Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 170/2013
PDF · 235.17 KB
No categories available
I. ÚS 170/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla 2012, rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co 70/2011 z 30. novembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra
2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla 2012,
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 70/2011
z 30. novembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou, ktorá bola doručená
Okresnému súdu Humenné 5. februára 2008, domáhal od žalovaného (V. Š.) zaplatenia
úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 655 316 Sk (21 752,50 €)
od 10. septembra 2002 do zaplatenia a náhrady trov konania. Suma 655 316 Sk
(21 752,50 €) predstavuje trovy právneho zastúpenia, ktoré boli sťažovateľovi priznané
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 43 Cb 15/1998-473 z 1. júla 2002 v spojení
s jeho uznesením zo 16. júla 2002. Pretože trovy právneho zastúpenia v určenej výške
zaplatené neboli, uplatnil sťažovateľ podanou žalobou nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania z priznaných trov právneho zastúpenia. V prípade sťažovateľa teda išlo
o rozhodovanie o úrokoch z omeškania z priznaných trov právneho zastúpenia. Okresný súd
Humenné rozsudkom sp. zn. 15 C 48/2008 z 30. mája 2008 žalobu sťažovateľa zamietol
a zaviazal ho zaplatiť trovy konania žalovaného. Rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 179/2008 z 30. januára 2009 bol rozsudok Okresného súdu Humenné
z 30. mája 2008 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalším
výrokom bola vec prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd
vykonal vo veci dokazovanie a o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom
sp. zn. 8 C 72/2009 zo 17. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok zo 17. marca 2011“), ktorým
žalobu zamietol a nepriznal náhradu trov účastníkom konania a ani štátu. Okresný súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že priznané trovy právneho
zastúpenia boli zaplatené právnej zástupkyni sťažovateľa najneskôr 19. októbra 2005,
v dôsledku čoho vyhodnotil nárok sťažovateľa na úroky z omeškania z týchto trov konania
počnúc nasledujúcim dňom (20. októbrom 2005, pozn.) za neopodstatnený, a teda v rozpore
so zákonom. Zároveň sa okresný súd zaoberal aj námietkou premlčania, ktorú vzniesol
žalovaný v priebehu konania. Táto otázka bola vyhodnotená tak, že právo veriteľa na úroky
z omeškania má charakter akcesorického majetkového práva, ktoré sa premlčí uplynutím
trojročnej premlčacej doby, počnúc prvým dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa dlžník
s istinou, t. j. hlavným záväzkom dostal do omeškania. Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 43 Cb 15/1998-473 z 1. júla 2002 sa stal vykonateľným 9. septembra
2002, k vyznačeniu doložky právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozsudku došlo
v dôsledku odvolacieho konania až 29. júna 2004, keď mohol sťažovateľ objektívne
prvýkrát uplatniť právo na úroky z omeškania z trov právneho zastúpenia. Žaloba bola
podaná okresnému súdu až 5. februára 2008, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby,
preto bola vznesená námietka premlčania vyhodnotená ako dôvodná. Okresný súd preto
žalobu sťažovateľa ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol.
3. Proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011 podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 70/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej
aj „rozsudok z 30. novembra 2011“). Krajský súd sa stotožnil so skutkovým stavom
zisteným prvostupňovým súdom, ako aj s právnym posúdením veci, preto potvrdil
napadnutý rozsudok okresného súdu a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania. Proti rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011 podal sťažovateľ dovolanie,
v ktorom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Tiež
krajskému súdu vytkol, že nevyhovel jeho žiadosti a nepripustil dovolanie, pretože podľa
neho ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z týchto dôvodov je podľa
sťažovateľa daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) a c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd
po preskúmaní dovolania ako napadnutého rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011
dospel k záveru, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z § 238 OSP a ani z ustanovenia
§ 237 OSP. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 7 Cdo 73/2012 z 19. júla
2012 (ďalej aj „uznesenie z 19. júla 2012“) odmietol a nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania.
