Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 10/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti R., N., zastúpenej advokátom JUDr. S. P., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. , z 31. júla 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo R. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. , z 31. júla 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. ,

z 31. júla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -11

z 15. januára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 31. júla 2012

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd prostredníctvom

svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr 142/13 z 19. februára 2013. Vo vyjadrení sa okrem

iného uvádza: „Sťažovateľka R. sa žalobou podanou na Okresný súd Nitra domáhala

vydania nehnuteľnosti podľa Svoj návrh na začatie konania však

vzala späť a okresný súd uznesením zo dňa 15. 10. 2007 pod č. k. -108

konanie zastavil a o náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že

odporcovi priznal náhradu trov konania 2,491,34 eura. Krajský súd v Nitre uznesením z 18.

01. 2008 pod č. k. -142 uznesenie Okresného súdu Nitra v časti náhrady trov

konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd potom uznesením zo dňa 28. 07.

2011 v spojení s opravným uznesením z 26. 03. 2012 pod č. k. -260 zaviazal

navrhovateľku zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2,283,28 eura na účet

právneho zástupcu odporcu. Prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že

za účelom určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti ustanovil znalca, pričom znalec určil

hodnotu predmetu sporu na 10.698.947,- Sk, t. j. 355 140 eur. S poukazom na ust. § 146

ods. 2 súd ustálil, že navrhovateľka zavinila zastavenie konania, preto je povinná

odporcovi zaplatiť náhradu trov konania. Trovy konania pozostávajú z trov právneho

zastúpenia v roku 2007 za 2 úkony právnej služby (prevzatie zastúpenia a účasť na

pojednávaní dňa 15. 10. 2007) v sume 68.100,- Sk, pričom základná sadzba tarifnej odmeny

za úkon právnej služby je z hodnoty sporu vo výške 34.050,- Sk, k čomu patrí aj režijný

paušál 178,- Sk, spolu 356,- Sk, cestovné náhrady 330,- Sk, spolu 68.786,- Sk, v prepočte

2,283,28 eura.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 07. 2012

pod sp. zn. , -278 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne potvrdil. V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na dôvody rozhodnutia súdu

prvého stupňa ako na svoje vlastné a na zdôraznenie doplnil, že súc viazaný rozsahom a

dôvodmi odvolania ( ) sa zaoberal iba v odvolaní uvádzanými námietkami

navrhovateľky o postupe a právnom posúdení podľa prvostupňovým

súdom, ktoré považoval za správne. K námietke navrhovateľky poukazujúcej na predmet

sporu uviedol, že ani charakter sporu - reštitučné nároky navrhovateľky - nemenia nič na

platnosti príslušných ustanovení o náhrade trov konania. Navrhovateľke z procesného

hľadiska zavinila zastavenie konania, a tak odvolávanie sa na ust. a nasl.

s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľky k predmetu sporu a ust. je

právne irelevantné.

Aj keď Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie..., navrhujeme sťažnosti R.

nevyhovieť. Poukazujeme na ustanovenie , podľa ktorého je odvolací súd

rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný...

Sťažovateľka vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa namietala

výšku priznaných trov konania a ich neúčelnosť. Poukázala na postup odporcu, ktorý jej

v priebehu celého konania neposkytol súčinnosť pri identifikácii nehnuteľností, dôsledkom

čoho bolo späťvzatie žaloby. Poukazovala na to, že reštitučné konanie je oslobodené

od súdneho poplatku, a preto možno subsidiárne odvodiť, že v reštitučnom konaní by

nemala byť odporcovi priznaná náhrada trov konania, práve pre špecifickosť reštitučného

konania. V tejto súvislosti poukázala na ust. s tým, že práve reštitučné konanie

zakladá výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len naprávala

krivdy minulým režimom spáchané na pôvodných vlastníkoch. Podstatné je, že si

uplatňovala ako oprávnená osoba svoje práva na navrátenie vlastníctva, prezumované

Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, a právnym posúdením veci

podľa veta prvá , K námietke sťažovateľky uviedol, že reštitučné nároky

nemienia platnosť ustanovení o náhrade trov konania. Navrhovateľka zavinila

zastavenie konania, preto bolo možné danú situáciu posudzovať iba z procesného hľadiska,

zodpovednosti za zavinenie za zastavenie konania. Preto sa nestotožnil s názorom

navrhovateľky poukazujúcou na a nasl. a na pôvodné vlastníctvo

navrhovateľky k nehnuteľnosti., ktorá je predmetom sporu, a na aplikáciu .

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala určenie výšky hodnoty sporu a uviedla, že

pri určení výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb mal súd

aplikovať rovnaký princíp, ako pri stanovení výšky súdneho poplatku, a mal vychádzať

zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 písm. a)

vyhl. č. , t. j. z jednej trinástiny výpočtového základu...

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu

výška peňažného plnenia, alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna služba týka,

určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky a hodnota záväzku...

