Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 10/2013
PDF · 206.95 KB
No categories available
III. ÚS 10/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti R., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. P., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012
z 31. júla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 10/2013-11
z 15. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012 z 31. júla 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd prostredníctvom
svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr 142/13 z 19. februára 2013. Vo vyjadrení sa okrem
iného uvádza: „Sťažovateľka R. sa žalobou podanou na Okresný súd Nitra domáhala
vydania nehnuteľnosti podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Svoj návrh na začatie konania však
vzala späť a okresný súd uznesením zo dňa 15. 10. 2007 pod č. k. 17 C/107/2007-108
konanie zastavil a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 OSP tak, že
odporcovi priznal náhradu trov konania 2,491,34 eura. Krajský súd v Nitre uznesením z 18.
01. 2008 pod č. k. 8 Co/253/2007-142 uznesenie Okresného súdu Nitra v časti náhrady trov
konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd potom uznesením zo dňa 28. 07.
2011 v spojení s opravným uznesením z 26. 03. 2012 pod č. k. 17 C/107/2007-260 zaviazal
navrhovateľku zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2,283,28 eura na účet
právneho zástupcu odporcu. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že
za účelom určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti ustanovil znalca, pričom znalec určil
hodnotu predmetu sporu na 10.698.947,- Sk, t. j. 355 140 eur. S poukazom na ust. § 146
ods. 2 OSP súd ustálil, že navrhovateľka zavinila zastavenie konania, preto je povinná
odporcovi zaplatiť náhradu trov konania. Trovy konania pozostávajú z trov právneho
zastúpenia v roku 2007 za 2 úkony právnej služby (prevzatie zastúpenia a účasť na
pojednávaní dňa 15. 10. 2007) v sume 68.100,- Sk, pričom základná sadzba tarifnej odmeny
za úkon právnej služby je z hodnoty sporu vo výške 34.050,- Sk, k čomu patrí aj režijný
paušál 178,- Sk, spolu 356,- Sk, cestovné náhrady 330,- Sk, spolu 68.786,- Sk, v prepočte
2,283,28 eura.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 07. 2012
pod sp. zn. 8 Co/200/2012, 8 Co/211/2012-278 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil. V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na dôvody rozhodnutia súdu
prvého stupňa ako na svoje vlastné a na zdôraznenie doplnil, že súc viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) sa zaoberal iba v odvolaní uvádzanými námietkami
navrhovateľky o postupe a právnom posúdení podľa § 146 ods. 2 OSP prvostupňovým
súdom, ktoré považoval za správne. K námietke navrhovateľky poukazujúcej na predmet
sporu uviedol, že ani charakter sporu - reštitučné nároky navrhovateľky - nemenia nič na
platnosti príslušných ustanovení OSP o náhrade trov konania. Navrhovateľke z procesného
hľadiska zavinila zastavenie konania, a tak odvolávanie sa na ust. § 142 ods. 1 a nasl. OSP
s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľky k predmetu sporu a ust. § 150 OSP je
právne irelevantné.
Aj keď Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie..., navrhujeme sťažnosti R.
nevyhovieť. Poukazujeme na ustanovenie § 212 ods. 1 OSP, podľa ktorého je odvolací súd
rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný...
Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa namietala
výšku priznaných trov konania a ich neúčelnosť. Poukázala na postup odporcu, ktorý jej
v priebehu celého konania neposkytol súčinnosť pri identifikácii nehnuteľností, dôsledkom
čoho bolo späťvzatie žaloby. Poukazovala na to, že reštitučné konanie je oslobodené
od súdneho poplatku, a preto možno subsidiárne odvodiť, že v reštitučnom konaní by
nemala byť odporcovi priznaná náhrada trov konania, práve pre špecifickosť reštitučného
konania. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 150 OSP s tým, že práve reštitučné konanie
zakladá výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala
krivdy minulým režimom spáchané na pôvodných vlastníkoch. Podstatné je, že si
uplatňovala ako oprávnená osoba svoje práva na navrátenie vlastníctva, prezumované
Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, a právnym posúdením veci
podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP, K námietke sťažovateľky uviedol, že reštitučné nároky
nemienia platnosť ustanovení OSP o náhrade trov konania. Navrhovateľka zavinila
zastavenie konania, preto bolo možné danú situáciu posudzovať iba z procesného hľadiska,
zodpovednosti za zavinenie za zastavenie konania. Preto sa nestotožnil s názorom
navrhovateľky poukazujúcou na § 142 ods. 1 a nasl. OSP a na pôvodné vlastníctvo
navrhovateľky k nehnuteľnosti., ktorá je predmetom sporu, a na aplikáciu § 150 OSP.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala určenie výšky hodnoty sporu a uviedla, že
pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb mal súd
aplikovať rovnaký princíp, ako pri stanovení výšky súdneho poplatku, a mal vychádzať
zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vyhl. č. 655/2004 Z. z., t. j. z jednej trinástiny výpočtového základu...
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia, alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna služba týka,
určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky a hodnota záväzku...
Z vyššie citovaných ustanovení potom jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie otázky,
či advokátovi zastupujúcemu v občianskom súdnom konaní patrí tarifná odmena podľa § 10
ods. 1 alebo § 11 ods. 1 vyhlášky je rozhodujúce, či je možné hodnotu veci alebo práva
vyjadriť v peniazoch. Prvostupňový súd a odvolací súd preto pri stanovení výšky tarifnej
odmeny vychádzali z § 9 a § 10 vyhl. č. 244/2005 Z. z., v súlade s rozhodovacou činnosťou
NS SR vo veciach tykajúcich sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, prijatých v
rozhodnutiach pod sp. zn. 5 M Cdo/17/2010, 5 Cdo/94/2011, 3 Cdo/187/2011,
3 Cdo/12/2010, 5 Cdo/38/2010, 5 Cdo/141/2010, 1 Cdo/83/2010, 7 Cdo/54/2010,
4 Cdo/117/2009, 2 Cdo/259/2008, 1 Cdo/175/2008, 2 Cdo/271/2007 a nálezu Ústavného
súdu SR I. ÚS 119/2012-24 zo 16. 05. 2012.
Námietka sťažovateľky, že v danej veci pri skúmaní, či predmet konania je alebo nie
je oceniteľný peniazmi, treba vychádzať konformne s poplatkovým zákonom, je podľa nášho
názoru nesprávna. Výklad ustanovení vyhlášky konformný s poplatkovým zákonom
neprichádza do úvahy z dôvodu rozdielnosti pováh a úpravy týchto právnych predpisov. Nie
je možné ani analogické použitie poplatkového zákona na zastupovanie v občianskom
súdnom konaní a iné úkony právnej služby, pretože tu chýba základný predpoklad použitia
analógie, t. j. nedostatok právnej úpravy (medzera v právnej úprave).
V ďalšej časti sťažovateľka namieta, že vzhľadom na to, že reštitučné konanie je
oslobodené od súdneho poplatku, nemala byť odporcovi na špecifickosť reštitučného
konania priznaná náhrada trov konania, pričom poukázala na ust. § 150 OSP. Ústavný súd
vo svojich nálezoch I. ÚS 248/2010-29 z 21. 10. 2010 a II. ÚS 526/2010-60 z 13. 04. 2011
uviedol, že podľa jeho názoru, zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150 ods. 1 OSP ani
z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného
zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba s existenciou určitého (v danom prípadne
reštitučného) zákona. Nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 OSP nemožno
odôvodniť len všeobecným záverom, hodnotiacim význam rozhodnutia o určitom nároku.
Právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy prelína aj princíp právnej istoty
(ako jeden z prvkov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy), v zmysle ktorého súdy
majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako. Preto ani uvedenú
námietku sťažovateľky nepovažujeme za dôvodnú.
