Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 170/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júla 2012, rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 30. novembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. zo 17. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra

2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. júla 2012,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou, ktorá bola doručená

Okresnému súdu Humenné 5. februára 2008, domáhal od žalovaného (V. Š.) zaplatenia

úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 655 316 Sk (21 752,50 €)

od 10. septembra 2002 do zaplatenia a náhrady trov konania. Suma 655 316 Sk

(21 752,50 €) predstavuje trovy právneho zastúpenia, ktoré boli sťažovateľovi priznané

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -473 z 1. júla 2002 v spojení

s jeho uznesením zo 16. júla 2002. Pretože trovy právneho zastúpenia v určenej výške

zaplatené neboli, uplatnil sťažovateľ podanou žalobou nárok na zaplatenie úrokov

z omeškania z priznaných trov právneho zastúpenia. V prípade sťažovateľa teda išlo

o rozhodovanie o úrokoch z omeškania z priznaných trov právneho zastúpenia. Okresný súd

Humenné rozsudkom sp. zn. z 30. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol

a zaviazal ho zaplatiť trovy konania žalovaného. Rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2009 bol rozsudok Okresného súdu Humenné

z 30. mája 2008 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalším

výrokom bola vec prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd

vykonal vo veci dokazovanie a o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo 17. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok zo 17. marca 2011“), ktorým

žalobu zamietol a nepriznal náhradu trov účastníkom konania a ani štátu. Okresný súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že priznané trovy právneho

zastúpenia boli zaplatené právnej zástupkyni sťažovateľa najneskôr 19. októbra 2005,

v dôsledku čoho vyhodnotil nárok sťažovateľa na úroky z omeškania z týchto trov konania

počnúc nasledujúcim dňom (20. októbrom 2005, pozn.) za neopodstatnený, a teda v rozpore

so zákonom. Zároveň sa okresný súd zaoberal aj námietkou premlčania, ktorú vzniesol

žalovaný v priebehu konania. Táto otázka bola vyhodnotená tak, že právo veriteľa na úroky

z omeškania má charakter akcesorického majetkového práva, ktoré sa premlčí uplynutím

trojročnej premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlžník

s istinou, t. j. hlavným záväzkom dostal do omeškania. Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -473 z 1. júla 2002 sa stal vykonateľným 9. septembra

2002, k vyznačeniu doložky právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozsudku došlo

v dôsledku odvolacieho konania až 29. júna 2004, keď mohol sťažovateľ objektívne

prvýkrát uplatniť právo na úroky z omeškania z trov právneho zastúpenia. Žaloba bola

podaná okresnému súdu až 5. februára 2008, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby,

preto bola vznesená námietka premlčania vyhodnotená ako dôvodná. Okresný súd preto

žalobu sťažovateľa ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol.

3. Proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej

aj „rozsudok z 30. novembra 2011“). Krajský súd sa stotožnil so skutkovým stavom

zisteným prvostupňovým súdom, ako aj s právnym posúdením veci, preto potvrdil

napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania. Proti rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011 podal sťažovateľ dovolanie,

v ktorom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Tiež

krajskému súdu vytkol, že nevyhovel jeho žiadosti a nepripustil dovolanie, pretože podľa

neho ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je podľa

sťažovateľa daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) a c) zákona

č. (ďalej len „“). Najvyšší súd

po preskúmaní dovolania ako napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011

dospel k záveru, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z a ani z ustanovenia

. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. z 19. júla

2012 (ďalej aj „uznesenie z 19. júla 2012“) odmietol a nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania.

4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie

napadnutých rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosť a vysokú mieru formálnosti

pri rozhodovaní, čo má podľa sťažovateľa viesť až k arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 sťažovateľ svoje námietky bližšie

neodôvodňuje. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu z 30. novembra 2011 a rozsudok

okresného súdu zo 17. marca 2011, sťažovateľ predovšetkým spochybňuje záver o zaplatení

trov právneho zastúpenia jeho právnej zástupkyni, k čomu malo dôjsť podľa okresného súdu

najneskôr 19. októbra 2005. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na niekoľko exekučných

konaní, v ktorých si sťažovateľ ako oprávnený uplatňuje svoje nároky voči žalovanému.

Sťažovateľ tiež vyjadril nespokojnosť s vyhodnotením námietky premlčania jeho nároku

na úroky z omeškania, pretože podľa neho bolo potrebné rešpektovať rozhodnutia

exekučných súdov konajúcich o jeho nárokoch, a nie opakovane skúmať skutkové okolnosti

veci. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali podľa sťažovateľa za následok

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. V., IČO:..., B., a to právo na spravodlivý

súdny proces podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv základných slobôd Uznesenia NS SR Bratislava sp. zn.: -603

zo dňa 19. 07. 2012 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: -553 zo

dňa 30. 11. 2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: -509 zo dňa

17. 03. 2011 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie NS SR Bratislava sp. zn.: -603 zo dňa

19. 07. 2012 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: -553 zo dňa

30. 11. 2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: -509 zo dňa

17. 03. 2011 a vec sa vracia OS v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento

nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa

dostatočná.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho

zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. B. v rozsahu určenom

pri skončení veci do 3 dní od právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

zo 17. marca 2011

8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným

porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto

právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho práv rozsudkom okresného súdu zo 17. marca 2011.

Sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v právomoci ktorého bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť aj sťažovateľ reálne využil a napadnutý

rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011 už bol predmetom posúdenia krajským súdom

pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,

v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

z 30. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2012

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , I. ÚS

139/02, ). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. ), že ochrana

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) , prípadne dohovorom

nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni.

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

10. Podľa sťažovateľa najvyšší súd v uznesení z 19. júla 2012 nevenoval náležitú

pozornosť jeho argumentom uplatneným v dovolaní, v dôsledku čoho je tento rozsudok

najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Obdobné nedostatky vyčíta

sťažovateľ aj rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011, ktorý sa jeho argumentmi

dostatočne nezaoberal. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí so záverom, ktorý si osvojil

krajský súd, že sťažovateľ v konaní na súde prvého stupňa nepreukázal, že k zaplateniu trov

právneho zastúpenia advokátke JUDr. K. 19. októbra 2005 zo strany žalovaného nedošlo.

Sťažovateľ tiež poukázal na niekoľko exekučných konaní, v ktorých si uplatňuje svoje

nároky voči žalovanému, ktoré mali spôsobiť spočívanie premlčacej lehoty.

11. V napadnutom rozsudku z 30. novembra 2011 sa krajský súd stotožnil

so skutkovým stavom zisteným okresným súdom, ako aj s právnym posúdením veci.

Krajský súd poukázal na tri okruhy názorov, ktoré sa v právnej teórii a praxi

vytvorili k otázke premlčania úrokov z omeškania, a zároveň korektne odôvodnil, prečo

sa plne stotožnil s názorom okresného súdu o premlčaní úrokov z omeškania, ktorý bol

vyjadrený v napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd sa zaoberal aj vplyvom

prebiehajúcich exekučných konaní sťažovateľa voči žalovanému v súvislosti s tvrdením

sťažovateľa o spočívaní premlčacej lehoty. Krajský súd v tejto otázke poukázal

na skutočnosť, že exekúcia bola vykonávaná na základe exekučného titulu, ktorým bola

sťažovateľovi priznaná náhrady trov konania. Preto takéto exekučné konania nemali vplyv

na plynutie premlčacej lehoty k úrokom z omeškania. Sťažovateľ sa tiež domáhal toho,

aby krajský súd využil svoju právomoc a vyslovil v zmysle vo výroku

potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania. Krajský súd v danom prípade dovolanie

nepripustil, pretože nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázka

úrokov z omeškania totiž nie je takou skutočnosťou, ktorá by ešte nebola riešená

rozhodnutiami všeobecných súdov. Navyše, posúdenie tejto otázky je len na zvážení súdu.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudkom z 30. novembra 2011 potvrdil rozsudok

okresného súdu zo 17. marca 2011. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského

súdu ako dôkladne odôvodnený, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal podstatnými

otázkami danej veci. Krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne popísal podstatu

rozhodovania okresného súdu a následne sa zaoberal a vyhodnocoval odvolacie argumenty

uplatnené sťažovateľom. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne

pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku

krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. , ). O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Takéto nedostatky však z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 považuje

ústavný súd za potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu

v právnej veci sťažovateľa. Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu

z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011.

Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa

iba na také rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo na potvrdzujúce rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . V prípade sťažovateľa však

dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti

dovolania. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie podľa nie je

prípustné.

Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa

. Sťažovateľ nenamietal vady konania podľa až e) a a ich

existenciu nezistil ani najvyšší súd. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal sťažovateľom

namietaným dovolacím dôvodom podľa , t. j. že sa mu postupom súdu

ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod mal byť

daný tým, že krajský súd nesprávne zistil skutkový stav, nevyhovel jeho žiadosti

o pripustenie dovolania a nevysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami, a preto vec

nesprávne právne posúdil. K námietke sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení

krajského súdu najvyšší súd poukázal na to, že podľa dôvodom dovolania

nemôže byť samotné nesprávne zistenie skutkového stavu. Dovolanie je mimoriadnym

opravným prostriedkom a nemožno sa ním domáhať revízie skutkových zistení súdov

prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd zrozumiteľne a výstižne objasnil rozsah právomoci

dovolacieho súdu v súvislosti s posudzovaním správnosti zisteného skutkového stavu veci.

Najvyšší súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu z 30. novembra 2011 ako dostatočne

odôvodnený, spĺňajúci predpoklady vyjadrené v . Najvyšší súd tiež

zdôraznil, že odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom sa zásadne spája s faktickou

činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením vyjadreným v napadnutom rozhodnutí.

Sťažovateľ považoval za ďalší dovolací dôvod skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho

žiadosti o pripustenie dovolanie. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania však patrí

výlučne odvolaciemu súdu a nie je závislé na vôli účastníka. Preto sťažovateľovi nebola

odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania

vo veci sťažovateľa nebolo možné vyvodiť z a ani z ustanovenia ,

a preto ho ako neprípustné odmietol. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom

uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je nadštandardne odôvodnené a nemožno ho rozhodne považovať za svojvoľné

či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

z 30. novembra 2011 a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 19. júla 2012 ústavný súd

konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia relevantných právnych noriem ( a Občiansky súdny

poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne

akceptovateľné.

14. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013