v tom, že daňové orgány na jeho ťarchu pripísali nesplnenie si povinnosti jeho dodávateľa, ktorý nepreukázal vznik daňovej povinnosti. Z rozhodnutí daňových orgánov je zrejmé, že takto nepostupovali a žalobcovi bolo pripísané na ťarchu jedine neunesenie vlastného dôkazného bremena vo vzťahu k existencii zdaniteľného plnenia (tovaru) v zmysle ním predložených dokladov, čo bolo podľa názoru správneho súdu dostatočne zistené vykonaným dokazovaním.
68. Je potrebné rozlišovať medzi nepriznaním nároku pre nepreukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane od nepriznania nároku na základe preukázania daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom. V prejednávanom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako sú uvedené na žalobcom predložených faktúrach. Správca dane má v tejto súvislosti právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, pričom v tomto smere je oprávnený preveriť aj celý reťazec dodávateľských subjektov. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že dodávateľom tovaru bola zdaniteľná osoba, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. Žalobca ani počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom či odvolacom konaní neodstránil pochybnosti správcu dane, nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody spočívajúce v dodaní služby a tovaru boli skutočne dodané deklarovanými dodávateľmi, alebo inou zdaniteľnou osobou v rámci tuzemského dodania.
69. Správny súd sa v predmetnej veci, vzhľadom na vyššie uvedené skutkové zistenia, vyplývajúce z vykonaného dokazovania a ich právne posúdenie, stotožnil so záverom žalovaného, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúrach, a preto mu ani nemôže byť uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z predmetných faktúr uznané ako oprávnené.
70. S poukazom na uvedené dospel správny súd k záveru, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 13.12.2018 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 v sume 1.455,60 €, pričom správne postupoval i žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane potvrdil podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku a svoje rozhodnutie i riadne odôvodnil. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, pričom správny súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený.
71. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.
72. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že aj napriek úspechu žalovaného v konaní mu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
73. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.