Závery vyjadrené odvolacím súdom v uznesení z 31. 07. 2012 pod č. k.
8 Co 200/2012, 8 Co/211/2012-278 nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a z toho
dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/2001).
Písomné odôvodnenie uznesenia považujeme za správne a spravodlivé, nemajúce
za následok porušenie základného práva sťažovateľky...
Uznesením odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k.
8 Co 200/2012, 8 Co/211/2012-278 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané
v jeho sťažnosti. Vzhľadom na to považujeme predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú
a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“
K stanovisku krajského súdu sa v stanovenej lehote právny zástupca sťažovateľky
nevyjadril.
Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
oznámeniami a vyhodnotení svojich zistení dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým rozhodol,
že sťažovateľka je povinná žalovanému nahradiť trovy konania v sume 2 283,28 €.
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu
v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických
a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo
na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09) a obsahom
práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách
konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo
z 23. septembra 1997).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať
sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä
v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) určuje, či sa právo na súdnu ochranu
naplní reálnym obsahom. Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov
konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu,
že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi,
a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov
konania (obdobne m. m. II. ÚS 82/09, IV. ÚS 147/08 a I. ÚS 463/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu tiež predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí
byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že v právnej veci vedenej
na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C/107/2007 bola 12. apríla
2007 podaná žaloba právnym predchodcom sťažovateľky, ktorou sa domáhal od žalovaného
vydania nehnuteľností. Dňa 12. októbra 2007 však doručil okresnému súdu podanie, ktorým
vzal svoju žalobu späť a žiadal konanie zastaviť, pretože zistil, že žalovaný predmetné
nehnuteľnosti nevlastní. Okresný súd konanie zastavil a rozhodol o trovách konania podľa
§ 146 ods. 2 OSP, pretože bol toho názoru, že návrh bol sťažovateľkou vzatý späť
až po zistení, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, t. j. sťažovateľka sama zavinila,
že konanie sa začalo a v konečnom dôsledku bolo zastavené, a preto priznal sťažovateľke
trovy konania v sume 2 283,28 €, ako si ich uplatnil právny zástupca žalovaného.
Zo spisu okresného súdu (č. l. 99) vyplýva, že k späťvzatiu žaloby došlo 12. októbra
2007, teda ešte pred pojednávaním, ktoré sa uskutočnilo 15. októbra 2007. V ospravedlnení
právneho zástupcu sťažovateľky z 10. októbra 2007 doručenom okresnému súdu tiež
12. októbra 2007 (č. l. 98) je uvedené, že táto skutočnosť bola oznámená aj právnemu
zástupcovi žalovaného.
Na pojednávaní konanom 15. októbra 2007 právny zástupca žalovaného predložil
splnomocnenie zo 6. septembra 2007 na jeho zastupovanie v spore, po otvorení
pojednávania súhlasil so späťvzatím návrhu a na ňom si uplatnil na okresnom súde náhradu
trov konania, ktoré si vyčíslil písomne v celkovej sume 75 054 Sk, a to za dva úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a zastupovanie na pojednávaní v sume
73 000 Sk (z hodnoty veci 11 936 982 Sk), 2-krát režijný paušál v sume 1 424 Sk a cestovné
v sume 330 Sk.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 1072007-108 z 15. októbra 2007 konanie zastavil
a zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy konania podľa § 146 ods. 2 OSP v sume 75 054 Sk
na účet právneho zástupcu žalovaného z dôvodu späťvzatia návrhu právnym predchodcom
sťažovateľky.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie (č. l. 117 až č. l. 121),
v ktorom okrem iného namietala i to, že právnemu zástupcovi žalovaného bola náhrada trov
priznaná neoprávnene, v nesprávnej výške, a tiež uviedla, že podľa § 142 ods. 1 OSP si
právny zástupca vyčíslil neúčelne vynaložené náklady ako trovy konania, pričom z jeho
strany nešlo o účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti sťažovateľke. Na podporu
svojho tvrdenia uviedla (na č. l. 119), že „právny zástupca žalovaného bol včas, a to e-
mailom zo dňa 11. 10. 2007, upovedomený zo strany žalobcu o odročení pojednávania
z objektívnych príčin, ale napriek tomu sa dňa 15. 10. 2007 dostavil na pojednávanie“ .
Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 253/2007 z 18. januára 2008 zrušil uznesenie
okresného súdu z 15. októbra 2007 v napadnutej časti (vo výroku o trovách konania)
z dôvodu jeho „nedostatočnej preskúmateľnosti“ a z dôvodu nesprávne zistenej hodnoty
sporu.
Okresný súd na základe uznesenia krajského súdu 22. marca 2009 ustanovil znalca
na určenie hodnoty predmetu sporu a uznesením č. k. 17 C 107/2007-239 z 28. júla 2011
priznal žalovanému trovy konania spolu v sume 2 283,28 €.
Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie (č. l. 242 až č. l. 245),
v ktorom opätovne namietala, že podľa § 142 ods. 1 OSP si právny zástupca vyčíslil
neúčelne vynaložené náklady ako trovy konania za účasť na pojednávaní konanom
15. októbra 2007.
Okresný súd vydal 26. marca 2012 opravné uznesenie a krajský súd uznesením
č. k. 8 Co/200/2012-278, 8 Co 211/2012 z 31. júla 2012 napadnuté uznesenie okresného
súdu potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia (č. l. 280) sa krajský súd obmedzil len
na konštatovanie, že „v zásade poukazuje na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach
ako na svoje vlastné“, a iba zdôraznil, „že súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP) sa zaoberal iba v odvolaní uvádzanými námietkami zo strany
navrhovateľa a v tomto smere iba zdôrazňuje správnosť postupu súdu prvého stupňa
a právneho posúdenia veci podľa § 146 ods. 2 vety prvej OSP. Ani charakter sporu -
reštitučné nároky navrhovateľa - nič nemení na platnosti príslušných ustanovení o náhrade
trov konania - § 142 a nasl. OSP. Ak v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej OSP navrhovateľ
zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je možné otázku náhrady trov konania posudzovať
iba z hľadiska procesnej zodpovednosti za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal
za následok zastavenie konania. Otázka podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa
hodnotí iba podľa procesného výsledku. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 142 ods. 1
s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľa k predmetu sporu, ako aj na ustanovenie
§ 150 OSP je právne irelevantné.“.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zistil, že jeho
rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania je v rozpore so zásadou spravodlivého
súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v predmetnej veci o trovách konania rozhodol celkom formalisticky,
svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu
a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo žalovanému boli priznané trovy konania
pozostávajúce z účasti na pojednávaní, aj keď okresný súd a žalovaný vedel,
že sťažovateľka vzala svoj návrh späť ešte pred pojednávaním, na ktorom došlo aj
k zastaveniu konania. Krajský súd nebral pritom do úvahy nielen § 142 ods. 1 OSP, ale tiež
§ 96 OSP a na jej námietku, že nešlo o účelne vynaložené trovy konania, jej nedal žiadnu
odpoveď. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu o trovách konania (čo sa
týka priznania trov konania za účasť na pojednávaní) spôsobuje objektívne vzaté aj jeho
nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým, že krajský súd nedal jasnú odpoveď ani
na ďalšiu podstatnú námietku sťažovateľky, prečo postupovali všeobecné súdy pri určení
náhrady trov konania z hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta
žalovaného.
Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo
výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí
mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv
účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj právo na ochranu jej majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
(bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť
na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
V danom prípade bolo v záujme ochrany označených práv sťažovateľky potrebné
napadnuté rozhodnutie krajského súdu nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie,
v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku
nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti
tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka síce bola
vo veci úspešná, ale o priznanie trov konania v sťažnosti nepožiadala, preto jej ústavný súd
trovy nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2013