Z vyššie citovaných ustanovení potom jednoznačne vyplýva, že pre posúdenie otázky,

či advokátovi zastupujúcemu v občianskom súdnom konaní patrí tarifná odmena podľa § 10

ods. 1 alebo § 11 ods. 1 vyhlášky je rozhodujúce, či je možné hodnotu veci alebo práva

vyjadriť v peniazoch. Prvostupňový súd a odvolací súd preto pri stanovení výšky tarifnej

odmeny vychádzali z a vyhl. č. , v súlade s rozhodovacou činnosťou

NS SR vo veciach tykajúcich sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, prijatých v

rozhodnutiach pod sp. zn. , , ,

, , , , ,

, , , a nálezu Ústavného

súdu SR -24 zo 16. 05. 2012.

Námietka sťažovateľky, že v danej veci pri skúmaní, či predmet konania je alebo nie

je oceniteľný peniazmi, treba vychádzať konformne s poplatkovým zákonom, je podľa nášho

názoru nesprávna. Výklad ustanovení vyhlášky konformný s poplatkovým zákonom

neprichádza do úvahy z dôvodu rozdielnosti pováh a úpravy týchto právnych predpisov. Nie

je možné ani analogické použitie poplatkového zákona na zastupovanie v občianskom

súdnom konaní a iné úkony právnej služby, pretože tu chýba základný predpoklad použitia

analógie, t. j. nedostatok právnej úpravy (medzera v právnej úprave).

V ďalšej časti sťažovateľka namieta, že vzhľadom na to, že reštitučné konanie je

oslobodené od súdneho poplatku, nemala byť odporcovi na špecifickosť reštitučného

konania priznaná náhrada trov konania, pričom poukázala na ust. . Ústavný súd

vo svojich nálezoch -29 z 21. 10. 2010 a -60 z 13. 04. 2011

uviedol, že podľa jeho názoru, zo žiadneho zmysluplného výkladu ani

z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného

zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba s existenciou určitého (v danom prípadne

reštitučného) zákona. Nepriznanie náhrady trov konania podľa nemožno

odôvodniť len všeobecným záverom, hodnotiacim význam rozhodnutia o určitom nároku.

Právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 prelína aj princíp právnej istoty

(ako jeden z prvkov právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 ), v zmysle ktorého súdy

majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako. Preto ani uvedenú

námietku sťažovateľky nepovažujeme za dôvodnú.

Závery vyjadrené odvolacím súdom v uznesení z 31. 07. 2012 pod č. k.

, -278 nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a z toho

dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Písomné odôvodnenie uznesenia považujeme za správne a spravodlivé, nemajúce

za následok porušenie základného práva sťažovateľky...

Uznesením odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 31. 07. 2012 pod č. k.

, -278 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané

v jeho sťažnosti. Vzhľadom na to považujeme predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú

a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“

K stanovisku krajského súdu sa v stanovenej lehote právny zástupca sťažovateľky

nevyjadril.

Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

oznámeniami a vyhodnotení svojich zistení dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj práva podľa

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým rozhodol,

že sťažovateľka je povinná žalovanému nahradiť trovy konania v sume 2 283,28 €.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu

v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických

a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo

na súdnu ochranu (, , , ) a obsahom

práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. septembra 1997).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať

sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä

v (ďalej len „OSP“) určuje, či sa právo na súdnu ochranu

naplní reálnym obsahom. Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov

konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu,

že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi,

a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov

konania (obdobne m. m. , a ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu tiež predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí

byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že v právnej veci vedenej

na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. bola 12. apríla

2007 podaná žaloba právnym predchodcom sťažovateľky, ktorou sa domáhal od žalovaného

vydania nehnuteľností. Dňa 12. októbra 2007 však doručil okresnému súdu podanie, ktorým

vzal svoju žalobu späť a žiadal konanie zastaviť, pretože zistil, že žalovaný predmetné

nehnuteľnosti nevlastní. Okresný súd konanie zastavil a rozhodol o trovách konania podľa

, pretože bol toho názoru, že návrh bol sťažovateľkou vzatý späť

až po zistení, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, t. j. sťažovateľka sama zavinila,

že konanie sa začalo a v konečnom dôsledku bolo zastavené, a preto priznal sťažovateľke

trovy konania v sume 2 283,28 €, ako si ich uplatnil právny zástupca žalovaného.

Zo spisu okresného súdu (č. l. 99) vyplýva, že k späťvzatiu žaloby došlo 12. októbra

2007, teda ešte pred pojednávaním, ktoré sa uskutočnilo 15. októbra 2007. V ospravedlnení

právneho zástupcu sťažovateľky z 10. októbra 2007 doručenom okresnému súdu tiež

12. októbra 2007 (č. l. 98) je uvedené, že táto skutočnosť bola oznámená aj právnemu

zástupcovi žalovaného.