4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí, ich nepreskúmateľnosť a vysokú mieru formálnosti
pri rozhodovaní, čo má podľa sťažovateľa viesť až k arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 sťažovateľ svoje námietky bližšie
neodôvodňuje. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu z 30. novembra 2011 a rozsudok
okresného súdu zo 17. marca 2011, sťažovateľ predovšetkým spochybňuje záver o zaplatení
trov právneho zastúpenia jeho právnej zástupkyni, k čomu malo dôjsť podľa okresného súdu
najneskôr 19. októbra 2005. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na niekoľko exekučných
konaní, v ktorých si sťažovateľ ako oprávnený uplatňuje svoje nároky voči žalovanému.
Sťažovateľ tiež vyjadril nespokojnosť s vyhodnotením námietky premlčania jeho nároku
na úroky z omeškania, pretože podľa neho bolo potrebné rešpektovať rozhodnutia
exekučných súdov konajúcich o jeho nárokoch, a nie opakovane skúmať skutkové okolnosti
veci. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali podľa sťažovateľa za následok
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. V., IČO:..., B., a to právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv základných slobôd Uznesenia NS SR Bratislava sp. zn.: 7 Cdo 73/2012-603
zo dňa 19. 07. 2012 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: 2 Co 70/2011-553 zo
dňa 30. 11. 2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: 8 C 72/2009-509 zo dňa
17. 03. 2011 porušené boli.
2. Zrušuje Uznesenie NS SR Bratislava sp. zn.: 7 Cdo 73/2012-603 zo dňa
19. 07. 2012 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: 2 Co 70/2011-553 zo dňa
30. 11. 2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: 8 C 72/2009-509 zo dňa
17. 03. 2011 a vec sa vracia OS v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.
3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento
nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa
dostatočná.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho
zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. B. v rozsahu určenom
pri skončení veci do 3 dní od právoplatnosti ústavného nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
zo 17. marca 2011
8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia jeho práv rozsudkom okresného súdu zo 17. marca 2011.
Sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho
opravného prostriedku na krajskom súde, v právomoci ktorého bolo posúdiť relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť aj sťažovateľ reálne využil a napadnutý
rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011 už bol predmetom posúdenia krajským súdom
pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,
v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu zo 17. marca 2011, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu
z 30. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2012
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) ústavou, prípadne dohovorom
nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým
ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni.
Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.
10. Podľa sťažovateľa najvyšší súd v uznesení z 19. júla 2012 nevenoval náležitú
pozornosť jeho argumentom uplatneným v dovolaní, v dôsledku čoho je tento rozsudok
najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnený a arbitrárny. Obdobné nedostatky vyčíta
sťažovateľ aj rozsudku krajského súdu z 30. novembra 2011, ktorý sa jeho argumentmi
dostatočne nezaoberal. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasí so záverom, ktorý si osvojil
krajský súd, že sťažovateľ v konaní na súde prvého stupňa nepreukázal, že k zaplateniu trov
právneho zastúpenia advokátke JUDr. K. 19. októbra 2005 zo strany žalovaného nedošlo.
Sťažovateľ tiež poukázal na niekoľko exekučných konaní, v ktorých si uplatňuje svoje
nároky voči žalovanému, ktoré mali spôsobiť spočívanie premlčacej lehoty.
11. V napadnutom rozsudku z 30. novembra 2011 sa krajský súd stotožnil
so skutkovým stavom zisteným okresným súdom, ako aj s právnym posúdením veci.
Krajský súd poukázal na tri okruhy názorov, ktoré sa v právnej teórii a praxi
vytvorili k otázke premlčania úrokov z omeškania, a zároveň korektne odôvodnil, prečo
sa plne stotožnil s názorom okresného súdu o premlčaní úrokov z omeškania, ktorý bol
vyjadrený v napadnutom rozsudku okresného súdu. Krajský súd sa zaoberal aj vplyvom
prebiehajúcich exekučných konaní sťažovateľa voči žalovanému v súvislosti s tvrdením
sťažovateľa o spočívaní premlčacej lehoty. Krajský súd v tejto otázke poukázal
na skutočnosť, že exekúcia bola vykonávaná na základe exekučného titulu, ktorým bola
sťažovateľovi priznaná náhrady trov konania. Preto takéto exekučné konania nemali vplyv
na plynutie premlčacej lehoty k úrokom z omeškania. Sťažovateľ sa tiež domáhal toho,
aby krajský súd využil svoju právomoc a vyslovil v zmysle § 238 ods. 3 OSP vo výroku
potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania. Krajský súd v danom prípade dovolanie
nepripustil, pretože nešlo o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Otázka
úrokov z omeškania totiž nie je takou skutočnosťou, ktorá by ešte nebola riešená
rozhodnutiami všeobecných súdov. Navyše, posúdenie tejto otázky je len na zvážení súdu.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudkom z 30. novembra 2011 potvrdil rozsudok
okresného súdu zo 17. marca 2011. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského
súdu ako dôkladne odôvodnený, v ktorom sa krajský súd podrobne zaoberal podstatnými
otázkami danej veci. Krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne popísal podstatu
rozhodovania okresného súdu a následne sa zaoberal a vyhodnocoval odvolacie argumenty
uplatnené sťažovateľom. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne
pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku
krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Takéto nedostatky však z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.
12. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 19. júla 2012 považuje
ústavný súd za potrebné poukázať na rozsah preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu
v právnej veci sťažovateľa. Dovolanie sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu
z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 17. marca 2011.
Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa
§ 238 ods. 3 OSP iba na také rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo na potvrdzujúce rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľa však
dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti
dovolania. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 OSP nie je
prípustné.
Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa
§ 237 OSP. Sťažovateľ nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a) až e) a g) OSP a ich
existenciu nezistil ani najvyšší súd. Najvyšší súd sa osobitne zaoberal sťažovateľom
namietaným dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa mu postupom súdu
ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod mal byť
daný tým, že krajský súd nesprávne zistil skutkový stav, nevyhovel jeho žiadosti
o pripustenie dovolania a nevysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami, a preto vec
nesprávne právne posúdil. K námietke sťažovateľa o nesprávnosti skutkových zistení
krajského súdu najvyšší súd poukázal na to, že podľa § 241 ods. 2 OSP dôvodom dovolania
nemôže byť samotné nesprávne zistenie skutkového stavu. Dovolanie je mimoriadnym
opravným prostriedkom a nemožno sa ním domáhať revízie skutkových zistení súdov
prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd zrozumiteľne a výstižne objasnil rozsah právomoci
dovolacieho súdu v súvislosti s posudzovaním správnosti zisteného skutkového stavu veci.
Najvyšší súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu z 30. novembra 2011 ako dostatočne
odôvodnený, spĺňajúci predpoklady vyjadrené v § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd tiež
zdôraznil, že odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom sa zásadne spája s faktickou
činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením vyjadreným v napadnutom rozhodnutí.
Sťažovateľ považoval za ďalší dovolací dôvod skutočnosť, že krajský súd nevyhovel jeho
žiadosti o pripustenie dovolanie. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania však patrí
výlučne odvolaciemu súdu a nie je závislé na vôli účastníka. Preto sťažovateľovi nebola
odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania
vo veci sťažovateľa nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP a ani z ustanovenia § 237 OSP,
a preto ho ako neprípustné odmietol. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom
uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je nadštandardne odôvodnené a nemožno ho rozhodne považovať za svojvoľné
či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
z 30. novembra 2011 a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 19. júla 2012 ústavný súd
konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia relevantných právnych noriem (Občiansky zákonník a Občiansky súdny
poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne
akceptovateľné.
14. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013