Na pojednávaní konanom 15. októbra 2007 právny zástupca žalovaného predložil

splnomocnenie zo 6. septembra 2007 na jeho zastupovanie v spore, po otvorení

pojednávania súhlasil so späťvzatím návrhu a na ňom si uplatnil na okresnom súde náhradu

trov konania, ktoré si vyčíslil písomne v celkovej sume 75 054 Sk, a to za dva úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a zastupovanie na pojednávaní v sume

73 000 Sk (z hodnoty veci 11 936 982 Sk), 2-krát režijný paušál v sume 1 424 Sk a cestovné

v sume 330 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. -108 z 15. októbra 2007 konanie zastavil

a zaviazal sťažovateľku zaplatiť trovy konania podľa v sume 75 054 Sk

na účet právneho zástupcu žalovaného z dôvodu späťvzatia návrhu právnym predchodcom

sťažovateľky.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie (č. l. 117 až č. l. 121),

v ktorom okrem iného namietala i to, že právnemu zástupcovi žalovaného bola náhrada trov

priznaná neoprávnene, v nesprávnej výške, a tiež uviedla, že podľa si

právny zástupca vyčíslil neúčelne vynaložené náklady ako trovy konania, pričom z jeho

strany nešlo o účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti sťažovateľke. Na podporu

svojho tvrdenia uviedla (na č. l. 119), že „právny zástupca žalovaného bol včas, a to e-

mailom zo dňa 11. 10. 2007, upovedomený zo strany žalobcu o odročení pojednávania

z objektívnych príčin, ale napriek tomu sa dňa 15. 10. 2007 dostavil na pojednávanie“ .

Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. januára 2008 zrušil uznesenie

okresného súdu z 15. októbra 2007 v napadnutej časti (vo výroku o trovách konania)

z dôvodu jeho „nedostatočnej preskúmateľnosti“ a z dôvodu nesprávne zistenej hodnoty

sporu.

Okresný súd na základe uznesenia krajského súdu 22. marca 2009 ustanovil znalca

na určenie hodnoty predmetu sporu a uznesením č. k. -239 z 28. júla 2011

priznal žalovanému trovy konania spolu v sume 2 283,28 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie (č. l. 242 až č. l. 245),

v ktorom opätovne namietala, že podľa si právny zástupca vyčíslil

neúčelne vynaložené náklady ako trovy konania za účasť na pojednávaní konanom

15. októbra 2007.

Okresný súd vydal 26. marca 2012 opravné uznesenie a krajský súd uznesením

č. k. -278, z 31. júla 2012 napadnuté uznesenie okresného

súdu potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia (č. l. 280) sa krajský súd obmedzil len

na konštatovanie, že „v zásade poukazuje na dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach

ako na svoje vlastné“, a iba zdôraznil, „že súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

( ) sa zaoberal iba v odvolaní uvádzanými námietkami zo strany

navrhovateľa a v tomto smere iba zdôrazňuje správnosť postupu súdu prvého stupňa

a právneho posúdenia veci podľa vety prvej . Ani charakter sporu -

reštitučné nároky navrhovateľa - nič nemení na platnosti príslušných ustanovení o náhrade

trov konania - a nasl. . Ak v zmysle vety prvej navrhovateľ

zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je možné otázku náhrady trov konania posudzovať

iba z hľadiska procesnej zodpovednosti za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal

za následok zastavenie konania. Otázka podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa

hodnotí iba podľa procesného výsledku. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 142 ods. 1

s poukazom na pôvodné vlastníctvo navrhovateľa k predmetu sporu, ako aj na ustanovenie

je právne irelevantné.“.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zistil, že jeho

rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania je v rozpore so zásadou spravodlivého

súdneho konania obsiahnutou v a dohovoru.

Krajský súd v predmetnej veci o trovách konania rozhodol celkom formalisticky,

svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu

a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo žalovanému boli priznané trovy konania

pozostávajúce z účasti na pojednávaní, aj keď okresný súd a žalovaný vedel,

že sťažovateľka vzala svoj návrh späť ešte pred pojednávaním, na ktorom došlo aj

k zastaveniu konania. Krajský súd nebral pritom do úvahy nielen , ale tiež

a na jej námietku, že nešlo o účelne vynaložené trovy konania, jej nedal žiadnu

odpoveď. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu o trovách konania (čo sa

týka priznania trov konania za účasť na pojednávaní) spôsobuje objektívne vzaté aj jeho

nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s tým, že krajský súd nedal jasnú odpoveď ani

na ďalšiu podstatnú námietku sťažovateľky, prečo postupovali všeobecné súdy pri určení

náhrady trov konania z hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta

žalovaného.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo

výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí

mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv

účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj právo na ochranu jej majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

(bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( a ) a môže vec vrátiť

na ďalšie konanie [ ].

V danom prípade bolo v záujme ochrany označených práv sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie krajského súdu nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie,

v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku

nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti

tohto rozhodnutia ( ).

Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka síce bola

vo veci úspešná, ale o priznanie trov konania v sťažnosti nepožiadala, preto jej ústavný súd

trovy nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013